Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/189/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: X. A. , narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom B. - X., proti žalovanému: Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, IČO: 00 166 481, Bratislava, Štúrova č. 2, o náhradu nemajetkovej umy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 9. apríla 2019, č.k. -120, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 9. apríla 2019, č.k. -120, p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 9.4.2019, č.k. -120, I. žalobu zamietol; II. žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 3.500,- € titulom náhrady škody podľa Žalobca žalobu odôvodnil tým, že poverený príslušník Policajného zboru Slovenskej republiky, Oddelenia skráteného vyšetrovania Staré Mesto - západ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I., dňa 23.5.2008 vydal uznesenie č. ČVS:ORP-XXXX/X-XSV-BX-XX, ktorým ho začal stíhať ako obvineného pre prečin porušovania domovej slobody podľa a prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa . Ako obvinený podal proti uvedenému uzneseniu sťažnosť, ktorú prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava I. uznesením zo dňa 3.6.2008, č.k. -7, zamietla a dňa 2.6.2009 podala na Okresný súd Bratislava I. obžalobu pre spáchanie prečinu porušovania domovej slobody podľa . V trestnom konaní vedenom pod sp.zn. na Okresnom súde Bratislava I. rozsudkom zo dňa 27.2.2014, č.k. (správne sp.zn., poznámka odvolacieho súdu) , bol spod obžaloby oslobodený; rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 7.5.2014. Uznesenie zo dňa 23.5.2008, č. ČVS:ORP-XXXX/X-XSV-BX-XX, príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky, Oddelenia skráteného vyšetrovania Staré Mesto - západ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, považuje za nezákonné; zároveň namietol nesprávny úradný postup. Označil podanú obžalobu Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 2.6.2009, sp.zn. (správne č.k., poznámka odvolacieho súdu) -24, za nezákonné rozhodnutie a namietal nesprávny úradný postup, rovnako tak aj rozhodnutie prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I. zo dňa 3.6.2008, č.k. -7. Zastával názor, že oslobodzujúci rozsudok súdu má rovnaké účinky ako zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť podľa ustanovenia Podanou obžalobou došlo k hrubému zásahu do jeho základných práv, do jeho cti, dobrej povesti pred rodinou, známymi a priateľmi. Využil svoje práva a podal sťažnosť proti uzneseniu vznesení obvinenia, ktorá bola zamietnutá. Uplatnil si náhradu nemajetkovej ujmy podľa , zákona č.

vo výške 3.500,- €. Vznesením obvinenia a podaním žaloby došlo k porušeniu zákona a k účelovému cielenému útoku na jeho základné práva a slobody nezákonným rozhodnutím, či nesprávnym úradným postupom. Tvrdil, že konštatovanie, že je oslobodený spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. nie je dostatočným zadosťučinením. Na internete bola roky širokej verejnosti prístupná informácia o jeho trestnom stíhaní, vedenom na Okresnom súde Bratislava I., čo malo negatívny vplyv na jeho psychický stav, ako aj uchádzanie sa o zamestnanie. Od 1.2.2008 bol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie na príslušnom úrade práce, podarilo sa mu zamestnať až od 11.7.2010, ale len na polovičný úväzok v pracovnom zaradení, ktoré nezodpovedá jeho kvalifikácii a schopnostiam. K uplatneniu náhrady nemajetkovej ujmy v podaní zo dňa 13.2.2019 uviedol, že pre posúdenie náhrady nemajetkovej ujmy je irelevantné, či ústavný súd rozhodol v konaní vedenom pod sp.zn. o vyplatení primeraného zadosťučinenia z dôvodu prieťahoch v konaní. Aj keď mu bolo priznané zadosťučinenie za súdne prieťahy vo výške 1.000,- € ústavným súdom rozhodnutím sp.zn. , tak v danom prípade nie je možné vzhľadom na závažnosť zásahu do jeho osobnostnej sféry následkom nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu, považovať toto za primerané. Uplatnenú nemajetkovú ujmu vo výške 3.500,- € považuje za primeranú vzhľadom na okolnosti, ku ktorým došlo k porušeniu práva, intenzitu jeho zásahu, dopad a dôsledky. Podľa zákona si žiadosťou o predbežné prejednanie uplatnil náhradu škody, ktorú však žalovaný postúpil Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky. Otázka, ktorý orgán štátu bude konať za štát v konaní o náhradu škody podľa citovaného zákona je len otázkou procesnej legitimácie, keďže hmotnoprávnu legitimáciu účastníka podľa uvedeného zákona má Slovenská republika.

2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, vyjadrením žalovaného, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, spisom Okresného súdu Bratislava I. sp.zn. a zistil nasledovný skutkový stav. Žalovaný uviedol, že žalobca svojim konaním tým, že dňa 13.5.2008 vošiel do bytu v Bratislave, na Vansovej č. 4, ktorého vlastníkom bol F.. P. E. tak, že z pristaveného lešenia vytlačil okno na kúpeľni bytu, si spôsobil trestné stíhanie sám. Vec trestného oznámenia žalobcu na F.. P. E. pre vysťahovanie z bytu bola odmietnutá unesením povereného príslušníka Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I - západ zo dňa 9.7.2008, č. ČVS : ORP -XXXX/X-OSV -B1 - 2008. Okresný súd Bratislava I. predbežným opatrením až zo dňa 10.7.2008, č.k. -30 (po vysťahovaní žalobcu a po vznesení obvinenia) F.. P. E. uložil strpieť nájom bytu. Okresný súd Bratislava I. žalobcu oslobodil spod obžaloby s odôvodnením, že výzvu na vypratanie bytu nie je možné považovať za ukončenie nájomného vzťahu, že v čase spáchania skutku bol oprávnený vstúpiť do prenajatej časti bytu, takže sa nemohol dopustiť žalovaného trestného činu (prečinu porušovania domovej slobody). Predbežné opatrenie Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 10.7.2008, č.k. -3, v čase vznesenia obvinenia ešte nebolo vydané a spôsob akým žalobca dňa 13.5.2008 do bytu vnikol v spojení s dôkazmi zabezpečenými po začatí trestného stíhania, dostatočne odôvodňoval záver, že žalobca spáchal prečin porušovania domovej slobody a prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru. Poukázal aj na to, že zákonnosť trestného stíhania nie je možné posudzovať len podľa konečného výsledku trestného konania, ale posudzuje sa aj s prihliadnutím na to, v ktorom štádiu trestného konania boli vydané a aká bola v čase ich vydania dôkazná situácia. Trestné stíhanie proti žalobcovi bolo vedené v mene štátu orgánmi činnými v trestnom konaní, bolo legitímne a štátu nie je možné uprieť legitímny záujem na vedení trestného konania proti konkrétnej osobe ak bolo podozrenie zo spáchania trestného činu. Na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 23.5.2008, č. ČVS: ORP-XXXX/X-XSV-BI-XX, boli v čase jeho vydania splnené všetky podmienky podľa ods. l , preto toto rozhodnutie (rovnako i uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava I. zo dňa 3.6.2008, č.k. -7) nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie. Ďalej uviedol, že kde žalobca namieta nesprávny úradný postup povereného príslušníka Policajného zboru považuje žalobu za nekonkrétnu a v časti, kde namieta nesprávny úradný postup prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava I., považuje žalobu za nedôvodnú, keď v žalobe nie je uvedené, ktoré konkrétne úkony podľa , resp. aký konkrétny postup žalobca považuje za nesprávny úradný postup. Tvrdenia žalobcu v žalobe o nesprávnom úradnom postupe povereného príslušníka Policajného zboru a prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava I. sú len jeho subjektívnymi pocitmi a nesprávny úradný postup v žalobe s poukazom na ustanovenie ods. l, ods. 3, ods. 4 nie je ničím preukázaný (objektivizovaný). Žalobca nepreukázal ani vznik a výšku nemajetkovej ujmy, pretože neuviedol také objektívne skutočnosti, ku ktorým by bolo možné sa relevantne vyjadriť, pričom sám tvrdil, že nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi deklarovaným vznikom nemajetkovej ujmy a trestným stíhaním. Nie je taktiež možné určiť, akým spôsobom žalobca dospel k výške nemajetkovej ujmy 3.500,- €, resp.

7.000,- €. Zastáva názor, že žalobca nesplnil kumulatívne podmienky pre úspešné priznanie náhrady škody podľa zákona , a to existenciu nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu, vznik škody (nemajetkovej ujmy) a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím (nesprávnym úradným postupom) a vznikom škody (nemajetkovej ujmy), pričom čo i len jedna z týchto podmienok nie je splnená, náhradu škody (subsidiárne ani náhradu nemajetkovej ujmy ) nie je možné priznať. K uplatneným úrokom z omeškania konštatoval, že tieto si žalobca uplatňuje nesprávne. Dňa bola Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky doručená iba žiadosť žalobcu zo dňa 6.10.2014 o predbežné prerokovanie nároku a dňa 23.10.2014 (po postúpení ministerstvom vnútra) im bola táto žiadosť doručená. Poukázal na , v ktorom sa určuje, odkedy súd môže poškodenému v prípade úspechu (preukázania nezákonného rozhodnutia, alebo nesprávneho úradného postupu) priznať úrok z omeškania. Nie je splnená ani jedna z vyššie uvedených podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy z dôvodu, že žaloba je nedôvodná, petit je nevykonateľný, z dôvodu ktorého žalobu žiadal celom rozsahu zamietnuť. Prvoinštančný súd z uznesenia č. ČVS:ORP- XXXX/X-XSV-BX-XX, zo dňa 23.5.2008, príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky, Oddelenia skráteného vyšetrovania Staré Mesto - západ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave zistil, že bolo začaté trestné stíhanie podľa vo veci prečinu porušovania domovej slobody podľa a prečinu neoprávneného zásahu do práva domu, bytu alebo nebytového priestoru podľa . Uznesením zo dňa 23.5.2008, č. ČVS:ORP-XXXX/X-XSV-BX-XX, príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky, Oddelenia skráteného vyšetrovania Staré Mesto - západ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave bolo začaté stíhanie podľa , podľa a prečinu neoprávneného zásahu do práva domu, bytu, alebo nebytového priestoru podľa ; žalobca uznesenie prevzal dňa 23.5.2008 a podal voči nemu sťažnosť, ktorú doplnil a odôvodnil dňa 26.5.2008. Podľa uznesenia prokurátorky Okresnej prokuratúry zo dňa 3.6.2008, č.k. -7, zamietla sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 27.2.2014, sp.zn. , bol žalobca oslobodený spod obžaloby pre prečin porušovania domovej slobody podľa ods. ; rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 7.5.2014.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami , , , , , , , , , , , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, dôvodiac tým, že žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno o kumulatívnom splnení všetkých podmienok nároku na náhradu škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia. Uviedol, že v danom prípade k žalobcom tvrdenej škode malo dôjsť nezákonným rozhodnutím i nesprávnym úradným postupom prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava I. Poukázal na to, že nesprávnym úradným postupom možno rozumieť porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Teda môže ísť o každý postup štátneho orgánu alebo správneho orgánu, ktorý pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo v rozpore so zásadami výkonu verejnej moci. Za nesprávny postup možno považovať aj nečinnosť štátnych orgánov. Ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Aj keď nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vykonaným v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Predpokladmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú: a/ poškodenému vznikla škoda alebo majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch; b/ príslušný orgán štátu sa dopustil nesprávneho úradného postupu; c/ škoda je v príčinnej súvislosti s týmto postupom, teda nesprávny postup orgánu štátu je so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.5.2011, sp.zn. , rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 7.5.2008, sp.zn. ). Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný podľa ustanovenia , keď v konaní bolo nesporné, že žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 27.2.2014, sp.zn. , oslobodený spod obžaloby pre prečin porušovania domovej slobody podľa ustanovenia ; rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 7.5.2014. Žalobca namietal nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 23.5.2008, č. ČVS: ORP-XXXX/X-XSV-BX-XX, príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky, Oddelenia skráteného vyšetrovania Staré Mesto - západ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, voči ktorému podal sťažnosť, ktorá bola prokurátorkou Okresnej prokuratúry zamietnutá. Podľa jeho názoru uznesenie o vznesení obvinenia

nebolo zrušené, ním uplatnené námietky v sťažnosti proti uvedenému uzneseniu, doplnenej dňa 30.5.2008, boli vyhodnotené ako nedôvodné, resp. sťažnosť bola zamietnutá. K námietke žalobcu, že Okresný súd Bratislava I. v konaní vedenom pod sp.zn. , dňa 10.7.2008 vydal predbežné opatrenie, ktorým uložil F.. P. E. strpieť nájom bytu uviedol, že bolo vydané až po vznesení obvinenia a vysťahovaní žalobcu a vznesení obvinenia. Predbežné opatrenie nebolo vydané v čase vznesenie obvinenia žalobcovi (uznesenie vznesené dňa 23.5.2008), ani v čase rozhodovania o sťažnosti voči uneseniu (prokurátorka Okresnej prokuratúry rozhodla o sťažnosti dňa 3.6.2008), bolo vydané až dňa 10.7.2008, t.j. po právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia, keď rozhodnutie súdu o predbežnom opatrení nemohlo mať vplyv na vydané rozhodnutie príslušníka Okresného riaditeľstva Policajného zboru a na dôkaznú situáciu pri vydaní rozhodnutia o vznesení obvinenia. Samotné vydanie predbežné opatrenie je procesným rozhodnutím, ktoré rieši situáciu a upravuje pomery strán v konaní len dočasne. Bolo už len vecou strán sporu si svoje veci z titulu nájmu časti bytu riešiť, pričom žalobca v tomto smere nepreukázal aké práva si uplatnil v civilnom konaní pred súdom a nepredložil žiadne dôkazy. Má preto za to, že uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené, ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila (). Podľa ustálenej judikatúry, ak dôjde k oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby, za nezákonné rozhodnutie sa považuje uznesenie o vznesení obvinenia. Vychádzajúc analogicky z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.11.2013, sp.zn. , za nezákonné nie je možné automaticky považovať každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obžalovaného. Podľa názoru súdu rozhodnutie o vznesení obvinenia žalobcovi príslušníkom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v spojení so zamietnutou sťažnosťou prokurátorky Okresnej prokuratúry nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie, aj keď bol žalobca v konečnom rozhodnutí oslobodený súdom spod obžaloby. Zákonnosť trestného stíhania nie je možné posudzovať len podľa konečného výsledku konania, ale jednotlivých rozhodnutí v trestnom konaní s prihliadnutím na to, kedy boli vydané a aká bola v čase vydania ich dôkazná situácia. Ďalej konštatoval, že dôkazné bremeno o kumulatívnom splnení všetkých vyššie uvádzaných podmienok na náhradu škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu spočíva na žalobcovi, t.j. poškodenom, ktorý je povinný preukázať vznik škody, nesprávny úradný postup i príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Má jednoznačne za to, že žalobca dôkazné bremeno v spore neuniesol a nepreukázal splnenie ani jedného z predpokladov na náhradu škody. Žalobca v konaní nesprávny postup odôvodňoval iba všeobecným tvrdením, že postup príslušníka Policajného zboru i prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava a podanie obžaloby je nesprávnym úradným postupom a namietal, že postup príslušníka bol nad mieru zákonnosti, pričom svoje tvrdenia nepodložil dôkazmi a neuviedol konkrétne úkony, resp. prečo nesprávny úradný postup považuje za nesprávny. Pokiaľ však samosudca preskúma obžalobu a následne nariadi hlavné pojednávanie vo veci, má sa za to, že prípravné konanie, vrátane podania obžaloby, bolo zákonné. V tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť, že Okresným súdom Bratislava I. neboli vytknuté žiadne procesné pochybenia, ani porušené práva na obhajobu v súvislosti s rozhodnutiami prokurátora. Samotné iné právne posúdenie veci zo strany súdu v rovine vyhodnotenia dôkaznej situácie na hlavnom pojednávaní neodôvodňuje záver, že konanie prokuratúry bolo v danej veci nezákonné. Stotožnil sa s názorom vysloveným Okresným súdom Bratislava I. v inej prejednávanej veci, kde uviedol, že nestačí len všeobecne poukázať na to, že orgány štátu nepostupovali v súlade so zákonom. Nesprávny úradný postup musí byť konkrétny a musí byť presne pomenovaná činnosť, ktorá bola v rozpore s ustanoveniami konkrétneho zákona (rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 9.12.2005, sp.zn. ). Poukázal na to, že judikatúra spája nesprávny úradný postup predovšetkým s činnosťou, ktorá nevedie k rozhodnutiu, kde v príčinnej súvislosti s určitým nesprávnym postupom dôjde k vzniku škody. Taktiež by mohlo ísť o nečinnosť orgánu, o porušenie zákonných lehôt, pričom žalobca takúto argumentáciu v spore nevzniesol. Žalobca nepreukázal ani neprávny úradný postup príslušníka Policajného zboru, ani prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava I podľa ustanovenia , , Rovnako žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom príslušníka Policajného zboru a prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava I a vznikom škody. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd a so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú je požadovaná náhrada. Otázka príčinnej súvislosti je predmetom dokazovania a dôkazné bremeno znáša žalobca. V kontexte tohto sporu to znamená, že v konaní by žalobca mohol byť úspešný iba v

prípade, ak by preukázal, že príčinou vzniku škody, resp. náhrady nemajetkovej ujmy, bol nesprávny úradný postup alebo nezákonné rozhodnutie žalovaného; takúto príčinnú súvislosť ale nepreukázal. 3.2. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia s tým, že aj keď bol žalovaný v danom spore plne úspešný, trovy konania si neuplatnil.

4. Proti tomuto rozsudku vo výroku I., ktorým bola žaloba zamietnutá, podal žalobca včas odvolanie dôvodiac ustanovením , (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Uviedol, že podľa ustálenej judikatúry, ak dôjde k oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby, za nezákonné rozhodnutie sa považuje uznesenie o vznesení obvinenia. Pri posudzovaní nezákonnosti uznesenia policajta o vznesení obvinenia č. ČVS: ORP-XXXX/X-OSV- BX-XX, zo dňa 23.5.2008 a uznesenia prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 3.6.2008, č.k. -7, prvoinštančný súd na rozhodnutie analogicky aplikoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.11.2013, sp.zn. , vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného v trestnej veci č. ČVS:ORP-XXXX/X-OSV-BX-XX, avšak uvedený nález ústavného súdu nie je možné aplikovať na predmetnú vec. Dôkazy trestného konania neumožňujú prijať skutkové zistenia o splnení všetkých zákonných predpokladov na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. sp.zn. , ktorým bol oslobodený spod obžaloby má rovnaké účinky ako zrušenie uznesenia o obvinení pre nezákonnosť a o nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia z uvedeného dôvodu niet žiadnej pochybnosti. Za rozhodujúcu skutočnosť pri posudzovaní nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia je potrebné považovať uvedený rozsudok, skutkový stav v jeho trestnej veci a postup dozorujúcej prokurátorky, v ktorej kompetencii bolo uznesenie policajta zo dňa zo dňa 23.5.2008 zrušiť. Zákonná zodpovednosť žalovaného a osobná zodpovednosť prokurátorky vyplýva z uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 14.11.2018, sp.zn. , pričom sa jej nemôžu zbaviť. Právne závery citovaného nálezu ústavného súdu by bolo možné v danej veci analogicky aplikovať len vtedy, ak by sa v konaní vedenom pod sp.zn. preukázalo, že na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia voči nemu boli v čase jeho vydania i v čase podania obžaloby splnené všetky zákonné predpoklady; k takému záveru ale nie je možné v žiadnom prípade dospieť. Nesúhlasil s tvrdením prvoinštančného súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že na vznesenie obvinenia boli splnené všetky podmienky, nakoľko v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia i podania obžaloby, skutkové zistenia neumožňovali prijať dostatočne odôvodnený záver na jeho trestné stíhanie pre prečin porušovania domovej slobody s poukazom na základný znak skutkovej podstaty prečinu porušovania domovej slobody podľa . V čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia mal riadny právny titul, a to nájomnú zmluvu na užívanie bytu F.. E., čo policajt nespochybnil, ale nezaoberal sa zaobstaraním tohto dôkazu v jeho prospech, pričom platnosť a trvanie nájomnej zmluvy i neukončenie nájomnej zmluvy tvrdil v celom prípravnom konaní. Táto skutočnosť bola známa policajtovi pred vznesením obvinenia, aj prokurátorke pred podaním obžaloby. V oslobodzujúcom rozsudku sa konštatovalo, že výzvu F.. E. na vypratanie bytu nie je možné považovať za ukončenie nájomného vzťahu, preto mohol dňa 19.5.2008 vstúpiť do prenajatého bytu. Nemohol sa tak dopustiť prečinu porušovania domovej slobody, ani neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru, za ktoré mu bolo dňa 23.5.2008 vznesené obvinenie. Trestný súd pritom vychádzal len zo skutkového stavu zisteného policajtom v prípravnom konaní. Dôkaz o platnom skončení nájomnej zmluvy, ktorý žiadal v trestnom konaní zabezpečiť policajtom od F. E., bol dôkazom rozhodujúceho významu; v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.10.2008, č.k. -13. Nesúhlasil ani s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou v odôvodnení napadnutého rozsudku, že predbežné opatrenie Okresného súdu Bratislava I. č.k. -30, ktorým bolo uložené F.. P. E. strpieť nájom bytu, bolo vydané dňa 10.7.2008, t.j. až po jeho vysťahovaní a vznesení obvinenia a tak naň nemožno prihliadnuť, pretože nemá žiadny vplyv na spravodlivé rozhodnutie v danej veci. Prvoinštančný súd opomenul, že obžaloba na neho bola podaná až dňa 2.6.2009, t.j. viac ako jeden rok po vznesení obvinenia a v tom čase už uvedené uznesenie bolo známe. Pred podaním obžaloby teda prokurátorke boli známe skutočnosti zásadného významu, a to právoplatné predbežné opatrenie Okresného súdu Bratislava I. vo veci vedenej pod sp.zn. ; platná nájomná zmluva za užívanie bytu F.. E. a nepreukázanie riadneho ukončenia nájomnej zmluvy zo strany F.. E.; jeho návrh na preukázanie riadneho ukončenia nájomnej zmluvy zo strany F.. E.. Uvedené vylučujú spáchanie prečinu porušovania domovej slobody z jeho strany, vznesenie obvinenia a podanie obžaloby. Bolo v moci prokurátorky postupovať zákonným spôsobom a zaoberať sa jeho návrhom na doplnenie dokazovania, a to zabezpečiť od F. E. dôkaz o riadnom skončení nájomnej zmluvy. Za nesprávny úradný postup prokuratúry označil to, že zamietnutie jeho

návrhu na dokazovanie mu prokurátorka doručila v jeden deň spolu s upovedomením o podaní žaloby, trestná vec sa podaním obžaloby dostala do dispozície súdu a on už nemal možnosť proti zamietnutiu návrhu na dokazovanie podať riadny opravný prostriedok, o ktorom by rozhodla nadriadená prokuratúra podľa v tom čase platného zákona o prokuratúre. Z. je tak pravdivé tvrdenie súdu prvej inštancie, že nepreukázal nesprávny úradný postup prokurátorky, že ho odôvodňoval len všeobecným tvrdením, nakoľko ho označil konkrétne a spočíva v porušení jeho základného práva na riadny opravný prostriedok v predsúdnom konaní, ktorému prokuratúra jej postupom zamedzila. Dôležitý a rozhodujúci je len rozsudok, ktorým bol spod obžaloby oslobodený. Zotrval na tom, že zo strany policajta a prokurátorky išlo o úmysel privodiť mu trestné stíhanie a odsúdenie, napriek okolnostiam, ktoré jeho trestné stíhanie od samého začiatku vylučovali. Ide o bezprecedentné zneužitie verejnej moci a hrubý zásah do jeho osobnostných práv, všetko na objednávku F. E., ktorého orgány činné v trestnom konaní chránili a nebol za svoje konanie, jeho násilné vysťahovanie z obydlia počas trvania nájomného vzťahu, stíhaný. Preukázal nezákonné rozhodnutie a aj nesprávny úradný postup žalovaného. Škoda, v prejednávanom prípade nemajetková ujma má oporu v konkrétnom konaní prokurátorky, jej úmyselných jednotlivých úkonoch vedúcich k nezrušeniu uznesenia o obvinení a podaniu obžaloby. Nebyť nezákonného postupu prokurátorky, nemal by status obžalovaného. Odvolaciemu súd preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť v celom rozsahu; žiadal trovy konania.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti, než tie, ktoré už uviedol v konaní pred súdom prvej inštancie. Zotrval na svojich doterajších vyjadreniach a poukázal na ustanovenie nasl. s tým, že ide v danom prípade o sporové konanie, kde dôkazné bremeno musí uniesť žalobca a tak nie je jeho povinnosťou, resp. súdu nahrádzať dôkaznú povinnosť žalobcu. K veci konštatoval, že rozhodovacia činnosť súdov o právnej otázke objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú vydaním nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávnym úradným postupom, napriek viacerým konštatovaniam súdov o existencii konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je v realite rozdielna. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom patrí medzi základné práva, ktorú rieši , ale toto právo nie je právom absolútnym s poukazom na čl. 46 ods. 3 v spojení s . Náhrada škody sa tak automaticky neposkytuje každému, voči komu orgán verejnej moci porušil jeho ochranu priznanú právnym poriadkom, ale iba tomu, u koho sú splnené všetky podmienky ustanovené (). Nie je možné žiadnym výkladom, ani extenzívnym na základe analógie legis reštriktívne formulovaný zákon vykladať v prospech žalobcu. Paušálne zaväzovanie štátu na náhradu škody iba preto, že objektívna zodpovednosť štátu je súdmi vykladaná nad rámec zákona, je v rozpore s podstatou a účelom citovaného zákona. Dodal, že súd nie je orgánom príslušným na zrušenie rozhodnutia účinného v trestnom konaní a nie každé rozhodnutie, hoci aj nesprávne, je možné považovať za nezákonné. Preto ani nie je možné považovať automaticky každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obžalovaného, ale je vždy potrebné zohľadniť okolnosti konkrétneho prípadu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. , Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. III. ÚS 165/02).Opätovne poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lavrechov vs. Česká republika zo dňa 20.6.2013, sťažnosť č. 57404/08, keď na toto rozhodnutie je možné poukázať aj v tomto prípade. Stotožnil sa s právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne správny potvrdiť.

6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s argumentáciou žalovaného v jeho vyjadrení, že rozhodovacia činnosť súdov o právnej otázke objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú vydaním nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávnym úradným postupom, napriek viacerým konštatovaniam súdov o existencii konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je v realite rozdielna. Od judikátu R 37/2014 táto otázka nie je dovolacím súdom rozhodovaní rozdielne s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.1.2019, sp.zn. , ktorého právne závery možno v celom rozsahu aplikovať na právne posúdenie jeho veci. Zotrval na argumentoch uvedených v jeho odvolaní, ktoré považuje za dostatočne spôsobilé na zmenu napadnutého rozsudku. Okresná prokuratúra Bratislava I nesie plnú zodpovednosť za stav trestného konania v jeho trestnej veci a zopakoval, že bolo v jej právomoci zrušiť uznesenie policajta o vznesení obvinenia z dôvodu, že v čase keď prokuratúra podávala obžalobu, neboli naplnené zákonné dôvody na jeho trestné stíhanie, pretože jej boli známe skutočnosti, ktoré jeho trestné stíhanie vylučovalo. Dodal, že zákonná sudkyňa zamietnutím jeho žaloby

negovala vlastné právoplatné rozhodnutie o predbežnom opatrení, ktoré bolo prokuratúre známe už v čase podania obžaloby a podľa ktorého byt legálne užíval na základe platnej nájomnej zmluvy, čo vylučovalo dôvody jeho trestného stíhania. Postup prokuratúry bol účelovo nezákonný, ktorého cieľom bolo dosiahnuť jeho odsúdenie napriek neprehliadnuteľným okolnostiam vylučujúcim jeho trestné stíhanie.

7. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [ ods. l, ods. 2, , ( účinný od 1.7.2016), ďalej len ], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; ods. l ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. októbra 2020; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (, , , ). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil vo výroku I., ktorým žalobu zamietol ( ods. l, ods. 2, ods. 3 ) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení , takúto ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať.

11. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že rozhodnutie o vznesení obvinenia žalobcovi príslušníkom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v spojení so zamietnutou sťažnosťou prokurátorky Okresnej prokuratúry nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie, aj keď bol žalobca v konečnom rozhodnutí oslobodený súdom spod obžaloby, ale súhlasil s názorom žalobcu uvedeným v jeho odvolaní, že rozsudok Okresného súdu Bratislava I. sp.zn. , ktorým bol oslobodený spod obžaloby má rovnaké účinky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Odvolací súd poukazuje na to, že výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. V prípade, že obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby, súdna judikatúra má za to, že „ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov (ako napr. vopred prerokovaný nárok na náhradu škody písomne podanou žiadosťou), podľa až zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. ). Je potom potrebné, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a tiež dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté a teda v rámci spoločnosti utrpel ujmu, ktorú by ako poškodený mal mať nahradenú. Avšak tento právny nárok treba hľadať nielen v , ale aj vo všeobecnej rovine predovšetkým v Odvolací súd odkazuje

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , podľa ktorého: „Ak má byť štát skutočne považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prihliadnuť, že štát nemá slobodnú voľbu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.“

12. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie mal odvolací súd za preukázané, že Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava I., Úrad justičnej a kriminálnej polície, Odbor skráteného vyšetrovania uznesením č. ČVS: ORP-XXXX/X-XSV-BX.-XX, zo dňa 23.5.2008 vzniesol obvinenie voči žalobcovi pre prečin porušovania domovej slobody podľa a prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa , voči ktorému podal žalobca dňa 23.5.2008 sťažnosť, doplnenú dňa 26.5.2008, ktorá mu bola zamietnutá uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I. zo dňa 3.6.2008, č.k. -7. Dňa 2.6.2009 bola Okresnému súdu Bratislava I. doručená obžaloba Okresnej prokuratúry Bratislava I. na obvineného - žalobcu pre prečin porušovania domovej slobody podľa . Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 27.2.2014, sp.zn. , ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 7.5.2014, bol žalobca oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že konanie obžalovaného (žalobcu) popísané v obžalobe nie je trestným činom. Odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej judikatúry, má ten proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, zásadné právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia; takéto právo nemá len ten, kto si vznesenie obvinenia zavinil sám a bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené iba preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, či že bol trestný čin amnestovaný. V posudzovanej veci si žalobca nezavinil sám vznesenie obvinenia, keďže bolo preukázané v trestnom konaní, že žalobca v čase, keď sa mal dopustiť trestného činu porušovania domovej slobody mal právo na užívanie jednej izby v byte v B., na V. č. 4, do ktorého bytu neoprávnene vnikol. Tým, že bol žalobca oslobodený spod obžaloby, pretože jeho konanie nebolo trestným činom, bola splnená prvá podmienka nároku na náhradu škody, a to nezákonné rozhodnutie príslušníka policajného zboru.

13. Odvolací súd sa však stotožnil so správnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania vzniku nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi vznikom nemajetkovej ujmy (škody) a nesprávnym úradným postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I. a Okresnej prokuratúry Bratislava I. Žalobca sa domáhal od žalovaného zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.500,- € s príslušenstvom podľa , (pôvodne žiadal o zaplatenie sumy 3.500,- € od žalovaného ako žalovaného v I. rade a o zaplatenie sumy 3.500,- € od pôvodne žalovaného v II. rade, ktorým bola Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky; uznesením zo dňa 15.8.2017, sp.zn. prvoinštančný súd ustálil okruh strán na strane žalovaného), čo v žalobe odôvodnil tým, že oslobodenie spod obžaloby nie je pre neho dostatočným zadosťučinením. Na internete bola roky širokej verejnosti prístupná informácia o jeho trestnom stíhaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I., čo malo negatívny vplyv na jeho psychický stav, uchádzal sa o zamestnanie na príslušnom úrade práce, podarilo sa mu zamestnať až od 11.7.2010, ale len na polovičný úväzok v pracovnom zaradení nezodpovedajúcom jeho kvalifikácii a schopnostiam. Neskôr doplnil, že nakoľko nie je pre neho dostačujúce ospravedlnenie, pre uplatnenie nemajetkovej ujmy je nutné prihliadnuť na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu a jeho trvania, dopad a dôsledky, ako aj utrpený stres z úmyselného útoku orgánu verejnej moci na jeho základné práva a slobody, frustráciu plynúcu z jeho bezmocnosti voči arogancii verejnej moci v prípravnom konaní, dlhodobú neistotu možného odsúdenia i procesné postavenie ako obžalovaného, ktoré by z objektívneho hľadiska ako závažnú ujmu tak isto vnímala každá iná fyzická osoba. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že na preukázanie uvedeného tvrdenia mal žalobca povinnosť označiť dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať pravdivosť týchto tvrdení, čo však neurobil a poukazuje na to, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien, po prvé ide o bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a po druhé, že musí svoje tvrdenia aj preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie čl. 8

v spojení s ( ), podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Z právnej teórie vyplýva, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu, t.j. právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). V posudzovanej veci žalobca žiadnymi dôkazmi nepreukázal ako bolo zasiahnuté nezákonným rozhodnutím príslušného policajta do jeho osobnej, pracovnej, spoločenskej, prípadne inej sféry, ani z čoho nemajetková ujma vyplýva a ako dospel k jej výške 3.500,- €. Tým, že žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, vzhľadom na vyššie uvedené dôvody sa preto už odvolací súd nezaoberal príčinnou súvislosťou medzi vznikom nemajetkovej ujmy a protiprávnym konaním žalovaného, keď sa stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi žalobcom tvrdeným nesprávnym úradným postupom príslušníka Policajného zboru a prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava I. a vznikom škody.

14. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad , , ). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

15. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

16. Odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil aj v súvisiacom výroku II. o náhrade trov konania podľa v spojení s ako vecne správny.

17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ods. l, v spojení s Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

18. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením ods. l, , , ods. l a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. , , , ).

19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).