Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/72/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Ing. E. V.,

zastúpenej JUDr. E. S., proti odporcovi S., IČO: X., zastúpenému JUDr. A. B.B., o určenie

neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a iné, vedenej na Okresnom súde Bratislava

I pod sp.zn. , o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 8. decembra 2009, sp.zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 8. decembra 2009, sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 4. apríla 2005, č.k. -153 v spojení

s opravným uznesením z 15. februára 2006, č.k. -171 určil, ţe výpoveď daná

navrhovateľke listom odporcu z 25. januára 2002 a doručeným navrhovateľke 28. januára

2002 je neplatná a pracovný pomer trvá naďalej. Odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľke

titulom náhrady mzdy sumu 228. 444,- Sk brutto (7. 582,95 €) a vo zvyšku návrh zamietol.

Odporcovi uloţil povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy právneho zastúpenia v sume

57. 853,- Sk (1. 920,36 €) na adresu právnej zástupkyne navrhovateľky, do 15 dní.

Z vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe odporca si dostatočným spôsobom nesplnil

svoju ponukovú povinnosť voči navrhovateľke. Neponúkol jej voľné, vhodné miesta v rámci

svojej organizačnej štruktúry tak, aby jedno z nich mohla navrhovateľka prijať vzhľadom

na svoje vzdelanie, prax a mzdovú úroveň, ktorú dosahovala pri odvolaní z funkcie,

respektíve pri zaradení do funkcie vedúcej finančného oddelenia, ktorú vykonávala

od 1. apríla 1998 do 1. januára 1999. Pôvodne navrhovateľkou prijaté pracovné miesto by

bolo vhodným pracovným miestom vzhľadom na jej vzdelanie a prax, avšak za splnenia

povinnosti priznať navrhovateľke plat zodpovedajúci jej vzdelaniu, odbornej spôsobilosti,

v rozpätí mzdového poriadku odporcu, ktorý platil v rozhodnom čase. Súd prvého stupňa

konštatoval, ţe ponúknutá výška platu nezodpovedala zauţívanej praxi odporcu

pri zamestnávaní pracovníkov na odbornej úrovni navrhovateľky. Poukázal aj na tú

skutočnosť, ţe navrhovateľka bola predsedníčkou odborového orgánu a v tejto súvislosti bol

preto potrebný súhlas odborovej organizácie odporcu s ukončením pracovného pomeru medzi

účastníkmi konania v zmysle , ktorý udelený nebol. Prvostupňový súd

s poukazom na vykonané dokazovanie dospel k záveru, ţe v prejednávanej veci moţno

od odporcu spravodlivo poţadovať, aby navrhovateľku naďalej zamestnával, keď zákonom

stanoveným spôsobom nebola spochybnená činnosť odborovej organizácie odporcu. Preto

návrhu na vyslovenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a určenie trvania

pracovného pomeru vyhovel. S poukazom na ustanovenie priznal

navrhovateľke náhradu mzdy za obdobie od 1. júna 2002 do 31. decembra 2002 v celkovej

sume 228 444 Sk, keď vychádzal z priemerného zárobku navrhovateľky za rozhodné obdobie

v sume 38 074 Sk (1. 263,82 €) mesačne. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 142

ods. 3

Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu rozsudkom z 15. marca 2007 sp.zn.

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach zmenil a návrh zamietol.

Dospel k záveru, ţe odporca postupoval v súlade s ustanoveniami § 65 ods. 2, 3 Zákonníka

práce v spojení s , keď naplnenie výpovedného dôvodu

videl v tom, ţe navrhovateľka bola k 12. decembru 2001 odvolaná z funkcie ekonomickej

riaditeľky a odmietla ponuku zamestnávateľa vykonávať prácu zodpovedajúcu jej kvalifikácii.

Odporca si ako zamestnávateľ splnil tzv. ponukovú povinnosť, keď navrhovateľke ponúkol

prechod na prácu pre ňu vhodnú, ktorá zodpovedala jej zdravotnému stavu, schopnostiam

i kvalifikácii a táto bola dokonca ochotná na toto voľné miesto prejsť, avšak napokon ho

odmietla z dôvodu, ţe neboli splnené ňou poţadované mzdové nároky. To, akú mzdu jej

zamestnávateľ ponúkol, povaţoval odvolací súd za nerozhodné. Navrhovateľke bolo v súlade

s ponúknuté zaradenie na inú prácu zodpovedajúcu jej

kvalifikácii a rozhodnutie, či túto ponuku vyuţije, bolo výlučne na nej. Keďţe túto pracovnú

príleţitosť odmietla, bola dovŕšená podmienka uvedená v ustanovení

pre platnosť výpovede. Pokiaľ išlo o účasť odborových orgánov pri rozviazaní pracovného

pomeru, odvolací súd povaţoval za správne na daný prípad aplikovať ustanovenie § 59 ods. 4

veta za bodkočiarkou , t.j. ţe za daných okolností nemoţno

od zamestnávateľa spravodlivo poţadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Odporcovi

nepriznal náhradu trov konania z dôvodu, ţe tento si nesplnil povinnosť uloţenú v ustanovení

Najvyšší súd Slovenskej republiky na odvolanie navrhovateľky uznesením

z 26. septembra 2007, sp.zn. rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, ţe konanie odvolacieho súdu bolo postihnuté inou vadou,

majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Iná vada,

ktorou bolo postihnuté konanie pred odvolacím súdom spočívala v tom, ţe odvolací súd

dospel k odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k zamietnutiu návrhu v odvolaním

napadnutej časti, avšak iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého

stupňa a bez toho, aby sám v potrebnom rozsahu zopakoval alebo doplnil dokazovanie

v zmysle a zadováţil si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie

dôkazov v zmysle

Krajský súd v Bratislave po doplnení dokazovania rozsudkom (v poradí druhým)

z 8. decembra 2009, sp.zn. , rozsudok súdu prvého stupňa v znení opravného

uznesenia z 15. februára 2006, č.k. -171 v jeho napadnutých častiach zmenil tak,

ţe návrh zamietol. Navrhovateľke uloţil povinnosť zaplatiť do rúk advokáta JUDr. A. B.

trovy dovolacieho konania vo výške 287,46 €, do troch dní. Náhradu trov prvostupňového

a odvolacieho konania odporcovi nepriznal. Po doplnení dokazovania výsluchom svedkov

a oboznámením sa s listinnými dôkazmi dospel na rozdiel od súdu prvého stupňa k

právnemu záveru, ţe odporca si svoju tzv. ponukovú povinnosť splnil ponúknutím jej

pracovného miesta, zodpovedajúceho kvalifikácii navrhovateľky, jej zdravotnému stavu

i schopnostiam. Skutočnosť, ţe navrhovateľka bola ochotná na toto pracovné miesto prejsť

a napokon ho odmietla z dôvodu, ţe neboli splnené ňou poţadované mzdové nároky, znamená

splnenie podmienky pre platné rozviazanie pracovného pomeru vyplývajúcej z § 46

. Výšku mzdy ponúknutú navrhovateľke povaţoval odvolací súd

za nerozhodnú, keďţe ponúknuté pracovné miesto zodpovedalo vzdelaniu navrhovateľky

a preto rozhodnutie, či túto ponuku vyuţije bolo výlučne na nej. K účasti odborových orgánov

pri rozviazaní pracovného pomeru s navrhovateľkou výpoveďou, odvolací súd uviedol, ţe

na základe vykonaného dokazovania nie je moţné uzavrieť, ţe podľa § 59 ods. 4 veta pred

bodkočiarkou , odmietol príslušný odborový orgán odporcu udeliť súhlas

s výpoveďou z pracovného pomeru navrhovateľky dôvodiac tým, ţe z listu O. z 28. januára

2002 vyplýva, ţe navrhovateľka predsedníčkou O. pri riaditeľstve S. platne zvolená nebola,

nakoľko voľba nových orgánov bola v rozpore so stanovami O.. Rozhodnutie o trovách

konania odôvodnil odvolací súd § 142 ods. 1

v spojení s a odporcovi priznal náhradu trov dovolacieho konania.

Náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania odporcovi nepriznal, keďţe si právo

na ich náhradu podľa neuplatnil.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala včas dovolanie navrhovateľka,

ktoré odôvodnila tým, ţe napadnutý rozsudok spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci

(dovolací dôvod podľa ). Ţiadala tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť

krajskému súdu na ďalšie konanie alebo ho zmeniť a jej návrhu vyhovieť v celom rozsahu.

Namietla právny záver odvolacieho súdu vyslovený v napadnutom rozsudku, ţe nakoľko

odmietla odporcom ponúknuté voľné pracovné miesto, došlo k splneniu jeho ponukovej

povinnosti a tým k dovŕšeniu podmienky stanovenej v zákonnom ustanovení § 46 Zákonníka

práce, keďţe odmietnutie ponúkaného nového pracovného miesta v konaní preukázané

nebolo. Uviedla, ţe túto ponuku nikdy neodmietla, nesúhlasila iba s výškou stanovenej mzdy,

ktorú odporca na dané miesto určil. Postup odporcu pri stanovení mzdy na ponúkané vhodné

pracovné miesto bol protiprávny, vykonaný v rozpore s vtedy platnými vnútropodnikovými

predpismi a kolektívnou zmluvou odporcu a najmä v rozpore s čl. III Základných zásad

, ktorým napriek tomu, ţe majú dôleţitý význam pri aplikačnej činnosti súdu,

odvolací súd nevenoval ţiadnu pozornosť a preto došlo k porušeniu zásady práva na rovnaké

zaobchádzanie. Mzda ako odmena za prácu nemôţe byť v súvislosti s vhodným pracovným

miestom irelevantná, nakoľko je odrazom práva zamestnanca na spravodlivé a uspokojivé

pracovné podmienky. Jej ponúknuté vhodné voľné pracovné miesto, ktoré odporca

bezpodmienečne viazal na mzdu v rozpore so mzdovými predpismi a kolektívnou zmluvou,

povaţovala za obmedzujúce a diskriminujúce. Namietla i právny záver odvolacieho súdu, ţe

nebola za predsedu ZO pri riaditeľstve odporcu zvolená platne a poukázala na skutočnosť, ţe

sám odporca závodný výbor ako príslušný odborový orgán rešpektoval, keď o súhlas

k výpovedi navrhovateľky z pracovného pomeru poţiadal a tento mu súhlas neudelil.

Zdôraznila, ţe vnútorné otázky a pomery odborovej organizácie a záleţitosti odborov nie je

súd oprávnený skúmať. Ak by totiţ platilo, ţe závodný výbor ako príslušný odborový orgán

na spolurozhodovaní o ukončení pracovného pomeru s členom príslušného odborového

orgánu kompetentný nebol, platila by fikcia, ţe odporca príslušný odborový orgán

o predchádzajúci súhlas s výpoveďou vôbec nepoţiadal.

Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľky uviedol, ţe vzhľadom

na vecnú správnosť napadnutého rozsudku, navrhuje dovolanie podľa

zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. So skutkovým a právnym

vyhodnotím veci odvolacím súdom sa stotoţnil v celom rozsahu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) proti rozhodnutiu, ktoré

moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu a dospel k záveru, ţe dovolanie navrhovateľky je dôvodné.

Z ustanovenia vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Dovolanie navrhovateľky smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu

vo veci samej, a preto je procesne prípustné.

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov,

ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať vţdy,

či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie

v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v (t.j. či v danej veci

nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom

konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci

právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie

konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti

účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom

nesprávne obsadeným).

Odňatím moţnosti konať sa v zmysle rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1) odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2) to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3) moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,

ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. Dovolací súd dospel k záveru, ţe o takýto prípad

v prejednávanej veci ide z dôvodu, ţe rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, ţe kaţdý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, kaţdý

má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa Slovenskej

republiky, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť

zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia ().

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie

v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy ().

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001

, z 13. novembra 2002 , z 5. apríla 2007).

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa ţalobca

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril ţalovaný prípadne iný účastník konania,

stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,

aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil,

ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Právo účastníka a povinnosť súdu na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia

vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je podstatnou náleţitosťou

kaţdého rozhodnutia súdu. Citované zákonné ustanovenie treba chápať aj z hľadiska práv

účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého

súčasťou je aj právo na súdne konanie, a vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko

z 21. januára 1999) tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,

na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci.

Tak odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu musia mať náleţitosti uvedené v ustanovení

( ). Musia obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti

a spravodlivosti výroku rozsudku. Ako uţ dovolací súd uviedol vyššie, súdy sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia musia vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a ich

myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom

na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne

závery, ktoré prijali. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť

rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu

pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j.

musí byť preskúmateľné.

V tejto súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť to, ţe pri zmene

rozhodnutia podľa odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím rozhodnutie súdu

prvého stupňa. Jeho zmeňujúce rozhodnutie musí preto obsahovať úplné a výstiţné

odôvodnenie (výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku

rozsudku). V odôvodnení svojho rozhodnutia sa preto odvolací súd musí vysporiadať

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení

dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným

dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia je

preukázať správnosť rozsudku a umoţniť kontrolu správnosti rozhodnutia súdu v konaní

o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. Len takéto rozhodnutie moţno

označiť za plne preskúmateľné ( a v spojení s ).

Zákonom poţadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku

( v spojení s ) je nie len formálnou poţiadavkou, ktorou sa má

zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých

a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak

v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto poţiadavky

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu a ţe takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho

súdu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. ).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania ale

len tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny stav (uznesenie z 23. júna 2004 sp. zn. III. 209/04).

Z obsahu spisu vyplýva, ţe navrhovateľka pracovala u odporcu na základe pracovnej

zmluvy z 1. apríla 1998, uzavretej na dobu neurčitú. Menovacím dekrétom zo 4. januára 1999

došlo k zmene pracovného pomeru navrhovateľky zaloţeného pracovnou zmluvou tak, ţe

pracovný pomer navrhovateľky bol zaloţený menovaním podľa

a navrhovateľka bola menovaná do funkcie ekonomickej riaditeľky na G.odporcu. Odporca

navrhovateľku z tejto funkcie odvolal písomne 10. decembra 2001 (navrhovateľka si

odvolanie osobne prevzala 11. decembra 2001 ) a zároveň jej ponúkol pracovné miesto na

oddelení C. vo funkcii referent alebo vedúci C. s miestom výkonu práce v B.. Navrhovateľka

písomným podaním zo 17. decembra 2001 ponúknuté pracovné zaradenie vedúci C. prijala

a uviedla, ţe zodpovedá jej vzdelaniu a praxi a zároveň odporcu poţiadala o „vystavenie

príslušnej zmeny v jej pracovnej zmluve“, vrátane uvedenia mzdových podmienok v zmysle

Mzdového poriadku, ktorý je súčasťou kolektívnej zmluvy odporcu. Odporca okrem dohody

o pracovnom zaradení predloţil navrhovateľke s účinnosťou od 18. decembra 2001 mzdový

výmer, ktorým jej bola stanovená základná mesačná mzda vo výške 12. 000,- Sk (398, 32 €)

v tarifnej triede 6.

Na základe uvedeného navrhovateľka písomne listom zo 7. januára 2002 odporcovi oznámila,

ţe návrh na uzavretie Dohody o pracovnom zaradení po odvolaní z funkcie, ktorý jej bol

predloţený 4. januára 2002 pre neslnenie mzdových podmienok, neprijíma.

Odvolací súd síce po zrušení jeho rozsudku (rozsudok z 15. marca 2007, sp.zn.

