Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-20-2020.pdf
PDF · 141.39 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/20/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: F. T., s.r.o., so sídlom T. F., C. XXXX, K.: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. T. N., s.r.o., so sídlom T. F., L. T. XXXX/XX, K.: XX XXX XXX, proti žalovaným: 1/ K. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., J. L. XXX/X, a 2/ N. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., J. L. XXX/X, obaja zastúpení JUDr. E. U. & T., s.r.o., so sídlom F., M. XXX/X, K. : XX XXX XXX, o vypratanie bytu, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 22. októbra 2019, č.k. 3C/19/2019 - 47, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobca m á proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť vypratať byt č. XX, nachádzajúci sa na 2. poschodí vchodu č. X obytného domu súp. č. XXX stojaceho na parc. KNC XXXX, k. ú. Q. V., pozostávajúci z dvoch izieb a kuchyne, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi súd prvej inštancie priznal voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov konania sú žalovaní 1/ a 2/ povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne právnemu zástupcovi žalobcu do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá vyšší súdny úradník.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca podal žalobu, ktorou sa voči žalovaným 1/ a 2/ domáhal uloženia povinnosti vypratať byt č. XX, na druhom poschodí vchodu č. X. obytného domu súp. č. XXX, postavený na parcele KN C č. XXXX, k. ú. Q. V., pozostávajúci z dvoch izieb a kuchyne, a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku dôvodiac, že je výlučným vlastníkom predmetného bytu, pričom žalovaní 1/ a 2/ tento byt užívajú bez akéhokoľvek právneho titulu. Ani on, a ani predchádzajúci vlastník s nimi nemal uzatvorenú žiadnu zmluvu. Žalovaní nikdy neplatili nájomné. Žalobca vykonal viacero osobných stretnutí s nájomníkmi tohto obytného domu vrátane žalovaných, a hoci ich opakovane žiadal o predloženie dôkazu, z ktorého by bolo možné usúdiť, či im vznikol nájomný pomer, takýto dôkaz nepredložili. Obytný dom je v dezolátnom stave, nie je vhodný na bývanie a preto všetci užívatelia, ktorí v tomto obytnom dome bývajú, boli vyzvaní, aby sa do 31.03.2019 z bytov vysťahovali. Žalovaní tak neučinili. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, ktoré žalobca predložil na podporu svojich tvrdení a zistil, že medzi stranami sporu je nesporné, že žalobca je výlučným vlastníkom bytu č. XX, vo vchode č. X, obytného domu súp. č. XXX, postaveného na parcele KN C XXXX, k. ú. Q. V.. Tiež je nesporné i to, že žalovaní nikdy neplatili žiadne nájomné žalobcovi, a ani predchádzajúcemu vlastníkovi a tiež aj to, že žalobca vykonal viacero osobných stretnutí so žalovanými, pričom napriek žiadosti zo strany žalobcu títo nepredložili žiaden dôkaz preukazujúci vznik nájomného
pomeru žalovaných k predmetnému bytu. Skutočnosť, že žalobca je výlučným vlastníkom predmetného bytu je preukázaná aj listinným dôkazom - čiastočným výpisom z LV č. XXXX k. ú. Q. V.. Ďalší listinný dôkaz - čestné prehlásenie Ing. Y. V. zo dňa 15.05.2019 preukazuje to, že v čase, keď menovaný bol vlastníkom jedenástich bytov na ulici J. L. XXX, T., nemal s obyvateľmi týchto bytov spísané žiadne nájomné zmluvy a títo obyvatelia mu neplatili žiadne poplatky za nájom, réžiu. Z oznámenia zo dňa 15.01.2019 vyplýva, že Spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu č. XXX v T. za účelom zistenia technického stavu tohto bytového domu nachádzajúceho sa na ulici J. L. XXX/ X v T. dalo vykonať príslušné revízne správy, na základe ktorých bolo zistené, že v danom dome sú nevyhovujúce komíny, elektrická inštalácia nie je schopná bezpečnej prevádzky (je nutná oprava, resp. jej výmena) a tiež bolo zistené, že je potrebné kompletne vymeniť rozvody vody. Spoločenstvo vyzvalo užívateľov, ktorí byty užívajú bez právneho titulu, aby tieto vypratali do 31.03.2019. Na jednej z predložených čiernobielych fotografií je zachytený vchod do bytového domu s tabuľkou s číslom 6 bez akýchkoľvek vchodových dverí, pričom je zrejmé, že zovňajšok tohto bytového domu je ošarpaný, evidentne neudržiavaný. Z dotazníka o neoprávnených užívateľoch bytov nachádzajúcich sa v bytovom dome J. L. XXX, T., vyplýva, že byt č. XX, domu č. XXX/X, užíva 6 osôb - žalovaní 1/ a 2/ a štyri maloleté deti, ktorý byt je bez elektriny a vody. Uvedený dotazník je podpísaný žalovanými s tým, že v dolnej časti pri poznámke „Vyjadrenie užívateľov, či majú platnú nájomnú zmluvu, ak áno nech predložia kópiu“, resp. „Mám záujem uzavrieť nájomnú zmluvu na dobu určitú, t.j. na čas, pokiaľ si nájdem nové bývanie“ nie je uvedený žiadny údaj, resp. poznámka. Súd prvej inštancie uviedol, že rozsudok bol vyhlásený na pojednávaní dňa 22.10.2019, keď na začiatku pojednávania súd uznesením rozhodol, že pojednávanie sa bude konať v neprítomnosti žalovaných. Pred prvým pojednávaním vo veci samej vytýčenom na deň 03.10.2019 bol prijatý pracovníčkou súdu prvej inštancie telefonický hovor, kde sa osoba, ktorá uviedla, že sa volá K. F., ospravedlnila z neúčasti na pojednávaní z dôvodu, že s družkou N. F. majú chrípku, pričom majú ročné dieťa, ktoré je tiež choré a nemajú ho pri kom nechať. Požiadali o určenie nového termínu pojednávania. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 03.10.2019 vyplýva, že žalovaní 1/ a 2/ sa napriek riadne a včas doručenému predvolaniu pojednávania nezúčastnili a vzhľadom na telefonickú informáciu bol vytýčený nový termín pojednávania na 22.10.2019 o 10:30 hod. za účelom opätovného predvolania strán sporu. Žalovaným spolu s predvolaním bola zaslaná výzva, aby na ďalšom pojednávaní predložili lekárske potvrdenie nepriaznivého zdravotného stavu; zároveň boli upozornení v zmysle § 183 ods. 2 veta posledná CSP. Žalovaní 1/ a 2/ si predvolanie na pojednávanie prevzali dňa 07.10.2019. Krátko pred pojednávaním dňa 22.10.2019 o 10:00 hod. prijala pracovníčka súdu prvej inštancie telefonický hovor, v ktorom osoba, ktorá uviedla, že sa volá N. F., ospravedlnila svoju neúčasť, ako aj neúčasť žalovaného 1/ z dôvodu, že sú odcestovaní a majú choré dieťa s tým, že požiadala súd o odročenie pojednávania. Súd prvej inštancie uviedol, že ak by aj tento telefonický hovor skutočne uskutočnila žalovaná 2/ (ako sa osoba v telefóne predstavila), neboli by splnené podmienky na odročenie pojednávania. Ako dôvod nedostavenia sa na pojednávanie primárne uviedla, že sú odcestovaní. Uvedené však nemožno považovať za dôležitý dôvod, pre ktorý by nebolo možné vykonať pojednávanie. Je evidentné, že predvolanie na termín pojednávania prevzali obaja žalovaní dňa 07.10.2019. Mali teda dostatok času zariadiť sa tak, aby sa mohli pojednávania zúčastniť a v konaní sa účelne brániť, veď od výsledku predmetu konania závisí, či budú v predmetnom byte ďalej bývať alebo nie. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa žalovaní opakovanými účelovými návrhmi na odročenie pojednávania snažili oddialiť rozhodnutie súdu vo veci samej. O tom, že oba návrhy na odročenie pojednávania boli podané účelovo svedčí aj to, že žalovaní ani nepredložili lekárske potvrdenie o ich zdravotnom stave dňa 03.10.2019, ktoré by mohlo preukazovať opak. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že daný byt užívajú žalovaní 1/ a 2/ a žalobcovi neplatia žiadne poplatky spojené s užívaním bytu, pričom podľa tvrdenia žalobcu ho žalovaní užívajú bez právneho dôvodu, ktoré skutočnosti považoval súd prvej inštancie za preukázané. Žalovaní síce v konaní tvrdili, že právny dôvod na užívanie bytu majú, svoje tvrdenia však žiadnym spôsobom nepreukázali (napr. platnou nájomnou zmluvou uzavretou so žalobcom, prípadne s jeho právnym nástupcom). Z dôvodu, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno v súvislosti s právnym titulom užívania predmetného bytu, súd prvej inštancie uzavrel, že byt užívajú neoprávnene a bez právneho dôvodu. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobe vyhovel a žalovaných 1/ a 2/ zaviazal k povinnosti byt vypratať do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP, a tento priznal žalobcovi ako úspešnej strane sporu. O konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku vyšší súdny úradník.
3. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadli žalovaní 1/ a 2/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu, uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. §
365 ods. 1 písm. b/, písm. f/ a písm. h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, nesprávne skutkové a právne závery), navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietali uskutočnenie pojednávania pred súdom prvej inštancie bez ich prítomnosti, čo považovali za nespravodlivé, nezákonné, v rozpore s právami sporovej strany, ktorý postup považovali za porušenie ich práva na spravodlivý proces. Mali za to, že pokiaľ súd prvej inštancie svoje rozhodnutie pojednávanie neodročiť odôvodnil tým, že návrh nebol podaný písomne a včas, toto neobstojí. Žiadosť o odročenie pojednávania nemali možnosť doručiť inak, ako telefonicky, nakoľko chorobu ročného dieťaťa neplánovali a nastala neočakávane. Poukazovali na odlišnosť zvyklostí v ich bežnom živote daných tým, že patria k rómskej komunite v zmysle ktorých väčšinu ochorení seba i detí riešia doma, z ktorého dôvodu ani nemohli predložiť potvrdenie od lekára ako dôkaz ochorenia ich detí. Ďalej uviedli, že majú eminentný záujem preukázať svoje práva vyplývajúce z nájmu bytu, nakoľko ide pre rodinu s tromi maloletými deťmi o existenčnú otázku. Vyjadrili názor, že súdu je z poznatkov bežného života známe, že predmetná nehnuteľnosť je obývaná občanmi mesta T., ktorí majú rómsky pôvod. Tak isto je notorickou skutočnosťou, že títo občania mesta tu bývajú dlhé roky a mali za to, že nie je potrebné preukazovať existenciu nájomného vzťahu. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaní v nehnuteľnosti bývajú a majú v nej evidovaný aj trvalý pobyt, viď identifikačné údaje žalovaných v žalobe. Záver súdu prvej inštancie, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno považujú za predčasné, pretože existencia zmluvného vzťahu je jednak zrejmá z evidencie trvalého pobytu, ktorý je súdu známy zo žaloby a ktorú by tiež žalovaní preukázali na pojednávaní, na ktorom sa z vyššie uvedených dôvodov nemohli zúčastniť. Súd prvej inštancie zhodnotil nehnuteľnosť ako ošarpanú a evidentne neudržiavanú, s ktorým názorom sa žalovaní nestotožňujú, avšak podľa ich názoru nemajú prečo preukazovať, že dom nie je v dezolátnom stave. Takéto dôkazné bremeno svedčí žalobcovi. Žalovaní namietali, že rozhodnutím boli porušené ich ústavné práva podľa čl. 19, čl. 20 ods. 1, ods. 3 a čl. 41 ods. 1 Ústavy SR (nález ÚS SR I. ÚS/13/00-85). Rozhodnutie súdu prvej inštancie je nespravodlivé, nezohľadňujúce situáciu žalovaných, ktorí žijú v spoločnej domácnosti s tromi maloletými deťmi a bolo rozhodnuté o ich vysťahovaní bez poskytnutia bytovej náhrady. Na podporu svojich tvrdení poukázali na nález sp. zn. III. ÚS 44/2011. Ústavou vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných situáciách. Do sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať, je spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života jednotlivca. Podľa okolnosti konkrétnej veci, sa ten istý zásah môže teda dotknúť tak práva na ochranu súkromia, ako aj práva na ochranu obydlia. V sporovej veci sa skutkové tvrdenia obsiahnuté v žalobe očividne úzko dotýkali nielen súkromného a rodinného života žalovaných, ale aj ochrany ich obydlia. Skutočnosť, že bolo rozhodnuté o vyprataní bytu bez bytovej náhrady, možno považovať za porušenie ústavných práv podľa čl. 19 ods. 2 ako aj čl. 21 ods. 3 Ústavy SR. V závere poukázali na to, že síce rešpektujú právo žalobcu na užívanie nehnuteľnosti, ale žalobca kúpil nehnuteľnosť za účelom podnikateľského zámeru s cieľom dosiahnutia zisku s tým, že vedel, že v nej dlhé roky bývajú rodiny rómskeho pôvodu s maloletými deťmi. Tiež vedel, že je potrebné pre tieto rodiny zabezpečiť náhradné bývanie, pretože s touto požiadavkou sa obrátil na mesto Púchov, ktoré však k dispozícii voľné byty nemá. Mali za to, že podnikateľ má povinnosť v rámci svojich podnikateľských aktivít znášať aj podnikateľské riziko a v prípade ak je to potrebné ako v tomto prípade, aj zabezpečiť náhradné bývanie pre žalovaných. Podľa ich názoru predmetnú nehnuteľnosť je možné považovať za ich obydlie a teda možno konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v rozpore s ústavným právom na obydlie, súkromný aj rodinný život.
4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že žalovaní nepreukázali svoj tvrdený eminentný záujem hájiť svoje práva vyplývajúce z nájmu bytu napriek tomu, že boli opätovne na k tomu vyzývaní žalobcom ako aj súdom, pričom stačilo, aby sa písomne vyjadrili, či predložili dôkazy o svojich tvrdeniach. Žalobca uviedol, že ako vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje (§ 126 ods. 1 OZ). Občiansky zákonník v ôsmej časti, siedma hlava, štvrtý oddiel obsahuje osobitné ustanovenia o nájme bytu, pričom bytové náhrady sú riešené v ust. § 712 a nasl. OZ. K ich aplikácii však môže dôjsť zásadne len za predpokladu skoršej existencie právneho vzťahu nájmu bytu. Mal za to, že žalovaní predmetný byt užívajú bez akéhokoľvek právneho titulu - nájomnej zmluvy. Nájomné zmluvy, na ktoré sa odvolávajú neexistujú, nikdy žiadne nájomné zmluvy nemali a neboli s nimi uzatvorené. Ak by takéto zmluvy žalovaní mali, bolo dostatok času tieto predložiť ako dôkaz na svoje tvrdenia. Poskytnutie náhradného bývania, či bytu by bolo v rozpore s obsahom vlastníckeho práva žalobcu, lebo jeho vlastnícke právo by bolo obmedzené, čo je v
rozpore s čl. 20 Ústavy SR a ust. § 128 OZ. Iba na základe ust. § 3 OZ nie je totiž možné založiť vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, lebo toto ustanovenie nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť. Žalobca vyjadril názor, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že nájomný pomer medzi žalovanými a žalobcom, prípadne jeho právnymi predchodcami nikdy nevznikol, nakoľko neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by nasvedčoval opaku. Je preto nesporné, že žalovaní predmetný byt užívajú bez akéhokoľvek právneho dôvodu, v dôsledku čoho vlastník predmetného bytu má právo s použitím ust. § 126 ods. 1 OZ domáhať sa ukončenia neoprávnených zásahov žalovaných osôb a osôb s nimi v byte žijúcich do jeho vlastníckeho práva k predmetnému bytu a teda domáhať sa vypratania bytu predmetnou žalobou podanou žalobcom. V danom prípade nemôže zavážiť ani to, že žalovaní nemajú zabezpečenú inú možnosť bývania. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhoval napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správne a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
5. Žalovaní 1/ a 2/ nevyužili svoje právo písomnej repliky k vyjadreniu žalobcu.
6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
8. V posudzovanej veci súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím vyhovel žalobe a uložil žalovaným povinnosť vypratať identifikovanú nehnuteľnosť (byt) vo vlastníctve žalobcu, založiac svoje rozhodnutie na závere, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno, keď nepreukázali, že disponujú tvrdeným právnym titulom (nájomnou zmluvou) oprávňujúcim ich k užívaniu bytu, pričom v konaní ani žiaden iný právny dôvod jeho užívania na ich strane nevyšiel najavo.
9. Vychádzajúc z obsahu odvolania žalovaní namietali porušenie ich práva na spravodlivý proces, tiež nesprávne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, čím uplatnili vo svojom odvolaní odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h) CSP).
10. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a ich existenciu tiež odvolatelia netvrdili.
11. Z hľadiska odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP odvolatelia namietali uskutočnenie pojednávania a rozhodnutie vo veci napriek ich neúčasti na pojednávaní, čo viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci, ktorú neúčasť ako tvrdili ospravedlnili, čo považovali za zásah do svojho práva na spravodlivý proces v súvislosti s čím poukazovali na odlišnosť zvyklostí v ich bežnom živote daných tým, že patria k rómskej komunite v zmysle ktorých väčšinu ochorení seba i detí riešia doma, z ktorého dôvodu ani nemohli predložiť potvrdenie od lekára ako dôkaz ochorenia ich detí.
12. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že „sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda samotná procedúra prejednania veci (teda to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Najvyšší súd opakovane uviedol, že tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku, na čom zotrváva najvyšší súd aj za účinnosti CSP (príkladmo 1 Cdo
43/2017, 2 Cdo 93/2017 a ďalšie). Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, či ňou požadovaného právneho posúdenia nie je jeho súčasťou (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a ďalšie). Najvyšší súd dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením - nesprávnym vyriešením niektorej právnej otázky súdom (viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014, tiež judikát R 24/2017)“. Ide teda o taký vadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Civilný sporový poriadok. O túto procesnú vadu ide teda najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.
13. V zmysle § 106 ods. 1 písm. a/ CSP ak nejde o doručovanie do elektronickej schránky podľa osobitného predpisu, o doručovanie v osobitných prípadoch podľa § 107 ods. 2 (napr. doručovanie profesionálnemu vojakovi cestou Ministerstva obrany Slovenskej republiky) a adresát neuviedol inú adresu na doručovanie, doručuje súd písomnosti fyzickej osobe na adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky.
14. Podľa § 111 ods. 1 CSP do vlastných rúk sa doručuje tak, že adresát potvrdí prijatie písomnosti na potvrdení o doručení písomnosti (ďalej len "doručenka"); údaje v doručenke sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak. Doručenka je verejnou listinou.
15. Podľa § 178 ods. 2 CSP sa predvolanie doručuje strane alebo jej zástupcovi tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní predo dňom, keď sa má pojednávanie konať.
16. Podľa § 183 ods. 1 CSP pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť.
17. Podľa § 183 ods. 2 veta druhá CSP od strany možno vždy spravodlivo žiadať, aby sa dala na ďalšom pojednávaní zastúpiť inou osobou, ak k odročeniu pojednávania došlo z dôvodu jej nepriaznivého zdravotného stavu.
18. Podľa § 183 ods. 3 CSP strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu dôvod bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky okolnosti mohla predpokladať.
19. Podľa § 183 ods. 4 CSP ak súd zistí, že stranou uvedený dôvod na odročenie pojednávania nie je dôležitý, bezodkladne o tom upovedomí stranu, ktorá odročenie navrhla. Strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, je povinná uviesť telefónne číslo alebo elektronickú adresu, na ktorú ju možno upovedomiť o rozhodnutí súdu o jej návrhu na odročenie pojednávania.
20. Podľa § 184 ods. 1 CSP súd rozhodne o odročení pojednávania bezodkladne; o tom upovedomí tých, ktorí boli na pojednávanie predvolaní. Súd uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.
21. Podľa § 184 ods. 2 CSP ak došlo k odročeniu pojednávania z dôvodov uvedených stranou a tieto dôvody neboli súdu následne preukázané alebo ich nemožno považovať za dôležité, súd môže rozhodnúť, že na ďalšie návrhy o odročenie pojednávania nebude prihliadať.
22. Podľa § 184 ods. 3 CSP ak súd rozhodne podľa odseku 2, uloží strane, aby sa na ďalšie pojednávanie dostavila alebo si na toto pojednávanie ustanovila zástupcu.
23. Medzi základné povinností súdu na začiatku pojednávania nepochybne patrí zistenie prítomnosti osôb, ktoré boli na pojednávanie predvolané. Procesný predpis ( CSP) však dáva súdu súčasne
možnosť, aby rozhodol, či sa pojednávanie uskutoční aj napriek neprítomnosti predvolanej osoby, keďže to nie je vylúčené. Vychádzajúc z ust. § 183 ods. 1 CSP odročiť pojednávanie možno len z dôležitých dôvodov. Procesný predpis umožňuje súdu, aby na pojednávaní prejednal vec v neprítomnosti účastníka za predpokladu, že tento bol na pojednávanie riadne predvolaný, a že na pojednávanie sa nedostavil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. O odročenie pojednávania musel teda účastník konania požiadať (nestačilo neúčasť len ospravedlniť) a žiadosť o odročenie pojednávania musela byť súčasne podložená „dôležitým dôvodom“. Dôležitosť dôvodu, ktorým bola odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania, posudzuje súd vždy podľa konkrétnych, individuálnych okolností prípadu. Zmyslom a účelom ust. §184 ods. 2 CSP je zabrániť procesným obštrukciám, ktoré často zneužívajú strany, aby predlžovali civilné konanie. V článku 5 CSP je vymedzené, že zjavné zneužitie práva v civilnom konaní nepožíva právnu ochranu.
24. V konkrétnostiach posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žaloba spolu s prílohami bola zaslaná na vyjadrenie žalovaným, ktorú spolu s výzvou a poučeniami o ich procesných právach a povinnostiach, ako vyplýva z pripojených doručeniek (čl. 25), prevzali obaja dňa 10.7.2019. Na v poradí prvé pojednávanie súdu vo veci nariadené na deň 3.10.2019 sa obaja žalovaní nedostavili. V deň jeho uskutočnenia, cca 1 hodinu pred jeho začiatkom (vychádzajúc z úradného záznamu na čl. 41 spisu) bol prijatý pracovníčkou kancelárie telefonicky hovor, kde sa osoba, ktorá uviedla, že sa volá K., sa ospravedlnila z neúčasti na pojednávaní z dôvodu, že s družkou N. F. majú chrípku, pričom majú ročné dieťa, ktoré je tiež choré a nemajú ho pri kom nechať. Súčasne žiadal o určenie nového termínu pojednávania. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 03.10.2019 č.k. 3C/19/2019-42 odročil pojednávanie na deň 22.10.2019 o 10:30 hod. na č. dverí 125 za účelom opätovného predvolania strán sporu vzhľadom na telefonickú informáciu, súčasne spolu s predvolaním bola zaslaná žalovaným výzva, aby na ďalšom pojednávaní predložili lekárske potvrdenie o nepriaznivom zdravotnom stave, ktorý dôvod uvádzali ako príčinu ich neúčasti na prvom pojednávaní; zároveň boli poučení o svojich povinnostiach daných ust. § 183 ods. 2 veta druhá CSP s následkoch ich nesplnenia. Žalovaní 1/ a 2/ si predvolanie na pojednávanie prevzali dňa 07.10.2019 (viď doručenky na čl. 42/2 spisu). Krátko pred pojednávaním dňa 22.10.2019 o 10:00 hod. prijala pracovníčka súdu prvej inštancie opätovne telefonický hovor (viď úradný záznam čl. 43), v ktorom osoba, ktorá uviedla, že sa volá N., ospravedlnila svoju neúčasť, ako aj neúčasť žalovaného 1/ na pojednávaní z dôvodu, že sú odcestovaní a majú choré dieťa s tým, že požiadala súd o odročenie pojednávania. Súd prvej inštancie vyhodnotiac, že uvedené nemožno považovať za dôležitý dôvod, pre ktorý by nebolo možné vykonať pojednávanie, keďže obaja žalovaní mali dostatok času zariadiť sa tak, aby sa mohli pojednávania zúčastniť a v konaní sa účelne brániť, pričom od výsledku konania závisí, či budú v predmetnom byte ďalej bývať alebo nie, naviac ani nepredložili lekárske potvrdenie o ich zdravotnom stave tak dňa 03.10.2019, ako aj dňa 22.10.2019, ktoré by mohlo preukazovať relevantnosť tvrdeného dôvodu ich neúčasti na pojednávaní, vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti pre nesplnenie zákonných predpokladov na jeho odročenie.
25. Posúdením rozhodujúcich skutočností odvolací súd dospel k záveru o nespôsobilosti odvolacej námietky privodiť v prospech žalovaných priaznivejšie rozhodnutie vo veci, keďže nezistil v postupe súdu prvej inštancie porušenie procesných práv žalovaných v súvislosti s ich neúčasťou na pojednávaniach, v dôsledku čoho im nebola odňatá možnosť zúčastniť sa konania pred súdom na ktoré sa napriek riadnemu a včasnému predvolaniu nedostavili a svoju neúčasť tiež dôvodmi, ktoré by bolo možné posúdiť ako dôležité, zákonom predpísaným spôsobom neospravedlnili, nimi tvrdené dôvody tiež opakovane nepreukázali, čím neboli z tohto pohľadu naplnené zákonné predpoklady pre odročenie pojednávania a súd prvej inštancie postupoval procesne správne, keď za týchto okolností vec prejednal napriek ich neprítomnosti a tiež o veci rozhodol. Tvrdenie žalovanej 2/ (pokiaľ skutočne išlo o ňu ako osobu, ktorá pred druhým pojednávaním na súd telefonovala), že sú obaja, teda tiež žalovaný 1/ odcestovaní a nemôžu sa tak pojednávania zúčastniť, nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie „dôležitého dôvodu“, nevyhnutne potrebného za účelom odročenia riadne a včas vytýčeného pojednávania. Obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek žiadosti účastníka na odročenie pojednávania, pretože by tým nedôvodne priznal právnu ochranu konaniu účastníka, ktoré ju vo svetle čl. 5 CSP požívať nemôže. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu. Z týchto aspektov situáciu tvrdenú žalovanými, nie je možno považovať za dôležitý dôvod umožňujúci v zmysle § 183 ods. 1 CSP vyhovieť ich požiadavke na odročenie pojednávania. Naviac vo svetle toho, aká pre žalovaných významná otázka bola v konaní riešená, ich opakovaná neúčasť pri síce
verbalizovanom dôvode, ktorým ospravedlňovali svoju opakovanú neúčasť na pojednávaniach (okrem odcestovania v druhom prípade, tiež v oboch prípadoch nepriaznivý zdravotný stav či už ich, alebo mal. detí), ani v najmenšom hodnovernosť týchto tvrdení nepreukázali, čo rozhodne nemožno konvalidovať ich tvrdeniami v odvolacom konaní, že k zvyklostiam ich života nepatrí riešiť ochorenia návštevami lekárov, keďže tento nimi tvrdený dôvod ich nediskvalifikuje z identických procesných povinností, aké zákon ukladá ktorejkoľvek strane sporu bez ohľadu na to, k akej komunite patrí, prostredníctvom čoho je naplnené právo strán na ich rovnosť pred súdom.
26. Odvolací súd dáva do pozornosti žalovaným starú zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Predovšetkým je totiž vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod., čo platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných oprávnení, k naplneniu čoho došlo tiež v posudzovanej veci. Nebol to v danom prípade súd, ktorý by nesprávnym procesným postupom bol odňal procesné práva odvolateľom, ale boli to oni sami, ktorí sa o tieto svojou nečinnosťou pripravili. Vzhľadom na okolnosti naviac sa možno plne identifikovať s názorom súdu prvej inštancie, že nečinnosť žalovaných sa dôvodne javí ako obštrukcia s cieľom oddialiť rozhodnutie vo veci, napriek verbalizovaniu, že vzhľadom na závažnosť otázky, ktorá bola predmetom posudzovania, na riešení ktorej ako tvrdili v odvolaní mali eminentný záujem, toto zostalo v dôsledku ich permanentnej nečinnosti len v rovine skutkami nenaplnených tvrdení.
27. Z uvedeného teda vyplýva, že predvolanie na pojednávanie bolo žalovaným riadne doručené, žalovaní mali zachovanú lehotu na prípravu pojednávania, na pojednávanie sa nedostavili a odvolací súd tak v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktorý vec prejednal a rozhodol na pojednávaní konanom dňa 22.10.2019 nezistil žiadne pochybenie, ktorým by bolo zasiahnuté do práva žalovaných na spravodlivý súdny proces, teda z tohto dôvodu nedošlo k naplneniu odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
28. V ďalšom podrobil odvolací súd preskúmaniu napadnuté rozhodnutie vo svetle odvolateľmi tvrdených skutočností, ktoré podľa ich názoru indikujú k naplneniu odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie).
29. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne prihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
30. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
31. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaných po ich preskúmaní, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jeho výsledky vyhodnotil v intenciách daných ust. § 191 CSP a z dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil tiež správny právny záver o legitímnosti žalobou uplatneného nároku vo svetle ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri absencii unesenia dôkazného bremena žalovanými o existencii akéhokoľvek právneho titulu zakladajúceho ich právo užívať byt, ktorého je vlastníkom žalobca a vypratania ktorého zo strany žalovaných, ktorí ho užívajú bez právneho dôvodu sa tak dôvodne domáha, na ktorých záveroch založil v prospech žalobcu vyznievajúce rozhodnutie. Za vecne správne bolo potrebné považovať tiež súvisiace rozhodnutie o trovách konania medzi žalobcom a žalovanými,
keď žalobca bol plne úspešný a vznikol mu tak nárok na ich plnú náhradu (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP). Vychádzajúc zo správnosti vyššie uvedených záverov, nebolo rozhodnutie súdu prvej inštancie spôsobilé k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu za použ. § 387 ods. 1 CSP. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil, v parametroch daných ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou právnych predpisov.
32. Na doplnenie a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaných považuje za potrebné odvolací súd uviesť nasledovné:
33. Súd prvej inštancie žalobe o vypratanie nehnuteľnosti - bytu č. XX, nachádzajúceho sa na poschodí č. X obytného domu súp. č. XXX stojaceho na parc. V. XXXX, k. ú. Q. V., vyhovel, keď dospel k záveru, že žalovaní 1/ a 2/ tento byt užívajú bez právneho dôvodu. Súd mal za preukázané, že vlastnícke právo žalobcu nie je spochybnené a preukazuje ho listinný dôkaz - čiastočný výpis z LV č. XXXX k. ú. Q. V.. Žalovaní nepreukázali existenciu žiadneho právneho titulu, oprávňujúceho ich predmetný byt vo vlastníctve žalobcu užívať a tiež v odvolacom konaní žiaden neidentifikovali, len vo všeobecnosti poukazovali na to, že je notorietou, že v predmetnom obytnom dome a byte bývajú, ktorá skutočnosť však ešte nezakladá právny dôvod na to, aby byt naďalej užívali.
34. Žaloba na vypratanie nehnuteľnosti je právnym prostriedkom vlastníka na ochranu jeho vlastníckeho práva. Základným predpokladom úspešnosti tejto žaloby je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu a skutočnosť, že žalovaný predmet vlastníctva neprávom zadržuje. Bez preukázania vlastníckeho práva nie je daná aktívna legitimácia žalobcu domáhať sa ochrany, ktorá mu ako vlastníkovi patrí. Vlastnícke žaloby uvedené v § 126 Občianskeho zákonníka sú hmotnoprávnym inštitútom, na základe ktorého sa realizuje subjektívny nárok vlastníka na ochranu jeho vlastníctva. Súčasne ide o relatívne právo vlastníka na vydanie neprávom zadržiavaného predmetu vlastníctva.
35. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania a to v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
36. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP). V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované. Je vždy na strane sporu, či náležite využije možnosti, ktoré sa jej v súdnom konaní ponúkajú. V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť, že každá strana sporu nesie zodpovednosť za to, že prezentuje súdu konzistentné skutkové tvrdenia podporené dôkazmi. Pokiaľ si túto povinnosť nesplní, prejaví sa to v rozhodnutí vo veci samej, k čomu došlo tiež v posudzovanej veci.
37. Postup súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie v konkrétnostiach danej veci bol správny. Je zjavné, že žalobca predložil do spisu dôkazy, ktorými preukázal svoje tvrdenie, že je vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti, vypratania ktorej sa domáha a nebolo tiež sporným, že žalovaní ju užívajú, pričom súčasne nespochybnili jeho tvrdenia, že pred podaním žaloby ich vyzýval na predloženie dôkazu o existencii právneho titulu na základe ktorého byt užívajú (príkladmo nájomnej zmluvy), na čo títo nereagovali, rovnako ako na jeho mimosúdnu výzvu na dobrovoľné následné vypratanie bytu. Žalovaní 1/ a 2/ nielenže na rozdiel od žalobcu neuniesli dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať existenciu právneho titulu oprávňujúceho ich byt užívať, ale nesplnili si ani povinnosť tvrdenia pokiaľ ide o identifikovanie právneho dôvodu ( či už v konaní pred súdom prvej inštancie, ako ani v odvolacom konaní) užívania bytu z ich strany. Obmedzili sa len na tvrdenie, že nie je pravdou, že byt užívajú bez právneho dôvodu v dôsledku čoho legitímne vzhľadom na ich pasivitu nemohli očakávať iné, ako v prospech seba nepriaznivé rozhodnutie pre neunesenie bremena tvrdenia a dôkaznej povinnosti.
38. K odlišnému záveru nie je spôsobilou ani námietka žalovaných, že v byte majú hlásený trvalý pobyt. Nad rámec toho, že ide o ničím nepreukázané tvrdenie, tak trvalý pobyt nezakladá právny titul na užívanie bytu, má len evidenčný charakter a vlastník budovy alebo jej časti môže žiadať kedykoľvek zrušenie trvalého pobytu občanovi, ktorý nemá k budove alebo jej časti žiadne užívacie právo, nie je to možné len pri existencii nájomného vzťahu.
39. Žalobou uplatnený nárok žalobcu na vypratanie predmetného bytu je tak legitímnym nárokom, ktorý vznikol a bol posúdený ako oprávnený po splnení všetkých zákonom stanovených podmienok. Žalovaní užívajú spornú nehnuteľnosť bez právneho titulu, nakoľko jeho existenciu žiadnym spôsobom nepreukázali (príkladmo prípadnou nájomnou zmluvou uzavretou medzi stranami sporu). Za takýchto okolností potom užívanie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu predstavuje zásah do vlastníckeho práva žalobcu, ktorý je neoprávnený, keďže nebolo možné dospieť k inému záveru ako tomu, že žalovaní nemajú žiadny právny titul k užívaniu nehnuteľnosti . Tá istá okolnosť, ktorá zakladá právo na ochranu vlastníka v zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka domáhajúceho sa vypratania nehnuteľnosti, nemôže byť súčasne dôvodom pre odopretie tohto práva.
40. Odvolací súd v uplatňovaní si zákonom podloženého legitímneho nároku žalobcu na vypratanie predmetného bytu, nevidel žiaden rozpor s namietanými citovanými článkami Ústavy Slovenskej republiky žalovanými v podanom odvolaní a to ani s prihliadnutím na okolnosti na strane žalovaných 1/ a 2/.
41. Pokiaľ ide o ďalšie skutočnosti, ktoré žalovaní až v odvolaní na svoju obranu a v neprospech nároku žalobcu produkovali, v konkrétnostiach o tom, že byt považujú za svoje obydlie, tiež že im nebola prisúdená žiadna bytová náhrada, ktorou musí byť vypratanie bytu podmienené, že ide o šikanózny výkon práva v rozpore s dobrými mravmi a ďalšie, tieto sú ako novoty v odvolacom konaní pre nenaplnenie zákonných predpokladov daných ust. §366 CSP diskvalifikované z odvolacieho prieskumu.
42. Napriek tomu odvolací súd k tvrdeniu o šikanóznom výkone práva v spojitosti s požiadavkou na podmienenie vypratania bytu bytovou náhradou považuje za potrebné poukázať na to, že súdna prax je dlhodobo ustálená v tom, že na základe ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi), nemožno aktom aplikácie práva konštituovať doteraz neexistujúce povinnosti vlastníkovi, keďže toto ustanovenie nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť, upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení tak, ako to vo svojom rozhodnutí uviedol tiež Najvyšší súd SR (vydanom dňa 30.03.2011 pod sp. zn. 3Cdo/144/2010). Dispozičné právo vlastníkov možno síce výnimočne obmedziť zákonom, avšak za predpokladu, že toto obmedzenie rešpektuje zásadu, podľa ktorej vlastnícke právo všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ užívajú sporné nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Pri užívaní bytu bez právneho dôvodu, možno uloženie povinnosti žalobcovi zabezpečiť žalovaným náhradné ubytovanie považovať za založenie novej povinnosti, čo nie je v súlade s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nejedná sa totiž o žiaden z prípadov uvedených v ust. § 711 až § 712 Občianskeho zákonníka, ktoré sa viažu nepochybne k nájmu bytu, a nie na prípad povinnosti vypratať byt, užívaný bez právneho dôvodu. Uvedenú problematiku riešil i Ústavný súd ČR v náleze II. ÚS 625/2005, ktorý je s prihliadnutím na totožnosť právnej úpravy z ktorej vychádzal plne aplikovateľný i na prejednávanú vec. Záverom odvolací súd poukazuje na v princípe nelogičnosť požiadavky žalovaných na bytovú náhradu pri nespochybnení, že v dotazníku vypĺňanom žalovanými na podnet žalobcu v
rámci svojho vyjadrenia k možnosti ich záujmu na uzatvorení nájomnej zmluvy na čas, pokiaľ by si prípadne našli iné bývanie, neprejavili záujem na takomto riešení, čo je zjavne dané tým, že im vyhovuje protiprávny stav spočívajúci v neexistencii platnej nájomnej zmluvy s iluzórnou predstavou, že aktuálny stav neplatenia vlastníkovi za užívanie bytu, môže reálne naďalej pretrvávať, čo je však vo svetle spravodlivého usporiadania vzťahov medzi účastníkmi neudržateľné.
43. Keďže teda nebola preukázaná existencia právneho dôvodu na užívanie bytu žalovanými (neexistuje nájomná zmluva k bytu), uloženie povinnosti žalovaným 1/ a 2/ vypratať byt bez podmienenia tejto povinnosti bytovou náhradou bolo dôvodné a správne. Odvolacie námietky žalovaných tak neboli spôsobilé privodiť v prospech nich priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Odvolatelia v priebehu odvolacieho konania neprodukovali žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k zmene napadnutého rozhodnutia, ani také, ktoré by boli spôsobilé k odvolaciemu prieskumu a súd prvej inštancie by sa s nimi nebol zaoberal, či vysporiadal.
44. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, za súčasného záveru o správnosti rozhodnutia aj v časti o náhrade trov konania - výrok II., preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdil.
45. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal nárok voči žalovaných v rozsahu 100%.
46. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).