Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/391/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s. r. o.,

so sídlom P., zastúpeného F. P., s. r. o., so sídlom G. proti povinnej A. G., nar. X., bytom R.,

o vymoženie pohľadávky v sume 387,-- Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Rimavská Sobota pod sp. zn. , o dovolaní oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -34 z 13. júla 2012, takto

rozhodol:

Dovolanie oprávneného o d m i e t a .

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Rimavská Sobota uznesením č. k. -11 z 15. marca 2012

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Vychádzal zo zistenia, že exekučným titulom, na podklade ktorého sa vedie exekučné

konanie, je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 06054/10 z 21. júla 2010, ktorý vydal Stály

rozhodcovský súd, zriadený spoločnosťou S., a. s. Rozhodcovský súd svoju právomoc na

vydanie predmetného exekučného titulu vyvodil z tzv. rozhodcovskej doložky, upravenej v

bode 15 Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru (ďalej aj „obchodné

podmienky“), ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, uzavretej medzi oprávneným

a povinným. Exekučný súd predmetnú zmluvu posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle

ust. , skúmajúc predovšetkým postavenie zmluvných strán

pri jej uzavretí. Konštatoval, že z vlastnej rozhodovacej činnosti mu je známe, že oprávnený

v podobných prípadoch vystupuje opätovne, a tak je nepochybné, že zmluvu uzatváral ako

dodávateľ v rámci svojej obchodnej činnosti (ust. ).

2

Z obsahu zmluvy zároveň nevyplýva, že by povinný ako dlžník vstupoval do zmluvného

vzťahu s oprávneným v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti,

a preto ho treba považovať za spotrebiteľa v zmysle ust. .

Nič na tom nemení ani skutočnosť, že podľa zmluvy mal byť úver poskytnutý na výkon

povolania, keďže túto aktivitu nemožno stotožniť s obchodnou, resp. podnikateľskou

činnosťou. Tiež je právne bezvýznamné, že na zabezpečenie úveru bola vystavená zmenka,

pretože len v dôsledku tejto okolnosti nestratil hlavný právny vzťah svoj charakter

spotrebiteľskej zmluvy.

Ohľadom vyššie uvedenej rozhodcovskej doložky dospel okresný súd k záveru, že

nejde o výhradnú rozhodcovskú doložku, ktorá by rozhodovanie všetkých sporov medzi

zmluvnými stranami zverovala výlučne rozhodcovskému súdu, ale ide o doložku alternatívnu,

ktorá v zásade pripúšťa podanie návrhu aj na štátny súd. Napriek tomu ju nemožno považovať

za vyváženú, pretože vylučuje spotrebiteľa z možnosti dosiahnuť rozhodovanie sporu

všeobecným súdom v prípade, keď dodávateľ už podal svoj návrh na rozhodcovský súd.

Z hľadiska ochrany spotrebiteľa by malo byť nerozhodné, či jeho povinnosť podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu vyplýva z výlučnej rozhodcovskej doložky alebo z faktického

konania spotrebiteľa. Takto formulovaná rozhodcovská doložka je vo svojich dôsledkoch

spôsobilá vytvoriť neprekonateľnú prekážku pre uplatnenie ústavného práva spotrebiteľa

na prístup k súdu a v tomto zmysle zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Je preto neprijateľnou zmluvnou podmienkou

v spotrebiteľskej zmluve a podľa ust. je neplatná. Pokiaľ

rozhodcovský súd svoju právomoc konať a rozhodnúť spor medzi zmluvnými stranami

vyvodil z neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky), na vydaný rozhodcovský rozsudok treba

hľadieť ako na paakt, ktorý nemôže byť spôsobilým exekučným titulom. Keďže

v prebiehajúcej exekúcii absentuje vykonateľný exekučný titul, okresný súd podľa ust. § 57

ods. 1 písm. g/ o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a v nadväznosti na to ju zastavil.

O trovách exekúcie okresný súd nerozhodol s odôvodnením, že o nich rozhodne

osobitným uznesením.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici (ako súd odvolací)

rozhodol uznesením č. k. -34 z 13. júla 2012 tak, že napadnuté uznesenie

okresného súdu podľa ust. a potvrdil ako vecne správne, pretože sa

v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol ďalšie dôvody,

ktorými zároveň reagoval na relevantné argumenty odvolania. Ako nedôvodnú posúdil

námietku odvolateľa, podľa ktorej exekučný súd tým, že skúmal súlad exekučného titulu

(rozhodcovského rozsudku) so zákonom, prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci.