) dovolacím súdom uznesením z 26. septembra 2007, sp.zn.

doplnil dokazovanie výsluchom svedkov (Ing. A. J., E. A., Ľ. K.) a oboznámením sa

s obsahom listinných dôkazov, avšak k akým skutkovým zisteniam odvolací súd na základe

takto vykonaného procesného dokazovania dospel, vo svojom rozhodnutí vôbec neuvádza, t.j.

uvedené dôkazy (poznatky, ktoré z nich súd získal) nevyhodnotil nielen jednotlivo a uţ vôbec

nie v ich vzájomnej súvislosti, tak ako mu to zákon ukladá.

Povinnosťou odvolacieho súdu bolo totiţ splnenie ponukovej povinnosti posúdiť

najmä vzhľadom na opakované námietky navrhovateľky, vykonaním dokazovania v tomto

smere zistiť, či odporca pri plnení svojich povinností, ktoré mu ukladá § 65 ods. 3 alebo § 46

ods. 2 bol vedený „poctivým zámerom“ alebo či nepostupoval v rozpore

s ustálenými dobrými mravmi a s priamym úmyslom spôsobiť zamestnancovi ujmu, keďţe

v takom prípade je nutné jeho konanie hodnotiť ako zneuţitie výkonu práva v zmysle čl. III

Základných zásad . Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí právne neposúdil

ani ďalšie opakované námietky navrhovateľky a to, ţe výška mzdy, ktorá jej bola určená

odporcom na ponúknuté voľné pracovné miesto, nebola v súlade so mzdovými predpismi

odporcu.

Z ustanovenia vyplýva, ţe zamestnávateľ môţe dať

zamestnancovi výpoveď, pokiaľ nejde o výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny alebo

z dôvodu, pre ktorý moţno okamţite zrušiť pracovný pomer, iba vtedy ak a/ nemá moţnosť

ho ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dojednané ako miesto výkonu práce, ani v mieste

jeho bydliska, a to ani po predchádzajúcej príprave, b/ zamestnanec nie je ochotný prejsť

na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo

dojednané ako miesto výkonu práce, alebo v jeho bydlisku, alebo sa podrobiť predchádzajúcej

príprave na túto inú prácu.

Podľa , uplynutím volebného obdobia, odvolaním

z funkcie, ani vzdaním sa funkcie, sa pracovný pomer nekončí. Zamestnávateľ

so zamestnancom dohodne jeho ďalšie zaradenie u zamestnávateľa na inú prácu

zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, prípadne na inú, pre neho vhodnú prácu. Ak zamestnávateľ

nemá pre zamestnanca takú prácu alebo zamestnanec ju odmietne, je daný výpovedný dôvod

podľa § 46 ods. 1 písm. c); odstupné poskytované zamestnancom pri organizačných zmenách

patrí len v prípade rozviazania pracovného pomeru po odvolaní z funkcie v súvislosti s jej

zrušením v dôsledku organizačnej zmeny. Pre skončenie tohto pracovného pomeru platia inak

ustanovenia o skončení pracovného pomeru dojednaného pracovnou zmluvou.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá, ţe ak bol zamestnanec odvolaný

z funkcie, do ktorej bol menovaný, bude naďalej u zamestnávateľa vykonávať inú prácu

určenú dohodou účastníkov, ktorá zodpovedá jeho kvalifikácii, prípadne inú, pre neho vhodnú

prácu. Za inú vhodnú prácu sa povaţuje taká práca, ktorú je zamestnanec spôsobilý

vykonávať vzhľadom k svojmu zdravotnému stavu, kvalifikácii a schopnostiam (§ 37 ods. 5

). V prípade, ak zamestnávateľ nemá pre zamestnanca takúto prácu alebo ak

zamestnanec takúto prácu odmietne, teda ak k dohode o jeho ďalšom pracovnom zaradení

u zamestnávateľa z týchto dôvodov nedôjde, zamestnávateľovi je daná moţnosť riešiť tento

stav výpoveďou z dôvodov uvedených v . Zakotvenie

tejto nevyvrátiteľnej právnej domnienky dovoľuje zamestnávateľovi rozviazať pracovný

pomer so zamestnancom výpoveďou bez toho, aby ju bolo potrebné viazať na organizačné

dôvody uvedené v . Znamená to, ţe pri skúmaní platnosti

výpovede podľa v súvislosti s Zákonníka

práce, nie je potrebné zaoberať sa tým, či sa stal tento zamestnanec skutočne

pre zamestnávateľa nadbytočným vzhľadom k rozhodnutiu zamestnávateľa alebo príslušného

orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o zníţení stavu zamestnancov za účelom

zvýšenia efektívnosti práce alebo o iných organizačných zmenách. Skutková podstata tohto

výpovedného dôvodu je naplnená uţ tým, ţe zamestnávateľ nemá pre zamestnanca prácu

primeranú jeho kvalifikácii alebo inú vhodnú práca, alebo ţe zamestnanec takúto prácu

odmietne.

Prejav vôle a tým aj právny úkon moţno urobiť vţdy len tým spôsobom, ktorý

nevzbudzuje pochybnosti o skutočnostiach, ktoré mal účastník právneho vzťahu v úmysle

prejaviť. V súlade so všeobecne uplatňovanou zásadou dobromyseľnosti a spravodlivosti

v právnych vzťahoch výslovne zakotvuje, ţe kaţdý právny úkon

v pracovnoprávnych vzťahoch treba posudzovať tak, aby so zreteľom na okolnosti, za ktorých

sa urobil, zodpovedal pravidlám slušnosti a občianskeho spoluţitia (§ 240 ods. 3 Zákonníka

práce).

Okolnosťami, za ktorých sa právny úkon urobil, treba rozumieť súbor skutočností,

ktoré majú alebo môţu mať vplyv na celkový obsah právneho úkonu. Vzhľadom

na skutočnosť, ţe nevymedzuje pojem „pravidlá slušnosti a občianskeho

spoluţitia“, treba nimi zásadne rozumieť všeobecne uznávané pravidlá správania a spoluţitia

v zmysle spoločnosťou všeobecne uznávaných kritérií slušného správania, hierarchie

spoločensky uznávaných morálnych hodnôt a zásad občianskeho spoluţitia.

Z ustálenej súdnej praxe (viď napr. R 51/1997) vyplýva, ţe splnenie povinností

vyplývajúcich pre zamestnávateľa z ustanovenia je

hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede z dôvodov uvedených v ustanovení § 46

ods. 1 písm. c) . So zreteľom na uvedené treba zdôrazniť, ţe povinnosť

zamestnávateľa pred výpoveďou urobiť ponuku, má v podstate povahu smerujúcu k uzavretiu

dohody o preradení na inú prácu (k zmene dohodnutých pracovných podmienok ohľadom

druhu vykonávanej práce, teda aj mzdy) v zmysle . Ak zamestnávateľ

takúto ponuku urobí, je potom výlučne na rozhodnutí zamestnanca, či túto ponuku prijme,

alebo odmietne. Pokiaľ zamestnanec ponúknutú pracovnú príleţitosť odmietne, je tým

splnená hmotnoprávna podmienka uvedená v pre platnosť

výpovede z pracovného pomeru. Splnenie tejto povinnosti ešte pred daním výpovede musí

preukázať zamestnávateľ. Zároveň platí, ţe nemoţnosť zamestnanca ďalej zamestnávať

znamená, ţe zamestnávateľ nemá pre zamestnanca ţiadnu prácu, ide tu teda o absolútnu

nemoţnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zmysel tejto hmotnoprávnej podmienky spočíva

v ochrane pracovného pomeru tým, ţe pred jeho skončením uprednostňuje zmenu

dojednaných pracovných podmienok a ţe aţ po splnení stanovených podmienok umoţňuje

jednostranné skončenie pracovného pomeru výpoveďou. Vzhľadom k tomu, ţe účinky

výpovede nastávajú aţ jej účinným doručením zamestnancovi, k tomuto momentu je potrebné

posudzovať aj splnenie vyššie uvedenej hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede. Ide

o povinnosť zamestnávateľa urobiť zamestnancovi ponuku smerujúcu k uzavretiu dohody

o prevedení na inú prácu. Inou vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca

zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ moţno aj kvalifikácii zamestnanca. Jedná sa

teda o prácu, ktorú je zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav, schopnosti

a kvalifikáciu spôsobilý vykonávať. Okrem toho výkon tejto povinnosti zamestnávateľa

musí byť v súlade so zásadou vyplývajúcou z čl. III , v zmysle ktorého

výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s pravidlami

slušnosti a občianskeho spoluţitia a nikto nesmie tieto práva zneuţívať na škodu druhého

účastníka pracovno-právneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

V zmysle uvedeného právny úkon – vyjadrenie navrhovateľky v liste, ktorým

reagovala na ponuku pracovného miesta zamestnávateľom a v ktorom výslovne uviedla, ţe

iba vzhľadom na ponúkanú mzdu, ponúknuté pracovné miesto neprijíma, je nutné povaţovať

iba za prejav nesúhlasu so zaradením na ponúkané pracovné miesto v súvislosti s určenou

mzdou. Navrhovateľka totiţ v priebehu celého konania tvrdila, ţe ponúknuté pracovné miesto

neodmietla, nesúhlasila iba s ponúkanou mzdou, ktorej výšku povaţovala za určenú v rozpore

so mzdovými predpismi a kolektívnou zmluvou odporcu. Bolo preto povinnosťou

odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku právne posúdiť a vysporiadať sa

najmä s otázkou, či mzda, ktorú odporca navrhovateľke na voľné pracovné miesto ponúkol,

bola v súlade s v tomto čase platným mzdovým poriadkom a či podmienky ponúknutého

pracovného miesta sa pribliţovali k podmienkam, za ktorých navrhovateľka vykonávala

pôvodnú prácu. Zmyslu a účelu ponukovej povinnosti podľa ustanovenia § 46 ods. 2

totiţ zodpovedá ponúknutie inej práce zamestnancovi za podmienok, ktoré

sa čo najviac pribliţujú k podmienkam, za ktorých pôvodnú prácu vykonával.

Zamestnávateľ nemusí byť totiţ vţdy v súvislosti s rozviazaním pracovného pomeru

výpoveďou vedený pri plnení povinností vyplývajúcich z ustanovenia § 65 ods. 3 vetra druhá

alebo poctivým zámerom. Ak sa ukáţe, ţe zamestnávateľ

nepristúpil k týmto povinnostiam s cieľom (zámerom) naplniť uţ vyššie uvedený účel, ale

v rozpore s ustálenými dobrými mravmi s priamym úmyslom spôsobiť zamestnancovi ujmu,

je nutné jeho konanie hodnotiť ako zneuţitie výkonu práva a výpoveď z pracovného pomeru

nemôţe poţívať právnu ochranu a tento právny úkon je potrebné povaţovať za neplatný.

Je preto odvolaciemu súdu nutné vytknúť, ţe pre posúdenie platnosti výpovede

z pracovného pomeru a splnenie ponukovej povinnosti odporcu, neposudzoval konanie

odporcu z pohľadu ustanovenia a námietky navrhovateľky

v tomto smere v napadnutom rozsudku vôbec právne neposúdil.

Odvolací súd neodôvodnil ani svoj záver, prečo nemoţno od odporcu spravodlivo

poţadovať, aby navrhovateľku ďalej zamestnával. V odôvodnení rozhodnutia je iba odkaz

na „dané okolnosti“ bez ich konkretizácie a keďţe odvolací súd túto otázku posúdil rozdielne

s prvostupňovým súdom, nie je moţné tento povaţovať za presvedčivý a ani zákonný.

Výpoveď alebo okamţité zrušenie pracovného pomeru je zamestnávateľ povinný

vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom ( ).

Podľa , ak ide o člena príslušného odborového orgánu,

ktorý je oprávnený spolurozhodovať so zamestnávateľom, v čase jeho funkčného obdobia

a v dobe jedného roka po jeho skončení, je zamestnávateľ povinný poţiadať príslušný

odborový orgán o predchádzajúci súhlas na opatrenie podľa predchádzajúceho odseku.

Za predchádzajúci súhlas sa povaţuje tieţ, ak príslušný odborový orgán písomne neodmietol

udeliť zamestnávateľovi súhlas v dobe do 15 dní odo dňa, keď oň zamestnávateľ poţiadal.

Zamestnávateľ môţe pouţiť súhlas podľa predchádzajúceho odseku len v lehote dvoch

mesiacov od jeho udelenia ( ).

Z ustanovenia vyplýva, ţe ak príslušný odborový orgán

odmietol udeliť súhlas podľa odseku 2, sú výpoveď alebo okamţité zrušenie pracovného

pomeru z tohto dôvodu neplatné, pokiaľ sú však ostatné podmienky výpovede alebo

okamţitého zrušenia splnené a súd v spore podľa § 64 zistí, ţe od zamestnávateľa nemoţno

spravodlivo poţadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, sú výpoveď alebo okamţité

zrušenie pracovného pomeru platné.

Dovolací súd poukazuje na to, ţe pri posudzovaní, či bol splnený predpoklad

pre platné rozviazanie pracovného pomeru uvedený v ustanovení. § 59 ods.1 Zákonníka

práce, súd skúma len to, či príslušný odborový orgán prerokoval výpoveď alebo okamţité

skončenie pracovného pomeru. To, akým spôsobom tento orgán vec prejednal, je jeho

vnútornou záleţitosťou, ktorú súd nie je oprávnený preskúmavať.

Za zmätočný a nepreskúmateľný sa javí potom aj záver odvolacieho súdu

v napadnutom rozsudku, z ktorého vyplýva, ţe odborový orgán odporcu neodmietol udeliť

súhlas s výpoveďou z pracovného pomeru navrhovateľky, keďţe táto nebola platne zvolenou

predsedníčkou OZO pri riaditeľstve odporcu, nakoľko voľba nových orgánov bola v rozpore

so stanovami O..

Odvolací súd pri svojom zmeňujúcom rozhodnutí postup odporcu vo vzťahu

k navrhovateľke v súvislosti s výškou mzdy, určenej pre ponúknuté voľné pracovné miesto

právne nevyhodnotil a obmedzil sa iba na konštatovanie, ţe výška mzdy je v súvislosti

so splnením si ponukovej povinnosti podľa úplne nerozhodná.

Takýto právny záver odvolacieho súdu je však predčasný. Povinnosťou odvolacieho súdu

totiţ bolo právne posúdiť, či postup odporcu nebol v rozpore so zákazom diskriminácie a či

odporca nezneuţil svoje právo na škodu navrhovateľky tak, ako to v priebehu celého konania

tvrdila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na to, ţe objektívne

právo predpokladá, ţe výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému právnou

normou. Ak však účastník právneho vzťahu síce formálne koná v medziach svojho práva, ale

prostredníctvom jeho realizácie sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide

síce o výkon práva, ale o chybný výkon práva. Takéto konanie je totiţ realizované nie

za účelom dosiahnutia výsledkov, ktoré má pozitívne právo v úmysle chrániť, ale len za tým

účelom, aby sa formálne dosiahol súlad so zákonom. Preto je potrebné povaţovať takýto

výkon práva, aj keď je formálne v súlade so zákonom, za výkon práva len zdanlivý. Účelom

takéhoto konania nie je totiţ výkon práva, ale snaha poškodiť druhého účastníka právneho

vzťahu.

Z uvedeného je podľa dovolacieho súdu zrejmé, ţe odvolací súd zaťaţil svoje konanie

a rozhodnutie vadou ( ), ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní

postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť vecne správne. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 8. marca 2011

JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová