Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14CoPr/3/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Alena Roštárová, v právnej veci žalobkyne: Ing. H. I., nar. XX.X.XXXX, U. 1. mája XX, E., právne zast.: JUDr. Dušan Repák, Krížna 47, Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a náhradu funkčného platu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. , zo dňa 15.02.2019, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. , zo dňa 15.02.2019, v napadnutej časti, p o t v r d z u j e.

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava I vo veci neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a náhrady funkčného platu rozhodol tak, že určil, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou č. 17758/2013/11, zo dňa 14.02.2013, je neplatné a štátnozamestnanecký pomer žalobkyne u žalovaného trvá. Žalovaného súd prvej inštancie ďalej zaviazal na zaplatenie náhrady funkčného platu vo výške 37.400,50 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy podľa valorizácie funkčného platu v predmetnej platovej triede. Vo zvyšnej časti náhrady funkčného platu spolu s príslušenstvom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

2. Žaloba bola odôvodnená na tom skutkovom základe, že žalobkyni bola dňa 14.02.2013 daná výpoveď z dôvodu zrušenia jej štátnozamestnaneckého miesta vo funkcii hlavného radcu, odboru financovania úradu z dôvodu, že pre ňu žalovaný v čase výpovede nemal iné vhodné štátnozamestnanecké miesto a žalobkyňa sa so žalovaným nedohodli inak. Žalobkyňa napadla platnosť výpovede pre nedodržanie jej materiálnych náležitostí spočívajúcich v 1. nesplnení zákonnej povinnosti žalovaného poskytnúť žalobkyni iné vhodné miesto, ktorým podľa nej žalovaný v čase výpovede disponoval (napr. na odbore kontroly, verejného obstarávania a iné miesta), 2. nesplnení povinnosti žalovaného dohodnúť sa inak, 3. nedodržaní postupu vopred prerokovať organizačné zmeny a ich dopad na konkrétnych zamestnancov so Základnou organizáciou odborového zväzu Justície SR pri Ministerstve spravodlivosti SR, 4. prerokovaní organizačných zmien s odbormi bez uvedenia konkrétnych mien zamestnancov, ktorých sa organizačné zmeny dotkli, 5. oznámení a doručení výpovede žalobkyni dňa 14.02.2013 o 11.50 hod. bez prítomnosti zástupcu odborovej organizácie, 6. oneskorenom písomnom vyhotovení záznamu z mimoriadneho zasadnutia odborovej organizácie, ktoré sa uskutočnilo dňa 14.02.2013. Podľa žaloby žalobkyňa pracovala u žalovaného 19 a pol roka v agende rozpočtu ministerstva. Mala za to, že zrušenie

jej miesta bolo cielené a účelové. Napriek zrušeniu jej miesta a výpovede zo strany zamestnávateľa sa dňa 02.05.2013 dostavila na pracovisko a svoj úmysel zotrvať v štátnozamestnaneckom pomere priamo uviedla riaditeľke odboru financovania úradu. Žalovaný jej však listom č. 17758/2013/32 zo dňa 30.04.2013 oznámil, že jej štátnozamestnanecký pomer končí výpoveďou.

3. Žalovaný dňa 15.8.2013 doručil súdu vyjadrenie, v ktorom žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že žalobkyni bola daná výpoveď z dôvodu uvedeného v ustanovení o štátnej službe, teda z dôvodu zrušenia jej štátnozamestnaneckého miesta, ku ktorému skutočne došlo s účinnosťou od 15.02.2013 rozhodnutím vedúcej služobného úradu č. XXXXX/XXXX/XX/X zo dňa 13.02.2013. Organizačné zmeny súvisiace s účinnosťou Organizačného poriadku č. 1/2013 ako i možnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou boli vopred prerokované so zástupcami odborovej organizácie na stretnutí dňa 14.02.2013, o čom svedčí aj záznam z mimoriadneho zasadnutia odborovej organizácie. K skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo spôsobom predpokladaným zákonom - výpoveďou podľa Zákona o štátnej službe. Pri výpovednom dôvode podľa Zákona o štátnej službe platí zásada, že rozhodnutie o zrušení štátnozamestnaneckého miesta a výber konkrétneho miesta, ktoré má byť zrušené, patrí výlučne služobnému úradu a súd nie je oprávnený rozhodnutie preskúmať (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , resp. ). Výpoveď zo strany služobného úradu bola vyhotovená písomne a žalobkyni bola riadne doručená, keďže túto prevzala osobne u žalovaného dňa 14.02.2013. Podľa žalovaného výpoveď obsahuje výpovedný dôvod a je definovaná označením zákonného ustanovenia, tiež skutkovým vymedzením (poukázaním na zrušenie štátnozamestnaneckého miesta a na dôvod zrušenia - organizačná zmena). Žalovaný poukázal na Zákona o štátnej službe a uviedol, že sa ponuková povinnosť vzťahuje na tie štátnozamestnanecké miesta, ktoré sú voľné a vhodné v okamihu doručenia výpovede, t. j. nie pred týmto, ale ani po tomto momente. Ku dňu 14.2.2013, v čase doručenia výpovede žalobkyni, bolo u neho voľné štátnozamestnanecké miesto v pozícii štátny radca - 9. platová trieda v odbore verejného obstarávania kancelárie vedúcej služobného úradu. Kvalifikačným predpokladom na obsadenie štátnozamestnaneckého miesta však bolo jednak dosiahnuté vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, ale aj odborná spôsobilosť na verejné obstarávanie podľa o verejnom obstarávaní, tiež praktické skúsenosti v uvedenej oblasti. Keďže žalobkyňa nespĺňala podmienku osobitného kvalifikačného predpokladu na obsadenie štátnozamestnaneckého miesta (odborná spôsobilosť na verejné obstarávanie), bolo podľa žalovaného zrejmé, že jej toto miesto nemohol ponúknuť, pričom podľa jeho uvedenia v čase doručenia výpovede nedisponoval iným vhodným štátnozamestnaneckým miestom. Žalovaný nespochybnil, že v čase doručenia výpovede boli štátnozamestnanecké miesta, na ktoré žalobkyňa poukázala a vo vzťahu ku ktorým doručila listinné dôkazy, obsadené dočasne - teda štátnymi zamestnancami v dočasnej štátnej službe, avšak uviedol, že neboli fyzicky voľné, napriek tomu, že boli obsadené v dočasnej štátnej službe. Pokiaľ by sa tie miesta mali ponúknuť žalobkyni, potom by žalovaný musel skončiť so štátnymi zamestnancami v dočasnej službe štátnozamestnanecký pomer. Podľa žalovaného teda tieto miesta neboli voľné a nemohli byť žalobkyni ponúknuté. Skonštatoval tiež, že pre žalobkyňu neboli ani vhodné, pretože išlo o miesta s inými platovými triedami, do akej bola žalobkyňa zaradená a líšili sa aj opisom štátnozamestnaneckého miesta. Žalovaný ďalej uviedol, že na základe rozhodnutia orgánu odborovej organizácie - členského výboru č. 2/2013 zo dňa 12.02.2013 boli predseda a dvaja ďalší jeho členovia poverení na prerokovanie možností skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou so zamestnancami v dôsledku pripravovaných organizačných zmien súvisiacich s prijatím Organizačného poriadku č. 1/2013. V rozhodnutí bolo uvedené, že sa prerokovanie považuje za platné, ak sa ho z poverených osôb zúčastnia minimálne 2 osoby. Následne dňa 13.02.2013 sa uskutočnilo osobné stretnutie poverených osôb so zástupcami žalovaného. Dňa 14.02.2013 sa uskutočnilo mimoriadne stretnutie zástupcov odborov a zástupcov žalovaného, ktorého účelom bolo prerokovanie možného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou v prípade zamestnancov, ktorých sa organizačná zmena mala konkrétne dotknúť, vrátane žalobkyne. Poverení zástupcovia odborov mali k dispozícii všetky materiály súvisiace s organizačnou zmenou prebiehajúcou u žalovaného. Podpísaním zápisnice o rokovaní bez akýchkoľvek výhrad dali poverení zástupcovia odborov zreteľne najavo, že sú dostatočne informovaní o prejednávaných skutočnostiach, a s plánovaným postupom žalovaného vo veci skončenia štátnozamestnaneckých a pracovných pomerov zamestnancov súhlasili. Zo záznamu z mimoriadneho zasadnutia odborovej organizácie so zástupcami žalovaného zo dňa 14.02.2013 vyplýva, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne výpoveďou bolo riadne vopred prerokované so zástupcami odborov. Žalovaný tvrdil, že preto nie je pravdou, že štátnozamestnanecké miesto žalobkyne bolo zrušené bez vedomia jej nadriadených, keďže