Odvolací súd poukázal na ustanovenia § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, ako

aj a o rozhodcovskom konaní v znení neskorších

predpisov (ďalej len „ZoRK“), ktoré poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie skúmať

v každom štádiu exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu), či sú

splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, medzi ktoré patrí

i spôsobilý exekučný titul. Ak exekučný súd zistí, že nie sú splnené podmienky formálnej

alebo materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, je jeho povinnosťou na takto zistenú

nezákonnosť vedenia exekúcie adekvátne procesne reagovať.

Podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí ani argumentácia odvolateľa, ktorou

spochybnil postup súdu s dôrazom na údajné porušenie ústavne garantovaných práv

oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na zachovanie zásady

rovnosti pred súdom. Poukázal na to, že všetky skutočnosti potrebné pre právne posúdenie

zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu úverovej zmluvy

a obchodných podmienok, ako listinných dôkazov predložených samotným oprávneným,

preto nie je možné konštatovať porušenie práva oprávneného, ako účastníka konania,

na prístup k vykonanému dokazovaniu. Rovnako neobstojí ani námietka vylúčenia

dvojinštančnosti konania, keďže proti uzneseniu exekučného súdu o zastavení exekúcie podľa

ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku je prípustné odvolanie a preskúmanie vecnej

správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu, ako súdu prvého stupňa, je predmetom

prieskumu zo strany odvolacieho súdu.

Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie vec správne právne posúdil,

keď zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania považoval za vzťah spotrebiteľský a následne

svoje rozhodnutie aj pomerne obšírne odôvodnil, vychádzajúc z príslušných ustanovení

. Argument odvolateľa poukazujúci na neprípustnosť aplikácie

smernice a judikatúry Európskeho súdneho dvora nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia

a prijatého právneho názoru súdu podstatný, nakoľko exekučný súd aplikoval predovšetkým

vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa ochrany práv spotrebiteľa a len podporne poukázal

na znenie článkov smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, v nadväznosti na výklad smernice obsiahnutý v ustálenej

judikatúre Súdneho dvora Európskej únie. K námietke odvolateľa, že záver súdu prvého

stupňa o existencii spotrebiteľského vzťahu medzi oprávneným a povinným nemá oporu

vo vykonanom dokazovaní, odvolací súd poznamenal, že všetky skutočnosti, potrebné

pre posúdenie zmluvného vzťahu medzi účastníkmi sú zrejmé z predloženej zmluvy o úvere.

Z jej obsahu mal súd prvého stupňa za preukázané, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah medzi

veriteľom ako dodávateľom a dlžníkom ako spotrebiteľom, pretože zo zmluvy nevyplýva, že

by povinný ako dlžník vstupoval do zmluvného vzťahu s oprávneným ako veriteľom v rámci

predmetu svojej obchodnej, príp. inej podnikateľskej činnosti, preto ho okresný súd správne

považoval za spotrebiteľa v zmysle ust. .

K výhradám odvolateľa voči právnemu posúdeniu predmetnej zmluvy ako zmluvy

o spotrebiteľskom úvere, vzhľadom k povahe úverovej zmluvy ako tzv. absolútneho obchodu,

odvolací súd uviedol, že zmluva o úvere je upravená v , ktorý možno

aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľovi.

Z kogentného pravidla v ust. sa vymyká zmluva

o úvere, uzavretá podľa o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom

ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Zákon

o spotrebiteľských úveroch upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný

spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu

k predstavuje lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme poskytuje

ochranu spotrebiteľom tiež inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľských

zmluvách upravený v ust. a nasl. v spojení s ust.

o ochrane spotrebiteľa a ust. neskôr prijatého zákona č.

