Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27CoPr/4/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: Q., proti žalovanému: Q., právne zastúpenému U. o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 25. júna 2020, č.k. -180, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania medzi stranami sporu z r u š u j e a v tomto rozsahu v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou danou mu žalovaným ako zamestnávateľom zo dňa 21.03.2018, podľa . ( , ďalej len „ZP“) a náhrady mzdy. O trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou došlou súdu dňa 30.07.2018 domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru zamestnanca výpoveďou zo dňa 21.03.2018, ktorá bola daná podľa . zamestnávateľom je neplatné a žalovaný je povinný zaplatiť mu tiež náhradu mzdy za jednotlivé mesiace vo výške priemernej mesačnej mzdy podľa jednotlivých mesiacov do právoplatnosti rozsudku. Dôvodil tým, že žalobca s ním uzatvoril pracovný pomer dňa 27.8.2003 pracovnou zmluvou na pracovnú pozíciu „K. V.“, s miestom výkonu práce „Q.“. Obsahom jeho pracovnej náplne danej Štatútom Q., bolo riadenie Q. v súlade s príslušnými zákonmi SR, ktorými sa mestská polícia pri svojej činnosti riadi, spočívajúcej v riadiacej, organizátorskej a kontrolnej činnosti príslušníkov mestskej polície. Z dôvodu zhoršenia zdravotného stavu, a kúpeľnej liečby bol dlhodobo neprítomný v zamestnaní. Uznesením Mestského zastupiteľstva v V. konaného dňa 07.09.2017 č. XXX/XXXX bol odvolaný z funkcie náčelníka Q.. Z dôvodu dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu, na základe lekárskych odporúčaní doručil dňa 24.11.2017 zamestnávateľovi lekárske potvrdenia o zdravotnej spôsobilosti so žiadosťou o skončenie pracovného pomeru dohodou. Zamestnávateľ nereagoval na jeho žiadosť, preto dňa 7.12.2017 písomne urgoval o vypracovanie dohody o skončení pracovného pomeru, alebo akéhokoľvek vyjadrenia v predmetnej veci v zmysle . Aj napriek tejto komunikácií, zamestnávateľ nepostupoval v zmysle . Očakával, že zamestnávateľ si splní svoju povinnosť, prerokuje s ním preradenie na inú, pre neho vhodnú prácu, pričom dôjde k úprave zmluvy o pracovnom pomere. Zamestnávateľ si však túto povinnosť podľa nesplnil a to napriek tomu, že cestou advokátskej kancelárie, ktorá ho zastupovala listom dňa 28.2.2018 žiadal o preradenie na vhodnú prácu

v zmysle lekárskeho posudku, než je dohodnutá v pôvodnej pracovnej zmluve. Od dátumu jeho prvého oznámenia o jeho zdravotnom stave dňa 24.11.2017, pritom zamestnávateľ vytvoril viacero pracovných miest, prijal do pracovného pomeru na tieto miesta najmenej šesť nových zamestnancov. K dátumu 28.2.2018 ošetrujúci lekár ukončil jeho práceneschopnosť. Za obdobie od 1.3.2018 do 31.5.2018 zamestnávateľ mu preplácal náhradu mzdy pre prekážku v práci v zmysle Z.z, vo výške priemerného zárobku. Zamestnávateľ dňa 21.3.2018 ukončil jeho pracovný pomer výpoveďou v zmysle . , teda z dôvodu, že prestal spĺňať požiadavky dané ust. pretože bol odvolaný z funkcie. V texte výpovede sa zamestnávateľ po prvý krát zmienil o možnosti preradenia na inú prácu. Interpretáciou listu od advokátky si zamestnávateľ vyložil účelovo, klamlivo a zavadzajúco, keďže tento list upozorňoval na lekársky posudok o dlhodobej nespôsobilosti a lekárske potvrdenie pokiaľ ide o pozíciu radového príslušníka mestskej polície, čo vyplýva z textu oboch potvrdení. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že žalobca vykonával funkciu K. na základe pracovnej zmluvy. Na Mestskom zastupiteľstve Mesta V. konaného dňa 7.9.2017 bol odvolaný z funkcie náčelníka Q.. Následne bol žalobca od 1 1.9.2017 práceneschopný a doručil žalovanému návrh na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru. Po oznámení o ukončení práceneschopnosti a zároveň po oznámení, že žalobca s preradením na iný druh práce, aký je dohodnutý v pracovnej zmluve ( K.) nesúhlasí, žalovaný zaslal žalobcovi výpoveď podľa z dôvodu, že prestal spĺňať požiadavky dané , a vychádzajúc z vyjadrenia žalobcu jednak už nemal povinnosť upravenú v písm. a jednak v mieste výkonu práce nemal ani vhodné voľné pracovné miest. Na preukázanie tvrdených skutočností predložil oznámenie žalobcu zaslané prostredníctvom advokátky zo dňa 27.2.2018 a navrhol tiež výsluch svedka - Q.. H.. Y. Q., vedúceho právno-organizačného oddelenia Mestského úradu Mesta V. na preukázanie spôsobu komunikácie so žalobcom a vývoj pracovnoprávneho vzťahu. Konanie žalobcu od jeho odvolania mestským zastupiteľstvom z funkcie K. považuje za účelové. Žalobca sa domáha určenia neplatnosti pracovného pomeru, z priložených listinných dôkazov je však zrejmé, že lekársky posudok vyhodnotil žalobcu ako dlhodobo nespôsobilého vykonávať prácu príslušníka mestskej polície a vzhľadom na to, že žalobca sa vyjadril nesúhlasne s preradením na akýkoľvek iný vhodný druh práce, žalovanému nie je zrejmé, akého nároku sa žalobca domáha. Žalobca v reakcii uviedol, že skutočnosti uvádzané vo vyjadrení o jeho nesúhlase s preradením na iný vhodný druh práce sa nezakladajú na pravde. Zamestnávateľ neprejavil žiadny záujem splniť si zákonnú povinnosť. Nenavrhol či už písomne, telefonický alebo iným spôsobom, iný vhodný druh práce vzhľadom na jeho zdravotný stav, hoci túto povinnosť mal. Mal k dispozícii dostatočne množstvo vhodných voľných pracovných pozícii, ktoré postupne obsadzoval. Z tohto dôvodu sa obrátil o pomoc na advokátsku kanceláriu avšak ani po komunikácii prostredníctvom nej nedošlo k žiadnemu posunu. Navrhol vykonať výsluch advokátky na objasnenie komunikácie so zamestnávateľom. Žalovaný v následnej reakcii opätovne poukázal na to, že žalobca prostredníctvom listu svojej právnej zástupkyne oznámil žalovanému, že cit.: „ S preradením na iný druh práce, aký je dohodnutý v pracovnej zmluve náš klient nesúhlasí." Po oznámení o ukončení práceneschopnosti a zároveň po oznámení, že žalobca s preradením na iný druh práce, aký je dohodnutý v pracovnej zmluve (K.) nesúhlasí, žalovaný zaslal žalobcovi výpoveď podľa z dôvodu, že ako zamestnanec prestal spĺňať požiadavky podľa , a v zmysle vyjadrenia žalobcu nemal povinnosť upravenú v . ods. 2 písm. .

3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že dňa 27.08.2003 bola uzatvorená pracovná zmluva medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom na dobu neurčitú na pozíciu „K.“, uzatvoreniu ktorej predchádzal úspech žalobcu vo výberovom konaní na obsadenie tohto miesta. Miesto výkonu práce bolo dohodnuté „Q.“, pričom medzi stranami sporu nebolo sporné, že išlo o samostatnú budovu. Dňa 7.9.2017 bol žalobca mestským zastupiteľstvom V. odvolaný z funkcie K.. Dňa 26.09.2017 bol vyhotovený lekársky posudok o zdravotnej nespôsobilosti žalobcu na výkon pozície príslušníka Q.. Dňa 24.11.2017 bolo žalovanému predložené lekárske potvrdenie vystavené kardiológom o zdravotnej nespôsobilosti žalobcu na pozíciu Y.. Žalobca zároveň požiadal žalovaného o skončenie pracovného pomeru dohodou. Žalovaný listom zo dňa 18.01.2018 oznámil žalobcovi, že nesúhlasí s ukončením pracovného pomeru s ním z dôvodu uvedeného v ust. (zdravotná nespôsobilosť), keďže žalobca bol odvolaný z funkcie K. a teda je tu dôvod na ukončenie pracovného pomeru podľa (zamestnanec prestal spĺňať požiadavky podľa , t.j. založenie pracovného pomeru menovaním do funkcie). Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom zo dňa 27.02.2018, došlým žalovanému 01.03.2018 oznámil, že dňa 28.2.2018 ukončuje práceneschopnosť a preto žiada, aby bol preradený na vhodnú prácu v zmysle uvedeného posudku, ktorý bol žalovanému doručený. V liste sa uvádza,

že s preradením na iný druh práce, aký je dohodnutý v pracovnej zmluve nesúhlasí. V prípade, že takýmto miestom žalovaný nedisponuje, táto skutočnosť je v zmysle prekážkou na strane zamestnávateľa. Dňa 26.03.2018 bola žalobcovi doručená výpoveď podľa z dôvodu, že žalobca stratil predpoklad na vykonávanie doterajšej práce. Vo výpovedi sa uvádza, že žalovaný ako zamestnávateľ žalobcovi nemá možnosť prideliť dohodnutý druh práce. V súlade s ustanovením nemá ani možnosť ponúknuť mu inú pre neho vhodnú prácu a teda nemá možnosť ho ďalej zamestnávať v pracovnom pomere a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Nesúhlas s preradením na iný druh práce ako bol dohodnutý v pracovnej zmluve, t. j. práca náčelníka mestskej polície ako sa ďalej vo výpovedi uvádza, mal žalobca zároveň vyjadriť prostredníctvom jeho právnej zástupkyne X.. P. S. listom doručeným dňa 01.03.2018. Návrh na prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou na základe uvedeného dôvodu bol doručený odborovej organizácii G. W. pri Mestskom úrade V. dňa 09.03.2018. V priebehu siedmich pracovných dní nedošlo k prerokovaniu výpovede a teda podľa ustanovenia v znení neskorších predpisov platí, že k prerokovaniu došlo. Q.. B. V. (kardiológ) v liste zo dňa 28.08.2019 oznámil súdu, že žalobcu začiatkom roku 2018 nepovažoval za schopného vykonávať pozíciu príslušníka mestskej polície. Bol by schopný vykonávať len administratívnu prácu v kancelárii. Svedkyňa X.. P. S. vo výpovedi uviedla, že v jeho mene napísala list adresovaný žalovanému a očakávala, že obdrží odpoveď, prípadne ju budú kontaktovať, ale nič z toho sa nestalo. Vzhľadom na jej pracovnú vyťaženosť v iných veciach, žalobcovi nechala na zváženie, či bude využívať jej služby aj naďalej alebo nie. Na list žalovaného zo dňa 18.01.2018 si nepamätá, v jej spise sa nachádza len lekársky posudok. Nevie sa k nemu bližšie vyjadriť. Predpokladá, že ak by jej ho žalobca dal, alebo ho mala k dispozícii, spomenula by to vo svojom liste. Bavili sa so žalobcom, že by mu mesto ponúklo nejakú prácu, sama mu hovorila, že by mohol zastávať miesto pri sledovaní kamier, čo je na Q.. On jej na to povedal, že mesto mu žiadnu prácu neponúklo. Hovorili spolu o tom preto, aby v prípade rokovania boli pripravení, čo je akceptovateľné. Nevie o tom, že by žalobca na mesto zaslal list, že chce ukončiť pracovný pomer dohodou. Je pre ňu nelogické, prečo by potom žalobca za ňou išiel. Svedok Y. Q. vypovedal, že u žalovaného pracoval od 01.07.2015 do 31.12.2018 ako vedúci právno- organizačného oddelenia, mali na starosti aj personálne otázky a mzdy. V tom čase žalobca zastával miesto K.. Z hľadiska organizačného teoreticky boli na rovnakej úrovni, i keď Q. je vytvorená zákonom. V roku 2016 žalobca nastúpil na PN, neskôr sa v roku 2017 vrátil, v septembri 2017 bol odvolaný z funkcie K., následne v ten istý deň alebo deň na to odišiel na PN a keďže bol v ochrannej lehote, tak čakali, kedy sa z PN vráti. Žalobca počas PN písal viacero listov, ako aj trestných oznámení, na ktoré museli reagovať. Čo sa týka listu zo dňa 18.01.2018, tak tento písal on a je aj ním podpísaný. Keď prišlo k odvolaniu žalobcu, tak ešte nemali nič pripravené, akým spôsobom budú riešiť pracovnú pozíciu žalobcu. Keďže žalobca oznámil PN, tak to ani neriešili, nakoľko bol v ochrannej dobe. V novembri prišiel list od žalobcu, kde im oznámil, že je zdravotne nespôsobilý vykonávať určité pracovné pozície a pamätá si aj to, že na jednom výmennom lístku bolo napísané, že nie je schopný vykonávať prácu Y.. Pamätá si, že žalobca ho 2-krát alebo 3-krát z neznámeho čísla kontaktoval, aby sa jeho pracovný pomer ukončil dohodou zo zdravotných dôvodov. On mu po telefóne oznámil, že to nie je možné, nakoľko prestal spĺňať predpoklady K., keďže bol odvolaný, ktorá skutočnosť nastala skôr. Vie, že nejaký list napísala aj žalobcova advokátka, či na neho reagovali, na to si nespomína. Odvtedy žalobca nechodil do práce a za ten čas mu bola vykazovaná prekážka na strane zamestnávateľa až do marca, kedy mu bola poslaná výpoveď, ktorú koncipoval on a primátor ju podpísal. Viackrát sa rôznym spôsobom snažil skontaktovať so žalobcom, čo sa mu nepodarilo. V čase, keď žalobcovi dávali výpoveď, nemali pre neho žiadnu inú vhodnú prácu a preto pristúpili k výpovedi. Chcel by ešte podotknúť, že sám žalobca prostredníctvom svojho advokáta oznámil, že nemá záujem o inú prácu. V tomto liste je to sporne napísané, ale táto spornosť začala až potom, čo sa začal tento súdny spor. Na druhej strane zotrváva na tom, že keď spolu telefonovali, tak žalobca mu výslovne uviedol, že nemá záujem pokračovať na meste v žiadnej práci. Zoznam voľných pracovných miest sa riešil podľa potreby. Ak boli súdu predložené pracovné miesta na rok 2018, tak tieto boli voľné počas celého roka. Nevie sa vyjadriť k miestam, ktoré boli určené pre Q.. Čo sa týka kamerového systému, tak nevie o tom, že by po odchode pána žalobcu sa tieto pozície obsadzovali. To že je miesto vytvorené, neznamená že sa reálne môže ako voľné obsadiť. Nevie sa teraz vyjadriť, ktoré pracovné pozície boli v čase doručenia výpovede žalobcovi voľné. Svedok Q. Q. vypovedal, že na základe výberového konania zastáva pozíciu K. V.alovaného od 1.1.2018, keď prišiel na úrad, tak si študoval ich rozpočet, ktorý bol pripravený a schválený bez jeho pôsobenia. Bolo pre nich určených 20 miest z toho jeden operátor, pričom neboli rozpočtované žiadne finančné prostriedky na nové pracovné miesta, na základe ktorých by niekto ďalší obsluhoval ich kamerový systém. V čase, keď prišiel, tak kamerový systém obsluhoval jeden pracovník a to od 6:00 hod - 14:00 hod. V tom čase mali

nainštalovaných 17 kamier ale z dôvodu sieťových problémov bolo funkčných len 9. V súčasnosti už je situácia lepšia, majú 26 kamier a všetky fungujú na záznam. On by tiež uvítal, že ak tieto kamery budú fungovať na 100%, aby sa tam rozšíril počet pracovníkov. V organizačnom poriadku majú síce uvedené, že by tam mali byť 1-4 ľudia, ale nie sú na to finančné prostriedky a tieto miesta sú neobsadené. Za rok 2018 na mzdách vznikla úspora a to z dôvodu, že traja kolegovia boli PN. Jeden kolega počas roka odišiel a bol aj jeden funkčný celoročný plat rozpočtovaný na odmeny, ktoré neboli vyplatené. Žalobca nepripravoval už rozpočet na rok 2018, toto robil jeho zástupca a dvaja kolegovia. Na obsluhu kamerového systému okrem jedného pracovníka, ktorý tam robil, neboli vyčlenené žiadne nové peniaze. Mali rozpočtovaných len 20 miest, ktoré boli k 1.1.2018 plne obsadené a len jedno miesto sa uvoľnilo od 1.6.2018 alebo 1.7.2018 ktorá pozícia naďalej nie je obsadená, ide o pozíciu Y. v teréne. Nebol návrh na obsadenie ďalších miest, nakoľko kamerový systém nebol dobudovaný.

4. Za aplikácie ust. , , , , , bod 2, písm. , , , , , na zistený skutkový stav súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobný návrh nie je dôvodný. Pracovný pomer, založený medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom vznikol postupom podľa na základe menovania žalobcu do funkcie K.. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca bol z tejto funkcie mestským zastupiteľstvom žalovaného odvolaný, a teda boli splnené predpoklady na ukončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného postupom podľa . . Sporným zostalo, či žalovaný opomenul ponúknuť žalobcovi inú vhodnú prácu, resp. či mal pre žalobcu inú vhodnú prácu. Z dokazovania vyplynulo, že po tom, ako bol žalovaný odvolaný z funkcie, nastúpil ihneď na práceneschopnosť, pričom počas jej plynutia bol žalovanému predložený lekársky posudok, že žalobca nie je zdravotne spôsobilý vykonávať pozíciu príslušníka Q.. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu oznámil žalovanému listom zo dňa 27.02.2018, došlým žalovanému dňa 01.03.2018, že s preradením na iný druh práce, aký je dohodnutý v pracovnej zmluve, nesúhlasí. Túto skutočnosť potvrdil svedok Y. Q. a nepoprel ju ani vypočutý svedok X.. P. S., ktorá sa vyjadrila len v tom smere, že list posielali preto, aby sa vyvolalo osobné rokovanie, k čomu nakoniec nedošlo. Žalovaný vo výpovedi zo dňa 21.03.2018 jednoznačne na túto okolnosť poukazuje, a teda nie je mu možné žiadnym spôsobom vyčítať, že si nesplnil svoju ponukovú povinnosť. Ak zamestnanec svojím písomným prejavom oznámi zamestnávateľovi, že s preradením na iný druh práce, aký je dohodnutý v pracovnej zmluve, nesúhlasí, zaniká povinnosť zamestnávateľa mu akýmkoľvek spôsobom ponúknuť pre zamestnanca inú vhodnú prácu. Z lekárskych potvrdení jednoznačne vyplýva, že žalobca nebol v čase doručovania výpovede zdravotne spôsobilý vykonávať žiadnu pozíciu V. Q., pričom ak miesto výkonu práce je dohodnuté budova Q., takže do úvahy by prichádzali len také pracovné pozície, ktoré by sa viazali na toto miesto výkonu práce. Len hypoteticky súd by mohol uvažovať o mieste vrátnika, údržbára, alebo upratovačky. V konaní však nebolo preukázané, že takéto pracovné miesta by boli v budove Q. vytvorené a v čase doručovania výpovede by boli voľné. Žalovaný vo výpovedi jednoznačne uviedol, že nemá žalobcovi možnosť prideliť dohodnutý druh práce. Z týchto dôvodov súd žalobu v celom rozsahu zamietol bez tohto, aby sa podrobnejšie venoval ostatným námietkam zo strany žalobcu, ktoré pre meritórne posúdenie s vecou bližšie nesúvisia, resp. sa nevzťahujú k okolnostiam výpovede podľa . (t.j. pracovné prostredie, časovo neskoršia strata zdravotnej spôsobilosti, resp. iné pracovné miesta, ktoré sa neviazali k miestu výkonu práce žalobcu). O trovách konania súd rozhodol v súlade s , v spojitosti s tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

5. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Predovšetkým namietal, že súd prvej inštancie si nesplnil svoju poučovaciu povinnosť voči nemu ako slabšej strane sporu v zmysle o tom, že sa v spore mohol nechať zastupovať advokátom, alebo odborovou organizáciou W., poukazujúc na to, že zvukové záznamy z pojednávaní takéto poučenie v uvedenom rozsahu neobsahujú. V dôsledku tohto vadného postupu, nemohol uplatniť v plnom rozsahu svoje procesné práva. Už v žalobe namietal, že žalovaný ako jeho zamestnávateľ si nesplnil voči nemu ponukovú povinnosť, vyplývajúcu mu zo , spočívajúcu v tom, že mu mal ponúknuť z dôvodu jeho dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu, ktorý vyplýva z lekárskych posudkov a odporučení a ktoré doručil žalovanému dňa 24.11.2017, inú pre neho vhodnú prácu, pričom na svojom tvrdení o nesplnení si tejto ponukovej povinnosti ustanovenej zamestnávateľovi zákonom, trvá. Už v minulosti sa vyjadroval o tom, ako nielen on, ale aj iní zamestnanci boli donútení odísť. Boli to rôzne kroky voči jeho osobe ako nátlak,

úmyselné zrušenie funkcie jeho zástupcu, zablokovanie mu telefónu a iné. Žalovaný však nemal záujem riešiť jeho pracovný pomer v súlade so a na jeho opakované žiadosti zo dňa 24.11.2017, podporené lekárskym posudkom nereagoval, čo bolo aj dôvodom, prečo sa rozhodol navštíviť advokátsku kanceláriu X.. S. a požiadať ju o právnu pomoc v rozsahu napísania listu. Nesúhlasí s odôvodnením v bode 10. napadnutého rozhodnutia, ktorým je vyhodnotený list žalovaného zo dňa 18.01.2018, v ktorom zamestnávateľ nesúhlasí ukončiť pracovný pomer poukazom na ust. . On zamestnávateľovi požiadavku na ukončenie pracovného pomeru v intenciách tohto ustanovenia neposlal. Takáto jeho žiadosť v spise nie je. Zodpovedný pracovník žalovaného, ktorý mal k dispozícii len jeho lekárske potvrdenia o zdravotnej spôsobilosti, si mal plniť povinnosti vyplývajúce zo a buď ho preradiť na inú prácu, alebo si splniť ponukovú povinnosť podľa . K dohode o preradení medzi nimi nedošlo. Práca zo strany zamestnávateľa mu ponúknutá nebola. Nedošlo ani k preradeniu na inú prácu. Súd skúmal ex post možnosti zamestnávateľa zamestnať žalobcu z hľadiska jeho zdravotného stavu, sociálnych pomerov a vzdelania, čo považuje za porušenie princípu hospodárnosti a rovnakého postavenia pred zákonom a je jednostranným hodnotením dôkazov. Súd sa nezaoberal spornou otázkou údajného odmietnutia nejakej konkrétnej ponuky zamestnávateľovi. Nemožno odmietnuť ponuku, ktorá nebola vôbec daná. Zamestnávateľ si v tomto smere svoju hmotnoprávnu povinnosť nesplnil. Rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné, vnútorne rozporné a postup za porušujúci princíp hospodárnosti, čo samozrejme má vplyv aj na výšku trov konania. V bode č. 11. a 16. odôvodnenia súd poukazuje na list zo dňa 27.02.2018 zaslaný advokátkou, ktorý je súčasťou spisu. Túto on navštívil preto, lebo mu zamestnávateľ neponúkol žiadny druh práce na základe lekárskeho posudku. Potreboval sa poradiť, ako má postupovať. Objasnil jej svoj zdravotný stav, tlmočil stanovisko kardiológa, ktorý mu neodporučil vykonávať iný druh práce, než má v pracovnej zmluve. V tomto znení tiež advokátka list napísala. On neprišiel za advokátkou s úmyslom nejakú prácu odmietnuť, ale vyhľadal ju z dôvodu pomoci napísania zamestnávateľovi list. Spomenul jej pri tom rozhovore obdobný prípad, keď zamestnávateľ preradil zamestnanca so zdravotným problémom na kamerový systém. Ona k tomu uviedla, že to by mohol robiť. Bol vykonaný tiež výsluch advokátky v postavení svedka. Súd neodstránil rozpor v texte zmieneného listu. Obmedzil sa na konštatovanie, že advokátka sa vyjadrila len v tom smere, že list posiela preto, aby sa vyvolalo osobné rokovanie, k čomu nakoniec nedošlo. S ostatnými skutočnosťami plynúcimi z jej výpovede sa súd nezaoberal. Vzniknuté rozpory neodstránil ani vykonaním výsluchu Q.. Q. a výpoveď advokátky vyhodnotil v jeho neprospech. Tvrdenie, že táto svedkyňa nepoprela vo svojej výpovedi údajné tvrdenie žalobcu, že s preradením na iný druh práce, aký je dohodnutý v pracovnej zmluve nesúhlasí, je v rozpore s jej výpoveďou, ako aj dôvodom prečo ju navštívil. Advokátka sa v tomto zmysle vo výpovedi pred súdom nevyjadrila. Zo znenia výpovede svedka Y. Q. vyplýva, že zamestnávateľ sa nezaoberal otázkou povinnosti, ktorú mu ukladá pred prepustením z pracovného pomeru, ale len otázkou prepustenia žalobcu. Súd nežiadal svedka Q. o vysvetlenie, prečo si žalovaný nesplnil ponukovú povinnosť napriek tomu, že v tom čase tento pracovník mal k dispozícii už lekárske posudky žalobcu. Pokiaľ v bode 29. odôvodnenia súd prvej inštancie odkazuje na to, že žalobca nesúhlasil s preradením na iný druh práce, opierajúc sa o list jeho právnej zástupkyne, tak samotný svedok Q. vo výpovedi tvrdil, že v čase, keď došlo k odvolaniu žalobcu, t.j. 07.09.2017, nemali ešte nič pripravené, akým spôsobom sa bude riešiť pracovná pozícia žalobcu. Súd kumulatívne nevyhodnotil skutočnosti uvedené v jeho listoch, liste jeho advokátky, vo výpovediach svedkov a zrozumiteľne neodôvodnil, či po obdržaní lekárskych správ bol žalovaný povinný voči nemu konať splnením si ponukovej povinnosti. Poukazuje na to, že výpoveď môže byť daná v zmysle zamestnancovi len vtedy, ak tento nie je schopný prejsť na inú, pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto prácu. Žalovaný zámerne použil vo svojej výpovedi zo dňa 21.03.2018 ustanovenie iného znenia , len aby sa zbavil zodpovednosti za nesplnenie si ponukovej povinnosti s predpokladom, že sa žalobca nebude o vec zaujímať. Súd sa tiež nezaoberal tým, že zamestnávateľ znefunkčnil odborovú organizáciu, ktorá by sa zastávala jednotlivých zamestnancov. Vedenie spochybňovalo voľbu predsedu odborovej organizácie, táto potom prestala fungovať ako celok. Keďže odborová organizácia bola znefunkčnená, nemohla prerokovávať a vyjadrovať sa k otázkam pracovnoprávnych vzťahov. Nový predseda bol zvolený až v roku 2019. Vyjadrenie zamestnávateľa, že odbory sa v zákonnej lehote k výpovedi danej žalobcovi nevyjadrili, je takto len formálne. Neexistuje žiaden dôkaz, že zamestnávateľ so žalobcom v rozhodnom období komunikoval, prípadne skúmal jeho zdravotnú spôsobilosť, kvalifikáciu, schopnosti. Na existenciu tejto povinnosti existujú judikáty NS SR, príkladmo uznesenie z 08.03.2011 sp. zn. a iné. Povinnosť si mal zamestnávateľ splniť pred podaním výpovede. K bodu 30. odôvodnenia súd uvádza, že možno odmietnuť len takú ponuku, ktorá bola zo strany zamestnávateľa skutočne daná, vážna a v súlade so . Hypotetickú

ponuku odmietnuť nemožno. Ukončenie PN konzultoval so svojím kardiológom. Musel mu vysvetliť svoju pracovnú náplň vyplývajúcu z pracovnej zmluvy, druh práce a ako ho práca zaťažuje. Lekár mu neodporučil vykonávať veľkú fyzickú záťaž, stres, prácu v noci. Nemal námietky na druh práce, ktorú vykonával ako náčelník mestskej polície, alebo obdobné administratívnej práce. V súdnom spise sa nachádzajú údaje o jeho práceneschopnosti a hospitalizácii od 02.11.2016. Zamestnávateľ voči nemu nepostupoval s poctivým zámerom. Dôkazy neboli vyhodnotené správne, boli porušené jeho procesné práva, rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, vykonané dôkazy pred súdom sú nedostatočné, nebol dostatočne zistený skutkový stav. Zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia porušuje jeho práva garantované SR, konkrétne článok 35 ods. 3 Právo na prácu, článok 46 Právo na súdnu ochranu a článok 47 ods. 2 Právo na právnu pomoc. Posúdiac obsah odvolania žalobca uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. , , a (porušenie práva na spravodlivý proces, existencia inej vady spôsobilej mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávne skutkové a právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie).

6. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie ako v celom rozsahu vecne správny potvrdiť a priznať mu plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Rozhodnutie považuje za dostatočne a presvedčivo odôvodnené, dôkazy vyhodnotené v súlade s a tiež považuje za správne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Podľa jeho názoru z odvolania žalobcu nie je zrejmé, v akom rozsahu, z akých dôvodov rozhodnutie napáda, keď tento tieto právne nekvalifikoval a neuviedol, naplnenie ktorého odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. namieta. Pokiaľ tento tvrdí, že nebol riadne poučený, ako sa má brániť a postupovať, či sa nechať zastupovať, je to špekulatívna a nepravdivá námietka. Súd žalobcu poučil v zmysle štandardných procesných postupov súdu. K údajnej nevedomosti žalobcu poukazuje na to, že žalobca ešte pred vznikom súdneho sporu v tejto veci požiadal o právnu pomoc a nechal sa zastupovať advokátkou. Naviac, snažil sa v priebehu konania presvedčiť súd, že disponuje právnickým vzdelaním v súvislosti s tým, akú podľa jeho názoru môže zastávať funkciu v práci. Podstatnou časťou odvolania sa žalobca v podstate zaoberal len skutočnosťami, týkajúcimi sa ponukového konania žalovaného. V tejto súvislosti opakovane považuje za potrebné žalovaný poukázať na list vtedajšej právnej zástupkyne žalobcu zo dňa 27.02.2018, v ktorom sa uvádza výslovne, že žalobca s preradením na iný druh práce, aký je dohodnutý v pracovnej zmluve nesúhlasil, ktorú skutočnosť potvrdil aj svedok Y. Q. a nepoprela ju ani svedkyňa advokátka X.. S., ktorá sa vyjadrila len v tom smere, že list posielali preto, aby sa vyvolalo osobné rokovanie, k čomu nakoniec nedošlo. Z dokazovania vyplynulo, že potom, ako bol žalovaný odvolaný z funkcie, stal sa práceneschopným, počas plynutia PN bol žalovanému doručený jeho lekársky posudok z ktorého vyplývalo, že žalobca nie je zdravotne spôsobilý vykonávať pozíciu príslušníka Q.. Žalovaný vo výpovedi zo dňa 21.03.2018 vyslovene na tieto skutočnosti poukazuje. Preto sa plne identifikuje žalovaný s odôvodnením súdu prvej inštancie v tom, že ak zamestnanec svojim písomným prejavom oznámi zamestnávateľovi, že s preradením na iný druh práce, aký je dohodnutý v pracovnej zmluve nesúhlasí, zaniká povinnosť zamestnávateľa mu akýmkoľvek spôsobom ponúknuť pre zamestnanca inú vhodnú prácu. Ďalšie námietky žalobcu ohľadne ponukovej povinnosti zamestnávateľa, sú tak irelevantné. Správne preto súd prvej inštancie žalobu zamietol bez toho, aby sa tiež aj následne podrobne venoval zostávajúcim námietkam zo strany žalobcu, ktoré s vecou bližšie nesúvisia vo vzťahu k predmetu konania a nevzťahujú sa k okolnostiam výpovede podľa . Napriek tomu, že žalovaný v zmysle vyššie uvedeného nemal vo vzťahu k žalobcovi ponukovú povinnosť, v konaní jednoznačne žalovaný tiež preukázal, že ak by aj táto povinnosť na jeho strane bola, teda pri neexistencii listu žalobcu zaslaného žalovanému, tak žalovaný nedisponoval voľnými pracovnými miestami, na zastávanie ktorých by žalobca spĺňal kvalifikačné predpoklady. Žaloba je nedôvodná, v konaní bola dostatočne preukázaná skutočnosť, že žalovaný nedisponoval v rozhodnom období žiadnym vhodným pracovným miestom pre žalobcu, pričom išlo o tzv. absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať v nadväznosti na čo poukazuje na rozhodnutie NS publikované pod R 51/97.

7. Žalobca vo svojej písomnej replike k vyjadreniu žalovaného uvádza, že na podanom odvolaní trvá v plnom rozsahu. Vyjadrenie žalovaného považuje len za snahu spochybniť tvrdenie odvolateľa. Súd zvýhodnil žalovaného tým, že pokiaľ boli pochybnosti, na ktoré poukazoval žalobca od počiatku, týkajúce sa toho, že mal žalobca písomne odmietnuť prostredníctvom oznámenia adresovaného zamestnávateľovi, že s preradením na iný druh práce, aký je dohodnutý v pracovnej zmluve nesúhlasí, súd aj žalovaný mohli klásť otázky advokátke, ktorá bola vypočutá ako svedkyňa, k formulácii tohto listu. Advokátka však svojim listom adresovaným zamestnávateľovi, nereagovala na žiadnu ponuku práce

od zamestnávateľa. Je teda zrejmé, ako už predtým uvádzal, že žalovaný si svoju ponukovú povinnosť nesplnil.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané podľa (ďalej len „“), že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu , aj náležitosti podľa s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa a , a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým rozhodol o veci samej a žalobu zamietol, je potrebné ako vecne správny podľa potvrdiť a v časti, ktorou rozhodol o trovách konania medzi stranami sporu je potrebné za použ. zrušiť a v tejto časti vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( ). Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

10. Súd prvej inštancie v záhlaví identifikovaným rozhodnutím zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, danou mu žalovaným ako zamestnávateľom zo dňa 21.03.2018, podľa . ( , ďalej len „ZP“) a náhrady mzdy. O trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

11. Žalobca namieta správnosť tohto rozhodnutia, ako aj procesného postupu súdu prvej inštancie, ktoré mu predchádzalo, posúdiac obsah odvolania uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. , , a (porušenie práva na spravodlivý proces, existencia inej vady spôsobilej mať za následok nesprávnosť rozhodnutia, nesprávne skutkové a právne závery), naplnenie ktorých vzhliadal v nesplnení si poučovacej povinnosti súdu voči nemu s následkom znemožnenia mu uplatňovať jeho procesné práva, v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, v nesprávnom hodnotení dôkazov, tiež nehospodárne vedenom dokazovaní, v nesprávnych skutkových záveroch a nesprávnej interpretácii aplikovaných právnych predpisov na zistený skutkový stav, ktoré kumulatívne mali za následok podľa jeho názoru nesprávne rozhodnutie vo veci. Ťažiskovo z hľadiska vecných námietok spochybňoval správnosť posúdenia (ne)splnenia hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede žalovaným, spočívajúcej v (ne)splnení povinnosti z jeho strany spočívajúcej v ponúknutí mu inej, pre neho vhodnej a jeho zdravotnému stavu zodpovedajúcej pracovnej pozície.

12. Odvolací súd za aplikácie ust. z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok (ust. ).

13. Procesné podmienky (podmienky konania) predstavujú základné procesné predpoklady na to, aby súd mohol autoritatívne vo veci rozhodnúť. Ich existencia a splnenie je predpokladom poskytnutia súdnej ochrany ohrozeným, alebo poškodeným subjektívnym právam v rozsahu Základných princípov , čo je cieľom civilného konania. Procesný kódex ich definuje ako podmienky, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť. Skúmanie splnenia procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas celého konania. Vadou predpokladanou v ust. trpí konanie v prípade, ak súd vec prejednal a rozhodol, napriek existujúcim nedostatkom týkajúcim sa procesných podmienok.

14. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa a existenciu takejto vady, odvolateľ ani netvrdil.

15. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal námietkou žalobcu o porušení jeho práva na spravodlivý proces v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie (odvolací dôvod uvedený v ust. ), naplnenie ktorého vzhliadal v nesprávnom hodnotení dôkazov, nesplnení

si poučovacej povinnosti súdu s následkom znemožnenia mu realizácie jeho procesných oprávnení, v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

16. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného odvolacieho dôvodu treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na splnenie mandukačnej (poučovacej) povinnosti súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, či na zachovanie rovnosti strán v konaní.

17. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že „sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda samotná procedúra prejednania veci (teda to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Najvyšší súd opakovane uviedol, že tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku, na čom zotrváva najvyšší súd aj za účinnosti (príkladmo , a ďalšie). Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, či ňou požadovaného právneho posúdenia, nie je jeho súčasťou (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. , , , a ďalšie). Najvyšší súd dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením - nesprávnym vyriešením niektorej právnej otázky súdom (viď R 54/2012 a , , , , , , a , tiež judikát R 24/2017)“.

18. Vo svetle vyššie uvedených teoretických východísk s ktorými sa odvolací súd plne identifikuje, tak dospel odvolací súd k záveru, že otázka správnosti spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, súčasťou práva na spravodlivý proces nie je, teda bez ohľadu aj na prípadnú ne(správnosť) v tomto smere (pokiaľ by aj bola konštatovaná, k naplneniu čoho však v posudzovanej veci nedošlo), by nebola spôsobilou k záveru, že prostredníctvom spôsobu vyhodnotenia vykonaného dokazovania a následnému v neprospech žalobcu vydanému rozhodnutiu, mu bola znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení a tým aj naplnený dôvod na odvolanie uvedený v ust. .

19. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal (posúdiac obsah odvolania) námietkou žalobcu o nedostatočnom, arbitrárnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

20. Nepreskúmateľnosť (nedostatok dôvodov) rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle , ale za tzv. inú vadu konania, (viď R 111/1998). Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998. Príkladmo v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. ústavný súd konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú vadu konania podľa “.

21. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.

b/ . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa “, vychádzajúc z ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom) uvedeným v ust. , inak ide o tzv. inú vadu konania ( ), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.

22. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je teda nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 SR, avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie, nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

23. Preskúmaním obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť pre uplatnenie druhej vety citovaného stanoviska R 2/2016, ktorá pripúšťa, že „celkom výnimočne sa v praxi môže vyskytnúť prípad, v ktorom písomné vyhotovenie rozhodnutia nebude obsahovať ani len zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu“. V súlade s právnymi závermi vyjadrenými v rozhodnutiach ESĽP môže však o takýto výnimočný prípad ísť len vtedy, keď nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vykazuje znaky (až) vady „najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” alebo vady „zásadnej, hrubej a podstatnej“, o ktorý prípad však v posudzovanej veci nešlo. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci totiž nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami toho

- ktorého účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle . Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. či sp. zn. ), čo plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní, rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu. Stačí teda, aby reagoval súd na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).

24. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa vyššie uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

25. Postupom súdu prvej inštancie z hľadiska namietaného nedostatku odôvodnenia rozsudku tak nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia netrpí ani takými nedostatkami, ktoré by boli spôsobilé k záveru o existencii tzv. inej vady konania, následkom ktorej by rozhodnutie vo veci bolo nesprávnym (dôvod na odvolanie uvedený v ust. ).

26. V konečnom dôsledku ako nedôvodnú z hľadiska naplnenia odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. vyhodnotil odvolací súd námietku žalobcu, že súd prvej inštancie si nesplnil svoju mandukačnú (poučovaciu) povinnosť voči nemu ako slabšej strane sporu v zmysle o tom, že sa v spore mohol nechať zastupovať advokátom, alebo odborovou organizáciou W., poukazujúc na to, že zvukové záznamy z pojednávaní takéto poučenie v uvedenom rozsahu neobsahujú.

27. Podľa , súd poskytuje stranám poučenia o ich procesných právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.

28. Podľa , súd pri prvom procesnom úkone vo vzťahu k zamestnancovi vhodným spôsobom zamestnanca poučí o možnosti zastúpenia a jeho procesných právach a povinnostiach nielen v rozsahu všeobecnej poučovacej povinnosti, ale poučí ho aj o dôkazoch, ktoré je potrebné predložiť, o možnosti podať návrh na neodkladné opatrenie, alebo zabezpečovacie opatrenie a o iných možnostiach potrebných na účelné uplatnenie alebo bránenie jeho práv.

29. Pravdou je, že zakotvenie poučovacej povinnosti súdom v procesnom kódexe vyplýva z ústavnoprávneho princípu práva na spravodlivý proces so zreteľom na rovnosť zbraní, opakovane judikovanú ESĽP. Mandukačná povinnosť sa dotýka len poučenia o procesných právach a povinnostiach, je vylúčené poučovať o hmotnom práve. Z dikcie vyplýva jej rozsah a toto ustanovenie je generálnou procesnou normou poučovacej povinnosti. V súvislosti s tzv. osobitnými procesnými postupmi, príkladmo v prípade individuálnych pracovnoprávnych sporov, o ktorý prípad ide tiež v posudzovanej veci sa toto ustanovenie aplikuje len subsidiárne a to s ohľadom na osobitnú extenzívnu (rozšírenú) mandukačnú povinnosť predpísanú pre takýto typ sporu v ust. v zmysle ktorého je povinnosťou súdu poučiť zamestnanca ako slabšiu stranu sporu už pri prvom procesnom úkone o možnosti jeho zastúpenia ( a/ ).

30. Preskúmaním obsahu spisového materiálu odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru, že súd prvej inštancie si bezo zbytku a v plnom rozsahu zákonom mu stanovenú mandukačnú povinnosť voči žalobcovi v postavení zamestnanca splnil spôsobom a rozsahom predpísaným nielen , ale tiež .

31. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že prvým procesným úkonom vo vzťahu k žalobcovi, bolo doručovanie mu vyjadrenia žalovaného k podanej žalobe, súčasťou ktorého bol v písomnej podobe mu zaslaný obsiahly súbor poučení o jeho procesných právach a povinnostiach, vrátane práva na jeho strane na zastúpenie, ktoré tento prevzal ako vyplýva z pripojenej doručenky dňa 13. 11. 2018. V konkrétnostiach bol takto poučený v rámci všeobecnej poučovacej povinnosti o práve zvoliť si advokáta na zastupovanie v súdnom konaní, tiež postupom podľa , o možnosti zastúpenia v prípade materiálnej núdze, možnosti a dôvodoch namietania zaujatosti sudcu (, ), o práve vyjadrenia v prípade neuznania nároku, možnosti produkovať prostriedky procesnej obrany a útoku, o následkoch nepopretia skutkových tvrdení protistrany ( ), vo všeobecnosti o koncentrácii sporového konania (,, ), následkoch neospravedlnenej neúčasti na pojednávaní ( ), podmienkach uloženia poriadkovej pokuty ( ), formách podaní ( ), a tiež bol v rámci individuálnych poučení (doplňujúcich) poučený o možnostiach vznesenia námietky miestnej príslušnosti ( ), spôsoboch doručovania písomností vrátane možnosti zvoliť si zástupcu na doručovanie ( a ), druhoch dôkazných prostriedkov, možnosti nariadenia neodkladného a zabezpečovacieho opatrenia ( a nasl. ), možnosti uzatvorenia zmieru ( ), možnosti dať sa zastupovať v spore odborovou organizáciou ( ), o príklone v takomto type sporu pokiaľ ide o rozsah dokazovania k vyšetrovacej zásade a o tom, že ustanovenia o sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania sa v tomto type sporu nepoužijú (, ). Nemožno teda pochybovať o tom, že mandukačná povinnosť súdu voči žalobcovi bola plne vyčerpaná. Pokiaľ žalobca nevyužil zákonom mu dané procesné oprávnenia v plnom rozsahu, pri splnení si mandukačnej povinnosti súdom, nemôže to rozhodne ísť na ťarchu správnosti postupu súdu prvej inštancie, ale výlučne samotného žalobcu.

32. V nadväznosti na to, odvolací súd v súvislosti s nedostatočným využívaním procesných oprávnení účastníkom, dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí

sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou, keďže je predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu svoje práva strácať, čo platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení vrátane využitia možnosti zastúpenia v spore, či produkovania procesných prostriedkov (tvrdení, návrhov na dokazovanie, predkladanie dôkazov a pod.).

33. Posúdením ďalšieho obsahu odvolania odvolací súd zistil, že zostávajúce odvolacie námietky žalobcu smerujú proti nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie na ktorých založil svoje rozhodnutie (dôvody na odvolanie, uvedené v ust. a ) .

34. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa . Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor. 35. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

36. Posúdením rozhodujúcich skutočností, vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, vedené tiež spôsobom a v rozsahu legitímneho príklonu k vyšetrovacej zásade s ohľadom na charakter sporu ( ), výsledky dokazovania vyhodnotil vo svetle princípov daných ust. a z dostatočne zisteného a správne vyhodnoteného skutkového stavu vyvodil tiež následne aj správny právny záver, o splnení zákonných predpokladov na ukončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného so žalobcom výpoveďou, pre naplnenie výpovedného dôvodu uvedeného v ust. . , ktoré má pôvod v zistení, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným vznikol postupom podľa a v dôsledku jednostranného právneho úkonu Mestského zastupiteľstva v V. a to rozhodnutia zo dňa 7. 9. 2017, ktorým bol odvolaný žalobca z funkcie K., bol na strane žalovaného legitímny dôvod pre skončenie pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou v zmysle uvedeného výpovedného dôvodu (keďže tento v dôsledku odvolania z funkcie K. prestal spĺňať požiadavky podľa ), za súčasne správneho záveru, že zo strany žalovaného nedošlo k porušeniu ust. , zakotvujúceho hmotnoprávnu podmienku platnosti takejto výpovede, spočívajúcu v ponukovej povinnosti preradenia žalobcu na pre neho inú vhodnú práce v mieste výkonu práce dohodnutého v pracovnej zmluve a to jednak z dôvodu, že v rozhodnom období žalovaný nedisponoval v mieste výkonu práce žalobcu dojednaného v pracovnej zmluve (Q.) žiadnou neobsadenou pracovnou pozíciou, ktorú by žalobca z hľadiska jeho zdravotného stavu mohol vykonávať, naviac tento písomne listom zo dňa 27.2.2018 adresovaným žalovanému oznámil svoj nesúhlas s preradením na iný druh práce, aký bol dohodnutý v pracovnej zmluve, z ktorého dôvodu nebola žaloba o neplatnosť takejto výpovede spôsobilá k inému, ako zamietajúcemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie a jeho rozhodnutie následne nespôsobilé k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu za použ. . Svoje rozhodnutie vzťahujúce sa k veci samej, ako bolo uvedené už v predchádzajúcich častiach tohto odôvodnenia, súd prvej inštancie dostatočne a presvedčivo odôvodnil, v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. . Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku vzťahujúceho sa k veci samej, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje ( ), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou zákonných ustanovení jednotlivých právnych predpisov.

37. Nad rámec uvedeného, vo vzťahu k vecným odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza:

38. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia, žalobca sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou danou mu žalovaným ako zamestnávateľom zo dňa 21.03.2018, z dôvodu uvedeného v ust. . ( ), ťažiskovo namietajúc nesplnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede danej ust. (absencia splnenia si ponukovej povinnosti pre žalobcu vhodnej práce).

39. Súd prvej inštancie ako vyplýva z bodu 10 odôvodnenia tohto rozhodnutia, žalobe žalobcu nevyhovel a ním identifikovanú výpoveď ako formu skončenia pracovného pomeru neposúdil ako neplatnú.

40. Odvolateľ (žalobca) ťažiskovo v princípe namieta, identicky ako pred súdom prvej inštancie, nesplnenie hmotnoprávnej podmienky danej ust. tvrdiac, že žalovaný mu žiadnu pre neho inú vhodnú prácu pred daním mu výpovede neponúkol napriek tomu, že vo svojich dalších zložkách (nad rámec pracoviska Q.) v rozhodnom období evidoval neobsadené pracovné miesta a tiež z dôvodu, že list jeho právnej zástupkyne týkajúci sa inej, pre neho vhodnej práce, súd nesprávne interpretoval.

41. V posudzovanej veci z obsahu spisového materiálu vyplýva, že dňa 27.08.2003 (čomu predchádzal úspech žalobcu vo výberovom konaní na miesto K.), bola uzatvorená pracovná zmluva medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom na dobu neurčitú, na pracovnú pozíciu „K.“, s dohodnutým miestom výkonu práce, vychádzajúc z obsahu tejto pracovnej zmluvy „Q.“, pričom medzi stranami sporu nebolo sporné, že táto zložka sídli v samostatnej budove.

42. Dňa 7.9.2017 bol žalobca mestským zastupiteľstvom V. odvolaný z funkcie K.. V období nasledujúcom po tomto odvolaní, sa žalobca stal práceneschopným.

43. Dňa 26.09.2017 bol vyhotovený lekársky posudok o zdravotnej nespôsobilosti žalobcu na výkon V..

44. Dňa 24.11.2017 bolo žalovanému predložené lekárske potvrdenie o zdravotnej nespôsobilosti žalobcu (vypracované odborným lekárom - kardiológom) zastávať pracovnú pozíciu Y.. Zároveň žalobca požiadal žalovaného o skončenie pracovného pomeru dohodou.

45. Žalovaný listom zo dňa 18.01.2018 oznámil žalobcovi, že nesúhlasí s ukončením pracovného pomeru z dôvodu uvedeného v ust. (zdravotná nespôsobilosť) dôvodiac tým, že žalobca bol odvolaný z funkcie K., čím je daný z jeho strany priestor na ukončenie pracovného pomeru podľa (zamestnanec prestal spĺňať požiadavky podľa ).

46. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom zo dňa 27.02.2018, došlým žalovanému dňa 01.03.2018, oznámil, že dňom 28.2.2018 ukončuje práceneschopnosť a preto žiada, aby bol preradený na vhodnú prácu v zmysle posudku, ktorý bol žalovanému doručený. V liste zároveň uvádza, že s preradením na iný druh práce, aký je dohodnutý v pracovnej zmluve nesúhlasí.

47. Dňa 26.03.2018 bola žalobcovi doručená výpoveď podľa z dôvodu, že žalobca stratil predpoklad na vykonávanie dovtedajšej práce. Vo výpovedi sa tiež uvádza, že žalovaný ako zamestnávateľ žalobcovi nemá možnosť prideliť dohodnutý druh práce, tiež, že nemá v súlade s ustanovením , možnosť ponúknuť mu inú pre neho vhodnú prácu a teda nemá možnosť ho ďalej zamestnávať v pracovnom pomere a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Tiež žalovaný vo výpovedi poukazuje na to, že nesúhlas s preradením na iný druh práce ako bol dohodnutý v pracovnej zmluve, t.j. práca K. žalobca predtým vyjadril prostredníctvom svojej právnej zástupkyne X.. P. S. a to listom doručeným mu dňa 01.03.2018. Návrh na prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou

na základe vo výpovedi identifikovaného výpovedného dôvodu, ako vyplýva z obsahu výpovede, bol doručený odborovej organizácii G. pri Mestskom úrade V. dňa 09.03.2018 a vzhľadom na to, že v priebehu 7 pracovných dní nedošlo k prerokovaniu výpovede, podľa ustanovenia v znení neskorších predpisov platí, že k prerokovaniu došlo.

48. Q.. B. V. (kardiológ) v liste zo dňa 28.08.2019 oznámil v priebehu konania súdu, že žalobcu začiatkom roku 2018 nepovažoval z hľadiska jeho zdravotného stavu za schopného vykonávať pozíciu V.. Bol by schopný vykonávať len administratívnu prácu v kancelárii.

49. Z dokazovania vyplynulo, že v rozhodnom období (pred udelením výpovede žalobcovi, ale ani následne v priebehu roka 2018), v mieste výkonu práce žalobcu dohodnutého pracovnou zmluvou, nebola žiadna neobsadená pracovná pozícia s výnimkou jedného miesta Y..

50. Podľa ak osobitný predpis ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako predpoklad vykonávania funkcie štatutárneho orgánu, alebo vnútorný predpis zamestnávateľa ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako požiadavku vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu, pracovný pomer s týmto zamestnancom sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou až po jeho zvolení alebo vymenovaní.

51. Podľa pracovný pomer možno skončiť a) dohodou, b) výpoveďou, c) okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe.

52. Podľa , , výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď podľa , nesmie počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca.

53. Podľa . , zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak zamestnanec prestal spĺňať požiadavky podľa .

54. Podľa § 63 ods. 2 písm. a/,b/ cit. zák. zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, iba vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.

55. Podľa výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.

56. Podľa neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

57. Výpoveď na rozdiel od dohody o skončení pracovného pomeru, je jednostranný adresovaný prejav vôle skončiť pracovný pomer bez ohľadu na vôľu druhého účastníka. Tak ako každý právny úkon, aj výpoveď je neplatná, ak nemá všetky potrebné náležitosti právneho úkonu. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v , ktoré vymedzuje taxatívne, t.j. okruh výpovedných dôvodov v zákone presne stanovuje. Výpovedný dôvod musí byť v čase doručenia výpovede daný (musí existovať).

58. Jedna zo skutkových podstát výpovedných dôvodov je obsiahnutá tiež v ust. , ktorá spočíva v nespĺňaní požiadaviek zamestnanca na výkon práce podľa , ktorá sa uplatňuje voči tým zamestnancom, u ktorých vznik pracovného pomeru je podmienený požiadavkou vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca v určitej pracovnej pozícii (voľba, vymenovanie, úspešné výberové konanie). Nespĺňanie požiadaviek podľa sa chápe ako objektívny stav, pri ktorom zavinenie zamestnávateľa nemá právny význam. Ide o stav, ktorý nastane potom, čo je zamestnanec v priamej riadiacej pôsobnosti odvolaný z funkcie, alebo sa funkcie vzdal.

59. Z hľadiska platnosti výpovede zamestnávateľa podľa , zákon vyžaduje splnenie právne relevantnej hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede zo strany zamestnávateľa uvedenej v ust. , spočívajúcej v ponuke pre zamestnanca z hľadiska jeho schopnosti a zdravotného stavu inej vhodnej práce a to v mieste výkonu jeho práce dohodnutého v pracovnej zmluve, samozrejme za predpokladu, že nejde o prípad objektívnej nemožnosti takúto prácu zo strany zamestnávateľa zamestnancovi ponúknuť. V mieste doterajšieho výkonu práce to môže byť akákoľvek práca, na ktorú zamestnanec spĺňa zdravotné predpoklady. Nesplnenie tejto hmotnoprávnej podmienky, má za následok neplatnosť výpovede. Pri ponukovom konaní zamestnávateľ nemusí zamestnancovi ponúknuť všetky svoje voľné a aktuálne disponibilné pracovné miesta, stačí, ak mu ponúkne jedno z nich. Ponuka vhodného zamestnania sa musí uskutočniť predtým, než zamestnávateľ dá zamestnancovi výpoveď. Ak zamestnávateľ v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, alebo žiadnu vhodnú prácu, svoju ponukovú povinnosť nemôže objektívne splniť. Predpokladom takéhoto záveru v súdnom spore je preukázanie, že pred tým, ako dal zamestnancovi výpoveď, v mieste výkonu jeho práce nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom z hľadiska zdravotného stavu zamestnanca pre neho vhodným, ktoré by mu mohol ponúknuť. Na platnosť výpovede zo strany zamestnávateľa má samozrejme dopad aj zistenie, že zamestnanec ponuku odmietol, čo je nepochybne dôležitá skutočnosť najmä v prípade súdneho sporu. Ponuková povinnosť sa teda viaže na existenciu inej, pre zamestnanca z hľadiska jeho schopností, ale predovšetkým zdravotného stavu, vhodnej práce, takže vhodná práca pre zamestnanca nie je taká, ktorá primárne nezodpovedá jeho zdravotnému stavu a v ďalšom tiež schopnostiam, alebo na ktorú zamestnanec nemá kvalifikáciu, pričom však je potrebné zdôrazniť, že musí ísť o prácu u zamestnávateľa v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Ak žiadne voľné pracovné miesto zamestnávateľ v mieste výkonu práce zamestnanca dohodnutého pracovnou zmluvou nemá, nemusí mu pracovné miesto ponúknuť.

60. V konkrétnosti posudzovanej veci z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že pracovný pomer, založený medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom, vznikol postupom podľa na základe úspešného výberového konania a následného menovania žalobcu do funkcie K. a na to nadväzujúceho uzatvorenia pracovnej zmluvy zo dňa 27.08.2003 na túto pozíciu na dobu neurčitú, s dohodnutým miestom výkonu práce Q..

61. Z dokazovania ďalej vyplynulo a medzi stranami ani nebolo sporným, že dňa 07.09.2017 došlo Mestským zastupiteľstvom v V. k odvolaniu žalobcu z funkcie K., teda nemožno pochybovať, že tým bola naplnená skutková podstata výpovedného dôvodu obsiahnutého v ust. , spočívajúca v tom, že žalobca v dôsledku rozhodnutia o jeho odvolaní z funkcie K. už nespĺňal požiadavku podľa a na strane žalovaného ako zamestnávateľa, vzniklo právo tento výpovedný dôvod ako formu skončenia pracovného pomeru so žalobcom uplatniť, k naplneniu čoho aj reálne došlo, keď dňa 26.03.2018 (keďže v medziobdobí nasledujúcom bezprostredne po odvolaní žalobcu z funkcie K. až do 28.02.2018 bol žalobca práceneschopným) bola žalobcovi doručená výpoveď podľa , ktorej neplatnosti sa v tomto spore domáha. Za vyššie uvedených okolností nemožno pochybovať o tom, že v dôsledku naplnenia skutkovej podstaty výpovedného dôvodu uvedeného v ust. v čase dania výpovede žalobcovi, jednoznačne bolo právo na strane žalovaného takúto výpoveď voči nemu uplatniť.

62. Bez právneho významu sú odvolacie námietky žalobcu, že žalovaný mal v čase dania mu výpovede možnosť uplatniť vo vzťahu k nemu tiež výpovedný dôvod uvedený v ust. (zdravotná nespôsobilosť žalobcu vykonávať dovtedajšiu prácu), o čom mal mať žalovaný vedomosť vzhľadom na doručený mu lekársky posudok o zdravotnom stave žalobcu, či ďalšia

námietka spočívajúca v tom, že uplatnenie výpovedného dôvodu podľa bolo zo strany žalovaného účelové, s cieľom diskvalifikovať sa z ponukovej povinnosti uvedenej v ust. , ako hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede.

63. Predovšetkým je potrebné si uvedomiť, že uplatniť voči zamestnancovi výpoveď, a to vo vzťahu ku ktorémukoľvek z výpovedných dôvodov taxatívne vymedzených v , je právom zamestnávateľa, nie jeho povinnosťou. Pokiaľ by aj v čase dania výpovede zamestnancovi došlo k naplneniu skutkových podstát niekoľkých výpovedných dôvodov, je na voľbe zamestnávateľa, ktorý z nich (a či vôbec) uplatní, prípadne má možnosť v jednej výpovedi uviesť aj niekoľko výpovedných dôvodov (judikatúra súdov takýto postup pripúšťa), v ktorom prípade by sa jednotlivé výpovedné dôvody skúmali každý zvlášť a samostatne by sa aj posudzovali aj ich účinky na ďalšie trvanie pracovného pomeru. O takýto prípad však v posudzovanej veci nejde. Zamestnávateľ (žalovaný) v konkrétnej dotknutej výpovedi doručenej žalovanému dňa 26.03.2018 uplatnil len jeden výpovedný dôvod, a to uvedený v ust. (strata predpokladu na vykonávanie dovtedajšej práce z hľadiska požiadaviek), a teda úlohou súdu v tomto konaní z hľadiska predmetnej žaloby bolo výlučne sa zaoberať a skúmať opodstatnenosť vo výpovedi uplatneného odvolacieho dôvodu a jeho účinku na ďalšie trvanie pracovného pomeru. Keďže žalobca sa domáha neplatnosti tejto konkrétnej výpovede, akékoľvek ďalšie prípadne aj existujúce dôvody, ktoré mohol, či podľa neho mal zamestnávateľ vo vzťahu k nemu výpoveďou uplatniť, sa tak stávajú obsolentnými. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že uplatnením dotknutého výpovedného dôvodu sa snažil žalovaný obísť zákonom stanovenú mu ponukovú povinnosť, z ktorého dôvodu nemal voči nemu tiež uplatniť ním požadovaný výpovedný dôvod uvedený v ust. (jeho zdravotná nespôsobilosť), tak nad rámec už konštatovanej možnosti voľby na strane zamestnávateľa, pokiaľ ide o uplatnenie ním zvoleného výpovedného dôvodu (samozrejme za predpokladu naplnenia jeho skutkovej podstaty), tak táto námietka žalobcu nemá opodstatnenie ani z hľadiska toho, že ponuková povinnosť zamestnávateľa ako hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede zakotvená v ust. , je zákonom stanovená pre platnosť výpovede nielen vo vzťahu k výpovednému dôvodu uvedenému v ust. (uplatnenia ktorého výpovedného dôvodu sa žalobca dožaloval), ale aj vo vzťahu k výpovednému dôvodu, ktorý reálne zamestnávateľ voči žalobcovi ako zamestnancovi v dotknutej výpovedi, neplatnosti ktorej sa tento domáha, aj uplatnil ( ).

64. Ťažisko ďalších odvolacích námietok žalobcu v odvolacom konaní (identicky ako pred súdom prvej inštancie) spočíva v jeho tvrdení o neplatnosti danej mu výpovede pre nesplnenie hmotnoprávnej podmienky zakotvenej v ust. , spočívajúcej v tom, že žalovaný mu pred daním výpovede neponúkol inú, pre neho vhodnú prácu.

65. Vychádzajúc z obsahu žalobou napadnutej výpovede, v rámci nej žalovaný oboznámil žalobcu s tým, že v súlade s ust. , nemá možnosť ponúknuť mu inú, pre neho vhodnú prácu a teda ho ani naďalej zamestnávať v pracovnom pomere, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. A nad rámec toho tiež vo výpovedi poukazuje na to, že žalobca nesúhlas s preradením na iný druh práce ako bol dohodnutý v pracovnej zmluve, t.j. práca K., zároveň vyjadril prostredníctvom jeho právnej zástupkyne, listom doručeným žalovanému dňa 01.03.2018, čo teda indikuje k záveru (samozrejme za preukázania rozhodujúcich skutočností), že v čase dania výpovede žalobcovi, objektívne na strane žalovaného nebola možnosť tohto zamestnať z dôvodu absencie voľnej pracovnej pozície v mieste výkonu práce žalobcu dohodnutého pracovnou zmluvou, zodpovedajúceho jeho zdravotného stavu. Keďže žalobca túto skutočnosť namietal, súd prvej inštancie správne zameral svoje dokazovanie vo svetle príklonu k vyšetrovacej zásade ovládajúcej tento druh sporového konania (individuálny pracovný spor) zakotvenej v ust. , a aj nad rámec návrhov na doplnenie dokazovania produkovaných stranami sporu na zistenie, či v rozhodnom období (v období pred daním výpovede žalobcovi) žalovaný v mieste výkonu práce žalobcu, dohodnutého pracovnou zmluvou, disponoval takým voľným pracovným miestom, zodpovedajúcim zdravotnému stavu žalobcu (s ohľadom na v tom čase existujúci lekársky posudok o zdravotnom stave žalobcu), vo vzťahu ku ktorému by bolo možné prijať záver, že malo byť predmetom splnenia si ponukovej povinnosti voči žalobcovi. Nedôvodne v tomto smere žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie týmto smerom zameraným a vykonaným dokazovaním konal nehospodárne, pretože ex post mal zisťovať voľné pracovné miesta u žalovaného v mieste výkonu práce žalobcu, keďže zodpovedanie tejto otázky bolo zásadným pre zodpovedanie žalobcom produkovanej procesnej obrany o nesplnení si

ponukovej povinnosti zamestnávateľom, a prostredníctvom takto vedeného dokazovania tiež došlo k naplneniu vyšetrovacej zásady, ktorou je tento typ sporu ovládaný ( ).

66. Ako už bolo vyššie uvedené, vychádzajúc z obsahu pracovnej zmluvy, strany pracovnoprávneho vzťahu (žalobca ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ) si ako miesto výkonu práce dohodli „Q.“, pričom nie je sporné, že táto zložka žalovaného sídli v samostatnej budove. Z listín, ktoré tvoria súčasť spisového materiálu, ako aj z výpovede svedka Q. Q., ktorý na základe výberového konania zastával od 01.01.2018 (teda v období pred daním výpovede žalobcovi) pracovnú pozíciu K. vyplýva, že na Q. v rozhodnom období (v konkrétnosti od 01.06.2018) bola len jedna neobsadená pracovná pozícia, a to miesto Y., z výkonu ktorej pracovnej pozície však (vychádzajúc z lekárskeho posudku, ktorý bol žalovanému doručený v roku 2017 zo strany žalobcu, týkajúceho sa jeho zdravotnej nespôsobilosti, v spojitosti s písomným oznámením kardiológa Q.. B. V. zo dňa 28.08.2019), bol z hľadiska zdravotného žalobca v roku 2018 diskvalifikovaný (nebo spôsobilý túto prácu vykonávať), čo v konečnom dôsledku ani samotný žalobca nespochybňuje. Pokiaľ žalobca tvrdí, že bol spôsobilý vykonávať administratívne práce, vo svetle čoho namieta, že ho mohol žalovaný zamestnať na mestskej polícii v pozícii obsluhy existujúceho kamerového systému, tak z vykonaného dokazovania vyplýva, že takáto pracovná pozícia voľná v rozhodnom období u žalovaného nebola. Je síce pravdou, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, že výhľadovo bola u žalovaného úvaha o tom, že by sa mal rozšíriť počet pracovníkov obsluhujúcich na Q. kamerový systém, keďže bolo nainštalovaných 17 kamier (reálne však bolo funkčných len 9 kamier), ktorý kamerový systém však v rozhodnom období obsluhoval len jeden pracovník a napriek tomu, že v organizačnom poriadku bolo uvažované výhľadovo, že by mohli tento obsluhovať až 4 ľudia, reálne v roku 2018 na toto rozpočtované mzdové prostriedky neboli (rozumej nad rámec jedného reálne obsadeného takéhoto pracovného miesta), a k zmene v tomto smere nedošlo nielen v priebehu roku 2018, ale ani následne v čase, keď v priebehu konania súd tohto svedka vypočúval. Za danej situácie preto ani reálne nemožno hovoriť o tom, že v čase dania výpovede, žalovaný disponoval neobsadeným pracovným miestom na pozíciu obsluhy kamerového systému, ktoré by bolo spôsobilé aj z hľadiska zdravotného stavu byť vyhovujúcim pre žalobcu. Za existencie tohto zistenia pri súčasnom závere, že v tom čase v mieste výkonu práce žalobcu bola voľná len jedna pracovná pozícia, a to miesto Y., ktoré z hľadiska zdravotného stavu, a to nespochybňuje ani samotný žalobca, nebolo spôsobilé k tomu, aby ho tento mohol zastávať, odvolací súd sa plne identifikuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že výpoveď daná žalobcovi nemôže byť pre žalobcom tvrdenú nesplnenú si ponukovú povinnosť neplatnou, keďže objektívne si žalovaný z dôvodov vyššie uvedených, túto ponukovú povinnosť vo vzťahu k žalobcovi v rozhodnom období, t.j. v období pred daním mu výpovede, splniť ani nemohol.

67. Bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, vzhľadom k vyššie uvedeným zisteniam, je tiež žalobcom produkovaná polemika o nesprávnej interpretácii súdom prvej inštancie obsahu listu, ktorý žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne zaslal žalobcovi (zo dňa 27.02.2018 došlým žalovanému dňa 01.03.2018), ktorým podľa súdu mal oznámiť zamestnávateľovi, že nesúhlasí so svojím preradením na iný druh práce, aký je dohodnutý v pracovnej zmluve.

68. Pravdou je, že na obsah tohto listu odkazuje písomná výpoveď daná žalobcovi v kontexte, resp. nad rámec oboznámenia v rámci nej žalobcu, o nemožnosti žalovaného splniť si voči nemu ponukovú povinnosť pre absenciu pre neho vhodného voľného pracovného miesta v mieste výkonu jeho práce. Vychádzajúc z obsahu tohto listu, oznamuje totiž žalobca žalovanému, že dňom 28.02.2018 ukončuje dovtedajšiu práceneschopnosť a preto žiada, aby bol preradený na vhodnú prácu v zmysle posudku, ktorý bol žalovanému doručený a zároveň v ňom priamo formuluje, že s preradením na iný druh práce aký je dohodnutý v pracovnej zmluve, nesúhlasí. Je potrebné prisvedčiť tak žalovanému, ako aj súdu prvej inštancie, že v liste zvolená formulácia vo svetle zaužívaných interpretačných pravidiel, nasvedčuje v prospech záveru o vyjadrenom nesúhlase žalovaného s preradením na iný druh práce, ako ten, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve, teda pozíciu K., čo samozrejme nebolo v tom čase už reálne možné, keďže už bol z tejto funkcie žalobca odvolaný. Žalobca síce tvrdí, že ide o nesprávnu interpretáciu jeho listu, avšak žiadnym racionálne udržateľným spôsobom nevysvetľuje rozpor medzi jeho takýmto v písomnej forme zachyteným prejavom vôle a jeho skutočnou vôľou (ak tvrdí, že bola diferentná), ktorú naviac ani zrozumiteľne nekomunikoval v priebehu sporu a k jej objasneniu neprispel ani obsah svedeckej výpovede advokátky, ktorá v jeho mene tento list formulovala. Nad rámec toho, aj keď by bolo možné pripustiť polemiku o tom, či obsah tohto listu možno považovať za jednoznačnú a nespochybniteľnú vôľu žalobcu odmietnuť akúkoľvek inú pracovnú pozíciu (ktorá by mu prípadne aj bola

mohla byť zo strany žalovaného ponúknutá v nadväznosti na jeho odvolanie z funkcie K.) akú dovtedy zastával, a či obsah tohto listu do určitej miery nemožno považovať za vnútorne rozporný (na jednej strane v ňom formuluje požiadavku na pridelenie vhodnej práce, na strane druhej vyjadruje nesúhlas s pridelením inej, ako v pracovnej zmluve definovanej práce) tak vo výsledku akékoľvek zistenie v tomto smere, by bolo právne bezvýznamným, teda nespôsobilým k dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia za stavu, že z vykonaného dokazovania vyplynula objektívna nemožnosť žalobcu ďalej zamestnávať pre absenciu takého voľného pracovného miesta v mieste výkonu práce dojednaného v pracovnej zmluve, ktoré by zdravotnému stavu žalobcu bolo zodpovedalo. Inak povedané, bez ohľadu na obsah tohto listu, či jeho samotnú existenciu, súd prvej inštancie k odlišným záverom dospieť nemohol, keďže bez ohľadu naň, si objektívne žalovaný ponukovú povinnosť splniť ani nemohol a na jeho obsahu (i keď ho vo výpovedi zmieňuje) ani objektívnu nemožnosť ho zamestnať nezakladá.

69. Nedôvodne tiež žalobca vo vzťahu k ponukovej povinnosti zamestnávateľa namieta, že tento v rozhodnom období disponoval v rámci iných svojich zložiek s voľnými pracovnými miestami, ktoré podľa názoru žalobcu, mohol z hľadiska svojej kvalifikácie zastávať. Ako už bolo vyššie uvedené, ponuková povinnosť zamestnávateľa pre prípad uplatnenia výpovedného dôvodu uvedeného v ust. v spojitosti s , je viazaná na miesto výkonu práce zamestnanca dohodnuté v pracovnej zmluve. presne nedefinuje, akým spôsobom si majú zamestnanec so zamestnávateľom miesto výkonu práce dohodnúť. V tomto smere majú zmluvné strany širokú zmluvnú voľnosť. Správne dohodnutie miesta výkonu práce sa následne vo svojich právnych dôsledkoch premieta do výpovedných dôvodov a na tomto právnom základe ovplyvňuje aj možnosť splnenia si ponukovej povinnosti, tak ako aj v posudzovanej veci. V závislosti od toho, akým širokým, či zužujúcim spôsobom si v pracovnej zmluve zmluvné strany miesto výkonu práce dohodnú, len v jeho intenciách potom aj možno uvažovať okrem iného tiež pre prípad uplatnenia výpovedného dôvodu, na ktorý je viazaná ponuková povinnosť zamestnávateľa, o povinnosti zamestnávateľa si svoju ponukovú povinnosť v tomto zmysle splniť. Hľadiskom relevantným pre určenie miesta výkonu práce je povaha vykonávanej práce a pracovná pozícia dohodnutá v pracovnej zmluve. Obvyklým miestom výkonu práce je buď sídlo zamestnávateľa, alebo tiež len jeho jednotlivej organizačnej zložky, či časti, ako tomu bolo tiež v konkrétnostiach posudzovanej veci. Pokiaľ na podmienky danej veci si zmluvné strany dohodli ako miesto výkonu práce (logicky vo väzbe na pracovnú pozíciu zmluvou dohodnutú, ktorú žalobca zastával), zložku Q. v rámci pôsobnosti žalovaného, potom len v týchto intenciách bolo možné uvažovať o ponukovej povinnosti žalovaného, pokiaľ ide o voľné pracovné miesto vhodné pre žalobcu, s poukazom na ním uplatnený výpovedný dôvod. Extenzívna predstava žalobcu, že ponuková povinnosť žalovaného sa vzťahovala na akékoľvek pracovné miesto v akejkoľvek jeho organizačnej zložke nad rámec miesta výkonu práce dohodnutého pracovnou zmluvou, je tak neudržateľná, nemajúca oporu v platných právnych predpisoch.

70. Za daných okolností potom je potrebné sa plne identifikovať so záverom súdu prvej inštancie v tom, že tvrdenie žalobcu o nesplnení hmotnoprávnej podmienky pre platnosť výpovede spočívajúcej v ponukovej povinnosti žalovaného voči žalobcovi, nebolo dôvodným.

71. Bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, sú tiež námietky žalobcu o nemožnosti prerokovania jeho výpovede odborovou organizáciou pre jej nefunkčnosť, či nečinnosť. Nad rámec toho, že ide o skutkové tvrdenia, ktoré pred súdom prvej inštancie produkované neboli, za súčasného neunesenia povinnosti tvrdenia a preukázania, že tieto ako tzv. novoty, nie sú z hľadiska zákonných predpokladov uvedených v ust. diskvalifikované z odvolacieho prieskumu, odvolací súd uvádza, že nefunkčnosť, či nedostatok aktivity odborovej organizácie pôsobiacej u zamestnávateľa za predpokladu doručenia jej žiadosti o prerokovanie výpovede danej zamestnancovi (ktorú skutočnosť pred súdom prvej inštancie žalobca nespochybňoval), nie je spôsobilý k záveru o nesplnení zákonných predpokladov pre platnosť takejto výpovede, bez ohľadu na to, či výpoveď bola, či nebola ňou z akýchkoľvek dôvodov prerokovaná.

72. V konečnom dôsledku nedôvodne žalovaný namieta nemorálnosť danej mu výpovede.

73. Pravdou je, že v rámci pracovnoprávnych vzťahov môže dôjsť k rôznym právnym situáciám, keď výkon práv a povinností z týchto vzťahov bude v rozpore s dobrými mravmi (teda so všeobecne zaužívanou morálkou) na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Rozpor s dobrými mravmi v prípade výpovede predpokladá, že motívy výpovede nie sú v súlade so základnými

zásadami právneho poriadku, k naplneniu čoho príkladmo dochádza pri výpovedi zamestnávateľa z dôvodu náboženského presvedčenia zamestnanca, či dôvodu uzatvorenia manželstva, či tehotenstva, narodenia dieťaťa a podobne. Pri existencii takýchto tvrdení, súd z hľadiska platnosti skončenia pracovného pomeru skúma nielen splnenie všetkých hmotnoprávnych podmienok výpovede zamestnávateľa, tak ako ich zakotvuje , ale zaoberá sa aj existenciou skutočností, ktoré by z tohto pohľadu mohli viesť k uplatnenému výpovednému dôvodu. O takýto prípad však v posudzovanej veci nejde. Ako už bolo vyššie uvedené, pracovnoprávny vzťah medzi zmluvnými stranami bol založený postupom podľa , a teda bez ohľadu na akékoľvek ďalšie skutočnosti, odvolaním žalobcu z pozície K. došlo bez pochybností k naplneniu skutkovej podstaty zamestnávateľom uplatneného výpovedného dôvodu a za týchto okolností, pokiaľ svoje právo zamestnávateľ na tomto skutkovom základe voči žalobcovi aj uplatnil a výpoveď z tohto dôvodu mu aj reálne dal, nemožno samotnú výpoveď hodnotiť ako šikanózne uplatnenie práva z jeho strany.

74. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej, tak nebolo možné posúdiť inak, ako nespôsobilé v prospech neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

75. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej je vecne správne, podľa toto v uvedenom rozsahu potvrdil. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

76. V konečnom dôsledku odvolací súd preskúmaval správnosť rozhodnutia tiež v súvisiacej časti o trovách konania.

77. V zmysle odvolaním žalobcu dotknutého výroku o trovách konania, súd prvej inštancie vychádzajúc zo zásady úspechu ( ) priznal žalovanému ako plne vo vzťahu k žalobcovi úspešnému, nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia, možnou aplikáciou sa nezaoberal, pravdou je, že žalobca sa pred súdom prvej inštancie priamo jeho aplikácie vo svoj prospech nedomáhal, i keď nepriaznivý sociálny aspekt na jeho strane opakovane aj vo vzťahu k dôvodom podania žaloby vo veci samej dával do pozornosti a žalovaný v priebehu konania pre prípad svojho úspechu (resp. späťvzatia žaloby) nevylúčil možnosť vzdania sa nároku na náhradu trov konania. Podľa názoru odvolacieho súdu, tak bol dôvod otázku trov konania aj bez výslovne takto formulovanej žiadosti (i keď obsah prednesov žalobcu k tomu indikoval) posudzovať tiež vo svetle možnosti uplatnenia moderačného práva súdu.

78. Rozhodnutie o trovách konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania.

79. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

80. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

81. Podľa , výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

82. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci a zásadou zodpovednosti zavinenia na zastavení konania. Len výnimočne nemusí súd úspešnej strane priznať náhradu trov konania, resp. povinnosť neúspešnej strane, nahradiť trovy konania protistrane. Môže tak urobiť podľa . Ide o ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na tú stranu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať preto z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.

83. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa opodstatnene vedúcu k aplikácii ust. možno vzhliadnuť jednak v osobných, majetkových a zárobkových pomeroch (sociálny aspekt) a jednak v okolnostiach sporu.

84. Úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (požadovaného výroku rozhodnutia) a výroku súdneho rozhodnutia k dotknutej strane sa vzťahujúcemu. V konkrétnostiach danej veci preto možno prisvedčiť súdu, že za stavu právoplatného zamietnutia žaloby vo vzťahu k žalobcovi, je potrebné považovať vo svetle zásady jeho neúspechu v spore, za stranu úspešnú žalovaného, ktorému v princípe prináleží nárok voči žalobcovi na plnú náhradu trov konania. Pravdou tiež je, že žalobca sa pred súdom prvej inštancie aplikácie ust. vo svoj prospech priamo to takto formulujúc nedomáhal, to však nediskvalifikovalo súd prvej inštancie a následne tiež odvolací súd, aby pri existencii tvrdení o nepriaznivom sociálnom aspekte neúspešnej strany (žalobcu), vo svetle uvedeného ustanovenia, otázku náhrady trov konania medzi týmito dotknutými stranami neposudzoval, teda nevysporiadaval sa tiež s možným uplatnením moderačného práva súdu v otázke náhrady trov konania majúceho pôvod v ust. , k naplneniu čoho doposiaľ nedošlo.

85. Z práva na spravodlivý proces garantovaného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva povinnosť súdu vytvoriť pre strany procesný priestor, umožňujúci im vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému využitiu tzv. moderačného práva podľa , pokiaľ sa taký postup zvažuje, strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k nemu zaujala stanovisko, prípadne vzniesla dôkazné návrhy, ktoré by mohli aplikáciu tohto ustanovenia ovplyvniť, čo je významné hlavne v odvolacom konaní, kde po rozhodnutí už nemá strana procesný nástroj uplatnenia námietok na rozdiel od rozhodnutia súdu prvej inštancie, kedy tieto námietky môže uplatniť aspoň ex post v odvolaní.

86. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní v zásade správne vychádzal z ust. a vzhľadom na plný úspech žalovanej strany v spore, konštatoval vznik nároku na jej strane na náhradu trov, ktoré jej v konaní vznikli zo strany neúspešného žalobcu. Avšak vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o náhrade trov konania sa nezaoberal existenciou dôvodov umožňujúcich mu uplatnenie tzv. moderačného práva, z dôvodu vytvorenia procesného priestoru stranám sporu na vyjadrenie svojho stanoviska k možnej v prospech žalobcu (či už čiastočnej, alebo úplnej) vo svetle ním tvrdeného nepriaznivého sociálneho aspektu na jeho strane, či okolnostiam sporu, aplikácii ust. , v záujme zachovania vytvorenia priestoru argumentácie stranám pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, odvolací súd rozhodnutie v tejto časti za použ. zrušil a vrátil vec v tomto rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( ).

87. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci, bude vyzvať s poukazom na možnú úvahu moderovania trov konania žalobcu na predloženie dôkazov o jeho komplexných pomeroch, tiež žalovaného ako možnej dotknutej strany sporu na vyjadrenie sa k možnej aplikácii ust. na prospech žalobcu, príp. na vznesenie dôkazných návrhov k nemu sa vzťahujúcich a následne posúdiť existenciu okolností umožňujúcich využitie tzv. moderačného práva, vysporiadať sa tiež s prípadnými námietkami, ak vyplynú z vyjadrení strán a z hľadiska zákonných predpokladov daných uvedeným ustanovením posúdiť, či tieto indikujú v prospech žalobcu na využitie tohto výnimočného postupu a o nároku na náhradu trov konania opätovne rozhodnúť. Svoje rozhodnutie je súd prvej inštancie povinný odôvodniť v súlade so zásadami uvedenými v ust. .

88. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa .

89. Podľa rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí aj o náhrade trov odvolacieho konania.

90. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).