sa uskutočnilo na základe návrhu jej generálnej riaditeľky. Pokiaľ ide o doručenie výpovede, žalovaný uviedol, že sa uskutočnilo bez prítomnosti zástupcu odborovej organizácie. Ich prítomnosť však nebola potrebná, pretože k prerokovaniu organizačných zmien a jednotlivých výpovedí došlo za prítomnosti zástupcov odborov pred doručením výpovede. 4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie v predmetnej veci rozhodol rozsudkom (v poradí prvým) č. k. -191 zo dňa 04.07.2014 tak, že žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Podľa odôvodnenia rozsudku v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný porušil niektorú zo svojich povinností v rámci ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou výpoveďou, keď preukázal, že v čase výpovede nemohol ponúknuť žalobkyni iné vhodné pracovné miesto a v čase výpovede a počas plynutia výpovednej doby ju nemohol trvalo preložiť v rámci služobného úradu. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -227, zo dňa 31.03.2016, zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia v prejednávanej veci nebolo sporné, že štátnozamestnanecké miesto obsadené žalobkyňou bolo rozhodnutím vedúcej služobného úradu zrušené. Týmto podľa odvolacieho súdu došlo k naplneniu prvej z podmienok platnosti výpovede podľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe. K otázke prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov odvolací súd uviedol, že výpoveď daná žalobkyni bola riadne predbežne prerokovaná, keďže z listinných dôkazov založených v spise vyplýva, že zástupcovia zamestnancov boli riadne oboznámení s obsahom prijatej organizačnej zmeny s dopadom na štátnozamestnanecké miesta s tým, že niektoré štátnozamestnanecké miesta budú zrušené a zamestnancom budú ponúknuté iné vhodné pozície alebo bude s nimi ukončený štátnozamestnanecký pomer výpoveďou podľa § 47 písm. b) Zákona o štátnej službe. Rovnako bol týmto zástupcom predložený menný zoznam zamestnancov, ktorých sa organizačná zmena týkala. Ohľadom ponukovej povinnosti zo strany žalovaného odvolací súd uviedol, že v tejto otázke je možné sčasti aplikovať závery súdnej praxe týkajúce sa otázky splnenia si ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa , hoci sa naň ustanovenie zákona o štátnej službe neodvoláva. Podľa názoru odvolacieho súdu v prípade štátnozamestnaneckého miesta za vhodnú prácu je možné považovať i takú prácu, pri ktorej nie je celkom využitá kvalifikácia zamestnanca. Ak teda zamestnávateľ neponúkne štátnemu zamestnancovi v stálej štátnej službe voľné štátnozamestnanecké miesto primerané jeho kvalifikácii a zodpovedajúce jeho zdravotnému stavu a schopnostiam, ale ponúkne mu iba iné voľné miesto neprimerané jeho kvalifikácii, na ktoré zamestnanec nie je ochotný prejsť, nie sú splnené podmienky platnosti výpovede. Rozhodnutie, či táto ponuka bude využitá, je dané výlučne zamestnancovi, ktorý môže túto pracovnú príležitosť odmietnuť a teda zamestnanec musí mať možnosť vybrať si aj menej kvalifikovanú prácu, ak bude chcieť u zamestnávateľa ostať. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že štátnozamestnanecké miesta, na ktoré žalovaný v období od januára 2013 až do apríla 2013 vyhlásil výberové konania, boli v čase doručovania výpovede obsadené štátnymi zamestnancami v dočasnej štátnej službe, a preto neboli voľnými vhodnými miestami. Vychádzajúc z koncepcie zákona o štátnej službe je zrejmé, že tieto štátnozamestnanecké miesta žalovaný žalobkyni, ako štátnej zamestnankyni v stálej štátnej službe, mohol ponúknuť, a to jednak vzhľadom na znenie Zákona o štátnej službe, ktoré terminologicky nerozlišuje štátnozamestnanecké miesto v dočasnej a stálej štátnej službe, jednak vzhľadom na , , , a Zákona o štátnej službe. 5. V súlade s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v uznesení č. k. -227 zo dňa 31.03.2016, ktorým bolo pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vrátený mu na ďalšie konanie, súd prvej inštancie v predmetnej veci vykonal dokazovanie už len ohľadom splnenia ponukovej povinnosti žalovaného. Súd prvej inštancie sa po oboznámení s listinnými dôkazmi predloženými žalobkyňou a žalovaným, ako i ostatným obsahom spisu zistil nasledovný skutkový stav. 6. Z listinných dôkazov predložených žalobkyňou k žalobe - z oznámení o vyhlásení výberu a následne z prehľadu štátnozamestnaneckých miest, na ktorých obsadenie bol vyhlásený výber, ktorý predložil žalovaný (č. l. 257) vyplýva, že u žalovaného bolo vyhlásených niekoľko výberových konaní. Z prehľadu štátnozamestnaneckých miest, na ktorých obsadenie bol vyhlásený výber, a ktorý bol súdu predložený žalovaným spolu s oznámeniami o vyhlásení výberu súd zistil, že ide o listinné dôkazy predložené žalobkyňou k žalobe (bod 20.2 rozsudku súdu prvej inštancie), avšak s určitými odchýlkami. Kým z oznámení o vyhlásení výberu predložených žalobkyňou vyplýva, že uchádzači o jednotlivé funkcie musia splniť len dve požiadavky, a to vzdelanie (vysokoškolské II. stupňa, I. stupňa alebo úplné stredné vzdelanie) a znalosť PC, z oznámení o vyhlásení výberu predložených žalovaným vyplývajú aj ďalšie predpoklady, ktoré uchádzač musel splniť, ak sa chcel uchádzať o konkrétnu funkciu. Podľa oznámenia o výške a zložení funkčného platu č. XX/XXXX/XX/XXX z 1.6.2012, žalobkyni s účinnosťou od 1.6.2012 patril funkčný plat v 8. platovej triede v zložení: platová tarifa = 631,50 eur, zvýšenie platovej tarify o

24% = 152,- eur, osobný príplatok vo výške 315,50 eur a vyrovnanie v sume 37,50 eur. Jej funkčný plat bol spolu vo výške 1.136,50 eur. Zo mzdového listu žalobkyne za rok 2013 súd zistil, že žalobkyňa v mesiaci január 2013 odpracovala 23 dní, jej základná mzda a zároveň mzda bola vo výške 1 136,50 eur, tarifný plat predstavoval sumu 783,50 eur, zvýšenie bolo v sume 353,- eur a jej osobné hodnotenie bolo vo výške 315,50 eur. V mesiaci február 2013 žalobkyňa odpracovala 11 dní, jej základná mzda a zároveň mzda bola vo výške 625,07 eur, tarifný plat predstavoval sumu 430,92 eur, zvýšenie bolo v sume 194,15 eur a jej osobné hodnotenie bolo vo výške 173,53 eur. V mesiaci marec 2013 žalobkyňa odpracovala 17 dní, jej základná mzda bola vo výške 920,02 eur, tarifný plat predstavoval sumu 634,26 eur, zvýšenie bolo v sume 285,76 eur a jej osobné hodnotenie bolo vo výške 255,41 eur. V mesiaci apríl 2013 jej bolo vyplatené odstupné v sume 3.409,50 eur. Z oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok zo dňa 4.11.2016 vyplýva, že žalobkyňa bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie odo dňa 1.11.2016. Podľa potvrdenia úradu zo dňa 12.2.2016 bola žalobkyňa vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 1.5.2013 do 31.1.2016 vrátane. 7. Súd prvej inštancie spornú vec právne posúdil podľa , , , , , , , , , , , , , , o štátnej službe v znení účinnom v čase dania výpovede (ďalej len „“), , , , , , účinného v čase dania výpovede (ďalej len „“) a , , , , (ďalej len „“) a nariadenia vlády č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia a na základe toho vyvodil nasledovný právny záver. 8. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie za účelom zistenia, či v čase dania výpovede žalobkyni, resp. pred výpoveďou a počas plynutia výpovednej doby boli vyhlásené u žalovaného výberové konania, tiež na zistenie, či v čase dania výpovede boli u žalovaného zamestnaní zamestnanci v dočasnej štátnej službe do doby obsadenia tohto miesta zamestnancom v stálej štátnej službe. Nakoľko za voľné pracovné miesto bolo možné považovať aj miesto, ktoré bolo obsadené štátnymi zamestnancami v dočasnej štátnej službe. V priebehu konania tak súd prvej inštancie zistil, že u žalovaného bolo prijatých 15 zamestnancov do dočasnej štátnej služby, a to do obsadenia štátnozamestnaneckého miesta zamestnancom v stálej štátnej službe. Žalobkyňa v priebehu konania poukázala na niektoré miesta, ktoré jej mohli byť ponúknuté. Súd prvej inštancie preto uvádza, že žalovaný disponoval voľnými štátnozamestnaneckými miestami - teda vo vzťahu k žalobkyni mal vytvorený zákonný priestor postupovať v súlade s ustanovením a počas plynutia výpovednej doby mohol žalobkyňu, ktorej dal výpoveď podľa , trvale preložiť v služobnom úrade alebo do iného služobného úradu. Toto ustanovenie je síce svojím obsahom fakultatívnym ustanovením, no pri jeho správnom výklade vzhľadom na odpracovaný počet rokov žalobkyne a na jej pracovnú kvalifikáciu, ako aj vzhľadom na počet štátnozamestnaneckých miest, ktoré boli dočasne obsadené do obsadenia miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, žalovaný mal postupovať v súlade s týmto ustanovením. Súd prvej inštancie tiež poznamenal, že podľa možno štátnozamestnanecké miesto obsadiť buď prijatím občana, ktorý sa uchádza o štátnu službu, alebo preložením štátneho zamestnanca. Keďže si žalovaný nesplnil svoju ponukovú povinnosť, teda nedošlo k naplneniu ďalšej z hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede podľa , hoci žalobkyňa už listom zo dňa 20.4.2013 oznámila žalovanému, že trvá na jej ďalšom zamestnávaní, súd prvej inštancie rozhodol tak, že určil, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 14.02.2013 je neplatné a štátnozamestnanecký pomer žalobkyne u žalovaného trvá. 9. Po určení neplatnosti výpovede súd pristúpil k preskúmaniu uplatneného nároku žalobkyne na náhradu funkčného platu v spojení s požadovaným úrokom z omeškania a so vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného, tiež žiadosťou o zníženie, resp. nepriznanie funkčného platu nad 12 mesiacov a vznesenou námietkou započítania vyplatenej nevyčerpanej dovolenky žalobkyne. Súd v predmetnej veci mal za to, že si žalobkyňa v prekluzívnej dvojmesačnej lehote v zmysle včas uplatnila svoj nárok z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Žalovanému listom zo dňa 20.4.2013 oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalobkyňa si tak mohla uplatniť nárok na náhradu funkčného platu už za mesiac máj 2013, avšak uviedla, že z dôvodu vyplateného trojmesačného odstupného (máj, jún, júl 2013) si náhradu funkčného platu uplatnila až od augusta 2013, a to v sume 894,- eur mesačne. Výška vyplateného odstupného a následné započítanie odstupného a náhrady funkčného platu sa v priebehu konania stali medzi stranami nespornými skutočnosťami. Po posúdení žaloby a ňou uplatnenej sumy náhrady funkčného platu, zmenenej žaloby (návrhom na zmenu žaloby z 14.2.2017) a vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného súd dospel k záveru, že si žalobkyňa v žalobe zo dňa 25.6.2013 riadne uplatnila svoj nárok na náhradu funkčného platu, a to spolu s

vyčíslenou a presne špecifikovanou sumou, ktorú žiadala od žalovaného za každý mesiac počnúc dňom 13.9.2013 až do času, kým jej žalovaný umožní pokračovať v práci. Žalobkyňa v žalobe špecifikovala uplatnenú sumu náhrady funkčného platu, uviedla spôsob jej výpočtu a ustálila ju vo výške 894,- eur. Uvedenú sumu nespochybnil ani žalovaný a súhlasil aj s jej výpočtom. Žalobkyňa pristúpila k zmene žaloby dňa 14.2.2017, kedy na pojednávaní doručila súdu písomný návrh na zmenu petitu, žiadala zmenu žaloby pripustiť s odôvodnením, že ide len o špecifikáciu žalobného petitu, ku ktorej pristúpila vzhľadom na pravidelnú valorizáciu platov štátnych zamestnancov. Uplatnila si náhradu funkčného platu vo výške 38.911,50 eur brutto spolu s úrokom z omeškania za každý jednotlivý mesiac nevyplatenej náhrady platu. Keďže súd mal za to, že náhrada funkčného platu bola riadne špecifikovaná už v podanej žalobe, potom námietku premlčania vznesenú žalovaným považoval za dôvodnú, avšak len v určitej časti. Žalobkyňa si nárok na náhradu funkčného platu uplatnila od augusta 2013 (vzhľadom na to, že jej žalovaný vyplatil trojmesačné odstupné), až do apríla 2016, t.j. spolu si uplatnila nárok na náhradu funkčného platu za 33 mesiacov. Z uvedeného dôvodu súd považoval za premlčanú náhradu funkčného platu uplatnenú nad sumu 894,- eur (v znení zmenenej žaloby), a to za mesiace august 2013 až január 2014 (6 mesiacov), pretože k rozšíreniu žalobného návrhu v tejto časti došlo až po troch rokoch ( ). Súd preto za tieto mesiace priznal žalobkyni pôvodne uplatnenú sumu náhrady jej funkčného platu, t.j. sumu 894,- eur za 6 mesiacov, spolu 5.364,- eur. Vo zvyšnej časti, t.j. v časti 27 mesiacov (počnúc funkčným platom od mesiaca február 2014), za ktoré si žalobkyňa uplatnila funkčný plat špecifikovaný vzhľadom na valorizáciu, súd mal za to, že k premlčaniu nedošlo, keď k rozšíreniu žaloby došlo v rámci plynutia premlčacej lehoty. Podľa štátnemu zamestnancovi patrí funkčný plat, ktorý tvorí mesačne súčet tarifného platu, osobného príplatku a vyrovnania ( a a ). Žalobkyňa v priebehu konania predložila súdu oznámenie o výške a zložení jej funkčného platu č. XX/XXXX/XX/XXX z 1.6.2012, podľa ktorého s účinnosťou od 1.6.2012 jej patril funkčný plat v 8. platovej triede spolu vo výške 1.136,50 eur. Ten pozostával z platovej tarify vo výške 631,50 eur, zo zvýšenia platovej tarify o 24% vo výške 152,- eur, z osobného príplatku vo výške 315,50 eur a z vyrovnania v sume 37,50 eur. Žalobkyňa si uplatnila náhradu funkčného platu za mesiac február 2014 až máj 2014 v sume 1 162,50 eur, za mesiac jún 2014 až december 2014 v sume 1.168,50 eur, za mesiac január 2015 až máj 2015 v sume 1.181,50 eur, za mesiac jún 2015 v sume 1 188,50 eur, mesiac júl 2015 až december 2015 v sume 1.197,50 eur a za mesiac január 2016 až apríl 2016 v sume 1.231,50 eur. Hoci žalovaný namietal, že správna výška náhrady funkčného platu má byť v sume 894,- eur mesačne, keď zo mzdového listu žalobkyne za rok 2013 vyplýva, že jej priemerný zárobok bol v rozhodujúcom období vo výške 894,- eur a túto sumu si napokon žalobkyňa aj uplatnila žalobou zo dňa 25.06.2013, súd sa však s uvedeným tvrdením žalovaného nestotožnil. Tak, ako už súd vyššie uviedol, podľa ustanovenia , ktorý zákon sa na predmetný spor aplikuje, sa priemernou mzdou alebo náhradou mzdy rozumie funkčný plat. Keďže žalobkyňa preukázala, že jej s účinnosťou od 1.6.2012 patril funkčný plat vo výške 1 136,50 eur a následne v zmysle nariadenia vlády č. , č. a č. , došlo k pravidelnej valorizácii platov štátnych zamestnancov, súd prvej inštancie žalobkyni priznal náhradu funkčného platu za mesiace február 2014 až apríl 2016 (27 mesiacov) vo výške 32.036,50 eur (4x 1.162,50 eur, 7x 1.168,50 eur, 5x 1.181,50 eur, 1x 1.188,50 eur, 6x 1.197,50 eur a 4x 1.231,50 eur). Súd poznamenáva, že aj keď mal žalovaný za to, že výška náhrady funkčného platu má byť v sume 894,- eur, žalovaný sa žiadnym spôsobom nevyjadril k výške náhrady funkčného platu po zmene žaloby čo do správnosti výpočtu požadovanej sumy, či správnosti výšky funkčného platu žalobkyne vzhľadom na valorizáciu. Nepoprel tak skutočnosť, že sa funkčný plat štátnych zamestnancov pravidelne valorizuje, ani skutočnosť, že žalobkyňa mala s účinnosťou od 1.6.2012 funkčný plat vo výške 1 136,50 eur. Súd tiež dospel k záveru, že medzi stranami nebol sporný žalobkyňou uvádzaný deň splatnosti jej funkčného platu, a to 12. deň toho ktorého nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Na základe uvedeného potom súd dospel k záveru, že výška náhrady funkčného platu žalobkyne má byť v sume 37.400,50 eur (brutto), t.j. 5.364,- eur (6 mesiacov x 894,- eur) a 32.036,50 eur (27 mesiacov valorizovaný funkčný plat), na zaplatenie ktorej zaviazal žalovaného. Vo zvyšnej časti v sume 1.511,- eur náhradu funkčného platu zamietol. 10. Pokiaľ ide o žiadosť žalovaného o aplikáciu ustanovenia , súd prvej inštancie tejto žiadosti žalovaného nevyhovel a náhradu funkčného platu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane neznížil, práve naopak, žalobkyni priznal náhradu funkčného platu za požadovaných 33 mesiacov. Hoci žalovaný túto žiadosť odôvodnil poukazom na to, že štátnozamestnanecké miesto žalobkyne bolo žalovaným zrušené a nebolo opätovne vytvorené, tiež namietal, že by si žalobkyňa od dania jej výpovede bola aktívne hľadala prácu, súd prvej inštancie poukázal na to, že ustanovenie účinného v čase dania výpovede a tiež

podania žaloby na súd, neukladal zamestnancovi povinnosť preukázať, či bol za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnaný u iného zamestnávateľa, resp. či si aktívne hľadal prácu alebo prečo sa do práce nezapojil. Súd prvej inštancie napriek uvedenému mal za to, že nepriznanie náhrady funkčného platu žalobkyni za obdobie nad dvanásť mesiacov je neprimerané, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sa žalobkyňa zapojila do hľadania si práce, avšak sa jej nepodarilo obstarať si vhodnú prácu primeranú jej vzdelaniu a profesijnej oblasti. Z predložených listinných dokladov žalobkyňa preukázala, že od 1.5.2013 do 31.1.2016 vrátane bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie, napriek tomu sa zúčastňovala rôznych výberových konaní, v ktorých však bola neúspešná. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa dostatočne preukázala snahu nájsť si zamestnanie, z tohto dôvodu by podľa názoru súdu bolo voči žalobkyni, s ktorou žalovaný neplatne skončil štátnozamestnanecký pomer, nespravodlivé, ak by jej súd náhradu mzdy nad 12 mesiacov nepriznal, resp. primerane znížil. Súd vzhľadom na daný prípad mal za to, že žalobkyni patrí náhrada funkčného platu za uplatnených 33 mesiacov, ktorá predstavuje dostatočné peňažné zadosťučinenie za to, že s ňou žalovaný neplatne skončil štátnozamestnanecký pomer 11. Čo sa týka ďalšej žalovaným vznesenej námietky započítania sumy 470,47 eur, ktorá zodpovedá časti nevyčerpanej dovolenky žalobkyne, z dôvodu, že v prípade konštatovania neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru by uvedená suma žalobkyni nepatrila, súd uvádza a poukazuje na skutočnosť, že nepozná inštitút započítania (kompenzácie) tak, ako je upravený v , preto si zamestnávateľ musí uplatniť svoje pohľadávky voči zamestnancovi samostatnou žalobou a nie započítacou námietkou. Súd však poznamenáva, že aj keby započítanie bolo možné, žalobkyňa vo vzťahu k sume 470,47 eur vzniesla námietku premlčania, a to vzhľadom na to, že námietka započítania bola uplatnená až dňa 24.1.2017, kým žaloba vo veci samej bola podaná dňa 27.6.2013. 12. Žalobkyňa žiadala priznať náhradu funkčného platu spolu s príslušenstvom, najprv v sume 9% ročného úroku z omeškania zo sumy 894,- eur za každý mesiac počnúc dňom 13.9.2013, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti jej mzdy. Následne zmenou žaloby v podaní doručenom súdu dňa 14.2.2017 došlo aj k zmene požadovaného úroku z omeškania. Hoci súd mal za to, že žalobkyni patrí aj úrok z omeškania, nestotožnil sa s požadovanou výškou úrokov z omeškania. Súd s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. i s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , z 9.10.2013, a sp. zn. 460/2017 z 4.7.2017, v ktorých Ústavný súd SR mal za to, že ani priznanie, ani nepriznanie úroku z omeškania z náhrady mzdy nepredstavuje porušenie základného práva zamestnanca, či zamestnávateľa na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces, priznal žalobkyni aj úroky z omeškania za omeškanie žalovaného so zaplatením náhrady funkčného platu za každý mesiac, a to od 13. dňa nasledujúceho mesiaca, v ktorom sa mzda stala splatnou. Pokiaľ však ide o výšku uplatnených úrokov z omeškania (v znení zmenenej žaloby), žalobkyňa ich výšku za obdobie od 13.9.2013 do 13.12.2014 (za funkčný plat za mesiace august 2013 až november 2014) určila nesprávne, v rozpore s a nariadenia vlády č. , keďže si uplatnila vyššie úroky z omeškania, ako boli prípustné za to ktoré obdobie. Štátnozamestnanecký pomer žalobkyne u žalovaného vznikol ešte pred 1.2.2013, preto výška úrokov z omeškania je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu a nie o deväť percentuálnych bodov vyššia. Okrem toho žalobkyňa pri určení výšky nevzhliadla ani na vývoj sadzieb úrokov z omeškania, keď za obdobie od 13.11.2013 do zaplatenia neurčila výšku úroku z omeškania 8,25 % ročne, ale 9,50 % ročne, hoci od 13.11.2013 do 10.6.2014 bola sadzba úroku z omeškania 8,25%. Čo sa týka výšky úrokov z omeškania za obdobie od 13.1.2015 do 13.5.2016 (teda za funkčný plat za mesiace december 2014 až apríl 2016), žalobkyňa ju určila správne, teda vo výške 8,05% ročne. Na základe uvedeného potom súd o výške úrokov z omeškania rozhodol tak, ako to je uvedené v II. výrokovej vete rozsudku súdu prvej inštancie a vo zvyšnej časti, t.j. v časti, v ktorej boli úroky z omeškania uplatnené nad zákonom prípustnú výšku a tiež v časti úrokov z omeškania zo sumy prevyšujúcej sumu 894,- eur za funkčný plat za mesiace august 2013 až január 2014 (keď súd prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným), zamietol. 13. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a pôvodného odvolacieho konania súd rozhodol jedným výrokom v zmysle v spojení s tak, že určil, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania, keď žalobkyňa bola v spore úspešná v určovacej časti žaloby a v časti náhrady funkčného platu bola neúspešná v nepatrnej časti (3,88 %) a teda má nárok na plnú náhradu trov konania. 14. Proti rozsudku v časti výrokov I., II. a IV. podal odvolanie žalovaný, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, ďalej že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

15. V podanom odvolaní žalovaný k splneniu si jeho ponukovej povinnosti uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne určil rozhodný moment a nerešpektoval názor odvolacieho súdu, ktorý jednoznačne vo svojom uznesení z 31.03.2016 určil moment, ku ktorému mal súd prvej inštancie opätovne skúmať splnenie ponukovej povinnosti. Avšak podľa žalovaného súd prvej inštancie konal v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu, keď ako rozhodný moment určil aj dobu pred doručením výpovede ako aj plynutie výpovednej doby žalobkyne. Na doplnenie svojej námietky poukázal žalovaný na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. a . Pre zodpovedanie otázky splnenia ponukovej povinnosti boli relevantnými preto len tie vhodné voľné štátnozamestnanecké miesta, ktoré boli vhodné a voľné ku dňu doručenia výpovede, t. j. 14.2.2013. Až riadnym doručením výpovede danej zamestnávateľom zamestnancovi nastávajú podľa jej účinky, a rovnako v zmysle právnej teórie začína výpoveď pôsobiť a stáva sa záväznou. Napriek tomu, že žalovaný nesúhlasí s názorom, podľa ktorého sa v zásade miesta obsadené zamestnancami v dočasnej štátnej službe majú považovať za voľné, konanie súdu prvej inštancie, ktorým judikoval porušenie ponukovej povinnosti využitím práva, dokonca v inom, ako rozhodnom momente, považuje za nespravodlivé. Ak súd prvej inštancie žalovanému vytkol, že mal možnosť žalobkyňu trvalo preložiť na voľné štátnozamestnanecké miesto kedykoľvek počas plynutia výpovednej doby, žalovaný považuje za potrebné uviesť, že aj keby disponoval skutočne voľným a vhodným štátnozamestnaneckým miestom v čase plynutia výpovednej doby žalobkyne, samotné ustanovenie dáva zamestnávateľovi len možnosť, nie povinnosť, trvalo preložiť zamestnanca nevzniká právo na takéto preloženie, keďže toto závisí len na uvážení zamestnávateľa, a nie je teda ani súčasťou jeho ponukovej povinnosti. Žalovaný v konaní preukázal, že v čase doručenia výpovede, teda k rozhodnému momentu určenému odvolacím súdom, nedisponoval žiadnym voľnými a v-hodnými štátnozamestnaneckými miestami, a že v tom čase ani neprebiehali, resp. neboli vyhlásené výbery na obsadenie iných štátnozamestnaneckých miest. Rozhodnutie je preto podľa názoru žalovaného založené na arbitrárnosti. Žalovaný má tiež za to, že toto rozhodnutie hrubo porušuje princíp právnej istoty, keď súd prvej inštancie formuluje svoje závery v podstatných veciach bez skutočnej opory v zákone, a zároveň porušuje právo žalovaného na spravodlivý súdny proces, keďže s ohľadom na uvedené možno napadnuté rozhodnutie označiť za prekvapivé. K výroku II. o priznaní úroku z omeškania žalovanej, žalovaný uvádza, že ich priznanie je výsledkom nedokonalej interpretácie právnych noriem a v prípade náhrady funkčného platu tieto nemajú žiadnu zákonnú oporu. priznanie úrokov z omeškania neumožňuje a ustanovenie o zakotvení subsidiárnej pôsobnosti nemožno vykladať extenzívne, t. j. občianskoprávna úprava úrokov z omeškania by sa nemala vzťahovať na pracovnoprávne vzťahy. Žalovaný má za to, že priznanie úrokov z omeškania musí byť explicitne uvedené v zákonnom predpise, nestačí iba všeobecná formulácia, ktorou argumentoval aj súd prvej inštancie, že úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou. Žalovaný na podporu svojej argumentácie poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. , ktoré zhodne s nálezom II. ŮS 464/2013 riešilo otázku úrokov z omeškania. Ústavný súd SR konštatoval, že nepriznaním úrokov z omeškania v prípade určovania výšky náhrady mzdy žiadnym spôsobom nedochádza k porušeniu práva zamestnanca na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý proces. Aplikujúc vyššie uvedené zdôvodnenia Ústavného súdu SR, uplatnená suma žalobkyňou zakladá absolútnu neprimeranosť medzi zadosťučinením na strane žalobkyne a sankciou na strane žalovaného. Zároveň je takáto povinnosť pre žalovaného v príkrom rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný vyslovil žiadosť o moderačné právo súdu - náhradu mzdy presahujúcu dvanásť mesiacov primerane znížiť, resp. vôbec nepriznať. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že miesto ktoré žalobkyňa u neho obsadzovala zrušil z dôvodu efektívnosti, a že toto miesto nebolo ani opätovne vytvorené. Zároveň žalovaný prejavil pochybnosť o aktívnom hľadaní novej práce žalobkyňou. S touto argumentáciou sa súd prvej inštancie nestotožnil. Žalovaný uvádza, že z judikatúry k problematike primeraného zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy za čas presahujúci dvanásť mesiacov vyplýva, že súd môže svoje moderačné právo v prospech žalovaného využiť vtedy, ak výkon práva na náhradu mzdy by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle článku 2 , čo je prípad prejednávanej veci. Žalovaný zastáva názor, že náhrada mzdy za dvanásť mesiacov sa v prípade, ak žalovaný zrušené štátnozamestnanecké miesto, ktoré obsadzovala žalobkyňa z dôvodu hospodárnosti zrušil, a opätovne nevytvoril, javí ako primeraná a spravodlivá. Súd prvej inštancie nevyhovel žiadosti žalovaného o započítanie sumy 470,47 Eur, ktorá zodpovedá časti nevyčerpanej dovolenky žalobkyne. Svoje rozhodnutie odôvodnil absenciou právnej

úpravy inštitút započítania v pracovnoprávnych vzťahoch. Žalovaný k tomuto uvádza, že započítanie odstupného vo výške 3.409,50 Eur a náhrady funkčného platu za obdobie mesiacov máj, jún a júl vo výške 2.682 Eur súd prvej inštancie potvrdil, avšak tieto sú vzájomne v značnom nepomere. Aj keď žalovaný túto skutočnosť doteraz nenamietal, má za to, že takéto započítanie by založilo bezdôvodné obohatenie žalobkyne, a ide o taký nedostatok pri výpočte náhrady mzdy, na ktorý musí prihliadnuť aj odvolací súd. Žalovaný preto v prípade, že dôjde k vyčísleniu náhrady mzdy, žiada konajúci súd o nápravu, t. j. aby konečná suma náhrady predstavovala len skutočnú náhradu mzdy. Keďže žalovaný v odvolaní napáda výrok o náhrade mzdy, rovnako k tomu napáda aj výrok o trovách konania, ktorý je k tomto závislým výrokom. Na základe vyššie uvedených argumentov žalovaný žiada, aby odvolací súd rozsudok prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobkyni neprizná nárok na náhradu trov konania alebo rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

16. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie a tento považuje za správny a zákonný. Žalobkyňa k námietke žalovaného o určení nesprávneho rozhodného momentu ponukovej povinnosti uvádza, že súd prvej inštancie sa podľa jej názoru v plnom rozsahu riadil názorom odvolacieho súdu v tom, že štátnozamestnanecké miesto obsadené zamestnancom v dočasnej štátnej službe sa považuje za voľné štátnozamestnanecké miesto a v prípade, ak žalovaný takéto miesto žalobkyni neponúkol, hoci žalobkyňa spĺňala kvalifikačné predpoklady na obsadenie tohto miesta, porušil ponukovú povinnosť vyplývajúcu mu z ust. . Žalovaný nesprávne interpretoval právny názor odvolacieho súdu, že štátnozamestnanecké miesto obsadené zamestnancom v dočasnej štátnej službe mal žalovaný ponúknuť žalobkyni len v prípade, ak na takéto miesto bol vyhlásený výber. Odvolací súd vyslovil jednoznačný názor, že bolo povinnosťou žalovaného ponúknuť žalobkyni štátnozamestnanecké miesto v tom čase obsadené zamestnancami v dočasnej štátnej službe, keďže výkon ich práce bol limitovaný časovo do momentu obsadenia ich miesta zamestnancom v stálej štátnej sľube. Žalobkyňa poukazuje na rozhodnutia slovenských súdov, v ktorých bol vyslovený rovnaký právny názor ( a ). Dokazovaním vykonaným v priebehu súdneho konania, najmä zo žalovaným predložených služobných zmlúv nepochybne a jednoznačne vyplýva, že v čase doručenia výpovede žalobkyni ako i v priebehu plynutia výpovednej doby žalovaný disponoval voľnými štátnozamestnaneckými miestami v rozhodujúcom čase obsadenými zamestnancami v dočasnej štátnej službe, ktoré v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe súdov mohol a najmä mal ponúknuť žalobkyni. Žalovaný tak ale neučinil v dôsledku čoho si nesplnil svoju ponukovú povinnosť vyplývajúcu zo . Žalovaný ďalej vo svojom odvolaní tvrdí, že priznanie úrokov zo strany súdu je výsledkom nedokonalej interpretácie právnych noriem a poukazuje na nálezy ÚS SR. V súvislosti s úrokmi z omeškania žalobkyňa súhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie uvedenom v bode 42. rozsudku. Žalobkyňa zdôrazňuje, že v prípade úroku z omeškania sa primárne jedná aj o formu zabezpečenia riadneho a včasného plnenia peňažnej pohľadávky dlžníka, a tá je aplikovateľná vo svojej generálnej forme v každom jednom prípade, kedy sú naplnené obligatórne zákonné predpoklady, aj keď nie je táto otázka upravená osobitným predpisom. Poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. a . Žalobkyňa nesúhlasí ani s tvrdeniami žalovaného, že súd prvej inštancie sa údajne nevyjadril k argumentácii žalovaného, že tento zrušené miesto opätovne nevytvoril, a je preto nespravodlivé zaviazať ho na splatenie náhrady mzdy za čas presahujúci dvanásť mesiacov. Žalobkyňa je toho názoru, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne vyčerpávajúco zdôvodnil, prečo nevyhovel požiadavke žalovaného na primerané zníženie náhrady priznaného funkčného platu. Podľa žalobkyne, skutočnosť, že žalovaný opätovne nevytvoril zrušené pracovné miesto nie je dôvodom pre primerané zníženie priznanej náhrady funkčného platu. Žalobkyňa ďalej vo vyjadrení k odvolaniu znáša námietku premlčania vo vzťahu k započítaniu odstupného v sume prevyšujúcej náhradu funkčného platu za tri mesiace. Zároveň poukazuje na skutočnosť, že započítanú sumu odstupného žalovaný doposiaľ nikdy nenamietal, pričom v súlade s prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyňa žiada odvolací súd, aby potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.

17. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne opätovne, aj napriek riadnemu doručeniu vyjadrenia, nevyjadril.

18. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania , , vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; ods. l ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku, v čase podania odvolania. Odvolací súd ďalej poznamenáva, že vzhľadom na skutočnosť, že niektoré podstatné otázky boli rozhodnuté a stali sa nespornými už pri skorších rozhodnutiach, pri skúmaní a prejednávaní predmetného odvolania sa zameral len na skúmanie splnenia si podmienky ponukovej povinnosti zo strany žalovaného a ostatné ním napádané skutočnosti v odvolaní.

19. Žalovaným napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie sú vecne a právne správne, sú výsledkom vykonaného dokazovania, a ako také ich odvolací súd potvrdil ( ods. l, ods. 2 ). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

20. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

21. K námietke žalovaného o nesprávnom určení rozhodného momentu ponukovej povinnosti súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že kľúčovou povinnosťou zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru je tzv. ponuková povinnosť zakotvená v (resp. ). Ponukovú povinnosť musí zamestnávateľ splniť ešte predtým, než postúpi k výpovedi (zjednodušene uvedené, predtým, než zamestnávateľ dáva/doručuje výpoveď musí splniť ponukovú povinnosť - Najvyšší súd ČR, sp. z. ). Ponuková povinnosť je hmotnoprávnou podmienkou výpovede a súdy skúmajú jej splnenie. Splnenie tejto ponukovej povinnosti musí´ preukázať zamestnávateľ, naproti tomu tvrdenie a preukazovanie, že ku dňu výpovede mal zamestnávateľ voľné pracovne´ miesta, je procesná obrana zamestnanca. Žalobkyňa preukázala listinnými dôkazmi, že v čase dania jej výpovede žalovaným, tento mal obsadené iné štátnozamestnanecké miesta zamestnancami v dočasnej štátnej službe, na čas do obsadenia týchto miest zamestnancami v stálej štátnej službe, maximálne však na 6 mesiacov. Odvolací súd poukazuje na názor vyslovený už odvolacím súdom v uznesení č. k. -227, s ktorým sa stotožňuje, a to, že vychádzajúc z koncepcie je zrejmé, že štátnozamestnanecké miesta doposiaľ obsadené zamestnancami v dočasnej štátnej službe, žalovaný žalobkyni ako štátnej zamestnankyni v stálej štátnej službe mohol ponúknuť, a to jednak vzhľadom na znenie , ktoré terminologicky nerozlišuje štátnozamestnanecké miesto v dočasnej a stálej štátnej službe, jednak vzhľadom na , , , a . Vzhľadom na vyššie uvedené neobstojí námietka žalovaného o určení nesprávneho rozhodného momentu ponukovej povinnosti, nakoľko v konaní bolo preukázané a žalovaný to žiadnym relevantným argumentom nevyvrátil, že v čase dania výpovede žalobkyni, mal obsadené štátnozamestnanecké miesta zamestnancami v dočasnej štátnej službe, ktoré mal ponúknuť žalovanej, ako zamestnancovi v stálej štátnej službe, preto odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že výpoveď daná žalobkyni je neplatná, z dôvodu nesplnenia si ponukovej povinnosti, a tento výrok v súlade s ako vecne a právne správny potvrdil.

22. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu funkčného platu spolu za 33 mesiacov a neprihliadol na jeho žiadosť o zníženie tejto náhrady v súlade s . K tomuto odvolací súd uvádza, že k zníženiu, poprípade nepriznaniu náhrady mzdy podľa ustanovenia môže súd pristúpiť, len ak po zhodnotení´ všetkých okolnosti´ prípadu je možné´ dovodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než aké by mal pri výkone práce keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu dohodnutú´ prácu. Pri rozhodovaní´ o tom, či na žiadosť zamestnávateľa zníži, poprípade neprizná zamestnancovi náhradu mzdy za dobu presahujúcu dvanásť mesiacov, súd prihliadne najmä k

tomu, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný, akú´ prácu tam vykonával a akého zárobku dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Významne´ pri tom je najmä, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce v mieste dohodnutom pracovnou zmluvou pre výkon práce alebo v mieste, ktoré je možné z hľadiska daného účelu považovať za rovnocenne´ miestu dohodnutému pre výkon práce, či zamestnanec vykonával alebo mohol vykonávať takú prácu, ktorá zodpovedá druhu práce dohodnutej v pracovnej zmluve, alebo práci, ktorá´ je dohodnutému druhu práce rovnocenná ´, alebo prácu, ktorej výkon je pre zamestnanca výhodnejší´ než v pracovnej zmluve dohodnutý´ druh práce, a akú´ mzdu za vykonanú prácu dosiahol alebo by mohol (keby takú prácu vykonával) dosiahnuť. Na základe oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok zo dňa 04.11.2016 vyplýva, že žalobkyňa bola vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie odo dňa 01.05.2013 do dňa 31.01.2016. Ďalej súd prvej inštancie v rámci svojho dokazovania zistil, že žalobkyňa sa pokúšala hľadať si zamestnanie, keď sa zúčastňovala pohovorov a výberových konaní, ale na týchto úspešná nebola. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , zo dňa 26.03.2019, pri náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov nastupuje jej sociálna funkcia, ktorá´ sa odvíja od celkovej sociálnej situácie zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený´ pracovný´ pomer. Sociálna povaha náhrady mzdy za ďalšie obdobie neznamená´ a nemožno ju zamieňať s povinnosťou zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi rovnaké plnenie, ako keby prácu vykonával. Za predpokladu, že zamestnávateľ navrhne, aby súd jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížil alebo náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznal, súd pri posudzovaní´ sociálnej situácie zamestnanca vezme do úvahy všetky okolnosti majúce vplyv na zaistenie zabezpečenia životných potrieb zamestnanca. V tejto súvislosti je potrebne´ poukázať na to, že otázka určenia primeranej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolnosti´ každej prejedávanej veci, ktoré´ sú´ nezameniteľné´ s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Odvolací súd preto vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa preukázala snahu o zamestnanie sa v predmetnom období a zúčastňovala sa aj pohovorov a výberových konaní, na ktorých však nesupela, považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie o neprihliadnutí na žiadosť žalovaného o využitie moderačného práva súdu, za správne a súladné s ust. .

23. Po preskúmaní dôkazov dospel odvolací súd k záveru, že námietka žalovaného vo vzťahu k II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodná. A preto odvolací súd potvrdil aj tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie (, ).

24. Vo vzťahu k výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie žalovaný namietal aj súdom priznaný úrok z omeškania, ktorý podľa názoru žalovaného nemal byť žalobkyni priznaný preto, lebo neobsahuje ustanovenia o úrokoch z omeškania. Odvolací súd k tejto námietke žalovaného poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ktoré ustanovuje, že keďže ani iný pracovnoprávny predpis neustanovuje úroky z omeškania, treba pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru postupovať podľa občianskoprávnych predpisov. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení´ pracovného pomeru dochádza pri jednotlivých náhradách mzdy spravidla za ten-ktorý´ mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť, a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení´ neplatnosti skončenia pracovného pomeru (NS SR sp. zn. ). Preto podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval právne správne, keď žalobkyni priznal spolu s nárokom na náhradu škody aj úroky z omeškania za jednotlivé mesiace nevyplatenia funkčného platu zo strany žalovaného.

25. K námietke žalovaného o nezapočítaní sumy 470,47 Eur, ktorá zodpovedá časti nevyčerpanej dovolenky žalobkyne, odvolací súd s poukazom na vyjadrenie žalobkyne a odôvodnenie súdu prvej inštancie, súhlasí s názorom, súd prvej inštancie, ktorý poukázal na skutočnosť, že nepozná inštitút započítania (kompenzácie) tak, ako je upravený v , preto si zamestnávateľ musí uplatniť svoje pohľadávky voči zamestnancovi samostatnou žalobou a nie započítacou námietkou. Odvolací súd však poznamenáva, že aj keby započítanie bolo možné, žalobkyňa vo vzťahu k sume 470,47 eur vzniesla námietku premlčania, a to vzhľadom na to, že námietka započítania bola uplatnená až dňa 24.1.2017, kým žaloba vo veci samej bola podaná dňa 27.6.2013.

26. K žalovaným namietanému odvolaciemu dôvodu podľa odvolací súd uvádza, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces ( ) je

umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (, ); porovnaj aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

27. Odvolací súd k žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

28. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci ( ), tento odvolací dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený, pretože v posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, pričom právne závery súdu prvej inštancie sú aj v zhode s judikatúrou najvyšších súdnych autorít, rozhodol vo veci vecne správne.

29. Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. zdôvodnil.

30. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej časti ako správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového

poriadku potvrdil a podľa sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

31. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením ods. l, , , ods. l a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. , , , ).

32. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s , s poukazom na , tak, že žalobkyňa mala v odvolacom konaní plný úspech a preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). (1) Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). (1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). (1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).