Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_6Co-9-2021.pdf
PDF · 204.35 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/9/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členiek JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcov: X/ A. P., K.. XX.XX.XXXX, V. Y. XXXX/XX, O., X/ H.. V. P., K.. XX.XX.XXXX, X.Ý. Y. XXXX/XX, O., X/ H.. V. P., K.. XX.XX.XXXX, W. XXXX/XD, O., spoločne zast. JUDr. Štefanom Haulíkom, advokátom, AK Jesenského 2, Bratislava, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I z 24. januára 2020, č. k. 7C/1/2000-848, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku p o t v r d z u j e . II. Vo výroku II. sa napadnutý rozsudok mení tak, že sa žaloba v tejto časti z a m i e t a. III. Žalobcom 2/ a 3/ sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96 %. IV. Žalovanému sa priznáva voči žalobkyni 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 82%. V. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom 1/ - 3/ spoločne a nerozdielne sumu 8.653,62 eur so 16,5 % úrokom z omeškania ročne od 20.9.2002 až do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 87.523,74 eur s úrokom z omeškania 5,5 % ročne zo sumy 27.972,45 eur od 24.09.2013 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 22.177,18 eur od 05.02.2015 do zaplatenia a 5,05 % ročne zo sumy 36.217,77 eur od 3.3.2016 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.). Žalobcom 1/-3/ voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok IV.). 2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo zistil, Ž. H.. O. P. sa stal vlastníkom pozemku a to záhrady o výmere 3201 m2, parc. č. XXXX vedenom na liste vlastníctva č. XXXX, okr. Bratislava v katastrálnom území S. B. na základe rozhodnutia Pozemkového úradu Bratislava mesto č. XXX/XX- V. G. XX.XX.XXXX, a po smrti ktorého sa na základe osvedčenia o dedičstve z 12.08.2008 stala A. P. vlastníčkou uvedeného pozemku pozostávajúceho z parciel registra „D.“ č. XXXX/XXX-XXX, XXX, XXX, XXX-XXX, XXX, XXX, ktorá skutočnosť vyplývala aj z identifikácie pozemkovoknižnej parcely č. XXXX zo 06.11.2015. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 6C 834/97 ďalej súd prvej inštancie zistil, že H.. O. P. podal voči odporcom 1/ Hlavné mesto SR a 2/ Slovenský plynárenský priemysel, žalobu, v ktorej sa domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi odporcami 1/, 2/ dňa 19.10.1995 (ďalej len „kúpna zmluva“), predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva na pozemky žalobcu, parc. č. XXXX/XXX o výmere 84 m2, parc. č. XXXX/XXX o výmere 58 m2, parc. č. XXXX/XXX o výmere 58 m2, parc. č. XXXX/XXX o výmere 47 m2 a parc. č. XXXX/XXX o výmere
1074 m2, parc. č. XXXX/XXX o výmere 193 m2 zapísaných v Katastri nehnuteľností Okresného úradu Bratislava H. na liste vlastníctva č. XXXX, v kat. úz. S. B. (ďalej len „pozemky“) a vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku navrhovateľa bez právneho dôvodu za obdobie od 01.09.1994 do 01.09.1995, o ktorej rozhodol Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č.k. 6C 834/97-89 z 2. marca 2000 tak, že určil, že predmetná kúpna zmluva je neplatná a odporcu v 1. rade zaviazal na úhradu sumy 273.800,- Sk s prísl. a odporcu 2/ na úhradu sumy 46.300,- Sk s prísl. s odôvodnením, že odporca 1/ užíval pozemok navrhovateľa v časti 2738 m2 a odporca 2/ v časti 463 m2. Krajský súd v Bratislave na podklade odvolania odporcov rozsudkom č.k. 16Co 385/00-106 z 28.2.2001 potvrdil napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č.k. 6C 834/97-89 zo dňa 2.3.2000, právoplatný dňa 04.06.2001 v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy a vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č.k. 6C 834/97-139 z 19.02.2002 zaviazal odporcu 1/ na úhradu sumy 273.800,- Sk s príslušenstvom a odporcu 2/ na úhradu sumy 46.300,- Sk s príslušenstvom. Krajský súd v Bratislave v poradí druhým rozsudkom č.k. 7Co 89/03-164 z 19.04.2005, právoplatným dňa 23.06.2005, zmenil rozsudok súdu prvej inštancie voči odporcovi 2/ tak, že návrh zamietol a voči odporcovi 1/ rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie s odôvodnením, že odporca 2/ uzavrel s navrhovateľom dohodu a odkúpil od neho príslušnú časť pozemku o výmere 498 m2, preto z uvedeného dôvodu návrh voči nemu zamietol a v časti uplatneného nároku voči odporcovi 1/ vrátil vec súdu prvej inštancie z dôvodu nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozhodnutia. Následne v ďalšom konaní Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č.k. 6C 834/97-195 zo dňa 06.04.2006 opätovne zaviazal odporcu 1/ na úhradu sumy 273.800,- Sk s prísl. a na základe podaného odvolania Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 9Co 315/06-214 z 31.03.2008 opätovne zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôsledku smrti navrhovateľa H.. O. P. Okresný súd Bratislava IV. pokračoval v konaní s jeho dedičkou A. P. a rozsudkom č.k. 6C/834/97-253 zo dňa 29.09.2009 návrh zamietol, keď v odôvodnení uviedol, že pôvodne sa navrhovateľ domáhal nároku za obdobie od 01.09.1994 do 01.09.1995, avšak po viacerých úpravách ustálil rozhodné obdobie, počas ktorého mal odporca v 1. rade užívať vyššie uvedené pozemky neoprávnene a to od 28.08.1996 do 28.08.1997, a na základe podanej námietky premlčania návrh zamietol. Krajský súd v Bratislave na základe odvolania navrhovateľky v poradí štvrtým rozhodnutím, rozsudkom č.k. 9Co 110/10-281 zo dňa 07.10.2010, právoplatným dňa 15.11.2010, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa. 3. Z osvedčenia o dedičstve po H.. O. P., G.. XX.XX.XXXX, Č.. XXD XXX/XXXX U. P. XX/XXXX zo dňa 12.08.2008, právoplatného 12.08.2008 súd prvej inštancie zistil, že manželka poručiteľa A. P. a jeho deti H.. V. P. U. H.. V. P. ako dedičia v 1. dedičskej skupine nadobudli dedičský podiel, každý z nich v 1/3 dedičstva z nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX v kat. úz. S. B., ktorú na základe dohody o vyporiadaní dedičstva prebrala manželka poručiteľa A. P.. Zo zápisnice o ohliadke nehnuteľnosti z 11.10.2011 súd prvej inštancie tiež zistil, že parcela č. XXXX/XXX (nové parc. č. podľa LV XXXX sú XXXX/XXX U. XXXX/XXX), ktorá sa začína chodníkom pre chodcov pod panelákovým domom (ul. Z.), je prístupovou cestou (H. ul.) k rodinným domom, na ktorej konci sa začína ul. P. P. X. Ďalej súd prvej inštancie z oznámenia žalovaného č. R., XXXX/XX/XXNu z 10.2.1994 doručeného pôvodnému žalobcovi H.. O. P. zistil, že pozemok, parc. č. XXXX sa nachádza na území Obytný súbor P. P. H.. stavba, z veľkej časti je parcela nezastavaná, na ktorej sa nachádzajú plechové stavebné búdy, pričom sa realizovala úprava terénu, na parcele sú betónové panely a navážka hliny, cez parcelu prechádza cesta slúžiaca stavenisku. Zo správ Oddelenia správy nehnuteľností Magistrátu Hlavného mesta SR z 18.10.2011 a 25.09.2013 súd prvej inštancie zistil, že prístupová cesta (H. ul.), nachádzajúca sa na pozemkoch registra „C“ parc. č. XXXX/XXX U. XXX v kat. úz. S. B., rovnako ako komunikácia Z., nachádzajúca sa na pozemkoch parc. č. XXXX/XXX U. XXX nie sú zaradené do siete miestnych komunikácií na území Hlavného mesta SR Bratislavy. 4. Z vyjadrenia Generálneho investora Bratislavy na podklade rozhodnutia o umiestnení stavby č. Ú.- XXXX-XXX/XX/XX z 28.05.1985, stavebných povolení na bytové objekty, vodohospodárske, energetické a dopravné, situácie so zákresom vodovodu a kanalizácie a orientačnej situácie P. P. X. stavba súd prvej inštancie zistil, že na dnešnej parcele XXXX/XXX v kat. úz. S. B. boli v roku 1993 zrealizované objekty: vodovod mimo kolektora DN 150-2TLP, vodovod mimo kolektora DN 150-3 TLP, kanalizačný zberač DN 600, stoka A VIII-8-21, kanalizácia časť „U.“ DN 600 - stoka A VIII-8-211 a v r. 1996 obytný objekt č. XXX (OS P. P. - X. stavba), parkovisko. Stavebné povolenia boli vydané v roku 1988, kolaudačné rozhodnutia boli vydané v rokoch 1994-1996, pričom pôvodne podľa objektovej skladby na časti predmetného pozemku mala byť vybudovaná materská škola a detské jasle, avšak uvedené sa napokon nezrealizovalo, uskutočnili sa len sadové úpravy, následne od 25.11.1997 do 25.11.1998 boli na parcele č. XXXX/XXX stavebné práce ukončené a nebola tam ani skládka stavebného odpadu.
5. Zo znaleckého posudku Ing. Hany Mozolovej č. XX/XXXX súd prvej inštancie zistil, že uvedené pozemky sa nachádzajú v zastavanom území Bratislavy, mestskej časti S. B., na území zastavanom obytným súborom P. P., v chránenej krajinnej oblasti, pričom tieto sú svahovité, čiastočne zastavané. Na pozemkoch parc. č. XXXX/XXX U. XXX sú postavené stavby - trafostanica a hromadná garáž, na parc. č. XXXX/XXX-XXX, XXX, XXX U. XXX spevnené plochy - chodníky, parc. č. XXXX/XXX U. XXX sú zastavané asfaltovou cestou a parkoviskom, parc. č. XXXX/XXX-XXX tvorí sídlisková zeleň a parcela XXXX/XXX je čiastočne zastavaná cestou (H. ul.), inak sa jedná o nezastavanú plochu so stavbami - inžinierskymi sieťami pod povrchom. Všeobecná hodnota nájmu pozemkov v období rokov 1997 a 1998 bola v znaleckom posudku stanovená v sume 48.200 eur a v období r. 2010-2012 na sumu 56.900 eur. Všeobecná hodnota nájmu za užívanie parc. č. XXXX/XXX, XXX - na ktorých sú verejné komunikácie, parc. č. XXXX/XXX, XXX na ktorých sa nachádzajú chodníky spolu vo výmere 465 m2 v období 25.11.1999 - 25.10.2012 bola stanovená na sumu 27.540 eur bez ohľadu na to, či sa používali na podnikateľské účely. Zo znaleckého posudku Ing. Hany Horníkovej Mozolovej č. XX/XXXX, ďalej súd prvej inštancie zistil, že všeobecná hodnota práva zodpovedajúceho vecnému bremenu na parc. č. XXXX/XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX-XXX za obdobie 09.10.2010 - 31.12.2015 na pozemkoch zastavaných stavbami okrem parc. č. XXXX/XXX bola stanovená vo výške 4,705 eur/ m2 za posudzované obdobie, hodnota práva zodpovedajúceho vecnému bremenu za obdobie od 26.10.2012-31.12.2015 za pozemok parc. č. XXXX/XXX o výmere 1915 m2 vo výške 13,198 eur/ m2, všeobecná hodnota nájmu nehnuteľností - pozemkov parc. č. XXXX/XXX-XXX nachádzajúcich sa v kat. úz. S. B., zapísaných na LV č. XXXX za obdobie od 26.10.2012 do 31.12.2015 vo výške 11,623 eur/m2 a všeobecná hodnota nájmu nezastavanej časti pozemku č. XXXX/XXX za obdobie od 26.10.2012-31.12.2015 vo výške 27,894 eur/m2. 6. Zo stanoviska útvaru technickej infraštruktúry z 19.08.2015 súd prvej inštancie ďalej zistil, že územím prechádzajú potrubia verejného vodovodu, kanalizácie a STL plynovodu, ktorých vlastníkmi sú BVS, a.s. a SPP, a.s. a prevádzkovateľmi elektrických zariadení ZSE, a.s. Bratislava. Z oddelenia správy nehnuteľností vo svojom vyjadrení z 24.07.2015 ďalej zistil, že na základe žiadosti z 16.07.2015 Mestskej časti Bratislava - S. B. o zatriedenie komunikácií Z. U. B. do siete miestnych komunikácií ako komunikácie III. triedy, Hlavné mesto SR Bratislava začalo dňa 16.07.2015 konanie o zatriedení komunikácie Z. do siete miestnych komunikácií ako komunikácie III. triedy. Uviedol, že vo veci zatriedenia komunikácie na H. ul. do siete miestnych komunikácií taká žiadosť nebola doručená. Z územnoplánovacej informácie žalovaného z 19.01. a 30.07.2015 zistil, že pozemok č. XXXX/XXX bol v Územnom pláne hlavného mesta SR z roku 2007 určený v rámci funkčného využitia ako zmiešané územia bývania a občianskej vybavenosti, rozvojové územie, t.j. územie mesta, v ktorom územný plán navrhoval novú výstavbu na doteraz nezastavaných plochách, zásadnú zmenu funkčného využitia, zmenu spôsobu zástavby veľkého rozsahu. Z územnoplánovacej informácie z 19.01.2015 ďalej zistil, že parc. č. XXXX/XXX bola súčasťou územia vymedzeného podľa grafickej prílohy rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Bratislave z 09.3.2011, ktorým zmenil rozhodnutie o stavebnej uzávere vydané Mestskou časťou Bratislava - S. B. z 25.01.2010, právoplatného dňa 15.03.2010, pričom stavebná uzávera platila do doby schválenia pripravovaného územného plánu zóny, najviac na 5 rokov od právoplatnosti rozhodnutia o stavebnej uzávere. V území vyčlenenom stavebnou uzáverou platil zákaz akejkoľvek stavebnej činnosti. 7. Z vyjadrenia Generálneho investora Bratislavy ohľadom rozhodnutia o umiestnení stavby Obytný súbor P. P. - X. stavba, stavebného povolenia na komunikácie vozidlové stavby OS P. P. - X. stavba, kolaudačného rozhodnutia na OS P. P. - X. stavba - komunikácie vozidlové, komunikácie Z. U. H. súd prvej inštancie zistil, že boli realizované v rámci Obytného súboru P. P. X. stavba. Komunikácia Z. T.. bola protokolom č. XXX/XX z 30.7.1998 zverená Hlavným mestom SR do správy mestskej časti S. B., avšak doklady o zverení H. T.. do správy uvedenej mestskej časti sa v jeho archíve nenachádzali. Zo Všeobecne záväzného nariadenia Hlavného mesta SR Bratislavy č. XX/XXXX o dani za užívanie verejného priestranstva súd prvej inštancie zistil, že verejným priestranstvom na účely tohto nariadenia v § 2 ods. 2 sú verejnosti prístupné pozemky vo vlastníctve hlavného mesta, miestne komunikácie, ktorými sú všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve hlavného mesta, verejné priestranstvá a námestia, ktoré slúžia miestnej doprave a ktoré sú zaradené do siete miestnych komunikácií ako miestne komunikácie I. a II. triedy, prejazdné úseky ciest I. až III. triedy a ich súčasti, chodníky pri týchto úsekoch, cestná zeleň a verejná zeleň. Z prehlásenia ZELINA Architektonická kancelária, spol. s r.o. z 25.10.2017 súd prvej inštancie tiež zistil, že spoločnosť vyhotovila dokumentáciu pre územné rozhodnutie k stavbe Polyfunkčný bytový dom Bratislava ul., P. P. H. - Z. T.. na pozemku žalobcov parc. č. XXXX/XXX v roku 2007, keď Hlavné mesto a mestská časť dali k stavbe záporné stanoviská aj keď bola stavba v súlade so schváleným Územným plánom Hlavného mesta SR z roku 2007. Uviedol, že Mestská časť S. B. vyhlásila v roku 2010 na dané územie stavebnú uzáveru, ktorú potvrdil aj Krajský stavebný
úrad v Bratislave a následne v roku 2012 poslanci mestskej časti odhlasovali uznesením požiadavku na zmenu funkčného využitia predmetného pozemku na funkciu parky, sadovnícke a lesoparkové úpravy. Z rozhodnutia Hlavného mesta SR z 08.02.2016 č. Q. R. XXXXX/XXXX-XXXXX súd prvej inštancie zistil, že Hlavné mesto SR ako príslušný cestný orgán zastavil konanie vo veci zaradenia pozemnej komunikácie B. U. Z. do siete miestnych komunikácií, keď v odôvodnení rozhodnutia uviedol potrebu vysporiadania pozemkov pod celou komunikáciou Z. a to buď formou zámeny dotknutých pozemkov A. P. alebo inou formou s tým, že pokiaľ sa nevysporiadajú pozemky pod komunikáciou, cestný orgán nevydá súhlasné stanovisko so zaradením Z. T.. do siete miestnych komunikácií. Z listu žalobkyne 1/ z 23.03.2016 mal súd prvej inštancie preukázané, že táto vzhľadom na situáciu ohľadom zaradenia komunikácií B. U. Z., požiadala žalovaného o výmenu pozemkov a zároveň navrhla výmenu pozemku za pozemok rovnakého druhu listom z 06.09.2019. Z listu Mestskej časti S. B. z 25.03.2019 ďalej zistil, že na predmetnom pozemku parc. č. XXXX/XXX bola stavebná činnosť obmedzená územným rozhodnutím z 25.01.2010, právoplatným dňa 15.03.2010, ktorým bola vyhlásená stavebná uzávera. Dôvodom uzávery bolo obstarávanie ÚPN zóny a vzhľadom na to, že územný plán zóny nebol schválený, v súlade so zákonom uplynula doba platnosti územného rozhodnutia po piatich rokoch od nadobudnutia jeho právoplatnosti. Uviedol, že po tejto lehote stavebná činnosť na predmetnom pozemku nie je zakázaná ani obmedzená. 8. Súd prvej inštancie z vyjadrenia žalobkyne 1/ zistil, že jej zomr. manžel získal v roku 1994 v reštitúcii pozemok o rozlohe cca 3400 m2, z čoho cca 500 m2 boli zastavané plochy spoločnosti SPP, a.s., s ktorou sa aj vyrovnali. Ďalšie pozemky o výmere 600 m2 sú zastavaným sídliskom P. P. magistrátom, ktoré sa dosiaľ nevysporiadali, pričom zostávajúcou bola nezastavaná plocha o výmere 1950 m2, na ktorej je cesta pre účely staveniska, čo im potvrdil aj žalovaný 1/ v odpovedi na ich žiadosť o vrátenie pozemku. Na pozemku pribudla aj stavba zrejme elektrickej rozvodne, ktorá slúži sídlisku. Uviedol, že vyjadrenie žalobkyne 1/ potvrdil žalobca 2/, keď poznamenal, že o tieto záležitosti sa starala matka s jeho otcom. Z vyjadrenia žalobcu 3/ súd prvej inštancie zistil, že zo strany žalovaného 1/ ide o bezdôvodné obohatenie sa za užívanie nehnuteľnosti, pričom pozemok, ktorý nebol ohraničený ani označený, je znehodnotený najmä tým, že sa dlhé roky používal ako stavenisko a ostali tam stavby, ktoré sú dosiaľ v užívaní. 9. Za zisteného skutkového stavu veci, právne odkazujúc na ustanovenia čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 100 ods. 1, § 123, § 128 ods. 1, ods. 2, § 151n ods. 1, § 451 ods. 1, ods. 2, § 458 ods. 1, § 517 ods. 1, ods. 2 Obč. Zák., § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., § 1 ods. 1, ods. 3, § 4 ods. 1, ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 66/2009 Z.z.“), § 2 ods. 2, ods. 7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej len „zákon č. 138/1991 Zb.“), dospel súd prvej inštancie k záveru o dôvodnosti žaloby v časti nároku žalobcov 1/ - 3/ na zaplatenie sumy 8.653,62 eur s prísl., ako aj v časti nároku žalobkyne 1/ na zaplatenie sumy 87.523,74 eur s prísl. Skonštatoval, že pôvodný žalobca H.. O. P. a po jeho smrti jeho dedičia - žalobcovia 1/ - 3/ sa voči žalovanému domáhali zaplatenia sumy 8.653,62 eur s prísl. titulom bezdôvodného obohatenia a to za užívanie pozemku na parc. č. XXXX vedených na LV č. XXXX v kat. úz. S. B. za obdobie od 25.11.1997 do 25.11.1998. Žalobkyňa 1/ sa od žalovaného domáhala tiež zaplatenia sumy 87.523,74 eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia pri nezastavaných parcelách pozemku parc. č. XXXX vedenom na LV č. XXXX a titulom odplaty za vecné bremeno vzniknuté na základe zákona č. 66/2009 Z.z. na zastavaných parcelách uvedeného listu vlastníctva a to za obdobie od 09.10.2010 do 31.12.2015. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako nespornú skutočnosť, že pôvodný žalobca H.. O. P. sa stal výlučným vlastníkom pozemku vedeného na LV č. XXXX pre okres Bratislava, v kat. úz. S. B. a to na základe rozhodnutia Pozemkového úradu Bratislava mesto č. XXX/XX-V. od 11.05.1994 a po jeho smrti dňa 15.03.2008 ako dedičmi zo zákona v I. dedičskej skupine boli manželka A. P. a deti H.. V. P. U. H.. V. P., každý z nich v 1/3 dedičstva. Na základe osvedčenia o dedičstve z 12.08.2008 sa stala vlastníčkou pozemku zapísaného na LV č. XXXX manželka poručiteľa A. P., pričom pozemok aj podľa identifikácie pozemkovoknižnej parcely č. XXXX zo 06.11.2015 pozostával po prečíslovaní z parciel XXXX/XXX-XXX, XXX, XXX, XXX-XXX, XXX, XXX. Súd prvej inštancie ďalej v konaní pokračoval so žalobcami v 1. až 3. rade ako dedičmi pôvodného žalobcu v časti nároku uplatneného za obdobie od 25.11.1997-25.11.1998, ktoré predchádzalo smrti poručiteľa. V časti nároku za obdobie od 09.10.2010 do 31.12.2015, súd prvej inštancie konal so žalobkyňou 1/ ako aktívne vecne legitimovanou osobou, keďže v zmysle osvedčenia o dedičstve z 12.8.2008 sa stala po dohode dedičov vlastníčkou uvedeného pozemku. 10. Súd prvej inštancie však považoval za sporné, či a v akom rozsahu užíval predmetné pozemky žalovaný. Uviedol, že pokiaľ žalobcovia mali za to, že žalovaný užíval v sporných obdobiach pozemky parc. č. XXXX/XXX, XXX, XXX, XXX-XXX, XXX U. XXX vo výmere 2607 m2, túto skutočnosť rozporoval
žalovaný, keď po viacerých zmenách vyjadrenia napokon v podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 09.10.2019 uviedol, že k pozemkom nachádzajúcim sa na parc. č. XXXX/XXX, XXX, XXX, XXX, XXX U. XXX spolu vo výmere 545 m2 nerozporoval žalobcami uplatnený nárok za obdobie od 25.11.1997 do 25.11.1998 a ako sporné súd prvej inštancie považoval za toto obdobie užívanie pozemkov na parc. č. XXX-XXX U. Č.. XXX. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že pozemky vedené na LV č. XXXX sa nachádzajú v zastavanom území Bratislavy, m.č. S. B., na území zastavanom obytným súborom P. P., v chránenej krajinnej oblasti. Pozemky sú svahovité, čiastočne zastavané. Na pozemkoch parc. č. XXXX/XXX U. XXX sú postavené stavby - trafostanica a hromadná garáž, na parc. č. XXXX/XXX-XXX, XXX, XXX U. XXX spevnené plochy - chodníky, parc. č. XXXX/XXX U. Č.. XXX sú zastavané asfaltovou cestou a parkoviskom, parc. č. XXXX/XXX-XXX tvorí sídlisková zeleň a parc. č. XXXX/XXX je čiastočne zastavaná cestou (H. ul.), inak sa jedná o nezastavanú plochu so stavbami - inžinierskymi sieťami pod povrchom. Obrana žalovaného k sporným pozemkom na parc. č. XXXX/XXX-XXX a najmä parc. č. XXX spočívala v tom, že tieto nikdy neužíval a nebránil v ich užívaní žalobcom, keď pozemky parc. č. XXXX/XXX-XXX tvoria predzáhradky k bytovým domom a najväčší pozemok XXXX/XXX, o výmere 1915 m2 tvorí trávnatá plocha; nejde teda o verejné priestranstvá, pretože žalobcom nič nebránilo tieto pozemky oplotiť a nerušene užívať. Ďalej svoju obranu založil na námietke pasívnej legitimácie s dôrazom najmä na pozemok parc. č. XXXX/XXX s najväčšou rozlohou 1915 m2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že pozemky parc. č. XXXX/ XXX-XXX tvoria predzáhradky k bytovým domom a slúžia najmä obyvateľom domov ako sídlisková zeleň a sporný pozemok parc. č. XXXX/XXX predstavuje plochu porastenú trávou, kríkmi a stromami, v hornej časti ktorej sa nachádza malé detské pieskovisko s osadenými lavičkami, v spodnej časti ním prechádza komunikácia H. a v dolnej časti sa nachádza aj betónová šachta so štyrmi uzávermi označenými ako P-vodovod. Pod pozemkom vedú inžinierske siete. Argumentáciu žalovaného, že žalobcovia mohli tento pozemok ohradiť a užívať ho, súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Stotožnil sa s argumentáciou žalobcov, že predmetné pozemky tvoria verejné priestranstvo ako všeobecne prístupný verejný statok užívaný vopred neobmedzeným okruhom užívateľov, nakoľko ide o pozemky v území dokončenej bytovej zástavby sídliska P. P., aj keď v rámci územnoplánovacej informácie ide o pozemky rozvojového územia, svojím charakterom, tvarom a umiestnením plnia funkciu verejnej zelene, ktorej benefity využívajú obyvatelia priamo ako plochu na rekreáciu a športovanie, ale aj nepriamo ako benefit zo zelene s vplyvom na kvalitu ovzdušia, zadržiavanie vody, aj na prechod na spodnú ulicu, taktiež komunikácia H., aj keď nie je zaradená do siete miestnych komunikácií, slúži obyvateľom rodinných domov i verejnosti, tak ako i vodárenské dielo (šachta) v spodnej časti a detské ihrisko v hornej časti pozemku. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že predmetný pozemok bol pri výstavbe OS P. P. X. stavba využívaný pre účely stavby a aj keď už boli stavebné práce od 25.11.1997 do 25.11.1998 ukončené a na pozemku nebola skládka stavebného odpadu, v rámci výstavby boli na pozemku zrealizované vodohospodárske objekty v zmysle vyjadrenia Generálneho investora Bratislavy z 21.10.2011 slúžiace na zabezpečenie funkčnosti vybudovaného sídliska, v období rokov 2010 - 2015 bola na predmetný pozemok zriadená stavebná uzávera a aj pred týmto obdobím mestská časť S. B. a žalovaný (v roku 2007) dali k navrhovanej stavbe Architektonickej kancelárie ZELINA projektovanej na pozemku č. XXXX/XXX zamietavé stanovisko, takže vlastnícke právo žalobcov bolo zo strany žalovaného pretrvávajúco obmedzované. Skonštatoval, že užívanie pozemkov, vlastnícky patriacich právnemu predchodcovi žalobcov a po jeho smrti žalobkyni 1/, ktoré sú verejným priestranstvom s neobmedzeným okruhom užívateľov, najmä obyvateľov obce, je užívaním žalovaného. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 52/2009. K viackrát menenej obrane žalovaného súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že stavby budované na uvedených pozemkoch (komunikácie a chodníky) boli realizované žalovaným v rámci Obytného súboru P. P. X. stavba, pričom Z. ul. bola protokolom č. XXX/XX z 30.7.1998 zverená Hlavným mestom SR do správy mestskej časti S. B., a žalovaný aj potvrdil (okrem spornej ul. H.) užívanie komunikácie a chodníkov. Súd prvej inštancie dodal, že skutočnosť, že predmetné pozemky zastavané komunikáciami a chodníkmi nie sú vysporiadané nemôže byť na ujmu žalobcom, keď poukázal na to, že Mestská časť S. B. až návrhom zo dňa 16.07.2015 žiadala žalovaného o zatriedenie komunikácií Z. U. B. do siete miestnych komunikácií, keď tieto boli skolaudované a odovzdané do užívania v 90-tych rokoch 20. storočia. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobcovia preukázali užívanie nimi uvedených pozemkov, ktoré s časti nerozporoval ani žalovaný, ktorý v priebehu konania svoje vyjadrenia ohľadom využívania predmetných pozemkov viackrát upravoval. Ďalej uviedol, že medzi stranami sporu nebola na užívanie uvedených pozemkov uzatvorená žiadna zmluva. Z uvedeného dôvodu, aj s ohľadom na judikatúru, vyhodnotil súd prvej inštancie námietku pasívnej legitimácie žalovaného ako nedôvodnú.
11. K žalobcom 1/ - 3/ uplatneným nárokom za obdobie od 25.11.1997 do 25.11.1998 titulom bezdôvodného obohatenia, za situácie, keď súd prvej inštancie vyhodnotil ako dôvodné, že zo strany žalovaného došlo v uvedenom období za užívanie pozemkov vo vlastníctve ich právneho predchodcu vo výmere 2607 m2 v zmysle § 451 a 458 Obč. Zák. k vzniku bezdôvodného obohatenia, keďže tento užíval predmetné pozemky bez právneho dôvodu a za ich užívanie im neuhradil žiadnu odplatu, uzavrel, že na strane žalovaného ide teda o prípad plnenia bez právneho dôvodu, ktoré je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia založenou na tom, že medzi zúčastnenými osobami od počiatku chýba právny vzťah zakladajúci nárok na plnenie. Uviedol, že dôsledkom takéhoto plnenia je obohatenie, obsahom ktorého je získanie určitej majetkovej hodnoty žalovaným. S poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 154/2008 poznamenal, že majetkovú hodnotu v uvedenom zmysle získa a teda sa obohatí nielen ten, komu sa zvýšili aktíva alebo znížili pasíva, ale aj ten, komu sa neznížili aktíva, hoci by sa inak, pokiaľ by existoval právny dôvod plnenia, jeho majetkový stav zmenšil, pretože za prijímané plnenie by musel poskytovať náhradu. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že o plnenie bez právneho dôvodu ide teda aj v prípade užívania pozemkov bez nájomnej či inej zmluvy alebo iného titulu oprávňujúceho tieto pozemky užívať a teda žalovaný je povinný nahradiť žalobcom bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady. S poukazom na uznesenie NS SR vedené pod sp. zn. 5Cdo 8/2009, uviedol, že rozsah takéhoto bezdôvodného obohatenia, je užívateľ cudzej veci bez právneho dôvodu povinný vydať v peňažnej forme a tento rozsah, ak nie je stanovený všeobecne záväzným právnym predpisom, je vyjadrený peňažnou čiastkou, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie (prenajatie) veci. Súd prvej inštancie zhrnul, že výšku bezdôvodného obohatenia preukázali žalobcovia a to vo výške v danom čase a v danej lokalite obvyklého nájmu nájomnými zmluvami ako dôkazmi vykonanými v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 6C 834/1997 vo výške 3,32,- eur/m2/rok, keď suma všeobecnej hodnoty nájmu za uvedené obdobie bola určená aj znaleckým posudkom Ing. Mozolovej č. XX/XXXX a to dokonca vyššou sumou 5,020 eur/ m2/rok. Súd prvej inštancie z uvedeného dôvodu priznal žalobcom v 1. - 3. rade sumu v rozsahu nimi uplatnenej sumy nájomného za žalovaným užívané pozemky vo výmere 2607 m2 x 100,- Sk, t.j. 3,32,- eur/m2/rok vo výške 8.653,62 eur. 12. K žalobkyňou 1/ uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 87.523,74 eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia pri nezastavaných parcelách pozemku parc. č. XXXX vedenom na uvedenom LV XXXX a titulom odplaty za vecné bremeno vzniknuté na základe zákona č. 66/2009 Z.z. pri zastavaných parcelách uvedeného listu vlastníctva a to za obdobie od 09.10.2010 do 31.12.2015 mal súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním preukázané, že pozemky vedené na LV č. XXXX, kat. úz. S. B., parc. č. XXXX/XXX, XXX, XXX, XXX, sú spevnené plochy (chodníky), parc. č. XXXX/ XXX U. XXX sú zastavané asfaltovou cestou a parkoviskom (Z. ulica) a parc. č. XXX je čiastočne zastavaná cestou (H. ulica) a pozemky XXXX/XXX-XXX tvorí sídlisková zeleň a parc. č. XXX je vo väčšej časti nezastavanou plochou. Nakoľko mal súd prvej inštancie preukázané užívanie predmetných pozemkov a stavieb žalovaným, skonštatoval, že v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo od 01.07.2009 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z.), žalovanému k predmetným zastavaným pozemkom vo vlastníctve žalobkyne 1/ právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie predmetného pozemku v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. a vyvodil záver, že nakoľko tento zákon sa nevzťahuje na nezastavané pozemky (sídlisková zeleň na parc. č. XXXX/XXX-XXX a nezastavaná časť pozemku parc. č. XXXX/XXX) užívané žalovaným bez právneho dôvodu, vzniklo v zmysle § 451 a § 458 Obč. Zák. užívaním týchto pozemkov právo žalobkyni 1/ na vydanie bezdôvodného obohatenia. 13. Súd prvej inštancie s poukazom na § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. akcentoval, že by bolo v rozpore so zásadou ochrany vlastníckeho práva, ak by vlastníkovi pozemku neprislúchala náhrada za zákonom zriadené vecné bremeno zaťažujúce jeho pozemok. Uviedol, že zákon č. 66/2009 Z.z. neustanovuje obci, resp. vyššiemu územnému celku žiadnu lehotu, v ktorej obec či územný celok môže vlastníkovi pozemku poskytnúť náhradný pozemok a ani lehotu, v ktorej musí dôjsť k pozemkovým úpravám v zmysle zák. č. 330/1991 Zb. a teda v prípade neposkytnutia náhradného pozemku, alebo v prípade, ak by konanie o pozemkových úpravách trvalo po dlhú dobu, bol by vlastník pozemku nútený po vopred neurčenú dobu trpieť užívanie pozemku v jeho vlastníctve zo strany obce z titulu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu bez nároku na akúkoľvek náhradu. Mal za to, že zo žiadneho ustanovenia zákona č. 66/2009 Z.z. nevyplýva, že vecné bremeno vzniká bezodplatne a z toho dôvodu je potrebné vychádzať zo všeobecnej úpravy. Vychádzajúc z článku 20 ods. 4 Ústavy SR a rozhodnutia Ústavného súdu V.. Ú. XX/XXXX-XXX z 12.10.2016 súd prvej inštancie skonštatoval, že zriadenie vecného bremena k pozemkom je núteným obmedzením vlastníckeho práva a takéto obmedzenie nemôže byť bezodplatné. 14. K námietke žalovaného, že žalobkyňa 1/ ako vlastníčka pozemkov má voči nemu nárok na jednorazovú náhradu za zákonom zriadené vecné bremeno, teda že odplata náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva k pozemku zriadeného zákonom č. 66/2009 Z.z. je jednorazová, súd prvej inštancie uviedol, že inštitút jednorazového vecného bremena sa uplatňuje vždy pri trvalo zaťažených nehnuteľnostiach a preto sa s tvrdením žalovaného nestotožnil. Opätovne poznamenal, že žalovaný užíva predmetné zastavané pozemky na základe práva vecného bremena zriadeného zákonom č. 66/2009 Z.z. a to až do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Vzhľadom na to, že zákon č. 66/2009 Z.z. neposkytuje vlastníkovi pozemku možnosť domáhať sa usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemku zaťaženým zákonným vecným bremenom a ponecháva usporiadanie výlučne na vôli užívateľa pozemku (obce), aj s ohľadom na aktuálnu ustálenú rozhodovaciu prax, bol toho názoru, že vlastník pozemku má právo na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na dobu vopred neurčiteľnú, keď zákon stanovuje dobu platnosti vecného bremena na dobu do vykonania pozemkových úprav, teda na dobu neurčitú. Nebolo by v súlade s dobrými mravmi, že výška odplaty v takomto prípade je jednorazová a konečná. Súd prvej inštancie dodal, že sám žalovaný uviedol, že riešenie situácie zámenou pozemkov nie je reálne. Poznamenal, že aj keď žalobcovia sami doložili fotodokumentáciu značiek s rezerváciou parkovania na parkovisku na Z. ulici nachádzajúceho sa na predmetných pozemkoch, mal za to, že aj keď sa ustanovenia zákona č. 66/2009 Z.z. nevzťahujú v zmysle § 1 ods. 3 na pozemky, na ktorých sú stavby na podnikateľské účely, nevylučovalo to v danom prípade aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z., nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by pozemok žalovaný využíval na podnikateľské účely. 15. Z uvedeného prvoinštančný súd vyvodil záver, že žalovanému dňom 01.07.2009 vzniklo k predmetným zastavaným pozemkom v jeho prospech právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie predmetných pozemkov a žalobkyni 1/ ako vlastníčke pozemku vznikol v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. nárok na to, aby jej žalovaný zámennou zmluvou poskytol náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Dodal, že v prípade neuplatnenia takéhoto postupu, usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku sa vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa osobitného predpisu. Zákon č. 66/2009 Z.z. neupravuje stav do doby, pokiaľ je vlastníkovi pozemku pridelený náhradný pozemok, resp. sa usporiadajú vlastnícke vzťahy k pozemku v konaní o pozemkových úpravách. V zmysle uvedeného bolo podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že vlastník takto dotknutého pozemku má právo na poskytnutie náhrady za vecné bremeno, ktorým je pozemok zo zákona zaťažený na vopred neurčiteľnú dobu. Ustálil, že nakoľko vlastník pozemku je nútený po vopred neurčiteľnú dobu trpieť užívanie pozemku v jeho vlastníctve zo strany obce z titulu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, má bezpochybne nárok za celú dobu na náhradu/odplatu. Zhrnul, že zákon stanovuje dobu platnosti vecného bremena na dobu neurčiteľnú, keď ju stanovuje na dobu do vykonania pozemkových úprav a teda nie je ani možné túto dobu vopred, do budúcna stanoviť. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že výška odplaty zo zákona vzniknuté vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. teda nemá formu jednorazovej náhrady a žalobkyňa 1/ ako vlastníčka predmetných pozemkov má nárok na opakujúce sa finančné plnenie po celú dobu obmedzenia jej vlastníckeho práva. 16. K námietke premlčania vznesenej žalovaným súd prvej inštancie uviedol, že finančná náhrada za zákonné vecné bremeno je majetkovým právom, ktoré podlieha premlčaniu podľa § 100 ods. 2 Obč. Zák. Podľa súdu prvej inštancie, vecné bremeno na pozemku žalobkyne 1/ vzniklo ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. t.j. k 01.07.2009, a táto si uplatnila nárok na náhradu za zriadené vecné bremeno podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 09.10.2012 (t.j. po uplynutí 3 ročnej zákonnej premlčacej doby), následne podaním doručeným súdu prvej inštancie 8.10.2014 rozšírila žalované obdobie o obdobie od 10.10.2012 do 31.12.2013 a podaním doručeným súdu prvej inštancie 3.12.2015 o obdobie od 01.01.2014 do 31.12.2015, pričom všetky zmeny žalobného petitu vykonala v rámci plynutia premlčacej lehoty, preto sa súd prvej inštancie so vznesenou námietkou premlčania nestotožnil. Mal za to, že uplatnený nárok žalobkyne 1/ na náhradu za zákonné vecné bremeno za obdobie od 09.10.2010 do 31.12.2015 nie je premlčaný. Pokiaľ žalovaný podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 09.11.2012, v časti petitu I obsiahnutého v podaní žalobcov z 09.10.2012, ktorého zmena bola pripustená dňa 25.10.2012, namietol premlčanie, nakoľko k takejto úprave petitu došlo až návrhom z 09.10.2012 a na pojednávaní konanom 25.10.2012, teda v čase, kedy už márne uplynula premlčacia doba aj keď ďalej na uvedenej námietke netrval, súd prvej inštancie túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú, keď uvedeným podaním len žalobcovia 1/ -3/ prerátali pôvodne žalovanú sumu po odčítaní späťvzatej časti na eurá a miesto pôvodného žalobcu boli uvedení v petite žalobcovia 1/ - 3/. Žalobcovia sa síce domáhali sumy 8.653,65 eur miesto správne prepočítanej sumy 8.653,62,- eur, avšak išlo o zrejmú chybu v počítaní, čo uviedli aj na pojednávaní dňa 25.10.2012. Dodal, že týmto podaním došlo aj k úprave príslušenstva, keď pôvodne bolo žalované od 25.11.1997, v zmysle predmetného podania žalobcovia upravili dátum na 25.11.1999, teda nešlo o nový návrh a k premlčaniu nedošlo.
17. Súd prvej inštancie mal zo znaleckého posudku č. XX/XXXX vyhotoveného Ing. Hanou Horníkovou Mozolovou, preukázanú výšku uplatneného nároku za užívanie predmetných pozemkov tak, že zastavaná časť pozemku parc. č. XXXX/XXX predstavuje výmeru 167 m2 a hodnotu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu za obdobie od 09.10.2010 do 31.12.2015 na pozemkoch zastavaných stavbami okrem parc. č. XXXX/XXX znalkyňa určila vo výške 4,705 eur/m2 za posudzované obdobie, hodnotu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu za obdobie od 26.10.2012 do 31.12.2015 za pozemok parc. č. XXXX/XXX o výmere 1915 m2 vo výške 13,198 eur/m2, všeobecnú hodnotu nájmu pozemkov parc. č. XXXX/XXX-XXX za obdobie od 26.10.2012 do 31.12.2015 vo výške 11,623 eur/m2, všeobecnú hodnotu nájmu nezastavanej časti pozemku č. XXXX/XXX za obdobie od 26.10.2012 do 31.12.2015 vo výške 27,894 eur/m2. Uviedol, že žalobkyňa v 1. rade si uplatnila odplatu titulom vecného bremena v sume 2.564,23,- eur (545m2 x 4,705 eur/m2) za obdobie od 09.10.2010 do 31.12.2015 vo vzťahu k pozemkom parc. č. XXXX/XXX, XXX, XXX, XXX, XXX U. XXX, spolu vo výmere 545 m2. Všeobecnú hodnotu práva zodpovedajúca vecnému bremenu na zastavanú časť pozemku parc. č. XXXX/XXX za obdobie od 26.10.2012 do 31.12.2015 súd prvej inštancie vyčíslil na 13,198 eur/m2, t.j. 4,15 eur/m2/rok, žalobkyňa si uplatnila nárok za obdobie od 9.10.2010 do 25.10.2012 vo výške 1.419,50,- eur (167m2 x 4,15 eur/m2/rok x 748 dní) a za obdobie od 26.10.2012 do 31.12.2015 sumu vo výške 2.204,07,- eur (167 m2 x 13,198 eur/m2/posudzované obdobie), t.j. spolu za obdobie od 9.10.2010 do 31.12.2015 v sume 3.623,57 eur. Ďalej uviedol, že žalobkyňa 1/ si uplatnila titulom bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov parc. č. XXXX/XXX, 375 a 376 spolu vo výmere 147 m2 za obdobie od 9.10.2010 do 25.10.2012 sumu vo výške 1.188,57 eur (za obdobie od 9.10.2010 do 31.12.2010 sumu 133,30 eur = 147 m2 x 3,94 eur/m2/rok x 84 dní, za obdobie od 1.1.2011 do 31.12.2011 sumu 593,88 eur = 147 m2 x 4,04 eur/m2/rok x 365 dní a za obdobie od 1.1.2012 do 25.10.2012 sumu 461,39 eur = 147 m2 x 3,842 eur/m2/rok x 299 dní) a za obdobie od 26.10.2012 do 31.12.2015 sumu 1708,58 eur (147 m2 x 11,623 eur/m2/posudzované obdobie), teda spolu za obdobie od 9.10.2010 do 31.12.2015 vo výške 2.897,15 eur. Žalobkyňa 1/ si ďalej uplatnila titulom bezdôvodného obohatenia vo výške všeobecnej hodnoty nájmu za nezastavanú časť pozemku XXXX/XXX vo výmere 1.748 m2 za obdobie od 9.10.2010 do 25.10.2012 sumu 29.680,08 eur (z toho: za obdobie od 9.10.2010 do 31.12.2010 sumu 3.328,86 eur = 1748 m2 x 8,275 eur/m2/rok x 84 dní, za obdobie od 1.1.2011 do 31.12.2011 sumu 14.830,03 eur (1748 m2 x 8,484 eur/m2/rok x 365 dní a za obdobie od 1.1.2012 do 25.10.2012 sumu 11.521,19 eur = 1.748 m2 x 8,068 eur/m2/rok x 299 dní), za obdobie od 26.10.2012 do 31.12.2015 sumu 48.758,71 eur (1.748 m2 x 27,894 eur/m2/posudzované obdobie), teda spolu za obdobie od 9.10.2010 do 31.12.2015 v sume 78.438,79 eur. Súd prvej inštancie zhrnul, že žalobkyňa 1/ sa domáhala sumy v celkovej výške 87.523,74 eur. S poukazom na vykonané znalecké dokazovanie dospel k záveru, že takto vyčíslený nárok žalobkyne 1/ je dôvodný, vzhľadom na to, že predmetný znalecký posudok neurčuje výšku odplaty za vecné bremeno na zastavanú časť parcely parc. č. XXXX/ XX (posudok vyčísľuje hodnotu za obdobie od 26.10.2012 do 31.12.2015) a to za obdobie od 09.10.2010 do 25.10.2012 (keď pôvodne si za toto obdobie žalobkyňa 1/ uplatňovala nárok titulom bezdôvodného obohatenia v Znaleckom posudku č. XX/XXXX), avšak ten bol v porovnaní s odplatou za vecné bremeno určenou Znaleckým posudkom č. XX/XXXX dvojnásobný, preto súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňa 1/ pri určení odplaty za posudkom neurčené obdobie dôvodne vychádzala z výpočtov v Znaleckom posudku č. XX/XXXX, v ktorých čiastka je rovnaká za obdobie 2012-2015 a keďže jej nárok vyhodnotil na základe vyššie uvedených skutočností ako dôvodný, zaviazal žalovaného k úhrade sumy 87.23,74 eur. Pokiaľ žalovaný namietal nárok žalobkyne 1/ za znaleckým dokazovaním nepokryté obdobie, súd prvej inštancie vyhodnotil argumentáciu žalovaného tak, že neuniesol bremeno tvrdenia a dokazovania a jeho námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. 18. V súvislosti s uplatnenými úrokmi z omeškania žalobcov 1/ -3/ súd prvej inštancie skonštatoval, že títo si uplatnili úroky z omeškania od 25.11.1999, avšak žaloba bola žalovanému doručená až 19.09.2002, preto sa žalovaný dostal do omeškania až od 20.09.2002. Ďalej uviedol, že žalobkyňa 1/ si uplatnila úroky z omeškania za rozšírenie návrhu na plnenie v sume 27.972,45 eur za obdobie od 09.10.2010 do 09.10.2012, avšak predmetné podanie bolo žalovanému doručené až 23.09.2013 a do omeškania sa dostal až nasledujúcim dňom, t.j. 24.09.2013. Napokon, ak si žalobkyňa 1/ uplatnila úroky z omeškania za rozšírenie návrhu na plnenie v sume 22.177,18 eur za obdobie 10.10.2012 - 31.12.2013 dňom 09.10.2014, avšak predmetné podanie bolo žalovanému doručené až dňa 04.02.2015, do omeškania s plnením sa dostal až dňom 05.02.2015; ak si žalobkyňa 1/ uplatnila úroky z omeškania za rozšírenie návrhu v sume 36.217,77 eur za obdobie 01.01.2014 - 31.12.2015 od 01.01.2016, avšak toto podanie bolo žalovanému doručené dňa 02.03.2016, žalovaný sa dostal do omeškania až dňom 03.03.2016. Súd prvej inštancie preto priznal uplatnené príslušenstvo od uvedených dátumov spolu s
plnením vo výške určenej v zmysle § 517 ods. 2 Obč. Zák. a § 3 ods. 1 NV SR č. 87/1995 Z.z. a vo zvyšku uplatneného príslušenstva žalobu zamietol. 19. Záverom súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobcovia v konaní preukázali dôvodnosť uplatneného nároku na zaplatenia žalovanej sumy titulom bezdôvodného obohatenia i titulom náhrady za zákonné obmedzenie vlastníckeho práva žalobkyne 1/, t.j. titulom náhrady za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z.z. a žalovaný v konaní neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že nárok žalobcom na uplatnenú náhradu nevznikol, ani dôkazné bremeno ohľadom popretia tvrdení žalobcov vo veci. 20. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. Ozrejmil, že žalobcovia 1/ -3/ si uplatnili v petite I sumu 8.829,58 eur, v konaní mali úspech v časti o zaplatenie sumy 8.653,62 eur, keďže v časti o zaplatenie sumy 175,96 eur konanie zastavil pre späťvzatie žaloby bez procesného zavinenia žalovaného. Úspech žalobcov predstavoval 98 %, úspech žalovaného 2 %, celková úspešnosť ich žaloby je v časti 96%. V časti II. petitu bola žalobkyňa 1/ plne úspešná, keď žaloba bola zamietnutá len v nepatrnej častí uplatnených úrokov z omeškania. Keďže žalobcovia boli neúspešní len v nepatrnej časti, súd prvej inštancie im priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 21. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f), h) C.s.p. Odvolaním napadol I., II., a IV. výrok rozsudku súdu prvej inštancie. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď priznal žalobcom náhradu za bezdôvodné obohatenie za užívanie pozemku parc. č. XXXX/XXX - trávnatá plocha o výmere 1915 m2 s odôvodnením, že sa nejedná o verejné priestranstvo, žalovaný uvedený pozemok neužíva a nič nebráni žalobcom, aby tento pozemok užívali. Dôvodil, že pozemok parc. č. XXXX/XXX nemožno chápať ako verejné priestranstvo, nakoľko žalovaný týmto pozemkom nijako nedisponuje takým spôsobom, že by to mohlo byť posudzované ako plnenie verejných funkcií súvisiacich s uspokojovaním potrieb občanov. Poznamenal, že žalobcom nič nebráni pozemok oplotiť a užívať. Naviac aj územnoplánovacia informácia č. Q. R. XXXXX/XXXX-XXXXX z 08.04.2019 podľa žalovaného stanovuje pre pozemok na parc. č. XXXX/XXX funkčné využitie územia ako zmiešané územie bývania a občianskej vybavenosti, rozvojové územie, preto má za to, že výstavba v danej lokalite je možná. Uvedená skutočnosť vyplýva aj zo stanoviska starostky mestskej časti Bratislava - S. B. Č.. S. z 25.3.2019, v zmysle ktorého stavebná činnosť na predmetnom stavebnom pozemku nie je zakázaná ani nijako obmedzená. Žalovaný je toho názoru, že na tomto pozemku sa na výmere cca 167 m2 nachádza spevnená plocha, pričom sa jedná o účelovú komunikáciu, ktorú užívajú vlastníci rodinných domov. Namietal ďalej, že v danom prípade nejde o komunikáciu zaradenú do siete miestnych komunikácií vo vlastníctve žalovaného. Vyslovil názor, že žalobcovia si mohli dať časť pozemku, na ktorom sa nachádza účelová komunikácia H., odčleniť a zvyšnú, podstatnú časť z pozemku parc. č. XXXX/XXX o výmere cca 1750 m2 nerušene užívať. S poukazom na § 3d ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. v platnom znení uviedol, že účelové komunikácie sú vo vlastníctve štátu alebo iných právnických alebo fyzických osôb a žalobcovia nepreukázali, že táto komunikácia je vo vlastníctve žalovaného. Nestotožnil sa ani s výrokom napadnutého rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na úhradu sumy žalobcom aj za užívanie pozemkov parc. č. XXXX/XXX - ostatné plochy o výmere 64 m2, parc. č. XXXX/XXX - ostatné plochy o výmere 48 m2, parc. č. XXXX/XXX - ostatné plochy o výmere 35 m2, na ktorých sa nachádzajú predzáhradky k bytom. Dôvodil, že predzáhradky nemožno považovať v žiadnom prípade za verejné priestranstvo a ani za užívanie žalovaného. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného nesprávne právne posúdil v prípade odplaty za zriadenie zákonného vecného bremena, že žalobcovia majú nárok na opakovanú platbu uplatňovanú v rámci trojročnej premlčacej lehoty. Poukázal na potrebu aplikácie všeobecnej právnej úpravy v Občianskom zákonníku, nakoľko zákon č. 66/2009 Z.z. nerieši problematiku odplatnosti tohto vecného bremena. Podľa žalovaného, finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena, pričom odplata je jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia. Dodal, že nárok na finančnú náhradu za vznik vecného bremena je majetkovým právom a každé majetkové právo podlieha premlčaniu. Uviedol, že vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo k 01.07.2009 a preto premlčacia doba na uplatnenie odplaty za zriadenie zákonného vecného bremena uplynula dňa 09.10.2012, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Vzhľadom na uvedené namietal premlčanie nárokov žalobcu na odplatu za zriadenie vecného bremena na pozemkoch parc. č. XXXX/XXX, parc. č. XXXX/XXX, parc. č. XXXX/XXX, parc. č. XXXX/XXX, parc. č. XXXX/XXX a parc. č. XXXX/XXX a z dôvodu opatrnosti aj k zastavanej časti pozemku parc. č. XXXX/XXX o výmere 167 m2. Nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva ako jednorazovú náhradu podľa žalovaného stanovuje vyhláška č. 492/2004 Z.z. o stanovení
všeobecnej hodnoty majetku. Ďalej poukázal na to, že pri náhrade za vecné bremeno sa určuje náhrada v závislosti od toho, či vecné bremeno má alebo nemá obmedzené trvanie. Dôvodil, že charakterom stavby vo vlastníctve žalovaného je komunikácia, ktorá je trvalou stavbou a preto je toho názoru, že nemožno určovať náhradu za vecné bremeno podľa ustanovení o časovo obmedzenom vecnom bremene, nakoľko nie je predpoklad, že by zanikol dôvod pre trvanie zákonného vecného bremena, teda, že by v budúcnosti neexistovala komunikácia na pozemkoch žalobcov. Žalovaný namietal, že nemôže byť na jeho ujmu, ak by si žalobcovia, resp. povinní z vecného bremena neuplatnili svoj nárok riadne a včas, nakoľko si títo uplatňujú nárok len za určité časové obdobie a uvedeným spôsobom obchádzajú premlčanie svojho nároku. Taktiež uviedol, že v prípade výpočtu jednorazovej odplaty za zriadenie vecného bremena v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z., znalci stanovujú túto odplatu vo výške približujúcej sa všeobecnej hodnote pozemkov. V prípade zriadenia vecného bremena na dobu neurčitú, za ktoré sa poskytuje jednorazová odplata, nedochádza podľa žalovaného k žiadnemu zvýhodneniu oprávneného z vecného bremena. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v časti napadnutej odvolaním tak, že žalobu zamieta. 22. Žalobcovia 1/-3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K odvolacej argumentácii žalovaného uviedli, že pozemok parc. č. XXXX/XXX o výmere 1915 m2, druh pozemku: ostatná plocha, kat. úz. S. B., od ktorého žalobcovia odvodzovali svoj nárok na náhradu za vydanie bezdôvodného obohatenia za jeho užívanie, je verejným priestranstvom ako všeobecne prístupným verejným statkom vopred neučenému a neobmedzenému okruhu užívateľov, pričom tento charakter má pritom tento pozemok dlhodobo a mal ho aj v rozhodnom období. Podľa žalobcov, žalovaný v konaní nepreukázal opak a v odvolaní neuviedol žiadne iné skutočnosti, ktoré by správnosť argumentácie žalobcov, resp. správnosť skutkových zistení a právneho posúdenia súdu prvej inštancie spochybňovali. Poukázali na ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej užívanie pozemkov, vlastnícky patriacich tretej osobe, ktoré sú verejným priestranstvom užívaným neobmedzeným okruhom užívateľov, najmä obyvateľmi obce, je užívaním obce (žalovaného). Žalobcovia sú toho názoru, že nakoľko žalovaný neuzatvoril s nimi žiadnu zmluvu za účelom užívania tohto pozemku, bezdôvodne sa na ich úkor obohatil. Rovnako tvrdenie, že žalobcom nič nebránilo, aby si predmetnú parcelu č. XXXX/XXX oplotili, žalobcovia považovali vzhľadom na obsah spisu a súdom prvej inštancie zistené skutkové okolnosti za účelové a nepravdivé. Žalobcom bolo dlhodobo bránené predmetný pozemok užívať nimi zamýšľaným spôsobom, či už formou vydávania nesúhlasných stanovísk s plánovanými stavebnými závermi v období rokov 2006 až 2016 alebo priamo existenciou stavebnej uzávery v rokoch 2010 - 2015 a pod. Bez ohľadu na to, či tento pozemok žalobcovia mohli oplotiť alebo nie, je nesporné, že v rozhodnom období bol tento pozemok parc. č. XXXX/XXX využívaný širokou verejnosťou žalovaného, t.j. fungoval ako verejné priestranstvo, za užívanie ktorého však žalovaný nehradil žiadnu odplatu. Rovnako tak argumentácia žalovaného vo vzťahu k časti pozemku parc. č. XXXX/XXX zastavanej komunikáciou H. ul. považovali za nesprávnu a účelovú. V prvom rade uviedli, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie výslovne nenamietal a nerozporoval skutkové tvrdenie žalobcov o tom, že táto komunikácia je v jeho vlastníctve, rovnako ako ani v súvislosti s týmto skutkovým tvrdením žalobcov nikdy neuviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach. Poznamenali, že žalovaný sa v konaní bránil len námietkou, že táto komunikácia nebola zaradená do siete miestnych komunikácií, resp. že ju neužíva, čo ale nie je možné považovať za účinné popretie skutkových tvrdení žalobcov o tom, že ide o komunikáciu vo vlastníctve žalovaného. Súčasne poukázali na fakt, že skutková a právna situácia vo vzťahu k ul. H. je v zásade totožná zo situáciou vo vzťahu k ul. Z. U. B.. Aj vo vzťahu k týmto komunikáciám nedošlo podľa názoru žalobcov zo strany žalovaného k ich zaradeniu do siete miestnych komunikácií, a to práve z dôvodu, že ich časť leží na pozemkoch iných vlastníkov. Majú za to, že ak preto žalovaný v odvolaní svoje vlastníctvo ku komunikáciám Z. U. B. nespochybňuje a nerozporuje, je potrebné rovnakým spôsobom posudzovať aj vlastníctvo ku komunikácii H., ktorá taktiež leží na pozemkoch iných subjektov a taktiež nebola žalovaným zaradená do siete miestnych komunikácií. Žalobcovia poukázali na skutočnosť, že zo strany žalovaného do dnešného dňa nedošlo k formálnemu prevzatiu týchto komunikácií (vrátane ul. H.) do jeho vlastníctva alebo správy, resp. k zaradeniu do siete miestnych komunikácií, čo nemôže ísť na ťarchu žalobcov. Dodali, že samotný žalovaný sa pritom vo vzťahu k týmto všetkým komunikáciám správa ako ich vlastník, minimálne už len tým, že na nich umiestňuje dopravné značky a tým reguluje spôsob ich užívania zo strany svojich obyvateľov. 23. Za nesprávnu považovali žalobcovia argumentáciu žalovaného, ktorý tvrdil, že pozemky parc. č. XXXX/XXX, XXXX/XXX U. XXXX/XXX sú predzáhradkami. Dôvodili, že ide taktiež „len“ o verejnú (sídliskovú) zeleň nachádzajúcu sa pred, resp. za bytovým domom súp. č. XXXX, ktorá však vlastnícky a fakticky neprislúcha k niektorému z bytov, príp. niektorému z vlastníkov, ale slúži bytovému domu a jeho
obyvateľom ako celku, ku ktorému záveru pritom dospel aj súd prvej inštancie. Pre úplnosť uviedli, že nič to nemení na skutočnosti, že tieto ako súčasť sídliskovej zelene prislúchajú k predmetnému bytovému domu a spoločne s ďalšími pozemkami tvoria súčasť verejnej zelene sídliska P. P. a teda slúžia potrebám vopred neurčeného okruhu obyvateľov žalovaného. Právny názor súdu prvej inštancie o povahe vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. považovali za správny, zákonný a spravodlivý. V tejto súvislosti poukázali pre hospodárnosť na odôvodnenie napadnutého rozsudku, ako i na predchádzajúce písomné podania v tejto veci a na rozhodovaciu prax ostatných všeobecných súdov SR. Skonštatovali, že ak preto zákon č. 66/2009 Z. z. vlastníkovi stavby (žalovanému) neurčuje žiadnu lehotu na usporiadanie majetkovoprávnych vzťahov k pozemku, povinnosť vlastníka pozemku strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vlastníkom stavby trvá podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. až do vykonania pozemkových úprav, patrí vlastníkovi pozemku náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vo forme opakujúceho sa plnenia za konkrétny časový úsek od obmedzenia vlastníckeho práva až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z.z. Uviedli, že by bolo nespravodlivé od vlastníka pozemku požadovať, aby po vopred neurčenú dobu trpel obmedzenie svojho vlastníckeho práva a to bez náhrady alebo za neadekvátnu náhradu. Z uvedených dôvodov, ako i z dôvodu ochrany vlastníckeho práva vlastníka vecným bremenom zaťaženého pozemku, rovnako aj ochrany obcí či VÚC, ktoré v zmysle zákona urýchlene vykonali pozemkové úpravy, resp. zamenili pozemky, sa žalobcom javí ako správny, spravodlivý a účelu zákona č. 66/2009 Z.z. lepšie vyhovujúci právny záver v tom zmysle, že vlastníkovi pozemku patrí za toto vecné bremeno primeraná peňažná náhrada vždy len za konkrétne obdobie trvania tohto vecného bremena, a to aj opakovane, až do jeho zániku v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 66/2009 Z.z. Dôvodili, že zákon č. 66/2009 Z.z. totiž preferuje pred zriadením vecného bremena iné spôsoby usporiadania vlastníckych vzťahov, a to poskytnutie náhradného pozemku, pozemkové úpravy alebo iné zmluvne dohodnuté práva k pozemkom. Zriadenie vecného bremena sa realizuje len na nevyhnutný čas, t.j. do poskytnutia náhradného pozemku, resp. vykonania pozemkových úprav. Zdôraznili, že trvanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v zákone nie je konkretizované, je uvedené len všeobecne tak, že toto právo bude trvať až do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Keďže zákonodarca neustanovil časový úsek, počas ktorého má právo zodpovedajúce vecnému bremenu trvať a po akú dobu je vlastník pozemku povinný trpieť toto právo, nie je možné podľa názoru žalobcov poskytnúť vlastníkovi pozemku jednorazové plnenie za užívanie pozemku, ale je potrebné poskytovať odplatu za skutočnú dobu, počas ktorej bol pozemok užívaný a počas ktorej bol vlastník pozemku povinný trpieť toto právo. Z uvedeného dôvodu považovali za nedôvodnú i námietka premlčania žalovaného a súd prvej inštancie ju správne právne posúdil. 24. Skutočnosť, že žalovaný sa nepokúsil vyriešiť vzniknutú situáciu spôsobom, ktorý zákon č. 66/2009 Z. z. explicitne stanovuje, nie je vinou žalobcov. Od jeho účinnosti už totiž prešlo viac ako 10 rokov, tzn. dostatočne dlhé obdobie, počas ktorého žalovaný mohol minimálne začať uskutočňovať úkony (napr. aj podaním návrh na vykonanie pozemkových úprav), ktoré by viedli k majetkovoprávnemu vysporiadaniu dotknutých pozemkov a stavieb na nich postavených. Zdôraznili, že sám žalovaný uviedol, že sa s takýmito činnosťami v blízkej budúcnosti ani len neplánuje začať, tzn. výslovne priznáva, že nemieni rešpektovať zákon č. 66/2009 Z.z. a jeho úmyslom je i naďalej profitovať zo vzniknutej situácie, tzn. bezodplatne a dlhodobo užívať cudzie pozemky (žalobkyne v 1. rade), bez zaplatenia akejkoľvek primeranej náhrady ich vlastníkovi. Z uvedeného dôvodu sa žalovaný preto nemá a nemôže brániť tým, že údajne nie je predpoklad, že by zanikol dôvod pre trvanie zákonného vecného bremena, ale má v tejto veci postupovať podľa príslušných ustanovení zákona č. 66/2009 Z. z. a plniť si svoje povinnosti uložené mu týmto zákonom. Ak preto skutočne nedôjde k majetkovoprávnemu vysporiadaniu pozemkov spôsobom predpokladaným zákonom č. 66/2009 Z.z., bude to výlučne zo subjektívnych dôvodov na jeho strane. Poukázali na to, že žalobcovia sa v priebehu súdneho konania pokúsili niekoľko krát vysporiadať si so žalovaným vzájomné vzťahy súladne s ustanoveniami zákona č. 66/2009 Z.z., t.j. výmenou pozemkov rovnakej bonity, druhu, výmery a umiestnenia, avšak akýkoľvek ich návrh však žalovaný odmietol s tým, že zriadenie zákonného vecného bremena v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. považuje za konečný, trvalý a definitívny stav. Preto jediným možným prostriedkom vo vzťahu k plneniu si povinností žalovaného v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. podľa žalobcov bola povinnosť žalovaného uhrádzať odplatu za vecné bremeno po celý čas, pokiaľ bude trvať, t.j. až do doby, kedy žalovaný vysporiada vzťahy so žalobcami konformne s § 2 zákona č. 66/2009 Z.z. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného o tom, že v prípade výpočtu jednorazovej odplaty znalci stanovujú túto odplatu vo výške približujúcej sa všeobecnej hodnote pozemkov uviedli, že táto skutočnosť je jednak pre predmet tohto sporu absolútne irelevantná a jednak nebola zo strany žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie ani nikdy tvrdená, resp. preukázaná.
25. Žalovaný v replike na vyjadrenie žalobcov poukázal na stanovisko Mestskej časti Bratislava - S. B. zo dňa 30.3.2010 k investičnému zámeru „Polyfunkčný bytový dom Bratislava, ul. P. P. H. - Z. T..“, v ktorom nebolo uvedené, že žalobca na pozemku parc.č. XXXX/XXX nemôže realizovať žiaden investičný zámer. Uviedol, že podľa územnoplánovacieho podkladu Urbanistickej štúdie zóny P. P. H. - G. svah Q. T., pre dané územie bolo uvažované s výstavbou malopodlažného polyfunkčného obytného domu. Žalobca však požadoval súhlasné záväzné stanovisko k viacpodlažnému polyfunkčnému bytovému domu. Ozrejmil, že vzhľadom na tento nesúlad predloženého projektu (malopodlažný polyfunkčný obytný dom x viacpodlažný polyfunkčný bytový dom) s územnoplánovacím podkladom, vydala MČ Bratislava- S. B. nesúhlasné stanovisko k vydaniu rozhodnutia o umiestnení stavby „Polyfunkčný bytový dom Bratislava, ul. P. P. H. - Z. T..“. Z tohto stanoviska však v žiadnom prípade podľa žalovaného nevyplýva, že žalobcovi bolo bránené v užívaní pozemku parc. č. XXXX/XXX, alebo že by malo ísť o pozemok určený na užívanie verejnosti. Ďalej uviedol, že na základe rozhodnutia Mestskej časti S. B. zo dňa 25.1.2010 došlo k stavebnej uzávere pre pozemky v lokalite P. P. X-X, P. P. X, Q. - severná časť a W. medzi ulicami X. - Z. Q., spočívajúcej vo všeobecnom zákaze akejkoľvek stavebnej činnosti. S poukazom na § 39d ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) poznamenal, že sa jedná o všeobecné obmedzenie, ktoré neznamená, že pozemky, ktorých sa stavebná uzávera týka, sa stávajú verejným priestranstvom. Naviac, v stanovisku Mestskej časti Bratislava - S. B. Č.. S. zo dňa 25.3.2019 bolo uvedené, že dôvodom vyhlásenia stavebnej uzávery bolo obstarávanie UPN zóny. Nakoľko územný plán zóny nebol schválený, čas platnosti územného rozhodnutia o predmetnej stavebnej uzávere skončil po piatich rokoch od jeho právoplatnosti a po tejto lehote nie je stavebná činnosť na predmetnom stavebnom pozemku územným rozhodnutím zakázaná ani obmedzená. Skonštatoval, že aj podľa územnoplánovacej informácie č. Q. R. XXXXX/XXXX-XXXXX zo dňa 8.4.2019, Územný plán hlavného mesta SR Bratislavy, rok 2007 stanovuje pre územie, ktorého súčasťou je časť pozemku parc. č. XXXX/XXX o výmere 1915 m2, funkčné využitie územia: zmiešané územia bývania a občianskej vybavenosti, číslo funkcie XXX, rozvojové územie, kód reg. F.. Aj z týchto dôvodov zastával názor, že pozemok parc. č. XXXX/XXX by nemal byť považovaný za verejný priestor. Zároveň uviedol, že nemôže byť na ťarchu žalovanému, že žalobcovia, resp. právny predchodca žalobcov pozemok o výmere cca 1915 m2 po nadobudnutí vlastníctva k nemu neoplotil, ani to, že žalobca nesprávne požiadal o vydanie stanoviska k investičnému zámeru pre viacpodlažný polyfunkčný bytový dom, pričom podľa územného plánu bol pozemok súčasťou funkcie pre malopodlažný polyfunkčný bytový dom. Žalovaný má za to, že žalobcovia v konaní nepreukázali, v koho vlastníctve je komunikácia H. ul., ktorá nie je zaradená do siete miestnych komunikácií, je účelovou komunikáciou. Zdôraznil, že časť pozemku parc. č. XXXX/XXX o výmere 1915 m2, kat. ú. S. B., nemožno považovať za verejný priestor, ktorý užíva žalovaný bez právneho dôvodu. 26. Žalobcovia 1/- 3/ v duplike na vyjadrenie žalovaného zotrvali na svojej predchádzajúcej argumentácii. 27. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je v časti dôvodné.
28. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav (pozri odsek 1.1.), avšak, pokiaľ ide o II. odvolaním napadnutý výrok, vec nesprávne právne posúdil, keď mal za to, že náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov, z ktorého záveru potom vyvodil aj nesprávny záver o nedôvodne vznesenej námietke premlčania.
29. Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodný žalobca H.. O.. P. a po jeho smrti dedičia- žalobcovia 1/ - 3/ sa (po čiastočnom späťvzatí žaloby) voči žalovanému domáhali zaplatenia sumy 8.653,62 eur s prísl. titulom bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku vedeného na LV č. XXXX, S.. Ú.. S. B. za obdobie od 25.11.1997 do 25.11.1998. Súd prvej inštancie rozhodol o tomto nároku v I. výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa stotožňuje s nosnými dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o tento nárok, a konštatuje jeho vecnú správnosť. Pre doplnenie uvádza, že žalovaným obdobím je časový úsek pred prijatím zákona č. 66/2009 Z.z., teda pred zriadením zákonného vecného bremena. Z tohto dôvodu žalobcom vznikol nárok na náhradu za užívanie pozemkov žalovaným s poukazom na ust. 451 ods. 2 Obč. Zák. (užívanie bez právneho titulu) a žalovanému právna povinnosť bezdôvodné obohatenie vydať vo výške vyčíslenej príslušnými znaleckého posudkami (§ 451 ods. 2, § 458 ods. 1 Obč. Zák.), keďže inú právnu úpravu nebolo možné použiť. Preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C.s.p. I. výrok napadnutého rozsudku ako vecne správny potvrdil.
30. Odvolací súd vo vzťahu k potvrdzujúcej časti svojho rozhodnutia pre úplnosť dodáva, že sa v plnej miere stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie ohľadom charakteru pozemku parc. č. XXXX/ XXX - trávnatá plocha o výmere 1915 m2, na ktorý žalovaný primárne sústredil svoje odvolanie. Žalovaný v odvolaní argumentoval, že sa nejedná o verejné priestranstvo, že uvedený pozemok neužíva a žalobcom nič nebráni jeho užívaniu; dôvodil, že tento pozemok nemožno chápať ako verejné priestranstvo, nakoľko týmto pozemkom nedisponuje spôsobom, ktorý by mohol byť posudzovaný ako plnenie verejných funkcií súvisiacich s uspokojovaním potrieb občanov. Namietal tiež, že žalobcom nič nebráni pozemok oplotiť a užívať; poukazujúc pritom na územnoplánovaciu informáciu č. Q. R. XXXXX/XXXX-XXXXX z 08.04.2019, ktorá stanovuje pre pozemok na parc. č. XXXX/XXX funkčné využitie územia ako zmiešané územie bývania a občianskej vybavenosti, rozvojové územie, má za to, že výstavba v danej lokalite je možná. Žalovaný je toho názoru, že na tomto pozemku sa na výmere cca 167 m2 nachádza spevnená plocha, pričom sa jedná o účelovú komunikáciu, ktorú užívajú vlastníci rodinných domov. Namietal ďalej, že v danom prípade nejde o komunikáciu zaradenú do siete miestnych komunikácií v jeho vlastníctve. Vyslovil názor, že žalobcovia si mohli dať časť pozemku, na ktorom sa nachádza účelová komunikácia H., odčleniť a zvyšnú, podstatnú časť z pozemku parc. č. XXXX/ XXX o výmere cca 1750 m2 nerušene užívať. Vo vzťahu k tejto odvolacej argumentácii dal súd prvej inštancie vyčerpávajúcu odpoveď, keď skutkovo uviedol, že ide o plochu porastenú trávou, na ktorej sa v hornej časti nachádza detské pieskovisko s osadenými lavičkami, chodníkmi, v spodnej časti ním prechádza komunikácia H., v dolnej časti sa nachádza betónová šachta so štyrmi uzávermi označenými ako P-vodovod. Ide o pozemky, ktoré bezpochyby tvoria verejné priestranstvo ako všeobecne prístupný pozemok užívaný neobmedzeným okruhom užívateľov, a ktorý je súčasťou bytovej výstavby plniaci charakter verejnej zelene. Nemôže preto obstáť argument žalovaného, že si žalobcovia mohli predmetný pozemok oplotiť a užívať ho. Naviac v rokoch 2010 až 2015 bola na pozemku zriadená stavebná uzávera (pozri aj odsek 12.1 rozsudku súdu prvej inštancie).
31. Pokiaľ ide o II. odvolaním napadnutý výrok (ide o žalované obdobie od 9.10.2010 do 31.12.2015), pri posudzovaní otázky či v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov („ďalej len zákon č. 66/2009 Z.z.“) náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov alebo jednorazovo, ktorá otázka má podstatný význam pre posúdenie dôvodnosti žalovaným vznesenej námietky premlčania, odvolací súd vychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ definuje judikát R 71/2018 tak, že doň patria predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali.
32. Najvyšší súd SR ako súd dovolací obdobnú otázku týkajúcu sa priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena riešil v rozsudku z 24. marca 2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako aj v rozsudku zo 14. apríla 2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré rozhodnutie bolo uverejnené aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 8/2016 pod č. R 73/2016. V tomto rozhodnutí bol vyslovený právny záver, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia a v súdnom konaní ho môže vlastník úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. Z týchto rozhodnutí ďalej Najvyšší súd SR vychádzal aj pri posudzovaní otázky priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z., a to v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/194/2019 zo dňa 26.8.2019 a predovšetkým sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020.
33. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019 uviedol, že právny názor prezentovaný v rozsudkoch sp. zn. 7Cdo/26/2014 sp. zn. 3Cdo/49/2014 ( č. R 73/2016) je plne prijateľný a
použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z.z. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia.
34. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov („ďalej len zákon č. 66/2009 Z.z.“) ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkovi stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.
35. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania úprav v príslušnom katastrálnom území.
36. Vyššie uvedené zákonné ustanovenia definovali oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Obč. Zák. Ide však o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému celku a obmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú predovšetkým cestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné zariadenia, ktoré boli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského režimu a zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z.z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch.
37. Tak ako zákon č. 182/1993 Z.z., ani zákon č. 66/2009 Z.z., expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí, sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. I v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná náhrada namieste. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Podstatou predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí, sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.
38. S poukazom na vyššie uvedené a ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu odvolací súd dospel k záveru, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Finančná
náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva má iba pôvodný vlastník pozemku a v súdnom konaní ho môže úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. Ďalšiemu vlastníkovi pozemku už takýto nárok nevznikne. Nárok na finančnú náhradu sa s poukazom na ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka premlčuje vo všeobecnej 3 ročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť odkedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, t.j. od 1.7.2009 (účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z.) a uplynula dňom 1.7.2012.
39. Odvolací súd vzhľadom na tieto závery opätovne posudzoval dôvodnosť žalovaným vznesenej námietky premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t. j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Nárok na finančnú náhradu za vznik vecného bremena sa ako majetkové právo s poukazom na ustanovenie § 101 Obč. Zák. sa premlčuje vo všeobecnej 3 ročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť odkedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, t.j. od 1.7.2009 (účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z.) a uplynula dňom 1.7.2012. Žalobkyňa 1/ si nárok na zaplatenie finančnej náhrady za obdobie od 9.10.2010 do 31.12.2015 uplatnila prvý krát písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 9.10.2012, teda zjavne po uplynutí premlčacej lehoty. Obdobný záver potom logicky možno prijať aj na ďalšie rozšírenia žaloby (podaním doručeným súdu dňa 8.10.2014 a 3.12.2015). Z vyššie uvedených dôvodov je potrebné námietku premlčania vznesenú žalovaným pokladať za dôvodnú a premlčané právo potom nie je možné priznať.
40. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nárok uplatnený žalobou za obdobie od 9.10.2010 do 31.12.2015 je vzhľadom na žalovaným dôvodne namietané premlčanie práva v celom rozsahu nedôvodný, odvolací súd preto podľa § 388 C.s.p. zmenil II. výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalobu v tejto časti zamietol.
41. Odvolací súd sa vzhľadom na prioritu posudzovania premlčania tejto časti uplatneného nároku nezaoberal ďalšími námietkami žalovaného obsiahnutými v odvolaní vo vzťahu k tomuto žalovanému obdobiu, keďže posudzovanie týchto námietok by bolo totiž z hľadiska procesnej ekonómie nehospodárne (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/237/2007 zo dňa 29.10.2008).
42. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1, 2, § 256 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Žalobcovia 1, 2/ a 3/ boli v I. žalobnom petite úspešní v rozsahu 98 % a neúspešní v rozsahu 2% (konanie v časti o zaplatenie sumy 175,96 eur bolo zastavené pre ich čiastočné späťvzatie, teda bez procesného zavinenia žalovaného, keď pôvodne za prvé žalované obdobie požadovali od žalovaného sumu 8.829,58 eur a bola im priznaná suma 8.653,62 eur). Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozhodol v III. výroku svojho rozhodnutia tak, že žalobcom 2/ a 3/ priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96% (98% - 2%). Pokiaľ išlo o žalobkyňu 1/, tá požadovala od žalovaného celkom sumu 96.353,32 (8.829,58 + 87.523,74 eur), neúspešná bola v späťvzatej časti 175,96 eur a v časti 87.523,74 eur. Jej úspech činil 9%, neúspech 91%. Celkový úspech žalovaného predstavoval 82% (91% - 9%). Z uvedeného odvolací súd priznal vo IV. výroku svojho rozhodnutia žalovanému voči žalobkyni 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 82%.
43. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
44. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne- a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).