Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)45a/385687.c96c26.pdf
PDF · 164.71 KB
No categories available
2Cdo/160/2011
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Martina Vladika a členov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna a JUDr. Viery Petríkovej,
v právnej veci ţalobkyne M. S., bývajúcej v Š., zastúpenej Mgr. D. Š., advokátkou v Š.,
proti ţalovanej Z., so sídlom v Š., zastúpenej advokátskou kanceláriou T., so sídlom v Š.,
o neplatnosť výpovede, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 5 C 140/2009,
o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 13. apríla 2011 sp. zn.
24 Co 257/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Galanta rozsudkom z 10. mája 2010 č.k. 5 C 140/2009-261 určil, ţe
výpoveď ţalovanej z 27. apríla 2009 adresovaná ţalobkyni je neplatná. Vyslovil, ţe o trovách
konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodnutie
odôvodnil tým, ţe ţalobkyni bola daná výpoveď z dôvodu organizačnej zmeny v školskom
roku 2009/2010. Z vykonaného dokazovania súd zistil, ţe ţalovaná prijala rozhodnutie
o organizačnej zmene č. 1/09, ktorým sa zrušilo jedno pracovné miesto učiteľa
na II. vyučovacom stupni v aprobácii matematika, ale aj č. 2/09, ktorým sa zrušilo pracovné
miesto učiteľa v aprobácii chémia. Práve organizačná zmena spočívajúca v zrušení miesta
učiteľa s aprobáciou matematika bola výpovedným dôvodom, pre ktorý sa ţalobkyňa stala
nadbytočnou. Takto skutkovo vymedzený výpovedný dôvod však vo výpovedi absentuje
a ţalobkyňa iba z výpovede doručenej jej ţalovanou nemá vedomosť o dôvode, pre ktorý sa
stala nadbytočnou. V ďalšom bol súd toho názoru, ţe ţalobkyňa s rozhodnutím č. 1/09
oboznámená nebola. K tomuto záveru súd dospel i napriek zápisnici z 27. apríla 2009
a výpovedi svedkov. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, ţe príčinnú súvislosť medzi
organizačnou zmenou a nadbytočnosťou ţalovaná však preukázala. K ďalším námietkam
ţalobkyne, a to ohľadne ponuky inej vhodnej práce (ako ďalšej hmotnoprávnej podmienky
platnosti výpovede), zaujal súd prvého stupňa stanovisko, ţe zo strany ţalovanej zákonné
ustanovenia Zákonníka práce neboli porušené.
Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 13. apríla 2011 sp. zn.
24 Co 257/2010 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu o určenie, ţe výpoveď
ţalovanej z 27. apríla 2009 adresovaná ţalobkyni je neplatná, zamietol. Odvolací súd
vo svojom odôvodnení uviedol, ţe rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene nemá
povahu právneho úkonu podľa § 34 Občianskeho zákonníka, je len hmotnoprávnym
predpokladom (skutočnosťou) pre právny úkon a súd nemôţe preskúmavať jeho platnosť,
skúma len, či bolo prijaté a či ho prijal zamestnávateľ. Odvolací súd poukázal na konštantnú
judikatúru, v zmysle ktorej musí byť výpovedný dôvod v písomnej výpovedi uvedený tak, aby
bolo zrejmé, aké boli skutočné dôvody, ktoré viedli druhého účastníka pracovného sporu
k tomu, ţe rozviazal pracovný pomer, aby nevznikali pochybnosti o tom, čo chcel účastník
prejaviť, t.j. ktorý zákonný výpovedný dôvod uplatnil, a aby bolo zaistené, ţe uplatnený
výpovedný dôvod nebude môcť byť dodatočne menený. Vo výpovedi je výpovedný dôvod
vymedzený pouţitím ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, prijatou organizačnou
zmenou pre školský rok 2009/2010, v dôsledku ktorej sa ţalobkyňa stala pre ţalovanú
nadbytočnou, s tým, ţe zamestnávateľ ju ďalej nemôţe zamestnávať v pracovnom pomere.
