Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9CoPr/4/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Ing. L. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. XXXX/XX, J., zastúpený: JUDr. Tomáš Klieštenec, advokát, so sídlom M. Waltariho 7, Piešťany, proti žalovanému: KELLYS BICYCLES s.r.o., so sídlom Slnečná cesta 374, Veľké Orvište, IČO: 17 641 322, zastúpený: Heringeš & Veverka, s.r.o., so sídlom Einsteinova 11/3677, Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 44 786 182, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. -182 zo dňa 10. januára 2019, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou , , , a , , a v znení účinnom ku dňu zániku pracovného pomeru, a , , .

3. Vecne argumentoval tým, že ako predbežnú otázku riešil otázku vzniku a existencie pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom, ktorý mal vzniknúť na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.11.1999. Zatiaľ čo zmyslom pracovného pomeru je výkon závislej práce v podriadenom postavení a na základe pokynov zamestnávateľa, zmyslom vzťahu spoločnosti a štatutárneho orgánu je úprava obchodného vedenia a konania osoby v mene spoločnosti. Pracovný pomer je upravený v , oprávnenie vykonávať funkciu štatutárneho orgánu zas vyplýva z . To, že ide o dva odlišné inštitúty, už v roku 1997 judikoval aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí, sp. zn. , v ktorom uvádza, že výkon funkcie konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nie je druhom práce, a preto nemôže byť náplňou pracovného pomeru. I keď konateľ spoločnosti môže byť zároveň jej zamestnancom, je potrebné rešpektovať určité rozdiely dané povahou oboch inštitútov. Ak pracovná zmluva špecifikuje pracovnú pozíciu ako „odbytový referent“, z terminologického hľadiska nebude takéto označenie nijakým spôsobom závadné. Omnoho dôležitejším, než označenie druhu práce, je však samotný obsah pracovného pomeru a rozsah kompetencií danej osoby. Obsah pracovného pomeru sa totiž s obsahom funkcie štatutárneho orgánu nesmie prekrývať. Zákonom síce nie je vylúčená súbežná existencia

funkcie konateľa a prípadného pracovného pomeru u tej istej osoby, no tu je vždy potrebné skúmať a posudzovať činnosti vykonávané podľa pracovnej zmluvy, ktoré musia byť diametrálne odlišné a ľahko rozlíšiteľné od činností v rámci výkonu funkcie konateľa. Iba v takomto prípade zjavne odlišnej a rozdielnej činnosti je možné uvažovať o existencii pracovného pomeru popri funkcii konateľa. V predmetnej veci si žalobca sám so sebou dohodol pracovnú pozíciu ako odbytový referent, a to bez akéhokoľvek bližšieho popisu a určenia pracovnej náplne. Žalobca nepredložil žiadnu bližšiu špecifikáciu svojej pracovnej náplne ako odbytového referenta. Pri výsluchu pred súdom žalobca uviedol, že pozícia odbytového referenta v praxi za 20 rokov jeho fungovania znamenala, že bol obchodným riaditeľom celej spoločnosti. Žalobca tiež uviedol, že sa od roku 1999, teda od uzatvorenia pracovnej zmluvy, do roku 2012 staral o predaj v spoločnosti, o obchodnú politiku, o informačné systémy, ako spoločník podpisoval všetky dokumenty spoločnosti, všetky zmluvy. V tomto období mu prácu neprideľoval nikto, bol konateľom. Po roku 2012, keď žalobca prestal byť konateľom, nemal prácu. Po pol roku, keď sa dožadoval práce, pridelil mu konateľ dve bezvýznamné úlohy. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že žalobca z titulu pracovnoprávneho pomeru vykonával činnosti, ktoré mu vyplývali priamo zo zákona z titulu funkcie konateľa, a to zastupovanie spoločnosti a obchodné vedenie spoločnosti, pod ktoré nesporne patrí obchodná politika spoločnosti, vytváranie podmienok obchodných zmlúv a realizácia obchodného styku, výber obchodných partnerov. Náplň práce žalobcu si jednoznačne konkurovala s náplňou konateľa spoločnosti. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca vykonával iné činnosti ako konateľ a iné na základe uzavretej pracovnej zmluvy, ktoré by bolo možné jednoznačne odlíšiť. V tomto smere žalobca nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov. V danom prípade mal súd za to, že činnosť žalobcu v pozícii odbytový referent sa v celom rozsahu prekrývala s tým, čo patrí do funkcie konateľa spoločnosti žalovaného, ktorú funkciu žalobca zastával. Slovenský právny poriadok nezakazuje, aby konateľ spoločnosti nemohol byť zároveň aj jej zamestnancom. Druh práce dohodnutý v pracovnej zmluve však nesmie byť totožný s činnosťou, ktorá podľa patrí konateľovi. V prejednávanej veci tomu tak bolo. Činnosť, ktorú žalobca vykonával patrí do obchodného vedenia spoločnosti. Nebola preukázaná zjavná odlišnosť a rozdielna činnosť u žalobcu ako konateľa žalovaného a ako odbytového referenta. Len pri preukázaní týchto skutočností sa mohlo uvažovať o existencii pracovného pomeru popri funkcii konateľa. U žalobcu v skutočnosti nikdy pracovný pomer u žalovaného nevznikol. Uzatvorená pracovná zmluva je tak podľa ustanovenia neplatná. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je povinný súd prihliadať bez ohľadu na návrhy strán sporu, a to v každom štádiu konania. S poukazom na uvedené mal súd za to, že vykonávanie funkcie člena štatutárneho orgánu, ktorým je konateľ, v danom prípade konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže byť náplňou pracovného pomeru, tak ako tomu bolo v tomto prípade, preto medzi stranami nevznikol pracovný pomer, a preto nemohlo dôjsť ani k jeho zániku okamžitým skončením pracovného pomeru podľa .

