Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Cob-49-2019.pdf
PDF · 176.18 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/49/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, so sídlom C. F. X/A, XXX XX T. - J. E., proti žalovanému: EKO HOUSE s.r.o., so sídlom Pod kaštieľom 634/19, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 47 009 136, zastúpenému zástupcom DPP Martaus & Partners, s.r.o., so sídlom Jána Milca 788/5, 010 01 Žilina, IČO: 51 174 227, v konaní o zaplatenie 2.128,73 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/44/2018-142 zo dňa 9. novembra 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/44/2018-142 zo dňa 9. novembra 2018 p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) v poradí prvým výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.128,73 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.128,73 Eur od 19.09.2014 do zaplatenia, a to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalším výrokom rozhodol, že žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania okresný súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.
2. Okresný súd Žilina dňa 22.03.2018 vydal platobný rozkaz, voči ktorému žalovaný podal odpor.
3. Okresný súd mal preukázané, že dňa 18.09.2013 strany konania uzavreli Poistnú zmluvu č. 6576857733, predmetom ktorej bolo havarijné poistenie motorových vozidiel. Z predmetnej zmluvy vyplývalo, že začiatok poistenia bol dohodnutý od 18.09.2013 na dobu neurčitú, pričom základné poistné bolo dohodnuté na sumu 2.741,70 Eur a s výškou prevzatej zľavy bola výška ročného poistného na sumu 1.171,78 Eur, pričom bol dohodnutý spôsob platenia - 2 - polročne 585,89 Eur.
4. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu § 788 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „Občiansky zákonník“), § 796 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 801 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 803 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 1, 8, 9 Obchodného zákonníka zákon č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný zákonník“), § 397 Obchodného zákonníka, § 788 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka okresný súd žalobe vyhovel. Z predložených listín vyplývalo, že žalovaný neuhradil poistné za obdobie od 18.09.2014 do 18.03.2015 vo výške 1.171,78 Eur a od 18.03.2015 do 18.09.2015 vo výške 1.171,78 Eur, teda spolu 2.343,56 Eur. Zároveň žalobca vo výzve
na zaplatenie poistného zo dňa 22.06.2015 oznámil žalovanému, že ak poistné nebude uhradené do 1 mesiaca od doručenia danej výzvy, tak podľa § 801 ods. 2 Občianskeho zákonníka poistenie zanikne uplynutím tejto 1-mesačnej lehoty. To isté platí, ak bola zaplatená len časť poistného. Okresný súd mal zároveň preukázané doručovanie danej výzvy, pričom zásielka bola žalovanému uložená dňa 26.06.2015 a vrátená zásielka dňa 15.07.2015 (čl. 5-6 spisu). Žalobca listom zo dňa 02.11.2015 oznámil žalovanému zánik poistenia pre nezaplatenie poistného spolu s upomienkou. Z daného oznámenia vyplývalo, že dlžné poistné do zániku poistenia, t.j. do 15.08.2016, je vo výške 2.128,73 Eur (č.l. 7 spisu). Žalovaný ďalšie poistné nezaplatil, a to ani na výzvu žalobcu zo dňa 22.06.2015. Vo výzve bolo obsiahnuté aj upozornenie, že poistenie zanikne, ak nebude zaplatené do 1 mesiaca od doručenia výzvy. V dôsledku toho poistenie zaniklo dňa 15.08.2016, keďže nebolo zaplatené, pričom výzva sa vrátila žalobcovi späť nedoručená dňa 15.07.2015. Teda žalobca má nárok na dlžné poistné v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení až do zániku poistenia, t.j. do 15.08.2015.
5. Strany konania platne uzavreli Poistnú zmluvu so začiatkom poistenia dňa 18.09.2013 s ročným poistným 2.343,56 Eur (žalovanému však bol na prvé poistné obdobie poskytnutý bonus zľava vo výške 50 % a z toho dôvodu bolo počas prvého ročného poistného obdobia poistné vo výške 1.171,78 Eur platené polročne v splátkach po 585,89 Eur). Žalovaný zaplatil poistné do 17.09.2014, čo medzi stranami nebolo sporné. Z dôvodu nezaplatenia poistného za ďalšie poistné obdobie od 18.09.2014 do 17.09.2015, t.j. 327 dní, zaniklo poistenie dňa 15.08.2015 v súlade s § 801 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t.j. 1 mesiac po doručení výzvy na zaplatenie poistného. Podľa § 803 ods.1 Občianskeho zákonníka má žalobca právo na poistné do zániku poistenia. S poukazom na uvedené je dlžné poistné vo výške 2.128,73 Eur, a to na základe výpočtu: (2.343,56 Eur : 360 dní) x 327 dní (od 18.09.2014 do 15.08.2015) = 2.128,73 Eur.
6. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalovaný vzniesol námietku premlčania, pretože vzťah sa riadi výlučne Občianskym zákonníkom, pričom poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Poprad. Zároveň uviedol, že pokiaľ žalobca poukázal na iné rozhodnutie ohľadom danej otázky, tak rozhodnutie Okresného súdu Poprad obsahuje dôslednejšie odôvodnenie ohľadom otázky premlčania.
7. Je nepochybné, že strany konania sú podnikateľské subjekty, ktoré uzavreli zmluvu v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Je nesporné, že uzavreli Poistnú zmluvu upravenú iba v Občianskom zákonníku, preto daný vzťah sa spravuje ustanoveniami o tomto zmluvnom type uvedenými v Občianskom zákonníku. Avšak vzhľadom na povahu subjektov sporu a vzťahu, ďalšie otázky týkajúce sa tohto zmluvného vzťahu sa jednoznačne spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka, a to aj v otázke premlčania a pod., a to v zmysle § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka a zaužívanej súdnej praxe. Keďže Obchodný zákonník upravuje otázku premlčania komplexne, nie je dôvod aplikovať Občiansky zákonník pre riešenie danej otázky. Obchodný zákonník je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis.
8. Vzhľadom k tomu, že žaloba bola okresnému súdu doručená dňa 02.03.2018 a nárok žalobcu sa týka za obdobie od 18.09.2014 do 15.08.2015, s poukazom na § 397 Obchodného zákonníka okresný súd posúdil, že námietka premlčania vznesená žalovaným je neopodstatnená. Okresný súd posúdil vzhľadom na povahu účastníkov zmluvného vzťahu a s poukazom na § 261 Obchodného zákonníka, že hoci uzavreli Poistnú zmluvu upravenú v Občianskom zákonníku, vzťah sa spravuje nielen Občianskym zákonníkom, ale aj Obchodným zákonníkom, strany uzavreli obchodno-záväzkový vzťah. Keďže Obchodný zákonník obsahuje úpravu premlčania, nie je dôvod aplikovať v danej otázke Občiansky zákonník, preto premlčanie v danom vzťahu sa spravuje Obchodným zákonníkom, v zmysle ktorého nárok žalobcu nie je premlčaný. Pokiaľ žalovaný pri svojim tvrdení, že vzťah sa riadi výlučne Občianskym zákonníkom a poukazoval na to, že aplikáciu Občianskeho zákonníka možno vyvodiť aj zo zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorý odkazuje na Občiansky zákonník, okresný súd sa s týmto názorom nestotožnil. Názor žalovaného je nesprávny. Nemožno vychádzať z odkazov zákonných ustanovení iných právnych predpisov a to bez ohľadu na to, že sa týkajú poistenia, keďže zákon o povinnom zmluvnom poistení totiž upravuje iný druh poistenia. Predsa keby išlo o totožné poistenie, nie je potrebná odlišná úprava Občianskeho zákonníka a daného zákona. Pri poistných vzťahoch treba odlišovať zmluvné strany a účel uzavretia zmluvného vzťahu. V danom prípade je nepochybné, že zmluvnými stranami sú podnikajúce osoby, ktoré uzavreli zmluvu v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Preto je nutné aplikovať Obchodný zákonník. Keďže ide o zmluvný typ upravený v Občianskom zákonníku, vzťah sa spravuje Občianskym zákonníkom a zároveň aj Obchodným v zmysle § 261 ods.
9 Obchodného zákonníka, teda Občiansky zákonník sa aplikuje iba v tej časti, ktorá nie je upravená v Obchodnom zákonníku a vo zvyšnej časti, ako je premlčanie, ručenie, sa spravuje Obchodným zákonníkom.
9. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na mnohé rozhodnutia súdov vyšších inštancií, ktoré sa zaoberali otázkou aplikácie Obchodného zákonníka v prípadoch, keď zmluvný typ nie je upravený v Obchodnom, ale v Občianskom zákonníku, ale keďže ide o subjekty podnikajúce a vzťah vznikol v rámci ich podnikateľskej činnosti, ide o obchodno-záväzkový vzťah a aplikuje sa Obchodný zákonník, na základe čoho je nesporná aplikácia Obchodného zákonníka aj v danom prípade v otázke premlčania.
10. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd poukázal na to, že pokiaľ strany konania predkladali rozhodnutia okresných súdov, tak súd nie je viazaný rozhodnutím iného okresného súdu a taktiež je absolútne irelevantné, či niektorý súd sa zaoberal konkrétnou otázkou dôslednejšie alebo nie. Uvedené nemalo žiadny vplyv pre rozhodnutie iného súdu v inej veci a taktiež nejaké podrobnejšie odôvodnenie o niektorej otázke nespôsobuje vyššiu váhu takého rozhodnutia a nie je záväzným pre iné súdy v danom názore.
11. Okresný súd poukázal na to, že žalovaný namietal výšku žalovanej istiny z dôvodu, že predsa žalobcom bola žalovanému poskytnutá zľava 50% na poistnom na celé poistné obdobie. Žalobca poukázal na to, že zľava 50% predstavovala vstupný bonus na prvé poistné obdobie, teda nešlo o zľavu počas celej doby trvania poistného, a to v zmysle Zmluvných dojednaní pre havarijné poistenie. V súlade so Zmluvnými dojednaniami bola žalovanému poskytnutá zľava na prvé poistné obdobie, nakoľko mal splnenú podmienku pre jej poskytnutie, t.j. bezškodový priebeh na motorovom vozidle pred vstupom do poistenia. Avšak počas trvania poistného obdobia už boli na poistenom motorovom vozidle škody spôsobené žalovaným, teda neboli splnené podmienky pre poskytnutie zľavy na ďalšie poistné obdobie, a preto žalovaný je povinný hradiť poistné v plnom rozsahu. Teda zľava bola dohodnutá len na neškodový priebeh poistného obdobia, a keďže nebol neškodový priebeh, nemohla byť poskytnutá zľava. Zľava bola poskytovaná na ďalší rok za neškodový priebeh predchádzajúceho roka. Hoci v zmluve je uvedená zľava 50%, podmienky pre túto zľavu sú stanovené v zmluvných dojednaniach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Podľa čl. VII. bodu 9. Poistnej zmluvy poistník/poistený vyhlasuje, že bol oboznámený s obsahom zmluvy, všeobecnými poistnými podmienkami, osobitnými poistnými podmienkami, ktoré mu boli pred uzatvorením poistnej zmluvy odovzdané a ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou poistnej zmluvy. Žalovaný trval na tom, že podľa čl. VIII. Zmluvných dojednaní, keďže bola iba jedna poistná udalosť, tak by mu mala byť poskytnutá 20% zľava, teda žalovaný mal za to, že výška by mala zohľadňovať 20% zľavu. Zároveň žalovaný namietal zmluvné dojednania, nakoľko sú bez dátumu.
12. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na to, že z Poistnej zmluvy vyplýva, že Zmluvné dojednania sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a žalovaný sa nimi oboznámil. Pokiaľ dané zmluvné dojednania neobsahujú dátum (na čo poukazoval žalovaný), je predsa nepochybné, že sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a žalovaný nepreukázal iné znenie Zmluvných dojednaní pre sporné obdobie. Iné Zmluvné dojednania neboli predložené a okresný súd s poukazom na všetky zistené skutočnosti posúdil, že predložené Zmluvné dojednania sú súčasťou predmetnej Poistnej zmluvy, a to bez ohľadu na to, že neobsahujú dátum, pričom absencia dátumu nespôsobuje neplatnosť dojednaní. Žalovaný nepreukázal dôvodnosť svojich námietok, preto okresný súd skonštatoval, že predložené Zmluvné dojednania sú súčasťou predmetnej zmluvy.
13. Žalobca poukázal na čl. VIII. bod 3. Zmluvných dojednaní s tým, že 10-násobok malej škody je 2.666,- Eur, čo je väčšia škoda, krát 1,5 - násobok je 3.999,- Eur a zároveň nebola nahlásená a šetrená políciou a podľa faktúry je škoda 6.092,07 Eur, preto bola odobratá bonusová zľava. V oznámení o vzniku škodovej udalosti z havarijného poistenia vyplnenom dňa 12.06.2014 žalovaným, je uvedené, že nehoda bola šetrená políciou, dokonca je uvedená aj adresa polície (čl. 84 spisu). Žalovaný však pred okresným súdom nevedel uviesť, či nehoda bola šetrená políciou alebo nie, nepamätal si a žalobca popieral šetrenie políciou. Vzhľadom na to, že oznámenie o vzniku škodovej udalosti bolo vyplnené žalovaným, okresný súd uvedenie v danom oznámení považoval za nehodnoverné a nepreukazujúce danú skutočnosť relevantným spôsobom, pričom žalovaný si nepamätal pravdivosť toho uvedenia a následne pred okresným súdom nespochybnil, dokonca nepriamo potvrdil tvrdenie žalobcu o tom, že nebola udalosť šetrená políciou.
14. Okresný súd mal z predložených listín (potvrdenie o hlásení škody, uplatnenie škody, faktúra,...), že náklady na opravu motorového vozidla žalovaného presiahli hmotnú škodu prevyšujúcu 1,5 - násobku väčšej škody podľa § 125 Trestného zákona. Zároveň žalovaný v predloženom Uplatnení škody v časti F označil, že škoda nebola riešená políciou. Dokonca žalobca disponuje dvomi poistnými udalosťami, ale ani pri žiadnej z nich nevyplýva, že by boli riešené a šetrené políciou (čl. 116 spisu). Žalobca uviedol, že ide o tri poistné udalosti, pričom dve z nich neboli šetrené políciou. V tretej udalosti došlo len k oznámeniu a taktiež nedisponuje s dokladmi ohľadom šetrenia políciou. Uvedené skutočnosti tvrdené žalobcom neboli zo strany žalovaného rozporované. Dokonca žalovaný pred okresným súdom výslovne uviedol, že dokumenty predložené žalobcom nespochybňuje, len naďalej trval na tom, že vzťah sa riadi Občianskym zákonníkom, a teda nárok je premlčaný. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu výslovne pred súdom vyslovil, že nespochybňuje tvrdenie žalobcu, že poistné udalosti neboli šetrené a riešené políciou. Okresný súd skonštatoval, že poistná udalosť nebola šetrená a riešená políciou. Pokiaľ v Oznámení o vzniku škodovej udalosti z havarijného poistenia vyplnenom dňa 12.06.2014 žalovaný uviedol, že škoda bola šetrená políciou, stranami bolo zhodne uvedené, že boli tri poistné udalosti, pričom dve z nich neboli šetrené, ani vo vzťahu k uvedenému oznámeniu. Žalovaný uviedol, že uvedené nespochybňuje. Teda medzi stranami bolo nesporné, že poistné udalosti neboli šetrené a riešené políciou. Okresný súd ustálil, že zľava síce bola dojednaná, avšak bola by priznaná vtedy, pokiaľ by bol bezškodový priebeh. Ten však preukázateľne nebol a dokonca neboli poistné udalosti ani šetrené a riešené políciou, preto pokiaľ žalobca nepriznal 50% bonusovú zľavu, tak postupoval správne a to v zmysle s čl. VIII. bod 3 Zmluvných dojednaní. Okresný súd mal preukázané, že boli splnené všetky podmienky na odobratie celej bonusovej zľavy. Z toho dôvodu nemožno ani ponížiť zľavu v zmysle čl. VIII. bod 1 Zmluvných dojednaní.
15. Okresný súd hodnotil dôkazy vzájomne a každý jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti a posúdil, že nárok žalobcu je opodstatnený, keďže žalovaný nezaplatil poistné, a to ani na výzvu na zaplatenie spolu s oznámením o možnom zániku poistenia. Keďže žalovaný nezaplatil poistné v stanovenej lehote, poistenie zaniklo a žalobcovi vznikol nárok na poistné do konca poistenia, t.j. do 15.08.2015, a to vo výške bez bonusovej zľavy, nakoľko v zmysle čl. VIII. došlo k odobratiu celej bonusovej zľavy, keďže náklady na opravu motorového vozidla presiahli hmotnú škodu prevyšujúcu 1,5-násobok väčšej škody a nehoda nebola riadne šetrená políciou. Okresný súd posúdil, že námietka premlčania je neopodstatnená, keďže posúdil, že vzťah sa riadi Obchodným zákonníkom okrem základných ustanovení upravujúcich Poistnú zmluvu, v tej časti sa aplikuje občiansky zákonník, avšak v zmysle § 261 Obchodného zákonníka na ostatné otázky sa aplikuje Obchodný zákonník, teda aj na premlčanie. Pokiaľ žalovaný namietal Zmluvné dojednania kvôli absencii dátumu, bolo preukázané, že Zmluvné dojednania sú neoddeliteľnou súčasťou Poistnej zmluvy, s ktorými bol žalovaný oboznámený pri jej uzatvorení. Žalovaný nepreukázal iné znenie Zmluvných dojednaní, okresný súd nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by nebolo možno predložené Zmluvné dojednania považovať za prílohu k Zmluve. Okresný súd posúdil, že predmetné Zmluvné dojednania sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy a v tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný na jednej strane spochybňuje predložené Zmluvné dojednania, či sú skutočne prílohou zmluvy, avšak nepredložil iné znenie, hoci podľa zmluvy ich mal k dispozícii a zároveň žalovaný odkazuje práve na znenie predložených zmluvných dojednaní ohľadom výšky bonusovej zľavy, v zmysle ktorých by mala byť žalovaná istina zohľadnená o 20% bonusovej zľavy. Teda žalovaný na jednej strane ich namieta, ale zároveň svoj nárok opiera o tieto dojednania. Okresný súd taktiež poukazuje na to, že žalovaný na jednej strane namieta nárok žalobcu čo sa týka výšky istiny, avšak na druhej strane nezaplatil žiadnu časť, teda ani tú, ktorú nerozporoval (vo výške pri uplatnení 50% zľavy), pričom v podanom odpore uviedol, že keby žalobca ho opätovne vyzval na zaplatenie, tak by zrejme istinu zaplatil, nakoľko v čase výzvy boli konateľom a spoločníkom osoby Poľskej republiky. Bolo podľa okresného súdu irelevantné, kto je v konkrétnom čase spoločník a konateľ, je to na zodpovednosti konkrétnej spoločnosti bez ohľadu na personálne obsadenie. Žalobca nebol povinný opätovne vyzývať žalovaného na zaplatenie. Žalovaný napriek tomu, že sa dozvedel o súdnom spore a jeho predmete, napriek tomu a napriek tvrdeniu v odpore nezaplatil žiadnu sumu.
16. V odôvodnení okresný súd uviedol, že žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania zo žalovanej istiny od 19.09.2014, teda od nasledujúceho dňa po splatnosti poistného, keďže poistné bolo dohodnuté ročné s dohodou platenia poistného v splátkach polročne. Vzhľadom k tomu, že žalovaný neuhradil poistné, dostal sa do omeškania nasledujúcim dňom po splatnosti, t.j. od 19.09.2014, keďže poistné, ktoré bolo dohodnuté ako ročné, bolo splatné za dané obdobie do 18.09.2014, a to bez ohľadu na to, že bolo
dohodnuté platenie v 2 splátkach. Dohoda o splátkach nemá vplyv na splatnosť dohodnutého poistného, ktoré bolo dohodnuté ako ročné. Okresný súd preto zaviazal žalovaného aj na úroky z omeškania, a to vo výške 9,05% ročne zo žalovanej istiny od 19.09.2014.
17. Pokiaľ žalovaný namietal obdobie úrokov z omeškania a poukazoval na poctivý obchodný styk s tým, že žalobca vymáha danú sumu až s časovým odstupom, tak okresný súd poukázal na rozpornosť žalovaného v tom, že na jednej strane trvá na aplikáciu Občianskeho zákonníka, ale na druhej strane poukazuje na poctivý obchodný styk, ktorý je upravený v Obchodnom zákonníku. Okresný súd však bez ohľadu na to uviedol, že žalobca si uplatnil svoj nárok na súde v priebehu premlčacej lehoty, teda pred jej uplynutím, a z ničoho nevyplývalo, že by si mal uplatňovať svoj nárok ihneď. Je nesporné, že žalovaného vyzýval na zaplatenie už výzvou zo dňa 22.06.2015, dokonca mu zaslal aj upomienku zo dňa 02.11.2015. Skutočnosť, že žalovaný neuhradil poistné, ako ani to, že výzvy neprevzal, je zavinené konaním žalovaného, a to bez ohľadu na jeho personálne obsadenie v tom čase a nemôže to byť na úkor žalobcu. Okresný súd nezistil žiadny rozpor s poctivým obchodným stykom, žalobca konal v súlade s platnými právnymi predpismi a konal tak, ako mu to zákon a zmluva umožňuje. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol v zmysle § 255 CSP a § 262 ods. 1 a 2 CSP.
18. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP, teda z dôvodu, že žalovaný má za to, že napadnutý rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný už počas konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku, vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu, nakoľko mal za to, že právny vzťah v tejto veci sa riadi Občianskym zákonníkom a nie Obchodným zákonníkom, čo žalovaný odôvodnil poukázaním na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Poprad, sp.zn.: 16Cb/163/2012, zo dňa 14.01.2013, v ktorom sa okresný súd vysporiadal s práve s otázkou, či sa premlčanie z poistnej zmluvy uzatvorenej medzi podnikateľmi riadi Obchodným, alebo Občianskym zákonníkom a jednoznačne dospel k názoru, že v takomto prípade sa premlčanie riadi Občianskym zákonníkom. Žalovaný citoval z tohto rozsudku „S poukazom na uvedené preto rozhodujúcou otázkou bola otázka posúdenia, či na daný vzťah, pokiaľ sa týka premlčania, sa budú vzťahovať príslušné ustanovenia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka, t. j., či premlčacia doba sa bude riadiť trojročnou všeobecnou premlčacou dobou podľa Občianskeho zákonníka alebo štvorročnou všeobecnou premlčacou dobou podľa Obchodného zákonníka. Právna úprava poistnej zmluvy sa týka len súkromného poistného práva. Jeho obsahom sú záväzkové vzťahy poistenia, v ktorých na jednej strane vystupuje poistiteľ, ktorý svoju podnikateľskú činnosť odvodzuje zo zákona č. 95/2002 Zb. o poisťovníctve v znení neskorších právnych predpisov. Úprava poistnej zmluvy sa netýka tzv. verejného poistného práva, ktoré vzniká na základe zákona v špecifických oblastiach spoločenských vzťahov (sociálne poistenie, zdravotné poistenie, poistenie pre prípad nezamestnanosti). V poistnom vzťahu je poistiteľ vždy podnikateľský subjekt, preto ak by si súd osvojil výklad žalobcu, že v prípade ak súd subjektmi poistenia podnikateľské subjekty, musel by sa ich poistný vzťah vždy spravovať Obchodným zákonníkom, a to aj napriek tomu, že Obchodný zákonník v žiadnom svojom ustanovení neobsahuje úpravu o poistnej zmluve. „Pojem poistenia používa Občiansky zákonník v rôznych súvislostiach. Doposiaľ nebola prijatá všeobecne platná definícia tohto pojmu. Za základné znaky poistenia považujeme: a) rizikové spoločenstvo rovnako ohrozených subjektov, b) poistné riziko, c) poistná potreba, d) subjekt profesionálne prerozdeľujúci poistné riziká, e) odplatný charakter poistnej ochrany f) právny nárok na poistné plnenie. Poistenie predpokladá právny nárok na poistné plnenie, ak v dôsledku realizácie Poistného nebezpečenstva vznikne u niektorého z členov rizikového spoločenstva poistná potreba. Právnym rámcom, prostredníctvom ktorého sa realizuje právny nárok poisteného na plnenie voči poisťovni je poistná zmluva. Na základe uvedeného možno definovať pojem poistenie, tak, že poistenie je Profesionálne organizované rizikové spoločenstvo so samostatnými právnymi nárokmi, ktoré sa vytvára za účelom uspokojovania poistných potrieb jednotlivých jeho členov pre prípad realizácie poistného rizika. Vo vzťahu k všeobecnej úprave záväzkových vzťahov (§§ 448 až 587 OZ) sú ustanovenia zákona o poistnej zmluve osobitným predpisom. Pri posudzovaní všeobecnej charakteristiky obsahu záväzkov z poistenia, ich zmien, prípadne zmien v osobe dlžníka alebo veriteľa, zabezpečenia týchto záväzkov a ich zániku, je preto potrebné vychádzať zo všeobecných ustanovení o záväzkových vzťahoch, len pokiaľ ustanovenia Občianskeho zákonníka o poistnej zmluve neobsahujú osobitnú úpravu (napr. úprava
výpovede poistenia podľa § 800 OZ má ako špeciálny predpis prednosť pred všeobecnou úpravou výpovede podľa § 582). Ako všeobecná úprava platí úprava poistnej zmluvy nielen na poistné vzťahy, ktoré vzniknú na Základe uzavretej poistnej zmluvy, ale aj na právne vzťahy poistenia, ktoré vzniknú bez uzavretia poistnej zmluvy. V naposledy uvedenom prípade možno hovoriť o zákonnom poistení (pozri § 789 ods. 1 OZ). Právna úprava poistnej zmluvy má podporný charakter aj na právne vzťahy založené zákonom č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov (§ 1 ods. 2 citovaného zákona). S poukazom na uvedené preto sa aj právny režim, pokiaľ sa týka premlčania vo vzťahu k poistnému, musí vždy riadiť príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a nikdy nie ustanoveniami Obchodného zákonníka. V prípade ak by si aj účastníci v svojich zmluvných dojednaniach dohodli, že premlčanie či už platenia poistného alebo poistného plnenia sa bude spravovať Obchodným zákonníkom, takéto ustanovenie vzhľadom na kogentnú úpravu vyjadrenú v Občianskom zákonníku je podľa názoru súdu absolútne neplatné pre rozpor so zákonom. Právna úprava poistnej zmluvy sa po 1.5.2004 stala kompatibilnou s komunitárnym poistným právom. Občianskeho zákonníka sa v tomto smere najviac dotkla novela vykonaná zákonom č. 526/2002 Z. z., ktorá prevzala najmä ustanovenia konsolidovanej smernice o životnom poistení č. 2002/83/ES. Právnej úpravy poistenia sa dotýkajú aj ďalšie smernice EU. Poistná zmluva má niekoľko osobitných čŕt, ktorými sa líši od iných súkromnoprávnych zmlúv. V prvom rade je to typová zmluva, ktorú ako zmluvný typ upravuje Občiansky zákonníka. Poistná zmluva má povahu absolútnej neobchodnej zmluvy, t.z., že nikdy právne vzťahy vyplývajúce z poistnej zmluvy sa nebudú riadiť Obchodným zákonníkom, ale len Občianskym zákonníkom ako lex generalis, prípadne pokiaľ jednotlivé druhy poistenia upravujú osobitné právne normy, tak týmito normami ako lex specialis. Poistná zmluva je kauzálnou zmluvou. Ak tu nebol poistný záujem už v momente vzniku zmluvy (predmet poistenia možnosť vzniku Poistnej udalosti), poistná zmluva nevznikne (je absolútne neplatná). Takisto ako dôjde k zániku poistnej udalosti, alebo ak vznik poistnej udalosti je nemožný, dochádza k zániku poistenia (pozri § 803 ods. 3 OZ). Poistná zmluva má charakter adhéznej zmluvy (contrat d´adhesion). Pre ňu je charakteristické, že sa uzaviera na základe poistných podmienok a fyzická alebo právnická osoba, ktorá dostane návrh na uzavretie poistnej zmluvy, nemá možnosť dosiahnuť ich zmeny. Zmluvná voľnosť je tu obmedzená na prijatie alebo odmietnutie takéhoto návrhu. V nadväznosti na to má poistná zmluva tiež charakter spotrebiteľskej zmluvy. Vzťahujú sa ňu ustanovenia zákona o spotrebiteľských zmluvách (pozri § 52 a54 OZ). Poukazujúc na uvedené zákonné obmedzenie zmluvnej voľnosti účastníkov je jednoznačné, že ani v prejednávanej veci si účastníci nemohli vymieniť, že ich právny vzťah z poistnej zmluvy sa bude úplne alebo sčasti spravovať Obchodným zákonníkom, kde pri poistných zmluvách je takáto zmluvná voľnosť aj pokiaľ sa týka právneho režimu premlčania zákonom vylúčená. Právna úprava poistnej zmluvy má prevažne dispozitívny charakter. To znamená, že účastníci poistenia sa môžu odchýliť od väčšiny jej ustanovení, pokiaľ to nie je zákonom výslovne zakázané alebo ak z povahy príslušného ustanovenia nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. Možnosť obmedzenia zmluvnej voľnosti je daná v týchto smeroch: a) kogentnú povahu majú tie ustanovenia, od ktorých sa nemožno v poistnej zmluve (v poistných podmienkach) odchýliť. Medzi tieto ustanovenia patria najmä §§ 789, 793, 800 (mimo odseku 2), 813,817, 821, 826 a 827 OZ; b) jednostranne kogentnými sú tie právne normy, ktoré majú za účel ochranu záujmov zmluvnej strany odlišnej od poistiteľa (napr. poistník, poistený, oprávnená osoba, záložný veriteľ). Od týchto ustanovení sa síce možno odchýliť, avšak nie v neprospech druhej zmluvnej strany (pozri napr. § 801 OZ; lehoty tu uvedené možno predĺžiť, a nie skrátiť); c) dispozitívny charakter majú všetky tie právne normy, ktoré obsahujú zmluvnú klauzulu „ak poistné podmienky neustanovia inak“ (pozri § 791 ods. 1, § 797 ods. 1 a § 812 OZ). Z hľadiska zmluvnej voľnosti je pri dojednaní poistnej zmluvy potrebné rešpektovať Ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Tieto zmluvy (včítane poistnej zmluvy) nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (poisteného). Exemplatívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok je uvedený v § 53 ods. 3 OZ. Neprijateľné podmienky sú absolútne neplatné. Právnu úpravu obsiahnutú v § 788 OZ treba považovať za kogentnú právnu normu. Poistná zmluva sa môže považovať za platné dojednanie, ak z jej obsahu a účelu vyplýva, že plnenie poistiteľa je viazané na náhodnú (poistnú) udalosť. Zároveň súčasťou poistnej zmluvy musia byť poistné podmienky poistiteľa (§ 788 ods. 3 OZ). V opačnom prípade by išlo o neplatnú poistnú zmluvu. Ustanovenie § 788 ods. 1 OZ definuje pojem poistnej zmluvy. Poistná zmluva je zmluva, na základe ktorej sa poistiteľ zaväzuje poskytnúť v dojednanom rozsahu poistné plnenie, ak nastane náhodná udalosť označená v zmluve a druhá zmluvná strana (poistník) sa zaväzuje platiť poistné. Z tohto ustanovenia možno vyvodiť, že obligatórnymi náležitosťami poistnej zmluvy sú:
a) označenie zmluvných strán (poistiteľ a poistník), pričom jedným z účastníkom poistnej zmluvy je vždy poistiteľ (t. j. subjekt, ktorý má na výkon poisťovacej činnosti povolenie podľa osobitných predpisov), b) označenie náhodnej udalosti, s ktorou je spojený vznik povinnosti poistiteľa plniť (pozri § 797 ods. 2 OZ), c) označenie poistného plnenia, na ktoré vznikne poistenému právo, ak vznikne poistná udalosť, d) určenie výšky poistného, nakoľko poistenie má vždy odplatný charakter (pozri § 796 OZ). V nadväznosti na uvedené Občiansky zákonník v ustanovení § 788 ods. 2 OZ uvádza ďalšie Obligatórne náležitosti poistnej zmluvy (toto ustanovenie bolo doplnené zákonom č. 526/2002 Z. z.). Tieto ďalšie náležitosti sa sčasti prekrývajú s náležitosťami vyplývajúcimi z § 788 ods. 1 OZ a navyše ich výpočet je exemplatívny („najmä“), čo vyvoláva právnu neistotu. Obligatórnymi náležitosťami každej poistnej zmluvy je „najmä“ a) výška poistnej sumy, b) výška poistného, jeho splatnosť a o aký druh poistného ide (pozri § 801 OZ), c) poistná doba (doba, na ktorú sa poistenie dojednáva), d) práva a povinnosti poistiteľa, poisteného a poistníka (táto náležitosť je nadbytočná, nakoľko práva a povinnosti účastníkov poistenia vyplývajú zo zákona a z poistných podmienok). Poistná zmluva je odplatnou zmluvou, takže jej pojmovým znakom je platenie poistného. Vzhľadom nato, že poistný pomer má charakter dlhodobého právneho vzťahu, zákon podrobne vymedzuje spôsob platenia poistného a právne dôsledky spojené s jeho nezaplatením (pozri § 795, § 796, §§ 800 až 804 OZ). Poistné podmienky môžu ďalej vymedziť druh poistného plnenia, výšku, miesto a čas plnenia. Občiansky zákonník na podrobnejšiu úpravu poistenia odkazuje na poistné podmienky (§ 791 ods. 1a 2, § 796 ods. 4, § 797 ods. 1, § 799 ods. 1 a 2, §§ 804 až 806, § 812, § 815 ods. 1, § 816, §822 a § 824 OZ). Pritom nejde len o podrobnejšiu úpravu v tých prípadoch, kde jednotlivé Ustanovenia Občianskeho zákonníka odkazujú na poistné podmienky, ale aj o úpravu obsahu tých poistení, ktoré poistiteľ dojednáva. Zároveň súd považuje za potrebné dodať, že v prejednávanej veci, pokiaľ sa týka výkladu Poistnej zmluvy, resp. ohľadne výkladu obsahu poistných podmienok súdy je potrebné aplikovať pravidlo: v pochybnostiach v neprospech zvýhodneného (in dubio contra proferentem). Toto výkladové pravidlo je potrebné aplikovať aj pokiaľ sa týka premlčania nároku na platenie poistného. Poistná zmluva sa ako absolútne neobchodná zmluva riadi Občianskym zákonníkom. V prípade, ak poistnú zmluvu uzavreli podnikatelia (pozri § 261 ods. 1 a 2 OZ), riadi sa táto zmluva ustanoveniami Občianskeho zákonníka o poistnej zmluve aj vo všeobecných veciach s poukazom na ust. § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka, nakoľko poistná zmluva ako zmluvný typ nie je ani sčasti upravená v Obchodnom zákonníku, preto sa ani premlčanie nároku na platenie poistného nemôže spravovať Obchodným zákonníkom. Tomuto záveru súdu o právnom režime premlčania nasvedčuje aj ustálená judikatúra, keď podľa rozhodnutia zverejneného v zbierke rozhodnutí pod R 30/1956 môže poisťovňa vymáhať poistné vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Rovnako ustálená judikatúra je, aj pokiaľ sa týka premlčania iných nárokov z poistného vzťahu, keď vždy sa na tento právny režim vzťahuje právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku, poukazujúc na nižšie uvedené rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky ako aj Českej republiky, kde platí zhodná právna úprava poistných vzťahov. „Právo odmietnuť plnenie z poistnej zmluvy (§ 802 ods. 2 OZ) sa premlčí za tri roky odo dňa, kedy sa poistiteľ dozvie o tom, že príčinou poistnej udalosti bola skutočnosť, ktorú pre vedome nepravdivé alebo neúplné odpovede nemohol zistiť pri dojednaní poistenia a ktorá bola pre uzavretie zmluvy podstatná (SJ 6/2003, s. 192 - Uz KS v Hradci Královom z 15. 4. 2002, sp. zn. 24 Co 207/2002).“„Právo odmietnuť poistné plnenie sa premlčuje v trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť dňom, keď sa poistiteľ po poistnej udalosti dozvie, že jej príčinou je skutočnosť, ktorú pre vedome nepravdivé alebo neúplné odpovede záujemcu o poistenie nemohol zistiť pri dojednaní poistenia a ktorá bola pre uzavretie poistnej zmluvy podstatná (NJUD
- Ro NS ČR sp. zn. 32Odo 442/2003).“„Právo poisťovne domáhať sa na poistenom, ktorý spôsobil škodu v stave zníženej schopnosti viesť motorové vozidlo po požití alkoholu náhrady sumy vyplatenej poškodenému podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 423/1991 Zb. [teraz § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2002 Z.z.], sa premlčí v trojročnej premlčacej lehote od vyplatenia škody poškodenému (§ 101 OZ) (R 36/1980).“ Poukazujúc na uvedené preto súd uzatvára, že na premlčanie nároku žalobcu sa bude všeobecná trojročná premlčacia doba vyjadrená v ust. § 101 Občianskeho zákonníka“ vzťahovať. Rozsudkom okresný súd nesprávne z právneho hľadiska posúdil otázku premlčania, resp. otázku, akým zákonom sa riadi právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a žalovanému prizná voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %
19. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že napadnutý rozsudok považuje vo všetkých výrokoch za vecne a právne správny a riadne odôvodnený a v plnom rozsahu sa stotožňuje s argumentáciou okresného súdu. Okresný súd správne poukázal na to, že nie je viazaný rozhodnutím iného okresného súdu a je irelevantné, či sa niektorý okresný súd zaoberal konkrétnejšou otázkou dôslednejšie alebo nie. Zároveň prvostupňový súd správne poukázal na rozhodnutia súdov vyšších inštancií, ktoré sa zaoberali otázkou aplikácie Obchodného zákonníka v prípadoch, keď zmluvný typ nie je upravený v Obchodnom ale Občianskom zákonníku, ale keďže ide o subjekty podnikajúce a vzťah vznikol v rámci ich podnikateľskej činnosti, ide o obchodno-záväzkový vzťah, na ktorý sa aplikuje Obchodný zákonník, na základe čoho je nesporná aplikácia Obchodného zákonníka aj v danom prípade v otázke premlčania. Žalobca poukazuje napríklad na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2CoKR/114/2014 zo dňa 16.06.2016, ktorý v obdobnej veci vyhovel odvolaniu žalobcu, pričom v odôvodnení konštatoval: ,,Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou odvolateľa, t.j. žalobcu, že v prejednávanej veci ide o poistnú zmluvu uzatvorenú medzi podnikateľskými subjektmi, pričom zmluvný vzťah, t.j. poistná zmluva sa spravuje všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, nakoľko poistná zmluva nie je upravená v Obchodnom zákonníku, pričom všetko ostatné, čo zmluvný typ neupravuje, napríklad splnenie, omeškanie, premlčanie, sa spravuje všeobecnými ustanoveniami Obchodného zákonníka.“ Žalobca mal za to, že odvolanie žalovaného je v celom rozsahu nedôvodné a neexistuje zákonný dôvod na zrušenie rozsudku okresného súdu, a preto ho navrhol potvrdiť.
20. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril (doručenka č.l. 191 rub spisu).
21. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
22. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
23. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
24. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
25. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
26. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie
obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
27. Odvolací súd bol viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalovaného na č.l. 154 a nasl. spisu. V rámci podaného odvolania žalovaný namietal, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajský súd uvádza, že „právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery“ (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Cdo/121, 122, 123/2016 z 23. júna 2016). Po vykonaní odvolacieho prieskumu odvolací súd uvádza, že k tejto situácii (nesprávnemu právnemu posúdeniu) v predmetnej sporovej veci nedošlo, keďže na zistený skutkový stav súdom prvej inštancie boli aplikované rozhodné zákonné ustanovenia uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu a ktoré boli aj správnym spôsobom interpretované.
28. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že reagoval len na argumentáciu žalovaného v odvolaní, majúcu pre vec podstatný význam, a teda je v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. marca 2015, podľa ktorého „súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho súdneho poriadku). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument o opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.
29. Pri svojom rozhodovaní krajský súd primárne bol povinný posúdiť, či vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol vzťahom obchodným a súčasne, či pre vznesenú námietku premlčania žalovaným bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, prípadne Občianskeho zákonníka.
30. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného primárne potom práve na tomto mieste považoval odvolací súd za podstatné uviesť vo všeobecnosti, že účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občiansko-právnych, obchodných vzťahoch je, aby oprávnený subjekt (veriteľ) pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v stanovenej premlčacej dobe, teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva. Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie, kedy až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa a tak sa vnáša do záväzkovo-právnych vzťahov účastníkov právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt (teda že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí sa o svoje práva starajú); na druhej strane možnosť tejto námietky donucuje (vedie) veriteľa k včasnému vykonaniu svojho práva. Ide tu o predvídané právne postupy účastníkov záväzkových právnych vzťahov, ktoré zodpovedajú účelu premlčania. Nemožnosť priznať oprávnenému subjektu premlčané právo nastane až vtedy, keď sú splnené tieto skutočnosti: a/ uplynie právnym predpisom vymedzený čas (premlčacia doba), b/ nevykonáva sa právo oprávneným subjektom v priebehu takto vymedzenej doby, c/ povinný subjekt v rámci súdneho konania o uplatnenom práve účinne vznesie námietku premlčania (k tomu porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2009, sp.zn. 1M Cdo 8/2008). Pod premlčaním sa rozumie márne uplynutie doby, stanovenej v zákone pre vykonané práva; zmenené výrazné oslabenie subjektívneho práva účastníka, nakoľko premlčaním síce jeho nárok nezaniká, nemôže byť však súdom priznaný, ak povinný pred súdom čelí uplatnenému právu námietkou premlčania. Nárok oprávneného účastníka trvá aj naďalej, stáva sa však prostredníctvom súdu nevymáhateľné. Prijaté skutkové a právne závery okresného súdu, v rozsahu tejto odvolacej námietky žalovaného, podľa zistení odvolacieho súdu korešpondujú okolnostiam danej sporovej veci tak, ako vyplýva z obsahu spisového materiálu. Okresný súd sa zaoberal všetkými relevantnými skutkovými okolnosťami a následne v rovine právneho posúdenia interpretácia aplikovaných právnych úprav zodpovedala v celom rozsahu správnemu právnemu posúdeniu. Okresný súd pri skúmaní dôvodnosti
námietky premlčania vznesenej v prvostupňovom konaní žalovaným, správne kvalifikoval uplatnený nárok a vyhodnotil vznesenú námietku premlčania žalovaného ako nedôvodnú. Základom tohto záveru okresného súdu bolo vyhodnotenie vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorý súvisel s poistením a tento správne okresný súd, vzhľadom na všetky okolnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, posúdil podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka. Ak okresný súd konštatoval, že „Je nepochybné, že strany konania sú podnikateľské subjekty, ktoré uzavreli zmluvu v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Je nesporné, že uzavreli Poistnú zmluvu upravenú iba v Občianskom zákonníku, preto daný vzťah sa spravuje ustanoveniami o tomto zmluvnom type uvedenými v Občianskom zákonníku. Avšak vzhľadom na povahu subjektov sporu a vzťahu, ďalšie otázky týkajúce sa tohto zmluvného vzťahu sa jednoznačne spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka, a to aj v otázke premlčania a pod., a to v zmysle § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka a zaužívanej súdnej praxe. Keďže Obchodný zákonník upravuje otázku premlčania komplexne, nie je dôvod aplikovať Občiansky zákonník pre riešenie danej otázky. Obchodný zákonník je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis“, tak s týmto záverom sa odvolací súd, vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, ako s vecne správnym stotožnil.
31. Ak okresný súd konštatoval, „že žaloba bola súdu doručená dňa 02.03.2018 a nárok žalobcu sa týka za obdobie od 18.09.2014 do 15.08.2015, s poukazom na § 397 Obchodného zákonníka súd posúdil, že námietka premlčania vznesená žalovaným je neopodstatnená. Súd posúdil vzhľadom na povahu účastníkov zmluvného vzťahu a s poukazom na § 261 Obchodného zákonníka, že hoci uzavreli Poistnú zmluvu upravenú v Občianskom zákonníku, vzťah sa spravuje nielen Občianskym zákonníkom, ale aj Obchodným zákonníkom, strany uzavreli obchodno-záväzkový vzťah. Keďže Obchodný zákonník obsahuje úpravu premlčania, nie je dôvod aplikovať v danej otázke Občiansky zákonník, preto premlčanie v danom vzťahu sa spravuje Obchodným zákonníkom, v zmysle ktorého nárok žalobcu nie je premlčaný. Pokiaľ žalovaný pri svojim tvrdení, že vzťah sa riadi výlučne Občianskym zákonníkom a poukazoval na to, že aplikáciu Občianskeho zákonníka možno vyvodiť aj zo zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorý odkazuje na Občiansky zákonník, súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Názor žalovaného je nesprávny. Nemožno vychádzať z odkazov zákonných ustanovení iných právnych predpisov a to bez ohľadu na to, že sa týkajú poistenia, keďže zákon o povinnom zmluvnom poistení totiž upravuje iný druh poistenia. Predsa keby išlo o totožné poistenie, nie je potrebná odlišná úprava Občianskeho zákonníka a daného zákona. Pri poistných vzťahoch treba odlišovať zmluvné strany a účel uzavretia zmluvného vzťahu. V danom prípade je nepochybné, že zmluvnými stranami sú podnikajúce osoby, ktoré uzavreli zmluvu v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Preto je nutné aplikovať Obchodný zákonník. Keďže ide o zmluvný typ upravený v Občianskom zákonníku, vzťah sa spravuje Občianskym zákonníkom a zároveň aj Obchodným v zmysle § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka, teda Občiansky zákonník sa aplikuje iba v tej časti, ktorá nie je upravená v Obchodnom zákonníku a vo zvyšnej časti, ako je premlčanie, ručenie, ....., sa spravuje Obchodným zákonníkom. Súd v tejto súvislosti poukazuje na mnohé rozhodnutia súdov vyšších inštancií, ktoré sa zaoberali otázkou aplikácie Obchodného zákonníka v prípadoch, keď zmluvný typ nie je upravený v Obchodnom, ale v Občianskom zákonníku, ale keďže ide o subjekty podnikajúce a vzťah vznikol v rámci ich podnikateľskej činnosti, ide o obchodno-záväzkový vzťah a aplikuje sa Obchodný zákonník, na základe čoho je nesporná aplikácia Obchodného zákonníka aj v danom prípade v otázke premlčania“ (bod 23. napadnutého rozsudku).
32. Krajský súd ďalej mal za to, že kritériá zákonného ustanovenia vyplývajúce z § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka boli splnené v predmetnej sporovej veci, pretože pokiaľ by žalobca a žalovaný nevstúpili do podnikateľského prostredia, tak by ani nevznikol zmluvný vzťah poistenia. Vzťahy, stavy a situácie, ktoré vznikajú medzi podnikateľskými subjektmi, ktorými sú podnikatelia v zmysle § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka, sa prioritne riešia podľa Obchodného zákonníka ako hmotného práva; subsidiárne, ak ich nemožno riešiť podľa Obchodného zákonníka, použijú sa ustanovenia Občianskeho zákonníka v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka. Aj z titulu rešpektovania tohto princípu subsidiarity Občianskeho zákonníka ako hmotného práva vo vzťahu k Obchodnému zákonníku, čo je základný princíp vyjadrený v § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, je nevyhnutné vzťahy medzi podnikateľmi riešiť podľa Obchodného zákonníka. Z § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka nevyplýva požiadavka, že vzťah medzi podnikateľskými subjektmi sa musí týkať ich vzájomnej podnikateľskej činnosti, keďže sa žiada len, že sa týka ich podnikateľskej činnosti. Ako bolo uvedené vyššie, žalobca a žalovaný sú podnikateľmi, žalobcov nárok o vydanie bezdôvodného obohatenia je záväzkovým vzťahom, ktorý nastal a súčasne sa týkal tak podnikateľskej činnosti žalobcu ako aj žalovaného, preto vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ktorý vznikol z titulu bezdôvodného obohatenia, je obchodno- záväzkovým vzťahom za prihliadnutia aj právnej skutočnosti, že bezdôvodné obohatenie je chápané
ako záväzkovo-právny vzťah. Z uvedeného preto na hmotno-právny inštitút bezdôvodného obohatenia, upravený v Občianskom zákonníku, bolo nevyhnutné na dĺžku premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka ako hmotného práva, ktorý má komplexnú úpravu premlčania, obsiahnutú v § 387 a nasl. ustanovenia Obchodného zákonníka. Nepochybne premlčanie ako prostriedok zoslabenia uplatniteľného práva je komplexne riešené v Obchodnom zákonníku, preto na námietku premlčania vznesenú žalovaným bolo nevyhnutné aplikovať štvorročnú premlčaciu dobu, tak ako správne aplikoval okresný súd, v zmysle § 397 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.
33. Opätovne krajský súd aj pri dĺžke premlčacej doby poukazuje na § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že je možné použiť Občiansky zákonník subsidiárne, pokiaľ niektoré otázky nerieši Obchodný zákonník. Pokiaľ však Obchodný zákonník rieši premlčanie, tak bolo nevyhnutné aplikovať premlčaciu dobu štyroch rokov na žalobcom uplatnený nárok a aj na posúdenie premlčania inštitútu poistného v prejednávanej veci. Krajský súd pri prijatí tohto záveru len primerane a podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo V 5/2008 uverejnené v ZSP (Zo súdnej praxe) ako č. 61/2010, podľa ktorého ...„Keďže Obchodný zákonník premlčanie upravuje, nie je možné použiť vzhľadom na ustanovenie § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka na premlčanie tohto práva ustanovenie §107 OZ. Aj keď sa bezdôvodné obohatenie riadi podľa Občianskeho zákonníka, premlčanie práv z neho v obchodných vzťahoch bude podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka. Obchodný zákonník pre premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia nemá žiadne osobitné ustanovenie, čo však neznamená, že Obchodný zákonník premlčaciu dobu pre tieto práva neupravuje. Obchodný zákonník má komplexnú úpravu premlčania obsiahnutú v § 391 až 408. Ak takto nie je osobitne upravená premlčacia doba pre iné práva, neznamená to, že sa má použiť premlčacia doba upravená v Občianskom zákonníku. Obchodné záväzkové vzťahy sa riadia predovšetkým podľa Obchodného zákonníka /§ 1 ods. 2/. V spojení s ustanovením §397 Obchodného zákonníka to potom znamená, že ak Obchodný zákonník pre premlčanie niektorého práva neustanovuje osobitnú premlčaciu dobu, právo sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe štyroch rokov. Ustanovenia § 391 až 397 Obchodného zákonníka majú vo vzťahu k § 107 Občianskeho zákonníka povahu lex specialis, a nie naopak. Napokon skutočnosť, že Obchodný zákonník nemá samostatnú úpravu bezdôvodného obohatenia, neznamená, že tým mienil záväzkové vzťahy súvisiace s bezdôvodným obohatením, ktoré vzniklo v obchodných vzťahoch, vylúčiť z okruhu obchodných záväzkových vzťahov. Ide len o legislatívne technický spôsob úpravy týchto záväzkov odkazom na úpravu iného zákona (§ 1 ods. 2 OZ), ktorá vyhovuje aj potrebám úpravy obchodných záväzkových vzťahov bez toho, aby sa úprava opakovala v Obchodnom zákonníku. Nič z toho nemení na tom, že tieto vzťahy, pokiaľ zodpovedajú definícii § 261 Obchodného zákonníka, majú charakter obchodných záväzkových vzťahov. Otázka premlčania práva na jeho vydanie je riešiteľná podľa úpravy Obchodného zákonníka, a preto na použitie ustanovení Občianskeho zákonníka nie je dôvod". Zároveň krajský súd odkazuje len primerane a podporne aj na poznámku k tomuto rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej toto rozhodnutie rozširuje právny názor vyslovený v R č. 34/2002 aj na ostatné skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia, o ktorých sa Obchodný zákonník nezmieňuje, t.j. aj na bezdôvodné obohatenie vzniknuté plnením bez právneho dôvodu. Krajský súd primerane a podporne v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR pod sp. zn. IV. ÚS 214/2004, z ktorého vyplýva, že ... „posudzovanie bezdôvodného obohatenia sa riadi Občianskym zákonníkom, ale premlčanie práv z tohto bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch bude podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka“. Štvorročná premlčacia doba vyplývajúca z § 397 Obchodného zákonníka, teda tak ako správne konštatoval okresný súd vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobcom, ešte neuplynula, a tým žalobcov nárok na plnenie, uplatnený proti žalovanému z titulu poistenia nebol premlčaný, dôsledkom čoho nebola dôvodná námietka premlčania vznesená žalovaným.
34. Ak v rámci podaného odvolania opodstatnenosť dôvodov odvolania odvolateľ dotvrdzoval poukazom na rozhodnutie Okresného súdu Poprad, tak odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 481/2011-19 zo dňa 10.11.2011 podľa ktorého ,,...dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti.“
35. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v rámci podaného odvolania žalovaný poukazoval na rozhodnutia súdov pod sp.zn. „(SJ 6/2003, s. 192 - Uz KS v Hradci Královom z 15.4.2002, sp. zn. 24 Co 207/2002)“, „(NJUD - Ro NS ČR sp. zn. 32Odo 442/2003).“, „(R 36/1980)“, z ktorých aj citoval, pričom po dôslednom oboznámení sa s dôvodmi týchto rozhodnutí, pri zohľadnení skutkového stavu týchto vecí ako i charakteru sporových strán a právnych úprav viažucich sa k jednotlivým prejednávaným veciam, že právne úpravy, ktoré aplikovali súdy v predmetných veciach, na ktoré poukazoval žalovaný, neboli aplikovateľné na prejednávanú vec, a to z dôvodov uvádzaných v bode 21. napadnutého rozsudku a s dôrazom na právnu úpravu v § 261 ods. 8, 9 Obchodného zákonníka a § 397 Obchodného zákonníka. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 87/1993, je obsahom princípu právneho štátu vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Za ustálenú judikatúru pre účely jej záväznosti a potreby odôvodnenia odchýlenia sa od takéhoto záväzného názoru najvyššieho súdu má významnú hodnotu aj to, či bolo takéto rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej aj len „Zbierka“), teda bolo odsúhlasené príslušným kolégiom pripomienkované predpokladaným spôsobom, a je teda považované za súčasť ustálenej judikatúry v obdobných veciach. Až pokiaľ určitý právny názor bol opakovane potvrdený Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ide skutočne o ustálenú judikatúru, teda o názor najvyššieho súdu, nie iba o názor jedného senátu. Vzhľadom na tieto postuláty potom nebolo možné odvolaciemu súdu stotožniť sa s argumentáciou žalovaného v odvolaní a ani konštatovať odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ak vzhľadom na účinnú právnu úpravu táto neumožňovala iné právne hodnotenie, než to uskutočnené okresným súdom. V súvislosti s uvedenými závermi pre úplnosť odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. októbra 2016, sp.zn. 3Cdo 136/2016 v zmysle ktorého, výklad, ktorý sa podáva v publikovanom judikáte, nie je síce právne (de jure) záväzný, fakticky (de facto) má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra Najvyššieho súdu nie je formálne záväzná ipso jure, normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami Najvyššieho súdu navzájom). Odvolací súd zvýrazňuje, že vo vymedzení základných princípov tohto článku je formulovaný princíp právnej istoty, ako stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom môže každý legitímne očakávať, že jeho spor bude spravodlivo rozhodnutý. Práve v súvislosti s týmito závermi poukazuje odvolací súd na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu a na skutočnosti v ňom uvádzané. Z uvedených dôvodov nebolo možné potom vyhodnotiť napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ako rozhodnutie, ktoré by bolo arbitrárne, resp. vydané v rozpore s princípom právnej istoty, zakotveným v Čl. 2 CSP.
36. V tejto súvislosti podporne krajský súd poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Vo vzťahu k veci samej odvolací súd uvádza, že žalovaný v odvolaní relevantne neuplatnil žiadne námietky, ktoré by spochybňovali správnosť skutkových zistení okresného súdu a následne prijatých, na základe nich právnych záverov a umožnili by odvolaciemu súdu odklon od prijatých záverov okresného súdu. Keďže odvolací súd bol viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, tak cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP poukazuje na dôsledné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.
37. Napokon odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 ústavy), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd Slovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď napr. IV. ÚS 19/2012 <., III. ÚS 37/2012 <. 38. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...
„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov.
39. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.
40. V konečnom dôsledku teda z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní, vo väzbe na závery tak okresného súdu, ako aj na vyššie uvedené závery krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu v napadnutom prvom výroku potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie a tým potvrdiť ako vecne správny i (závislý) výrok napadnutého rozsudku o náhrade trov konania (§ 387 ods. 1, 2 CSP).
41. Odvolací súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého (aplikovateľných aj po nadobudnutí účinnosti CSP od 1. júla 2016) odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému voči žalovanému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o ktorej výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.