Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14CoPr/2/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Kataríny Krochtovej, v sporovej veci žalobcu: A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/XX, XXX XX E. F., právne zastúpený: GRABAN, TORMA & PARTNERS s. r. o., so sídlom Kováčska 53, 040 01 Košice, IČO: 36 730 564, proti žalovanému: D. G. H., I., J. J. K. XXXX/X, XXX XX H., A.: XX XXX XXX, právne zastúpenému: Beňo & partners advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Námestie sv. Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, o zaplatenie 6 674,40 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. -295 z 15.11.2022 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v časti výroku I. rozsudku, ktorým bolo žalovanému uložené zaplatiť žalobcovi sumu 6 674,40 eur a úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 6 674,40 eur od 15.10.2016 do zaplatenia.

II. Mení výrok I. rozsudku ohľadne žalobou uplatneného nároku na úrok z omeškania v prevyšujúcej časti tak, že žalobu zamieta.

III. Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. -295 z 15.11.2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol takto, cit:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 6.674,40 eur netto s 5%-ným p. a. úrokom z omeškania zo sumy 1.979,18 eur od 01.04.2016 do zaplatenia, zo sumy 1.979,18 eur od 01.05.2016 do zaplatenia, zo sumy 2.716,04 eur od 01.06.2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Priznáva žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd uznesením po právoplatnosti rozsudku.“

2. Rozhodol tak v poradí druhý krát v konaní vedenom o žalobe doručenej 19.07.2016, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 6 674,40 eur s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 1 979,18 eur od 01.04.2016 do zaplatenia, zo sumy 1 979,18 eur od 01.05.2016 do zaplatenia, zo sumy 2 716,04 eur od 01.06.2016 do zaplatenia a nároku náhradu trov konania, potom ako bol jeho skorší rozsudok z 20.12.2016 uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. -113 z 21.09.2017 zrušený a vec mu vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Prípad právne posúdil podľa , a , a , , a , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), , , a , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia v znení neskorších predpisov (ďalej len “) a nárok na náhradu trov konania podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

4. Z vykonaných dôkazov skutkovo ustálil, že medzi žalobcom a spoločnosťou D. H. J., K. X, XXX XX H., A.: XX XXX XXX (ďalej len „právny predchodca žalovaného“) platne existoval pracovnoprávny vzťah založený pracovnou zmluvou z 30.06.2005 v znení dohôd o zmene pracovných podmienok z 01.02.2009 a z 01.03.2009, za súčasnej existencie konateľstva žalobcu v období od 31.05.2005 do 27.01.2016. Vychádzal zo záveru o platnosti dohôd o zmene pracovných podmienok z 01.02.2009 a z 01.03.2009, ktoré za právneho predchodcu žalovaného na základe plnomocenstva udeleného žalobcom uzavrel A. I. L.. Súčasne ustálil, že podľa pracovnej zmluvy z 30.06.2005 bol žalobca zaradený na pozíciu „konateľ“ a od 01.03.2009 na pozíciu „riaditeľ a konateľ spoločnosti“. Medzi stranami považoval za nesporné, že žalobca od roku 1997, a od 01.07.2005 na základe pracovnej zmluvy vykonával pre právneho predchodcu žalovaného práce, a to najneskôr do obdobia nasledujúceho po doručení oznámenia zo 16.02.2016, ku ktorému podľa vyjadrenia žalobcu došlo 25.02.2016. Vychádzajúc z výpovedí svedkov M. K. a N. J., ako aj obsahu pracovnej náplne riaditeľa právneho predchodcu žalovaného mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca ako konateľ vykonával činnosti čiastočne vyplývajúce z bodov 2., 3. a 16. pracovnej náplne [v bode 2. - čiastočne, keď úlohy súvisiace s činnosťou klubu vo vzťahu k spoločnosti H. - D. I. I. J. C. O. D. (športové rady, valné zhromaždenia, a iné) mohol vykonávať aj ako konateľ aj ako riaditeľ; v bode 3 - čiastočne, keď zmluvné podmienky pre trénerské a hráčske zmluvy zabezpečoval ako riaditeľ, zmluvy podpisoval ako konateľ; v bode 16 - keď podmienky reklamných zmlúv dojednával ako riaditeľ a zmluvy podpisoval ako konateľ], zatiaľ čo ako riaditeľ právneho predchodcu žalovaného vykonával ostatné činnosti vyplývajúce z bodov 1. až 17. pracovnej náplne [v bode 1. - všetky potrebné činnosti spojené s organizovaním a účasťou tímu „I.“ P. Q.; v bode 2. - zabezpečovať úlohy súvisiace s činnosťou klubu voči J. H., I. I. J. (športové rady, valné zhromaždenia a iné); v bode 3.

- zabezpečuje a dohaduje trénerské a hráčske zmluvy pre D. H., J.; v bode 4. - zabezpečuje a organizuje účasť „I.“ M. P. súťaži riadeným J. H., I.; v bode 5. - pred každou sezónou vybaviť platné registračné preukazy, transfery pre všetkých hráčov „I.“ M. D. H., J.; v bode 6. - dohodnúť a pripraviť v predsúťažnom období prípravné zápasy „I.“ M. a ich nahlásenie na príslušné oddelenie J.; v bode 7. - dohodnúť s prepravcom v časovom predstihu dopravu na zápasy a zabezpečenie stravy v dňoch konania zápasov; v bode 8. - pred začiatkom každej sezóny aktualizovať presnú súpisku „I.“ M. potrebnú k výrobe dresov a k ďalším sezónnym potrebám; v bode 9. - kontrolovať a objednávať hokejovú výstroj pre „I.“ M., kontrolovať spotrebu hokejok pre hráčov „I.“ M. a realizovať objednávanie nových hokejok; v bode 10. - pripravovať podklady k odohratiu zápasov: súpisku mužstva, registračné preukazy pre rozhodcov, súpisky mužstiev do presscentra; v bode 11. - vykonať všetky úkony potrebné po ukončení zápasu; v bode 12. - viesť celý realizačný tím (maséri, lekári, PR manažér, tréneri); v bode 13. - byť nápomocný v riešení zdravotných problémov jednotlivých hráčov (zranenie, rehabilitácia, konzultácia s klubovými lekármi); v bode 14. - pripravovať organizačne všetky akcie aj nehokejové s „I.“ M. napr. besedy, autogramiády; v bode 15. - spolupráca s klubmi I. ligy pri zabezpečovaní hráčov na striedavý štart; v bode 16. - sprostredkovávať reklamné zmluvy pre D. H., J.; v bode 17. - zabezpečiť a zorganizovať B. H.], pričom činnosti opísané v bodoch 8., 11., 13. podľa svojho obsahu vôbec nespadajú pod pôsobnosť konateľa spoločnosti v zmysle ustanovení . Na základe uvedeného mal za to, že žalobca ako riaditeľ vykonával pre zamestnávateľa prácu osobne, podľa pokynov správnej rady právneho predchodcu žalovaného a to v pracovnom čase určenom v pracovnej zmluve v dĺžke 40 hodín týždenne a vzhľadom na množstvo úloh vykonávaných žalobcom aj nad rámec tohto dohodnutého pracovného času. Nadväzne skutkovo uzavrel, že 19.01.2016 bola zo strany zamestnávateľa daná žalobcovi výpoveď, ktorú prevzal 10.02.2016, že dvojmesačná výpovedná lehota mu začala plynúť 01.03.2016 a uplynula 30.04.2016, že pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného trval aj v období od 01.02.2016 do 30.04.2016, pričom v období od 01.02.2016 do 24.02.2016 (resp. do 25.02.2016) žalobca riadne vykonával pracovné úlohy podľa náplne práce riaditeľa, ako aj že od 25.02.2016 (resp. od 26.02.2016) žalobca nemohol vykonávať prácu pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa. Súčasne konštatoval, že strany sporu nenamietali výšku uplatnenej mzdy, resp. náhrady mzdy vyplývajúcej zo

mzdového listu a výplatných pások za mesiac 02/2016 v sume 1979,18 eur netto, za mesiac 03/2016 v sume 1979,18 eur netto a za mesiac 04/2016 v sume 2716,04 eur netto a tiež vzal zreteľ na výsledok súvisiaceho konania vedeného pred súdom prvej inštancie vo veci sp. zn. , v ktorom bolo rozsudkom z 23.01.2019 (v čase vydania napadnutého rozhodnutia neprávoplatného) určené, že výpoveď daná žalobcovi právnym predchodcom žalovaného listom z 19.01.2016 je neplatná.

5. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. a sp. zn. konštatoval, že nie je vylúčené, aby spoločnosť ako zamestnávateľ uzavrela so svojím konateľom pracovnú zmluvu, predmetom ktorej bude odlišná činnosť od pôsobnosti konateľa ako štatutárneho orgánu, a že skutočnosť, že fyzická osoba bola vymenovaná za konateľa spoločnosti sama osebe nebráni tomu, aby s touto spoločnosťou uzavrela pracovnú zmluvu na funkciu riaditeľa. Takáto zmluva však nesmie viesť k vzniku pracovného pomeru, ktorého náplňou by bol výkon funkcie štatutárneho orgánu spoločnosti a v prípade, ak by bola aj uzavretá, takáto pracovná zmluva by bola neplatná pre rozpor so zákonom, nakoľko výkon funkcie konateľa nie je výkonom práce podľa . Za činnosť konateľa spoločnosti považoval súd prvej inštancie rozhodovanie o obchodnom vedení spoločnosti, zabezpečovanie riadneho vedenia predpísanej evidencie a účtovníctva, vedenie zoznamu spoločníkov, informovanie spoločníkov o záležitostiach spoločnosti, predkladanie riadnej individuálnej účtovnej závierky, mimoriadnej individuálnej účtovnej závierky a návrhu na rozdelenie zisku alebo úhradu strát spoločnosti valnému zhromaždeniu na schválenie a podobne. Nadväzne na to konštatoval, že medzi znaky pracovného pomeru patrí výkon závislej práce, vzťah nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobné vykonávanie prác zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene a v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. Na základe preskúmania skutočného obsahu vykonaných prác žalobcom uzavrel, že žalobca ako riaditeľ vykonával pre právneho nástupcu žalovaného prácu osobne, podľa pokynov správnej rady, v mene právneho predchodcu žalovaného a v pracovnom čase určenom zamestnávateľom v pracovnej zmluve 40 hodín týždenne a vzhľadom na množstvo úloh vykonávaných žalobcom aj nad rámec tohto pracovného času. Za týchto okolností vyhodnotil tvrdenie, že žalobca vykonával činnosti pre klub iba ako konateľ bez platnej existencie pracovnoprávneho vzťahu za rozporné so zásadou spravodlivosti, keď samotná skutočnosť, že žalobca vykonával v klube funkciu konateľa a súčasne v rámci pracovného vzťahu aj funkciu riaditeľa mala podľa názoru súdu prvej inštancie vplyv aj na množstvo finančných prostriedkov vynaložených právnym predchodcom žalovaného na odmenu za túto vykonanú prácu. Okrem toho uzavrel, že pasívna vecná legitimácia žalovaného vyplýva titulom zmluvy o predaji podniku zo 14.08.2018 uzavretej medzi žalovaným a jeho právnym predchodcom z .

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vychádzajúc zo záveru o plnom úspechu žalobcu v konaní.

7. Voči napadnutému rozsudku podal z odvolacích dôvodov podľa , a v celom rozsahu odvolanie žalovaný, žiadajúc rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, prípadne žalobu zamietnuť. Namietal záver súdu prvej inštancie, že v danom prípade nejde o súbeh činnosti konateľa a zamestnanca spôsobujúcej neplatnosť pracovnej zmluvy uzavretej žalobcom s právnym predchodcom žalovaného. Poukázal na to, že právny predchodca žalovaného mal jediného konateľa a súčasne jediného zamestnanca, ktorým bol žalobca. Namietal, že by žalobca sám 2 x týždenne organizoval hokejové zápasy pre tisíce ľudí a osobne mal na starosti všetky činnosti s tým spojené, pretože klub mal v skutočnosti na všetky činnosti zabezpečených ľudí pracujúcich na živnosť t.j. mimo pracovného pomeru, čo vyplýva aj z výpovede svedkyne K.. Žalobca preto žiadnu z činností, ktoré súd prvej inštancie uviedol ako presahujúce výkon funkcie konateľa reálne osobne nevykonával. Mal za to, že pre úspech v spore bol žalobca povinný tieto činnosti nielen tvrdiť, ale ich reálne vykonávanie aj preukázať. Za nesprávny považoval záver súdu prvej inštancie o naplnení definičných znakov pracovného pomeru u žalobcu, keď tento musel byť súčasne nadriadeným a podriadeným. Z celkovej situácie nie je zrejmé, ako mohol žalobca postupovať podľa pokynov zamestnávateľa, ak bol súčasne jedinou kompetentnou osobou pre vydávanie pokynov zamestnávateľa. Podľa žalovaného rovnako nie je zrejmé, aký mal žalobca pracovný čas, keď sám tvrdí, že pôvodne medzi funkciami konateľa a riaditeľa ani nerozlišoval a hokeju venoval všetok svoj čas. Pracovná zmluva preto podľa neho nevznikla na základe vyjednávania medzi zamestnávateľom a zamestnancom ako to predpokladá , ale jej obsah bol vopred daný a čisto formálny. Náhradu trov odvolacieho konania si v odvolaní neuplatňoval.

8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu z 31.12.2022 argumentoval, že žalovaný počas konania a ani v odvolaní nerozporoval tvrdenia žalobcu, že pre hokejový klub vykonával činnosť po dobu osemnástich rokov. V rámci vykonaného dokazovania bolo podľa neho preukázané, že žalobca nevykonával iba činnosti, ktoré patria do náplne konateľa spoločnosti, ale aj rôzne iné činnosti (odlišné od pôsobnosti konateľa spoločnosti), odmenu za výkon funkcie konateľa nepoberal, no právny predchodca žalovaného mu platil náležité mzdové nároky, okrem žalobou uplatneného nároku. Mal za to, že tento nárok žalobcu preukazujú aj vystavené výplatné pásky za sporné obdobie, za ktoré boli odvedené aj zákonné odvody, bez toho, aby žalobcovi bola mzda vyplatená. Na podporu svojej argumentácie poukázal na výpoveď svedka N. J. v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorú žalovaný žiadnym spôsobom nenamietal. Za ďalšiu nespornú skutočnosť označil ukončenie pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou, z čoho vyvodil že, ak by žalovaný žiaden pracovný pomer neevidoval, nebol by ho ukončoval formou výpovede a súčasne mu neoznamoval, že mu nebude prideľovať prácu pre prekážky na strane zamestnávateľa. Namietal tiež tvrdenie žalovaného produkované v jeho odvolaní, že pracovnú zmluvu žalobca uzavrel sám so sebou, nakoľko právny predchodca žalovaného nebol spoločnosťou, kde by bol žalobca jediným spoločníkom a jediným konateľom. Predmetnú pracovnú zmluvu uzatváral za právneho predchodcu žalovaného splnomocnenec, ktorý bol prezidentom jediného spoločníka žalovaného, a to na základe riadnej plnej moci. Napadnutý rozsudok preto navrhoval v celom rozsahu potvrdiť.

9. V odvolacej replike žalovaného z 03.02.2023 k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 15.12.2022, podľa, ktorého pracovná zmluva žalobcu s právnym predchodcom žalovaného z 30.06.2005 je neplatná, keďže činnosti štatutárneho orgánu nemôže fyzická osoba vykonávať v pracovnom pomere.

10. Žalobca voči odvolacej replike žalovaného z 03.02.2023 odvolaciu dupliku nepodal.

11. Žalobca na výzvu odvolacieho súdu v zmysle zo 06.05.2024 k možnému použitiu až 3 v podaní zo 04.06.2024 poukázal na právnu doktrínu súvisiacu s ohľadne inštitútu tzv. faktického pracovného pomeru, resp. faktickej závislej činnosti ako inštitútu chrániaceho zamestnanca pred neplatnosťou právneho úkonu, ktorá mu nemôže byť na ujmu, ak si túto sám nespôsobil. V prípade, že by medzi sporovými stranami došlo k platnému založeniu pracovného pomeru, v prípade jeho platného skončenia by žalobcovi vznikol nárok na mzdu za čas do začiatku plynutia výpovednej doby (t. j. za mesiac február 2016) ako aj na náhradu mzdy za čas plynutia výpovednej doby (t. j. za mesiace marec a apríl 2016), pretože žalobcovi nebola v tomto období prideľovaná práca. V prípade, že vzhľadom k neplatnému založeniu pracovného pomeru došlo medzi sporovými stranami k vzniku tzv. faktického pracovného pomeru, žalobcovi by vznikol nárok na zaplatenie sumy minimálne vo výške 6 674,40 eur z dôvodu vzniku bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu (v zmysle ), resp. spôsobenia škody neplatnosťou pracovnej zmluvy, ktorú spôsobil výlučne žalovaný. V ďalšom žalobca zopakoval dôvody svedčiace o platnom založení pracovného pomeru pracovnou zmluvou z roku 2005 prezentované už v predchádzajúcom konaní, predovšetkým že označenú pracovnú zmluvu pripravoval žalovaný ako zamestnávateľ, že táto obsahovala všetky podstatné náležitosti, že prítomná bola aj vôľa obidvoch zmluvných strán k vzniku pracovnoprávneho vzťahu, čoho dôkazom je prideľovanie práce žalobcovi a jej vykonávanie, že ako zamestnanec bol evidovaný v Sociálnej poisťovni a zdravotnej poisťovni, ako aj, že žalobcovi bola viac ako 10 rokov pravidelne vyplácaná aj mesačná mzda. Poukázal na to, že prevažná časť obsahovej náplne práce žalobcu, vymedzená v dohode o zmene pracovných podmienok z 01.03.2009, sa neprekrývala s obsahovou náplňou funkcie konateľa obchodnej spoločnosti, že obsahom jeho činnosti v zmysle pracovnej zmluvy boli všetky činnosti smerujúce k rozvoju a rastu popradského hokeja, ako aj že všetky činnosti podľa obsahovej náplne Dohody o zmene pracovných podmienok z 01.03.2009 žalobca vykonával už od roku 2005. Uvádzal, že cieľom uzatvorenej dohody o zmene pracovných podmienok z 01.03.2009 bolo zosúladenie skutočnej vôle zmluvných strán pracovnej zmluvy z roku 2005 s formálnym zachytením, resp. prejavením tejto vôle v písomnej pracovnej zmluve. Odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , podľa ktorého nie je vylúčené, aby spoločnosť uzavrela s konateľom aj pracovnú zmluvu, ktorej predmetom bude odlišná činnosť od pôsobnosti konateľa ako štatutárneho orgánu, ďalej na nález Ústavného súdu SR sp. zn. , podľa ktorého samotný fakt, že k uzatvoreniu písomnej zmluvy nedošlo, ešte neznamená, že pracovný pomer nevznikol, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , v ktorom bolo z pracovnej náplne vyvodené, že náplňou funkcie obchodného riaditeľa nebola rovnaká činnosť, aká bola vykonávaná v pozícii podpredsedu predstavenstva, nakoľko

väčšinu činností obchodného riaditeľa uvedených v organizačnom poriadku nebolo možné zahrnúť pod zastupovanie akciovej spoločnosti navonok, ani pod jej obchodné vedenie. Spochybňovanie platnosti vzniku pracovného pomeru medzi sporovými stranami po desiatich rokoch reálneho výkonu práce pre zamestnávateľa označil za porušujúce princíp zachovania platnosti zmluvy a ochrany zamestnanca ako slabšej strany. K tomu poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. z 01.04.2015, sp. zn. z 31.08.2017, a sp. zn. z 12.04.2007 a podporne aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 13.05.2021. Konanie žalovaného označil za porušenie základných zásad , k čomu poukázal na ako aj , podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Na doplňujúcu výzvu odvolacieho súdu z 05.05.2026 k zvažovanému použitiu dosiaľ súdom prvej inštancie nepoužitých hmotnoprávnych noriem v podaní z 03.06.2026 v podstatnom argumentoval, že ust. zakotvuje zvýšenú ochranu zamestnanca pri neplatnom právnom úkone, ktorú nepodmieňuje sociálnou zraniteľnosťou, vzdelaním ani postavením zamestnanca s tým, že jedinou podmienkou vylúčenia jej aplikácie je prípad, ak zamestnanec neplatnosť právneho úkonu spôsobil výhradne sám, čo však nezodpovedá okolnostiam prípadu žalobcu, pretože (i) obsah pracovnej zmluvy i dohôd bol pripravený zamestnávateľom, (ii) označenie funkcie v nich uvádzané pochádzalo od správnej rady HKP, ktorá vytvorila aj predloženú pracovnú náplň, a (iii) predmetné zmluvné dokumenty boli za zamestnávateľa podpísané buď druhým konateľom spoločnosti (A. H. H.) alebo prezidentom jediného spoločníka zamestnávateľa. Dovolacím súdom naznačená potreba preveriť okolnosti uzavretia platnej zmluvy nemôže žalobcu ako zamestnanca vylúčiť z ochrany pred ujmou plynúcou z neplatnosti zmluvy, pokiaľ túto neplatnosť sám nespôsobil a 10 rokov ju zamestnávateľ udržiaval. Iný výklad by odporoval princípu rovnosti pred zákonom i koncepcii ochrany dobromyseľného zamestnanca. Zvýraznil, že žalobca aj právny predchodca žalovaného konali v dobrej viere v platnosť právnych úkonov, tento stav medzi stranami prevládal viac ako 10 rokov, čo potvrdil aj právny predchodca žalovaného výpoveďou z pracovného pomeru z 19.01.2016 a oznámením o prekážkach v práci podľa zo 16.02.2016. K dôvodnosti aplikácie až 3 doplnil, že v období od 01.02.2016 do 24.02.2016 bol žalobca preukázateľne zamestnávateľovi k dispozícii pre výkon práce a riadil sa pokynmi zamestnávateľa, preto mu musí byť poskytnutá peňažná náhrada vo výške odmeny za vykonanú prácu. K dôvodnosti aplikácie argumentoval naplnením všetkých predpokladov zodpovednosti zamestnávateľa za škodu, keď protiprávne konanie zamestnávateľa videl v uzatvorení neplatnej pracovnej zmluvy z 30.06.2005 a následných dohôd o zmene pracovných podmienok, ktoré za zamestnávateľa ako profesionálny subjekt neboli podpísané žalobcom, ale inými oprávnenými osobami. Škoda žalobcu spočíva v ušlej mzde, resp. náhrade mzdy za zvyšné dni februára 2016 ako aj za mesiace marec 2016 a apríl 2016. Táto škoda žalobcu je priamym dôsledkom protiprávneho konania zamestnávateľa, ktorý dohodol neplatnú pracovnú zmluvu, v čom spočíva príčinná súvislosť ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu. Táto ujma vznikla žalobcovi v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Žalobca pri výkone práce pre zamestnávateľa, kým mu to bolo umožnené, naplnil všetky znaky závislej práce, keď vzťah nadriadenosti a podriadenosti existoval medzi zamestnávateľom ako spoločnosťou a žalobcom ako fyzickou osobou bez ohľadu na to, že žalobca bol súčasne aj jej konateľom. Žalobca v období posledných mesiacov pred domnelými skončením pracovného pomeru vykonával činnosti uvedené v pracovnej náplni riaditeľa právneho predchodcu žalovaného, ktoré sa s pôsobnosťou konateľa prekrývajú len pri činnostiach uvedených v bodoch 2., 3. a 16. oboznámenej pracovnej náplne, pričom v ostatných bodoch tejto náplne ide o činnosti prevádzkové, organizačné a manažérske, ktoré sú typickou náplňou pracovného pomeru riaditeľa športového klubu a nie štatutárneho orgánu. Na pojednávaniach vykonaných vo veci odvolacím súdom okrem už uvádzaného bolo žalujúcou stranou doplnené, že v období, ktorého sa týka uplatnený nárok (01.02.2016-30.04.2016) žalobca už nevykonával funkciu konateľa, z ktorej bol odvolaný k 31.12.2015, skutočnosť ktorá bola zapísaná do obchodného registra k 27.01.2016. V rozhodnom období tak mohol žalobca všetky činnosti vykonávať iba ako riaditeľ, nie ako konateľ. Výkon týchto činností nepredstavuje v konaní nové skutočnosti. Neplatnosť pracovného pomeru žalobca nespôsobil, keď bolo súčasne preukázané, že žalobca plnil pokyny správnej rady, ktorá bola orgánom síce občianskeho združenia, avšak riadila klub ako taký. Uvedená organizačná zmena nevyplynula z rozmaru žalobcu, ale z legislatívnych zmien prijatých v roku 2005, pre ktoré museli športové kluby ako právnické osoby vytvoriť spoločnosti s ručením obmedzeným. S ohľadom na uvádzané považoval aplikáciu a nadväzujúcich ustanovení o bezdôvodnom obohatení a o náhrade škody za opodstatnenú.

