Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-215-2019.pdf
PDF · 177.09 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/215/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Martiny Brniakovej, v sporovej právnej veci žalobcu: JAMIZ-SK, s.r.o., so sídlom Rosinská cesta 8, 010 08 Žilina, IČO: 50 775 782, právne zastúpeného Advokátska kancelária Mestická, Slovíková, s.r.o., so sídlom Hviezdoslavova 6, 010 01 Žilina, IČO: 36 421 910, proti žalovanému: PREFA Bytča, s.r.o., so sídlom Drieňová 766/27, 010 04 Žilina, IČO: 50 540 424, právne zastúpenému Burian & partners, s.r.o., so sídlom V. Tvrdého 819/1, 010 01 Žilina, IČO: 47 254 483, v konaní o zaplatenie 7.084,40 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/133/2018-90 zo dňa 29. marca 2019, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/133/2018-90 zo dňa 29. marca 2019 v napadnutých výrokoch, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.580,- Eur s príslušenstvom, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) konanie v časti o zaplatenie istiny 1.504,40 Eur a úrokov z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 224,- Eur od 19.01.2018 do zaplatenia a v časti úrokov z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 1.280,- Eur od 14.03.2018 do zaplatenia a v časti paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur zastavil. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.580,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 5.580,- Eur od 14.03.2018 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 88,44%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. V zmysle žaloby a predložených listinných dôkazov Okresný súd Banská Bystrica v upomínanom konaní vydal platobný rozkaz, ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel dňa 30.04.2018. V zákonom stanovenej 15-dňovej lehote žalovaný napadol platobný rozkaz podaným odporom. Okresný súd Banská Bystrica dňa 05.11.2018 postúpil predmetnú právnu vec Okresnému súdu Žilina ako súdu vecne a miestne príslušnému na jej prejednanie podľa § 13 v spojení s § 15 ods. 1 CSP.
3. Podaním zo dňa 20.11.2018 žalobca upresnil žalobný návrh po čiastočnom späťvzatí tak, že navrhol žalovaného zaviazať zaplatiť žalobcovi istinu 5.860,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne od 14.03.2018 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur a nahradiť žalobcovi trovy konania.
4. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že právny zástupca žalobcu ešte pred otvorením pojednávania na výzvu samosudkyne upresnil rozsah čiastočného späťvzatia žaloby bližšie špecifikovaný v podaní zo dňa 20.11.2018, ktorým potvrdil čiastočnú úhradu žalovanej pohľadávky na podklade faktúry č. 18012 zo dňa 11.01.2018 v sume 224,40 Eur a na podklade faktúry č. 18098 zo dňa 06.03.2018, z ktorej žalovaný uhradil sumu 1.000,- Eur, teda zaplatil zo žalovanej istiny spolu sumu 1.224,40 Eur, v ktorej žalobca zobral žalobný návrh späť. Rovnako žalobca uviedol, že suma 300,- Eur (za technický benzín vo faktúre č. 18098) bola fakturovaná zo strany žalobcu omylom, nakoľko v zákazkovom liste za túto položku bola dohodnutá suma 20,- Eur, čomu zodpovedala pohľadávka žalobcu s prihliadnutím na množstvo fakturovanej jednotkovej ceny vo výške 280,- Eur. Teda pohľadávka žalobcu z titulu dlžnej istiny predstavuje sumu 5.580,- Eur s tým, že žalobca súčasne žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8% ročne odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti pohľadávky na podklade faktúry č. 18098 vystavenej dňa 06.03.2018, čiže od 14.03.2018 do zaplatenia počítané zo sumy 5.580,- Eur a súčasne zobral žalobný návrh späť v časti 40,- Eur ako paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo vzťahu k faktúre č. 18012 tak, že sumarizoval žalobný návrh z titulu žalovanej istiny v sume 5.580,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne z tejto časti žalovanej sumy odo dňa 14.03.2018 do zaplatenia, paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur a trov konania. V ostávajúcom rozsahu zobral žalobný návrh späť.
5. Rozsah čiastočného späťvzatia žaloby pri súčasnej aplikácii § 145 ods. 2 CSP sa premietol do prvého výroku rozhodnutia okresného súdu v konečnom rozhodnutí vo veci samej, keď okresný súd v časti o zaplatenie istiny 1.504,40 Eur a úrokov z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 224,- Eur od 19.01.2018 do zaplatenia, v časti úrokov z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 1.280,- Eur od 14.03.2018 do zaplatenia a v časti paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, konanie zastavil.
6. Ako nesporné skutkové tvrdenie medzi stranami okresný súd hodnotil vznik odplatného záväzkovo- právneho vzťahu, predmetom ktorého bol záväzok žalobcu ako zhotoviteľa vykonať pre žalovaného opravu veci (prevodovky, demontáž a montáž motora, prevodovky, rozvádzača a opravu záberovej nápravy), ktorú žalobca nesporne vykonal a dielo žalovanému odovzdal. Základom procesnej obrany žalovaného bolo tvrdenie dohody o cene diela v sume 3.200,- Eur za opravu prevodovky a diagnostiku poruchy a dopravu, ktorej dohode nezodpovedala žalobcom vystavená faktúra č. 18098 zo dňa 06.03.2018, splatná 13.03.2018 na sumu 6.860,- Eur. Žalovaný tvrdil, že žalobcom fakturovaná suma nezodpovedala vopred uzatvorenej ústnej dohode o cene diela, pričom po vystavení faktúry došlo medzi stranami podľa tvrdení žalovaného k dohode, v zmysle ktorej po zaplatení časti fakturovanej sumy vo výške 1.000,- Eur žalobca vystaví opravenú faktúru na sumu zodpovedajúcu ústnej dohode strán pri uzavretí zmluvy, teda na sumu 3.200,- Eur. Tvrdenia žalovaného v rámci uplatnenej procesnej obrany žalobca učinil sporné.
7. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že predmetom konania ostal nárok žalobcu na zaplatenie sumy 5.580,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne z tejto časti žalovanej sumy odo dňa 14.03.2018 do zaplatenia, paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur a náhrada trov konania.
8. S prihliadnutím na postavenie subjektov záväzkovo-právneho vzťahu a predmet ich záväzkov okresný súd posúdil právny vzťah procesných strán ako obchodno-právny. S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný zákonník“), § 536 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 536 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 1, 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, okresný súd žalobe v časti nároku na zaplatenie 5.580,Eur a náhrade nákladov 40,- Eur, vyhovel. Žalobca v rámci popretia skutkových tvrdení žalovaného poukázal na okolnosti uzavretia zmluvy o dielo, keď uviedol, že predmetom zmluvy bolo vykonanie opravy vysokozdvižného vozíka Desta vo vlastníctve žalovaného. Oprava bola realizovaná žalobcom v priebehu mesiacov február, marec roku 2018, pričom rozsah opravy bol zachytený v zákazkovom liste a potvrdený účastníkmi zmluvy. Žalobca uviedol, že obchodný vzťah medzi stranami existoval už 3 roky pred vykonávaním predmetného diela. Podporne poukázal na skoršiu faktúru pripojenú k žalobe. K žalovaným rozporovanej
cene diela uviedol, že jednotková cena za vykonávanie opravy bola medzi stranami dojednaná po celý čas trvania obchodného vzťahu, resp. vykonávania týchto opráv, t.j. od roku 2015 vždy v sume 13,- Eur za hodinu vykonávaných prác bez DPH, čo sa premietlo do žalobcom vystavených faktúr predložených okresnému súdu. Ceny za použité servisné náhradné diely zodpovedali cenám, za ktoré náhradné diely zabezpečoval žalobca od svojich dodávateľov, vrátane jednotlivých mazadiel a pohonných hmôt. Konečná cena diela bola vždy špecifikovaná až po vykonaní celého rozsahu diela, keďže skutočný rozsah potrebných prác a použitých materiálov nebolo možné vzhľadom na povahu diela vopred určiť. Žalovaný obsah zákazkového listu potvrdil svojim podpisom a cenu diela v predošlom období nerozporoval. Problém nastal až s úhradou poslednej faktúry č. 18098, pri ktorej žalovaný rozporuje dohodu o cene diela. Žalobca poukázal na dobrovoľnú úhradu sumy 1.000,- Eur z tejto faktúry bez toho, že by žalovaný obsahové náležitosti faktúry rozporoval, faktúru vrátil alebo vyvinul snahu o uzavretie dohody o zmene ceny diela. Žalobca akceptoval námietku žalovaného uvedenú v priebehu konania, že došlo zo strany žalobcu k chybe pri fakturácii technického benzínu, kedy bola dodaná položka 15 litrov tohto benzínu a mala byť podľa zákazkového listu fakturovaná cena 20,- Eur na miesto fakturovaných 300,- Eur, čomu zodpovedal dispozitívny úkon žalobcu, ktorým žalobca zobral v časti žalobný návrh späť. V ostatnej časti však žalobca trval na svojich vyjadreniach a mal za to, že k žiadnej zmene dohody o cene diela medzi účastníkmi zmluvy nedošlo.
9. Právny zástupca žalovaného sa v celom rozsahu pridržiaval svojich písomných vyjadrení prezentovaných v konaní. Uviedol, že medzi účastníkmi zmluvy došlo k dohode o cene diela vo výške 3.200,- Eur bez dohody o splatnosti faktúry, ktorá mala byť vystavená pri dodaní diela. Podľa následnej dohody strán žalobca mal vystaviť opravenú faktúru na sumu zodpovedajúcu dohode strán, ktorá však vystavená nebola a preto ani pohľadávka žalobcu nenadobudla splatnosť. Žalovaný ďalej uviedol tvrdenie, že od doručenia spornej faktúry jej obsah žalovaný spochybňoval, a to v časti fakturovanej sumy, čím záväzok žalobcu popieral. Žalovaný odmietol zaplatiť žalobcovi za položky faktúry, ktoré neboli dohodnuté v rámci ústne uzavretej zmluvy o dielo, a preto navrhol s poukazom na § 195 ods. 1 CSP výsluch žalovaného, konajúceho prostredníctvom štatutárneho orgánu pani Fránikovej k dohode o cene ako jednej z podstatných náležitostí zmluvy o dielo ústne dojednanej medzi stranami sporu, ako aj k popretiu záväzku žalobcu žalovaným. Žalovaný ďalej navrhol s poukazom na § 196 ods. 1 CSP výsluch Ing. N. D.. K obsahu dohody o cene medzi stranami sporu ako osoby rokujúcej so žalobcom v súvislosti s uzavretou zmluvou.
10. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že právny zástupca žalobcu namietol tvrdenia žalovaného týkajúce sa spochybnenia pohľadávky žalobcu od vystavenia faktúry s tvrdením, že ku dňu pojednávania k žiadnej námietke týkajúcej sa predmetnej faktúry nedošlo či už telefonicky, mailom alebo iným písomným úkonom. Uviedol, že dôkazy k dohode strán o zmene ceny diela žalovaný neoznačil a neprodukoval a k návrhom na výsluch svedkov uviedol, že žalobca konateľku žalovaného pani Fránikovú nepozná, s takouto osobou žalobca neviedol žiadne jednania týkajúce sa rozsahu opráv alebo zmeny ceny diela. Žalobca vždy komunikoval s pánom D., ktorý bez námietok zákazkový list podpísal a nijakým spôsobom zmenu ceny diela nenavrhoval. Pre prípad odročenia pojednávania za účelom výsluchu navrhovaných svedkov zo strany žalovaného žalobca navrhol výsluch svedkov aj za stranu žalobcu, a to servisných technikov, ktorí realizovali opravu veci a odovzdanie strojného zariadenia žalovanému.
11. V procesnej rovine okresný súd poukázal na skutočnosť, že obe procesné strany v rámci doručovania písomných vyjadrení k veci postupom podľa § 167 CSP boli poučené o dôkaznej koncentrácii s tým, že procesné strany sú povinné označiť skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení tak, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy okresný súd nemusí prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Z uvedeného vyplýva, že procesné strany nemôžu dôkazné návrhy vykonávať kedykoľvek, ale iba v určitých štádiách konania, čo je v súlade s princípom hospodárnosti konania vyjadreným v Čl. 8 CSP. Procesné úkony, ktoré nie sú vykonané včas, nespôsobujú procesnoprávne účinky. Zásadne je vylúčené, aby procesné strany uvádzali dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by viedlo k zmareniu pojednávania, prípadne k nariadeniu nového pojednávania. Okresný súd preto posudzoval, či dôkazné návrhy označené žalovaným až v priebehu pojednávania mohol žalovaný predložiť už skôr, ak by konal starostlivo a so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania v súlade s § 153 ods. 1 CSP. Predloženie dôkazného návrhu až v priebehu pojednávania nie je možné považovať za včasné, pokiaľ ho procesná strana mohla vykonať skôr, čo umožňuje súdu buď na omeškaný úkon neprihliadať, avšak pri zohľadnení základných
objektívnych ako aj subjektívnych kritérií. Medzi tieto objektívne kritériá patrí zložitosť sporu (princíp materiálneho vedenia sporu) alebo subjektívne kritéria (schopnosť procesnej strany rozpoznať potrebu tvrdiť určité skutočnosti a tieto preukazovať).
12. V pomeroch prejednávanej veci okresný súd prihliadal na skutočnosť, že obe procesné strany sú v konaní právne zastúpené. Žalobca už s podanou žalobou pripojil ako dôkazný návrh faktúry, ktorými si uplatnil voči žalovanému právo na zaplatenie pohľadávky z titulu zmluvného plnenia spolu so zákazkovými listami potvrdenými zástupcami oboch procesných strán. Žalovanému tak od doručenia žaloby spolu s platobným rozkazom muselo byť zrejmé, na základe akých skutkových dôvodov sa žalobca domáha žalovaného nároku. V súvislosti s procesnou obranou žalovaného uplatnenou v rámci odporu proti platobnému rozkazu žalovaný tvrdil nielen čiastočnú úhradu žalovanej pohľadávky, ale taktiež dohodu o cene diela v sume 3.200,- Eur, ktorá nezodpovedá obsahu žaloby a žalobcom pripojeným dôkazom. Napriek tomu, že už vo vyjadrení k podanému odporu žalobca označil okrem čiastočnej úhrady žalovanej pohľadávky tvrdenia žalovaného za nepravdivé, žalovaný okrem výpisov z účtu o zrealizovaných transakciách v sume 1.224,40 Eur žiadne dôkazné návrhy neučinil ani vo vyjadrení žalovaného k vyjadreniu žalobcu pred nariadením pojednávania dňa 10.01.2019. Vzhľadom na to, že vykonanie žalovaným navrhovaných dôkazov by zákonite muselo viesť k odročeniu pojednávania, okresný súd na neskoro učinené dôkazné návrhy žalovaného neprihliadol.
13. Z listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah spisového materiálu, nepochybne podľa okresného súdu vyplývalo, že rozsah vykonaného diela z hľadiska vecného plnenia a jeho ceny zmluvné strany potvrdili svojimi podpismi na zákazkových listoch, a to vo vzťahu k faktúre, ktorá po čiastočnom späťvzatí žaloby predstavuje predmet sporu, t. j. faktúre č. 18098, spolu so zákazkovým listom, bez bližšieho označenia dátumu jeho vystavenia potvrdený zástupcom žalobcu ako aj žalovaného, opatrený pečiatkami zmluvných strán. Cena vykonaného diela podľa rozpisu odpracovaných hodín na zákazke a popisu práce pri zohľadnení dodaného množstva a jednotkovej ceny poskytnutého plnenia sa následne premietla do žalobcom vystavenej faktúry zo dňa 13.03.2018 s dátumom vyhotovenia faktúry dňa 06.03.2018, kedy malo dôjsť aj k dodaniu tovaru a služby. Na námietku žalovaného žalobca korigoval uplatnený nárok zohľadňujúc procesnú obranu žalovaného pri vyčíslení ceny dodaného technického benzínu znížením fakturovanej sumy na sumu 6.580,- Eur oproti pôvodne fakturovanej sume 6.860,- Eur. Z tejto fakturovanej sumy žalovaný nesporne uhradil po začatí konania dňa 23.04.2018 (detail platobného príkazu, nesporné tvrdenie strán) sumu 1.000,- Eur, a to bez toho, že by žalovaný v konaní preukázal akékoľvek námietky žalovaného voči fakturovanej pohľadávke žalobcu k okamihu vykonanej úhrady alebo súčasne s čiastočnou úhradou fakturovanej sumy.
14. Čiastočné plnenie vo vzťahu k § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka má účinky uznania záväzku za súčasného splnenia zákonnej podmienky, že možno usudzovať, že dlžník plnením uznáva aj zvyšnú časť záväzku. Splnenie tejto podmienky okresný súd hodnotil s prihliadnutím na okolnosti prejednávanej veci. Teda v danom prípade nie je rozhodujúce, či dlžník čiastočným plnením zamýšľal spôsobiť uznanie zvyšnej časti záväzku, ale podľa konkrétnych okolností prejednávanej veci okresný súd posudzoval, či účinky uznania zvyšnej časti dlhu nastali s prihliadnutím na písomnú, príp. ústnu komunikáciu medzi stranami, účtovné doklady, príp. iné správanie sa dlžníka a podobne. Teda ak dlžník nechce svojim čiastočným plnením spôsobiť uznanie aj zvyšnej časti dlhu, musí túto okolnosť najneskôr pri vykonaní úhrady výslovne vyhlásiť. Teda aj v prípade, ak dlžník nezamýšľal vyvolať účinky uznania zvyšku dlhu, jeho čiastočné plnenie bude mať následky uznania.
15. V pomeroch prejednávanej veci teda okresný súd prihliadal nielen na čiastočnú úhradu fakturovanej ceny diela žalovaným ako dlžníkom, ale tiež na skutočnosť, že žalovaný „pohľadávku žalobcu v sume 6.860,- Eur vedie v účtovníctve, túto sumu uviedol v kontrolnom výkaze DPH a preto námietku, že účtovný stav je výsledkom omylu osoby poverenej vedením účtovníctva, súd vyhodnotil ako nepreukázanú a tendenčnú obranu žalovaného. Žalovaný v konaní nepreukázal, že od momentu doručenia spornej faktúry by namietal žalobcovi jej vecnú nesprávnosť, že by sa domáhal vystavenia opravenej faktúry. Rovnako je potrebné uviesť, že žalovaný neuhradil cenu diela ani v rozsahu ním tvrdenej dohody o cene diela. Faktúra v rovine práva predstavuje výzvu na zaplatenie dlžnej sumy a pokiaľ medzi účastníkmi zmluvy nedošlo k osobitnej dohode o určení časového okamihu zaplatenia ceny diela, platí zákonná úprava obsiahnutá v ust. § 554 Obchodného zákonníka, ktorá odkazuje na vykonanie diela, v zmysle ktorej pokiaľ zo zmluvy alebo z Obchodného zákonníka nevyplýva niečo iné, vzniká nárok na cenu diela vykonaním diela. Teda aj v prípade, že v rámci ústne uzavretej dohody
nedošlo medzi stranami k dojednaniu splatnosti faktúry, ktorá mala byť vystavená pri dodaní diela, pri absencii osobitnej dohody vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť cenu diela vykonaním diela, t. j. pri prevzatí opravenej veci.“
16. Z vyjadrenia žalovaného, ktoré je obsahom podaného odporu proti platobnému rozkazu, nesporne vyplývalo, že žalobca fakturoval žalovanému cenu diela po jeho vykonaní, a teda napriek skutočnosti, že predmetný zákazkový list neobsahuje označenie dátumu jeho vystavenia, je zrejmé, že čas vystavenia faktúry č.18098 zo dňa 06.03.2018 nepredchádzal dátumu dodania tovaru, služby. Predmetnou faktúrou žalobca prejavil vôľu, aby mu žalovaný zaplatil fakturovanú cenu diela v termíne splatnosti faktúry dňa 13.03.2018. Ak tak žalovaný neučinil, dostal sa dňom nasledujúcim, t.j. od 14.03.2018 do omeškania s úhradou ceny diela, ktoré v rozsahu nesplneného záväzku v sume 5.580,- Eur trvá naďalej. „Súd preto priznal žalobcovi právo na zaplatenie dlžnej istiny titulom zaplatenia ceny diela sumu 5.580,- eur s úrokom z omeškania v zákonom stanovenej sadzbe podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, t. j. vo výške 8% ročne zo sumy 5.580,- eur od 14.03.2018 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku.“ O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa pomeru úspechu strán v spore v zmysle § 255 ods. 1, 2 CSP. Podľa § 255 ods. 2 CSP s prihliadnutím na pomer úspechu strán okresný súd posudzoval procesné zavinenie tej ktorej procesnej strany na zastavení konania, keď z vykonaných dôkazov a nesporných tvrdení strán vyplynulo, že k čiastočnej úhrade žalovanej pohľadávky došlo dňa 23.04.2018, t.j. po podaní žaloby, ktorá bola doručená Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 18.04.2018, a teda v časti vykonanej čiastočnej úhrady nesie procesné zavinenie na zastavení konania žalovaný. „Celkový nárok z titulu dlžnej istiny uplatnený žalobcom podanou žalobou predstavuje sumu 7.084,40 eur, z toho uplatnený úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 224,40 eur od 19.01.2018 do zaplatenia predstavuje sumu 21,39 eur, zo sumy 6.860,- eur od 14.03.2018 do zaplatenia sumu 572,85 eur, paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky sumu 80,- eur, čomu zodpovedá ku dňu vyhlásenia rozsudku pre účely vyčíslenia pomeru úspechu strán žalovaná pohľadávka 7.758,64 eur, pričom priznaný nárok žalobcovi z titulu istiny je suma 5.580,- eur a 8% ročný úrok z omeškania zo sumy 5.580,- eur od 14.03.2018 do zaplatenia, čo predstavuje sumu 465,96 eur, spolu s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur predstavuje spolu priznaný nárok žalobcovi sumu 6.085,96 eur. Procesné zavinenie žalovaného na zastavení konania v dôsledku čiastočnej úhrady žalovanej pohľadávky po začatí konania sa premietlo do úspechu žalobcu v konaní v časti 94,22% a neúspechu žalobcu 5,78%, z čoho čistý úspech žalobcu v konaní predstavuje 88,44%. V uvedenom rozsahu súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému, o výške ktorej náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
17. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný proti výrokom „II. - III.“ podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f), g), h) CSP. V odôvodnení napadnutého rozsudku v bode č. 12 okresný súd uviedol, že „Základom procesnej obrany žalovaného bolo tvrdenie dohody o cene diela v sume 3.200,-EUR za opravu prevodovky a diagnostiku poruchy a dopravu, ktorej dohode nezodpovedala žalobcom vystavená faktúra č. 18098 zo dňa 06.03.2018, splatná 13.03.2018 na sumu 6.860,- EUR. Žalovaný tvrdil, že žalobcom fakturovaná suma nezodpovedala vopred uzatvorenej ústnej dohode o cene diela, pričom pri vystavení faktúry došlo medzi stranami podľa tvrdení žalovaného k dohode, v zmysle ktorej po zaplatení časti fakturovanej sumy vo výške 1.000,- EUR žalobca vystaví opravenú faktúru na sumu zodpovedajúcu ústnej dohode strán pri uzavretí zmluvy, teda na sumu 3.200,- EUR. Tvrdenia žalovaného v rámci procesnej obrany žalobca učinil sporné." Žalovaný od začiatku, kedy mu bola doručená predmetná faktúra, túto spochybňoval z hľadiska výšky, t.j. nesprávne vyúčtovanej ceny za dielo. Žalovaný od začiatku popieral tento záväzok, odmietal zaplatiť za položky faktúry, ktoré neboli dohodnuté v rámci ústne uzavretej zmluvy o dielo medzi stranami sporu. Na preukázanie uvedených skutočnosti právny zástupca žalovaného na pojednávaní (dňa 29.03.2019) v zmysle § 195 ods. 1 CSP navrhol výsluch strany sporu - žalovaného, konajúceho prostredníctvom konateľky pani Anny Fránikovej, ktorá sa mala vyjadriť k dohode o cene, ktorá ako jedna z podstatných náležitosti zmluvy o dielo bola ústne dojednaná medzi stranami sporu a takisto ku skutočnosti, že tento záväzok žalovanej bol od začiatku doručenia faktúry z jej strany popieraný. Ďalej právny zástupca žalovaného v zmysle § 196 ods. 1 CSP navrhol výsluch strany svedka - Ing. N. D., vo vzťahu k preukázaniu dohody o cene medzi stranami sporu z dôvodu, že tento svedok rokoval so žalobcom v súvislosti so spornou zmluvou o dielo.
18. V odvolaní žalovaný poukázal na body č. 28 a 29 napadnutého rozsudku okresného súdu, v zmysle ktorých„ V procesnej rovine súd poukazuje na skutočnosť, že obe procesné strany v rámci doručovania písomných vyjadrení k veci postupom podľa ust. § 167 CSP boli poučené o dôkaznej koncentrácii s tým, že procesné strany sú povinné označiť skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení tak, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Z uvedeného vyplýva, že procesné strany nemôžu dôkazné návrhy vykonávať kedykoľvek, ale iba v určitých štádiách konania, čo je v súlade s princípom hospodárnosti konania vyjadreným v čl. 8 Civilného sporového poriadku. Procesné úkony, ktoré nie sú vykonané včas, nespôsobujú procesnoprávne účinky. Zásadne je vylúčené, aby procesné strany uvádzali dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by viedlo k zmareniu pojednávania, prípadne k nariadeniu nového pojednávania. Súd preto posudzoval, či dôkazné návrhy označené žalovaným až v priebehu pojednávania mohol žalovaný predložiť už skôr, ak by konal starostlivo a so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania v súlade s ust. § 153 ods. 1 CSP. Predloženie dôkazného návrhu až v priebehu pojednávania nie je možné považovať za včasné, pokiaľ ho procesná strana mohla vykonať skôr, čo umožňuje súdu buď na omeškaný úkon neprihliadať, avšak pri zohľadnení základných objektívnych ako aj subjektívnych kritérií. Medzi tieto objektívne kritériá patrí zložitosť sporu (princíp materiálneho vedenia sporu) alebo subjektívne kritéria (schopnosť procesnej strany rozpoznať potrebu tvrdiť určité skutočnosti a tieto preukazovať).V pomeroch prejednávanej veci súd prihliadal na skutočnosť, že obe procesné strany sú v konaní právne zastúpené. Žalobca už s podanou žalobou pripojil ako dôkazný návrh faktúry, ktorými si uplatnil voči žalovanému právo na zaplatenie pohľadávky z titulu zmluvného plnenia spolu so zákazkovými listami potvrdenými zástupcami oboch procesných strán. Žalovanému tak od doručenia žaloby spolu s platobným rozkazom muselo byť zrejmé, na základe akých skutkových dôvodov sa žalobca domáha žalovaného nároku. V súvislosti s procesnou obranou žalovaného uplatnenou v rámci odporu proti platobnému rozkazu žalovaný tvrdil nielen čiastočnú úhradu žalovanej pohľadávky, ale taktiež dohodu o cene diela v sume 3.200,- eur, ktorá nezodpovedá obsahu žaloby a žalobcom pripojeným dôkazom. Napriek tomu, že už vo vyjadrení k podanému odporu žalobca označil okrem čiastočnej úhrady žalovanej pohľadávky tvrdenia žalovaného za nepravdivé, žalovaný okrem výpisov z účtu o zrealizovaných transakciách v sume 1.224,40 eur žiadne dôkazné návrhy neučinil ani vo vyjadrení žalovaného k vyjadreniu žalobcu pred nariadením pojednávania dňa 10.01.2019. Vzhľadom na to, že vykonanie žalovaným navrhovaných dôkazov by zákonite muselo viesť k odročeniu pojednávania, súd na neskoro učinené dôkazné návrhy žalovaného neprihliadol."
19. Žalovaný sa nestotožnil v odvolaní s postupom prvostupňového súdu, ktorý neprihliadol na učinené dôkazné návrhy žalovaného. Okresný súd v danom prípade pochybil, kedy zamietol predmetné návrhy na vykonanie dôkazu, nakoľko tieto boli spôsobilé priniesť relevantné skutkové zistenia a vykonanie ktorých je prípustné, pretože takýmto postupom okresný súd sťažil dôkaznú pozíciu žalovaného, čo ho nespravodlivo rezultovalo v neunesení dôkazného bremena (vo vzťahu ku skutočnostiam tvrdenými žalovaným) a neodôvodnene ho vzďaľovalo od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu. Zo strany žalobcu došlo až na samotnom pojednávaní (dňa 29.03.2019) k uvedeniu skutkového tvrdenia, že „Žalovaný dokonca dobrovoľne uhradil sumu 1.000,- EUR z tejto faktúry bez toho, že by nejakým spôsobom faktúru rozporoval alebo vrátil žalobcovi alebo nejakým spôsobom sa snažil dohodnúť o zmene ceny." Na základe uvedeného tvrdenia, ktoré nebolo do momentu pojednávania medzi stranami sporu sporné, že žalovaný „od začiatku kedy mu bola doručená predmetná faktúra, túto spochybňoval z hľadiska výšky, t. j. nesprávne vyúčtovanej ceny za dielo. Žalovaný od začiatku popieral tento záväzok, odmietal zaplatiť za položky faktúry, ktoré neboli dohodnuté v rámci ústne uzavretej zmluvy o dielo medzi stranami sporu.; Žalovaný ako bezprostrednú reakciu na predmetné tvrdenie Žalobcu (ktorá bola novou skutočnosťou) navrhol výsluchy predmetných svedkov, na základe čoho možno tieto dôkazné návrhy považovať za dôvodné a včasné.“ Pokiaľ by aj hypoteticky odvolací súd mal za to, že postup okresného súdu bol v tomto prípade správny, tak okresný súd nesprávne vyhodnotil omeškanie dlžníka - žalovaného. Žalovaný citoval § 365 ods. 2 Obchodného zákonníka a bod 33. napadnutého rozsudku, pričom konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že v zmysle uzatvorenej zmluvy o dielo bola dohodnutá splatnosť peňažného záväzku medzi stranami sporu, pričom § 365 ods. 2 Obchodného zákonníka upravuje omeškanie dlžníka, ktoré sa bude aplikovať v tomto prípade, kedy sankciu vo forme úrokov z omeškania môže veriteľ -žalobca požadovať až po uplynutí 30 dní od doručenia faktúry, alebo poskytnutí plnenia veriteľom, podľa toho, čo nastalo neskôr. Sporná faktúra bola žalovanému doručená dňa 28.03.2018 (faktúra bola vyhotovená dňa 06.03.2018), na základe čoho by mohol žalovaný v prípade, že by odvolací súd považoval postup prvostupňového súdu za správny, požadovať úroky z omeškania až od 28.04.2018 do zaplatenia, a nie ako to vyhodnotil
prvostupňový súd (od 14.03.2018). Navrhol, aby odvolací súd o odvolaní žalovaného proti napadnutému rozsudku rozhodol tak, že tento rozsudok zruší a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne vec inak právne posúdil v zmysle príslušných ustanovení CSP.
20. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý sa nestotožnil s uvedeným tvrdením žalovaného v odvolaní, nakoľko ku dňu pojednávania pred súdom prvej inštancie, t. j, dňa 29.03.2019, k žiadnej námietke týkajúcej sa predmetnej faktúry nedošlo či už telefonicky, mailom alebo iným úkonom. Žalovaný dokonca po podaní žaloby, t. j. začatí súdneho konania, v čom sú tvrdenia strán nesporné, vykonal dňa 23.04.2018 čiastočnú úhradu žalovanej pohľadávky bez toho, aby v konaní preukázal akékoľvek námietky voči fakturovanej pohľadávke žalobcom k okamihu vykonanej úhrady alebo súčasne s čiastočnou úhradou fakturovanej sumy. Poukázal na § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka a na to, že žalovaný svojou úhradou zo dňa 23.04.2018, v súvislosti s ktorou až do predmetného pojednávania vo veci dňa 29.04.2019 nevzniesol žiadne námietky týkajúce sa výšky fakturovanej sumy, výšku dlhu čiastočným plnením predmetnej faktúry vo výške 1000,- Eur zrozumiteľným spôsobom uznal. V súvislosti s uvedeným sa plne stotožnil so záverom okresného súdu uvedeným v napadnutom rozsudku, a teda „že v danom prípade nie je rozhodujúce,....dlžník čiastočným plnením zamýšľal spôsobiť uznanie zvyšnej časti záväzku, ale podľa konkrétnych okolností prejednávanej veci súd posudzuje, či účinky uznania zvyšnej častí dlhu nastali s prihliadnutím na písomnú, príp. ústnu komunikáciu medzi stranami, účtovné doklady, príp. iné správanie sa dlžníka a podobne. Teda ak dlžník nechce svojím čiastočným plnením spôsobiť uznanie aj zvyšnej časti dlhu, musí túto okolnosť najneskôr pri vykonaní úhrady výslovne vyhlásiť, Teda aj v prípade, ak dlžník nezamýšľa! vyvolať účinky uznania zvyšku dlhu, jeho čiastočné plnenie bude mať následky uznania." Pokiaľ žalovaný v odvolaní uviedol, že: „Na preukázanie uvedených skutočností právny zástupca Žalovaného na pojednávaní (dňa 29.03,2019) v zmysle § 195 ods. 1 CSP navrhol výsluch strany sporu
- Žalovaného, konajúceho prostredníctvom konateľky pani Anny Fránikovej, ktorá sa mala vyjadriť k dohode o cene. ktorá ako jedna z podstatných náležitostí zmluvy o dielo bol ústne dojednaná medzi stranami sporu a takisto ku skutočnosti, že tento záväzok Žalovanej bol od začiatku doručenia faktúry z jej stany popieraný. Ďalej právny zástupca Žalovaného v zmysle § 196 ods. 1 CSP navrhol výsluch strany svedka Ing. N. D., nar: XX.XX.XXXX, trvalé bytom: S. XXX/XX, XXX XX F., vo vzťahu k preukázaniu dohody o cene medzi stranami sporu z dôvodu, že tento svedok rokoval so Žalobcom v súvislosti so spornou zmluvou o dielo." Žalovaný v odvolaní ďalej uvádza, že súd v danej veci zamietnutím žalovaným navrhovaných výsluchov pochybil, nakoľko podľa neho takýmto postupom súd sťažuje dôkaznú pozíciu Žalovaného, pričom dôvodí tým, že výsluchy predmetných svedkov navrhol ako bezprostrednú reakciu na tvrdenie Žalobcu, ktorá podľa neho mala byť novým skutkovým tvrdením, na základe čoho podľa neho tieto dôkazné návrhy možno považovať za dôvodné a včasné“. Uvedené tvrdenia žalobcu nemožno považovať za tvrdenia nové, nakoľko vyplývajú i z podania žalobcu zo dňa 21.11.2018 o čiastočnom späťvzatí žaloby v dôsledku čiastočnej úhrade pohľadávky, a to v sume 1,224,40 Eur. Žalobca nesúhlasil so žalovaným uvedeným odôvodnením v odvolaní ohľadne postupu okresného súdu, nakoľko ako v napadnutom rozsudku správne, podľa žalobcu, uviedol okresný súd, vykonanie týchto dôkazov by muselo viesť k odročeniu pojednávania. Obe procesné strany, žalobca a rovnako tak i žalovaný, boli okresným súdom v rámci doručovania písomných vyjadrení k veci poučení o dôkaznej koncentrácii, čo znamená, že procesné strany mali povinnosť označiť skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení s tým, že na neskôr predložené a označené skutočností a dôkazy súd nemusí prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Citoval § 153 ods. 1 CSP.
21. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý rozporoval všetky skutočnosti uvedené žalobcom v jeho vyjadrení k odvolaniu.
22. Žalobcovi bolo doručené na vyjadrenie žalovaného podľa doručenky na č.l. 136 spisu dňa 27.9.2019, ktorý sa k momentu rozhodovania odvolacieho súdu už písomne nevyjadril.
23. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
24. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
25. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
26. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
27. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
28. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov sporových strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti odvolaním napadnutých výrokov, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2015, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu, nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/08) a tým je postačujúce len odkázať cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
29. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa 1.7.2019 (č.l. 105 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledku dokazovania v prvoinštančnom konaní, odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaným.
30. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného odvolací súd uvádza, že zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, a k to zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001, sp.zn. II. ÚS 14/2001 z 13. novembra 2002, II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
31. Po vykonaní odvolacieho prieskumu, vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.
32. Primárne krajský súd poukazuje na § 379, § 380 ods. 1 CSP, keďže základom pre konanie a rozhodovanie krajského súdu boli odvolacie dôvody žalovaného v tejto veci vyjadrené v ním podanom odvolaní. Pokiaľ žalovaný nevykvalifikoval iné odvolacie dôvody, než tie, ktoré boli obsiahnuté v ním podanom odvolaní, tak následne potom ani krajský súd v rámci svojho konania a rozhodovania nemohol posudzovať rozhodnutie okresného súdu a v ňom obsiahnuté závery, ak sa tieto nestali predmetom odvolania žalovaného. Inými slovami, ak žalovaný v odvolaní nerozporoval iné skutočnosti, závery prijaté okresným súdom, tak potom ani krajský súd nemal daný zákonný priestor k tomu, aby pri absencii takýchto odvolacích dôvodov žalovaného podrobil posudzovaniu závery okresného súdu viažuce sa
k nenapadnutým skutočnostiam. Ak nie je odvolateľom vyjadrený odvolací dôvod, potom ani krajský súd nemá daný zákonný podklad, aby vyjadril závery k rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Vždy je to tá strana sporu, ktorá podáva odvolanie, ktorá odvolacími dôvodmi vymedzuje, čo v záveroch prijatého napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie rozporu a len to sa môže stať predmetom zhodnocovania zo strany odvolacieho súdu. Ak sú súdom prvej inštancie prijaté závery, ktoré v podanom odvolaní odvolateľ nerozporuje, tak zákonite tieto bez ďalšieho sa nemôžu stať ani predmetom vyhodnocovania odvolacím súdom, pretože k tomu, ako uviedol krajský súd, už nie je zákonný priestor, ak v zmysle § 380 ods. 1 CSP je odvolací súd odvolacími dôvodmi viazaný a súčasne sa nejedná o žiadnu z právnych situácií vyjadrených pod písm. a), b), c) § 379 CSP.
33. V odvolaní žalovaný namietal, že odkedy mu bola doručená predmetná faktúra, túto spochybňoval, pretože odmietal zaplatiť za položky faktúry, ktoré neboli dohodnuté v rámci ústne uzatvorenej zmluvy. Poukázal v odvolaní na to, že na preukázanie týchto skutočností právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 29.3.2019 navrhol výsluch strany sporu žalovaného, a to konateľky p. Anny Fránikovej a tak isto vypočutie svedka Ing. N. D.. V napadnutom rozsudku okresný súd sa k týmto procesným návrhom vyjadril v bodoch 28., 29. Žalovaný namietal v podanom odvolaní závery prijaté okresným súdom práve v bodoch 28. a 29., pričom nesúhlasil s tým, že okresný súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy. Napriek tejto odvolacej námietke žalovaného, odvolací súd po vykonaní odvolacieho prieskumu, sa stotožnil so závermi okresného súdu v napadnutom bode 28. a 29. rozsudku, pričom nebol dôvod na odklon od týchto záverov. Vo vzťahu k procesnému návrhu žalovaného na vypočutie svedkov, ktoré mu okresným súdom nebolo vyhovené, odvolací súd konštatuje, že okresný súd dostatočným spôsobom odôvodnil svoj postup. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že podľa ustálenej judikatúry platí, že postup súdu, ktorým nebol vykonaný navrhnutý dôkaz sporovej strany, nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Sporové strany sú totiž povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy, vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadky, výsluch sporových strán. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, však rozhoduje súd. Z uvedeného je zrejmé, že CSP priznáva sporovým stranám právo na vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalovaný ako odvolateľ v danej veci aj využil, nebolo mu odňaté právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, avšak nemožno toto procesné oprávnenie zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalovaného, nie je ani postupom, ktorým by mu odňal súd možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie sporovým stranám.
34. Na dotvrdenie vyššie uvedenej argumentácie krajský súd tiež upriamuje pozornosť na judikát R 6/2000, podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 37/2001, právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-právnom spore) a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.
35. Odvolací súd primerane a podporne poukazuje vo vzťahu k návrhu žalovaného na vypočutie konateľky p. Anny Fránikovej na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 96/99, podľa ktorého právnej vety ...„výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že z dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu nie je možné prijať záver, že výpovede navrhnutých svedkov by boli jedinými a nosnými dôvodmi napadnutého rozsudku okresného súdu, pričom sa poukazuje odvolacím súdom na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.
36. V rámci podaného odvolania žalovaný uvádzal „....Žalovaný od začiatku kedy mu bola doručená predmetná faktúra, túto spochybňoval z hľadiska výšky, t. j. nesprávne vyúčtovanej ceny za dielo. Žalovaný od začiatku popieral tento záväzok, odmietal zaplatiť za položky faktúry, ktoré neboli dohodnuté v rámci ústne uzavretej zmluvy o dielo medzi stranami sporu.; Žalovaný ako bezprostrednú reakciu na predmetné tvrdenie Žalobcu (ktorá bola novou skutočnosťou) navrhol výsluchy predmetných svedkov, na základe čoho možno tieto dôkazné návrhy považovať za dôvodné a včasné“, ktorú citáciu bez bližšieho nebolo možné stotožniť s obsahom spisového materiálu, keď v odpore proti vydanému platobnému rozkazu, žalovaný uviedol, že „...Keďže žalobcom vyfakturovaná suma 6.860 Eur nezodpovedala sume za opravu prevodovky na ktorej sa žalovaný so žalobcom pri uzatváraní zmluvy o dielo dohodli , žalovaný kontaktoval žalobcu za účelom opravy sumy vystavenej faktúry.“ (č.l. 23 rub spisu). Uvedená citácia z odvolania zostala bez bližšieho ozrejmenia napriek tomu, že bola v rozpore so závermi okresného súdu v napadnutom rozsudku, kde okresný súd konštatoval „žalovaný v konaní nepreukázal, že od momentu doručenia spornej faktúry, by namietal žalobcovi jej vecnú nesprávnosť, že by sa domáhal vystavenia opravenej faktúry. Rovnako je potrebné uviesť, že žalovaný neuhradil cenu diela ani v rozsahu ním tvrdenej dohody o cene diela“ (bod 33. napadnutého rozsudku, č.l. 98 spisu). Vo vzťahu k predmetnej citácii, ktorú uviedol žalovaný v odvolaní, odvolací súd uvádza, že vo väzbe na závery okresného súdu v bode 33. napadnutého rozsudku, žalovaný v odvolaní ani v priebehu konania prvoinštančného konania, bližšie žiadne konkrétne dôvody a skutočnosti neuviedol a jeho tvrdenie o spochybňovaní z hľadiska výšky predmetnej faktúry zostalo bez jeho bližšej argumentácie, bez označenia konkrétnych dôkazov, ktoré by mohli preukazovať toto jeho tvrdenie. Odvolací súd len pre úplnosť dodáva, že nemohla dodať na presvedčivosti tvrdení žalovaného ani zvýraznená rozdielnosť vyššie citovaných tvrdení žalovaného v priebehu prvoinštančného konania, ktorá primárne spočívala v rozdielnych skutkových tvrdeniach zo strany žalovaného v závislosti od štádia konania.
37. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na spochybňovanie žalobcom uplatneného nároku z hľadiska výšky predmetnej faktúry, tak len samotné spochybňovanie bez preukázania a označenia konkrétnych dôkazov v tejto rovine nebolo možné brať ako tvrdenie, ktoré by malo vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu, a to zvlášť, ak okresný súd postupoval v súlade s § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka a konštatoval účinky uznania záväzku za súčasného splnenia zákonnej podmienky, a to, že dlžník čiastočným zaplatením uznal aj zvyšnú časť záväzku. Odvolací súd v tejto rovine poukazuje na bod 32. napadnutého rozsudku vo väzbe na bod 33. napadnutého rozsudku. Uvedené závery okresného súdu, a to dôsledok § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, teda dôsledok čiastočného plnenia záväzku dlžníkom- žalovaným, uznanie dlhu, jednoznačne nastal, a to s ohľadom časových súvislostí, ktoré krajský súd zvýrazňuje, keď pri splatnosti predmetnej faktúry, prvá obrana žalovaným voči zostatku z tejto faktúry pri čiastočnej úhrade, bola až v ním podanom odpore. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalovaný ani pri čiastočnom plnení nedal výhradu vo vzťahu k zvyšku dlhu, ktorý vyplýval z predmetnej faktúry, výšku dlhu relevantne nespochybnil, pri čiastočnom plnení nedal najavo, že zvyšok dlhu neuznáva. Vzhľadom ku komplexnosti týchto skutočností, t.j. nerozporovania žalovanej pohľadávky žalovaným do momentu vyvolania súdneho sporu, čiastočné plnenie v sume 1.000,- Eur dňa 23.4.2018, sa tak možno odvolaciemu súdu stotožniť so záverom okresného súdu, ktorý pri čiastočnom plnení žalovaným aplikoval § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011).
38. V rámci podaného odvolania žalovaný osobitne namietal priznanie žalobcom uplatnených úrokov z omeškania okresným súdom, ktorých priznanie v zmysle bodu 30. napadnutého rozsudku bolo okresným
súdom, podľa zistení odvolacieho súdu, po vykonanom odvolacom prieskume, riadne zdôvodnené, pričom žalovaný mal za to, že sporná faktúra bola žalovanému doručená dňa 28.3.2018, na základe čoho mohol žalovaný v prípade, že by odvolací súd považoval závery prvostupňového súdu za správne, požadovať úroky z omeškania až od 28.4.2018 do zaplatenia a nie tak, ako ich vyhodnotil okresný súd. Vo vzťahu k tejto odvolacej argumentácii žalovaného poukazuje odvolací súd na argumentáciu žalovaného v celom prvoinštančnom konaní s tým, že tá nenašla odzrkadlenie v obrane žalovaného pred súdom prvého stupňa.
39. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
40. Odvolací súd s odkazom na vyššie citovanú právnu úpravu sa nemohol zaoberať novotami, ktoré v rámci prostriedkov procesnej obrany žalovaný ako odvolateľ nepoužil v konaní pred súdom prvej inštancie, tak ako ich formuloval v podanom odvolaní, a to pokiaľ ide o námietku v rovine úrokov z omeškania. Odvolací súd pre úplnosť poukazuje na to, že v prvostupňovom konaní žalovaný poukázal len na to, že nebola dohodnutá „v rámci ústne uzatvorenej zmluvy o dielo dohodnutá splatnosť faktúry, ktorá mala byť vystavená pri dodaní diela“ (č.l. 82 spisu). „Táto však nebola vystavená, preto ani nenadobudla splatnosť“ (č.l. 82 spisu). Uvedené argumenty žalovaného zostali bez relevantného vplyvu na rozhodnutie v odvolacom konaní ovládanom systémom neúplnej apelácie vzhľadom na poučenie č.l. 69 spisu v spojení s doručenkou na č.l. 71 spisu.
41. Pokiaľ v odvolaní žalovaný uviedol „Na základe uvedeného tvrdenia, ktoré nebolo do momentu pojednávania medzi stranami sporu sporné, že Žalovaný od začiatku kedy mu bola doručená predmetná faktúra, túto spochybňoval z hľadiska výšky, t. j. nesprávne vyúčtovanej ceny za dielo. Žalovaný od začiatku popieral tento záväzok, odmietal zaplatiť za položky faktúry, ktoré neboli dohodnuté v rámci ústne uzavretej zmluvy o dielo medzi stranami sporu.; Žalovaný ako bezprostrednú reakciu na predmetné tvrdenie Žalobcu (ktorá bola novou skutočnosťou) navrhol výsluchy predmetných svedkov, na základe čoho možno tieto dôkazné návrhy považovať za dôvodné a včasné“ (č.l. 106 rub spisu), tak podľa zistení odvolacieho súdu ide o výpoveď žalovaného, a to pred okresným súdom v zmysle obsahu zápisnice zo dňa 29.3.2019 (č.l. 80 a nasl. spisu). Po vykonaní odvolacieho prieskumu odvolací súd uvádza, že tvrdenia žalovaného zostali len v rovine tvrdení bez konkretizácie a špecifikácie. Poukazuje odvolací súd na bod 33. napadnutého rozsudku a konštatuje, že odvolacia argumentácia žalovaného vzhľadom na skutočnosti v ňom uvádzané, nepredstavovala relevantný dôvod pre odvolací súd na odklon od záverov konštatovaných v bode 33. napadnutého rozsudku. Žalovaný neuviedol žiadny dôvod, pre ktorý nemohol konkretizovať kedy predmetnú faktúru namietal, akým spôsobom ju namietal, u koho ju namietal a tiež nepreukázal čo konkrétne namietal, a to napriek tvrdeniu žalobcu, ktorý popieral námietky žalovaného v rovine predmetnej faktúry, napriek tomu, že na prípravu mal dostatočný časový priestor a to od doručenia žaloby a platobného rozkazu až do vyhlásenia uznesenia, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené. Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v rovine tvrdení, ktoré boli uvádzané pred súdom prvého stupňa a na ktoré nadväzovali čiastočné tvrdenia uvádzané v odvolaní. V tejto súvislosti len podporne krajský súd v súvislosti s postupom okresného súdu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009, ktorého závery si osvojil a v zmysle ktorého „dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“.
42. Pripomína odvolací súd, že „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).
43. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).
44. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
45. Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní.
46. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že reagoval len na argumentáciu žalovaného v odvolaní majúcu pre vec podstatný význam, ktorý postup je v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. marca 2015, podľa ktorého „...súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občiansko-súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Táto norma sa uplatňuje v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho súdneho poriadku). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Zo znenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 3. júla 2003 vyplýva, že „...všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“.
47. Krajský súd vzhľadom k aplikácii § 387 ods. 2 CSP, keď sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a naň odkazuje, zvýrazňuje, že vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného, nie je potrebné ani žiaduce zopakovať opätovne skutkové zistenia a právne závery, ktoré vyplývajú z napadnutého rozsudku okresného súdu, tak ako už v tomto rozhodnutí konštatoval a je postačujúce naň len odkázať (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005). Potom nebolo dôvodu, aby boli vykonávané ďalšie dôkazy. Odvolací súd nezistil odôvodnenosť žalovaným podaného odvolania, preto bol vo vyvolanom odvolacom konaní rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený, a to aj v závislom výroku o trovách konania, ku ktorým žalovaný nepodal v odvolaní osobitné námietky, cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP sa v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.
48. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, ktorému bola priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania voči žalovanému.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.