Predmetná organizačná zmena bola u ţalovanej najprv predmetom trištvrteročnej
klasifikačnej porady 16. apríla 2009. Po porade vydal riaditeľ školy 20. apríla 2009
rozhodnutie č. 1/09 o organizačnej zmene, podľa ktorého sa zrušilo jedno pracovné miesto
učiteľa na II. vyučovacom stupni v aprobácii matematika, čím sa mal zníţiť počet
zamestnancov (t.j. učiteľov v trvalom pracovnom pomere s aprobáciou matematika
na II. stupni). Dňa 22. apríla 2009 bola predmetná organizačná zmena ako i výpovede
pre ţalobkyňu a ďalšiu učiteľku prejednané na zasadnutí zástupcov vedenia ţalovanej
a zo strany predsedníčky ZO OZ – zástupkyne zamestnancov bolo vyjadrené súhlasné
stanovisko s týmito výpoveďami. U kaţdej z nich bola výpovedným dôvodom nadbytočnosť
pracovníka. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd nemal pochybnosti o prijatí
organizačnej zmeny zamestnávateľom 20. apríla 2009 a o jej existencii v čase výpovede danej
ţalobkyni. Ţalobkyni bola výpoveď doručená 27. apríla 2009 a po jej prevzatí viac
do zamestnania neprišla. Listom z 28. apríla 2009 oznámila ţalovanej svoje námietky
k výpovedi. Podľa judikatúry, ak dôvod vo výpovedi nejakým spôsobom uvedený je, môţe
súd vyhlásiť výpoveď za neplatnú pre neuvedenie dôvodu len vtedy, ak na základe
vykonaného dokazovania a za pouţitia výkladu § 15 Zákonníka práce zistí, ţe výpovedný
dôvod je medzi účastníkmi sporný (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 155/1999, R 29/1997). Skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede nie
je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, lebo výpoveď pre neurčitosť alebo
nezrozumiteľnosť je neplatná len vtedy, ak by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť,
prečo bola daná. Pokiaľ išlo o námietku ţalobkyne, ţe riešenie nadbytočnosti sa nemalo týkať
jej osoby odvolací súd uviedol, ţe o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje
výlučne zamestnávateľ (R 90/1967). K ostatným námietkami ţalobkyne dodal, ţe v konaní
bola preukázaná príčinná súvislosť medzi prijatou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou,
ako i to, ţe zo strany ţalovanej nedošlo k porušeniu ustanovení Zákonníka práce, keď
ţalobkyni neponúkla inú vhodnú prácu, pretoţe nemala moţnosť ponúknuť jej ţiadne iné
miesto. Voľné bolo iba miesto školníka, ktoré zjavne nezodpovedalo kritériu vhodnosti
pre ţalobkyňu.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala ţalobkyňa dovolanie. Navrhla, aby
dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak, ţe vyhlási rozsudok,
ktorým potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa. Ţalobkyňa v dovolaní namietala vadu konania
podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. K rozsudku odvolacieho súdu uviedla, ţe
„odôvodnenie je nedostatočné, nenáleţité, nevyporiadané resp. nesprávne vyhodnotené
so všetkými vykonanými dôkazmi nepresvedčivé, a preto ústavne nekonformné“. Ţalobkyňa
ďalej namietala nesprávne právne posúdenie veci, ktoré odôvodnila tým, ţe z vykonaného
dokazovania výsluchom účastníkov konania vyplynulo, ţe rozhodnutie o organizačnej zmene
tak, ako v súdnom konaní predloţil právny zástupca ţalovanej pod č. 1/09 a č. 2/09 v čase
doručenia výpovede v zákonom poţadovanej písomnej forme, jednoznačne neexistovalo. Túto
skutočnosť vo svojej výpovedi potvrdila ţalobkyňa. Ţalovaná vo svojej výpovedi
11. novembra 2009 uviedla, ţe samotné rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo zverejnené.
Svedkyňa J. P. vo svojej výpovedi 27. januára 2010 rovnako uviedla, ţe nijakú organizačnú
zmenu jej nikto nespomínal. Samotná existencia organizačnej zmeny č. 1/09, resp. č. 2/09 nie
je ani obsahom napadnutej výpovede z 27. apríla 2009. Vo výpovedi je len všeobecne
uvedené „z dôvodov organizačnej zmeny“ bez jej ďalšej špecifikácie, respektíve označenia
číslom rozhodnutia a dňom jej prijatia. Neexistujúce a dodatočne vykonštruované je aj
tvrdenie o prerokovaní výpovede odborovou organizáciou, pričom podľa posúdenia
ţalobkyne vôbec nešlo o prerokovanie výpovede odborovým orgánom, pretoţe išlo výlučne
o stretnutie zástupcov vedenia základnej školy. V prípade posudzovania dôvodnosti
výpovedného dôvodu podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce treba
vychádzať z obsahu pracovnej zmluvy a posúdiť, či došlo u zamestnávateľa k takej zmene,
ktorá by robila zamestnanca nadbytočným z hľadiska jeho pozície, na ktorú znie pracovná
zmluva. Príčinnú súvislosť organizačnej zmeny s nadbytočnosťou ţalobkyne ţalovaná
nepreukázala. V súvislosti so splnením povinností zamestnávateľa ponúknuť ţalobkyni inú
prácu je podľa ţalobkyne vadným právnym názorom, ţe svoju povinnosť ţalovaná ako
zamestnávateľ splniť nemohla.
Ţalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe rozsudok odvolacieho súdu je
po právnej stránke správny a zákonný, riadne odôvodnený, presvedčivý, pričom skutkový stav
bol riadne a dostatočne zistený. Navrhla dovolania ţalobkyne zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátkou (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázku, či
konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/
O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/
O.s.p. nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd.
Vzhľadom na obsah dovolania osobitne dovolací súd skúmal, či konanie nebolo
postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľka videla v nedostatočnom
odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľka sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla
v dovolacom konaní najavo.
Dovolateľka namietala, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Posúdiť, či je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu so zreteľom na uplatnený
dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) obsahovo konkretizovanému dovolacími
námietkami správny (§ 243b ods. 1 O.s.p.) znamená v danom prípade preskúmať
opodstatnenosť odvolacím súdom vysloveného právneho názoru, ţe výpoveď daná ţalobkyni
ţalovanou z 27. apríla 2009 je platná.
Predpokladom pouţitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce je a/ existencia organizačnej zmeny, b/ nadbytočnosť zamestnanca, c/ príčinná
(objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou
zamestnanca. Hmotno-právnou podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru
z uvedeného výpovedného dôvodu je splnenie povinností vyplývajúcich pre zamestnávateľa
z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce.
Zo spisu je zrejmé, ţe v predmetnej výpovedi z 27. apríla 2009 (ktorá bola daná
ţalobkyni) je výpovedný dôvod vymedzený pouţitím § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce,
prijatou organizačnou zmenou pre školský rok 2009/2010, v dôsledku ktorej sa ţalobkyňa
stala pre ţalovanú nadbytočnou, s tým, ţe zamestnávateľ ju ďalej nemôţe zamestnávať
v pracovnom pomere. Dovolací súd po preskúmaní veci uzavrel, ţe organizačná zmena bola
u ţalovanej najprv predmetom trištvrteročnej klasifikačnej porady 16. apríla 2009. Po porade
bolo riaditeľom školy vydané 20. apríla 2009 rozhodnutie č. 1/09 o organizačnej zmene.
V zmysle tohto rozhodnutia sa zrušilo jedno pracovné miesto učiteľa na II. vyučovacom
stupni v aprobácii matematika, čím sa zníţil počet zamestnancov (t.j. učiteľov v trvalom
pracovnom pomere s aprobáciou matematika na II. stupni). O výbere zamestnanca, ktorý je
nadbytočný, rozhoduje však výlučne zamestnávateľ; súd nie je v zásade oprávnený v tomto
smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Dovolací súd sa ďalej stotoţnil so záverom
odvolacieho súdu, ţe ţalobkyňa sa stala pre ţalovanú nadbytočnou a nadbytočnosť ţalobkyne
nastala v priamej príčinnej súvislosti s prijatou organizačnou zmenou. Ţalovaná súdu
predloţila plán koncepcie rozvoja škôl a školských zariadení v zriaďovateľskej pôsobnosti
mesta Šaľa do roku 2015, z ktorého je zrejmý pokles počtu ţiakov v nasledujúcich rokoch, ale
aj v smerovaní ţalovanej v nasledujúcom období. Dovolací súd ďalej dodáva, ţe
zamestnávateľ – ţalovaná v čase výpovede nedisponovala nijakými voľnými pracovnými
miestami. Zo strany ţalovanej nedošlo k porušeniu ustanovení Zákonníka práce, keď
ţalobkyni neponúkla inú vhodnú prácu, pretoţe nemala moţnosť ponúknuť jej ţiadne iné
miesto. Mala voľné iba miesto školníka, ktoré zjavne nezodpovedalo kritériu vhodnosti
pre ţalobkyňu.
Predmetná organizačná zmena ako i výpovede pre ţalobkyňu a ďalšiu učiteľku boli
prejednané na zasadnutí zástupcov vedenia ţalovanej a zo strany predsedníčky ZO OZ –
zástupkyne zamestnancov bolo vyjadrené súhlasné stanovisko s týmito výpoveďami, pričom
u kaţdej z nich bola výpovedným dôvodom nadbytočnosť pracovníka. O prijatí organizačnej
zmeny a o jej existencii v čase výpovede danej ţalobkyni nie je preto pochýb (tak ako správne
uviedol krajský súd). Ţalobkyni bola výpoveď doručená 27. apríla 2009. Ţalobkyňa bola totiţ
prítomná na stretnutí 27. apríla 2009, bola oboznámená s organizačnou zmenou a výpoveď
prevzala (hoci prevzatie odmietla podpísať). Toto vyplýva zo skutočnosti, ţe následne na túto
výpoveď reagovala listom (viď č.l. 7 spisu).
K vymedzeniu výpovedného dôvodu dovolací súd uvádza, ţe taktieţ sa stotoţnil
s názorom odvolacieho súdu, ţe tento bol v danom prípade vymedzený dostatočným
spôsobom. Len v prípade, keby ani pomocou výkladu prejavu vôle na základe výsledkov
vykonaného dokazovania a všetkého, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli
účastníci konania, nebolo moţné spoľahlivo a presne zistiť to, čo bolo po skutkovej stránke
dôvodom výpovede z pracovného pomeru, išlo by o neurčitý prejav vôle a o neplatný právny
úkon. Skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre výpoveď, pritom nie je potrebné rozvádzať
do všetkých podrobností. Pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď neplatná
len vtedy, keby sa ani výkladom vôle nedalo zistiť, prečo bola výpoveď daná (čo v danom
prípade konštatovať nemoţno).
Z uvedeného vyplýva, ţe rozsudok odvolacieho súdu bol z hľadiska uplatnených
dovolacích dôvodov správny. Pretoţe nebolo zistené, ţe by rozsudok odvolacieho súdu bol
postihnutý vadou uvedenou v § 237 O.s.p., alebo tzv. inou vadou konania v zmysle
ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
zamietol.
V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej však nepriznal náhradu trov dovolacieho
konania, lebo si v zákonom určenej lehote nevyčíslila poţadovanú náhradu trov dovolacieho
konania – trov právneho zastúpenia – a iné trovy zo spisu nevyplývajú (§ 151 ods. 1 a 2
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. augusta 2012
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová