Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/140/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Martiny Brniakovej, v sporovej právnej veci žalobcu: Ing. Ján Bardiovský, nar. XX.XX.XXXX, bytom F. W. XXXX/XX, XXX XX S., právne zastúpeného ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Margita Hrivňáková & partners, s.r.o., so sídlom Májkova 3, 820 05 Bratislava, IČO: 36 855 545, proti žalovanému 1/: COVERA s.r.o., so sídlom ul. sv. Martina 285, 013 06 Terchová, IČO: 31 607 594, proti žalovanému 2/: Ing. Mgr. Karol Čavojský, nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXXX/XX, XXX XX N., obaja právne zastúpení Advokátska kancelária Hagara-Hagarová, s.r.o., so sídlom Daniela Dlabača 35, 010 01 Žilina, IČO: 36 806 498, v konaní o neplatnosť právnych úkonov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -401 zo dňa 21. marca 2019, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. -401 zo dňa 21. marca 2019 p o t v r d z u j e .

Žalovaný 1/ m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Žalovaný 2/ m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

. Napadnutým rozsudkom okresný súd prvým výrokom žalobu zamietol. V poradí druhým výrokom určil, že žalovanému 1/ sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia a tretím výrokom rozhodol, že žalovanému 2/ sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania okresný súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v (ďalej aj len „CSP“), a 13/1991 Zb. (ďalej aj len „“), (ďalej aj len „“), , , , okresný súd žalobu zamietol. Právny zástupca žalovaných 1/ a 2/ namietal aktívnu legitimáciu žalobcu a naliehavý právny záujem. Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Žilina vyplývalo, že spoločníkom žalovaného 1/ je aj žalobca, ktorý sa domáha určenia neplatnosti zmlúv medzi žalovaným v 1/ a žalovaným 2/. Zároveň z výpisu z obchodného registra vyplýva, že spoločníkom žalovaného 1/ okrem žalobcu je aj Janka Zavadilová a zároveň aj spoločnosť MODRY, s.r.o., ktorej spoločníkom je Ing. Mgr. Karol Čavojský a žalovaný 2/. Konateľom spoločnosti MODRY, s.r.o. je žalovaný 2/ od 04.01.2006.

3. S poukazom na zistené skutočnosti z výpisu z obchodného registra a na nárok uplatňovaný žalobcom v tomto konaní a na postavenie žalobcu v spoločnosti žalovaného 1/, okresný súd mal za to, že žalobca preukázal naliehavý právny záujem na určení neplatnosti predmetných zmlúv, a to záložnej zmluvy a kúpnej zmluvy, predmetom ktorej sa predával majetok spoločnosti, ktorej je a bol žalobca spoločníkom. Spoločníkovi spoločnosti s ručením obmedzeným nemožno bez ďalšieho uprieť naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmlúv, ktoré uzavrela spoločnosť a ktoré môžu mať nepriaznivý vplyv na hodnotu jeho obchodného podielu „(napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 05.04.2002, sp.zn. )“. Okresný súd teda skonštatoval, že naliehavý právny záujem je daný. Pokiaľ žalovaní namietali aktívnu legitimáciu žalobcu, tak okresný súd zdôraznil, že spoločníci sú jednoznačne aktívne vecne legitimovaní na podanie žaloby o určenie neplatnosti zmlúv, ktoré uzatvorila spoločnosť. Teda v danom prípade žalobca ako spoločník spoločnosti, ktorej nehnuteľnosť bola predaná, je v spore aktívne legitimovaný k podaniu žaloby o neplatnosť kúpnej zmluvy s poukazom na veta prvá - obchodný podiel predstavuje práva a povinnosti spoločníka a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti. Žalobca je spoločníkom spoločnosti žalovaného 1/, preto má zároveň aj v danom rozsahu svojho podielu aj podiel na právach ku všetkým aktívam a na povinnostiach ku všetkým pasívam spoločnosti. V danom rozsahu má teda aj práva vyplývajúce z hmotného práva k spornej nehnuteľnosti tvoriacej predmet sporu a aktívnu legitimáciu k podaniu takejto žaloby. Žalobca osvedčil aj naliehavý právny záujem na podaní takejto žaloby v zmysle , keďže jeho naliehavý právny záujem spočíva v tom, že pri určení neplatnosti dôjde k spätnému zápisu nehnuteľnosti na liste vlastníctva žalovaného v rade 1/, ktorého spoločníkom je aj žalobca. Aktíva žalobcu nespočívajú len v kúpnej cene, ale aj v úžitku, ktorý nehnuteľnosť prinášala v dôsledku podnikateľských aktivít a ktoré môžu prinášať.

4. Okresný súd k naliehavého právneho záujmu na určení, že záložné právo nevzniklo, s poukazom na to, že žalobca sa domáhal neplatnosti kúpnej zmluvy a záložnej zmluvy konštatoval, že takýto nárok na určenie je nadbytočný a predsa posúdením (ne)platnosti záložnej zmluvy sa vyrieši aj to, či vzniklo alebo nevzniklo záložné právo. Okresný súd teda posúdil, že v tej časti žaloby nebol daný naliehavý právny záujem a teda v tej časti žalobu zamietol z daného dôvodu. „Medzi stranami bolo nesporné, že žalovaný v rade 1/ so žalovaným v rade 2/ uzatvoril zmluvu o pôžičke zo dňa 01.06.2010 na sumu 33.000,- Eur so splatnosťou 31.12.2010, zmluvu o pôžičke zo dňa 15.09.2010 na sumu 55.000,- Eur so splatnosťou 31.12.2010, zmluvu o pôžičke zo dňa 01.01.2011 na sumu 50.000,- Eur so splatnosťou 31.08.2011 a zmluvu o pôžičke zo dňa 01.01.2012 na sumu 50.000,- Eur so splatnosťou 31.08.2012.“

5. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že medzi stranami bolo nesporné, že žalovaný 1/ uzatvoril so žalovaným 2/ „Záložnú zmluvu na nehnuteľnosti zo dňa 24.01.2011, ktorej záložným veriteľom bol žalovaný v rade 2/, predmetom ktorej bolo zabezpečenie splnenia záväzkov, ktoré vyplývali zo zmluvy o pôžičke zo dňa 01.06.2010 a na základe ktorej záložný veriteľ poskytol dlžníkovi peňažnú pôžičku vo výške 33.000,- Eur a dňa 15.09.2010 došlo k pôžičke vo výške 55.000,- Eur, ktorú poskytol záložný veriteľ žalovanému v rade 1/ s tým, že z uvedených dlžných súm dlžník neuhradil záložnému veriteľovi sumu 88.000,- Eur, hoci tak mal urobiť najneskôr do 31.12.2010. Na základe danej zmluvy bolo zriadené záložné právo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalovaného v rade 1/, a to rekreačné zariadenie s.č. XXX na parcele KNC č. 819 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 550 m2. Vklad záložného práva bol v prospech žalovaného v rade 2/ povolený dňa 02.02.2011 pod č. V464/2011.“

6. Podľa záverov okresného súdu, tiež medzi stranami bolo nesporné, že žalovaný 1/ ako predávajúci uzatvoril so žalovaným 2/ ako kupujúcim Kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva nehnuteľností dňa 05.02.2013, „predmetom ktorej bol prevod vlastníctva nehnuteľností špecifikovaných v čl. 2 danej zmluvy, a to pozemok parcela KNC č. 819 o výmere 550 m2 - zastavané plochy a nádvoria a stavba s.č. XXX, postavená na parcele KNC č. 819. V čl. 3 danej zmluvy bola dohodnutá kúpna cena vo výške 300.882,30 Eur, pričom kúpna cena bola stanovená na základe znaleckého posudku č. -3-2011 znalca Ing. Jozefa Mikloša a podľa predloženej ponuky a vyhodnotenia zo dňa 01.03.2012. Podľa bodu 3 čl. III danej zmluvy zmluvné strany sa dohodli na zaplatení celkovej kúpnej ceny tak, že prvá časť kúpnej ceny vo výške 120.000,- Eur bude započítaná voči prevzatému dlhu a druhá časť kúpnej ceny vo výške 180.882,30 Eur bude započítaná voči pohľadávke kupujúceho k predávajúcemu, vyplývajúca zo zmlúv o pôžičkách, a to zo dňa 01.06.2010 na sumu 33.000,- Eur, zo dňa 15.09.2010 na sumu 55.000,- Eur, zo dňa 01.01.2011 na sumu 50.000,- Eur, započítanej v čiastke 42.882,30 Eur a zo dňa 01.01.2012 na sumu 50.000,- Eur. V čl. 2 danej zmluvy kupujúci prehlásil, že si je vedomý toho, že na

prevádzaných nehnuteľnostiach je zriadené záložné právo v prospech VÚB, a.s., pričom predávajúci sa s kupujúcim dohodli, že kupujúci prevezme dlh predávajúceho podľa tak, že kupujúci vyhlasuje, že splní jeho záväzok voči záložnému veriteľovi VÚB, a.s. vyplývajúci zo zmluvy o poskytnutí úveru č. 7783/2006 vo výške 141.738,03 Eur a zostávajúca časť záväzku, ktorú má povinnosť predávajúci uhradiť, a ktorú kupujúci prevzal, je určená na základe výpisu z účtu od VÚB, a.s. o výške zostatku záväzku a táto časť bude započítaná voči kúpnej cene za prevádzané nehnuteľnosti. Zostatok istiny úveru bez úrokov k 31.12.2012 je 104.309,90 Eur. Zostatok záväzku vrátane úrokov bude započítaný vo výške 124.000,- Eur, pričom výška skutočne zostávajúceho záväzku je vyššia, ale pracovníci banky nie sú schopní vyčísliť jeho presnú sumu, ktorá vychádza z progresívneho úrokovania a úroku bez fixácie. Predávajúci aj kupujúci sú si vedomí, že výška záväzku voči VÚB je vyššia, než započítaná suma.“

7. Z dôvodovej správy k vyplýva, že je transpozíciou smernice Rady č. 77/91/EHS, ktorá upravuje obmedzenia nadobúdania majetku kapitálovými spoločnosťami vo svojom čl. 11. Zmyslom tejto úpravy je ochrana kapitálových spoločností pred fiktívnymi nepeňažnými vkladmi, kedy by spoločnosť získala od vymedzeného okruhu osôb majetok nízkej hodnoty za odplatu prevyšujúcu skutočnú hodnotu nadobúdaného majetku. Predmetom znaleckého ohodnotenia má teda byť prevádzaný majetok, ktorý spoločnosť nadobúda od okruhu zákonom vymedzených osôb. Hlavným účelom je zabrániť obchádzaniu pravidla o splácaní nepeňažných vkladov a tak má byť aj vykladané (plnenia sa označujú aj ako tzv. skryté nepeňažné vklady). Okresný súd v tejto rovine zdôraznil, že v danom prípade nejde o nepeňažné vklady. Pravidlo v zmysle sa vzťahuje len na odplatný prevod majetku len medzi určitými subjektmi a za určitých podmienok. Na jednej strane je s.r.o. a na druhej strane je osoba, ktorá za odplatu prevádza majetok na spoločnosť, ktorou môže byť zakladateľ, spoločník alebo osoby, ktoré sú blízke zakladateľom alebo spoločníkom spoločnosti alebo ktoré sú ovládajúcimi osobami. - V danom prípade na druhej strane Kúpnej zmluvy je žalovaný 2/, ktorý nie je takou osobou, keďže je iba spoločníkom s MODRY, s.r.o., ktorá je jedným zo spoločníkov žalovaného 1/. Žalovaný 2/ neprevádzal majetok za odplatu, ale žalovaný 1/ prevádzal majetok na žalovaného 2/. Podmienkou je, že musí „ísť o to, že spoločnosť - žalovaný 1/ nadobúda majetok, čo v danom prípade nie je splnené. Vzhľadom na účel pravidla v zmysle , zmluvy, na základe ktorých s.r.o./a.s. nadobúda peňažné plnenie od spoločníka, nemajú sa považovať sa zmluvy o nadobudnutí majetku podľa . Nemá totiž zmysel znalecky ohodnotiť predmet plnenia, ak týmto plnením sú peniaze (napr. v prípade pôžičky, predaja,...) Preto nie je ani pri peňažných vkladoch potrebné znalecké ocenenie ich hodnoty. Je nutné pojem „majetok“ v vykladať vzhľadom na účel pravidla ako majetok odlišný od peňazí, peňažného plnenia. Podstatné je, že samotný text ustanovenia OBCHZ hovorí o zmluvách, na základe ktorých spoločnosť, t.j. žalovaný 1/, nadobúda majetok za protihodnotu. (viď Veľký komentár , O. Ovečková a kolektív) Len za splnenia uvedených podmienok - zmluvy medzi tam uvedenými osobami a spadajúcimi do vecného rozsahu pôsobnosti pravidla podľa , musí sa nadobúdaný majetok oceniť znaleckým posudkom a spolu so zmluvou uložiť do zbierky listín, inak nenadobudne účinnosť.“

8. Zo zákonnej definície vyplýva, že okrem uloženia konkrétnej zmluvy do zbierky listín, je potrebné do zbierky listín uložiť aj znalecký posudok. Predmetom znaleckého posudku má byť odborné zistenie skutočnej ceny nadobúdaného majetku tak, aby nedošlo k nadobudnutiu majetku nízkej hodnoty za zjavne neprimeranú odplatu. „Pokiaľ je však predmetom zmluvného vzťahu získanie peňazí, tak vyhotovenie znaleckého posudku neprichádza do úvahy. Výsledkom znaleckého skúmania by bol záver, že poskytnutie sumy pôžičky vo výške 188.000,- Eur má hodnotu 188.000,- Eur, a preto nevyhnutnosť zisťovania hodnoty predmetnej sumy nemá logiku predpokladanú právnym predpisom.“ Zmluvou o pôžičke nedochádza k trvalému nadobudnutiu žiadneho majetku, nakoľko dlžník nezískava trvalý majetkový prospech, ale len dočasný prospech a práve naopak, počas trvania pôžičky vzniká na jeho strane záväzok dlh vrátiť.

9. Okresný súd poukázal na to, že v zmysle sa vyžaduje vypracovanie znaleckého posudku a jeho následné uloženie spolu so samotnou zmluvou do zbierky listín v prípadoch, keď spoločnosť nadobúda majetok na základe zmluvy uzatvorenej s jej zakladateľom alebo spoločníkom za protihodnotu vo výške najmenej 10% hodnoty základného imania. Žalovaný 1/ v súvislosti s uzavretím kúpnej zmluvy nenadobudol žiadny majetok, nakoľko vystupoval na strane predávajúceho, teda majetok naopak prevádzal na kupujúceho. V takomto prípade sa uloženie do zbierky listín a

ani vypracovanie znaleckého posudku žiadnym právnym predpisom nevyžaduje. Za získanie majetku v zmysle definície podľa majetok nie je možné považovať to, že došlo k započítaniu vzájomných pohľadávok vo výške dlhu, ktorý spoločnosť žalovaného 1/ má voči kupujúcemu a ani to, že žalovaný 2/ ako kupujúci prevzal záväzky predávajúceho voči VÚB, a.s. V tomto prípade by rovnako nebolo riadne vypracovanie akéhokoľvek znaleckého posudku na hodnotu poskytnutého protiplnenia, nakoľko výška dlhu voči kupujúcemu ako veriteľovi a rovnako aj voči banke ako ďalšiemu veriteľovi predávajúceho, bola jasne stanovená. Okresný súd poukázal v tejto súvislosti aj na rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp.zn. (č.l. 104 spisu), ktorý dospel k záveru, že zákon neustanovuje, kto má zakladať do zbierky listín doklady potrebné v zmysle a do akej lehoty sa tak musí uskutočniť. Zdôraznil okresný súd, že nedoloženie znaleckého posudku do zbierky listín spôsobuje iba nenadobudnutie účinnosti zmluvy, avšak nespôsobuje neplatnosť zmluvy. Okresný súd ustálil, „že kúpna zmluva bola platne uzavretá. / prípadné nenadobudnutie účinnosti nemá vplyv na platnosť zmluvy/“.

10. Čo sa týkalo záložnej zmluvy a pokiaľ žalobca tvrdil, že žiadna zo zmlúv o pôžičkách nenadobudla účinnosť, a preto nemohol byť záväzok vyplývajúci z niektorej zo zmlúv o pôžičke zabezpečený zriadením záložnej zmluvy, tak okresný súd opätovne uviedol, že uzavretie žiadnej zo zmlúv o pôžičke nepodliehalo aplikácii , a „preto nesplnenie podmienok vyžadovaných citovaným zákonným ustanovením nemalo za následok neúčinnosť niektorej zo zmluvy o pôžičke, a preto následne bez ďalšieho mohli zmluvné strany zmluvy o zriadení záložného práva a nehnuteľnosti takúto zmluvu uzavrieť a rovnako ako aj zmluvy o pôžičkách, ich nemuseli ukladať do zbierky listín a ani nechávať pri príležitosti uzavretia vypracovať akýkoľvek znalecký posudok a tento rovnako nechať uložiť v zbierke listín.“

11. Okresný súd zdôraznil, že nadobúdacím titulom pri nadobudnutí vlastníckeho práva vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam v prospech žalovaného 2/ bola kúpna zmluva, ktorej vklad bol povolený pod č. V1912/96, a nie výkon záložného práva. Záložným právom k predmetným nehnuteľnostiam bola zabezpečená iba pohľadávka vo výške 188.000,- Eur vyplývajúca zo štyroch zmlúv o pôžičkách, čo bola len časť dohodnutej kúpnej ceny. Žalovaný 2/ zostávajúcu časť z trhovej kúpnej ceny uhradil tak, že prevzal neuhradenú časť úveru žalobcu vo výške 120.000,- Eur voči VÚB, a.s. Okresný súd posúdil, že takýto postup by nebolo možné dosiahnuť pri výkone záložného práva akýmkoľvek zo zákonom upravených a povolených spôsobov výkonu záložného práva, a preto žalovanými zvolený postup prostredníctvom uzavretia riadnej kúpnej zmluvy bol jediným do úvahy prichádzajúcim spôsobom vysporiadania vzájomných práv a povinností s poukazom na princípy zmluvnej slobody a súčasne s prihliadnutím na zachovanie záujmov všetkých zúčastnených.

12. Medzi stranami bolo, podľa okresného súdu, nesporné, že Janka Zavadilová, ktorá konala ako konateľka žalovaného 1/, bola do 27.01.2014 konateľkou žalovaného 1/ a zároveň bolo medzi stranami nesporné, že „v súčasnosti“, a to cca od r. 2011, je manželkou žalovaného 2/. Pokiaľ žalobca poukazoval na spriaznenosť osôb Janky Zavadilovej a žalovaného 2/, s poukazom na , tak okresný súd zdôraznil, že Janka Zavadilová bola, v čase uzatvárania zmlúv, konateľkou spoločnosti žalovaného 1/. Žalovaný 2/ hoci „je v súčasnosti manželom Janky Zavadilovej, a to cca od r. 2011, je nepochybné, že žalovaný v rade 2/ nebol spoločníkom a ani nie je spoločníkom žalovaného v rade 1/. Žalovaný v rade 2/ vystupoval len ako spoločník z dvoch spoločníkov a zároveň ako konateľ spoločnosti MODRY, s.r.o., ktorá je spoločníkom žalovaného v rade 1/. Teda nemožno tvrdiť, že žalovaný v rade 2/ je spoločníkom žalovaného v rade 1/, a v žiadnom prípade nie je možné zamieňať takto subjekty.“

13. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že pokiaľ žalobca namietal neurčitosť zmlúv, tak záložná zmluva, aj kúpna zmluva riadne obsahujú všetky zákonom stanovené náležitosti a tieto sú riadnym spôsobom uvedené a špecifikované. Okresný súd nezistil žiadnu neurčitosť týchto zmlúv. Zmluvy sú určité, zrozumiteľné, obsahujú všetky zákonné náležitosti a boli uzavreté slobodne a vážne. Preto skonštatoval, že nemožno ich posúdiť ako neplatné s poukazom na . Pokiaľ žalobca namietal neplatnosť zmlúv pre rozpor s dobrými mravmi, či obchádzanie zákona, tak okresný súd nezistil žiadne dôvody pre posúdenie neplatnosti zmlúv pre rozpor s dobrými mravmi, či obchádzanie zákona. Zmluvné strany riadne postupovali v súlade s platnými právnymi predpismi pri uzatváraní zmlúv. Pokiaľ žalobca tvrdil, že nie je zrejmé, na čo žalovaný 1/ potreboval pôžičky a že on si robil záznamy ohľadom výdavkov, či príjmov, tak tieto tvrdenia žalobca nepreukázal, iba tvrdil. Žiadne jeho osobné záznamy nepredložil, avšak jeho osobné záznamy boli podľa okresného

súdu irelevantné, nakoľko nemajú právnu silu, keďže malo ísť len o jeho súkromné osobné záznamy bez akéhokoľvek preukázania hodnovernosti takých záznamov, bez žiadneho podloženia, teda boli, bez výpovednej hodnoty, a v konečnom dôsledku ani tie záznamy nepredložil. Okresný súd zdôraznil, že žalobca je spoločník a ako spoločník má k dispozícii viac právnych nástrojov na nahliadnutie do záznamov spoločnosti, a teda mohol si zistiť účel pôžičiek a pod. Pre dané konanie nie je postačujúce iba jeho tvrdenie ohľadom pochybností o účele pôžičiek. Zmluvné strany potvrdili pôžičky, čo vyplýva aj z preložených listín, preto nebol dôvod pochybovať o nich a je vecou každého subjektu, na aký účel využije poskytnutú pôžičku. Hoci bola uzavretá aj Záložná zmluva na zabezpečenie záväzku zo zmluvy o pôžičke, nedošlo k výkonu záložného práva. Bola riadne uzavretá Kúpna zmluva, na základe ktorej žalovaný 2/ nadobudol majetok, pričom kúpna cena bola sčasti započítaná, čím došlo k vráteniu pôžičky a sčasti bola uhradená prevzatím dlhu z úverovej zmluvy. Okresný súd posúdil predmetné zmluvy za platné.

14. Okresný súd skonštatoval, že s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti nemožno aplikovať na daný prípad, keďže spoločnosť nenadobudla majetok spôsobom, ako dané ustanovenie stanovuje, a preto mal za to, že nie je potrebné zakladať do zbierky listín zmluvu spolu so znaleckým posudkom. Uloženie do zbierky listín zmluvy so znaleckým posudkom sa vyžaduje pre účinnosť zmluvy, avšak žalobca sa v tomto konaní domáha neplatnosti kúpnej zmluvy a neplatnosti záložnej zmluvy, pričom je nutné poukázať na rozdiel medzi neplatnosťou a neúčinnosťou zmluvy. Teda pokiaľ je zmluva neúčinná, neznamená to automaticky, že nie je platná. Ustanovenie poukazuje na účinky zmluvy. Okresný súd posúdil, že zmluvy o pôžičke, kúpna zmluva a záložná zmluva boli platne uzatvorené a pokiaľ by aj boli neúčinné, nespôsobuje to ich neplatnosť. Žalobca sa však domáhal neplatnosti zmlúv, nie neúčinnosti. Okresný súd v tejto súvislosti opätovne zdôraznil, že predmetnou záložnou zmluvou spoločnosť nenadobudla majetok. Bola iba zabezpečená pohľadávka. „Spoločnosť nič nenadobudla pri takejto záložnej zmluve, preto nebolo potrebné ju ukladať do zbierky listín z tohto dôvodu. Čo sa týka Kúpnej zmluvy, tá bola uzavretá platne a pokiaľ by aj podliehala režimu ust. a znalecký posudok nebol uložený do zbierky listín, nespôsobuje to jej neplatnosť, ale len to, že zmluva nenadobudla účinky, čo však neznamená, že znalecký posudok môže byť doložený aj následne, keďže zákon nestanovuje lehotu na jeho uloženie. (rozh. KS v Bratislave sp.zn. ) Neuloženie zmluvy do zbierky listín, či absencia znaleckého ocenenia vedie len k odkladu účinnosti zmluvy. Od 01.07.2015 zákonodarca upravil v následky porušenia , ale nie je tam sankcia neplatnosti pre nedodržanie povinnosti uloženia listín. (- osobitná korporačná záväzková povinnosť, ktorej obsah sa spravuje zásadami bezdôvodného obohatenia)“.

15. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd zdôraznil, že žalovaný 2/ nadobudol nehnuteľnosti nie vykonaním záložného práva, ale platnou kúpnou zmluvou a pokiaľ kúpna cena bola započítaná v časti a žalobca tvrdí, že nebola vyplatená kúpna cena, tak nevyplatenie kúpnej ceny, či už celej alebo čiastočne, nespôsobuje to neplatnosť kúpnej zmluvy. V takom prípade existujú iné právne inštitúty na domáhanie sa svojich práv v prípade nevyplatenia kúpnej ceny, ale nie určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu nevyplatenia kúpnej ceny. (napr. odstúpenie).

16. Čo sa týkalo záložných zmlúv, tak okresný súd ustálil, že boli riadne uzatvorené a čo sa týkalo zmlúv o pôžičke, tieto zmluvy o pôžičke neboli predmetom konania. Žalobca sa nedomáhal ich neplatnosti a aj keď okresný súd môže prejudiciálne posudzovať ich platnosť, avšak poukázal na to, že žalovaní 1/ a 2/ potvrdili uzatvorenie týchto zmlúv o pôžičke a boli predložené aj výpisy ohľadom preukázania pôžičiek. Pokiaľ žalobca tvrdil, že predložené výpisy nekorešpondujú, nešpecifikoval nesúlad, nešpecifikoval tvrdenú nekorešpondenciu a jasne teda nešpecifikoval, v čom vidí nesúlad týchto výpisov. Pokiaľ vo výpisoch nie je uvedené konkrétne vklad či pôžička, neznamená to, že skutočne nejde o vklad či pôžičku a podobne. Žalovaní 1/ a 2/ potvrdili túto pôžičku, ktorá vychádzala aj z písomných zmlúv o pôžičke a prípadná absencia uvedenia vo výpisoch z účtu, že či ide o pôžičku a podobne, nepreukazuje tvrdenie žalobcu, že nejde o pôžičku. Žalovaní v rade 1/ a 2/ riadne preukázali uzatvorenie zmlúv o pôžičke, ako aj poskytovanie finančných prostriedkov predmetnými výpismi. Okresný súd zdôraznil, že záložná zmluva bola platne uzatvorená a žalovaný 1/ nenadobudol na jej základe žiaden majetok, ako ani žalovaný 2/. Podľa okresného súdu sa „z toho dôvodu neaplikuje pre danú zmluvu“.

17. Okresný súd ustálil, že záložné právo na základe uzatvorenej záložnej zmluvy vzniklo, keďže záložná zmluva bola platne a účinne uzatvorená, tak nebol dôvod vysloviť ani to, že záložné právo nevzniklo.

Skonštatoval, „že záložné právo vzniklo s poukazom na uvedené skutočnosti, a to z dôvodu, že záložná zmluva bola platne uzatvorená.“

18. V rovine kúpnej zmluvy okresný súd uviedol, že kúpna zmluva, pokiaľ by bola aj neúčinná pre prípadné nesplnenie podmienok v zmysle , tak bola platne uzatvorená a prípadná neúčinnosť nespôsobuje neplatnosť zmluvy. Keďže žalobca výslovne žiadal a trval na tom, aby súd určil, že kúpna zmluva a zmluva o zriadení záložného práva sú neplatné, tak okresný súd nevyhovel takémuto návrhu z dôvodu, že posúdil, že zmluvy boli riadne a platne uzatvorené. Pokiaľ žalobca namietal obchádzanie zákona, tak okresný súd zdôraznil, že nadobúdacím titulom pri nadobudnutí vlastníckeho práva vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam bola kúpna zmluva, ktorej vklad bol povolený pod č. V1912/96 a nie výkon záložného práva. Záložným právom k predmetným nehnuteľnostiam bola zabezpečená iba pohľadávka vo výške 188.000,- Eur vyplývajúca zo štyroch zmlúv o pôžičkách, čo bola len časť dohodnutej kúpnej ceny. Zostávajúcu časť kúpnej ceny uhradil žalovaný 2/ prevzatím neuhradenej časti úveru žalobcu vo výške 120.000,- Eur. Žalovaný 1/ a žalovaný 2/, tak postupovali v súlade s platným právnym predpisom a pokiaľ žalobca tvrdil, že išlo o fiktívne úkony, či obchádzanie zákona, tak to bola, podľa okresného súdu, len jeho domnienka, ktorá nebola riadne preukázaná. Zároveň bolo irelevantné, na aký účel žalovaný 1/ pôžičku potreboval, či využil. Pokiaľ žalobca spochybňoval účel pôžičky, bolo jeho dôkaznou povinnosťou svoje tvrdenie preukázať, keďže on bol „v pozícii žalobcu, on vyvolal spor a on spochybňoval zmluvy“, ktorých uzavretie žalovaný 1/ a žalovaný 2/ potvrdili a vyplýva to aj z predložených listín. Bolo v možnostiach žalobcu z pozície spoločníka nahliadnuť do účtovníctva, či iných listín spoločnosti žalovaného 1/ a tak zistiť účel, využitie, potrebu pôžičiek. „Nepostačujú iba jeho osobné záznamy a ničím nepodložené pochybnosti o účele pôžičiek, ktoré ničím nepreukázal.“ Okresný súd žalobu zamietol v celom rozsahu. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa , , , .

19. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov „podľa neboli splnené procesné podmienky, podľa súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, podľa súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, podľa zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, podľa rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“.

20. V odvolaní žalobca namietal, že okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, „nakoľko v bode 8. a 9. napadnutého rozsudku odôvodnil, že medzi stranami bolo nesporné, že žalovaný v 1. a 2. rade uzatvorili Záložnú zmluvu na nehnuteľnosti zo dňa 24. 1. 2011, predmetom ktorej bolo zabezpečenie splnenia záväzkov zo zmlúv o pôžičke zo dňa 1. 6. 2010 vo výške 33.000,- Eur a 15. 9. 2010 vo výške 55.000,- Eur, ktoré ,,poskytol“ záložný veriteľ (žalovaný v 2. rade) žalovanému v 1. rade.“ Žalobca však práve túto skutočnosť - existenciu pôžičiek rozporoval. V prípade tvrdených štyroch „Zmlúv o pôžičkách“ v listinnej forme, tieto nezodpovedajú reálnemu stavu, išlo o fingované právne úkony, ktorých obsah už aj podľa vyjadrení samotného žalovaného 2/ nezodpovedá skutočnosti, nakoľko sám na pojednávaní vo veci uvádzal, že peňažné prostriedky poskytoval v rôznych menších čiastkach, v rôznych termínoch, a teda nie podľa podmienok uvedených v písomných zmluvách o pôžičkách, a ktoré mali byť iba dodatočne vyhotovené s verifikáciou už predchádzajúceho stavu. Okresný súd nezisťoval, ako mali byť drobné pôžičky poskytované, či išlo o jednotlivé dohody o každej z nich s konateľom spoločnosti COVERA, s.r.o., alebo či tieto mal žalovaný 2/ poskytovať podľa vlastného uváženia a ktoré podľa neznámych kritérií sám považoval za vhodné. Žalovaný 2/ poskytnutie pôžičiek počas konania (od začatia konania dňa 28.8.2015) napriek uzneseniu Okresného súdu Žilina č.k. -95 zo dňa 31.8.2016 (výzva okresného súdu žalovanému 2/ na vyjadrenie k žalobe, uvedenie rozhodujúcich skutočností, pripojenie listín a označenie dôkazov v lehote 15 dní od doručenia uznesenia) vôbec nepreukazoval žalobcom napadnuté uzavretie Zmlúv o pôžičkách, reálnosť poskytnutia pôžičiek, netvrdil, že pôžičky žalovanému 1/ poskytol a ani neoznačil žiadny dôkaz o ich poskytnutí. Žalovaný 2/ svoju obranu založil najmä na tvrdeniach týkajúcich sa nemožnosti aplikácie v tomto prípade a po prvýkrát na prvom pojednávaní dňa 21.3.2019 sa vo veci vyjadril o poskytnutí „rôznych drobných“ pôžičiek spoločnosti COVERA, s.r.o., „ktorých súhrnná suma bola každoročne „nejakým“ spôsobom verifikovaná v zmluvách o pôžičkách... a po svojom prednese predložil súdu „výpisy z účtov“ za roky 2010, 2011, 2012 a 2013 spoločnosti COVERA, ktoré mali údajne preukazovať všetky poskytnuté

pôžičky od žalovaného v 2. rade (viď str. 5 posledná veta Zápisnice o pojednávaní zo dňa 21.3.2019), a to bez akejkoľvek bližšej špecifikácie jednotlivých pôžičiek, a ktoré konajúci súd videl prvýkrát, a to bez náležitého oboznámenia sa s rozsiahlym listinným dôkazom, napokon prekvapivo rozhodol vo veci samej, aj napriek žiadosti žalobcu o poskytnutie lehoty na doplnenie dokazovania v tomto smere a k zaujatiu kvalifikovanej obrany k predloženému novému rozsiahlemu dôkazu - viď str. 7, 4. odsek Zápisnice o pojednávaní zo dňa 21. 3. 2019).“

21. Namietal žalobca, že okresný súd sa nezaoberal námietkou žalobcu k predloženému dôkazu - bankovým výpisom a ani tvrdeniami žalobcu o vkladoch žalovaného 2/ na účet spoločnosti COVERA s.r.o., že „boli tržbami z predmetu podnikania, z prevádzkovania reštaurácie a penziónu COVERA (ako bolo zvyčajnou a zaužívanou praxou spoločnosti), a ktorú v danom čase prevádzkoval práve žalovaný v 2. rade s manželkou (konateľka COVERA s.r.o.). Súd sa nevysporiadal ani s námietkami žalobcu ohľadne aj výberov finančných prostriedkov z daného účtu žalovaným v 2. rade (viď. str. 6, 4. odsek Zápisnice o pojednávaní zo dňa 21.3.2019), z titulu možného vrátenia si poskytnutej čiastky (alebo zobratia pôžičky žalovaným v 2. rade od spoločnosti COVERA , ...)“.

22. Žalobca namietal v odvolaní, že nebolo vôbec zrejmé, na základe čoho mal okresný súd tvrdenie žalovaného 2/ o reálnom poskytnutí pôžičiek v celkovej výške 188.000,- Eur, a tým platnosti zápočtu a kúpnej zmluvy, preukázané. Okresný súd sa vôbec nezaoberal výškou pôžičiek („absolútne nekorešpondujú so sumami vkladov v žalovaným 2/ predložených bankových výpisoch“), ich neexistenciou v žalovaným 2/ tvrdenej výške, a tým nemožnosti započítania týchto pôžičiek v časti vo výške 180.882,30 Eur s kúpnou cenou v zmysle Kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľností zo dňa 5.2.2013. „Súd 1. inštancie sa nezaoberal absolútnou neplatnosťou započítania uskutočneného v citovanej zmluve (neexistencia pôžičiek v uvedenej výške, nespôsobilosť pohľadávok na započítanie, neurčitosť právneho úkonu započítania).“

23. Namietal žalobca v odvolaní, že okresný súd v bode 19. napadnutého rozsudku odôvodnil nesprávnym skutkovým zistením, že žalovaný 2/ „zostávajúcu časť z trhovej kúpnej ceny uhradil tak, že ,,prevzal“ neuhradenú časť úveru žalobcu (správne žalovaného v 1. rade, nie žalobcu) vo výške 120.000,- Eur voči VÚB, a.s..“ „V konaní nebolo žalovaným v 2. rade žiadnym dôkazom preukázané, že žalovaný v 2. rade prevzal úver žalovaného v 1. rade vo výške 120.000,- Eur voči VÚB, a.s.. Súd 1. inštancie sa dokonca vôbec nezaoberal touto námietkou žalobcu o neprevzatí dlhu vo výške 120.000,- Eur manželom konateľky žalovaného v 1. rade - Ing. Mgr. Karolom Čavojským (žalovaný v 2. rade) a tým nemožnosti započítania tejto pohľadávky s kúpnou cenou v zmysle Kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľností zo dňa 5. 2. 2013, a teda absolútnou neplatnosťou započítania uskutočneného v citovanej zmluve (neexistencia prevzatia dlhu voči VÚB, a.s., nespôsobilosť pohľadávok na započítanie, neurčitosť právneho úkonu započítania).“Práve naopak, z predložených bankových výpisov spoločnosti COVERA s.r.o. vyplývalo, podľa žalobcu, že COVERA, s.r.o. „dlh voči VÚB, a.s. splácala aj naďalej sama t.j. aj po uskutočnení prevodu nehnuteľností na základe Kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností zo dňa 5.2.2013 (zavkladovaná do katastra nehnuteľností pod č. V 994/13 dňa 8.3.2013).“ V zmysle bankových výpisov spoločnosť COVERA, s.r.o. uhrádzala zo svojho účtu platby hypotekárneho úveru na účet záložného veriteľa VÚB, a.s. (č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX) aj po prevode nehnuteľnosti a po právnom úkone zápočtu pohľadávok v kúpnej zmluve, a to nasledovnými úhradami: „napr. dňa 27.2.2013 v sume - 1.500 Eur, (bankový výpis za 03/2013 nie je kompletný), dňa 23.4.2013 v sume - 1.500 Eur, dňa 27.5.2013 v sume - 1.500 Eur, (bankový výpis za 06/2013 nie je kompletný), dňa 31.7.2013 v sume - 1.600 Eur, dňa 27.8.2013 v sume - 500 Eur, (bankový výpis za 09/2013 nie je kompletný), dňa 1.10.2013 v sume - 2.000 Eur, (bankové výpisy za 10, 11, 12/2013 nie sú kompletné).“ Vzhľadom na nekompletnosť bankových výpisov, podľa žalobcu, zámerne vynechaných konkrétnych strán bolo zrejmé, že úhrady úveru vykonávala samotná spoločnosť COVERA s.r.o. aj v neuvedených mesiacoch a žalovaný 2/ neprevzal tento dlh, ako to nesprávne považoval za zistené okresný súd .

24. Žalobca namietal v odvolaní, že okresný súd vôbec neodôvodnil, ako sa vysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa neurčitosti zmlúv, „nakoľko v bode 22. a 30. napadnutého rozsudku uviedol len, že záložnú a kúpnu zmluvu nemožno posúdiť ako neplatnú s poukazom na .“ Žalobca mal za to, že okresný súd podľa svojho odôvodnenia nezistil žiadne dôvody pre posúdenie neplatnosti zmlúv podľa pre rozpor s dobrými mravmi, či obchádzanie zákona, pričom poukázal na svoje, podľa žalobcu, nesprávne zistenie, že zmluvné strany potvrdili pôžičky vyplývajúce z predložených listín, preto nebol dôvod pochybovať o nich. Okresný súd však nedal žiadne uspokojivé

odôvodnenie, z akých listín mal preukázané skutočné poskytnutie pôžičiek a v akej výške a čo považoval za potvrdenie pôžičiek. Ďalej okresný súd dôvodil, že kúpna cena bola sčasti započítaná, čím došlo k vráteniu pôžičky a sčasti bola uhradená prevzatím dlhu z úverovej zmluvy. Toto však, podľa žalobcu, okresný súd nemal mať z čoho preukázané, nakoľko sa vôbec nezaoberal tým, či boli pôžičky a v akej výške reálne poskytnuté, či už nedošlo k ich vráteniu, ani nebol okresnému súdu predložený žiadny relevantný dôkaz o prevzatí dlhu voči VÚB, a.s. Napriek neexistencii dôkazov a len na základe tvrdení žalovaného 2/ mal okresný súd tieto skutočnosti bez ďalšieho za preukázané.

25. V rozpore s konštatovaním okresného súdu v bodoch 22. a 30., žalobca v odvolaní uviedol, že netvrdil, že nepozná účel pôžičiek, ale v tomto zmysle sa vyjadroval iba v súvislosti s tým, že popieral samotnú existenciu pôžičiek, „keď tvrdil, že spoločnosť pôžičky vôbec nepotrebovala“. Vzhľadom na neexistenciu pôžičiek nemohol, preto zistiť ich účel, čo mu okresný súd v odôvodnení rozsudku vytkol, odhliadnuc už od toho, že žalobcovi prístup k akýmkoľvek dokladom spoločnosti konateľkou nebol umožňovaný. „Účel, na ktorý mala spoločnosť pôžičky potrebovať (síce môže byť nerelevantným) pokiaľ by pôžička reálne poskytnutá bola, avšak absencia takéhoto účelu nepriamo potvrdzujú tvrdenia žalobcu o tom, že zmluvy o pôžičke sú fingovanými právnymi úkonmi a takto boli vypracované za celkom iným účelom ako je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov spoločnosti.“

26. V odvolaní žalobca zdôraznil, že okresný súd v bode 25. napadnutého rozsudku uviedol, že zmluvy o pôžičke, kúpna zmluva a záložná zmluva boli platne uzatvorené a pokiaľ by aj boli neúčinné, nespôsobuje to ich neplatnosť. „Pokiaľ sú zmluvy o pôžičke neplatné (neposkytnuté reálne plnenie v deklarovanej výške a čase) prípadne neúčinné, predsa má takáto okolnosť vplyv aj na neplatnosť započítania vykonaného v kúpnej zmluve, a tým neplatnosť kúpnej zmluvy. Uvedená skutočnosť má vplyv aj na neplatnosť záložnej zmluvy, ktorá nemôže zabezpečovať neexistujúcu pohľadávku“. Žalobca namietal neplatnosť započítania, a tým neplatnosť kúpnej zmluvy, avšak okresný súd sa touto námietkou vôbec nezaoberal. „Preto nie je ani zrejmé poukazovanie súdu 1. inštancie v bode 27. napadnutého rozsudku, že existujú iné inštitúty na domáhanie sa práv v prípade nevyplatenia kúpnej ceny, ale nie určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu nevyplatenia kúpnej ceny, ktoré žalobca nenamietal.“

27. Žalobca v odvolaní uviedol, že okresný súd mal v bode 28. napadnutého rozsudku za to, že uzatvorenie zmlúv o pôžičkách preukazujú bankové výpisy spoločnosti COVERA s.r.o. predložené žalovaným 2/. Zároveň okresný súd uviedol, že žalobca nešpecifikoval nesúlad predložených výpisov. Bankové výpisy boli predložené žalovaným 2/ až na pojednávaní dňa 21.3.2019, pričom žalobca požiadal okresný súd o poskytnutie lehoty na vyjadrenie sa k predloženému rozsiahlemu dôkazu - bankovým výpisom v rozsahu 135 strán „(viď str. 7, 4. odsek Zápisnice o pojednávaní zo dňa 21.3.2019)“. Žalovaný 2/ nikdy predtým v tomto konaní v rámci procesnej obrany netvrdil, ani nepreukazoval reálne poskytnutie pôžičiek žalovanému 1/. Okresný súd vôbec neuviedol, čo konkrétne mal z predložených výpisov preukázané, len odôvodnil, že žalovaní 1/ a 2/ potvrdili túto pôžičku a riadne preukázali uzatvorenie zmlúv o pôžičke. K uvedenému okresný súd dospel napriek nevyhodnoteným námietkam žalobcu, že vklady na účet boli tržbami spoločnosti COVERA s.r.o. vkladané prevádzkarom reštaurácie a penziónu Covera, ak by aj existovali nejaké pôžičky boli už vrátené vzhľadom na výbery žalovaným 2/ z účtu spoločnosti COVERA s.r.o., „nekorešpondenciu vkladov s výškou pôžičiek uvedenou v zápočte v kúpnej zmluve, že žalovaný v 2. rade označil zvýrazňovačom aj vklady z ktorých vôbec nevyplýva žeby ich vložil práve on - neoznačené vklady a pod.) a účelovosti a tendenčnosti tvrdenia žalovaného v 2. rade o reálnosti pôžičiek (a bez predloženia relevantného dôkazu), nakoľko za žalovaného v 1. rade konala Janka Čavojská (predtým Zavadilová), pričom so žalovaným v 2. rade sú manželia - blízke osoby, žalovaný v 2. rade je súčasným vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti, v ktorej spolu s manželkou podnikajú prostredníctvom spoločnosti Haluškáreň, s.r.o. (preto len tvrdenia bez relevantných dôkazov nemožno považovať za dôveryhodné a pravdivé).“

28. Žalobca namietal v odvolaní, že mu bolo okresným súdom znemožnené predloženie dôkazu „k spochybneniu nového tvrdenia o reálnosti pôžičiek a novému dôkazu (bankových výpisov) žalovaného v 2. rade 1x až na pojednávaní dňa 21.3.2019, kedy mohol na pojednávaní žalobca len tvrdiť, že išlo o tržby samotnej spoločnosti COVERA s.r.o. (z daňových priznaní spoločnosti COVERA s.r.o. vyplývajú výšky tržieb, a teda tieto boli vkladané na účet spoločnosti), pričom mu nebolo umožnené svoje tvrdenie preukázať dôkazmi, a to napriek žiadosti žalobcu o poskytnutie lehoty na preukázanie svojich tvrdení k novému dôkazu žalovaného v 2/ rade. Súd 1. inštancie rozhodol na tomto pojednávaní, napriek tomu, že žalobca nemohol kvôli postupu súdu 1. inštancie už uplatniť ďalšie existujúce dôkazy proti novým

tvrdeniam a dôkazu žalovaného v 2. rade. Súdom 1. inštancie zistený skutkový stav preto nemôže obstáť, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesného útoku žalobcu, ktoré neboli uplatnené.“ Takéto posúdenie reálneho poskytnutia pôžičiek okresným súdom bolo pre žalobcu prekvapivé. Okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

29. V odvolaní žalobca vzhľadom na namietaný postup okresného súdu, uviedol, že sa nemohol adekvátne vyjadriť k rozsiahlemu dôkazu žalovaného 2/ „- 135 strán bankových výpisov, dopĺňame vyjadrenie žalobcu k dôkazu - bankovým výpisom spoločnosti COVERA s.r.o. (predloženým až na pojednávaní dňa 21.3.2019) nasledovne“ „V zmysle čl. III. bod 3 Kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľností zo dňa 5.2.2013 mali kupujúci (žalovaný v 2. rade Ing. Mgr. Karol Čavojský) a predávajúci (žalovaný v 1/ rade COVERA s.r.o. v zastúpení konateľky Janky Čavojskej predtým Zavadilovej) uzatvoriť zmluvy o pôžičkách: 1. zmluva o pôžičke zo dňa 1.6.2010 na sumu 33.000 Eur, so splatnosťou 31.12.2010 2. zmluva o pôžičke zo dňa 15.9.2010 na sumu 55.000 Eur, so splatnosťou 31.12.2010 3. zmluva o pôžičke zo dňa 1.1.2011 na sumu 50.000 Eur, so splatnosťou 31.8.2011 4. zmluva o pôžičke zo dňa 1.1.2012 na sumu 50.000 Eur, so splatnosťou 31.8.2012. Z bankových výpisov spoločnosti COVERA s.r.o. pritom vyplýva: a) za obdobie od 1.6.2010 do 31.12.2010 (obdobie prvých dvoch zmlúv o pôžičkách, obdobie od dátumu uzavretia prvej zmluvy do dátumu splatnosti druhej zmluvy o pôžičke) bola žalovaným v 2/ rade vložená na účet predávajúceho (COVERA s.r.o.) suma s označením ,,pôžička“ len dňa 22. 12. 2010 vo výške 3.350 Eur (teda preukázateľne nie 33.000 Eur + 55.000 Eur = spolu 88.000 Eur ako je uvedené v započítaní v kúpnej zmluve). Súd 1. inštancie v bode 28. napadnutého rozsudku odôvodňoval, že ak nie je uvedené konkrétne vklad či pôžička neznamená to, že skutočne nejde o vklad či pôžičku a podobne. Preto žalobca zrátal aj vklady žalovaného v 2. rade Ing. Mgr. Karola Čavojského neoznačené ako pôžička, čo činí 7.600 Eur (prevod z účtu) + 18.920 Eur (vklad v hotovosti) + 3.350 Eur (označený vklad ako ,,pôžička“) = t.j. spolu 29.870 Eur. Ani táto suma však absolútne nedosahuje v započítaní v kúpnej zmluve uvedenú výšku 88.000 Eur! V skutočnosti podľa žalovaným v 2. rade zvýrazňovačom označených vkladov z bankových výpisov spoločnosti COVERA, s.r.o. za obdobie od 1. 6. 2010 do 31. 12. 2010 žalovaný v 2. rade (Ing. Mgr. Karol Čavojský) vložil na účet spoločnosti prostriedky: dňa 5. 5. 2010 sumu 5.000 Eur, dňa 17. 5. 2010 sumu 1.165 Eur, dňa 26. 5. 2010 sumu 995 Eur, dňa 3. 6. 2010 sumu 1.000 Eur, dňa 4. 6. 2010 sumu 2.800 Eur, dňa 4. 7. 2010 sumu 1.100 Eur, dňa 5. 7. 2010 sumu 1.100 Eur, dňa 6. 7. 2010 sumu 590 Eur, dňa 19. 7. 2010 sumu 1.800 Eur, dňa 2. 8. 2010 sumu 1.200 Eur, dňa 24. 8. 2010 sumu 550 Eur, dňa 30. 8. 2010 sumu 220 Eur, dňa 29. 10. 2010 sumu 5.400 Eur, dňa 22. 11. 2010 sumu 2.200 Eur, dňa 26. 11. 2010 sumu 1.400 Eur, dňa 22. 12. 2010 sumu 3.350 Eur = spolu 29.870 Eur. b) za obdobie od 1. 1. 2011 do 31. 8. 2011 (obdobie tretej zmluvy o pôžičke, od dátumu uzavretia zmluvy o pôžičke do dátumu splatnosti) bola žalovaným v 2. rade vložená na účet predávajúceho (COVERA s.r.o.) suma s označením ,,pôžička“ len dňa 3. 8. 2011 vo výške 650 Eur (teda preukázateľne nie 50.000 Eur ako je uvedené v započítaní v kúpnej zmluve). Vklady žalovaného v 2. rade Ing. Mgr. Karola Čavojského neoznačené ako pôžička činia 850 Eur (prevod z účtu) + 38.623,42 Eur (vklad v hotovosti) + 650 Eur (označený vklad ako ,,pôžička“) = 40.391,42 Eur. Táto suma absolútne nedosahuje výšku pôžičky 50.000 Eur (ani započítanej v kúpnej zmluve do výšky 42.882,30 Eur). V skutočnosti podľa žalovaným v 2. rade zvýrazňovačom označených vkladov z bankových výpisov spoločnosti COVERA, s.r.o. za obdobie od 1. 1. 2011 do 31. 8. 2011 žalovaný v 2. rade (Ing. Mgr. Karol Čavojský) vložil na účet spoločnosti prostriedky: dňa 4. 1. 2011 sumu 850 Eur, dňa 24. 1. 2011 sumu 1.300 Eur, dňa 7. 2. 2011 sumu 500 Eur, dňa 20. 2. 2011 sumu 2.360 Eur, dňa 27. 2. 2011 sumu 100 Eur, dňa 28. 2. 2011 sumu 1.715 Eur, dňa 8. 3. 2011 sumu 400 Eur, dňa 21. 3. 2011 sumu 1.300 Eur, dňa 31. 3. 2011 sumu 2.030 Eur, dňa 4. 4. 2011 sumu 530 Eur, dňa 12. 4. 2011 sumu 2.350 Eur, dňa 26. 4. 2011 sumu 500 Eur, dňa 29. 4. 2011 sumu 1.500 Eur, dňa 5. 5. 2011 sumu 350 Eur, dňa 25. 5. 2011 sumu 100 Eur, dňa 31. 5. 2011 sumu 1.807,80 Eur, dňa 6. 6. 2011 sumu 1.550 Eur, dňa 20. 6. 2011 sumu 1.900 Eur, dňa 4. 7. 2011 sumu 697,70 Eur, dňa 7.7. 2011 sumu 1.000,92 Eur, dňa 11. 7. 2011 sumu 1.310 Eur, dňa 20. 7. 2011 sumu 600 Eur, dňa 25. 7. 2011 sumu 410 Eur, dňa 1. 8. 2011 sumu 4.380 Eur, dňa 2. 8. 2011 sumu 250 Eur, dňa 3. 8. 2011 sumu 650 Eur, dňa 15. 8. 2011 sumu 5.590 Eur, dňa 20. 8. 2011 sumu 2.200 Eur, dňa 22. 8. 2011 sumu 1.160 Eur, dňa 30. 8. 2011 sumu 1.000 Eur = spolu 40.391,42 Eur. c) za obdobie od 1. 1. 2012 do 31. 8. 2012 (obdobie štvrtej zmluvy o pôžičke, od dátumu uzavretia zmluvy do dátumu splatnosti) boli žalovaným v 2.rade vložené na účet predávajúceho (COVERA s.r.o.) sumy s označením ,,pôžička“ spolu vo výške 29.665 Eur (teda preukázateľne nie 50.000 Eur ako je uvedené

v započítaní v kúpnej zmluve), a to dňa 2. 1.2012 vo výške 1.800 Eur, dňa 4.1.2012 vo výške 400 Eur, dňa 9.1.2012 vo výške 700 Eur, dňa 16.1.2012 vo výške 1.100 Eur, dňa 30.1.2012 vo výške 3.120 Eur, dňa 29.2.2012 vo výške 2.000 Eur, dňa 29.2.2012 vo výške 450 Eur, dňa 23. 3. 2012 vo výške 400 Eur, dňa 27. 3.2012 vo výške 2.500 Eur, dňa 30.3.2012 vo výške 2.000 Eur a 2.000 Eur, dňa 13.4.2012 vo výške 1.750 Eur, dňa 30.4.2012 vo výške 5.300 Eur, dňa 9.5.2012 vo výške 630 Eur, dňa 15.5.2012 vo výške 550 Eur, dňa 21.5.2012 vo výške 65 Eur, dňa 31.5.2012 vo výške 4.000 Eur, dňa 2.7.2012 vo výške 700 Eur, dňa 25.7.2012 vo výške 200 Eur.

Ostatné vklady žalovaného v 2. rade Ing. Mgr. Karola Čavojského neoznačené ako pôžička činia 5.700 Eur (prevod z účtu), 19.365 Eur (vklad v hotovosti), čo nekorešponduje s výškou pôžičky 50.000 Eur uvedenej v započítaní v kúpnej zmluve. Pri týchto zmluvách o pôžičkách zároveň žalovaný v 2. rade mimo tohto konania ústne potvrdil, že boli uzatvorené až dodatočne, z čoho by vyplývala reálna nesplniteľnosť záväzku (v prípade dátumu splatnosti predchádzajúcemu uzatvoreniu zmluvy o pôžičke).Započítanie v Kúpnej zmluve zo dňa 5.2. 2013 je neurčité, neplatné, nakoľko nie je zrejmé aká suma mala byť započítaná s kúpnou cenou - nie je zrejmé či malo ísť o pôžičky v hotovosti, prevodom na účet, poskytnuté jednorázovo alebo vo viacerých splátkach, za aké obdobie. Zo Zmlúv o pôžičkách zo dňa 1.6. 2010, 15.9.2010, 1.1 2011 a 1.1.2012, ktoré sú uvedené v započítaní v Kúpnej zmluve zo dňa 5.2.2013, vyplýva za ktoré obdobie mohol žalovaný v 2. rade (Ing. Mgr. Karol Čavojský) poskytnúť prostriedky (t.j. od uzatvorenia písomnej zmluvy o pôžičke do splatnosti pôžičky) a len toto obdobie môže byť relevantné pri posúdení započítania pohľadávok, keďže Kúpna zmluva o prevode nehnuteľností zo dňa 5.2.2013 špecifikuje len tieto zmluvy o pôžičkách s uvedeným dátumom uzatvorenia a dátumom splatnosti (samozrejme obdobie poskytnutia pôžičiek môže byť v zmluve špecifikované kratšie ako do splatnosti, z ktorého vychádza žalobca, preto aj celková suma vkladov špecifikovaná žalobcom môže byť ešte v nižšej výške ako ju špecifikuje žalobca, už tak nedosahujúcej výšku uvedenú v zápočte), a nie žiadne iné. Žalovaným označené vklady mimo tohto zadaného obdobia (uvedeného v započítaní) sú preto irelevantné pre posúdenie platnosti zápočtu, a teda kúpnej zmluvy.

III.5.3 Žalobca si dovoľuje opätovne tvrdiť, že išlo o vklady tržieb samotnej spoločnosti COVERA, s.r.o. na jej bankový účet prevádzkarom (žalovaným v 2. rade), keďže jednotlivé hotovostné vklady súm boli označené ako ,,vklad cavojsky“ resp. vklad ,,vklad cavojsky karol“ a nie ,,pôžička“ (v zmysle vyššie uvedeného rozboru, špecifikácie vkladov podľa započítania v zmysle zmlúv o pôžičkách je evidentné, že označené vklady ako pôžička len maximálne vo výške 3.350 Eur + 650 Eur + 29.665 Eur = spolu 33.665,- Eur, a vôbec nie 188.000 Eur). Máme za to, že žalovaný v 2. rade z prevádzkovania predmetu podnikania - reštaurácie a penziónu vkladal tržby spoločnosti COVERA s.r.o. na jej účet pod svojim menom s cieľom budúceho odkúpenia majetku dlžníka prostredníctvom započítania kúpnej ceny s týmito akoby pôžičkami. Penzión Covera s reštauráciou prevádzkovali Janka Čavojská spolu s manželom Ing. Mgr. Karolom Čavojským (žalovaným v 2. rade), pričom tvrdenie žalobcu o tržbách vkladaných na účet (a nie pôžičkách) potvrdzujú nasledovné skutočnosti:

- v zmysle dostupných účtovných závierok zbierky listín obchodného registra vyplýva, že spoločnosť COVERA, s.r.o. dosahovala ročne nasledovné tržby: podľa riadku č. 05 Výkazu ziskov a strát k 31.12.2013 vo výške 90.716,- Eur a za bezprostredne predchádzajúce účtovné obdobie t.j. za rok 2012 vo výške 103.528,- Eur, podľa riadku č. 05 Výkazu ziskov a strát k 31. 12.2011 boli tržby vo výške 124.924,- Eur a za predchádzajúce účtovné obdobie t.j. za rok 2010 vo výške 125.605,- Eur

- v zmysle inzercie zo dňa 16.6.2015, 23.1.2015 a 21.11.2014, ktorou Janka Čavojská a jej manžel Ing. Mgr. Karol Čavojský (žalovaný v 2. rade) ponúkali na predaj dotknutú nehnuteľnosť sami uvádzali, že ,,Zariadenie je zabehnuté so stálou klientelou, predpokladaná návratnosť zhruba 5 rokov.“

- tržby z prevádzky zabehnutého penziónu s reštauráciou boli pravidelne vkladané na účet spoločnosti COVERA, s.r.o. prevádzkarmi (Jankou Čavojskou a jej manželom - žalovaným v 2. rade), nakoľko aj z bankových výpisov predložených žalovanou nevyplýva iný príjem spoločnosti

- v zmysle bankových výpisov dlžníka na účet dlžníka boli vkladané tržby aj samotnou konateľkou Jankou Čavojskou predtým Zavadilovou (napr. 29.10.2010 suma 1.400 Eur, dňa 29.11.2010 suma 1.500 Eur, 29. 6. 2011 suma 2.100 Eur, 15.9.2012 suma 900 Eur atď.), prípadne pri niektorých vkladoch nebola identifikovaná osoba ktorá ich vložila (napr. 16.8.2010 suma 1.675 Eur, 30.9.2010 suma 1.700 Eur, 31.12.2010 suma 1.600 Eur, 20.9.2010 suma 500 Eur, 27.9.2010 suma 900 Eur, 20.1.2011 suma 1.000 Eur, 31.1.2011 suma 1.600 Eur, 9.5.2011 suma 600 Eur, 8. 8.2011 suma 3.450 Eur, 30.11.2011 suma 1.700 Eur a ďalšie), napriek tomu tieto vklady od konateľky ako aj neidentifikované vklady nesprávne

žalovaný v 2. rade označil zvýraznenou farbou ako sumu tvrdenej pôžičky (pritom mohlo ísť o tržby spoločnosti vkladané konateľkou, vôbec z vkladov neidentifikovanej osoby nevyplýva žeby sa jednalo o pôžičky žalovaného v 2. rade spoločnosti). Pravidelné hotovostné vklady (nielen Čavojským) potvrdzujú, že išlo o tržby dlžníka. Vyššie uvedené dôkazy žalobca predkladá až teraz, nakoľko mu nebolo umožnené zákonne uplatniť v konaní pred súdom 1. inštancie z dôvodu prekvapivého procesného útoku

- ich predloženia žalovaným v 2. rade až na prvom a jedinom pojednávaní (na ktorom súd aj rozhodol vo veci samej) - nové skutočnosti, nový rozsiahly dôkaz, ktorým chcel preukázať reálnosť pôžičiek, čo do tej doby vôbec netvrdil ani nepreukazoval.“ Zároveň žalobca poukázal „na ľubovoľnú dispozíciu Ing. Mgr. Karolom Čavojským (ako prevádzkovateľa nehnuteľných a hnuteľných zariadení spoločnosti COVERA a manžela konateľky žalovaného v 1. rade) s účtom spoločnosti COVERA s.r.o., keďže z bankových výpisov sú preukázané aj osobné výbery Čavojským alebo prevody na jeho účet (napr. dňa 9. 8. 2010 - 779,45 Eur, 27.8.2010 - 811 Eur, dňa 1.8. 2011 - 2.200 Eur, dňa 4.9. 2012 - 7.500 Eur a ďalšie). Keby išlo skutočne o reálne poskytnuté pôžičky žalovanému v 1. rade, tak z výberov je zrejmé, že už došlo aj k ich čiastočnej úhrade (preto ak by bolo započítanie uskutočnené v sume už čiastočne splatenej pôžičky, tak by bolo započítanie neurčité, neplatné).“ Bankové výpisy spoločnosti COVERA s.r.o. nie sú úplné, kompletné čo možno považovať za účelové konanie zo strany žalovaného 2/, „nakoľko práve chýbajúcimi (zámerne nepredloženými) stranami mohlo dôjsť k preukázaniu aj ďalších výberov žalovaným v 2. rade z účtu spoločnosti COVERA s.r.o.“ .

30. V odvolaní žalobca ďalej uviedol, že v žalovaným 2/ predložených bankových výpisoch spoločnosti COVERA s.r.o. chýba okrem iných napríklad: „- strana 3 z Bankového výpisu (ďalej len ,,BV“) za obdobie 2011/1,

- str. 3 z BV za 2011/2 (na konci 2. strany uvedená prevedená suma 1.055,40 Eur nekorešponduje s počiatočným stavom na účte nasledujúceho mesiaca 2011/3 vo výške už len 41,80 Eur!),

- str. 3 z BV za 2011/3, str. 4 z BV za 2011/8 (prevedená suma 5.324,95 Eur nekorešponduje s počiatočným stavom nasledujúceho mesiaca 2011/9 už len v sume 1.882,50 Eur!),

- str. 4 z BV za 2012/1 (prevedená suma 2.993,75 Eur nekorešponduje s počiatočným stavom účtu nasledujúceho mesiaca 2012/2 už len v sume 7,79 Eur!),

- str. 4 z BV za 2012/3 (prevedená suma 2.047,17 Eur nekorešponduje s počiatočným stavom na účte nasledujúceho mesiaca 2012/4 už len v sume 131,97 Eur!),

- str. 3 z BV za 2012/4 (prevedená suma 3.101 Eur nekorešponduje s počiatočným stavom na účte nasledujúceho mesiaca 2012/5 už len v sume 6,91 Eur!),

- str. 3 z BV za 2012/5 (prevedená suma 1.908,40 Eur nekorešponduje s počiatočným stavom na účte nasledujúceho mesiaca 2012/6 už len v sume 94,40 Eur!),

- str. 3 z BV za 2012/6 (prevedená suma 3.561,50 Eur nekorešponduje s počiatočným stavom na účte nasledujúceho mesiaca 2012/7 už len v sume 2.128,80 Eur!),

- str. 4 z BV za 2012/8 (prevedená suma 9.711,01 Eur nekorešponduje s počiatočným stavom účtu nasledujúceho mesiaca 2012/9 už len v sume 7.356,19 Eur!),

- str. 4 z BV za 2012/9,

- str. 4 z BV za 2012/12 (prevedená suma 1.742 Eur nekorešponduje s počiatočným stavom účtu nasledujúceho mesiaca 2013/1 už len v sume 38,52 Eur!),

- str. 5 z BV za 2013/2,

- str. 1 a 2 z BV za 2013/3,

- str. 5 z BV za 2013/4 (prevedená suma 247,58 Eur nekorešponduje s počiatočným stavom účtu nasledujúceho mesiaca 2013/5 už len v sume 31,86 Eur!),

- str. 5 z BV za 2013/5,

- str. 2 a 5 z BV za 2013/7,

- str. 4 z BV za 2013/8 (prevedená suma 4.853,44 Eur nekorešponduje s počiatočným stavom účtu nasledujúceho mesiaca 2013/9 už len v sume 39,87 Eur)“, preto nebolo možné podľa žalobcu určiť použitie prostriedkov z účtu spoločnosti COVERA s.r.o. a poukázal aj na možné ďalšie výbery žalovaným 2/ s poukazom na nepredložené konkrétne strany bankových výpisov, na ktorých sú práve výbery v citovaných sumách. Okresný súd vôbec nezdôvodnil, prečo považoval takto účelovo nekompletne predložený dôkaz žalovaného 2/ rade za relevantný a prečo naň prihliadal.

31. Žalobca vyčítal v odvolaní okresnému súdu, že neuviedol, v akej výške mal vlastne pôžičky od žalovaného 2/ za preukázané, preto ani nemohol správne posúdiť, či zápočet uskutočnený v Kúpnej zmluve o prevode vlastníctva nehnuteľností zo dňa 5.2.2013 bol platný, a či bola preto samotná zmluva platnou.

32. V odvolaní žalobca poukázal na bod 28. napadnutého rozsudku, s tým, že namietal, že mu nie je zrejmé, či akým spôsobom okresný súd platnosť zmlúv o pôžičkách posudzoval a pokiaľ žalobcovi v tomto bode vytkol, že nešpecifikoval nesúlad obsahu zmlúv s predloženými výpismi z účtu, tak nezohľadnil skutočnosť, že žalobca mal iba veľmi obmedzenú možnosť oboznámenia sa s týmito výpismi počas pojednávania, v ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, pričom tento nesúlad musel byť súdu zrejmý už aj z vyjadrenia žalovaného 2/ na pojednávaní dňa 21.3.2019.

33. Zdôraznil odvolateľ, že okresný súd v bode 30. napadnutého rozsudku vyslovil názor, že ak by aj kúpna zmluva bola neúčinná pre prípadné nesplnenie podmienok v zmysle , nespôsobuje to neplatnosť zmluvy. V takom prípade by sa žalovaný 2/ nestal vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti. „Žalobca však tvrdí, že z dôvodu počínania si zmluvných strán v rozpore s dobrými mravmi, obchádzanie zákona, je kúpna a záložná zmluva neplatná podľa Obč. zák.. Z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti (vzhľadom na vyššie uvedenú špecifikáciu neexistencie pôžičiek od žalovaného v 2. rade a prevzatia dlhu voči VÚB, a.s. v zmluvách uvedenej výške) je kúpna a záložná zmluva neplatná aj z dôvodu podľa Obč. zák.“ Tvrdenia žalobcu v rozpore s argumentáciou žalovaného 2/ na pojednávaní vo veci nesmerujú iba ku skutočnostiam, že konateľka prevodom nehnuteľnosti konala ku škode spoločnosti, ale že táto konala po dohode so žalovaným 2/, „ako kupujúcim a ich zámerom bol prevod jediného aktívneho (bonitného) majetku spoločnosti bez akéhokoľvek reálneho dôvodu a naplnenia zákonných podmienok, znemožniť žalobcovi profitovať z tohto majetku, a naopak zabezpečiť majetkový prospech iba pre bývalú konateľku spoločnosti a žalovaného v 2. rade ako životných partnerov.“ V rámci skúmania skutočností - rozpor s dobrými mravmi, tieto okolnosti neboli okresným súdom posudzované, a preto právny úkon s „takýmto zjavným účelom (odporujúcim dobrým mravom (z okolnosti prípadu nie je rozumné predpokladať akýkoľvek iný účel žalobou napadnutej Záložnej a Kúpnej zmluvy, ako obohatenie sa bývalej konateľky a žalovaného v 2. rade) a nemôže požívať právnu ochranu, ktorú mu súd týmto zamietavým rozsudkom poskytol.“

34. V odvolaní žalobca uviedol, že okrem iných námietok žalobcu rozpor v účinnosti kúpnej zmluvy vyplýva priamo z čl. VIII. bod 2 Kúpnej zmluvy zo dňa 5.2.2013 (podpísanej dňa 7.2.2013), „podľa ktorého zmluva nadobúda účinnosť dňom úplného zaplatenia kúpnej ceny kupujúcim v zmysle čl. III. bod 3 cit. zmluvy, ktorý odkazuje na neplatný zápočet kúpnej ceny s neexistujúcimi pôžičkami a neexistujúcim prevzatím dlhu voči VÚB, a.s.. Kúpna zmluva je neplatná, a preto nemôže byť ani účinnou.“ Dotknuté zmluvy uzatvárali blízke osoby, a to konateľka žalovaného 1/ Janka Čavojská (predtým Zavadilová) a žalovaný 2/ Mgr. Karol Čavojský (jediný spoločník a konateľ MODRY, s.r.o. - spoločníka žalovaného 1/), preto bolo nevyhnutné skúmať, či boli uložené do zbierky listín. „Ak nie, ide o zjavné konanie blízkych osôb v rozpore s dobrými mravmi, obchádzanie zákona, s cieľom, aby sa žalobca (3. spoločník žalovaného v 1. rade COVERA s.r.o.) ani o zmluvách nemohol dozvedieť a rozporovať ich“.

35. Odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu žalobca považoval za nedostatočné a prekvapivé, „nakoľko ho náležite neodôvodnil vo vzťahu k danému konkrétnemu prípadu tak, aby bolo možné preskúmať jeho vecnú správnosť, pričom je možné poukázať na zhodnú citáciu súdu so žalovaným v 2. rade ( bod 19 str. 9 Rozsudku s bodom 2 na str. 5). Uvedené nedostatky rozhodnutia súdu spôsobujú jeho nepreskúmateľnosť, ktoré súčasne je možné posudzovať ako postup súdu odnímajúci žalobcovi možnosť konať pred súdom, a to aj s poukazom na ust. (neposkytnuté predbežné právne hodnotenie súdom), ako aj riadne sa oboznámiť s dôkazom a adekvátne reagovať naň.“ „Z dôvodu porušených procesných ustanovení boli účastníci poškodení na svojich procesných právach - porušené právo na spravodlivý proces, a to aj napriek ich citácii, reálne súdom neuskutočnené (kvalifikovane uplatňovať a brániť svoje práva, následne nemožnosť podať kvalifikovaný opravný prostriedok, nemôže argumentovať voči záverom, ktoré súd vo svojom rozhodnutí neodôvodnil resp. odôvodnil nesprávne).“ Navrhol, aby odvolací súd odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

36. K momentu rozhodnutia odvolacieho súdu sa žalovaní k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili (doručenka č.l. 445 rub spisu).

37. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie má základné náležitosti ( ), bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou ( ), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), toto odvolanie prejednal v rozsahu

podľa , , bez nariadenia pojednávania ( a contrario) a za splnenia podmienok podľa , v spojení s s verejným vyhlásením rozsudku, napadnutý rozsudok okresného súdu podľa , potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

38. Podľa v spojení s odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

39. Podľa , odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

40. Podľa , odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

41. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

42. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

43. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní ( , ), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcom. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (, , ), a tým je postačujúce len odkázať cez (do 30.06.2016 cez ) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

44. Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že ho podáva z dôvodov podľa „ neboli splnené procesné podmienky, podľa súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, podľa súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, podľa zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, podľa rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“ (č.l. 419 spisu).

45. V procesnej rovine považoval žalobca napadnutý rozsudok okresného súdu za nepreskúmateľný pre neúplnosť dôvodov podľa odvolateľa rozhodných pre vecné rozhodnutie sporu. Hoci odvolateľ výslovne tento odvolací dôvod nepodradil pod konkrétnu právnu normu, je možné ho podradiť i pod , podľa ktorého odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

46. K tomuto odvolaciemu dôvodu odvolací súd považuje primárne za potrebné uviesť, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva,

že tak základné právo podľa ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. rozhodnutie sp.zn. ). Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáha, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný, aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodenie rozsudku bolo presvedčivé.

47. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo vyššie uvedenej právnej úprave. Podľa záverov zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje základné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa “. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016 sa nedotkli podstaty a zmyslu a vyššie uvedeného stanoviska. Vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať podľa odvolacieho súdu za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (napr. uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie.

48. V danom prípade odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strany sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.

49. V danom prípade podľa odvolacieho súdu k takej žalobcom namietanej vade procesného postupu súdu prvej inštancie, nedošlo. Zdôrazňuje sa, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené ,,účastníkom konania“, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. ). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998) [pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -30 z 26.11.2012]. Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril k skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný

zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri ). To, že sa odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu súdu a v danom prípade ani inú vadu konania, ktorá by mala za následok vecne nesprávne rozhodnutie vo veci.

50. Odvolateľ teda v podstate vytýka rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa nestotožnil s ním predkladaným hodnotením skutkového stavu a právnym názorom a že okresný súd v konečnom dôsledku vychádzal zo záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcu vo vzťahu k jeho nároku, ktorý uplatnil žalobou. Nie je však možné dôvodne vytýkať súdu prvej inštancie, že sa vo svojom rozhodnutí v odôvodnení nevysporiadal s argumentáciou sporových strán podľa predstáv odvolateľa. V rámci celého prvoinštančného konania mal žalobca vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie dôkazov na preukázanie nároku, ktorý bol uplatnený žalobou. To, že v konečnom dôsledku súd prvej inštancie dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena na preukázanie nároku žalobcu a žalobu zamietol, teda, že žalobca v spore neuspel, nie je možné interpretovať ako porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

51. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie a ani o prekvapivé rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia ( ), nezakladá dôvodnosť odvolania.

52. Z hľadiska skutkového odvolací považuje za potrebné k vymedzenému odvolaciemu dôvodu podľa uviesť, že rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. , podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolacím súdom nebol nezistený taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov.

53. K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že pod vecou je potrebné rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (obdobne viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , 122, 123/2016 z 23. júna 2016). V danom prípade odvolací súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku žalobcu, na vo veci dostatočne zistený a uzavretý skutkový stav, ktorým je aj odvolací súd viazaný, správne aplikoval a interpretoval právne normy, citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a pokiaľ dospel k záveru o dôvodnosti žaloby, tak sa s týmito závermi a dôvodmi prijatia týchto záverov tak, ako dostatočne vysvetlil okresný súd v napadnutom rozsudku, odvolací súd stotožnil. V podrobnostiach preto odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku ( ).

54. V podanom odvolaní žalobca namietal závery okresného súdu, ktoré sa týkali konštatovaní o poskytnutých pôžičkách žalovanému 1/ a vyčítal okresnému súdu, že sa nezaoberal námietkou žalobcu k predloženým dôkazom - bankovým výpisom a že rozhodol prekvapivo vo veci, a to aj z toho dôvodu, že nevyhovel žalobcovi na poskytnutie lehoty na doplnenie dokazovania. V súvislosti s touto argumentáciou

žalobcu sa oboznámil odvolací súd dôsledne s obsahom spisového materiálu a so skutočnosťami, ktoré z neho vyplývajú a tieto potom vyhodnocoval vo väzbe na dôvody prvoinštančného napadnutého rozhodnutia. Okresný súd podľa odvolacieho súdu dospel v tejto namietanej rovine, napriek námietkam žalobcu, k vecne správnym záverom. Nemožno opomenúť, že súd je povinný dať odpoveď na kľúčové otázky sporu. Túto povinnosť si okresný súd, podľa zistení odvolacieho súdu, splnil. Uvedené závery, najmä v bodoch 17., 18., 19., 22., 25. i následne i v ďalších s dôrazom na bod 27. napadnutého rozsudku, zostali bez povšimnutia odvolateľa v podanom odvolaní. Je zrejmé, že vo vzťahu k tejto odvolacej argumentácii poukázal okresný súd na to, že nadobúdacím titulom pri nadobudnutí vlastníckeho práva vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam v prospech žalovaného 2/ bola kúpna zmluva, ktorej vklad bol povolený pod č. V1912/96, z ktorého nebolo preukázané, že došlo k realizácii výkonu záložného práva, ktorým bola zabezpečená pohľadávka vo výške 188.000,- Eur, ktorá vyplývala zo štyroch zmlúv o pôžičkách, čo však bola len časť dohodnutej kúpnej ceny. Uvedené závery okresného súdu, podľa odvolacieho súdu, boli vecne správne. Je zrejmé, že v rámci podaného odvolania posunul žalobca svoju argumentáciu oproti žalobe, a to v časti tvrdenia o absolútnej neplatnosti započítania kúpnej ceny, uskutočneného v citovanej zmluve, neexistencie pôžičiek v uvedenej výške, nespôsobilosti pohľadávok na započítanie. V tejto rovine sa žiada podľa odvolacieho súdu poukázať na tvrdenia v žalobe, ktoré uvádzal žalobca, kde tvrdil „vyššie citované zmluvy o pôžičkách nenadobudli účinnosť, a to v zmysle , v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obch. zák.“), nakoľko, ak spoločnosť nadobúda majetok na základe zmluvy uzatvorenej s jej zakladateľom, spoločníkom alebo osobami blízkymi zakladateľom alebo spoločníkom spoločnosti alebo ktoré sú ovládajúcimi osobami alebo ovládanými osobami zakladateľov alebo spoločníkov spoločnosti za protihodnotu vo výške najmenej 10 % hodnoty základného imania, táto zmluva nemôže nadobudnúť účinnosť skôr, ako bude uložená spolu so znaleckým posudkom v Zbierke listín“ (č.l. 2 spisu). Ak teda v rámci odvolacích dôvodov už žalobca akcentoval neexistenciu pôžičiek v uvedenej výške, tak potom nie je zrejmé, na základe čoho tvrdil v žalobe len ich neúčinnosť cez , ku ktorej uviedol, že „Nenadobudnutie účinnosti citovaných zmlúv znamená, že účinnosť nenadobudli ani práva ani povinnosti z nich vyplývajúce pre obe zmluvné strany“, ktoré tvrdenia v žalobe sa rozhodne potom nezhodujú s konštatovaním o neexistencii predmetných zmlúv. K uvedenému pristupujú i tvrdenia žalobcu v žalobe pod bodom V., v ktorom žalobca zdôraznil tvrdenie „právne neúčinné zmluvy o pôžičke“ (č.l. 5 spisu). V žalobe pod bodom V.2 k zmluvám o pôžičkách zo dňa 1.6.2010, 15.9.2010 žalobca uviedol, že „nenadobudli účinnosť“, v zmysle , preto bez ďalšieho, ak je súd primárne viazaný skutkovými tvrdeniami v žalobe, nebolo možné túto odvolaciu argumentáciu žalobcu, bez ďalšieho, o neexistencii predmetných úkonov, vyhodnotiť ako presvedčivú.

55. Ak v rámci podaného odvolania žalobca spochybnil, že žalovaný 2/ prevzal neuhradenú časť úveru žalobcu, ktorou mal uhradiť časť trhovej ceny za predmetnú nehnuteľnosť, tak opäť poukazuje odvolací súd na vyjadrenia žalobcu v priebehu prvoinštančného konania, keď v podanej žalobe žalobca nespochybnil prevzatie predmetného dlhu, zotrval na tvrdení o právnej neúčinnosti zmlúv o pôžičkách. Žalobca v rámci podanej žaloby, argumentoval tým, že „spochybnil reálnosť poskytnutia citovaných finančných prostriedkov v prospech dlžníka, ktoré preukazuje neodôvodnenosťou ich poskytnutia a neužitím pre účely dlžníka a vyjadril pochybnosti, že boli uskutočnené tieto úkony s úmyslom prevziať dlh, ktorý dlžník nebude schopný splniť v čase jeho splatnosti“. Žalobca pred okresným súdom podľa obsahu zápisnice spísanej okresným súdom dňa 21.3.2019 uviedol, že „neviem na čo tá pôžička vo výške 188.000 Eur bola použitá, keď firma mala nedoplatok iba vo výške 8.000,- cca 8.000“ (č.l. 387 spisu), tiež žalobca na tom istom pojednávaní uviedol, „ja považujem tieto pôžičky za účelovo robené. Ja som o týchto pôžičkách nikdy nevedel“ (č.l. 390 spisu), tak uvedená argumentácia nekorešponduje s tvrdeniami žalobcu v odvolaní, v ktorom žalobca v skutkovej rovine uviedol, že „...V rozpore s konštatovaním súdu v bodoch 22. a 30, žalobca netvrdil, že nepozná účel pôžičiek, ale v tomto zmysle sa vyjadroval iba v súvislosti s tým, že popieral samotnú existenciu pôžičiek, keď tvrdil, že spoločnosť pôžičky vôbec nepotrebovala. Vzhľadom na neexistenciu pôžičiek nemohol preto zistiť ich účel, čo mu súd 1. inštancie v odôvodnení rozsudku vytkol (nelogické), odhliadnuc už od toho, že žalobcovi prístup k akýmkoľvek dokladom spoločnosti konateľkou nebol umožňovaný“(č.l. 421 spisu). Odvolací súd vzhľadom na posun v argumentácii žalobcu v skutkovej rovine v rôznych štádiách konania, keď v žalobe tvrdil „...preukazuje neodôvodnenosťou ich poskytnutia a neužitím pre účely dlžníka a vyjadril pochybnosti, že boli uskutočnené tieto úkony s úmyslom prevziať dlh, ktorý dlžník nebude schopný splniť v čase jeho splatnosti“ a tiež (v žalobe) tvrdil ich neúčinnosť cez , čo je potom len ťažko predstaviteľné v spojení s tvrdeniami v odvolaní, v ktorom zdôrazňoval „neexistenciu pôžičiek“ a vo väzbe na to nesprávnosť konštatovaní okresného súdu v bodoch 22. až 30. napadnutého

rozsudku, nemal vytvorený priestor, aby vyhodnotil túto odvolaciu argumentáciu žalobcu ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu. Odvolací súd k tomuto svojmu záveru len pre úplnosť uvádza, že v žalobe predsa žalobca tvrdil existenciu zmlúv o pôžičkách, avšak mal za to, že nie sú účinné z dôvodu nedodržania postupu podľa , na ktorú argumentáciu nadväzuje i tá v jeho vyjadrení zo dňa 4.8.2017 (č.l. 163 spisu), v ktorom uviedol „Keďže zmluvy o pôžičke medzi žalovaným v 2.rade (Ing. Mgr. Karolom Čavojským ako veriteľom/a žalovaným v 1.rade (spoločnosťou COVERA, s.r.o. ako dlžníkom) na sumu niekoľkonásobne presahujúcu zákonnú hranicu 10% základného imania spoločnosti neboli uložené v zbierke listín, žalobca namieta ich neúčinnosť, s následkom neplatnosti všetkých nadväzujúcich právnych úkonov, t.j. záložnej zmluvy ako i kúpnej zmluvy“, ak žalobca teda tvrdil ich neúčinnosť a povinnosť uložiť ich do Zbierky listín cez úpravu v a v konaní pred okresným súdom dňa 21.03.2019 (č.l. 385 spisu), z obsahu zápisnice vyplýva, že „neboli tieto zmluvy o pôžičky založené ani v zbierke listín, čiže nemohli nadobudnúť účinnosť“(č.l. 391 spisu) a tie v odvolaní, v ktorom tvrdil ich neexistentnosť, tak potom s prihliadnutím na všetky vyjadrenia žalobcu v priebehu celého konania, jeho argumentácia nemohla byť odvolacím súdom vyhodnotená ako presvedčivá, keď podľa odvolacieho súdu, ak v čase podania žaloby nemal žiadne pochybnosti o ich existencii a účele, dokonca na ich neúčinnosti založil skutkové tvrdenia v žalobe a neskôr bez bližšieho vysvetlenia a ozrejmenia myšlienkových pochodov v tejto rovine, už tento účel a ani ich existentnosť v odvolaní nevidel.

56. V odvolaní žalobca namietal, že podľa okresného súdu žalovaný 2/ prevzal neuhradenú časť úveru vo výške 120.000,- Eur voči VÚB. Táto odvolacia argumentácia zahŕňala i tvrdenie o absolútnej neplatnosti započítania v citovanej zmluve a neexistenciu prevzatia dlhu voči VÚB. Je zrejmé, že uvedené nenašlo odzrkadlenie v žalobe, ale ani napr. vo vyjadrení žalobcu zo dňa 4.8.2017 (č.l. 160 spisu), kde dokonca žalobca tvrdí „rovnako skutočnosť, že žalovaný v 2. rade prevzal neuhradenú časť úveru žalovaného v 1. rade voči VÚB, a.s. vôbec neodôvodňuje nutnosť žalovanými zvoleného postupu a sama osebe neznamená, že v prípade riadneho a zákonného výkonu záložného práva by nebolo možné následne pri racionálnom nakladaní s prostriedkami spoločnosti uspokojiť aj banku i ďalších veriteľov“ (č.l. 164 spisu), z ktorého vyjadrenia je zrejmé, že prevzatie dlhu žalobca nielen v ňom, ale podľa zistení odvolacieho súdu, ani v žalobe nespochybňoval. Žalobca ďalej poskytol tvrdenie podľa č.l. 392 spisu v zmysle posledného vyjadrenia (záverečnej reči) „...Na kúpnu cenu bol tiež započítaný údajne prevzatie dlhu p. Čavojským voči VÚB Banke, čo žalovaný absolútne nepreukázal a máme za to, že tento záväzok nikdy neprevzal, a teda aj toto započítanie z tohto dôvodu je neplatné z dôvodu neurčitosti.“ „Pridržiavame sa žaloby a písomného vyjadrenia, tak isto čo dnes odznelo na pojednávaní a navrhujeme, aby súd rozhodol v zmysle žalobného petitu“ (č.l. 392 spisu). Ak žalobca poskytoval takéto tvrdenia (ktoré odvolací súd citoval) v priebehu prvoinštančného konania a ak v odvolaní uvádzal tvrdenia, že žiadnym dôkazom nebolo preukázané, že žalovaný prevzal úver, tak nebolo povinnosťou okresného súdu za tejto skutkovej situácie osobitne vyhodnocovať prevzatie úveru žalovaným 2/ za žalovaného 1/, ak toto malo predstavovať spôsob úhrady kúpnej ceny v zmysle Článku III. bod 3 písm. a/ Kúpnej zmluvy z 5.2.2013, ktorá bola žalobcom predložená spolu so žalobou, pričom pri podaní žaloby a ani v rámci vyjadrení žalobca napr. na č.l. 164 spisu (vyššie citované) nemal pochybnosti o prevzatí dlhu, pričom prevzatie dlhu vyplývalo z listinného dôkazu predkladaného žalobcom k žalobe. K uvedeným záverom však pristupuje i záver okresného súdu v bode 27. napadnutého rozsudku, s ktorým sa krajský súd stotožnil, a to, že bez ďalšieho len samotné „nevyplatenie kúpnej ceny, či už celej alebo čiastočne, nespôsobuje to neplatnosť kúpnej zmluvy“.

57. V rámci podaného odvolania zameral žalobca svoju pozornosť na bankové výpisy spoločnosti COVERA, s.r.o. a tiež spochybnil závery okresného súdu, ktorý sa podľa neho nevysporiadal s neurčitosťou zmlúv, pričom poukázal na bod 22. a 30. napadnutého rozsudku, s tým, že konštatoval okresný súd, že nie je možné kúpnu zmluvu ani záložnú zmluvu posúdiť ako neplatnú. Uviedol žalobca v odvolaní, že „Účel, na ktorý mala spoločnosť pôžičky potrebovať (síce môže byť nerelevantným) pokiaľ by pôžička reálne poskytnutá bola, avšak absencia takéhoto účelu nepriamo potvrdzujú tvrdenia žalobcu o tom, že zmluvy o pôžičke sú fingovanými právnymi úkonmi a takto boli vypracované za celkom iným účelom ako je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov spoločnosti“ (č.l. 421 spisu). Ani v tomto smere, vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu vo väzbe na prijaté závery okresného súdu odvolací súd nemal dôvod na odklon od záverov súdu prvého stupňa. Je zrejmé, že pokiaľ bola napadnutá platnosť kúpnej zmluvy a záložnej zmluvy, ktoré však okresný súd vyhodnotil ako platné, tak odvolací súd sa s týmito závermi okresného súdu stotožnil. Je potrebné pre zvýraznenie vecnej správnosti záverov okresného súdu, v tejto rovine, upriamiť pozornosť i na záver okresného súdu, že

nedoloženie znaleckého posudku do Zbierky listín spôsobuje iba nenadobudnutie účinnosti zmluvy, avšak nespôsobuje neplatnosť zmluvy. Žalobca zotrval i v odvolaní na argumentácii neurčitosti zmlúv záložnej aj kúpnej zmluvy, ktorá neurčitosť spolu s tvrdenou nezrozumiteľnosťou, mali podľa žalobcu spôsobiť neplatnosť predmetných zmlúv. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd dospel k záveru, že predmetné zmluvy sú určité, zrozumiteľné, obsahujú zákonné náležitosti, boli uzatvorené slobodne a vážne. Ak žalobca v odvolaní argumentoval neurčitosťou zmlúv, tak mal vzhľadom na závery okresného súdu, v tejto rovine, konkrétne toto svoje tvrdenie špecifikovať tak, aby bolo možné podriadiť jeho závery o tvrdenej neurčitosti odvolaciemu prieskumu. Z odvolania, kedy uvedenými odvolacími dôvodmi bol odvolací súd viazaný, však takéto skutočnosti nevyplývajú. Ak žalobca poukazoval, že žalovaný 1/ pôžičky nepotreboval, uvedené zostalo len v rovine bez konkretizácie dôkazov v rovine tohto tvrdenia, z ktorého dôvodu potom nemohla byť relevantná ani argumentácia žalobcu, že pôžičky sú fingovanými právnymi úkonmi, ktoré tiež zostalo len v rovine tvrdení.

58. V odvolaní žalobca napadol záver okresného súdu, že zmluvy o pôžičkách, kúpna zmluva a záložná zmluva boli platne uzavreté a pokiaľ by aj boli neúčinné, nespôsobuje to ich neplatnosť. Žalobcovi podľa tvrdení v odvolaní, nebolo zrejmé, na základe čoho dospel okresný súd k tomuto záveru, že boli platne uzavreté, pričom namietal, že okresný súd ich nemal k dispozícii. Ak uviedol žalobca toto tvrdenie v odvolaní, tak potom bez bližšieho vysvetlenia zostávajú jeho tvrdenia v podanej žalobe, kde presne označil uvedené zmluvy „- Zmluvou o pôžičke zo dňa 1. 6. 2010 na sumu 33 000,- Eur so splatnosťou 31. 12. 2010, - Zmluvou o pôžičke zo dňa 15. 9. 2010 na sumu 55 000,- Eur so splatnosťou 31. 12. 2010, - Zmluvou o pôžičke zo dňa 1.1. 2011 na sumu 50 000,- Eur so splatnosťou 31. 8. 2011, - Zmluvou o pôžičke zo dňa 1.1. 2012 na sumu 50 000,- Eur so splatnosťou 31.8. 2012“ (č.l. 2 spisu), o ktorých tvrdil, že nenadobudli účinnosť, ale nespochybnil ich existentnosť. Boli to tvrdenia samotného žalobcu v žalobe, v ktorej predmetné právne úkony jasne označil, uviedol, o aké peňažné prostriedky a v akej celkovej výške malo ísť a kedy došlo k ich splatnosti, pričom tvrdil pod bodom II. žaloby, že tieto zmluvy o pôžičkách nenadobudli účinnosť. Ak žalobca poskytoval tieto tvrdenia v žalobe, na ktoré sa viazala ďalšia argumentácia žalobcu v priebehu celého prvoinštančného konania, tak potom vo vzťahu k dôvodom vymedzeným v žalobe, ktorou bol uplatnený nárok žalobcu, nebolo možné postup okresného súdu vyhodnotiť ako vecne nesprávny, vo vzťahu k petitu, tak ako bol uvedený v žalobe, ktorou malo byť určené, že Kúpna zmluva o prevode nehnuteľností zo dňa 5.2.2013 a Záložná zmluva na nehnuteľnosti zo dňa 24.1.2011 sú neplatné a záložné právo, v prospech žalovaného v rade 2/ Ing. Mgr. Karola Čavojského, nevzniklo. Ak žalobca v odvolaní tvrdil, že zmluvy o pôžičkách sú neplatné, ale zotrval aj na tvrdení o ich neúčinnosti, z dôvodu rozporu s a zároveň tvrdil neplatnosť započítania vykonaného v kúpnej zmluve, a tým neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorá neplatnosť započítania, podľa žalobcu viaže na seba aj neplatnosť záložnej zmluvy, a ak žalobca uviedol, že „nie je ani zrejmé poukazovanie súdu 1. inštancie v bode 27. napadnutého rozsudku, že existujú iné inštitúty na domáhanie sa práv v prípade nevyplatenia kúpnej ceny, ale nie určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu nevyplatenia kúpnej ceny, ktoré žalobca nenamietal“ (č.l. 422 spisu), tak pre odvolací súd nebol priestor na to, aby sa s uvedenou argumentáciou žalobcu stotožnil ako s vecne správnou. Je zrejmé, vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, že záver okresného súdu v bode 27. napadnutého rozsudku „Súd opätovne zdôrazňuje, že žalovaný v rade 2/ nadobudol nehnuteľnosti nie vykonaním záložného práva, ale platnou kúpnou zmluvou a pokiaľ kúpna cena bola započítaná v časti a žalobca tvrdí, že nebola vyplatená kúpna cena, tak nevyplatenie kúpnej ceny, či už celej alebo čiastočne, nespôsobuje to neplatnosť kúpnej zmluvy. V takom prípade existujú iné právne inštitúty na domáhanie sa svojich práv v prípade nevyplatenia kúpnej ceny, ale nie určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu nevyplatenia kúpnej ceny (napr. odstúpenie)“, napriek námietkam žalobcu, je vecne správny. Nezaplatenie kúpnej ceny nespôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy, tak ako bolo uvedené okresným súdom v bode 27. napadnutého rozsudku, tak ako uviedol už odvolací súd v tomto rozsudku, je vecne správny. Ak mal za to žalobca, že posúdenie reálneho poskytnutia pôžičiek okresným súdom bolo pre neho prekvapivé a že takýmto postupom malo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, tak odvolací súd sa s týmto záverom, vo vzťahu na predchádzajúce vyslovené závery odvolacím súdom, nemohol stotožniť, mal za to, že relevantným v danej rovine bol záver vyslovený v rozsudku okresného súdu v bode 27., kedy „nevyplatenie kúpnej ceny či už celej alebo čiastočnej, nespôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy“. Preto ďalšie odvolacie dôvody, v rovine týkajúcej sa predmetných pôžičiek, úhrady ich poskytnutia, neboli spôsobilé na to, aby sa odvolací súd odklonil od záverov súdu prvého stupňa.

59. Ak v podanom odvolaní poukázal žalobca na odňatie žalobcovi možnosti konať pred súdom s poukazom na , tým, že nemalo byť poskytnuté predbežné právne hodnotenie súdom, tak z obsahu zápisnice spísanej okresným súdom dňa 21.3.2019 vyplýva, že súd vykonal úkony v zmysle a zároveň poučil sporové strany o právach a povinnostiach podľa .

60. Zo spisového materiálu je zrejmé, že konanie na súde prvej inštancie začalo podaním žaloby dňa 28.8.2015 na Okresný súd Žilina, teda za účinnosti v platnom a účinnom znení do 30.6.2016 (ďalej aj len „OSP“). Podľa , platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a právne účinky úkonov, ktoré v konaní zostali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Z procesno- právnej úpravy priebehu konania v zmysle tretia veta , platnej úpravy v čase podania žaloby, v čase vykonania pojednávania dňa 21.3.2019 zápisnica z ústneho pojednávania, bola spísaná Okresným súdom Žilina (č.l. 385 a nasl. spisu) a z aplikácie vyplýval pre okresný súd postup, v rámci ktorého mohol účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukázaných skutočností javí právne posúdenie veci, ide o úpravu fakultatívneho predbežného právneho posúdenia veci konajúcim sudcom súdom s cieľom efektívneho a rýchleho civilného súdneho konania. Na uvedené nadväzuje právna úprava v , ktoré ustanovenie v podstatnom prevzalo úpravu pojednávania podľa pôvodnej úpravy . Najvyšší súd tiež uviedol, že „ak samosudca toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej priznáva a porušenie tohto ustanovenia žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu, napr. práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod.“. Obdobne judikoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. .

61. Po oboznámení sa s priebehom celého konania, osobitne vykonaným pojednávaním pred súdom prvej inštancie, nezistil odvolací súd, že by došlo k vydaniu prekvapivého rozhodnutia v dôsledku tvrdeného rozporu medzi procesným postupom v priebehu konania prejaveným predbežným názorom konajúceho sudcu oproti meritórnemu rozhodnutiu a jeho dôvodom. Dôvodnosti tejto odvolacej námietky nesvedčil ani žalobcom poukazovaný priebeh vykonaného pojednávania, keď nie je možné subjektívne vnímanie postupu súdu sudcu prvej inštancie sporovou stranou v zmysle zamieňať s výsledným procesom zhodnotenia sporu po skončení celého dokazovania podľa , ku ktorému sa strany mali možnosť vyjadriť. Relevantné bolo vyznenie celého priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ako vyplýva z obsahu spisu a nielen z jeho kontextu vytrhnutý a stranou subjektívne vnímaný či hodnotený prejav sudcu. V konaní nebol krajským súdom zistený taký procesný postup súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého by došlo k vydaniu prekvapivého (nepredvídateľného) rozhodnutia vo veci samej. Súdom predbežné vyjadrenie právneho posúdenia veci nie je samé osebe pre konečné rozhodnutie vo veci záväzné. O predbežnom charaktere takéhoto posúdenia svedčí aj jeho obsah zachytený v zápisnici z pojednávania, konaného dňa 21.3.2019. Okresný súd po tomto predbežnom posúdení vykonal ďalšie dokazovanie, ktoré riadne vyhodnotil a v odôvodnenie v odvolaním napadnutého rozsudku prezentoval vecne správne závery v konečnom posúdení v spore relevantných otázok.

62. Vo všeobecnosti platí, že o porušení práva na spravodlivý proces je možné hovoriť len v takom prípade, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožní strane uskutočniť jej patriace procesné úkony, a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Miera porušenia procesných práv niektorej zo strán sporu musí nadobudnúť takú intenzitu porušenia, ktorá vyvodzuje porušenie jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). V prejednávanej veci, po oboznámení sa s postupom okresného súdu možno uzavrieť, že žalobcovi neboli porušené jemu patriace procesné práva, čím nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže žalobca nebol vylúčený z výkonu žiadneho práva, ktoré mu priznával procesnoprávny predpis, a to a následne . Je

potrebné zdôrazniť materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé súdne konanie (, 4, ), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd Slovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti napr. v rozhodnutiach sp. zn. a ).

63. Len pre úplnosť a nad rámec odvolacích dôvodov odvolací súd uvádza, že pokiaľ okresný súd uviedol v zápisnici, že vykonáva úkony v zmysle , poučuje o právach a povinnostiach, tak vo vzťahu k tejto časti zápisnice nebolo zistené podanie námietok. Je namieste v tejto súvislosti poukázať na vyhl. č. 543/2005 o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy (ďalej aj len „vyhl. č. “), a to v , ktorý upravuje zápisnicu o súdnom pojednávaní. Z tohto ustanovenia vyplýva, že sa zapisuje podstatný obsah výpovedí, prednesov, ak je to dôležité na posúdenie veci, zapíšu sa odpovede vysluchnutých osôb dôsledne, prípadne sa v zápisnici uvedú jednotlivé otázky a odpovede k nim.

64. V odvolaní žalobca uviedol, že „Okrem iných námietok žalobcu rozpor v účinnosti kúpnej zmluvy vyplýva priamo z ustanovenia čl. VIII. bod 2 Kúpnej zmluvy zo dňa 5.2.2013 (podpísanej dňa 7.2.2013), podľa ktorého zmluva nadobúda účinnosť dňom úplného zaplatenia kúpnej ceny kupujúcim v zmysle čl. III. bod 3 cit. zmluvy, ktorý odkazuje na neplatný zápočet kúpnej ceny s neexistujúcimi pôžičkami a neexistujúcim prevzatím dlhu voči VÚB, a.s.“(č.l. 428 spisu). Podľa zistení odvolacieho súdu táto argumentácia žalobcu nekorešponduje žalobcovej argumentácii pred okresným súdom. Odvolací súd uvádza, po vyhodnotení tejto odvolacej námietky, že zostalo bez logických súvislostí, ak žalobca v žalobe, vo svojom vyjadrení a na pojednávaní sa dovolával neplatnosti kúpnej zmluvy a záložnej zmluvy, že v odvolaní argumentoval osobitne neúčinnosťou kúpnej zmluvy, keď pre vyslovenie len samotnej neúčinnosti zmluvy je dôležité primárne konštatovanie platnosti, keďže len pri platnej zmluve je možné konštatovať explicitne neúčinnosť. Pokiaľ je zmluva vyhlásená za neplatnú, tak nie je dôvod osobitne posudzovať jej (ne)účinnosť, keďže je neplatná. Tak okresný súd a ani odvolací súd však nedospeli k záveru, že by skutočnosti tvrdené žalobcom predstavovali dostatočný základ pre konštatovanie neplatnosti tak kúpnej zmluvy ako aj záložnej zmluvy, ktorého vyslovenia sa domáhal žalobca žalobou.

65. Odvolateľ v odvolaní uviedol, že „....Preto nie je ani zrejmé poukazovanie súdu 1. inštancie v bode 27. napadnutého rozsudku, že existujú iné inštitúty na domáhanie sa práv v prípade nevyplatenia kúpnej ceny, ale nie určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu nevyplatenia kúpnej ceny, ktoré žalobca nenamietal.“ Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu vo väzbe na tento odvolací dôvod žalobcu, konštatuje, že ho nemohol vyhodnotiť ako taký, ktorý by mal vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu. Okresný súd v napadnutom rozsudku uviedol, že „Súd opätovne zdôrazňuje, že žalovaný v rade 2/ nadobudol nehnuteľnosti nie vykonaním záložného práva, ale platnou kúpnou zmluvou a pokiaľ kúpna cena bola započítaná v časti a žalobca tvrdí, že nebola vyplatená kúpna cena, tak nevyplatenie kúpnej ceny, či už celej alebo čiastočne, nespôsobuje to neplatnosť kúpnej zmluvy. V takom prípade existujú iné právne inštitúty na domáhanie sa svojich práv v prípade nevyplatenia kúpnej ceny, ale nie určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu nevyplatenia kúpnej ceny. (napr. odstúpenie)“, s ktorými závermi sa odvolací súd stotožnil ako s vecne správnymi a len príkladmo sa poukazuje, v tejto rovine, na Článok VII. Kúpnej zmluvy bod. 1. (č.l. 23 spisu), z ktorého vyplýva, že predávajúci je oprávnený od tejto Zmluvy odstúpiť v prípade, ak je kupujúci v omeškaní splatením prvej časti kúpnej ceny a/alebo druhej časti kúpnej ceny. Kúpna cena pritom bola stanovená na základe znaleckého posudku v zmysle Článku III. bod. 1., 2. kúpnej zmluvy a splatnosť bola stanovená v Článku III. bod. 3. kúpnej zmluvy. V konaní nebolo tvrdené, že by predávajúci využil inštitút odstúpenia od kúpnej zmluvy.

66. Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (, m. m. , , ). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich

v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. -25).

67. K precizovaniu dôvodov potvrdzujúceho rozhodnutia odvolací súd považuje za podstatné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa (súdu prvej inštancie), neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa (súdu prvej inštancie) a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

68. Po vykonaní odvolacieho prieskumu, vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, odvolací súd uvádza, že dôkazné bremeno v danom sporovom prípade bolo na žalobcovi, právnym následkom neunesenia tohto dôkazného bremena bol neúspech žalobcu v spore, keď žaloba žalobcu bola zamietnutá, odvolací súd nezistil dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku, ale ani pre zmenu napadnutého rozsudku, tak z uvedených dôvodov bol rozsudok okresného súdu za tohto skutkového stavu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie cez úpravu v , , a to i v závislom výroku o trovách konania. V podrobnostiach sa odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.

69. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s , , vzhľadom k tomu, že v odvolacom konaní boli úspešní žalovaní, ktorým bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.