o ochrane spotrebiteľa. Je teda zrejmé, že aj na právny vzťah založený medzi

oprávneným a povinným zmluvou o úvere zo dňa 11. septembra 2009, od ktorej sa odvíja

nárok oprávneného v danej exekučnej veci, je potrebné aplikovať ustanovenia zákona

o spotrebiteľských úveroch účinné v čase uzavretia zmluvy, ako aj príslušné ustanovenia

zaoberajúce sa problematikou ochrany práv spotrebiteľa, a to aj

napriek tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa . Exekučný súd

preto postupoval správne, keď skúmal zmluvné podmienky z hľadísk a kritérií

spotrebiteľského práva v celom jeho kontexte, pričom sa zameral najmä na posúdenie

zákonnosti rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale

aj samotného rozhodcovského konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu je rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 15

obchodných podmienok neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve

(a preto absolútne neplatná podľa ust. ), nakoľko spôsobuje

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to výrazne v neprospech

spotrebiteľa. Je síce pravda (ako tvrdí odvolateľ), že zákon nevylučuje, aby aj

v spotrebiteľskej zmluve, ako zmluve typovej, adhéznej, bola platne dojednaná rozhodcovská

doložka, avšak pre vyslovenie absolútnej neplatnosti takéhoto dojednania je rozhodujúca tá

skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná

a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp.

niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka napriek svojej formulácii

nebola skutočne alternatívna, ako to namieta oprávnený, pretože veriteľ podaním žaloby

na rozhodcovský súd uskutočnil výber predpokladaný v predmetnom zmluvnom dojednaní

a dlžník už nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania na všeobecnom súde.

Okrem toho, priamo v predtlači obchodných podmienok bol vopred určený konkrétny

rozhodcovský súd, oprávnený rozhodovať spory z danej úverovej zmluvy, čo tiež vzbudzuje

pochybnosti o vyváženosti zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným. Takto

formulovanou rozhodcovskou doložkou sa dlžníkovi odňalo právo slobodnej voľby

uplatnenia, resp. bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným a rozhodcovským súdom,

ale aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý by

spor zo spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd tiež

poznamenal, že množstvo exekučných vecí s podobným skutkovým základom, kde

rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, nasvedčuje

existencii istej väzby medzi rozhodcovskou spoločnosťou a oprávneným, čo samo osebe

vedie k pochybnostiam o dostatočne individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľov

zo strany rozhodcov.

Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom

zmluvnom dojednaní, je podľa názoru odvolacieho súdu nepochybné, že rozhodcovský

rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom, a preto nemôže byť ani sčasti

spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby

dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Namietal, že v konaní súdov oboch stupňov došlo k vadám uvedeným

v ust. , , , (dovolací dôvod podľa ust.

), že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (dovolací dôvod podľa ust. ) a že rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (dovolací dôvod podľa ust.

). Odvolaciemu súdu tiež vytýkal, že jeho uznesenie nie je

dostatočne odôvodnené a právne posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti

a porušuje právo účastníka konania na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky. Súčasťou dovolania bol tiež návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania

podľa ust. v spojení s ust. a článkom 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd predložil Súdnemu dvoru

Európskej únie na rozhodnutie prejudiciálne otázky nasledovného znenia:

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že

za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv

na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov

v prípade, ak je rozhodcovská doložka individuálne dojednaná?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné

ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu

neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky

spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie)

budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť

na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie

všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu

na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak

žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek

zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť

za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred

podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej

je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského

súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie

vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne

ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti reálnej

pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa ust.

dovolateľ odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť

posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv

komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty, vyplývajúcej

z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej

republiky.

Povinná sa dovolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (ust. ),

po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (ust. ), zastúpený

právnickou osobou založenou na účel výkonu advokácie (ust. ),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (ust. ) skúmal najskôr, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (ust. ).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ust. a

Prípustnosť dovolania podľa ust. v preskúmavanej veci neprichádza

do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu a ani o uznesenie, ktorým by

odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru ES (ust. § 109 ods. 1

písm. c/ ) na zaujatie stanoviska a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by

odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Prípustnosť dovolania oprávneného by tak prichádzala do úvahy iba vtedy, ak by

v konaní došlo k niektorej z procesných vád, taxatívne vymenovaných v ust.

Podľa citovaného zákonného ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo súd bol nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania

podľa ust. nie je relevantný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že

došlo k vade vymenovanej v tomto zákonnom ustanovení, keďže rozhodujúcou skutočnosťou

je len zistenie súdu, že k takejto procesnej vade skutočne aj došlo.

Dovolateľ v dovolaní namietal vadu podľa ust. , t. j. že sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Právomoc súdov upravujú ustanovenia

a

Podľa ust. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú

a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,

rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú

a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy

preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to

ustanovuje zákon (ods. 3 vyššie citovaného uznesenia).

Podľa ust. , ak sa má pred konaním na súde konať u iného orgánu, súdy

môžu konať len vtedy, ak nebola vec v takomto konaní s konečnou platnosťou vyriešená (ide

o tzv. delenú právomoc).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľný nedostatok podmienky

konania, ktorý spôsobuje, že súd nemôže vo veci konať a musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,

ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľ vadu konania podľa ust. 237 písm. a/ nevyvodzuje

z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní

nepopiera. Vytýka im iba, že sa „nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovení

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 ZoRK postavili do pozície orgánu

vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá im v rámci

zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleží, čím prekročili mieru možného

rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušili

fundamentálnu zásadu právneho štátu – zásadu legality ( Slovenskej

republiky)“. Dovolateľ tak v skutočnosti namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú

na nesprávnej aplikácii a interpretácii zákona. Z obsahového hľadiska (ust. § 41 ods. 2

) teda nejde o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, vo väzbe

na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov, na ktorých v danom

prípade založili svoje rozhodnutia. Oprávnený takto formulovanou námietkou nedostatku

právomoci súdov dostatočne nezohľadňuje, že ním napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(viď napríklad ustanovenia § 38 ods. 3, § 44 ods. 2, § 50 ods. 2, § 56, § 57 a ďalšie

Exekučného poriadku). Vzhľadom k tomu nie je opodstatnená námietka dovolateľa

o existencii vady konania podľa ust. , keďže súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

Dovolateľ prípustnosť dovolania ďalej vyvodzoval z ust. , keď

poukázal na prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

Podľa ust. , len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Podľa ust. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ust. veta prvá , ak ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci svojou povahou patrí k procesným

podmienkam a jej zistenie v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto

prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú

istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva

z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol

po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

11

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s. r. o.,

so sídlom v B., proti povinnej A. G., nar. X., bytom R., o vymoženie sumy 387,-- Eur

s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 06054/10 z 21. júla 2010,

vydaného Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S., a. s., vedenej

na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. , nepredchádzalo žiadne iné

konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa exekučné konanie končí

a nezakladá prekážku veci rozsúdenej. Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, v predmetnej

exekučnej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci nepredchádzalo žiadne iné

konanie. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom rozsahu počas celého exekučného

konania, nielen pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo

formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

S poukazom na vyššie uvedené dovolateľom vytýkaná vada konanie nezaťažila.

Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa ust. § 237 písm.

e/ , pretože sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

V predmetnej veci exekučný súd nezačal konať svojvoľne, sám od seba, ale na základe

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda návrh na začatie

konania bol podaný. Exekučný súd v predmetnej veci následne exekúciu podľa ust. § 57 ods.

1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Podľa ust. § 58 ods. 1

Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Z obsahu tejto

námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov (ich

12

právneho posúdenia veci), na ktorých založili svoje rozhodnutia. Námietka dovolateľa

o existencii vady uvedenej v ust. nie je preto opodstatnená.

Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov tiež postihnuté vadou podľa ust. § 237

písm. f/ O takú vadu ide vtedy, ak sa postupom súdu účastníkovi odňala možnosť

konať pred súdom, čím sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi

znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu priznáva

za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolateľ existenciu tejto vady vyvodzoval z toho, že súdy oboch stupňov

oprávneného nevyzvali, ani s ním inak nekomunikovali o jeho právnych a skutkových

návrhoch, konali bez nariadenia pojednávania a bez dokazovania. Citoval z nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky (ďalej len Ústavný súd SR) sp. zn. , ktorý v postupe,

ktorým súd odníme účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal

a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, a vytvorí tak dotknutému

účastníkovi podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými

disponuje druhý účastník konania, videl nielen porušenie základného práva účastníka vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ale aj porušenie princípu kontradiktórnosti a rovnosti

zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Poukázal aj

na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“) sp. zn.

, ktorý existenciu vady podľa ust. videl v takom

postupe odvolacieho súdu, ktorým tento potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iného

právneho dôvodu, vychádzajúceho zo skutočností, ktoré neboli žalobcom tvrdené a ani súd

prvého stupňa sa nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal, a to bez toho, aby účastníkovi

konania umožnil k novým právnym záverom sa vyjadriť, prípadne predložiť dôkazy, ktoré sa

z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými.

K uvedenému dovolací súd opätovne poznamenáva, že podľa ust. § 58 ods. 1

Exekučného poriadku môže exekučný súd zastaviť exekúciu nielen na návrh účastníka

konania, ale aj bez návrhu, ak zistí, že na to existuje zákonný dôvod (viď najmä dôvody

zastavenia exekúcie uvedené v § 57 Exekučného poriadku). Exekučný súd v takom prípade

pochopiteľne nemá povinnosť účastníkov vopred informovať o svojom zámere zastaviť

exekúciu a vyzvať ich na zaujatie stanoviska. V prejednávanej veci okresný súd exekúciu

13

zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, to znamená po vyhlásení

exekúcie za neprípustnú, pretože zistil, že je tu iný dôvod (odlišný od dôvodov uvedených

pod písm. a/ až f/), pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Týmto dôvodom je absencia

materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Ide o jeden zo základných predpokladov

prípustnosti exekúcie, ktorý je exekučný súd povinný skúmať už v štádiu rozhodovania

o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 44

ods. 2 Exekučného poriadku je exekučný súd po doručení žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia povinný preskúmať podanú žiadosť a k nej pripojený návrh

na vykonanie exekúcie, ako aj exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. V rámci toho

najmä skúma, či návrh na vykonanie exekúcie obsahuje všetky náležitosti, či je k návrhu

pripojený exekučný titul opatrený doložkou vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne

vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami špecifikovanými v exekučnom titule a či sú

splnené všeobecné podmienky konania podľa ust. V tomto štádiu exekučného

konania, kedy je úlohou súdu posúdiť, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 42 ods. 2

Exekučného poriadku) sa vychádza z tvrdení oprávneného, ktoré sú obsahom jeho návrhu

na vykonanie exekúcie a z pripojeného exekučného titulu. Dokazovanie v zmysle procesnej

činnosti súdu upravenej v ust. až exekučný súd v tomto štádiu

exekučného konania nevykonáva, postačuje totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi priamo zo súdneho spisu. Oboznamovanie sa s obsahom listín,

tvoriacich súčasť súdneho spisu, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania

a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, si

nevyžaduje nariadenie pojednávania a osobnú účasť oprávneného a povinného. Ak aj napriek

existencii skutočnosti, ktorá by bola dôvodom pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd poverenie vydá, je povinný toto svoje

pochybenie napraviť tým, že exekúciu aj bez návrhu zastaví. Postupuje pritom rovnako ako

v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Len pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že povinnosť exekučného súdu

nariadiť pojednávanie, ak rozhoduje o zastavení exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku, bola zavedená až s účinnosťou od 7. augusta 2012 (napadnuté

rozhodnutie okresného súdu je z 15. marca 2012) a s účinnosťou od 1. januára 2013 bola

zmenená na možnosť exekučného súdu nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné

pre objasnenie veci.

14

Odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania a bez toho, aby vo veci vykonával

dokazovanie. Oprávnenému účastníkovi exekučného konania napriek tomu nebola odňatá

možnosť konať pred súdom, pretože ide o zákonom predpokladaný a dovolený postup

odvolacieho súdu, vyplývajúci z ustanovenia , podľa ktorého odvolací súd

môže o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania s výnimkou prípadov uvedených

v odseku 1, kedy je nariadenie pojednávania naopak povinné. Ide o prípady, keď odvolanie

smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej a buď je potrebné v odvolacom konaní zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, alebo súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania, alebo ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

alebo si nariadenie pojednávania vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch je

nariadenie pojednávania ponechané na úvahu odvolacieho súdu. V prejednávanej veci

odvolací súd bez akýchkoľvek výhrad prevzal skutkový stav tak, ako ho zistil súd prvého

stupňa a stotožnil sa aj s jeho právnym posúdením veci. Pre doplnenie alebo opakovanie

dokazovania, na účely ktorého by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, nebol žiadny dôvod,

keďže ani samotní účastníci vykonanie žiadnych dôkazov v odvolacom konaní nenavrhli.

Pokiaľ oprávnený vyvodzuje existenciu procesnej vady v zmysle ust. § 237 písm. f/

z toho, že súdy konali vo veci bez nariadenia pojednávania a bez dostatočnej

komunikácie s oprávneným, ide o námietku nedôvodnú. Namietaným postupom súdov nebola

oprávnenému znemožnená realizácia jeho procesných práv.

Námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd posudzoval iba v súvislosti

so zisťovaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237

písm. f/ , teda či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

V predmetnej veci okresný súd, ako súd exekučný, na základe žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu sp. zn. SR 06054/10 z 21. júla 2010 poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti z citovaného rozhodcovského

rozsudku. Následne exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie

15

zastavil (ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku). Podľa názoru dovolacieho súdu, tak

exekučný súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací, podmienky na zastavenie exekúcie posúdili

správne. Je potrebné tiež uviesť, že v predmetnej veci nemalo byť vydané ani poverenie

pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci (t. j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, založeného spotrebiteľskou

zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského

rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie, vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom, ako aj z ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, t. j. oprávnenie posúdiť, či plnenie,

na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.

Rozhodcovský rozsudok, vydaný v spotrebiteľskej veci, je ako exekučný titul

v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy

alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola

vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej

veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej

úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré tvoria

samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej

nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode

spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že vyššie

uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(napr. uznesenie sp. zn. z 10. októbra 2012).

16

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou alebo platnosťou rozhodcovskej zmluvy nebránia ani ustanovenia

ZoRK, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú

všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než

spotrebitelia. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov

rozhodcovského konania (tzv. nespotrebiteľov) znamená stratu možnosti skúmať

a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej

veci, tak v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“

(práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje

dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz, vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 18. septembra 2012.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného, ako spotrebiteľa. Listiny, predložené oprávneným, takýto záver umožňovali.

Zo zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská

doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou

sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, vrátane

rozhodcovskej doložky upravenej v bode 15 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj

s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej

rozhodcovskej doložky.

Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že k vade

konania podľa ust. nedošlo, t. j. oprávnenému nebola postupom súdu

prvého stupňa a ani odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

17

V ďalšej časti dovolania oprávnený uplatnil viacero výhrad voči právnemu posúdeniu

veci súdmi, poukázal na nesprávnu aplikáciu a interpretáciu smernice Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nedostatočnú

odôvodnenosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť záverov odvolacieho súdu, čím malo dôjsť

k porušeniu jeho práva, ako účastníka konania, na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1

(ďalej len „“).

Podľa článku 46 odseku 1 SR, každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 odseku 1

SR a článku 36 odseku 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (). Súd tiež nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého

stupňa, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (). Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozhodnutie

opravného (odvolacieho) súdu (ust. ). Podľa ust. , ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

18

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR zahŕňa

aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu

účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody,

na ktorých je založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu upravuje Občiansky súdny

poriadok v ustanovení § 157 ods. 2.

Podľa ust. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ust. , ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa

na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril

vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu

(sp.zn. , , ). V rozhodnutí sp. zn.

Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd

podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

19

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ustanovenie platí aj v odvolacom konaní (ust.

). Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. uviedol, že odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie

citovaného zákonného ustanovenia , ako aj ustálenej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.

Okresný súd (ako súd prvého stupňa) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré

oprávnenou osobou predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne

závery. Okresný súd zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil v odôvodnení svojho

rozhodnutia záver o tom, prečo rozhodcovskú doložku dojednanú v zmluve o úvere považoval

za neprijateľnú podmienku, ktorá bola od počiatku neplatná podľa ust. § 53 ods. 4

, účinného v čase uzavretia zmluvy, z dôvodu ktorého sa

rozhodcovské konanie uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán a rozhodcovský

rozsudok, vydaný v takomto konaní, preto nemôže byť riadnym exekučným titulom

na vykonanie exekúcie. Okresný súd tento titul považoval za materiálne nevykonateľný

a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie,

z dôvodu ktorého exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil

za neprípustnú a zároveň ju zastavil.

Krajský súd (ako súd odvolací) odôvodnil rozhodnutie v súlade s ustanovením § 219

ods. 2 , keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého

stupňa s doplnením ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo nutné

pristúpiť k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú a k jej zastaveniu podľa ust. § 57 ods. 1 písm.

g/ Exekučného poriadku. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje,

neznamená, že odôvodnenie nespĺňa náležitosti zákonného rozhodnutia podľa ust. § 157 ods.