4. Navyše z predmetnej pracovnej zmluvy, ako aj z výsluchu konateľa žalovaného nesporne vyplýva, že žalobca, ktorý bol konateľom žalovaného uzatvoril predmetnú pracovnú zmluvu sám so sebou. V prípade uzatvárania pracovných zmlúv s členmi štatutárnych orgánov môže vyvstať otázka konfliktu záujmov, nakoľko na oboch stranách stojí tá istá osoba (konateľ podpisuje tú istú pracovnú zmluvu za spoločnosť i za seba). Osoba v postavení štatutárneho orgánu je povinná hájiť záujmy spoločnosti, čo je možné považovať v situácii, kedy vystupuje súčasne ako jej zamestnanec, len za ťažko dosiahnuteľné. V prípadoch zastúpenia, konanie v rozpore záujmov upravuje ustanovenie , v zmysle ktorého zastupovať iného nemôže ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. konanie zástupcu v rozpore záujmov výslovne zakazuje. Porušenie tohto zákazu má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Aj keď štatutárny orgán právnickej osoby nie je jej zástupcom (konanie štatutárneho orgánu je konaním samotnej právnickej osoby), uvedené ustanovenie je podľa názoru Najvyššieho súdu analogicky použiteľné aj v prípadoch, v ktorých záujmy štatutárneho orgánu právnickej osoby sú v rozpore so záujmami tejto právnickej osoby (sp. zn. ). Stretom záujmov pri uzatváraní pracovnej zmluvy konateľom zamestnávateľa so sebou samým ako zamestnancom sa zaoberal aj Najvyšší súd SR v uznesení, sp. zn. zo dňa 16. decembra 2010, keď uviedol, že zmluva (dohoda), ktorá smeruje k vzniku pracovného pomeru alebo iného pracovnoprávneho vzťahu, k ich zmene alebo zániku, je ako dvojstranný právny úkon výsledkom jednania, do ktorého obe strany (zamestnávateľ a zamestnanec) spravidla vstupujú s vlastnými (rozdielnymi) predstavami o ich obsahu a výsledku. Rozdielnosť záujmov zamestnávateľa a zamestnanca je daná už tým, že - objektívne vzaté - chcú uzavrieť zmluvu (dohodu) pre seba čo najvýhodnejšiu; nič na tom nemení ani to, že prípadne dôjde k bezvýhradnému prijatiu ponuky, pretože aj v tomto prípade základné východiská účastníkov pre

uzavretie zmluvy sú odlišné. Je možné preto uzavrieť, že rozdielnosť záujmov zamestnávateľa a zamestnanca pri uzavretí zmluvy (dohody), ktorá smeruje k vzniku pracovného pomeru alebo iného pracovnoprávneho vzťahu, k ich zmene alebo zániku, vylučuje, aby v mene zamestnávateľa učinila taký právny úkon rovnaká fyzická osoba, ktorá je druhým účastníkom zmluvy (dohody) ako zamestnanec, pretože nemôže zodpovedajúcim spôsobom „súčasne“ hájiť svoje záujmy ako zamestnanca a záujmy spoločnosti ako zamestnávateľa. Právne úkony smerujúce k vzniku a zániku pracovného pomeru, ktoré žalobca učinil v mene žalovaného ako zamestnávateľa a ich druhým účastníkom bol žalobca ako zamestnanec, by boli neplatné podľa ustanovenia Zák. práce. Podľa ustanovenia , na ktoré uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR odkazovalo, a ktoré ustanovenie bolo účinné aj v čase uzatvorenia predmetnej pracovnej zmluvy, bol neplatný právny úkon, ktorý sa svojím obsahom alebo účelom priečil zákonu alebo sa obchádzal alebo sa inak priečil záujmom spoločnosti. Uvedené ustanovenie bolo účinné do 31.03.2002. V súčasnosti uvedené upravuje , podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. S poukazom na stret záujmov pri uzatváraní pracovnej zmluvy žalobcu samého so sebou, teda v pozícii zamestnávateľa aj zamestnanca, súd považoval tento právny úkon s poukazom na v spojení s a s za absolútne neplatný.

5. Žalobca v konaní taktiež uviedol, že v období od 1999 do 2012 mu prácu neprideľoval nikto, bol konateľom a aj konateľ žalovaného uviedol, že žalobca bol nadriadený sám sebe. Podľa pracovnoprávnej úpravy pojem závislá práca je legislatívne upravený v a vyjadrený šiestimi indikátormi, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Podľa , závislou prácou je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. K základným indikátorom pre určenie pojmu závislá práca teda patrí aj podriadenosť zamestnanca zamestnávateľovi, ktorá zahŕňa právnu, osobnú aj organizačnú podriadenosť zamestnanca. Súdny dvor v právnej veci Lawrie Blum deklaruje, že pojem zamestnanec charakterizuje hlavne indikátor organizačnej a osobnej závislosti osoby vykonávajúcej prácu. Ide o oprávnenie zamestnávateľa dávať pokyny k výkonu práce a kontrolovať výkon práce, prípadne ukladať sankcie pri nedodržaní týchto pokynov. Uvedené však v predmetnom konaní absentuje. Aj s poukazom na skutočnosť, že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným nespĺňal jeden zo základných znakov závislej práce, nemohla Pracovná zmluva zo dňa 01.11.1999 založiť pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že medzi stranami nevznikol pracovný pomer, keďže výkon funkcie člena štatutárneho orgánu nemôže byť náplňou pracovného pomeru, tak ako tomu bolo v tomto prípade. Navyše, vzhľadom na stret záujmov pri uzatváraní Pracovnej zmluvy zo dňa 01.11.1999 žalobcu v pozícii zamestnávateľa aj zamestnanca, súd považoval tento právny úkon za absolútne neplatný. Taktiež s poukazom na skutočnosť, že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným nespĺňal jeden zo základných znakov závislej práce a predmetná pracovná zmluva teda nemohla založiť pracovnoprávny vzťah, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o platnosti skončenia pracovného pomeru a žalobcovi nemohli vzniknúť ani žiadne nároky z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru.

6. K tvrdeniu právneho zástupcu žalobcu, že v prípade, ak by súd považoval pracovnú zmluvu z novembra 1999 za neplatnú, je nutné uviesť, že pracovný pomer je možné uzavrieť aj ústne, vzniká pridelením práce, pričom žalobca od roku 2012 nebol konateľom spoločnosti a prácu mu v počiatku pridelil žalovaný, súd poukazuje na vyjadrenie samotného žalobcu, ktorý uviedol, že po roku 2012, keď prestal byť konateľom, nemal prácu. Po pol roku, keď sa dožadoval práce, pridelil mu konateľ dve bezvýznamné úlohy. Na vznik pracovného pomeru vyžaduje uzatvorenie pracovnej zmluvy, ktorá je jediným právnym úkonom zakladajúcim pracovný pomer. Pracovná zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorý je v zmysle právne perfektný a platný v momente, keď sa účastníci pracovnoprávneho vzťahu, t.j. zamestnávateľ a uchádzač o zamestnanie, dohodli na obsahu pracovnej zmluvy. Dohoda o obsahu pracovnej zmluvy je dohoda o zákonom predpísaných tzv. podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy, podrobnejšie určených v . Pracovnú zmluvu možno uzavrieť aj ústne, aj konkludentne, alebo aj faktickým pristúpením k vykonávaniu práce, t.j. spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chceli účastníci dojednať (R 9/1997). Nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy v zmysle nie je sankcionované jej neplatnosťou; nie je vylúčená možnosť uzavrieť pracovný pomer i konkludentne. Aj konkludentný právny úkon však musí spĺňať zákonom ustanovené náležitosti, ktoré determinujú platnosť prejavu vôle smerujúceho k

vzniku, zmene alebo zániku práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Ťažiskom pre posúdenie, či ide o právny úkon, je prejav vôle, pričom musí jestvovať jednota vôle a jej prejavu. Existencia vôle (ako psychického vzťahu konajúcej fyzickej osoby k zamýšľanému následku tohto konania) sa musí skúmať (bez ohľadu na konajúcu osobu) vždy konkrétne, pričom východiskom sú objektívne okolnosti, za ktorých došlo k prejavu vôle. Základnými náležitosťami vôle sú sloboda a vážnosť, pričom vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. Vychádzajúc z vyššie uvedeného to potom v prejednávanej veci znamená, že ku konkludentnému vzniku pracovného pomeru na dobu neurčitú medzi stranami konania by došlo len za predpokladu, že by prejav vôle oboch strán skutočne smeroval k vzniku pracovného pomeru. Ako už súd konštatoval v bode 43., Pracovná zmluva zo dňa 01.11.1999 nezaložila pracovnoprávny vzťah medzi stranami sporu. Žalobca v konaní ani neuviedol, od ktorého dátumu malo medzi stranami prísť ku konkludentnému uzatvoreniu pracovného pomeru. S poukazom na vykonané dokazovanie však súd posudzoval, či k vzniku konkludentného pracovného pomeru došlo od 17.05.2012, t.j. odo dňa kedy žalobca prestal byť konateľom žalovaného, keď v tomto období žalovaný pridelil žalobcovi dve úlohy.

7. Súd mal za to, že v súvislosti so vznikom a trvaním konkludentného pracovného pomeru žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal jasný a zrozumiteľný prejav vôle na strane žalovaného po dátume 17.05.2012 žalobcu zamestnávať v novom pracovnom pomere. V prípade konkludentného uzatvorenia pracovného pomeru musí byť právny úkon jasný, jednoznačný a zrozumiteľný a musí byť z neho zrejmá vôľa oboch zúčastnených strán uzavrieť pracovný pomer. V konkrétnom prípade absentuje náležitosť vôle (sloboda a vážnosť), kde vôľa je vážna a konajúci chcel vyvolať právne následky spojené s jeho úkonom. Takáto vôľa zo strany žalovaného zistená nebola a chýbajú aj náležitosti prejavu vôle, ktorými sú zrozumiteľnosť a určitosť, ktorá po 17.05.2012 v danom prípade zjavne absentuje, lebo nie je zrejmé, na akú funkciu mal vzniknúť žalobcovi pracovný pomer a s akým obsahom pracovnej náplne. Takáto vôľa absentovala aj na strane samotného žalobcu, ktorý len využil inú interpretáciu žalovaného pri posudzovaní výzvy na nastúpenie do práce, ktorú žalovaný zaslal žalobcovi po okamžitom skončení pracovného pomeru, z čoho vyvodzoval, že žalovaný trvanie pracovného pomeru uznal. Omyl žalovaného, ktorým bolo umožnené žalobcovi pracovať po 17.05.2012 na dvoch úlohách išiel na ťarchu žalovaného, ako aj skutočnosť, že vyplácal žalobcovi mzdu, avšak úmysel žalovaného zamestnať žalobcu od 17.05.2012 v novom pracovnom pomere v žiadnom prípade preukázaný nebol. „K posouzení otázky, zda a kdy došlo k uzavření pracovní smlouvy, nejsou rozhodující subjektivní představy účastníků o vzniku pracovního poměru; významné je objektivní zjištění, zda a kdy nastaly takové skutečnosti, s nimiž právní norma vznik pracovní smlouvy spojuje.“ sp. zn. , SRNS, zväzok č. 25, s. 170 (ČR). Navyše súd uvádza, že skutočnosť, že by malo prísť ku konkludentnému uzatvoreniu nového pracovného pomeru pôvodne ani žalobca a ani žalovaný v priebehu konania vo svojich písomných vyjadreniach ani pri svojom výsluchu netvrdili.

8. Z navrhnutých dôkazov súd nevykonal pripojenie spisu OS PN, sp. zn. , výsluch svedka H. Z. a výsluch svedka Ing. H. N., ktorých vykonanie malo preukázať ne/existenciu dôvodov na okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu. S poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie sa súd dôkazmi, týkajúcimi sa existencie dôvodov skončenia pracovného pomeru a mzdovými nárokmi žalobcu, nezaoberal, pretože by to bolo nadbytočné a nehospodárne. Keďže súd mal za to, že medzi stranami sporu nedošlo k platnému uzavretiu pracovného pomeru a medzi stranami neexistuje pracovnoprávny vzťah neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o platnosti skončenia pracovného pomeru a žalobcovi nemohli vzniknúť ani žiadne nároky z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. S poukazom na uvedené súd žalobu zamietol. Keďže žalovaný bol v tomto konaní úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd v zmysle v tomto rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodol len o nároku na náhradu trov konania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia; o výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia ( ).

9. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom advokáta odvolanie žalobca a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, namietajúc, že nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, rozsudok je nepreskúmatel'ný, bez náležitého odôvodnenia, mätúci, nezrozumiteľný a konanie má inú vadu. Súd prvej inštancie v bode 31 rozsudku uvádza, že žalobca z titulu pracovnoprávneho pomeru

vykonával činnosti, ktoré mu vyplývali priamo zo zákona z titulu funkcie konateľa, a to zastupovanie spoločnosti, obchodné vedenie spoločnosti, pod ktoré nesporne patrí obchodná politika spoločnosti, vytváranie podmienok obchodných zmlúv a realizácia obchodného styku, výber obchodných partnerov, teda náplň práce žalobcu si jednoznačne konkurovala s náplňou konateľa spoločnosti. Ďalej súd v bode 32 rozsudku uvádza, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca vykonával iné činnosti ako konateľ a iné na základe uzavretej pracovnej zmluvy, ktoré by bolo možné jednoznačne odlíšiť, teda u žalobcu v skutočnosti nikdy pracovný pomer u žalovaného nevznikol, uzatvorená zmluva je tak podľa neplatná. Takýto záver súdu je nesprávny, nakoľko žalobca titulom pracovnoprávneho pomeru vykonával činnosti, ktoré nie sú totožné z titulu funkcie konateľa. Žalobca vo svojej výpovedi dňa 05.04.2018 uviedol, že „Môj nadriadený v oblasti predaja tovaru bol môj brat. Z titulu, že bol konateľ, okrem toho, že môj brat robil zabezpečovanie tovaru a ja som z titulu pracovnej zmluvy zabezpečoval predaj tovaru, okrem toho som mal povinnosti aj ako konateľ iné. Zabezpečoval som, aby daňové priznania boli podané riadne a včas, aby informačné systémy v práci fungovali. Z titulu pracovnej zmluvy som vykonával predaj tovaru." Taktiež žalobca uviedol, že pracoval ako šéf odbytu, organizoval predaj a obchod. ,,V čase, keď' žalobca bol ešte konateľom spoločnosti, sme mali obaja pracovnoprávnu zmluvu ako odbytový referent, z tejto pozície sme vykonávali naozaj obchodnú činnost'....z titulu pracovných pomerov sme predávali, budovali sme obchodné siete". Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že náplň práce žalobcu si nekonkurovala s náplňou funkcie konateľa spoločnosti a žalobca vykonával iné činnosti titulom zamestnania a iné z titulu funkcie konateľa. V zmysle uvedeného nie je možné konštatovať, že pracovný pomer nevznikol, ani že pracovná zmluva je neplatná.

10. Súd prvej inštancie sa ďalej v rozsudku zaoberá konfliktom záujmov v prípade uzatvárania pracovných zmlúv s členmi štatutárnych orgánov, pričom v bode 36 rozsudku odôvodňuje svoje úvahy a následne svoje rozhodnutie s poukazom na názor Najvyššieho súdu (spis. Zn. ). Je nutné uviesť', že Najvyšší súd v predmetnom uznesení uvádza, že : ,,V prípadoch, v ktorých konateľ ako štatutárny orgán spoločnosti s ručením obmedzeným uzatvára zmluvu so ,,svojou" obchodnou spoločnosťou, je však potrebné v prvom ľade riešiť otázku, či vôbec ide o stret záujmov. totiž napr. v ustanovení výslovne počíta so situáciou, keď konateľ (ak je zároveň jediným spoločníkom) uzavrie zmluvu, pri ktorej je druhou zmluvnou stranou on sám. V každom konkrétnom prípade treba vždy skúmať, či nedochádza k stretu záujmov medzi spoločnosťou a jej štatutárnym orgánom a či tento stret je riešiteľný podľa ustanovení . Len ak výsledkom tohto skúmania bude záver, že právna úprava na kolíziu záujmov obchodnej spoločnosti a jej štatutárneho orgánu na konkrétnu situáciu nedopadá, bude prichádzať do úvahy analogické použitie .". Súd sa ďalej v bode 37 rozsudku odvoláva na uznesenie Najvyššieho súdu SR, spis. zn. , na základe ktorého vyvodil zaver, že právne úkony smerujúce k vzniku a zániku pracovného pomeru, ktoré žalobca učinil v mene žalovaného ako zamestnávateľa a ich druhým účastníkom bol žalobca ako zamestnanec, by boli neplatné podľa ustanovenia ods. l písm. a) . V predmetnom uznesení NS SR, spis. zn. , je uvedené, že ,,Skutočnosť, že žalobca bol menovaný konateľom žalovanej, teda sama osebe nebránila tomu, aby s ním žalovaná ako zamestnávateľ uzavrela pracovnú zmluvu alebo inú zmluvu (dohodu) podľa pracovnoprávnych predpisov. Nie je ani vylúčené (a zákon s takouto skutočnosťou i výslovne počíta - ObchZ), aby konateľ uzavrel v mene spoločnosti s ručením obmedzeným zmluvu (dohodu), pri ktorej druhou zmluvnou stranou je sám tento konateľ ako fyzická osoba. V každom jednotlivom prípade je však neba skúmať, či pri právnom úkone nedochádza k stretu záujmov medzi spoločnosťou s ručením obmedzeným ako zamestnávateľom na strane jednej a jej štatutárnym orgánom ako zamestnancom na strane druhej. Aj keď nemá v tomto smere výslovnú úpravu, z ustanovenia § l4 ods. 2 Zák. prace, ktorý vylučuje, aby iného zastupoval ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného, je treba analogicky dôvodiť, že štatutárny orgán spoločnosti s ručením obmedzeným nemôže platne jednať v mene spoločnosti ako zamestnávateľ, ak sú jeho záujmy v rozpore so záujmami spoločnosti." Z uvedeného ako aj podľa ustálenej judikatúry súdov vyplýva, že skutočnosť, že fyzická osoba bola vymenovaná štatutárnym orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným (konateľom), sama osebe nebráni tomu. aby uzavrela s touto spoločnosťou zmluvu (dohodu) podľa pracovnoprávnych predpisov, aj pracovnú zmluvu. V zmysle uvedeného nie každé uzavretie zmluvy medzi spoločnosťou a jej štatutárnym orgánom znamená, že dochádza k rozporu záujmov. V prípade uzavretia pracovného vzťahu s osobou, ktorá je zároveň konateľom a spoločníkom spoločnosti nedochádza k stretu záujmov, nakoľko je v záujme oboch osôb, aby náplň práce a jej výsledky boli uskutočňované riadne a včas. Takýto zamestnanec má práve naopak oveľa väčší záujem na riadnom výkone práce. Jediným rozporným momentom môže byť výška mzdy, čo

však v danom prípade nenastalo. Výška mzdy bola odsúhlasená aj druhým spoločníkom a konateľom spoločnosti, pričom tento mal z rovnakej pracovnej pozície dohodnutú rovnakú výšku mzdy. V rámci dohadovania jednotlivých podmienok pracovného vzťahu uzavretého so žalobcom došlo k odsúhlaseniu týchto podmienok aj druhým konateľom a spoločníkom spoločnosti - s pánom Ing. Petrom Divincom, a teda sa nejednalo o uzatváranie pracovného vzťahu vyslovene žalobcom ako konateľom spoločnosti s osobou, ktorá je zároveň týmto konateľom, teda tou istou osobou. Uvedené nemení ani skutočnosť, že pracovnú zmluvu nakoniec podpísal práve konateľ, o ktorého pracovný pomer sa jednalo.

11. Konštatovania uvedené v bode 44 rozsudku nepovažuje odvolateľ za správne, pričom rozhodnutia krajských súdov nie sú záväzné, smerodajné, ani nie sú prameňom práva. V ostatných bodoch rozsudku sa súd zaoberá uzavretím pracovného vzťahu po roku 2012. Pridelenie práce a vyplatenie mzdy sú skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že žalobca zamestnával žalovaného, a toto mal aj v úmysle. Žiadna zo strán sporu nespochybňovala uzavretie pracovného pomeru a až do okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcom ani trvanie pracovného pomeru, a teda existencia pracovného vzťahu nebola medzi stranami sporná. Spornou sa stala nie z iniciatívy žalovaného, ale až na základe iniciatívy súdu, čo predstavuje inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, o to viac, že žalobca ako zamestnanec je v spore slabšou stranou.

12. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného odvolateľ poukázal na to, že sám žalovaný na pojednávaní uvádzal, že titulom pracovnoprávneho vzťahu ako odbytový referent vykonávali (žalovaný aj žalobca) z tejto pozície naozaj obchodnú činnosť a z tohto titulu predávali. Náplň práce žalobcu si nekonkurovala s náplňou funkcie konateľa spoločnosti, žalobca vykonával iné činnosti titulom zamestnania a iné z titulu funkcie konateľa. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol len všeobecné tvrdenia, ktorými nedostatočne poprel pravdivosť tvrdení odvolateľa uvedených v odvolaní voči rozsudku.

13. Žalovaný odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobcu sa vyjadril a uviedol, že odvolanie žalobcu je nedôvodné, pretože súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy, ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, rozsudok je preskúmateľný a konanie nemá inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z dokazovania jasne vyplýva, že uzavretie sporného pracovného pomeru bolo absolútne neplatné a teda že podaná žaloba mala byť zamietnutá. Vyjadrenia žalobou v odvolaní, ktoré mali preukázať zamestnanecký pomer, sa okrem zmätočných vyhlásení obmedzili na tvrdenie, že žalobca zabezpečoval aj činnosti nad rámec povinností konateľa spoločnosti, konkrétne že zabezpečoval predaj tovaru. Žalobca tým nesprávne hodnotí povahu svojej pozície v spoločnosti. Aj podľa žalovaného „náplň práce" tak, ako ju opísal v rámci dokazovania žalobca, je totožná s výkonom funkcie konateľa. Žalovaný súhlasí s postupom súdu, kde tento pri rozhodovaní najskôr riešil predbežnú otázku, či vôbec pracovný pomer vznikol podľa bodu 28. napadnutého rozhodnutia, a nesúhlasí s bodom 11. odvolania, že šlo o „nezákonnú iniciatívu súdu". Riešenie predbežnej otázky malo zásadný dopad na podstatu sporu a preto jej vyriešenie bolo pre ďalší postup konania nevyhnutné. Ďalej nesúhlasí s argumentom žalobcu v bode II. odvolania, že súd v prvom stupni nedostatočne individuálne posúdil sporný vzťah. Súd sa s otázkou konfliktu záujmov, ako aj s otázkou prekrytia náplne sporného pracovného pomeru a výkonu funkcie konateľa vysporiadal vo svojom odôvodnení rozsudku dostatočne. Keďže uzavretie pracovného pomeru bolo vyhodnotené ako absolútne neplatné, nebolo potrebné v dokazovaní riešiť otázku ne/existenciu dôvodov na okamžité ukončenie pracovného pomeru. Vykonanie týchto dôkazov by bolo v kontexte celého konania nehospodárne a nadbytočné. Konanie ani rozsudok netrpel vadami a žalovaný sa plne stotožňujeme s rozsudkom súdu prvej inštancie vo veci. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd v plnom rozsahu potvrdil napadnutý rozsudok a aby žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy prvostupňového konania aj odvolacieho konania v plnom rozsahu.

14. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť (, ďalej ), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný (ďalej ).

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti

( ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolaní ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom rozsahu vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle .

16. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam (s výnimkou, že svedkami incidentu boli ostatní zamestnanci), a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. , odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

17. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť nasledovné:

18. Vzhľadom na to, že predmetom sporu bolo určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý mal existovať medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom, súd prvej inštancie správne najskôr zisťoval, či v danej veci vôbec došlo k platnému vzniku pracovnoprávneho pomeru.

19. Zmyslom pracovného pomeru je výkon závislej práce v podriadenom postavení a na základe pokynov zamestnávateľa, zmyslom vzťahu spoločnosti a štatutárneho orgánu je úprava obchodného vedenia a konania osoby v mene spoločnosti. Pracovný pomer je upravený v , oprávnenie vykonávať funkciu štatutárneho orgánu zas vyplýva z . To, že ide o dva odlišné inštitúty. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí, sp. zn. <. zo dňa 26. novembra 1997, v ktorom uvádza, že výkon funkcie konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nie je druhom práce, a preto nemôže byť náplňou pracovného pomeru. Ak pracovná zmluva špecifikuje pracovnú pozíciu ako „odbytový referent“, z terminologického hľadiska nebude takéto označenia nijakým spôsobom relevantné. Omnoho dôležitejším, než označenie druhu práce, je však samotný obsah pracovného pomeru a rozsah kompetencií danej osoby. Obsah pracovného pomeru sa totiž s obsahom funkcie štatutárneho orgánu nesmie prekrývať. Zákonom síce nie je vylúčená súbežná existencia funkcie konateľa a prípadného pracovného pomeru u tej istej osoby, no tu je vždy potrebné skúmať a posudzovať činnosti vykonávané podľa pracovnej zmluvy, ktoré musia byť diametrálne odlišné a ľahko rozlíšiteľné od činností v rámci výkonu funkcie konateľa. Iba v takomto prípade zjavne odlišnej a rozdielnej činnosti je možné uvažovať o existencii pracovného pomeru popri funkcii konateľa.

20. Súd prvej inštancie správne argumentoval, že podľa pracovnoprávnej úpravy pojem závislá práca je legislatívne upravený v a vyjadrený šiestimi indikátormi, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Podľa , závislou prácou je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. K základným indikátorom pre určenie pojmu závislá práca teda patrí aj podriadenosť zamestnanca zamestnávateľovi, ktorá zahŕňa právnu, osobnú aj organizačnú podriadenosť zamestnanca. Súdny dvor v právnej veci Lawrie Blum deklaruje, že pojem zamestnanec charakterizuje hlavne indikátor organizačnej a osobnej závislosti osoby vykonávajúcej prácu. Ide o oprávnenie zamestnávateľa dávať pokyny k výkonu práce a kontrolovať výkon práce, prípadne ukladať sankcie pri nedodržaní týchto pokynov. Uvedené však v predmetnom konaní absentuje.

21. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že v období od 1999 do 2012 žalobcovi prácu neprideľoval nikto, bol konateľom a aj konateľ žalovaného uviedol, že žalobca bol nadriadený sám sebe. Nemohlo sa preto jednať o závislú prácu, nakoľko nebolo preukázané, že by žalobca ako zamestnanec žalovaného vykonával prácu vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca a podľa pokynov zamestnávateľa. V danom vzťahu jednoznačne absentoval indikátor organizačnej a osobnej závislosti osoby vykonávajúcej prácu, keď žalobca ako údajný zamestnanec a zároveň konateľ žalovaného fungoval samostatne, nemal nad sebou žiadneho nadriadeného, nebol nikomu podriadený, nikto mu z pozície nadriadeného nedával pokyny.

22. Súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že v predmetnej veci si žalobca sám so sebou dohodol pracovnú pozíciu ako odbytový referent, a to bez akéhokoľvek bližšieho popisu a určenia pracovnej náplne. Žalobca nepredložil žiadnu bližšiu špecifikáciu svojej pracovnej náplne ako odbytového referenta. Pri výsluchu pred súdom prvej inštancie žalobca uviedol, že pozícia odbytového referenta v praxi za 20 rokov jeho fungovania znamenala, že bol obchodným riaditeľom celej spoločnosti. Žalobca tiež uviedol, že sa od roku 1999, teda od uzatvorenia pracovnej zmluvy, do roku 2012 staral o predaj v spoločnosti, o obchodnú politiku, o informačné systémy, ako spoločník podpisoval všetky dokumenty spoločnosti, všetky zmluvy. Informačné systémy súviseli s obchodnou politikou, pretože obchodná politika bola implementovaná do informačných systémov. V tomto období mu prácu neprideľoval nikto, bol konateľom. Po roku 2012, keď žalobca prestal byť konateľom, nemal prácu. Po pol roku, keď sa dožadoval práce, pridelil mu konateľ dve bezvýznamné úlohy.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené nemohla obstáť ani argumentácia žalobcu v odvolaní, v ktorom poukázal na to, že ako zamestnanec vykonával inú činnosť ako konateľ, a to zabezpečenie, resp. výkon predaja tovaru, pôsobil ako šéf odbytu, resp. odbytový referent.

24. Vzhľadom na uvedené mal aj odvolací súd za to, že žalobca z titulu pracovnoprávneho pomeru vykonával činnosti, ktoré mu vyplývali priamo zo zákona z titulu funkcie konateľa, a to zastupovanie spoločnosti a obchodné vedenie spoločnosti, pod ktoré nesporne patrí obchodná politika spoločnosti, vytváranie podmienok obchodných zmlúv a realizácia obchodného styku, súčasťou ktorého je aj predaj tovaru, výber obchodných partnerov, budovanie obchodnej siete. Možno preto uzavrieť, že náplň práce žalobcu tak jednoznačne konkurovala s náplňou konateľa spoločnosti.

25. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že by žalobca vykonával iné činnosti ako konateľ a iné na základe uzavretej pracovnej zmluvy, ktoré by bolo možné jednoznačne odlíšiť. V tomto smere žalobca nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov. V danom prípade mal súd prvej inštancie správne za to, že činnosť žalobcu v pozícii odbytový referent sa v celom rozsahu prekrývala s tým, čo patrí do funkcie konateľa spoločnosti žalovaného, ktorú funkciu žalobca zastával. Slovenský právny poriadok nezakazuje, aby konateľ spoločnosti nemohol byť zároveň aj jej zamestnancom. Druh práce dohodnutý v pracovnej zmluve však nesmie byť totožný s činnosťou, ktorá podľa patrí konateľovi.

26. Odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvej inštancie, že v prejednávanej veci tomu tak bolo. Činnosť, ktorú žalobca vykonával patrí do obchodného vedenia spoločnosti. Nebola preukázaná zjavná odlišnosť a rozdielna činnosť u žalobcu ako konateľa žalovaného a ako odbytového referenta. Len pri preukázaní týchto skutočností sa mohlo uvažovať o existencii pracovného pomeru popri funkcii konateľa. Ani podľa odvolacieho súdu u žalobcu v skutočnosti nikdy pracovný pomer u žalovaného nevznikol, z čoho vyplýva jednoznačný záver, že uzatvorená pracovná zmluva je podľa ustanovenia neplatná. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je pritom povinný súd prihliadať ex offo, bez ohľadu na návrhy strán sporu, a to v každom štádiu konania. Odvolateľ preto nedôvodne namieta, že súd skúmal spornosť existencie pracovného pomeru napriek tomu, že táto nebola medzi stranami sporná.

27. S poukazom na uvedené mal odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie za to, že vykonávanie funkcie člena štatutárneho orgánu, ktorým je konateľ, v danom prípade konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže byť náplňou pracovného pomeru, tak ako tomu bolo v tomto prípade, preto medzi stranami nevznikol pracovný pomer, a preto nemohlo dôjsť ani k jeho zániku okamžitým skončením pracovného pomeru podľa .

28. Súd prvej inštancie rovnako vecne správne vyhodnotil otázku konfliktu záujmov v prípade uzatvorenia pracovnej zmluvy, keď z predmetnej pracovnej zmluvy, ako aj z výsluchu konateľa žalovaného nesporne vyplynulo, že žalobca, ktorý bol konateľom žalovaného uzatvoril predmetnú pracovnú zmluvu sám so sebou. Súd prvej inštancie dôvodne argumentoval tým, že v prípade uzatvárania pracovných zmlúv s členmi štatutárnych orgánov môže vyvstať otázka konfliktu záujmov, nakoľko na oboch stranách stojí tá istá osoba (konateľ podpisuje tú istú pracovnú zmluvu za spoločnosť i za seba). Osoba v postavení štatutárneho orgánu je povinná hájiť záujmy spoločnosti, čo je možné považovať v situácii, kedy vystupuje súčasne ako jej zamestnanec, len za ťažko dosiahnuteľné. V prípadoch zastúpenia, konanie v rozpore záujmov upravuje ustanovenie , v zmysle ktorého zastupovať iného nemôže ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. konanie zástupcu v rozpore záujmov výslovne zakazuje. Porušenie tohto zákazu má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Aj keď štatutárny orgán právnickej osoby nie je jej zástupcom (konanie štatutárneho orgánu je konaním samotnej právnickej osoby), uvedené ustanovenie je podľa názoru Najvyššieho súdu analogicky použiteľné aj v prípadoch, v ktorých záujmy štatutárneho orgánu právnickej osoby sú v rozpore so záujmami tejto právnickej osoby (sp. zn. ).

29. Stretom záujmov pri uzatváraní pracovnej zmluvy konateľom zamestnávateľa so sebou samým ako zamestnancom sa zaoberal aj Najvyšší súd SR v uznesení, sp. zn. zo dňa 16. decembra 2010, keď uviedol, že zmluva (dohoda), ktorá smeruje k vzniku pracovného pomeru alebo iného pracovnoprávneho vzťahu, k ich zmene alebo zániku, je ako dvojstranný právny úkon výsledkom jednania, do ktorého obe strany (zamestnávateľ a zamestnanec) spravidla vstupujú s vlastnými (rozdielnymi) predstavami o ich obsahu a výsledku. Rozdielnosť záujmov zamestnávateľa a zamestnanca je daná už tým, že - objektívne vzaté - chcú uzavrieť zmluvu (dohodu) pre seba čo najvýhodnejšiu; nič na tom nemení ani to, že prípadne dôjde k bezvýhradnému prijatiu ponuky, pretože aj v tomto prípade základné východiská účastníkov pre uzavretie zmluvy sú odlišné. Je možné preto uzavrieť, že rozdielnosť záujmov zamestnávateľa a zamestnanca pri uzavretí zmluvy (dohody), ktorá smeruje k vzniku pracovného pomeru alebo iného pracovnoprávneho vzťahu, k ich zmene alebo zániku, vylučuje, aby v mene zamestnávateľa učinila taký právny úkon rovnaká fyzická osoba, ktorá je druhým účastníkom zmluvy (dohody) ako zamestnanec, pretože nemôže zodpovedajúcim spôsobom „súčasne“ hájiť svoje záujmy ako zamestnanca a záujmy spoločnosti ako zamestnávateľa. Právne úkony smerujúce k vzniku a zániku pracovného pomeru, ktoré žalobca učinil v mene žalovaného ako zamestnávateľa a ich druhým účastníkom bol žalobca ako zamestnanec, by preto boli neplatné podľa ustanovenia Zák. práce. Podľa ustanovenia , na ktoré uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR odkazovalo, a ktoré ustanovenie bolo účinné aj v čase uzatvorenia predmetnej pracovnej zmluvy, bol neplatný právny úkon, ktorý sa svojím obsahom alebo účelom priečil zákonu alebo sa obchádzal alebo sa inak priečil záujmom spoločnosti. Uvedené ustanovenie bolo účinné do 31.03.2002. V súčasnosti uvedené upravuje , podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

30. Odvolateľ správne poukázal aj na ďalšie časti odôvodnenia citovaného uznesenia NS SR sp. zn. , podľa ktorého skutočnosť, že žalobca bol menovaný konateľom žalovanej, teda sama osebe nebránila tomu, aby s ním žalovaná ako zamestnávateľ uzavrela pracovnú zmluvu alebo inú zmluvu (dohodu) podľa pracovnoprávnych predpisov. Nie je ani vylúčené (a zákon s takouto skutočnosťou i výslovne počíta - § 132 ods. 3 ObchZ), aby konateľ uzavrel v mene spoločnosti s ručením obmedzeným zmluvu (dohodu), pri ktorej druhou zmluvnou stranou je sám tento konateľ ako fyzická osoba. V každom jednotlivom prípade je však neba skúmať, či pri právnom úkone nedochádza k stretu záujmov medzi spoločnosťou s ručením obmedzeným ako zamestnávateľom na strane jednej a jej štatutárnym orgánom ako zamestnancom na strane druhej. Aj keď nemá v tomto smere výslovnú úpravu, z ustanovenia § l4 ods. 2 Zák. prace, ktorý vylučuje, aby iného zastupoval ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného, je treba analogicky dôvodiť, že štatutárny orgán spoločnosti s ručením obmedzeným nemôže platne jednať v mene spoločnosti ako zamestnávateľ, ak sú jeho záujmy v rozpore so záujmami spoločnosti."

31. Súd prvej inštancie sa takýmto individuálnym skúmaním prípadného rozporu záujmov zaoberal a dostatočne odôvodnil svoj záver, prečo aj v danom prípade považuje rozpor záujmov za preukázaný, keď už len základná rozdielnosť záujmov zamestnávateľa a zamestnanca pri uzavretí zmluvy (dohody),

ktorá smeruje k vzniku pracovného pomeru alebo iného pracovnoprávneho vzťahu, k ich zmene alebo zániku, vylučuje, aby v mene zamestnávateľa učinila taký právny úkon rovnaká fyzická osoba, ktorá je druhým účastníkom zmluvy (dohody) ako zamestnanec, pretože nemôže zodpovedajúcim spôsobom „súčasne“ hájiť svoje záujmy ako zamestnanca a záujmy spoločnosti ako zamestnávateľa. Zároveň je potrebné v tejto súvislosti prihliadnuť na základný atribút pracovnoprávneho vzťahu spočívajúci v pozícii nadriadeného zamestnávateľa a podriadeného zamestnanca, z ktorého vyplýva, že tá istá fyzická osoba nemôže konať v pozícii nadriadeného aj podriadeného. Takýto konflikt záujmov sa v danom prípade prejavil aj pri formulovaní druhu práce a jej charakteristiky (podstatná náležitosť pracovnej zmluvy podľa ), keď v pracovnej zmluve bol dohodnutý druh práce ako odbytový referent bez akejkoľvek bližšej charakteristiky. Záujmom zamestnávateľa tak je vymedziť druh práce čo najširšie, pričom naopak záujmom zamestnanca je vymedziť druh práce čo najkonkrétnejšie, aby presne vedel, čo spadá do jeho pracovnej náplne. Možno síce čiastočne súhlasiť a argumentáciou odvolateľa, že zamestnanec, ktorý je súčasne konateľom, má ešte väčší záujem na fungovaní spoločnosti, ani táto skutočnosť však nevylučuje danosť rozporov záujmov v mnohých čiastkových otázkach, koniec koncov každý zamestnanec má záujem na čo najlepšom fungovaní zamestnávateľa.

32. S poukazom na preukázaný stret záujmov pri uzatváraní pracovnej zmluvy žalobcu samého so sebou, teda v pozícii zamestnávateľa aj zamestnanca, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie považoval tento právny úkon s poukazom na v spojení s a s za absolútne neplatný.

33. Žalobca nedôvodne namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo dostatočne presvedčivo odôvodnené.

34. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa (ústavný v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný ), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. ) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby účastník konania nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho zámery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( , obdobne napr. , , , , ). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára 2006).

35. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49). Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č.1/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa (odňatie možnosti konať pred súdom).

36. Podľa odvolacieho súdu odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie takéto vady nevykazovalo, napádané rozhodnutie spĺňa požiadavky obsiahnuté v ustanovení a na riadne odôvodnenie rozsudku, v dôsledku čoho nedošlo k porušeniu práva strán na spravodlivý proces.

37. Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní žalobcu, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. <., podľa ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS <. 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi ( <.). Do obsahu základného práva podľa <. a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ( <.), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania ( <., <.).

38. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

39. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa, s použitím a napadnutý rozsudok potvrdil, vrátane rovnako vecne správneho výroku o náhrade trov konania, odvolaním napadnutý bez uvedenia osobitných odvolacích dôvodov.

40. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu podľa v spojení s . O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

41. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).