Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)ac7/361219.eea7f2.pdf
PDF · 169.72 KB
No categories available
4MCdo/6/2009
Najvyšší súd 4 M Cdo 6/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. H., nar. X., proti
ţalovanej R. E., s.r.o., so sídlom v S., zastúpenej JUDr. M. Š., advokátkou, so sídlom v K.,
o náhradu mzdy za dovolenku, vedenej Okresným súdom Stropkov pod sp. zn.
3 C 141/2004, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti
rozsudku Okresného súdu Svidník zo 17.12. 2007 č. k. 3 C 141/2004-221 a rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 30.5.2008 sp. zn. 4 Co 36/2008, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30.5.2008 sp. zn. 4 Co 36/2008 vo výroku,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zaplatenie 65 908,-- Sk
a rozsudok Okresného súdu Svidník zo 17.12.2007 č. k. 3 C 141/2004-221 vo výroku
o uloţení povinnosti ţalovanému zaplatiť ţalobcovi 65 908,-- Sk z r u š u j e a vec vracia
Okresnému súdu Svidník na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Svidník rozsudkom zo 17.12.2007 č.k. 3 C 141/2004-221 uloţil ţalovanej
povinnosť zaplatiť ţalobcovi istinu 103 950,-- Sk s príslušenstvom, 12,5% úrokom
z omeškania ročne od 15.12.2003 do zaplatenia, všetko do troch dní, a vo zvyšku ţalobu
zamietol. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Zároveň uloţil
obom účastníkom konania zaplatiť náhradu trov konania štátu, kaţdému vo výške 600,-- Sk,
so splatnosťou do troch dní na účet konajúceho súdu. Vychádzal zo skutočnosti, ţe pracovná
zmluva z X. zaloţila medzi účastníkmi konania pracovnoprávny vzťah, z ktorého odvodzoval
ţalobca svoj nárok na zaplatenie náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku v rokoch 2002
a 2003 a zo skutočnosti, ţe ţalobca nemohol vyčerpať dovolenku ani do konca budúceho
kalendárneho roku v dôsledku skončenia jeho pracovného pomeru X. Z pracovnej zmluvy mal
preukázaným, ţe jej účastníkmi v postavení zamestnanca bol ţalobca a v postavení
zamestnávateľa ţalovaná, zastúpená konateľom - ţalobcom, vymenovaným do funkcie
konateľa s účinnosťou od X. na základe uznesenia valného zhromaţdenia zamestnávateľa z X.
v zmysle čl. X ods. 2 spoločenskej zmluvy o zaloţení ţalovanej. K skončeniu pracovného
pomeru ţalobcu došlo dohodou o skončení pracovného pomeru z X. Ţalobcovi prisúdil
náhradu mzdy v zmysle § 110b zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce za nevyčerpanú
dovolenku 12,5 dňa v roku 2002 a 10 dní v roku 2003. Výšku náhrady mzdy 103 950,-- Sk
stanovil v súlade s ustanovením § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 1/1992 Zb. vo výške priemerného
zárobku, ktorý v rozhodnom období bol 577,50 Sk za hodinu (577,50 Sk x 8 x 22,5). Úroky z
omeškania prisúdil v zmysle § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka vo výške dvojnásobku
diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995
Z.z. platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňaţného dlhu, ktorým stanovil najbliţší
výplatný termín, 15. deň v mesiaci december 2003. Rozhodnutie o trovách konania
účastníkov odôvodnil ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. a „pribliţne rovnakou“ úspešnosťou
oboch účastníkov konania a o trovách konania štátu odôvodnil ustanovením § 148 ods. 1
O.s.p. a výsledkom konania spolu s neexistenciou predpokladov na oslobodenie od súdnych
poplatkov.
Krajský súd v Prešove (odvolací) súd o odvolaní oboch účastníkov konania rozsudkom
z 30.5.2008 sp. zn. 4 Co 36/2008 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti
ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 65 908,-- Sk a vo výroku, ktorým ţalobu vo zvyšku zamietol,
potvrdil v zmysle § 219 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti, a v zostávajúcej časti podľa § 221
ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Stotoţnil sa
so skutkovým a právnym posúdením veci súdom prvého stupňa v jej základe, výšku
prisúdenej náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku však stanovil odlišne. Dôvodnou
nepovaţoval odvolaciu námietku ţalovanej, ţe činnosť štatutárneho orgánu obchodnej
spoločnosti ţalovanej nemohol vykonávať ţalobca, ktorý bol konateľom ţalovanej,
v pracovnom pomere. Vychádzal z ustanovenia § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktoré
povaţoval ustanovením, ktoré nemá kogentnú povahu, a vyslovil, ţe nie je vylúčené, aby
zamestnanec spoločnosti bol vymenovaný alebo zvolený za člena štatutárneho, či iného
orgánu, a napokon nič nebráni ani tomu, aby sa člen určitého orgánu spoločnosti stal aj
zároveň jej zamestnancom. Pracovnoprávny vzťah účastníkov povaţoval zaloţeným
pracovnou zmluvou z X. tieţ aj z dôvodu, ţe následne po uzavretí spornej pracovnej zmluvy
účastníci konania uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru X., ku ktorému dňu aj
pracovný pomer ţalobcu u ţalovanej skončil, a z výplatných pások ţalobcu vyplýva, ţe za
výkon práce na základe spornej pracovnej zmluvy ţalobca poberal mzdu. Zohľadniac
odvolaciu námietku ţalovanej o výške prisúdenej mzdy, náhradu mzdy za nevyčerpanú
dovolenku stanovil vo výške 65 908,-- Sk, vychádzajúc zo skutočnosti, ţe ţalobca
nepreukázal vznik nároku na dodatkovú výmeru dovolenky, ktorú pri stanovení náhrady mzdy
zohľadnil súd prvého stupňa, a aj priemerný hodinový zárobok v rozhodnom období uplatnil
ţalobca niţší 568,18 Sk, neţ aký zohľadnil súd prvého stupňa (577,50 Sk).
Generálny prokurátor Slovenskej republiky na podnet ţalovanej podal mimoriadne
dovolanie proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo 17.12. 2007 č.k. 3 C 141/2004-221,
výroku o uloţení povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 65 908,-- Sk a proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 30.5. 2008 sp. zn. 4 Co 36/2008, výroku o potvrdení rozsudku
súdu prvého stupňa vo výroku o uloţení povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 65 908,-- Sk.
Navrhol oba rozsudky uvedených súdov v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť v rozsahu
zrušenia Okresnému súdu Svidník na ďalšie konanie. Mimoriadne dovolanie odôvodnil
nesprávnym právnym posúdením veci [§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.] oboma súdmi niţších
stupňov, pričom ochranu práv a zákonom chránených záujmov účastníčky konania -
ţalovanej, nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami (§ 243e ods. 1 O.s.p.).
Podmienkou vzniku nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku je existencia
pracovnoprávneho vzťahu, ktorá v danom prípade splnenou nebola. V predmetnom prípade
právny úkon, označený pracovnou zmluvou nezaloţil medzi účastníkmi pracovný pomer,
a preto ţalobcom uplatnený nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku nemá daný
právny základ. Podľa mimoriadneho dovolateľa v preskúmavanej veci išlo o nedovolený
súbeh funkcie konateľa a pracovného pomeru, t.j. časový a vecný súbeh dvoch právnych
reţimov prameniacich z dvoch rozličných kódexov (Obchodný zákonník a Zákonník práce),
ktoré spočívajú na výrazne odlišnej koncepcii úpravy. K dovolenému súbehu výkonu funkcie
konateľa a pracovného pomeru by mohlo prísť len v tom prípade, ak by ţalobca vykonával
na základe pracovnej zmluvy, uzavretej so všetkými náleţitosťami, v prospech ţalovanej
práce tak, aby sa pracovné zadelenie a náplň práce zamestnanca a zároveň konateľa
nezamieňali a aby bolo zrejmé, ţe tieto činnosti si vzájomne nekonkurujú. Ak nie je splnená
táto podmienka, pracovný pomer nemôţe vzniknúť. Právna úprava síce nebráni tomu, aby iné
činnosti pre obchodnú spoločnosť vykonávala fyzická osoba - zamestnanec, ktorý je
štatutárnym orgánom, na základe pracovnoprávnych vzťahov, pokiaľ druhom práce nie je
výkon činnosti štatutárneho orgánu, ale iná pracovná činnosť spĺňajúca všetky právne
charakteristiky závislej práce. Vychádzal z ustanovení § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 65/1965 Zb.
Zákonník práce (platného do 31.3.2002). Súčasne zohľadnil aj ustanovenie § 261 ods. 3
písm. a/ Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa riadia bez ohľadu na povahu účastníkov, aj
vzťahy medzi štatutárnym orgánom alebo členom štatutárnych a dozorných orgánov
spoločnosti a obchodnou spoločnosťou. Keďţe právna teória nepripúšťa, aby neplatný právny
úkon bol konvalidovaný následnými právnymi úkonmi nesprávne pomenovanými, nesúhlasil
mimoriadny dovolateľ s názorom odvolacieho súdu, ktorý povaţoval tvrdenia ţalovanej
o tom, ţe medzi účastníkmi nevznikol pracovný vzťah za bezpredmetné s poukazom
na predloţené listinné dôkazy a výpoveď svedka H.
Ţalobca vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu tvrdil, ţe na základe spornej
pracovnej zmluvy z X. okrem činnosti štatutárneho orgánu vykonával aj iné činnosti,
robotnícke (výkopové práce), funkciu riaditeľa ľudských zdrojov a funkciu riaditeľa
marketingu. Opakovane poukázal na predchádzajúce schválenie pracovnej zmluvy, uzavretej
ním v postavení konateľa obchodnej spoločnosti, väčšinovým spoločníkom R. E. na valnom
zhromaţdení konanom X. a X. Podľa ţalobcu opodstatnenosti ním ţalobou uplatneného
nároku svedčia zostatok nevyčerpanej dovolenky a vyjadrenie Inšpektorátu práce P. zo X.
Ţalobca argumentoval ustanoveniami Zákonníka práce, v zmysle ktorých uvedený zákon
pracovnoprávny vzťah medi štatutárnym orgánom a obchodnou spoločnosťou predpokladá.
V zmysle ustanovenia § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka z pracovnej zmluvy a konania jej
účastníkov, ktorí obaja na jej základe plnili, vyplýva záver o úmysle oboch zmluvných strán
uzavrieť pracovnú zmluvu medzi štatutárnym orgánom a obchodnou spoločnosťou pri
odplatnom výkone funkcie. Navrhol mimoriadne dovolanie zamietnuť.
Ţalovaná vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhla oba rozsudky súdov
v mimoriadnym dovolaním napadnutom rozsahu zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť
na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Podľa jej názoru oba rozsudky sú arbitrárne, pretoţe
súdy neodôvodnili ústavne nesúladnú aplikáciu právnej normy (nezaloţenú na stálosti
výkladu) na danú vec a ničím neodôvodnený odklon rozhodnutí od ustálenej súdnej praxe.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
(§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.)
generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozsudky okresného i krajského súdu v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242
ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolací súd je viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s. p.) sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolacím dôvodom uplatneným mimoriadnym dovolaním je nesprávne právne
posúdenie veci oboma súdmi niţších stupňov (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), spočívajúcom
v nesprávnej aplikácii ustanovenia § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce
vo veci samej.
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie veci, ktoré je dôvodom dovolania, môţe spočívať v tom, ţe súd vec posúdil podľa
nesprávneho právneho predpisu, alebo ţe správne pouţitý právny predpis nesprávne vyloţil,
prípadne ho na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
Úlohou dovolacieho súdu v prípade dovolania odôvodneného nesprávnym právnym
posúdením veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) je posúdiť, či okresný súd i krajský súd
na zistený skutkový stav pouţili správnu právnu normu a či ju správne interpretovali.
Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým dovolacím dôvodom vtedy, ak bolo
rozhodujúce pre rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, t.j. ak na takomto
právnom posúdení napadnuté rozhodnutia spočívajú.
Povinnosťou súdov je interpretovať jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku predovšetkým z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne garantovaných základných
práv a slobôd.
Podľa § 3 Občianskeho súdneho poriadku občianske súdne konanie je jednou zo záruk
zákonnosti a slúţi na jej upevňovanie a rozvíjanie. Kaţdý má právo domáhať sa na súde
ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.
Podľa prechodného ustanovenia § 251 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce,
účinného od 1. apríla 2002, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne
vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré
z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú podľa doterajších
predpisov.
Prejednávanú vec je treba posudzovať aj v súčasnej dobe - vzhľadom k tomu, ţe
predmetom konania je nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, odvodzovaný ako
nárok z pracovného pomeru vzniknutého na základe pracovnej zmluvy z X., podľa zákona č.
65/1965 Zb. Zákonník práce účinného do 31. marca 2002, pretoţe podmienkou vzniku nároku
na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku je pracovný pomer zaloţený pracovnou zmluvou
z X. Ak by nevznikol medzi ţalobcom a ţalovanou pracovný pomer, neprichádza do úvahy
ani aby takýto neexistujúci pracovný pomer zaloţil nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú
dovolenku.
V prejednávanej veci z hľadiska skutkového stavu je nepochybné (účastníci zistený
skutkový stav v tejto časti nesporovali), ţe ţalobca bol na základe uznesenia valného
zhromaţdenia ţalovanej z X. vymenovaný v zmysle ustanovenia čl. X ods. 2 spoločenskej
zmluvy o zaloţení ţalovanej do funkcie konateľa s účinnosťou od X. a zároveň bol aj jej
spoločníkom. Spornou skutočnosťou je vznik pracovnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi
konania na základe pracovnej zmluvy z X., ktorú je potrebné postaviť naisto, nakoľko nárok
ţalobcu uplatnený ţalobou, náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku, je nárokom
vyplývajúcim z pracovného pomeru riadiacim sa Zákonníkom práce.
Z predmetnej pracovnej zmluvy je zrejmé, ţe pri jej uzavretí bol zamestnávateľ
zastúpený konateľom - ţalobcom. Z uvedeného vyplýva, ţe na oboch zmluvných stranách, aj
za zamestnávateľa a aj za zamestnanca, vystupovala jedna a tá istá fyzická osoba - ţalobca.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky argumentoval, ţe sporná pracovná zmluva
bola uzavretá na výkon funkcie konateľa ţalobcu v pracovnom pomere, ktorej uzavretie je
v rozpore so zákonom, a preto pracovný pomer medzi účastníkmi sporná pracovná zmluva
zaloţiť nemohla. Rovnako aj obrana ţalovanej počas konania v rámci odvolacej námietky
bola zaloţená na tvrdení, ţe ţalobca nemohol vykonávať funkciu konateľa v pracovnom
pomere na základe spornej pracovnej zmluvy. Z tohto pohľadu oba súdy predmetnú vec však
neposúdili.
Zamestnanec sa v pracovnom pomere podieľa svojou prácou za mzdu podľa pokynov
zamestnávateľa na plnení jeho úloh (§ 27 ods. 1 Zákonníka práce). Pracovný pomer sa
zakladá zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, voľbou alebo vymenovaním
(§ 27 ods. 2, 3 a 4 Zákonníka práce). Menovaním sa pracovný pomer zakladá u vedúcich
zamestnancov menovaných do funkcie podľa osobitných predpisov a u vedúcich
zamestnancov vymedzených v ustanovení § 27 ods. 5 Zákonníka práce, ktorých do funkcie
menuje u zamestnávateľa, ktorý je právnickou osobou, štatutárny orgán a u zamestnávateľa,
ktorý je fyzickou osobou, zamestnávateľ (§ 27 ods. 4 Zák. práce).
Podľa ustálenej judikatúry súdov skutočnosť, ţe fyzická osoba bola vymenovaná
štatutárnym orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným (konateľom), sama osebe nebráni
tomu, aby uzavrela s touto spoločnosťou zmluvu (dohodu) podľa pracovnoprávnych
predpisov, napríklad pracovnú zmluvu, dohodu o prácach vykonávaných mimo pracovný
pomer, dohodu o rozviazaní pracovného pomeru a pod. V tomto smere je správnym, avšak nie
úplným záver odvolacieho súdu. Ďalej je potrebné skúmať, či zmluva (dohoda) nesmeruje
k vzniku pracovného pomeru alebo iného pracovnoprávneho vzťahu, ktorého náplňou by bol
výkon činnosti štatutárneho orgánu spoločnosti s ručením obmedzeným. Pokiaľ zmluva
(dohoda) nesmeruje k vzniku pracovného pomeru alebo iného pracovnoprávneho vzťahu
s náplňou výkonu činnosti štatutárneho orgánu, nie je taký právny úkon neplatný podľa
ustanovenia § 242 ods. 1 písm. a/ Zák. práce, pretoţe sa svojim obsahom ani účelom neprieči
zákonu, neobchádza ho a ani sa inak neprieči záujmom spoločnosti. V rozpore so zákonom
však je situácia, aby ţalobca vykonával činnosť štatutárneho orgánu ţalovanej (jej konateľa)
v pracovnom pomere. V takom prípade je preskúmavaná zmluva v zmysle ustanovenia § 242
ods. 2 písm. a/ Zák. práce neplatným právnym úkonom a nemohol podľa nej vzniknúť medzi
ţalobcom a ţalovanou platný pracovný pomer alebo iný pracovnoprávny vzťah. Z tohto
hľadiska však oba súdy niţších stupňov prejednávanú vec neposudzovali.
Podľa ustálenej judikatúry súdov činnosť štatutárneho orgánu spoločnosti s ručením
obmedzeným nevykonáva fyzická osoba v pracovnom pomere, a to ani v prípade, ţe nie je
spoločníkom, pretoţe výkon funkcie štatutárneho orgánu spoločnosti nie je druhom práce
v zmysle ustanovenia § 29 ods. l písm. a/ Zák. práce a vznik a zánik tohto právneho vzťahu
nie je upravený pracovnoprávnymi predpismi a riadi sa obsahom spoločenskej zmluvy.
Právne predpisy ani povaha spoločnosti s ručením obmedzeným však nebránia tomu, aby iné
činnosti pre túto obchodnú spoločnosť vykonávali fyzické osoby na základe
pracovnoprávnych vzťahov, pokiaľ náplňou pracovného pomeru (alebo iného
pracovnoprávneho vzťahu) nie je výkon činnosti štatutárneho orgánu.
Nemoţno vylúčiť ani prípady, ţe niektorý zo spoločníkov a konateľov spoločnosti by
vykonával administratívne práce spoločnosti ako zamestnanec, ale takýto zamestnanecký
pomer musel by byť dohodnutý so všetkým náleţitosťami, aby sa náplň práce zamestnanca
a súčasne konateľa nezamieňala a aby bolo zrejmé, ţe došlo aj k uzavretiu pracovného
pomeru a ţe činnosť spoločníka a tieţ konateľa si vzájomne nekonkurujú.
Za tejto situácie je potom pre rozhodnutie vo veci samej predovšetkým významné, či
ţalobca bol ako konateľ ţalovanej oprávnený učiniť v mene ţalovanej ako zamestnávateľa
sporný pracovnoprávny úkon.
Skutočnosť, ţe ţalobca bol menovaný konateľom ţalovanej, teda sama osebe nebránila
tomu, aby s ním ţalovaná ako zamestnávateľ uzavrela pracovnú zmluvu alebo inú zmluvu
(dohodu) podľa pracovnoprávnych predpisov. Nie je ani vylúčené (a zákon s takouto
skutočnosťou i výslovne počíta - § 132 ods. 3 Obch. zák.), aby konateľ uzavrel v mene
spoločnosti s ručením obmedzeným zmluvu (dohodu), pri ktorej druhou zmluvnou stranou je
sám tento konateľ ako fyzická osoba. V kaţdom jednotlivom prípade je však treba skúmať, či
pri právnom úkone nedochádza k stretu záujmov medzi spoločnosťou s ručením obmedzeným
ako zamestnávateľom na strane jednej a jej štatutárnym orgánom ako zamestnancom na strane
druhej. Aj keď Zákonník práce nemá v tomto smere výslovnú úpravu, z ustanovenia § 14
ods. 2 Zák. práce, ktorý vylučuje, aby iného zastupoval ten, ktorého záujmy sú v rozpore
so záujmami zastúpeného, je treba analogicky dôvodiť, ţe štatutárny orgán spoločnosti
s ručením obmedzeným nemôţe platne jednať v mene spoločnosti ako zamestnávateľ, ak sú
jeho záujmy v rozpore so záujmami spoločnosti.
Spoločnosť s ručením obmedzeným je právnická osoba a môţe zamestnávať fyzické
osoby v pracovnoprávnych vzťahoch (§ 8 ods.1 Zák. práce).
Právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch činia v mene zamestnávateľa, ktorý je
právnickou osobou, jej štatutárny orgán, osoby ním poverené, iní zamestnanci
zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov (tieto osoby sú oprávnené ako
orgány zamestnávateľa činiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií
stanovených organizačnými predpismi), ďalší zamestnanci zamestnávateľa, ktorých
zamestnávateľ písomne poveril, aby činili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch
v jeho mene, a zástupcovia zamestnávateľa (§ 9 ods.1 a 2 a § 14 aţ 16 Zák. práce).
Štatutárnym orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným je jej konateľ (§ 133 ods. 1
Obchodného zákonníka), ktorého menuje valné zhromaţdenie z radov spoločníkov alebo
iných fyzických osôb (§ 133 ods. 3 Obch. zák.). Valné zhromaţdenie spoločnosti s ručením
obmedzeným a ani jej spoločníci nie sú - ako vyplýva z ustanovenia § 9 Zák. práce - orgány,
ktoré by boli oprávnené v mene zamestnávateľa činiť v pracovnoprávnych vzťahoch
akékoľvek právne úkony.
Zmluva (dohoda), ktorá smeruje k vzniku pracovného pomeru alebo iného
pracovnoprávneho vzťahu, k ich zmene alebo zániku, je ako dvojstranný právny úkon
výsledkom jednania, do ktorého obe strany (zamestnávateľ a zamestnanec) spravidla vstupujú
s vlastnými (rozdielnymi) predstavami o ich obsahu a výsledku. Rozdielnosť záujmov
zamestnávateľa a zamestnanca je daná uţ tým, ţe - objektívne vzaté - chcú uzavrieť zmluvu
(dohodu) pre seba čo najvýhodnejšiu; nič na tom nemení ani to, ţe prípadne dôjde
k bezvýhradnému prijatiu ponuky, pretoţe aj v tomto prípade základné východiská účastníkov
pre uzavretie zmluvy sú odlišné. Je moţné preto uzavrieť, ţe rozdielnosť záujmov
zamestnávateľa a zamestnanca pri uzavretí zmluvy (dohody), ktorá smeruje k vzniku
pracovného pomeru alebo iného pracovnoprávneho vzťahu, k ich zmene alebo zániku,
vylučuje, aby v mene zamestnávateľa učinila taký právny úkon rovnaká fyzická osoba, ktorá
je druhým účastníkom zmluvy (dohody) ako zamestnanec, pretoţe nemôţe zodpovedajúcim
spôsobom „súčasne“ hájiť svoje záujmy ako zamestnanca a záujmy spoločnosti ako
zamestnávateľa. Právne úkony smerujúce k vzniku a zániku pracovného pomeru, ktoré
ţalobca učinil v mene ţalovanej ako zamestnávateľa a ich druhým účastníkom bol ţalobca
ako zamestnanec, by boli neplatné podľa ustanovenia § 242 ods. 1 písm. a/ Zák. práce.
Okolnosť, či jediný spoločník ţalovanej s takým právnym úkonom (pri výkone pôsobnosti
valného zhromaţdenia) súhlasil, je pritom nerozhodná, pretoţe - ako bolo uvedené vyššie -
nie je orgánom ţalovanej a nie je preto oprávnený činiť v jej mene v pracovnoprávnych
vzťahoch ţiadne právne úkony.
Na základe uvedeného, v ďalšom konaní bude úlohou súdu prvého stupňa zaoberať sa
spornou pracovnou zmluvou z hľadiska jej obsahu, najmä posúdiť dohodnutý druh práce
a vyvodiť záver, či pracovná zmluva bola medzi účastníkmi dohodnutá na výkon činnosti
konateľa ţalovanej alebo na určitý druh práce. Posúdiť predmetnú zmluvu v prípade, ţe medzi
účastníkmi bol dohodnutý určitý druh práce, iný neţ výkon funkcie konateľa, z pohľadu
rozporu záujmov zamestnanca a zamestnávateľa pri jej uzavretí, vzhľadom k tomu, ţe za obe
zmluvné strany konala rovnaká fyzická osoba, ţalobca.
Z uvedeného vyplýva, ţe rozsudky okresného súdu i krajského súdu, v mimoriadnym
dovolaním napadnutom rozsahu spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle
Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne
dovolanie podľa § 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p., keďţe to
vyţadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníčky konania a túto ochranu
nebolo moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zrušil rozsudky okresného a krajského súdu
v mimoriadnym dovolaním napadnutom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) s tým, ţe právny názor ním
vyslovený je pre okresný súd záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. decembra 2010
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová