Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20Co-22-2023.pdf
PDF · 141.45 KB
Case nature
Area
Subarea
20Co/22/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcov: 1) A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. D. XXXX/XX, E., 2) A. F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. F. XXXX/XX, H. - I. A. proti žalovaným: 1) Mesto Prešov, Hlavná 73, 080 01 Prešov, IČO: 327 646, právne zastúpený JUDr. Alojzom Naništom, advokátom, Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, 2) J. A. I., K. X, E., 3) C. A., H. XX, E., 4) Slovenská republika
- zast. Okresný úrad Prešov, Námestie mieru 3, 081 92 Prešov, o určenie neplatnosti zmluvy, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp.zn. 13C/163/2010-555 zo dňa 07.02.2017 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovanými v 2. až 4. rade.
II. Zrušuje sa rozsudok vo výroku o náhrade trov konania medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovaným v 1. rade a v rozsahu zrušenia sa vec vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanému v 1. rade trovy konania v rozsahu 100 %. Vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanými v 2. až 4. rade náhradu trov konania stranám nepriznal. Súd prvej inštancie zosumarizoval predchádzajúce rozhodnutie vo veci, najmä uviedol, že žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že jej právny predchodca L. M. bol vlastníkom nehnuteľností parciel mpč. XXXX a mpč. XXXX zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. XXXX kat. úz. E.. Na základe dedičského rozhodnutia č. D 602/75 zo dňa 3.7.1975 spolu so svojou sestrou F. C., N. M. nadobudli predmetné nehnuteľnosti každá v podiele 1. Dňa 15.6.1984 uzavrela s vtedajším Mestským národným výborom v Prešove kúpnu zmluvu, podľa ktorej odpredala kupujúcemu časť uvedených nehnuteľností. Uviedla, že uzavretiu kúpnej zmluvy predchádzali rokovania medzi ňou a mestským národným výborom, ktoré boli zamerané k tomu, aby uzavrela kúpnu zmluvu s vyhrážkami, že ak k uzavretiu kúpnej zmluvy nedôjde, budú jej nehnuteľnosti, ktorých je spoluvlastníčkou, vyvlastnené. Pod vplyvom psychického donútenia a nedostatku slobodnej vôle k uzavretiu kúpnej zmluvy pristúpila. Ak by zo strany kupujúceho neboli realizované bezprávne vyhrážky a hrozba vyvlastnenia, nikdy by nebola pristúpila k uzavretiu kúpnej zmluvy. Okrem toho uviedla, že vo vzťahu k podielovej spoluvlastníčke nehnuteľností F. C., N. M., nebola realizovaná ponuka, ktorou by bola splnená podmienka jej predkupného práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom prevodu, a tiež že v kúpnej zmluve neboli jednotlivé časti mpč. XXXX a mpč. XXXX špecifikované s uvedením konkrétneho označenia na stav v katastri nehnuteľností. Kúpnu zmluvu podľa nej treba považovať za neplatnú s poukazom na to, že nebola uzavretá slobodne, jej uzavretie bolo vynútené bezprávnymi vyhrážkami, a trpí aj vadou určitosti, pretože časti nehnuteľností neboli špecifikované tak, aby bolo možné s určitosťou zistiť ktoré časti pôvodných pozemnoknižných parciel boli predmetom prevodu.
Právna predchodkyňa žalobkyne neskôr (č.l. 39) rozšírila dôvody požadovaného určenia neplatnosti zmluvy o tvrdenie, že v čase, keď sa uzatvárala kúpna zmluva už neexistovalo spoluvlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti (pozn. súdu: napriek jej argumentácii o porušení predkupného práva spoluvlastníka - uvedenej v žalobe), ale výlučné vlastníctvo k jej jednotlivým častiam. Po smrti otca si totiž so sestrou pozemok rozdelili a každá užívala jednu časť. Bližšie okolnosti a spôsob tohto rozdelenia, vrátane identifikácie týchto častí, však neuviedla. Súd obsadený predchádzajúcim zákonným sudcom vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 13C/107/2002-83 zo dňa 29.1.2005 tak, že žalobu zamietol. Vychádzal z toho, že v konaní nebolo preukázané, že na právnu predchodkyňu žalobkyne bol vyvíjaný pri uzatváraní zmluvy bezprávny nátlak s tým, že poukázanie na možnosť vyvlastnenia nie je bezprávnym nátlakom, pretože možnosť vyvlastnenia skutočne existovala. Vo vzťahu k tvrdeniam o neplatnosti zmluvy prevádzajúcej spoluvlastnícky podiel (v súvislosti s tvrdeným výlučným vlastníctvom s poukazom na to, že si so sestrou už predtým nehnuteľnosti reálne rozdelili) súd vychádzal z toho, že na základe dedičského rozhodnutia zo dňa 3.7.1975 žalobkyňa spolu so svojou sestrou nadobudli predmetné nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva, každá v 1, a v konaní nebola preukázaná existencia žiadneho právneho úkonu, na základe ktorej by sa žalobkyňa stala výlučnou vlastníčkou určitej vydelenej časti týchto nehnuteľností. Pokiaľ by teda mala nadobudnúť výlučné vlastníctvo k časti týchto nehnuteľností, muselo by sa to stať na základe vydržania (pozn. súdu: ktoré ani len netvrdila). Na to, aby právna predchodkyňa žalobkyne mohla nehnuteľnosť vydržať, musela by uplynúť desaťročná vydržacia doba, čo by sa stalo najskôr 3.7.1985 (keďže dobromyseľnou držiteľkou sa mohla stať až po smrti svojho otca, pretože k deľbe nehnuteľností malo dôjsť až vtedy a dobromyseľnosť mohla odvodzovať až od dedičského rozhodnutia). V tom čase však už nebola vlastníčkou ani držiteľkou predmetnej nehnuteľnosti, a preto mal súd za to, že vlastníctvo ani nemohla vydržať. Okresný súd Prešov vo veci následne opätovne rozhodol (v poradí druhým) rozsudkom č.k. 13C/163/2010-334 zo dňa 6.2.2012 tak, že žalobu zamietol, a to pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na navrhovanom určení. Vychádzal z toho, že v danom prípade nastali ďalšie zmeny vo vlastníctve nehnuteľnosti prijatím zákona č. 138/1991 Zb. o prevode majetku obcí - ako vlastník nehnuteľnosti bol zapísaný žalovaný v 1. rade. Bolo potrebné, aby účastníkmi konania o určenie neplatnosti zmluvy boli žalobkyňa, žalovaný v 1. rade a štát (z ktorého vlastníctva prešla daná nehnuteľnosť do vlastníctva žalovaného v 1. rade), pričom žaloba mala smerovať proti kupujúcemu podľa kúpnej zmluvy zo dňa 15.6.1984 (alebo jeho nástupcovi), aby rozhodnutie súdu bolo pre nich záväzné postupom podľa § 159a O.s.p.. Mal za to, že tieto osoby neboli účastníkmi konania (s tým, že žalovaného v 1. rade nie je možné považovať za právneho nástupcu kupujúceho zo zmluvy zo dňa 15.6.1984). K námietkam tvrdenej neplatnosti kúpnej zmluvy pre nedostatok pripojenia geometrického plánu mal za to, že pre účely postupu podľa vyhlášky č. 23/1964 Zb. ktorou sa vykonával zákon č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, je potrebné v niektorých prípadoch, aby geometrický plán tvoril neoddeliteľnú súčasť takejto zmluvy, avšak pre účely určitosti právneho úkonu takéto neoddeliteľné pripojenie nie je nevyhnutné. Pre potreby určitosti právneho úkonu postačí, keď predmet zmluvy je slovne vymedzený tak, aby bol určitý a zrozumiteľný. Vychádzal pritom z toho, že v danom prípade predmet zmluvy je takýmto spôsobom v zmluve zo dňa 15.6.1984 špecifikovaný, pretože sú uvedené časti parciel, z ktorých sa vytvára nová parcela, a číslo geometrického plánu, ktorým táto parcela bola vytvorená. Ďalej je nepochybné, že takýto geometrický plán existoval, a z predložených dôkazov vyplýva, že k zmluve aj pripojený bol, aj keď nie takým spôsobom, aby tvoril jej neoddeliteľnú súčasť. Povinnosť, aby bol geometrický plán nedielnou súčasťou zmluvy o prevode časti nehnuteľnosti nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 31.5.2002 domáhala určenia, že kúpna zmluva uzavretá medzi Mestským národným výborom v Prešove a A. I. zo dňa 15.6.1984 je neplatná, poukázal na neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k existencii bezprávneho nátlaku na predchodkyňu žalobkyne pri uzatváraní zmluvy a vo vzťahu k existencii skutočnosti svedčiacej o výlučnom vlastníctve určitej vydelenej časti nehnuteľnosti (bod 6. rozsudku). Ďalej poukázal na nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení z dôvodu, že takého učenie by neriešilo vzťahy medzi stranami sporu konečným, určitým a definitívnym spôsobom a určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplne vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo (ZSP 78/2006)). A napokon (vzhľadom na rozsah predchádzajúceho prejednávania tejto veci), aj keď si súd uvedomuje, že ak dospel k záveru, že žaloba nie je prípustná, nemožno sa zaoberať žalobou vo veci samej, vo vzťahu k otázke platnosti kúpnej zmluvy považuje za vhodné uviesť aj to (okrem zotrvania na záveroch
o nepreukázaní nedostatku slobodnej vôle na jej uzavretie zo strany právnej predchodkyne žalobkyne uvedených v predchádzajúcich rozsudkoch), že napadnutú kúpnu zmluvu možno považovať za určitú a zrozumiteľnú. Predmet písomnej kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti zo dňa 15.6.1984 (časti pozemkov) bol v nej totiž slovne vyjadrený dostatočne určite a zrozumiteľne odkazom na konkrétny geometrický plán (ktorý v čase odkazu bol dokonca už aj úradne overený), a z toho dôvodu nemohli vzniknúť pochybnosti o tom akým spôsobom bola vôľa účastníkov kúpnej zmluvy prejavená, pričom tento prejav vôle (oboch účastníkov zmluvy) potvrdený ich podpismi bol zároveň vyjadrený na tej istej listine (§ 46 ods. 2 OZ). V súvislosti s úvahami o technickej jednote listiny zmluvy o prevode nehnuteľnosti s požiadavkou na neoddeliteľné pripojenie geometrického plánu k nej je pritom podľa názoru súdu potrebné vychádzať aj zo zrejmého zmyslu a účelu tohto ustanovenia, ktorými je pri právnych úkonoch týkajúcich sa prevodov nehnuteľností, vzhľadom na spravidla s nimi spojenú vyššiu dôležitosť a potrebu určitosti vzhľadom na s nimi často súvisiace otázky obydlia, vyššiu cenu a najmä skutočnosť, že pri nich spravidla nedochádza k reálnemu faktickému odovzdaniu predmetu kúpy - krátkou cestou (tak ako je tomu pri hnuteľných veciach), ale k odovzdaniu bez fyzického kontaktu (tzv. traditio longa manu) poukázaním na nehnuteľnosť s jej dostatočnou identifikáciou, (len) snaha o vylúčenie pochybností o obojstranne zhodnej identifikácie predmetu kúpy (ktorá by pri súčasnom reálnom odovzdaní veci krátkou cestou bola nepochybne doplnená faktickým odovzdaním a reálnym prevzatím predmetu kúpy). Vzhľadom na uvedené má súd za to, že záver o potrebe neoddeliteľného pripojenia geometrického plánu k zmluve o prevode nehnuteľností je preto namieste len vtedy, ak by zmluva vymedzovala predmet kúpy iba všeobecným poukazom na „pripojený“ geometrický plán. Ak je však v právnom úkone predmet kúpy dostatočne vyšpecifikovaný, a to napr. poukazom na konkrétny geometrický plán a je nepochybné, o ktorý geometrický plán ide (čo účastníci nespochybnili), požiadavka na vtelenie celého obsahu geometrického plánu (alebo iných ďalších vysvetľujúcich listín, doplnkov, či výkladov pojmov - na vysvetlenie inak dostatočne určitého a jasného prejavu vôle) do jednotnej listiny o prevode nehnuteľnosti je tak nadbytočná, a žalobkyňou prezentované stanovisko o nevyhnutnosti jeho neoddeliteľného technického pripojenia k zmluve na danú vec nedopadá. „Postačí, je-li geometrický plán vyhotoven a k listině připojen pouze jako příloha, z nich lze náležitě identifikovat předmět právního úkonu, který na geometrický plán jednoznačně odkazuje“ (R 28/1986). Na podporu uvedeného súd napokon poukazuje aj na novšie právne závery najvyšších súdnych autorít, podľa ktorých „Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane pripomína, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 Ústavy (k tomu pozri I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012, podobne aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010). ... Podľa neskorších rozhodnutí najvyššieho súdu (vrátane rozhodnutia uverejneného ako R 32/2008) nie je technická jednota zmluvy o prevode nehnuteľnosti podmienkou platnosti právneho úkonu, ale iba podmienkou katastrálneho konania, na odstránenie ktorej má byť účastník vyzvaný v konaní. Z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie platnosti právnych úkonov je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Zároveň majú súdy pri posudzovaní neplatnosti právnych úkonov zohľadniť aj zmysel a účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom právneho úkonu spája právny následok v podobe jeho neplatnosti. Požiadavky na písomnú formu právneho úkonu (alebo sprísnenú písomnú formu) nie sú samoúčelné. Pri posudzovaní platnosti právneho úkonu s ohľadom na splnenie písomnej formy v zmysle v § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka musí byť zohľadnený aj účel tejto normy (zvýrazňovacia funkcia dôležitých právnych úkonov, preukaznosť, trvalosť a spôsobilosť archivácie predmetných právnych úkonov ich účastníkmi, ako aj orgánmi verejnej správy, obmedzenie rizika pozmeňovania obsahu listiny a podobne). V okolnostiach danej veci ústavný
súd nie je toho názoru, že by účel § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka bol spochybnený v prípade, ak účastníci zmluvy o prevode nehnuteľností odkázali v tejto v zmluve na taký geometrický plán, ktorý bol autorizovaný a uložený orgánom správy katastra (a jeho obsah je tak dostatočne preukázateľný a možnosť vplyvu účastníkov na jeho obsah je obmedzený) a ktorý je priložený k návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“ (nález Ústavného súdu SR zo dňa 28.4.2014, sp. zn. IV. ÚS 15/2014). O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 CSP s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP a vzhľadom na úspech žalovaného v 1. rade zaviazal žalobkyňu k povinnosti nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 %, a keďže žalovaným v 2. a 4. rade napriek ich úspechu žiadne trovy v súvislosti s týmto konaním nevznikli, tak prvoinštančný súd vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanými v 2. a 4. rade náhradu trov konania stranám nepriznal.
2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a prizná žalobkyni právo na náhradu trov konania proti žalovanému v 1. rade a proti žalovanej v 4. rade v plnom rozsahu a vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. a 3. rade náhradu trov konania stranám neprizná. V odvolaní okrem iného namietala konštatovanú neprípustnosť žaloby, pričom poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/98/2010 zo dňa 29.6.2010 s poukazom na otázku retroaktivity. Pravá retroaktivita je nezlučiteľná s princípmi právneho štátu, k definujúcim znakom ktorého patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, to je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Je nesporné, že ustanovenie § 470 CSP je ustanovením nepravej retroaktivity, čo explicitne vyplýva z jeho ods. 1 a ods. 2. Súd prvej inštancie však tieto ustanovenia vyložil spôsobom nezlučiteľným s princípmi právneho štátu aj s ich výslovným znením a v dôsledku tohto arbitrárneho výkladu zamietol žalobu žalobkyne ako neprípustnú, teda nepreskúmal meritórne jej dôvodnosť, čím došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. Odvolateľka ďalej poukázala na predošlé rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 20Co/82/2012 zo dňa 22.4.2013 a uviedla, že ako je zrejmé, súd prvej inštancie sa odchýlil, presnejšie povedané posúdil vec priamo v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu. V tejto súvislosti už len navyše žalobkyňa dodala, že rozhodnutie odvolacieho súdu, naposledy citované, bolo vydané 23.4.2013, teda 5 rokov po tom, čo bolo rozhodnutie R32/2008 (ako rozhodnutie v správnej veci) uverejnené v zbierke. Krajský súd v tomto rozhodnutí uviedol, že súd prvého stupňa mylne aplikoval právo v danej veci, ak vychádzal zo zistenia, že predmetný geometrický plán ku kúpnej zmluve zo dňa 14.6.1984 nemusel byť pevne spojený ako nedielna súčasť. Ďalej poukázala na to, že pokiaľ ide o údajný nedostatok naliehavého právneho záujmu z dôvodu, že by určenie neplatnosti predmetnej zmluvy malo byť len akousi predbežnou otázkou, aj hypotetické úvahy súdu prvej inštancie sú v rozpore s platným právom. V tejto súvislosti poukázala na konštantnú aplikačnú prax, najmä na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/112/2011 zo dňa 6.3.2012, sp.zn. 4Cdo/56/2009 zo dňa 22.9.2010 sp.zn. 2Cdo/252/2009 zo dňa 28.9.2010.
3. Z citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu (ako aj z judikátu R 61/2017) vyplýva, že nedostatok naliehavosti právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy absentuje vtedy, ak rozhodnutie súdu o takejto neplatnosti nemôže byt' podkladom na zápis do katastra nehnuteľností, alebo samotný zápis je len súčasťou už existujúcich sporov a právne postavenie žalobcu sa vykonaním zápisu nezmení. Toto však nie je prípad súdenej veci, keďže práve zápis zmeny vlastníckeho práva na základe neplatnej zmluvy je tou skutočnosťou, ktorá sa rozhodnutím súdu definitívne vyrieši. K námietke vydržania zo strany žalovaného v 1. rade je potrebné uviesť, že samotná námietka nie je prekážkou zápisu určovacieho rozsudku do katastra a procesná aktivita či pasivita tej strany konania, ktorá sa touto námietkou bráni, nemôže byť na ťarchu žalobkyne. Žalovaný v 1. rade na preukázanie svojich tvrdení neoznačil žiadne dôkazy a žalobkyňa v konaní o určenie neplatnosti zmluvy nie je povinná vyvracať tvrdenia druhej strany, na ktoré táto strana ani neoznačila, ani nepredložila žiadne dôkazy. Otázka ako, kedy a či vôbec si žalovaný v 1. rade mieni v budúcnosti uplatňovať voči žalobkyni svoje domnelé práva, je otázkou, ktorá nemá nijaký súvis s existenciou naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení neplatnosti kúpnej zmluvy. Posledným hypotetickým dôvodom na zamietnutie žaloby je záver súdu prvej inštancie o určitosti zmluvy. Okrem dôvodov uvedených pri odvolacom dôvode podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP žalobkyňa dopĺňa svoje argumenty proti tejto hypotéze o nasledujúce skutočnosti. Súd prvej inštancie sa celkom zjavne inšpiroval pri osvojovaní si tejto hypotézy judikátom R 32/2008. Bez ohľadu na už vyššie uvedené námietky pri koncipovaní tejto hypotézy ušlo pozornosti súdu prvej inštancie, že toto rozhodnutie vo veci správneho súdnictva sa odvoláva na stav, kedy sú údaje v zmluve údajmi katastra nehnuteľností.
Žalobou napadnutá zmluva však bola uzatvorená v roku 1984 a ako vyplýva z jej článku 1, predmetom prevodu boli nehnuteľnosti, ktoré boli identifikované číslami pozemnoknižných parciel. Pokiaľ je v tejto časti zmluvy uvedené, že kupované časti pozemnoknižných parciel majú tvoriť podľa geometrického plánu parcelu č. XXXX/X vo výmere 10 000 m2, zo žiadneho ustanovenia zmluvy nevyplýva, že by sa účastníci zmluvy - predávajúca s týmto geometrickým plánom oboznámila, a že by tento geometrický plán mal tvoriť súčasť či prílohu tejto zmluvy. Osobitne kurióznym je rozpor medzi článkom 1 a článkom 2 kúpnej zmluvy, keď v článku 1 je uvedené, že časti pozemnoknižných parciel mpč. XXXX a XXXX majú mať výmeru 10 000 m2, ale v článku 2 bola kúpna cena dohodnutá len za pozemok v celkovej výmere 9 900 m2. Len na okraj je potrebné poznamenať, že druhej z podielových spoluvlastníčok bola pri použití toho istého oceňovacieho predpisu a tej istej výmery určená náhrada 16 400 Kčs, pričom právnej predchodkyni žalobkyne bola určená kúpna cena 16.880,- Kčs. Na záver poukázala na skutočnosť, že geometrický plán, ktorý v roku 1988 predložil Mestský národný výbor ako prílohu k návrhu na zápis v evidencii nehnuteľností, napriek tomu, že v kúpnej zmluve je parcela, ktorá by mala vzniknúť z kupovaných parciel právnej predchodkyne žalobkyne, označovaná ako parcela č. XXXX/X, označuje túto parcelu po prečiarknutí číslice X ako parcelu č. XXXX/XX, pričom to isté označenie uvedenej parcely (zjavne prepísané) je uvedené aj na grafickej časti geometrického plánu. Nie je zrejmé, kedy a z akých dôvodov došlo k takejto zmene, či pred podpisom zmluvy, či po jej podpise. Je však zrejmé, že samotný obsah zmluvy nedáva možnosť vyvodiť, že by obom účastníkom zmluvy bol tento geometrický plán známy a obsah zmluvy nenasvedčuje ani tomu, že by mal byť jej súčasťou. Záver súdu prvej inštancie o určitosti zmluvy nemá teda opodstatnenie vo vykonaných dôkazoch.
4. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný v 1. rade, ktorý poukázal na neopodstatnenosť dôvodov odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP a navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
5. K vyjadreniu žalovaného v 1. rade vyjadrila žalobkyňa, ktorá poukázala na svoje odvolacie argumenty a zotrvala na dôvodnosti svojho odvolania v celom rozsahu.
6. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný v 1. rade, ktorý zotrval na svojom písomnom vyjadrení a dôvodoch v ňom uvedených.
7. Po vykonaní predchádzajúceho rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 20Co/32/2018-612 zo dňa 30.5.2019 bolo podaním zo dňa 21.10.2019 prvostupňovému súdu zo strany právnej zástupkyne pôvodnej žalobkyne oznámené, že počas odvolacieho konania, dňa XX.XX.XXXX menovaná zomrela, čo vyplýva z úmrtného listu (č.l. 626 spisu).
8. V zmysle uznesenia Okresného súdu Prešov č.k. 35D/442/2019-40 zo dňa 26.06.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.07.2019, právnymi nástupcami po žalobkyni O. C. sú dedičia - 1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. D. XXXX/XX, E. a 2/ A. F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. F. XXXX/ XX, H. - I. A..
9. Následne odvolací súd uznesením č.k. 20Co/32/2018-636 zo dňa 08.11.2019 rozhodol, cit.: ,,Súd pokračuje v konaní s právnymi nástupcami žalobkyne, a to: 1. A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. D. XXXX/XX, E., 2. A. F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. F. XXXX/XX, H. - I. A..“
10. Uznesením Krajský súd v Prešove sp.zn. 20Co/32/2018-640 zo dňa 7.2.2020 opravil záhlavie: „Opravuje sa záhlavie rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 20Co/32/2018-612 zo dňa 30.05.2019 v označení žalobkyne, keď namiesto "O. C., A. D. XX, E., zastúpenej JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Štúrova 20, 062 83 Košice", majú správne byť uvedení žalobcovia "1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. D. XXXX/XX, E., 2/ A. F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. F. XXXX/XX, H. - I. A..“
11. Na dovolanie žalobcov Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 6Co/173/2020-668 z 31.1.2023 rozhodol tak, že: „Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. mája 2019 sp. zn. 20Co/32/2018 v napadnutom potvrdzujúcom výroku v spojení s opravným uznesením zo 7. februára 2020 sp. zn. 20Co/32/2018 z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia mu v r a c i a na ďalšie konanie.“ Dovolací súd najmä uviedol, že z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že odvolací súd konal so stranou sporu, ktorá v čase vyhlásenia dovolaním napadnutého rozhodnutia vo veci samej nemala procesnú
spôsobilosť z dôvodu jej zániku (úmrtím XX. XXXXXX XXXX). Následný procesný postup vyplývajúci z ustanovenia § 63 CSP v spojení s § 224 CSP nebol v súlade s procesnými predpismi, lebo k zániku procesnej subjektivity došlo pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej, ktorým je súd viazaný (§ 219 ods. 4 CSP). V takom prípade nedostatok procesnej subjektivity strany v spore nebolo možné následne opraviť ako inú zrejmú nesprávnosť v zmysle ustanovenia § 224 CSP. Dovolatelia preto opodstatnene namietali dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 420 písm. b) CSP.
12. Krajský súd v Prešove preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 379 a nasl. CSP) a dospel k záveru, že rozsudok s výnimkou výroku o náhrade trov konania medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade je vecne správny.
13. Odvolací súd vo vzťahu k názoru prvoinštančného súdu o nedostatočnosti naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti predmetnej zmluvy uvádza, že v plnom rozsahu sa stotožňuje s námietkami uvedenými v odvolaní zo strany žalobkyne a konštatuje, že žalobkyňa bez akýchkoľvek pochybností preukázala existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti predmetnej zmluvy a výklad prvoinštančného súdu o jeho nedostatku je zjavne nesprávny, arbitrárny, nezohľadňujúci znenie ust. § 470 ods. 2 CSP a v protiklade s princípom ochrany legitímnych očakávaní.
14. Z uvedeného pohľadu však aj napriek tejto zjavnej nesprávnosti právneho záveru súdu prvej inštancie rozsudok z ďalších dôvodov podľa názoru odvolacieho súdu je vecne správny, a to z týchto dôvodov.
15. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil v otázke technickej jednoty listiny kúpnej zmluvy v súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky. IV ÚS 15/2014-77 a odvolací súd sa v tejto časti s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu stotožňuje v celom rozsahu.
16. V tejto súvislosti odvolací súd v otázke nejednotnosti právneho záveru v posudzovaní technickej jednoty listiny kúpnej zmluvy poukazuje na to, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax vyššej súdnej autority, ktorú treba považovať za ustálenú rozhodovaciu prax (čl. 2 ods. 2 CSP). Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti. Porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10.11.2011 sp.zn. IV. ÚS 481/2011-19.
17. Doktrína legitímneho očakávania je doktrínou verejného práva, ktorá spočíva v tom, že súkromná osoba ako účastník právneho vzťahu má voči orgánu verejnej moci isté odôvodnené očakávania. Tieto odôvodnené očakávania sa vzťahujú na postup orgánu verejnej moci, prípadne rozhodnutie toho orgánu. Postup orgánu verejnej moci totiž musí byť predvídateľný (vzhľadom na právnu úpravu) a orgán nemôže v skutkovo podobných prípadoch rozhodovať rozdielne (IV ÚS 15/2014-77 cit. ,,Ústavný súd pritom zdôrazňuje, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobný veciach, je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva (pozri rozhodnutie ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007). V danej veci bolo podľa názoru ústavného súdu pôvodné zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu prekonané jeho neskoršou judikatúrou a krajský súd mal tento interpretačný posun zohľadniť.
18. V tejto veci sa odvolací súd domnieva, že je dôležitým nález Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 15/2014-77 zo dňa 28.4.2014, ktorý sa podrobne zaoberal stanoviskom Občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp.zn. Cpj/33/01, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3SŽ-oKS 55/2006 z 5.10.2006 uverejneného Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdu Slovenskej republiky č. 3 z roku 2008 ako R32/2008, uznesením najvyššieho súdu sp.zn. 6Cdo/64/2011 z 26.9.2012 a ďalšie.
19. Pre úplnosť ústavný súd uviedol, že v judikatúre najvyššieho súdu nachádzame aj ojedinelé opačné stanovisko, prikláňajúce sa k rigidnej požiadavke na spojenie, keď vyžadoval spojenie jednotlivých listín zošitím a spojenie kovovou sponou (prostredníctvom tzv. kancelárskej zošívačky), považoval za nedostatočné (porov. rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky z 16.12.2008 sp.zn. 2Cdo/250/2007).
20. Ďalej ústavný súd ale považoval za nevyhnutné vysloviť sa aj k ústavnej akceptovateľnosti výkladu podmienok neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti krajským súdom. Krajský súd totiž zvolil interpretáciu, ktorá na platnosť právneho úkonu kladie vyššie požiadavky, ako vyplývajú z judikatúry najvyššieho súdu a podľa názoru ústavného súdu dokonca rigoróznejšie, ako bežný adresát práva dokáže vyvodiť z § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorej, ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľností, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane pripomína, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy.
21. Ústavný súd ďalej uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je aj z tohto hľadiska nedostatočné. Krajský súd posúdil kúpnu zmluvu za neplatnú pre nedostatok technickej jednoty listiny z dôvodu „neurčitosti a nezrozumiteľnosti predmetu kúpy“, a to na rozdiel už od citovaného stanoviska najvyššieho súdu (ako aj od uvedenej neskoršej rozhodovacej činnosti), ktoré za dôvod neplatnosti právneho úkonu v dôsledku nedodržania technickej jednoty listín považovali nedostatok zákonom vyžadovanej písomnej formy právneho úkonu podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ústavný súd zoznam ustanovení obsiahnutý v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý obsahuje aj § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, „ktorá skutočnosť v zmysle ust. § 37 ods. 1, § 46 ods. 1. 2 O.z., § 80 písm. c) O.s.p. a § 126 ods. 1 O.z. viedla súd prvého stupňa k vyhoveniu žalobe v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy“, nepovažuje za odôvodnenie právneho dôvodu neplatnosti právneho úkonu. Tento výpočet obsahuje tak procesnoprávne, ako aj hmotnoprávne ustanovenia a nie je v samotnom texte odôvodnenia reflektovaný (najmä s ohľadom na § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak krajský súd považoval predmetnú zmluvu za neurčitú alebo nezrozumiteľnú, mal uviesť, v čom táto neurčitosť (nedostatok určitosti vzhľadom na predmet zmluvy) a nezrozumiteľnosť (nemožnosť odstrániť pochybnosti o obsahu zmluvy výkladom) spočíva. V okolnostiach danej veci musí byť zohľadnená tá skutočnosť, že zmluvné strany sa v zmluve odvolávali na listinu (geometrický plán), ktorý bol orgánom správy katastra overený pred uzatvorením zmluvy a archivovaný mimo sféru vplyvu jednotlivých účastníkov. Pochybnosti o určitosti obsahu zmluvy alebo nezrozumiteľnosti nie sú vysvetliteľné poukazom na nedostatočné spojenie jednotlivých listín, ktoré podľa názoru krajského súdu predstavujú jeden právny úkon, ak z odôvodnenia napadnutého rozsudku niet pochýb o ich skutočnom obsahu (a teda ani o ich výklade). V okolnostiach danej veci kolidovali (najmenej) dva možné výklady vplyvu požiadavky technickej jednoty listiny na platnosť právneho úkonu. Podľa krajského súdu, ako aj podľa zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu je nedostatok technickej jednoty listiny dôvodom neplatnosti právneho úkonu. Podľa neskorších rozhodnutí najvyššieho súdu (vrátane rozhodnutia uverejneného ako R 32/2008) nie je technická jednota zmluvy o prevode nehnuteľnosti podmienkou platnosti právneho úkonu, ale iba podmienkou katastrálneho konania, na odstránenie ktorej má byť účastník vyzvaný v konaní. Z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie platnosti právnych úkonov je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Zároveň majú súdy pri posudzovaní neplatnosti právnych úkonov zohľadniť aj zmysel a účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom právneho úkonu spája právny následok v podobe jeho neplatnosti. Požiadavky na písomnú formu právneho úkonu (alebo sprísnenú písomnú formu) nie sú samoúčelné. Pri posudzovaní platnosti právneho úkonu s ohľadom na splnenie písomnej formy v zmysle v § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka musí byť zohľadnený aj účel tejto normy (zvýrazňovacia funkcia dôležitých právnych úkonov, preukaznosť, trvalosť a spôsobilosť archivácie predmetných právnych úkonov ich účastníkmi, ako aj orgánmi verejnej správy, obmedzenie rizika pozmeňovania obsahu listiny a podobne). V okolnostiach danej veci ústavný súd nie je toho názoru, že by účel § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka bol spochybnený v prípade, ak účastníci zmluvy o prevode nehnuteľností odkázali v tejto v zmluve na taký geometrický plán, ktorý bol autorizovaný a uložený orgánom správy katastra (a jeho obsah je tak dostatočne preukázateľný a možnosť vplyvu účastníkov na jeho obsah je obmedzený) a ktorý je priložený k návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
22. Z výsledkov vykonaného dokazovania v prejedávanej veci je nepochybné, že zmluvné strany, resp. ich právni predchodcovia uzavreli predmetnú kúpnu zmluvu dňa 15.6.1984. Geometrický plán, na ktorý sa predmetná kúpna zmluva v čl. 1 odvoláva, bol overený dňa 21.2.1984, teda cca 4 mesiace pred samotným uzavretím predmetnej kúpnej zmluvy. V okolnostiach danej veci je potom potrebné zohľadniť skutočnosť, že zmluvné strany sa v zmluve odvolávali na geometrický plán v čl. 1 predmetnej zmluvy, ktorý bol katastrom overený pred uzatvorením samotnej zmluvy a archivovaný mimo sféru vplyvu jednotlivých účastníkov. Teda účel § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka bol v danom prípade nepochybne naplnený a z tohto pohľadu prevodná zmluva netrpí vadou neurčitosti právneho úkonu.
23. So zreteľom na uvedené odvolací súd sa aj napriek predchádzajúcemu rozhodnutiu a argumentácii v súvislosti s určitosťou právneho úkonu, s poukazom na stanovisko č. 69/2001 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3.10.2001 priklonil k názorovej línii ústavného súdu, prezentovanej v náleze ústavného súdu sp.zn. IV. ÚS 15/2014-77 zo dňa 28.4.2014, teda rešpektujúc doktrínu legitímneho očakávania sa podľa ust. § 393 ods. 3 CSP odkláňa od rozhodnutia č. 69/2001 uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR č. 4/2001, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu nezohľadňuje fair trail proces podľa Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
24. Žalobkyňa dôvody neplatnosti právneho úkonu opierala o existenciu bezprávneho nátlaku pri uzatváraní predmetnej zmluvy, ktorý však počas celého konania nepreukázala, pretože poukázanie na možnosť vyvlastnenia nie je bez ďalšieho bezprávnym nátlakom. Vo vzťahu k tvrdeniam o neplatnosti zmluvy prevádzajúcej spoluvlastnícky podiel (v súvislosti s tvrdeným výlučným vlastníctvom s poukazom na to, že si so sestrou už predtým nehnuteľnosti reálne rozdelili), súd prvej inštancie už v predošlých rozhodnutiach (uvedené v bode 6 napadnutého rozsudku) vychádzal z toho, že na základe dedičského rozhodnutia zo dňa 3.7.1975 pôvodná žalobkyňa spolu so svojou sestrou nadobudli predmetné nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva, každá v jednej polovici, a v konaní taktiež nebola preukázaná existencia žiadneho právneho úkonu, na základe ktorého by sa žalobkyňa stala výlučnou vlastníčkou určitej vydelenej časti týchto nehnuteľností. Pokiaľ by teda mala nadobudnúť výlučné vlastníctvo k časti týchto nehnuteľností, muselo by sa tak stať na základe vydržania. Na to, aby právna predchodkyňa žalobkyne mohla nehnuteľnosť vydržať, musela by uplynúť desaťročná vydržacia doba, čo by sa stalo najskôr 3.7.1985 (keďže dobromyseľnou držiteľkou sa mohla stať až po smrti svojho otca, pretože k deľbe nehnuteľností malo dôjsť až vtedy a dobromyseľnosť mohla odvodzovať až od dedičského rozhodnutia). V tom čase však už nebola vlastníčkou ani držiteľkou predmetnej nehnuteľnosti, a preto mal súd prvej inštancie za to, že vlastníctvo ani nemohla vydržať. S uvedenými závermi sa v plnom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v celom rozsahu naň poukazuje. Navyše tieto závery boli uvedené aj v predchádzajúcom rozsudku prvoinštančného súdu zo dňa 29.1.2005 sp.zn. 13C/107/2002-83.
25. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp.zn. 5Obo/52/2010).
26. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191 ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp.zn. 21Cdo 65/2000).
27. Nemožno neuznať žalobcom, že procesy kontrahovania počas doby socializmu boli najmä v súvislosti s podcenením významu pôdy nie ideálne a vznikali aj krivdy. Práve za tým účelom aspoň niektoré z krívd sa zákonodarca rozhodol napraviť, pretože nie všetky krivdy je možné odstrániť (Zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách) alebo zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Na prípady, a tým je aj predmetná vec, bol založený osobitný reštitučný právny dôvod (vec sa vydá osobe, ak vec bola odkúpená v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok § 6 ods. 1 písm. g) zákona č. 87/1991 Zb. alebo § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb). Súdna prax sa ustália, že iba podľa špeciálnych predpisov bolo možné tieto krivdy napraviť a imanentnou súčasťou reštitučných právnych predpisov bolo uplatnenie práva osôb v prepadnej lehote (porovnaj nález Ústavného súdu SR I. ÚS 460/2017). V určitom období bola aplikačná prax súdov nejednotná, pretože popri reštitučných predpisov bolo možné uplatňovať právo podľa všeobecných právnych predpisov. Avšak v súčasnosti aplikačná prax podporuje názor, že nápravu krívd v minulosti možno docieliť len podľa reštitučných právnych predpisov.
28. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O.s.p., resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010).
29. Odvolací súd vo vzťahu k neplatnosti zmluvy v súvislosti s výplatou ceny za predmet zmluvy zníženej o čiastku korešpondujúcu výmere 100 m2 poukazuje na to, že tento dôvod sa nedotýka absolútnej neplatnosti právneho úkonu a prípadne právo zo zmluvy týmto rozsudkom nie je dotknuté.
30. To isté platí pre argument, s ktorým žalobkyňa prišla až po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k zmene označenia čísla parcely ceruzou z čísla parcely XXXX/X po prečiarknutí číslice X ako parcelu XXXX/XX, pričom samotná žalobkyňa uvádza, že nie je zrejmé, kedy a z akých dôvodov došlo k takejto zmene, či pred podpisom zmluvy či po jej podpise, avšak je však zrejmé, že samotný obsah zmluvy nedáva možnosť vyvodiť, že obom účastníkom zmluvy bol tento geometrický plán známy a obsah zmeny nenasvedčuje ani tomu, že by mal byť jej súčasťou. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje, na to že vo sfére vplyvu katastra nehnuteľností bol nepochybne predmetný geometrický plán tak, ako vyplýva z č.l. 23 2. dielu spisu, kde uvedená parcela je neprepisovaná. Jedná sa o kópiu dotknutého geometrického plánu, pričom kópia je úplná a totožná s prvopisom geometrického plánu (zo dňa 22.9.2010). So zreteľom na uvedené je potom zrejmé, že k dopisovaniu do predmetného geometrického plánu a číslovaniu ceruzou mohlo dôjsť až po dátume 22.09.2010, aj z tohto ohľadu sú námietky odvolateľky neopodstatnené. V súvislosti s ďalšími námietkami uvedenými v odvolaní odvolací súd poukazuje na to, že v uznesení Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.6.2010 sp.zn. 16Co/20/2010- 276 je okrem iného uvedené, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku sa žiadnym spôsobom nevyrovnal s tvrdenou okolnosťou, že predmetná kúpna zmluva trpí aj vadou určitosti, k tomu neprijal žiadne závery a nie sú z odôvodnenia rozhodnutia zrejmé ani bližšie úvahy k tejto otázke. Z tohto dôvodu bol rozsudok súdu prvého stupňa v tomto smere nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Rozsudok v tomto prípade bol zrušený z dôvodu nepreskúmateľnosti podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.
31. So zreteľom na uvedené rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby a o výroku o trovách konania medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovanými v 2. a 4. rade je vecne správny a odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok v dotknutých výrokoch potvrdil.
32. Odvolací súd v súvislosti s napadnutým výrokom o náhrade trov konania medzi žalobkyňou (teraz žalobcami) a žalovaným v 1. rade konštatuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, pretože súd prvej inštancie opomenul ex offo skúmanie dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP v súvislosti s rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania medzi žalobcami a žalovaným 1.
rade. Je evidentné, že balansujúca judikatúra a evolutívnosť právnych názorov nemôže byť na ťarchu neúspešných žalobcov, avšak súd prvej inštancie sa uvedenými hľadiskami ani len nezaoberal, a preto jeho rozhodnutie v otázke náhrady trov konania nepreskúmateľné a nepresvedčivé, nezohľadňujúce požiadavku presvedčivosti upravenú ustanovením § 220 CSP.
33. So zreteľom na uvedené odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) rozsudok vo výroku o náhrade trov konania medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovaným v 1. rade zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie nové a rozhodnutie.
34. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude rozhodnúť opätovne o náhrade trov konania s prihliadnutím na dôvody hodné osobitného zreteľa v naznačenom smere podľa § 257 CSP.
35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).