12. Žalovaný na výzvu odvolacieho súdu v zmysle zo 06.05.2024 k možnému použitiu až 3 uviedol, že aplikácia právnych noriem vyjadrená v a neprichádza do úvahy, nakoľko predmet sporu nie je o vzdaní sa práv zamestnanca a sporný právny úkon vykonal žalobca ako jediný konateľ spoločnosti „sám so sebou“. Preto by bolo možné len ťažko ustáliť, že neplatnosť právneho úkonu spôsobil niekto iný. Vo vzťahu k aplikácii zopakoval, že výkon pôsobnosti konateľa nemôže byť súčasne pracovnou náplňou zamestnanca, k čomu poukázal na , podľa ktorého sú pracovnoprávne vzťahy definované závislou činnosťou, čo je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca. Nakoľko právny predchodca žalovaného mal len jedného konateľa a žiadneho zamestnanca, nemohol ten istý žalobca ako zamestnanec vykonávať závislú činnosť na základe svojich vlastných pokynov a v podriadenosti samého seba. V tomto rozsahu preto došlo k porušeniu zákona, čo sankcionuje neplatnosťou právneho úkonu. Na doplňujúcu výzvu odvolacieho súdu z 05.05.2026 k zvažovanému použitiu dosiaľ súdom prvej inštancie nepoužitých hmotnoprávnych noriem v podaní z 18.05.2026 žalovaný v podstatnom zvýraznil neplatnosť pracovného pomeru, z dôvodu ktorého akékoľvek nároky žalobcu vyplývajúce z neho nemajú právny základ, čím k splneniu podmienok pre priznanie finančného nároku žalobcu nedošlo. Ust. až 3 poskytuje zvýšenú ochranu slabšej strane - zamestnancovi, avšak v danom prípade ide o neplatnú pracovnú zmluvu konateľa obchodnej spoločnosti a nie osobu, s ktorou by mohla byť pre jej slabšiu zdatnosť v právnych vedomostiach, prípadne sociálnu zraniteľnosť zo strany zamestnávateľa zavinenie uzavretá neplatná pracovná zmluva. K možnosti aplikácie až 3 uviedol, že žalobca v období od 01.01.2016 do 30.04.2016, za ktorý uplatňuje nárok, pre žalovaného nevykonával žiadnu činnosť. K možnosti aplikácie poukázal na to, že za zamestnávateľa konal ako konateľ sám žalovaný, preto pokiaľ došlo k porušeniu právnych povinností alebo úmyselnému konaniu v rozpore s dobrými mravmi, zodpovedný za takéto konanie je práve žalobca, ktorý konal ako konateľ v mene žalovaného. Uvedené tak vylučuje aplikáciu ustanovení o všeobecnej zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa. Na pojednávaniach vykonaných vo veci odvolacím súdom namietal, že ani doplnené dokazovanie neodstránilo rozhodujúcu skutkovú neistotu vyplývajúcu z toho, že právne postavenia žalobcu sa počas jeho pôsobenia v hokejovom klube navzájom prelínali, z dôvodu čoho nie je možné selektovať, ktoré činnosti žalobca vykonával ako zamestnanec právneho predchodcu žalovaného, ktoré vykonával ako jeho konateľ, a ktoré vykonával pre občianske združenie, ktoré bolo jediným spoločníkom právneho predchodcu žalovaného, a či z nich možno odvodiť pracovnoprávne nároky, ktorých sa žalobca v konaní domáha. Poukazoval na dvojzložkovosť fungovania hokejového klubu, t. j. v rámci obchodnej spoločnosti aj občianskeho združenia a obsah výpovede žalobcu, podľa ktorej činnosť oboch týchto subjektov predstavoval jeden funkčný celok. K skutočnosti, že právny predchodca žalovaného mal v istom období dvoch konateľov zvýraznil, že títo museli vykonávať obchodné vedenie spoločne. Činnosti opísané žalobcom ako napríklad komunikácia so sponzormi, organizačné zabezpečenie fungovania klubu, rôzne rokovania, zabezpečovanie prevádzky, či riešenie ekonomických otázok podľa žalovaného zodpovedajú obchodnému vedeniu spoločnosti, pričom vykonané dokazovanie vôbec neobjasnilo, ktoré z týchto činností vykonával žalobca ako konateľ a ktoré ako zamestnanec a akým spôsobom boli tieto kompetencie rozdelené medzi oboch vtedajších konateľov, ani či vôbec išlo o činnosti vykonávané v rámci pracovného pomeru v prospech žalovaného alebo v prospech občianskeho združenia. K možnosti iného právneho posúdenia zvýraznil, že ani prípadná aplikácia ďalších ustanovení nemôže nahradiť absentujúce skutkové zistenia, keď aj po doplnení dokazovania zostali rozhodujúce skutkové otázky neobjasnené, z dôvodu ktorého nie je možné spoľahlivo určiť rozsah prípadného pracovnoprávneho nároku žalobcu. Za podstatné pre právne posúdenie prípadu označil skutočnosť, že činnosť žalobcu nebola vykonávaná iba pre žalovaného, ale aj pre inú osobu, k okolnostiam ktorým vzniesol námietku absencie vecnej pasívnej legitimácie žalovaného. Z vykonaného dokazovania nemožno podľa žalovaného vyvodiť záver o existencii a rozsahu pracovnoprávneho nároku v rozsahu uplatnenom žalobou. Zároveň namietal produkciu nových skutkových okolností žalobcom bez pripustenia zmeny žaloby titulom náhrady škody poukazujúc na to, že v pôvodnom konaní bol uplatňovaný nárok na nevyplatenú mzdu. Vzhľadom na to nárok odvodený od náhrady škody nie je možné priznať bez ohľadu na to, či by boli potvrdené alebo vyvrátené skutočnosti, že nárok existuje.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací rozhodol o odvolaní žalobcu najskôr rozsudkom č. k. -448 z 13.06.2024, ktorým napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Uvedený rozsudok odvolacieho súdu však bol v dovolacom

konaní zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. novembra 2025 a vec vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho rozhodnutia dovolací súd v podstatnom citoval z právnej vety R 35/2025 prijatej podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 03.02.2025, na podklade ktorej konštatoval, že pokiaľ odvolací súd neinformoval strany o tom, že pri svojom rozhodnutí má v pláne vychádzať z rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. ako aj rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. , dopustil sa porušenia práva na spravodlivý proces spočívajúceho v možnosti procesných strán vyjadriť sa k tejto skutočnosti. Podstatnou je tu väzba s predmetným rozhodnutím odvolacieho súdu a najvyššieho súdu z iného konania, zistenia z ktorého sú súčasťou skutkového stavu, z ktorého vychádzal odvolací súd; skutočnosť, že v danom prípade ide o rovnaké strany sporu nie je podstatná, pretože pokiaľ chcel odvolací súd z týchto rozhodnutí z iného konania v súdenej veci vychádzať, mal o tom strany zákonom predpokladaným spôsobom informovať. Súčasťou zákonným spôsobom zisteného skutkového stavu neboli zistenia z predmetného rozsudku v inej veci, preto odvolací súd z neho bez ďalšieho nemohol vychádzať, aj keď išlo o rovnaké strany sporu ako v spore vedenom na odvolacom súde pod sp. zn. (a na najvyššom súde pod sp. zn. ). Podľa dovolacieho súdu bola bez významu aj výzva sporovým stranám k možnosti použitia až 3 zo 06.05.2024, k obsahu ktorej bolo odvolaciemu súdu vytknuté, že v nej chýbali ustanovenia o bezdôvodnom obohatení, ktoré odvolací súd konštatoval a aplikoval vo svojom rozsudku. Odvolací súd sa tak podľa dovolacieho súdu dopustil porušenia práva procesnej strany vyjadriť sa k takejto skutočnosti, uplatniť odlišné tvrdenia a navrhnúť dokazovanie k preukázaniu svojich odlišných tvrdení, ktorý postup bol v rozpore s ústavným zákazom prekvapivých rozhodnutí, resp. s ústavnou požiadavkou predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Žalovaným uplatnený dovolací dôvod v zmysle bol vyhodnotený ako dôvodný, a to pre porušenie procesných práv strany v miere zasahujúcej do práva na spravodlivý proces, zaručeného Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, v ktorom je implikované tiež právo na súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 SR. Vzhľadom na charakter tejto procesnej vady preto dovolací súd v poradí prvý vo veci vydaný rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nad rámec uvedeného najvyšší súd ako obiter dictum vyjadril značnú pochybnosť o skutkových záveroch, že žalobca v predmetnom období má nárok na vyplatenie bezdôvodného obohatenia vzhľadom na vykonávanie závislej práce v predmetnom období. Bolo totiž potrebné bez pochybností preukázať, že v predmetnom období žalobca vykonával závislú prácu podľa všetkých ich znakov vyplývajúcich zo , vrátane požiadavky nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca. Pokiaľ bola žalobcovi priznaná náhrada škody, potrebné je, aby boli preukázané všetky predpoklady zodpovednosti za škodu v pracovnoprávnych vzťahoch, vrátane príčinnej súvislosti. Zdôraznil, že na preukázanie týchto predpokladov nesie dôkazné bremeno žalobca, a ďalej, že pre možnosť aplikácie je podstatné preveriť okrem iného okolnosti uzavretia pracovnej zmluvy, súvisiacu výpoveď žalobcu k tejto okolnosti ako aj jeho samotné postavenie. Dovolací súd súčasne poukázal na skutočnosť, že v danom prípade ide o neplatnú pracovnú zmluvu konateľa obchodnej spoločnosti, nie osobu, s ktorou by mohla byť pre jej slabšiu zdatnosť v právnych vedomostiach, prípadne sociálnu zraniteľnosť zo strany zamestnávateľa zavinene uzavretá neplatná pracovná zmluva, ako aj že žalobca ako konateľ obchodnej spoločnosti by si mal byť vedomý istých právnych rizík a rozdielov medzi pracovnoprávnym a obchodnoprávnym vzťahom k obchodnej spoločnosti, ktorá je zamestnávateľom.

14. Po opätovnom predložení veci súdom prvej inštancie Krajskému súdu v Prešove, tento ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z , po zistení, že odvolanie žalovaného bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ) a oprávnenou osobou ( ), opätovne preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , pričom v nevyhnutnom rozsahu pristúpil k zopakovaniu a doplneniu dokazovania.

15. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

16. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť odvolateľom vznesených odvolacích dôvodov, konkrétne namietané nesplnenie procesných podmienok konania, nesprávne skutkové zistenia

ako aj nesprávne právne posúdenie veci, ako aj či súd prvej inštancie riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ), pričom dospel k záveru, že napriek čiastočne nesprávnym skutkovým záverom ako aj čiastočne nesprávnemu právnemu posúdeniu bolo namieste napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v podstatnom rozsahu ako vecne správne potvrdiť.

17. K odvolaciemu dôvodu v zmysle , t.j. že pri prejednaní veci neboli splnené procesné podmienky odvolací súd poznamenáva, že teória civilného práva procesného rozoznáva vecné procesné podmienky, ktorými sú v sporovom konaní žaloba a splnenie poplatkovej povinnosti, ďalej procesné podmienky na strane súdu, ktorými súd právomoc, príslušnosť a zákonné obsadenie súdu a napokon aj procesné podmienky na strane sporových strán (pozitívne procesné podmienky) ktorými sú procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, povinné zastúpenie advokátom, spôsobilosť byť zástupcom s riadnym plnomocenstvom a tzv. negatívne procesné podmienky medzi ktoré patria prekážka začatého konania a prekážka rozsúdenej veci. Vadou predpokladanou v tak trpí konanie pred súdom prvej inštancie v prípade, keď tento vec prejednal a rozhodol napriek nesplneniu niektorej z vyššie uvedených procesných podmienok. Odvolací súd po preskúmaní odvolacích námietok dospel k záveru, že v predchádzajúcom konaní nedošlo k žiadnej z vád procesných podmienok špecifikovaných vyššie, a tým aj k naplneniu žalovaným uplatneného odvolacieho dôvodu podľa .

18. K odvolaciemu dôvodu v zmysle písm. f) , t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že dokazovanie je procesný postup, založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd musí uviesť v odôvodnení rozsudku podľa . Voľné hodnotenie dôkazov súdom pritom neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

19. K odvolaciemu dôvodu v zmysle písm. h) , t.j. že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. ). Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, obmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (, , , ).

20. V záujme zachovania práva na spravodlivý proces odvolací súd vo veci zrealizoval odvolacie pojednávanie, na ktorom súdom prvej inštancie vykonané dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakoval a doplnil ( ), v limitoch daných , a . Dokazovanie bolo zopakované oboznámením listinných dôkazov, a to predovšetkým pracovnej zmluvy z 30.06.2005 uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou D. B. K. H. J., K. X, XXXXX H. z č.l. 4 a 5 spisu, ďalej dohody o zmene pracovných podmienok z 01.02.2009 z č.l. 6 spisu, výplatných pások za mesiac február 2016, marec

2016 a apríl 2016 z č.l. 7 až 9 spisu, výzvou žalobcu z 25.04.2016 z č.l. 10, výzvou žalobcu z 27.06.2016 z č.l. 11, výpisom z obchodného registra na osobu právneho predchodcu žalovaného z č.l. 47, 48, listom žalobcu z 23.02.2016 z č.l. 49, pracovnou náplňou riaditeľa spoločnosti D. H. J. z 01.03.2009 z č.l. 64, ročným mzdovým listom žalobcu za rok 2016 z č.l. 65, oznámením právneho predchodcu žalovaného zo 16.02.2016 z č.l. 66, potvrdením Sociálnej poisťovne z 27.12.2016 z č.l. 89, zmluvou o predaji podniku uzavretou právnym predchodcom žalovaného a žalovaným zo 14.08.2018 z č.l. 255, 256, dodatkom k zmluve o predaji podniku zo 14.08.2018 z č.l. 258 vrátane príloh z č.l. 260 až 263, dohodou o zmene pracovných podmienok z 01.03.2009 z č.l. 271, plnomocenstvom z 26.10.2006 z č.l. 272, zápisnicou č. 4 zo zasadnutia správnej rady D. G. H. z 27.10.2006 z č.l. 278 až 280, ďalej výpoveďou žalobcu a svedka A. J.. Dokazovanie bolo doplnené aj o výsluch svedka A. R., a to s ohľadom na podanie návrhu na jeho výsluch ešte v konaní pred súdom prvej inštancie (č.l. 178) a zopakovanie tohto návrhu v konaní pred odvolacím súdom.

21. Z dokazovania zopakovaného a doplneného odvolacím súdom bolo zistené, že právny predchodca žalovaného, za ktorého konal H. H., druhý konateľ žalovaného, ako zamestnávateľ dňa 30.06.2005 uzatvoril so žalobcom pracovnú zmluvu, s vymedzením funkcie, cit.: „konateľ“, ďalej druhu práce, cit.: „zastupovať a riadiť spoločnosť a vykonávať všetky činnosti smerujúce k rozvoju a rastu popradského hokeja“, miestom výkonu práce: „D. B. K. H., J., K. X, XXX XX H.“, dohodnutým dňom nástupu do práce, cit.: „1.7.2005“ a mzdovými podmienkami, cit.: „75.000,- SKK“. Nadväzne z obsahu výsluchu žalobcu vyplynulo, že znenie pracovnej zmluvy bolo pripravené prezidentom klubu a členmi správnej rady D. H., ktorý bol jediným spoločníkom právneho predchodcu žalobcu, bez toho aby žalobca do jej obsahu zasahoval.

22. Dohodou o zmene pracovných podmienok z 01.02.2009 bola v pracovnej zmluve z 30.6.2005 dojednaná zmena základnej mzdy žalobcu na 2.821,48 eur. Túto zmenu pracovnej zmluvy žalobca pri výsluchu odôvodňoval zmenou pracovnej náplne z dôvodu uvoľnenia z funkcie hlavného trénera, ktorú určitý čas zastával. Dohodou o zmene pracovných podmienok z 01.03.2009 bola dohodnutá zmena pracovného zaradenia (funkcie) žalobcu v pracovnej zmluve na cit.: „riaditeľ a konateľ spoločnosti“. Tieto dohody, ktorými malo dôjsť k zmene niektorých pracovných podmienok v označenej pracovnej zmluve boli za právneho predchodcu žalovaného podpísané primátorom mesta Poprad A. I. L., prezidentom D. H., ktorý bol splnomocnený na uzatváranie aj pracovných zmlúv, čo bolo preukázané plnomocenstvom z 26.10.2006 vystaveného žalobcom ako konateľom právneho predchodcu žalovaného pre A. I. L., prezidenta občianskeho združenia D. H., A.: XXXXXXXX, ako jediného spoločník D. H., J.. Z obsahu označeného plnomocenstva vyplýva, že ním bol A. I. L. splnomocnený k uzatváraniu sponzorských zmlúv, pracovnoprávnych zmlúv, dohôd o vykonaní práce a pracovnej činnosti, hráčskych a trénerských zmlúv a to menom právneho predchodcu žalovaného.

23. Dňa 01.03.2009 bola právnym predchodcom žalovaného, v mene ktorého aj v tomto prípade konal A. I. L., prezident D. H., vypracovaná pre žalobcu ako riaditeľa pracovná náplň s nasledovným obsahom, cit.: „1. Všetky potrebné činnosti spojené s organizovaním a účasťou tímu „I.“ P. Q.; 2. Zabezpečovať úlohy súvisiacich s činnosťou klubu voči J. H., I. a SZĽH (športové rady, valné zhromaždenia a iné) 3. Zabezpečuje a dohaduje trénerské a hráčske zmluvy pre D. H., J. 4. Zabezpečuje a organizuje účasť „I.“ M. v súťaži riadeným J. H.,I. 5. Pred každou sezónou vybaviť platné registračné preukazy, transfery pre všetkých hráčov „I.“ M. D. H., J. 6. Dohodnúť a pripraviť v predsúťažnom období prípravné zápasy „I.“ M. a ich nahlásenie na príslušné oddelenie SZĽH 7. Dohodnúť s prepravcom v časovom predstihu dopravu na zápasy a zabezpečenie stravy v dňoch konania zápasov 8. Pred začiatkom každej sezóny aktualizovať presnú súpisku „I.“ M. potrebnú k výrobe dresov a k ďalším sezónnym potrebám 9. Kontrolovať a objednávať hokejovú výstroj pre „I.“ M., kontrolovať spotrebu hokejok pre hráčov „I.“ M. a realizovať objednávanie nových hokejok 10. Pripravovať podklady k odohratiu zápasov: súpisku mužstva, registračné preukazy pre rozhodcov, súpisky mužstiev do presscentra 11. Vykonať všetky úkony potrebné po ukončení zápasu

12. Viesť celý realizačný tím (maséri, lekári, PR manažér, tréneri) 13. Byť nápomocný v riešení zdravotných problémov jednotlivých hráčov (zranenie, rehabilitácia, konzultácia s klubovými lekármi) 14. Pripravovať organizačne všetky akcie aj nehokejové s „I.“ M. napr. besedy, autogramiády 15. Spolupráca s klubmi I. ligy pri zabezpečovaní hráčov na striedavý štart 16. Sprostredkovávať reklamné zmluvy pre D. H., J.. 17. Zabezpečiť a zorganizovať B. H.“. Z výsluchu žalobcu nadväzne vyplynulo, že obsah pracovnej náplne žalobcu bol pripravený prezidentom klubu a správnou radou jediného spoločníka právneho predchodcu žalobcu - občianskeho združenia D. H., ktorej znenie žalobca žiadnym spôsobom nemenil.

24. K súvisiacim okolnostiam týchto pracovnoprávnych úkonov žalobca okrem už spomenutého vypovedal, že od r. 1997 do roku 2005 bol v pracovnoprávnom vzťahu s občianskym združením D. H., vo funkcii generálneho manažéra, neskôr prezidenta klubu, avšak z dôvodu legislatívnych zmien v roku 2005 bolo občianske združenie nútené založiť právneho predchodcu žalovaného ako spoločnosť s ručením obmedzeným, na ktorú bola prevedená činnosť profesionálneho hokejového klubu, tzv. „I.“ M.. Preto bol pracovný pomer žalobcu s občianskym združením D. H. ukončený ku dňu, ku ktorému mal vzniknúť pracovný pomer s právnym predchodcom žalovaného, t.j. k 01.07.2005. Súčasne bol vymenovaný za M. H. do funkcie konateľa právneho predchodcu žalovaného, pričom na starosti mu zostalo organizovanie športovej činnosti a zabezpečovanie materiálno-technického zabezpečenia tejto činnosti, za čo sa zodpovedal správnej rade. Druhý konateľ právneho predchodcu žalovaného, H. H., ktorý mal byť zodpovedný za obchodnú činnosť bol nominovaný vtedajším generálnym sponzorom - B. I.; tento u právneho predchodcu žalovaného pôsobil do roku 2007. Na základe dohody o zmene pracovných podmienok s 01.09.2008 bol žalobca zaradený aj na funkciu hlavného trénera mužstva a seniorov, športového riaditeľa klubu a konateľa spoločnosti. Z obsahu výpovede žalobcu tiež vyplynulo, že pri ustanovení do funkcie konateľa právneho predchodcu žalovaného nemal žiadne vedomosti a skúsenosti ohľadne výkonu tejto funkcie, v tomto smere mu nebolo poskytované žiadne právne, či iné poradenstvo, nakoľko pracovné zmluvy za žalovaného do roku 2009 neuzatváral a tieto boli uzatvárané prezidentom správnej rady I. L. na základe udelenej plnej moci, resp. riešené funkcionármi správnej rady hokejového klubu. Ďalej vypovedal, že počas výkonu funkcie konateľa si nikdy nepriznal žiadnu odmenu ani nezvýšil plat, že v období 2009 - 2011 uzatváral aj hráčske zmluvy z dôvodu, že v hokejovom klube v tom čase zostal sám a že v prípade, ak by sa v tom čase vzdal výkonu funkcie konateľa u právneho predchodcu žalovaného, seniorský hokej by skončil. Po roku 2011 pripravoval hráčske zmluvy, ale tieto odsúhlasovala správna rada a parafoval predseda správnej rady alebo člen správnej rady, ktorým sa žalobca za svoju činnosť zodpovedal. K jednotlivým činnostiam pre právneho predchodcu žalovaného uviedol, že musel zabezpečovať výstroj (t.j. komunikovať s hráčmi ohľadne požiadaviek na výstroj, vybrať dodávateľa výstroje, túto kúpiť, prevziať a rozdať hráčom oproti podpisu, viesť k nej výdajné karty, evidenciu a pod.), tréningové podmienky, dopravu, starať sa o prípravu štadióna na zápasy vrátane čistoty priestorov najmä v kanceláriách a VIP zónach. Ak bol zápas na štadióne, od 7:00 realizoval objednávku občerstvenia, pripravoval hráčom podmienky na zápas, s SBS- kou prechádzal štadión, z hľadiska bezpečnosti sa podieľal na zisťovaní rizikovosti zápasu, na základe čoho sa rozhodovalo, koľko pracovníkov SBS-ky bude na zápase potrebných, nakoľko každý zápas si vyžadoval iné množstvo ľudí, s riaditeľom polície preberal organizáciu zápasu, podieľal sa na príprave dopravných opatrení v okolí a pod. Každý pondelok viedol trénerské rady, na ktorých 7 – 8 trénerov podávalo report, každé ráno mal sedenie s trénermi „I.“ M., pretože týždenne boli odohrávané 3 zápasy (v utorok, piatok a nedeľu), spolu priemerne okolo 10 zápasov mesačne, sprevádzal mužstvo na zápasoch a všetky informácie o činnosti klubu poskytoval správnej rade. Okrem toho z výpovede žalobcu vyplynulo že v období, počas ktorého vykonával pre právneho predchodcu žalovaného činnosť bol pol roka zamestnancom masér, ďalej 2 až 3 roky vedúci mužstva a na základe dohody o pracovnej činnosti uzavretých vždy na obdobie niekoľkých mesiacov vykonávali pre žalovaného činnosť aj dohodnutí lekári.

25. Listom zo 16.02.2016 právny predchodca žalovaného žalobcovi oznámil, že cit.: „v súvislosti so skončením Vášho pracovného pomeru ..., ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.06.2005 v znení neskorších dohôd o zmene pracovných podmienok, a ktorý skončí na základe výpovede danej zamestnávateľom dňom 30.04.2016“ bol písomným rozhodnutím jediného spoločníka z 31.12.2015 odvolaný z funkcie konateľa právneho predchodcu žalovaného k tomu istému dňu, ako aj že vzhľadom na zánik funkcie konateľa právny predchodca žalovaného ako zamestnávateľ nemá možnosť žalobcovi

prideľovať akúkoľvek prácu, preto až do skončenia pracovného pomeru sa nemusí počas pracovnej doby zdržiavať na pracovisku, s tým že za obdobie v ktorom nemôže vykonávať prácu pre vyššie uvedené prekážky na strane zamestnávateľa má nárok na náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku.

26. Z oboznámených súdnych rozhodnutí vydaných v konaní vedenom pred súdom prvej inštancie pod sp. zn. odvolací súd zistil, že nárok žalobcu na určenie neplatnosti výpovede z 19.1.2016 bol rozsudkom odvolacieho súdu č. k. -434 z 15.12.2022 právoplatne zamietnutý a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28.02.2024 bolo rovnako zamietnuté aj dovolanie žalobcu napádajúce právne posúdenie použité v uvádzanom rozsudku odvolacieho súdu. Dôvodom zamietnutia žaloby o určenie neplatnosti výpovede žalobcu z pracovného pomeru bolo, že takúto neplatnosť nemožno určiť vo vzťahu, v ktorom vôbec nedošlo k platnému založeniu pracovnoprávneho vzťahu, keďže pracovná zmluva uzavretá žalobcom s právnym predchodcom žalobcu z 30.06.2005 je neplatná a táto neplatnosť nemôže byť konvalidovaná ani následnou Dohodou o zmene pracovných podmienok z 01.03.2009, nakoľko táto neobsahuje podstatné náležitosti pracovnej zmluvy a to miesto výkonu práce, deň nástupu do práce a mzdové podmienky, pokiaľ tieto neboli dohodnuté v kolektívnej zmluve.

27. Z výplatných pások žalobcu vystavených právnym predchodcom žalovaného za obdobie február 2016 - apríl 2016, ako aj ročného mzdového listu žalobcu na rok 2016 vedeného k osobe žalobcu, odvolací súd zistil základnú mesačnú mzdu žalobcu v sume 2821,48 eur - uvedená suma súčasne predstavovala hrubú mzdu v mesiaci február 2016 a marec 2016, v mesiaci apríl 2016 však bola hrubá mzda vykázaná v sume 3 912,10 eura a to z dôvodu zvýšenia o sumu 1090,62 eur, predstavujúcu náhradu mzdy za 8,3 pracovných dní nevyčerpanej dovolenky. Čistú mzdu žalobcu za mesiace február 2016 a marec 2016 právny predchodca žalovaného v označených mzdových podkladoch vypočítal v sume 1979,18 eur, pri zrážkach predstavujúcich preddavky na daň z príjmu a zákonné poistenia v sume 842,30 eur; čistú mzdu žalobcu za mesiac apríl 2016 právny predchodca žalovaného vypočítal v sume 2716,04 eur, pri zrážkach predstavujúcich preddavky v sume 1196,06 eur. Z označených mzdových podkladov tiež vyplýva výška priemerného hodinového zárobku pre pracovnoprávne účely v mesiaci február 2016 a marec 2016 vo výške 16,0311 eur a v mesiaci apríl 2016 vo výške 16,2778 eur. Z listov žalobcu z 25.04.2016 a 27.06.2016, ktorých doručenie právnemu predchodcovi žalovaného ku konkrétnemu dňu nebolo tvrdené ani preukázané vyplýva jeho žiadosť o vyplatenie mzdových nárokov žalobcu podľa vyššie opísaných mzdových podkladov. Z potvrdenia Sociálnej poisťovne z 27.12.2016 bolo zistené, že právny predchodca žalovaného vo vzťahu k žalobcovi ako zamestnancovi v pracovnom pomere vykázal vymeriavacie základy v zmysle predložených mesačných výkazov poistného a príspevkov za mesiace február 2016 a marec 2016 vo výške 2821,48 eur a za mesiac apríl 2016 vo výške 3912,10 eur.

28. Z oboznámenej výpovede svedkyne M. K. bolo zistené, že pre právneho predchodcu žalovaného vykonáva činnosť na základe zmluvy ako samostatne zárobkovo činná osoba od roku 2011, predmetom, ktorej je ekonomická činnosť. Vo vzťahu k činnosti žalobcu menovaná uvádzala, že tento jej bol nadriadeným, ktorý jej dával príkazy a jednal za spoločnosť, uzatváral obchodné zmluvy, podpisoval zmluvy s hráčmi a riadil chod celej spoločnosti a že žalobcovi bol nadriadený D. G. H..

29. Svedeckou výpoveďou A. N. J. bolo odvolacím súdom zistené, že v období 2011 až 2014 bol predsedom správnej rady, následne do roku 2015 ešte jej členom. K činnosti žalobcu svedčil, že sa staral o obidve zložky hokejového klubu t.j. ako hokejovú akadémiu, hokejovú školu a mládež, tak aj o činnosť profesionálneho extraligového klubu, vykonávanú pre právneho predchodcu žalovaného. Uvedená činnosť spočívala v zabezpečení komunikácie, hladkého priebehu zápasov, hladkého priebehu tréningov, manažérskych pohovorov s hráčmi, trénermi. Príprava na hokejový zápas pozostávala z mnohých činností, ako napr. príprava predaja vstupeniek, príprava zabezpečenia SBS počas zápasov, príprava VIP-zóny vrátane občerstvenia, ostatného servisu, ako aj kontroly tejto prípravy. Za svoju činnosť sa žalobca zodpovedal správnej rade D. H., ktorá mu zadávala pokyny na jeho činnosť a tento realizoval jej rozhodnutia, s tým že raz mesačne jej žalobca prezentoval situáciu v jednotlivých zložkách klubu, predkladal plnenie rozpočtov a pod. Žalobca mal ako riaditeľ svoje pracovné činnosti, ktoré musel zabezpečovať a správna rada ich výkon dozorovala a dávala mu potrebné pokyny, resp. rozhodovala o podstatných náležitostiach fungovania klubu. V ďalšom uvádzal, že správna rada občianskeho združenia sa voči žalobcovi vnímala ako nadriadený orgán.

30. Zo svedeckej výpovede A. S. R. k obdobiu 2015 a 2016 súdu vyplynulo, že žalobca vykonával rôzne činnosti od zabezpečovania hráčov, komunikácie s trénermi, realizácie prípravy rehabilitácie a podobne v rámci hokejového klubu ako celku, a že vo vzťahu k tzv. extraligovému (profesionálnemu) hokejovému klubu bol žalobca jedinou osobou, ktorá tieto činnosti pre hráčov zabezpečovala a pripravovala, resp. bol človek na všetko.

31. Okrem toho z nepopretých skutkových tvrdení strán možno považovať za nesporné, že právny predchodca žalovaného dal listom z 19.01.2016 žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou z 30.06.2005 označiac za výpovedný dôvod ust. , a že táto výpoveď bola žalobcovi doručená dňa 22.02.2016. Rovnako nesporné (a osvedčené aj výpisom z obchodného registra) je, že žalobca bol ako konateľ právneho predchodcu žalovaného vedený od 31.05.2005 do 27.01.2016. Súčasne nesporným medzi stranami bolo, že v priebehu mesiaca február 2016 (24.02.2016, resp. 25.02.2016) bol žalobcovi právnym predchodcom žalovaného znemožnený prístup do jeho kancelárie.

32. Z vykonaného dokazovania je tiež zrejmé, že dňa 14.08.2018 právny predchodca žalovaného (pôvodne žalovaný 1/) uzatvoril so súčasným žalovaným (predtým žalovaný 2/) zmluvu o predaji podniku, ktorej predmetom bol predaj podniku, najmä materiálno-technického zabezpečenia veci a práva, zmluvných vzťahov s hráčmi, trénermi a obslužným športovým personálom, zmluvné vzťahy s dodávateľmi služieb, prenajímateľmi, obchodnými partnermi, celý hmotný a nehmotný majetok a tomu zodpovedajúce pasíva, potrebné pre účinkovanie v najvyššej mužskej seniorskej hokejovej súťaži, ako aj všetky ďalšie veci, práva a záväzky, majetkové a nemajetkové hodnoty tvoriace podnik predávajúceho. Podľa bodu 2.5. zmluvy kupujúci vstupuje do zmluvných vzťahov s hráčmi, trénermi a obslužným personálom dňom účinnosti zmluvy. Podľa bodu 2.6. zmluvy kupujúci vstupuje do postavenia predávajúceho vo všetkých zmluvách s tretími osobami. Podľa bodu 2.8 zmluvy kupujúci preberá záväzky predávajúceho, ktoré vznikli z hráčskych zmlúv, trénerských zmlúv, zmlúv obslužného športového personálu, zmlúv s dodávateľmi športovej výstroje, zmlúv s poskytovateľmi dopravy a zmlúv so zabezpečovateľmi bezpečnosti pre divákov a ostrahy, zmlúv o nájme športoviska a všetky ďalšie záväzky známe a neznáme. Dodatkom k zmluve o predaji podniku zo 14.08.2018 bolo doplnené, že zmluva nadobúda účinnosť 01.09.2018 a z prílohy k zmluve o prevode podniku vyplýva aj zoznam záväzkov k 30.06.2018, ktoré boli súčasťou prevádzaného podniku, pri ktorých je uvedený aj záväzok voči žalobcovi s označením sp. zn. tejto veci vedenej pred súdom prvej inštancie (t. j. ).

33. Pred konečným posúdením zisteného skutkového stavu podľa relevantných ustanovení právnych predpisov odvolací súd za účelom vyriešenia prejudiciálnej otázky platnosti pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného 30.06.2005 ďalej v rozhodujúcom odkazuje na konečný výsledok konania o neplatnosť výpovede z neho iniciovaného žalobcom. Žaloba o tomto nároku, konanie o ktorom bolo pred súdom prvej inštancie vedeného pod sp. zn. , bola rozsudkom odvolacieho súdu č. k. -434 z 15. decembra 2022 vo veci samej zamietnutá a dovolanie žalobcu napádajúce právne posúdenie použité v rozsudku odvolacieho súdu, bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28.02.2024, ktoré nadobudlo právoplatnosť 04.04.2024 taktiež zamietnuté. Dôvodom zamietnutia žaloby o určenie neplatnosti výpovede žalobcu z pracovného pomeru bolo, že takúto neplatnosť nemožno určiť vo vzťahu, v ktorom vôbec nedošlo k platnému založeniu pracovnoprávneho vzťahu, keďže pracovná zmluva uzavretá žalobcom so spoločnosťou D. H., J. z 30.06.2005 je neplatná a táto neplatnosť nemôže byť konvalidovaná ani následnou Dohodou o zmene pracovných podmienok z 01.03.2009, pretože táto neobsahuje podstatné náležitosti pracovnej zmluvy, a to miesto výkonu práce, deň nástupu do práce a mzdové podmienky, pokiaľ tieto neboli dohodnuté v kolektívnej zmluve.

34. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že v záujme zachovania práva na spravodlivý proces boli sporové strany, aj v reakcii na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 27.11.2025, pred vydaním tohto rozsudku upovedomené o zámere odvolacieho súdu vychádzať z opísaných prejudiciálne záverov a teda označenú pracovnú zmluvu z 30.06.2005 považovať za neplatnú. Možno zároveň konštatovať, že voči tomuto postupu odvolacieho súdu, ani voči týmto prejudiciálnym záverom z neho prevzatým sporové strany pred vydaním tohto rozsudku nevzniesli žiadne výhrady. Odvolací súd sa preto na tomto mieste v ďalšom obmedzuje k odkazu na obsah odôvodnenia označených súdnych rozhodnutí vydaných v konaní o určenie neplatnosti predmetného

právneho úkonu a v nich uvedenú relevantnú právnu argumentáciu, v plnom rozsahu ju preberá, a keďže tieto súdne rozhodnutia boli v rámci uvedeného konania sporovým stranám priamo doručené, má súčasne za to, že s touto argumentáciou boli aj dôkladne oboznámené.

35. Na tomto mieste odvolací súd tiež zvýrazňuje, že v zmysle , je výrok právoplatného rozsudku súdu záväzný pre strany konania a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak ďalej nie je uvedené inak, a že ust. ukladá súdu povinnosť prihliadnuť na také rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté o predbežnej otázke a s týmto rozhodnutím sa v konaní vysporiadať. V zásade platí pravidlo, že súd posudzuje všetky predbežné otázky sám. Predbežnou otázkou je najmä otázka súkromnoprávneho charakteru, ktorá spadá do právomoci súdu (platnosť zmluvy, existencia právneho vzťahu a iné). Obidve vyššie spomenuté ustanovenia upravujú podmienky pre uplatňovanie tzv. prejudiciality v civilnom procese, ktorá môže byť založená aj na tom, že právoplatný (skorší) rozsudok je pre určitý okruh subjektov záväzný. Subjektívna záväznosť právoplatného rozsudku znamená, že ním ustálený súkromnoprávny vzťah nemôže byť v inom spore medzi totožnými stranami vyriešený odlišne (res iudicata). Hoci podľa jazykového znenia zákona ( ) je výrok právoplatného rozsudku subjektívne záväzný iba pre strany a ich právnych nástupcov (a v prípade rozšírenej záväznosti aj pre iné subjekty), odvolací súd má za to, že de iure je záväzný aj pre súd, ktorý v civilnom procese posudzuje rovnakú otázku súkromnoprávneho charakteru medzi tými subjektmi, pre ktoré je rozsudok záväzný.

36. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie však vychádzal z iného právneho posúdenia predmetnej prejudiciálnej otázky a síce, že medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného došlo zmluvou z 30.06.2005, resp. najneskôr dohodou o zmene pracovných podmienok z 01.03.2009 k platnému založeniu pracovnoprávneho pomeru. Je zrejmé, že súd prvej inštancie pri tomto svojom závere vychádzal zo záverov v tom čase neprávoplatného rozsudku vydaného pod sp. zn. z 23.01.2019, ktorým bola určená neplatnosť výpovede z pracovného pomeru z 19.01.2016, danej žalobcovi spoločnosťou D. H., J.. V označenom konaní súd prvej inštancie prejudiciálne uzavrel, že vzhľadom k označeniu funkcie konateľa, uvedenej v pracovnej zmluve z 30.06.2005, ktorú mal žalobca vykonávať u právneho predchodcu žalovaného, nemohlo týmto úkonom dôjsť k platnému uzavretiu pracovného pomeru, avšak zohľadňujúc výklad smerujúci k zachovaniu platnosti právneho úkonu konštatoval, že dohodu o zmene pracovných podmienok z 01.03.2009 možno pri odkaze na pôvodnú zmluvu z 30.06.2005 posúdiť ako dohodu, na základe ktorej došlo medzi sporovými stranami k založeniu pracovnoprávneho vzťahu, keď táto dohoda strán s odkazom na predchádzajúce dojednanie obsahovala všetky podstatné náležitosti v zmysle . Toto právne posúdenie skutkového stavu zisteného v súdenom prípade považuje odvolací súd už t. č. za právne neudržateľné.

37. Pre právne posúdenie vyššie opísaných skutkových zistení preto odvolací súd považoval za relevantné nielen ust. , , , či a ust. , , a , , ktoré boli citované (a použité) už súdom prvej inštancie v bodoch 26. 28., ., . až 37. a . odôvodnenia napadnutého rozsudku, ale aj ďalšie hmotnoprávne ustanovenia, ktoré pri doterajšom rozhodovaní vo veci použité neboli, no odvolací súd vyhodnotil ich použitie za rozhodujúce (tieto ustanovenia sú citované za týmto odsekom odôvodnenia). Na možnosť ich použitia pri právnom posúdení prípadu boli v záujme zachovania práva na spravodlivý proces a v intenciách sporové strany odvolacím súdom opakovane upozornené, a to výzvami zo 06.05.2024 a 05.05.2026, tiež na odvolacích pojednávaniach uskutočnených 11.06.2026 a 02.07.2026, resp. sporové strany boli opakovane oboznámené aj s argumentáciou protistrany, z ktorých vyplývalo možné použitie prevažnej väčšiny z nich, napr. už vo vyjadrení žalobcu zo 04.06.2024 (č.l. 428 a nasl.), vo vyjadrení žalovaného z 18.05.2026 (č.l. 554 a nasl.), či vo vyjadrení žalobcu z 03.06.2026 (č.l. 562 a nasl.). Na okraj tohto postupu odvolací súd poznamenáva, že podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 26.02.2019 nejde o postup v rozpore s , ak odvolací súd bez výzvy stranám sporu vo svojom rozhodnutí použil iné ustanovenie právneho predpisu, ako súd prvej inštancie, ak už bolo predmetné ustanovenie aplikované v skoršom štádiu konania, alebo ak jeho možná aplikácia bola posudzovaná v predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu alebo ak sa jeho aplikácie v ktoromkoľvek štádiu sporu domáhala strana sporu a zároveň druhá strana mala procesnú možnosť sa k jeho použitiu vyjadriť. V kontexte uvádzaného odvolací súd podotýka, že použitia kľúčového sa žalobca domáhal už vo svojom vyjadrení z 29.12.2016 (č.l 88 spisu), preto skutočnosť, že ho súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neaplikoval nie je relevantná.

38. Podľa , závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene.

39. Podľa , závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.

40. Podľa zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu.

41. Podľa v znení účinnom do 17.06.2016, zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

42. Podľa v znení účinnom do 17.06.2016, v pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.

43. Podľa v znení účinnom do 17.06.2016, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

44. Podľa v znení účinnom do 17.06.2016, neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť.

45. Podľa v znení účinnom do 17.06.2016, výpovedná doba zamestnanca, ktorému je daná výpoveď z dôvodov uvedených v alebo písm. b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, je najmenej tri mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej päť rokov.

46. Podľa v znení účinnom do 17.06.2016, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.

47. Podľa v znení účinnom do 17.06.2016, zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v alebo písm. b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné najmenej v sume trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej desať rokov a menej ako dvadsať rokov.

48. Podľa v znení účinnom do 17.06.2016, zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu, ktorá vznikla zamestnancovi porušením právnych povinností alebo úmyselným konaním proti dobrým mravom pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním.

49. Podľa prvá veta v znení účinnom do 17.06.2016, zamestnávateľ je povinný nahradiť zamestnancovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do predchádzajúceho stavu.

50. Podľa prvá veta v znení účinnom do 17.06.2016, ak zamestnávateľ preukáže, že škodu zavinil aj poškodený zamestnanec, jeho zodpovednosť sa pomerne obmedzí.

51. Podľa ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

52. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, zopakovaného a doplneného v potrebnom rozsahu aj odvolacím súdom, s prihliadnutím na nesporné skutkové tvrdenia sporových strán a na základe toho ustáleného skutkového stavu, so zreteľom na právoplatné súdne rozhodnutia týkajúce sa prejudiciálnej otázky neplatnosti výpovede z 19.01.2016 danej žalobcovi právnym predchodcom žalovaného z pracovného pomeru, výrok ktorého je vzhľadom na totožnosť subjektov konania aj pre toto konanie záväzný, odvolací súd konštatuje, že medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného pracovnou zmluvou z 30.06.2005 nevznikol platne pracovný pomer ani iný pracovnoprávny vzťah, nakoľko označená pracovná zmluva nespĺňala náležitosti v zmysle , konkrétne z dôvodu vymedzenia druhu práce (t. j. zastupovanie a riadenie spoločnosti a vykonávanie všetkých činností smerujúcich k rozvoju a rastu popradského hokeja), pretože pracovnú zmluvu s dohodnutým druhom práce zahŕňajúceho (v prevažnej miere) činnosti spadajúce pod rozsah činnosti štatutárneho orgánu nie je možné platne uzavrieť (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16.12.2010, či rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisová značka z 26.11.1997, ZSP č. 15/1998). Činnosť spočívajúcu v zastupovaní a riadení spoločnosti totiž spadá pod základné a typické kompetencie konateľa spoločnosti upravené najmä v až 135a , resp. pokiaľ ide o konanie štatutárneho orgánu podnikateľa najmä v a právnickej osoby ako takej v súvisiacom . Platný pracovný pomer medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného nemohol vzniknúť ani na základe dohody o zmene pracovných podmienok z 01.03.2009, nakoľko táto poukazuje na neplatnú pracovnú zmluvu a súčasne neobsahuje všetky náležitosti riadnej pracovnej zmluvy vymedzené v . Absolútna neplatnosť právneho úkonu totiž pôsobí priamo zo zákona (ex lege), a to od počiatku (ex tunc), bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti niekto dovolal a preto právne účinky, t.j. subjektívne práva a povinnosti z takto absolútne neplatného právneho úkonu nevzniknú. Je nutné podotknúť, že absolútnu neplatnosť právneho úkonu nemožno podľa platného právneho stavu spätne zhojiť ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle (tzv. konvalidáciou). Odvolací súd sa stotožňuje aj s ďalším záverom vysloveným v jeho rozsudku sp. zn. -434 z 15.12.2022 a síce, že z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť platné uzavretie pracovnej zmluvy ústnou formou, keďže nebolo preukázané, aby sa strany sporu na všetkých podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy vyžadovaných ústne dohodli.

53. Napriek záveru o neplatnosti pracovnej zmluvy z 30.06.2005, z vykonaného dokazovania, t. j. výsluchu žalobcu a svedka N. J., ako aj z pracovnej náplne riaditeľa spoločnosti D. H. J. z 01.03.2009 (č.l. 64) je v súdenej veci opodstatnené konštatovať, že žalobca a rovnako tak aj právny predchodca žalovaného, od 30.06.2005, kedy spolu uzavreli predmetnú pracovnú zmluvu, najmenej do 16.02.2016, kedy právny zástupca žalovaného odoslal žalobcovi oznámenie o nemožnosti prideľovať mu prácu mali za to, že medzi nimi existuje pracovnoprávny vzťah, z dôvodu ktorého je žalobca povinný k výkonu závislej práce pre právneho predchodcu žalovaného. Nepochybne z tohto dôvodu právny predchodca žalovaného v špecifikovanom období vyplácal žalobcovi mesačne mzdu dohodnutú v pracovnej zmluve, resp. dodatkoch k nej, a to až do mesiaca február 2016, kedy mu bola naposledy vyplatená mzda za mesiac január 2016. Ukončenie tohto vzťahu s ním, podľa nesporných skutkových tvrdení sporových strán, realizoval právny predchodca žalobcu výpoveďou z pracovného pomeru danej zamestnávateľom z 19.01.2016, doručenou žalobcovi v priebehu mesiaca február 2016. Vykonaným dokazovaním bolo rovnako dostatočne preukázané, že v období od 31.05.2005 do 27.01.2016 žalobca popri výkone funkcie konateľa pre právneho predchodcu žalovaného vykonával rad činností iného charakteru, než ktorý spadal pod výkon funkcie konateľa. Ide o činnosti opísané žalobcom ako pri jeho výsluchu pred súdom prvej inštancie, tak aj pri jeho zopakovaní pred odvolacím súdom. Tieto činnosti boli organizačného a prevádzkového charakteru, a zamerané napr. na prípravu hokejových zápasov, t.j. zahrňujúcich prípravu predaja vstupeniek na zápasy, prípravu pre výkon

bezpečnostných služieb, prípravu organizácie dopravy v mieste zápasu, prípravu tzv. VIP-zón, vrátane zabezpečenia s tým súvisiaceho servisu, prípravy zabezpečenia tréningov, vedenia manažérskych pohovorov s hráčmi, či trénermi a podobne. Aj keď časť týchto činností sa týkalo hokejovej mládeže a hokejovej školy, realizovanej jediným spoločníkom právneho predchodcu žalovaného, z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že rovnakým spôsobom žalobca pôsobil aj vo vzťahu seniorskému (profesionálnemu) hokejovému tímu, organizovanému právnym predchodcom žalovaného. O uvedenom svedčí nielen obsah realizovaných výsluchov žalobcu a svedka J., na zásadné spochybnenie ktorých žalovaný nepredniesol relevantné argumenty ani dôkazy, ale aj obsah pracovnej náplne z 01.03.2009, vo vzťahu ku ktorej aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vecne správne dovodil, že väčšinu činností v nej uvedených nemožno považovať za výkon konateľského oprávnenia žalobcu, prípadne za obchodné vedenie spoločnosti, keď tieto presahujú výkon funkcie konateľa, a predstavujú tak závislú prácu vykonávanú pre právneho predchodcu žalovaného. V zmysle uvedenej pracovnej náplne medzi takéto činnosti aj podľa odvolacieho súdu patrí napr. zabezpečenie a organizácia účasti „I. M. P. Q. (X.), resp. v súťaži riadených spoločnosťou H. D., I. (4.), vybavovanie registračných preukazov pre hráčov pred sezónou (5.), dohodnutie a príprava prípravné zápasy „I.“ M. v predsúťažnom období a ich nahlásenie na príslušné oddelenie SZĽH (6.), aktualizácie presnej súpisky „A“ mužstva potrebnej k výrobe dresov a k ďalším sezónnym potrebám (8.), kontrola hokejovej výstroje ako aj spotreby hokejok pre „I.“ M. (9), príprava podkladov k odohratiu zápasov, t.j. súpisky mužstva, registračných preukazov pre rozhodcov, súpisiek mužstiev do presscentra (10), vykonanie všetkých úkonov potrebných po ukončení zápasov (11), pomoc v riešení zdravotných problémov u jednotlivých hráčov (13.), organizačná príprava akcií (aj nehokejových) s „I.“ M. ako sú besedy a autogramiády (14.), úkony spolupráce s klubmi I. ligy pri zabezpečovaní hráčov na striedavý štart (15.), zabezpečenie organizácie B. H. (17.). Zopakovaný výsluch svedka J. v zásade potvrdzuje, to čo už vyplynulo z dokazovania pred súdom prvej inštancie, a síce že žalobca sa zapájal do všetkých činností hokejového klubu, komunikoval (viedol pohovory) s hráčmi, trénermi a obslužným personálom, resp. s externými partnermi, riešil dopravu na zápasy, stravu pre hráčov, bufet do boxov, dresy, zabezpečoval zdravotnícku službu, podporu pre hráčov, trénerov, pitný režim, občerstvenie (hráčom aj súperom), pripravoval predaj vstupeniek, zázemie pre hostí, časomieru, premietanie reklamy, bezpečnostnú službu, rôzne doplnkové činnosti s tým, že ak niečo chýbalo, urobil to žalobca sám. Odvolací súd preto nemá pochybnosti o tom, že podpísaním pracovnej zmluvy sa žalobca mal dôvod domnievať, že tieto činnosti (úlohy) plní v rámci pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy z 30.05.2006, ktorú však pre nedostatok jej podstatných náležitostí nebolo možné vyhodnotiť ako platný právny úkon.

54. K námietkam žalovaného, že jeho právny predchodca mal všetky tieto činnosti zabezpečené prostredníctvom tretích osôb na základe subdodávateľských obchodných vzťahov odvolací súd podotýka, že žiadne dôkazy v tomto smere v konaní pred súdom prvej inštancie produkované neboli. Ak aj iné subjekty pre právneho predchodcu žalovaného subdodávateľsky poskytovali mnohé z týchto súvisiacich činností, čo nebolo medzi stranami sporné, odvolací súd je presvedčený o tom, že za právneho predchodcu žalovaného musela existovať osoba poverená nielen vyhľadaním týchto subjektov, ale aj overovaním dostupnosti dodania ich služieb, posúdenia ich vhodnosti a kvality, prieskumom podmienok, predpokladov ich dodania, či kontrolou ich výkonu, čo možno zahrnúť pod manažérsku činnosť funkcie riaditeľa. Súhrn všetkých činností žalobcu pre právneho predchodcu žalovaného tak nemožno zužovať len na výkon oprávnenia žalobcu konať v mene spoločnosti vo všetkých veciach navonok voči tretím osobám, resp. zastupovať ho pri uzatváraní právnych úkonov súvisiacich so zabezpečením týchto činností (tzv. výkon funkcie štatutárneho orgánu), alebo na obchodné vedenie spoločnosti, ktoré vo všeobecnosti zahŕňa predovšetkým rozhodovanie o otázkach organizačného charakteru, o technických otázkach, o veciach vnútornej prevádzky podniku, či o podnikateľskom zámere spoločnosti, nie však činnosť spočívajúcu v realizácii týchto rozhodnutí (zabezpečení ich výkonu), organizácii ich výkonu, či samotnej prevádzky spoločnosti. V tomto kontexte podľa odvolacieho súdu nie je dôvodná ani obrana žalovaného, že žalobca vykonával činnosť aj pre spoločníka právneho predchodcu žalovaného (tieto činnosti sa zmiešavali a sám žalobca nemal jasno čo vykonáva pre právneho predchodcu žalovaného), z dôvodu ktorého nebol podľa neho preukázaný rozsah tejto činnosti žalobcu. Dôležité je tu totiž zistenie, že pre právneho predchodcu žalovaného bola vykonávaná činnosť, ktorá nepatrí medzi povinnosti konateľa obchodnej spoločnosti, túto činnosť žalobca pre právneho predchodcu žalovaného nevykonával len doplnkovo (napr. popri činnosti inej osoby), pričom v konaní nebolo ani žiadnou sporovou stranou tvrdené a preukázané, že by pre právneho predchodcu žalovaného túto činnosť (organizačnú a prevádzkovú) vôbec vykonávala iná osoba.

55. Pre posúdenie prípadu je ďalej podstatné aj to, či táto činnosť žalobcu spĺňala znaky závislej práce v zmysle , ktorá môže byť vykonávaná iba v pracovnoprávnom vzťahu ( ). V tomto smere niet žiadnych relevantných argumentov, že by túto činnosť žalobca nevykonával osobne a v mene právneho predchodcu žalovaného. Pokiaľ ide o ďalší znak závislej práce, spočívajúci v existencii pokynov zamestnávateľa na jej výkon, odvolací súd poukazuje na preukázanú existenciu pracovnej náplne a tiež na dokazovaním preukázanú skutočnosť, že jej obsah v okolnostiach prípadu neurčoval žalobca, ale prezident správnej rady jediného spoločníka právneho predchodcu žalovaného. Skutočnosť, že pracovná náplň bola vyhotovená a podpísaná k 01.03.2009 nemôže vylúčiť záver, že výkon práce žalobcu najmenej od tohto dátumu spĺňal aj tento kvalifikačný znak závislej práce, a to bez ohľadu na záver o neplatnosti pracovnej zmluvy. Tu sa žiada pripomenúť žalovaným nespochybnené tvrdenie o usmerňovaní činnosti žalobcu správnou radou hokejového klubu. K poslednému atribútu pracovnoprávneho vzťahu, t.j. vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca pri výkone závislej práce, si je potrebné uvedomiť, že tento vzťah existoval medzi právnym predchodcom žalovaného ako právnickou osobou a žalobcom, ako fyzickou osobou, ktorá mala byť pri jej výkone osobou podriadenou. Skutočnosť, že žalobca mal byť jediným zamestnancom právneho predchodcu žalovaného, nevylučuje možnosť vzniku pracovného pomeru medzi nimi, a to ani v prípade ak táto osoba zastáva súčasne funkciu štatutárneho orgánu (alebo člena štatutárneho orgánu) zamestnávateľa. V takom prípade totiž dojednáva základné podmienky v pracovnej zmluve právnická osoba, ktorá štatutárny orgán alebo člena štatutárneho orgánu ustanovila ( ).

56. Súčasne však odvolací súd dospel k záveru, že v rozhodujúcom období pre priznanie uplatňovaného nároku t.j. od 01.02.2016 do 30.04.2016 žalobca v konaní dostatočne (a bez pochybností) nepreukázal konkrétny výkon svojej činnosti, ktorú odvolací súd kvalifikoval ako výkon závislej práce pre právneho predchodcu žalovaného, teda v tomto smere neuniesol svoje dôkazné bremeno. Svedok J. totiž svedčil len k obdobiu do konca roka 2015 a svedok R. v zásade iba o činnosti pre jediného spoločníka právneho predchodcu žalovaného. Okrem toho s ohľadom na oznámenie žalovaného o nemožnosti prideľovania práce žalobcovi zo 16.02.2016, ktoré podľa nesporných tvrdení sporových strán bolo žalobcovi doručené 24.02.2016 je vylúčené, aby po tomto dátume žalobca akúkoľvek činnosť pre právneho predchodcu vykonával. Vzhľadom na tento záver tak napokon nebolo dôvodné ani časť uplatneného nároku žalobcovi priznať titulom nároku z bezdôvodného obohatenia za výkon faktickej závislej práce.

57. v zakotvuje zvýšenú ochranu zamestnanca v prípade neplatnosti právneho úkonu. Táto zvýšená právna ochrana vychádza z predpokladu dobrej vôle na strane zamestnanca. Ak neplatnosť právneho úkonu spôsobí aj zamestnávateľ, takáto neplatnosť nemôže byť na ujmu zamestnanca, s výnimkou prípadu, že túto neplatnosť spôsobil zamestnanec výlučne sám, napríklad falšovaním dokladov, zamlčaním potrebných skutočností a podobne. Výkon závislej práce pri neplatnej pracovnej zmluve právna teória aj súdna prax označuje ako faktický pracovný pomer, resp. ako faktická závislá práca, ktorej zákon priznáva určité právne účinky a následky. Faktický pracovný pomer vzniká pri výkone závislej práce, výkon ktorej nastal aj keď na základe neplatnej pracovnej zmluvy. Pri analýze právnej povahy a podstaty faktického pracovného pomeru treba odlišovať neplatnosť pracovnej zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu a samotný tzv. faktický pracovný pomer ako zákonný dôsledok tejto neplatnosti pracovnej zmluvy. V prípade neplatnosti pracovnej zmluvy nevznikne zamestnancovi povinnosť vykonávať prácu, avšak pokiaľ bolo z jeho strany plnenie na základe neplatnej pracovnej zmluvy už uskutočnené, považuje sa toto plnenie za bezdôvodné obohatenie ( ), ktoré treba vrátiť. Toto bezdôvodné obohatenie poskytuje zamestnávateľ „zamestnancovi“ ako jeho náhradu v sume rovnajúcej sa výške mzdy za vykonanú prácu, nakoľko zamestnávateľ je povinný vydať to, čo by zamestnancovi musel plniť za skutočne vykonanú prácu v prípade, ak by pracovná zmluva bola platne uzavretá. Až do ukončenia pracovnej činnosti zamestnanca sa na tento právny vzťah hľadí, akoby to bol platný pracovný pomer so všetkými právnymi nárokmi vyplývajúcimi z pracovného pomeru založeného platnou pracovnou zmluvou. Pokiaľ sa faktické zamestnanie ukončí faktickým neprideľovaním práce, nemôže mať takýto zamestnanec právo na výpovednú dobu a tým ani na odstupné; tým však nie sú dotknuté možnosti založenia zodpovednostnému právneho vzťahu z titulu náhrady škody, ohľadne ktorého musia byť splnené potrebné zodpovednostné predpoklady (k tomu porovnaj napr. , Komentár, 3. vydanie, 2022, s. 352 - 369: H. Barancová).

58. V súdenej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že pracovná zmluva z 30.06.2005 nebola za zamestnávateľa podpísaná žalobcom, ale druhým konateľom právneho predchodcu žalovaného - H.

H. a že dohody o zmene pracovných podmienok z 01.02.2009 a z 01.03.2009 podpísal za žalovaného prezident jediného spoločníka právneho predchodcu žalovaného, A. I. L.. Z výpovede žalobcu na pojednávaní konanom 15.11.2016 ako aj z výpovede zopakovanej odvolacím súdom vyplýva, že ako riaditeľ právneho predchodcu žalovaného bol žalobca úkolovaný predovšetkým správnou radou jeho jediného spoločníka a že toto občianske združenie malo svojho prezidenta klubu, čestného prezidenta klubu, predsedu správnej rady a členov správnej rady. Činnosť a pokyny správnej rady jediného spoločníka právneho predchodcu žalovaného voči žalobcovi boli v konaní potvrdené aj výsluchom svedka J.. Neopodstatnená je preto odvolacia námietka žalovaného, že žalobca uzavrel predmetnú pracovnú zmluvu sám so sebou a že sám spôsobil jej neplatnosť, a to ani s ohľadom na ostatnú argumentáciu žalovaného, že podľa rozhodnutie o obchodnom vedení spoločnosti podlieha spoločnému rozhodnutiu konateľov. Totiž ani ich prípadné spoločné rozhodnutie nesvedčí záveru, že za neplatnosť pracovnej zmluvy si môže žalovaný sám. Žalovaný preto podľa odvolacieho súdu v konaní neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že za neplatnosť pracovnej zmluvy ako právneho úkonu si žalobca môže len sám. S použitím tak nemôže byť žalobcovi ako zamestnancovi právneho predchodcu žalovaného neplatnosť označených pracovnoprávnych úkonov na ujmu.

59. V kontexte záverov uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 27.11.2025 sa odvolací súd tiež zaoberal okolnosťami uzavretia pracovnej zmluvy aj z dovolacím súdom zvýrazneného aspektu postavenia žalobcu ako konateľa obchodnej spoločnosti. Napokon za týmto účelom odvolací súd osobitne zameral ním opakované dokazovanie na túto otázku. Zopakovaným dokazovaním (a ani dokazovaním pred súdom prvej inštancie) však neboli zistené dôvody, ktoré by žalobcu diskvalifikovali z právnej ochrany zamestnancov pre neplatnosť pracovnoprávnych úkonov, ako túto predpokladá , napríklad pre šikanózny výkon práva alebo pre rozpor uplatneného nároku s dobrými mravmi. Preukázané okolnosti vzniku neplatnej pracovnej zmluvy nesvedčia o prípadnom úmysle žalobcu získavať neoprávnený majetkový prospech na úkor právneho predchodcu žalovaného, ani o zámerne žalobcu bezdôvodne profitovať z výkonu funkcie konateľa, za výkon ktorý mu právny predchodca žalovaného po celý čas trvania jeho konateľského oprávnenia neposkytoval žiadnu odmenu ani podľa obchodnoprávnych noriem. Žiada sa zvýrazniť, že v súdenom prípade bola pracovná zmluva žalobcu uzavretá s právnym predchodcom žalovaného po predchádzajúcom ukončení skoršieho pracovného pomeru so spoločníkom právneho predchodcu žalovaného, a za účelom zabezpečenia prevádzkovania športovej činnosti (tímu seniorského hokeja), pri úkonoch ktorých (vrátane dodatkov k pracovnej zmluve a pracovnej náplne) za právneho predchodcu žalovaného konali iné osoby ako žalobca (H. H., I. L.). Časový odstup medzi udelením plnomocenstva prezidentovi správnej rady hokejového klubu na uzatváranie pracovnoprávnych úkonov v mene právneho predchodcu žalovaného v roku 2006 a uzavretím dohôd o zmene pracovnej zmluvy, resp. pracovnej náplne vo februári a marci 2009 za právneho predchodcu žalovaného vylučuje účelovosť udelenia plnomocenstva konať za obchodnú spoločnosť. Okrem toho, z dokazovania vyplýva, že týmto úkonom predchádzali rozhodnutie správnej rady hokejového klubu. Obsah výpovede žalobcu (ani iných dôkazov vykonaných vo veci) nesvedčí o tom, že by si v čase uzavretia sporného právneho úkonu bol žalobca vedomý právnych rizík a rozdielov medzi pracovnoprávnym a obchodnoprávnym vzťahom k obchodnej spoločnosti, ktorá je zamestnávateľom a že by aj s ohľadom na dosiahnuté vzdelanie v tomto smere disponoval dostatočnými vedomosťami a skúsenosťami. Vylúčenie aplikovateľnosti z dôvodu postavenia žalobcu ako konateľa právneho predchodcu žalovaného nie je možné aj s ohľadom na zásadu rovnakého zaobchádzania spočívajúcu v zákaze diskriminácie zamestnancov aj z dôvodu iného postavenia, čo vyplýva z a a súčasne aj zo o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (por. , , a označeného zákona). Platný právny poriadok neobsahuje právnu normu, ktorá by upravovala výnimku z aplikovateľnosti ust. v prípade pracovnoprávneho vzťahu, akého účastníkom bol žalobca v postavení konateľa obchodnej spoločnosti. Preto pokiaľ neplatnosť relevantných pracovnoprávnych úkonov žalobca nespôsobil sám, použitie označeného ustanovenia nemožno bez ďalšieho odmietať.

60. Odvolací súd v ďalšom uvádza, že medzi stranami konania nebolo sporné, že za výkon faktickej závislej práce vykonanej pre právneho predchodcu žalovaného v obdobiach predchádzajúcich 01.02.2016 bola žalobcovi vyplácaná mzda vo výške dohodnutej neplatnou pracovnou zmluvou. Fyzickej osobe, ktorá uzatvorila neplatnú pracovnú zmluvu ako zamestnanec síce neprislúchajú

nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru podľa príslušných ustanovení , má však nárok na náhradu škody, ktorá jej vznikla tým, že nebola dodržaná výpovedná doba alebo že nedostala odstupné podľa . Ak totiž v dôsledku neplatného právneho úkonu vznikla zamestnancovi škoda, zodpovedá za ňu zamestnávateľ vtedy, ak neplatnosť spôsobil sám alebo spolu aj so zamestnancom, pokiaľ sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti za škodu (por. , Komentár, 3. vydanie, 2022, s. 352 - 369: H. Barancová).

61. Všeobecná zodpovednosť zamestnávateľa upravená v je príkladom tzv. objektívnej zodpovednosti, pri ktorej sa zavinenie nevyžaduje. Pre založenie tohto prípadu zodpovednosti za škodu sa vyžaduje, aby subjekt škodcu spôsobil škodu porušením právnych povinností v rámci plnenia úloh zamestnávateľa alebo v priamej súvislosti s nimi, a to bez zreteľa na ich zavinenie. Predpokladmi vzniku nároku zo zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené kumulatívne teda sú (i) protiprávne konanie na strane zamestnávateľa - porušenie právnych povinností, úmyselné konanie proti dobrým mravom alebo porušenie povinností zamestnancom, ktorý konal v rámci plnenia úloh zamestnávateľa, (ii) vznik škody u zamestnanca a (iii) príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. Naplnenie týchto predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu zamestnávateľa tak postačuje na to, aby bola založená zodpovednosť zamestnávateľa so všetkými právnymi následkami.

62. Odvolací súd má za to, že v súdenom prípade sú splnené všetky predpoklady vyvodenia všeobecnej zodpovednosti za škodu voči domnelému zamestnávateľovi žalobcu. Ten sa totiž voči žalobcovi dopustil protiprávneho konania spočívajúceho v uzatvorení neplatnej pracovnej zmluvy z 30.06.2005, a nadväzne aj dohôd o jej zmene, keďže v konaní bolo zistené, že ich znenie žalobca nepripravoval a za právneho predchodcu žalovaného ani neuzatváral, keďže tieto boli podpísané prostredníctvom iných osôb (H. H., I. L.). Takéto konanie právneho predchodcu žalovaného ako zamestnávateľa žalobcu bolo v rozpore s právnym poriadkom, ktorý neumožňuje výkon funkcie konateľa v obchodnej spoločnosti v rámci pracovnoprávneho vzťahu, ale iba v rámci vzťahu obchodnoprávneho (por. a ). V konaní pritom nebolo preukázané, že na rozhodnutí uzavrieť takúto neplatnú pracovnú zmluvu mal žalobca rozhodujúci podiel. V prospech záveru o nevedomosti žalobcu o právnych následkoch uzavretia takejto zmluvy svedčí skutočnosť, že pred jej uzavretím bol v pracovnom pomere s jediným spoločníkom právneho predchodcu žalovaného, ktorý mal byť pracovným pomerom s právnym predchodcom žalovaného nahradený, ako aj nedostatok právnych vedomostí a skúseností žalobcu s podmienkami výkonu funkcií štatutárneho orgánu v obchodných spoločnostiach. V konaní ďalej nebolo sporné, že žalobcovi nebola vyplatená žiadna mzda ani náhrada mzdy za čas zodpovedajúci výpovednej dobe, v ktorej by mal žalobca právo zotrvať v pracovnom pomere v prípade, ak by pracovná zmluva z 30.06.2005 nebola neplatná a nebolo mu vyplatené ani žiadne odstupné , pokiaľ mu nároku na neho vznikol. Nevyplatenie týchto nárokov vyplývajúcich zo mzdových nárokov zamestnanca tak predstavuje skutočnú škodu žalobcu vo faktickom pracovnom pomere. Odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že žalobcovi by táto škoda nevznikla v prípade, ak by pracovná zmluva z 30.06.2005 nebola neplatným právnym úkonom, pretože ak by bola platná, žalobcovi by tieto mzdové nároky vznikli. Preto medzi porušením právnej povinnosti žalovaného ako zamestnávateľa (konkrétne povinnosti neuzatvoriť pracovnú zmluvu s inou fyzickou osobou ako zamestnancom, ktorej druh práce nemožno v pracovnom pomere vykonávať) a uvedenou škodou existuje priama príčinná súvislosť, v dôsledku čoho je u žalovaného ako právneho nástupcu domnelého zamestnávateľa žalobcu nutné konštatovať splnenie podmienok pre vznik označeného zodpovednostného vzťahu.

63. Pokiaľ ide o výšku škody, podstatné bolo prejudiciálne posúdiť druh nárokov, ktoré by žalobcovi vznikli v prípade, že by jeho pracovný pomer s právnym predchodcom žalovaného platne vznikol ako aj ich rozsah. Odpoveď na uvedenú otázku závisí od ustálenia výpovedného dôvodu, ktorý v okolnostiach prípadu mohol právny predchodca žalovaného ako zamestnávateľ voči žalobcovi uplatniť, od ktorého závisí nielen dĺžka výpovednej doby, ale aj podmienky vzniku prípadného nároku na odstupné. Niet pochybností o tom, že o ukončení tohto domnelého pracovného pomeru so žalobcom rozhodol právny predchodca žalovaného doručením mu výpovede z výpovedného dôvodu podľa (odvolanie žalobcu z funkcie konateľa) s poukazom na , ktorý všeobecne upravuje podmienky uzatvorenia pracovného pomeru so zamestnancom na výkon funkcie štatutárneho orgánu a vedúcim zamestnancom v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu za predpokladu, že tak ustanoví vnútorný predpis zamestnávateľa. To však nebol prípad žalobcu, pretože výkon činností riaditeľa, nenapĺňajúcich obsahovú náplň výkonu funkcie konateľa, nebol podmienený vymenovaním žalobcu do funkcie štatutárneho orgánu spoločnosti, ktorým je aj konateľ

spoločnosti a v konaní nevyšla najavo ani existencia vnútorného predpisu právneho predchodcu žalovaného, ktorá by voľbu alebo vymenovanie žalobcu ustanovovala ako požiadavku vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca - riaditeľa spoločnosti. Ukončenie pracovného pomeru so žalobcom zo strany zamestnávateľa v prípade, ak by platne vznikol, by tak pri absencii výpovedných dôvodov podľa , , a , t.j. absencii podmienky zrušenia alebo premiestnenia zamestnávateľa, podmienky straty spôsobilosti žalobcu na výkon doterajšej práce, podmienky nesplnenia iných predpokladov vyžadovaných k jej výkonu, či vzniku dôvodov, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, alebo menej závažných porušení pracovnej disciplíny, na ktoré bol predtým upozornený, bol možný iba z výpovedného dôvodu v zmysle , teda z dôvodu nadbytočnosti žalobcu, za predpokladu písomného rozhodnutia zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. V takom prípade by výpovedná doba zamestnanca, ktorého pracovný pomer trval najmenej päť rokov (čo je prípad žalobcu vzhľadom na faktický výkon práce odlišnej od obsahovej náplne výkonu funkcie konateľa od 01.07.2005 do 31.01.2016), mala trvať tri mesiace ( ), a mohla začať plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede ( ). Vzhľadom za nespornú skutočnosť, že výpoveď z neplatného pracovného pomeru bola žalobcovi doručená v priebehu mesiaca február 2016, výpovedná doba mu mohla začať plynúť dňa 01.03.2016 a uplynúť dňa 31.05.2016.

64. Z oboznámenej pracovnej zmluvy z 30.06.2005 v znení dohody o zmene pracovných podmienok z 01.02.2009 a súčasne z oboznámených výplatných pások ako aj ročného mzdového listu za rok 2016, vystaveného právnym predchodcom žalovaného v súvislosti s pracovným pomerom, ktorý bol právne posúdený ako faktický výkon práce je nepochybné, že hrubá mesačná mzda žalobcu bola dohodnutá v sume 2 821,48 eur, čo v čistom (po vykonaní zrážok preddavku na daň z príjmu a ostatných zákonných odvodov) predstavuje sumu 1 979,18 mesačne. Potom za výpovednú dobu troch mesiacov by žalobcovi patrila náhrada tohto mzdového nároku v sume 5 937,54 eur (1979,18 x 3). Podľa odvolacieho súdu nie je dôvod na náhradu škody za tú časť v mzdových podkladoch žalobcu vykázaného mzdového nároku, ktorá zodpovedá náhrade za nevyčerpanú dovolenku, pretože tá spočíva v nároku zamestnanca na pracovné voľno v rozsahu a za splnenia zákonných podmienok a možno ju čerpať aj počas výpovednej doby. Nevyčerpanú časť dovolenky možno „vyplatiť“ náhradou mzdy len za špecifických podmienok a len riadnemu zamestnancovi, ktorého pracovný pomer vznikol platnou pracovnou zmluvou. Súčasne odvolací súd dospel k záveru, že zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončil pracovný pomer výpoveďou z dôvodu podľa by patrilo odstupné najmenej v sume trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, keďže faktický výkon práce žalobcu trval najmenej desať rokov a menej ako dvadsať rokov [ ]. Odstupné by tak vzhľadom na zistenú čistú mesačnú mzdu vo výške 1979, eur rovnako predstavovalo sumu 5937, eur. Rozsah žalobou uplatneného nároku v sume 6 674,40 eur sa tak nepochybne kryje s odvolacím súdom zisteným nárokom žalobcu na náhradu škody (5 937,54 eur + 5 937,54 eur) titulom preukázania podmienok vzniku faktického pracovného pomeru žalobcu.

65. Zodpovednosť zamestnávateľa, resp. rozsah nárokov z tejto zodpovednosti by bolo možné obmedziť iba vtedy, ak by žalovaným bolo v konaní preukázané, že túto škodu zavinil aj poškodený zamestnanec, čo vyplýva z . Dôkazné bremeno preukázania skutočností odôvodňujúcich čiastočné alebo úplné obmedzenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu však v plnom rozsahu zaťažuje žalovaného ako právneho nástupcu domnelého zamestnávateľa žalobcu. Miera obmedzenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu závisí ako od dôkaznej situácie tak aj od miery spoluzavinenia zamestnanca, ktoré prispelo k vzniku alebo čiastočnému vzniku škody, ako aj od odpovede na otázku, či toto zavinenie bolo jedinou príčinou vzniku škody alebo len jednou z jej príčin, resp. či konanie zamestnanca bolo určujúcim motívom deja vedúcim k vzniku škody a jej následkov. V súdenom prípade podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal také okolnosti, ktoré by dostatočne svedčili pre záver, že vznik škody spočívajúcej v nevyplatení mzdových nárokov za výpovednú dobu pri zistenom faktickom pracovnom pomere zapríčinil žalobca. Skutočnosť, že právny predchodca žalovaného až s odstupom viac než desiatich rokov od uzavretia neplatnej pracovnej zmluvy, doručením výpovede a oznámenia o neprideľovaní práce, ukončil výkon faktickej závislej práce žalobcu, ktorý sa pri výkone tejto práce riadil rozhodnutiami a pokynmi správnej rady jediného spoločníka právneho predchodcu žalovaného a vo vzťahu, ku ktorému neboli preukázané negatívne hodnotenia, či výhrady voči ním poskytovanej práci, a to ani jediným spoločníkom právneho predchodcu žalovaného,

nemožno pričítať na ťarchu žalobcu s dôsledkom obmedzenia zodpovednosti za škodu v zmysle vyššie označeného ustanovenia .

66. Pokiaľ ide otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že táto vyplýva zo zmluvy o predaji podniku uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalovaného a žalovaným v zmysle dňa 14.08.2008. Z oboznámeného obsahu označenej zmluvy a jej prílohy vyplýva, že jej predmetom bol prevod materiálno-technického zabezpečenia vecí a práv, zmluvných vzťahov s hráčmi, trénermi a obslužným športovým personálom, zmluvné vzťahy s dodávateľmi služieb, prenajímateľmi, obchodnými partnermi, celého hmotného a nehmotného majetku a tomu zodpovedajúce pasíva potrebné pre účinkovanie klubu v najvyššej mužskej seniorskej hokejovej súťaži, ako aj všetky ďalšie veci, práva a záväzky, majetkové a nemajetkové hodnoty tvoriace podnik predávajúceho. Vzhľadom na uvedené má odvolací súd zato, že v predmetnej veci došlo aj k prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov a s nimi súvisiacich pohľadávok a záväzkov, vrátane uplatneného nároku žalobcu voči právnemu predchodcovi žalovaného. Odvolací súd nepovažuje v tejto otázke za opodstatnený ani poukaz žalovaného na výkon činnosti žalobcu aj pre iné subjekty než len pre právneho predchodcu žalovaného. Vo vzťahu k iným subjektom mimo právneho predchodcu žalovaného totiž žalobcom nebola tvrdená existencia žiadneho pracovno/-právneho vzťahu, ani právneho úkonu, hoc neplatného, z ktorého by mohli žalobcovi vyplynúť konkrétne právne nároky. Na rozdiel od toho, vo vzťahu k žalovanému právom predpokladané podmienky vzniku konkrétneho nároku na náhradu škody preukázané boli, čo zakladá jeho pasívnu vecnú legitimáciu v spore.

67. K ostatným odvolacím námietkam žalovaného a v priebehu nadväzujúceho odvolacieho konania prednesenej argumentácii odvolací súd uvádza, že pre naplnenie podmienok závislej práce je absencia úpravy pracovného času v pracovnej zmluve, či inom právnom úkone medzi stranami pracovného vzťahu, právne irelevantná. Z ust. totiž nevyplýva podmienka, že v pracovnej zmluve (či pracovnej náplni) má byť vymedzená presná dĺžka pracovného času. Úprava pracovného času vyplýva z a nasl. , ktoré sú plne aplikovateľné na akýkoľvek pracovný pomer. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného o zmene skutkových tvrdení žalobcu v priebehu odvolacieho konania vzhľadom na vo veci už vyslovené závery dovolacieho súdu. V centre prípadu po celý čas bola právna otázka platnosti právneho úkonu, na základe ktorého žalobca dlhodobo vykonával činnosť pre právneho predchodcu žalovaného, od ktorej záviselo prejudiciálne posúdenie nadväzujúcich právnych otázok ako aj konečné rozhodnutie vo veci. Skutočnosť, že žalobou uplatnený peňažný nárok, majúci základ v pracovnoprávnom vzťahu sporových strán, nebol napokon právne posúdený ako nárok mzdový, ale ako nárok na náhradu škody, z dôvodu že riadny mzdový nárok žalobcovi pre vady právneho úkonu, ktoré však sám nespôsobil, nebolo možné priznať, nepredstavuje uplatnenie iného práva ani podstatnú zmenu rozhodujúcich skutočností. Prispôsobenie právnej argumentácie sporových strán v záujme presvedčenia súdu o dôvodnosti uplatnených nárokov, či obrany voči nim je v procesnom priebehu konania prípustné a v konečnom výsledku vedie k spravodlivému rozhodnutiu pred súd predloženého sporu.

68. Pokiaľ ide o ostatné námietky a výhrady žalovaného (odvolateľa), tieto podľa odvolacieho súdu nie sú spôsobilé zvrátiť právne posúdenie súdeného prípadu a možno ich považovať za právne bezvýznamné, nevyžadujúce osobitnú (špecifickú) odpoveď odvolacieho súdu na ne. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných, súdov totiž vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR , a podobne).

69. Okrem toho odvolací súd pripomína, že odôvodnenie jeho rozhodnutia je potrebné vnímať v kontexte obsahu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tak nemožno posudzovať izolovane (, , ).

70. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd postupom podľa napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I., ktorým bolo žalovanému uložené zaplatiť žalobcovi sumu 6 674,40 eur a úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 6 674,40 eur od 15.10.2016 do zaplatenia ako vecne správny potvrdil majúc za to, že uplatnené odvolacie dôvody v zmysle v

danom prípade naplnené neboli, a odvolacím súdom revidované odpovede na niektoré skutkové závery (najmä záver, že žalobca preukázal výkon závislej práce aj v mesiaci február 2016) ako aj prejudiciálne právne otázky relevantné v prípade napriek zopakovaniu dokazovania a jeho čiastočnému doplneniu neviedli k celkovo inému záveru v otázke dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku, s výnimkou úrokov z omeškania uplatnených do 14.10.2016. Výška priznaného úroku z omeškania zodpovedá intenciám ust. , v spojení s nariadenia č. , ktoré boli v napadnutom rozsudku inak správne citované aj aplikované.

71. Zmena napadnutého rozsudku bola nutná len pokiaľ ide o nárok na úrok z omeškania 5% ročne zo sumy 1 979,18 eur od 01.04.2016 do 14.10.2016, zo sumy 1 979,18 eur od 01.05.2016 do 14.10.2016 a zo sumy 2 716,04 eur od 01.06.2016 do 14.10.2016. Dôvod pre zmenu tejto časti rozsudku spočíva v zmene posúdenia charakteru uplatňovaného peňažného nároku, ktorý bol žalobcovi priznaný titulom náhrady škody z pracovnoprávneho vzťahu (aj keď len faktického) a nie priamo ako mzdový nárok za výkon práce. Splatnosť nároku na náhradu škody nie je právnym predpisom určená tak ako splatnosť mzdy a rovnako tak neprichádza do úvahy ani jeho zmluvné dojednanie. Vychádzajúc tak z právnej normy vyplývajúcej z v spojení s , pri nepreukázaní momentu doručenia výziev žalobcu z 25.04.2016 a .06.2016 právnemu predchodcovi žalovaného odvolací súd dospel k záveru, že ohľadne žalobou uplatneného nároku sa právny predchodca žalovaného dostal do omeškania až dňa 15.10.2016 a úrok z omeškania mu preto patrí až od tohto momentu. Žaloba, predstavujúca prvú preukázanú výzvu na zaplatenie dlhu, totiž bola žalovanému doručená v piatok 11.10.2016. Prvým dňom potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal bola sobota 12.10.2016, preto sa zákonná lehota na zaplatenie dlhu skončila až uplynutím pondelka 14.10.2016. Vzhľadom na to odvolací súd postupom podľa výrok I. napadnutého rozsudku ohľadne žalobou uplatneného nároku na úrok z omeškania v prevyšujúcej časti zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.

72. S ohľadom na čiastočnú zmenu napadnutého rozsudku bol odvolací súd v zmysle v spojení s ust. , a povinný rozhodnúť samostatne aj o celých trovách konania. Rovnako ako súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, aj odvolací súd hodnotí žalobcu v konaní o uplatnenom nároku ako plne procesne úspešného, keď zamietnutie žaloby sa týka len marginálnej (nepatrnej) časti príslušenstva uplatneného nároku, ktorý bol čo do výšky úroku z omeškania inak uplatnený správne. V súvislosti s rozhodovaním o trovách konania tak nie je dôvod nahliadať na žalovaného ako na čiastočne úspešnú sporovú stranu. Preto bolo o trovách pôvodného konania rozhodnuté ako vyplýva z výroku III. tohto rozsudku. Dôvody hodného zreteľa, pre ktoré by náhrada trov konania nemala byť žalobcovi priznaná ( ) neboli odvolacím súdom v okolnostiach prípadu vzhliadnuté.

73. Podľa o výške náhrady všetkých priznaných trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

74. Toto rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).