2 Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek dovolateľa.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť

a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové

a právne závery odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s článkom 6 odsekom 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a článkom 46 odsekom 1 SR, pretože odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa požiadavky zákona na odôvodnenie

rozhodnutia.

Námietku dovolateľa týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu posúdil dovolací súd ako

nedôvodnú.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom

posúdení veci (ust. ) je potrebné uviesť, že ide o dovolací dôvod,

ktorý sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom

poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti

dovolania (ust. a nasl. ), nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému

prieskumu a ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Uvedený záver platí aj

pre dovolaciu námietku, obsahom ktorej je výsk yt tzv. inej vady v konaní pred odvolacím

súdom, odlišnej od vád taxatívne uvedených v ust. , o ktorej dovolateľ tvrdí, že

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/

).

21

Keďže dovolanie oprávneného nie je procesne prípustné, dovolací súd nebol

oprávnený pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom

(dovolací dôvod podľa ust. ) a ani skúmať, či odvolací súd svoje

konanie nezaťažil tzv. inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(dovolací dôvod podľa ust. ).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania v prejednávanej veci nemožno vyvodiť

z ust. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania podľa ust.

, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, podľa ust. písm.

c/ v spojení s ust. odmietol dovolanie oprávneného, pretože

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je

prípustný.

Dovolateľ v podanom dovolaní zároveň navrhol, aby dovolací súd podľa ust. § 109

ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. prerušil konanie v predmetnej dovolacej

exekučnej veci a požiadal Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke

podľa medzinárodnej zmluvy, a to o výklad ustanovenia písmena q/ odseku 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, pričom v dovolaní uviedol tri konkrétne predbežné otázky, ktoré navrhol predložiť

Súdnemu dvoru Európskej únie.

Článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 234 Zmluvy

o založení Európskeho spoločenstva) ustanovuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc

vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Napriek zneniu ustanovenia § 36 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého

exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak, dovolací súd

zastáva názor, že ustanovenie 109 ods. 1 písm. c/ je aplikovateľné aj v exekučnom

konaní, pretože povinnosť vnútroštátneho súdu prerušiť konanie na účely iniciovania konania

o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie, vyplýva z noriem primárneho

úniového práva (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva,

22

po premenovaní Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ktoré podľa SR

a aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora ES/EÚ (napr. rozsudok vo veci Simmenthal, č.

106/77) majú prednosť pred vnútroštátnymi právnymi normami.

Vnútroštátny súd však nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie na vydanie

rozhodnutia o predbežnej otázke, resp. viacerých predbežných otázkach. Túto povinnosť má

len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie

o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je

rozhodujúci pre riešenie konkrétnej právnej veci. Účelom riešenia predbežnej otázky je

zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, avšak nie rozhodnúť o konkrétnych

skutkových alebo právnych okolnostiach určitého sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu

a je prejednávaný vnútroštátnym súdom.

V predmetnej exekučnej veci oprávnený spochybňoval, či exekučný súd je oprávnený

skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi zmluvy a či predmetná

rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky

oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby

výkladu a prejudiciálneho rozhodnutia zo strany Súdneho dvora Európskej únie. Z obsahu

spisu vyplýva, že vnútroštátne súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže

na predmetnú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky,

do ktorých bol transponovaný obsah príslušných právnych noriem Európskej únie. Otázka

výkladu, resp. vymedzenia hraníc aplikácie komunitárneho práva nebola pre riešenie

predmetného prípadu kľúčová, resp. rozhodná vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu

predmetnej problematiky v právnom poriadku Slovenskej republiky. V tejto súvislosti

dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, keďže k rovnakým záverom v otázke

prerušenia konania podľa ust. dospel Najvyšší súd Slovenskej

republiky aj v iných exekučných veciach, napr. sp.zn. ,

a .

Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu

komunitárneho práva, tak prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

v takom prípade nezakladá procesnú vadu konania podľa ust.

23

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že

v predmetnej exekučnej veci nie je daný dôvod na prerušenie dovolacieho konania podľa ust.

v spojení s ust. , preto návrh oprávneného na prerušenie

konania zamietol.

V dovolacom konaní právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo úspešnej

povinnej (ust. a v spojení s ust. ). Keďže však

povinnej v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, dovolací súd jej ich náhradu nepriznal.

Dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol hlasovaním pomerom

hlasov 3:0 (ust. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. marca 2013

JUDr Štefan Šatka, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová