Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7CoPr-2-2022.pdf
PDF · 128.63 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoPr/2/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v spore žalobcu: L. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, XXXX K., D., občan D. republiky, zastúpený: T.. Ondrej Brláš, advokát so sídlom Štefániková 9, Nitra, proti žalovanému: SE Služby inžinierskych stavieb, s.r.o., IČO: 48 263 842, so sídlom Kalná nad Hronom časť Mochovce 96, Kalná nad Hronom, zastúpený: Advokátska kancelária Mgr. Marek Benedik, s.r.o., so sídlom Rudnayovo námestie 1, Bratislava - Staré Mesto, IČO : 47 247 959, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k. 8Cpr/2/2020-275 zo dňa 6. júla 2021, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom ( po pripustení zmeny žaloby, ktorú pripustil na pojednávaní dňa 15.06.2021 ) zamietol žalobu žalobcu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a určenie, že pracovný pomer žalobcu sa končí právoplatnosťou rozhodnutia. Žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % . Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b), ods. 2, § 11a, § 24 ods. 8, ods. 9, ods. 10, ods. 11 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej ako „Zákonník práce“), ako aj zisteným skutkovým stavom, na základe čoho dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná.
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na obsah žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 24.02.2020, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom výpoveďou zo dňa 30.10.2019 je neplatné. Zároveň sa žalobca zmeneným petitom, ktorého zmenu pripustil súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 15.06.2021, okrem určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru aj určenia, že pracovný pomer sa končí právoplatnosťou rozhodnutia. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 11.09.2017 bola medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom uzatvorená pracovná zmluvy, v ktorej bol ako deň nástupu do práce dohodnutý 01.10.2017, na ktorej základe sa žalobca zaviazal pre žalovaného vykonávať druh práce „stavebný dozor“. Uviedol, že dňa 30.10.2019 bola zo strany žalovaného daná žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorú žalobca odmietol podpísať z dôvodu nesúhlasu s ňou. Poukázal na to, že v zmysle danej výpovede výpovedná doba uplynula dňa 31.12.2019 a listom zo dňa 27.01.2020 oznámil žalovanému, že s výpoveďou nesúhlasí, pretože ju považuje za neplatnú. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že nedošlo k prerokovaniu skončenia pracovného pomeru s príslušným orgánom, ktorým v danom prípade mali byť zamestnanci, ktorí žalobcu zvolili ako zástupcu pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Ďalej uviedol, že žalovaný do dnešného dňa riadne a včas nepreukázal, že by
nedisponoval iným vhodným pracovným miestom. Mal za to, že žalovaný nerešpektoval skutočnosť, že zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci je rovnako chránený ustanoveniami Zákonníka práce ako člen príslušného odborového orgánu. Zároveň uviedol, že z emailovej komunikácie vyplýva možný predpoklad, že výpoveď od žalovaného bola motivovaná práve činnosťou žalobcu ako zástupcu pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci.
3. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 11.09.2017 pracovnú zmluvu s nástupom práce dňom 01.10.2017 bez skúšobnej doby, druh práce - stavebný dozor, s miestom výkonu práce L., na dobu neurčitú. Dňa 31.10.2018 bol žalobca menovací dekrétom vymenovaný za zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť. Konštatoval, že žalovaný dňa 29.10.2019 vydal Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene v súlade s ustanovením § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, v zmysle ktorého z dôvodu zefektívnenia práce, zrušil pracovné pozície podľa Prílohy č. 1 v dôsledku čoho sa zamestnanci uvedení v prílohe č. 2 stávajú nadbytočnými, na základe čoho bude ukončený pracovný pomer s týmito zamestnancami. V prílohe č. 1 je uvedený druh a počet pracovných pozícií, medzi ktorými je aj stavebný dozor a v prílohe č. 2 je uvedený zoznam nadbytočných zamestnancov, medzi ktorými je aj žalobca. Dňa 30.10.2019 odmietol žalobca prevziať výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti, ktorú mu doručoval zamestnávateľ
- žalovaný. Z uvedenej výpovede vyplynulo, že rozhodnutím konateľa spoločnosti zo dňa 29.10.2019 bolo rozhodnuté o organizačnej zmene spočívajúcej v znížení stavu zamestnancov, na základe čoho bola s účinnosťou ku dňu 31.12.2019 zredukovaná pracovná pozícia stavebný dozor, ktorú zastával žalobca. Na základe podanej výpovede začala plynúť od 01.11.2019 žalobcovi výpovedná doba, ktorá uplynula dňa 31.12.2019. Súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenie žalovaného, podľa ktorého nemal pre žalobcu inú vhodnú prácu.
4. Považoval za nesporné, že žalovaný uzatvoril so žalobcom pracovný pomer pracovnou zmluvou zo dňa 11.09.2017 na pozíciu stavebný dozor, ďalej že rozhodnutím žalovaného o organizačnej zmene z dôvodu zefektívnenia práce bol znížený stav pracovníkov na pozícii stavebný dozor z 11 miest na 9 miest, na základe čoho dal žalovaný žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru, ďalej mal za nesporné, že žalovaný ku dňu skončenia pracovného pomeru nemal iné vhodné miesto pre žalobcu a že žalobca bol dňa 31.10.2018 menovaný na pozíciu zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť.
5. Za sporné považoval námietky žalobcu v tom, že nedošlo k prerokovaniu skončenia pracovného pomeru s príslušným orgánom. V tejto súvislosti uviedol, že u žalovaného nebol zriadený odborový orgán, zamestnanecká rada ani zvolený zamestnanecký dôverník. Ďalej konštatoval, že žalovaný nebol povinný žiadať predchádzajúci súhlas od zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, keďže tento zástupca zamestnancov zastupuje len v otázkach bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a nesupluje činnosť odborových orgánov.
6. Ďalej za sporné považoval neodôvodnenie výberu žalobcu pre prepustenie z dôvodu organizačnej zmeny a nerešpektovanie skutočnosti, že zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci je rovnako chránený ustanoveniami Zákonníka práce ako člen príslušného odborového orgánu. V tejto súvislosti konštatoval, že o výbere nadbytočného zamestnanca rozhoduje výlučne zamestnávateľ a súd skúma len naplnenie podmienok vymedzujúcich tento výpovedný dôvod. Podmienkou platnosti výpovede danej zamestnávateľom z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je tiež príčinná súvislosť medzi rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene a nadbytočnosťou zamestnanca. Mal preukázané, že u žalovaného došlo k organizačným zmenám, v dôsledku ktorých sa stali dvaja pracovníci na pozícii stavebný dozor stali nadbytoční, a bolo len na žalovanom, s kým rozviaže pracovný pomer.
7. Ďalej za sporné považoval aj námietku žalobcu týkajúcu sa existencie dôvodného predpokladu, že konanie žalovaného mohlo byť motivované činnosťou žalobcu. K tejto námietke žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný nebol povinný žiadať predchádzajúci súhlas od zástupcov zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, pretože títo nesuplujú činnosť odborových orgánov, zamestnaneckej rady alebo zamestnaneckého dôverníka.
8. K poslednej námietke žalobcu, že z emailovej komunikácie vyplýva možný predpoklad, že výpoveď bola motivovaná činnosťou žalobcu ako zástupcu pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by konanie žalovaného mohlo byť motivované činnosťou
žalobcu. Súvislosť medzi žalobcom uvedenou emailovú komunikáciu, podľa ktorej žalobca žiadal od žalovaného osobné ochranné pomôcky pre nových zamestnancov, a skončením pracovného pomeru, nebola podľa súdu prvej inštancie preukázaná. Zároveň k ochrane zástupcu zamestnancov uviedol, že ustanovenie § 240 ods. 8 Zákonníka práce chráni zástupcov zamestnancov, ako i zástupcov zamestnancov BOZP v zmysle § 240 ods. 11 Zákonníka práce, v prípade opatrení, ktoré by mohli poškodzovať zamestnanca ako zástupcu zamestnancov a boli by motivované ich postavením a činnosťou, a uvedené konanie nebolo podľa súdu prvej inštancie preukázané.
9. O trovách konania rozhodol tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na ich náhradu v plnej výške.
10. Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca domáhajúc sa jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobe, vrátane jej zmeny vyhovie v celom rozsahu a prizná žalobcovi náhradu trov konania, alternatívne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôvodoch odvolania poukázal na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej ako „CSP“). Dôvodil, že ak mal súd prvej inštancie pochybnosti vo vzťahu k preukázaniu skutkových tvrdení tvrdených žalobcom, mal aplikovať ustanovenie § 319 CSP, nakoľko sa jednalo o dôkazy, ktoré boli nevyhnutné pre rozhodovanie vo veci. Konštatoval, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že predmetné skončenie pracovného pomeru bolo platné. V tejto súvislosti konštatoval, že žalobca bol aj zástupca zamestnancov pre oblasť bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pričom z tejto pozície nebol odvolaný, a preto v čase prijatia rozhodnutia o organizačnej zmene nedošlo k odpadnutiu celej pracovnej náplne žalobcu. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný pristúpiť k pokusu o uzatvorenie dohody o zmene pracovnej činnosti, k dohode o skončení pracovného pomeru a až následne mohol pristúpiť k skončeniu pracovného pomeru výpoveďou. Ďalej žalobca namietal nedostatočné skutkové vymedzenie dôvodu výpovede. Dôvodil, že mu preukázateľne nebolo predložené rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 29.10.2019, ale len sa mu oznámilo vo výpovedi, že pracovná pozícia, ktorú zastáva, sa ku dňu 31.12.2019 redukuje, v dôsledku čoho sa stáva nadbytočným. Ďalej konštatoval, že v predmetnej veci preukázateľne odôvodnil spochybnenie výberu jeho osoby za nadbytočného zamestnanca, keďže súčasne zastával aj funkciu zástupcu zamestnancov pre BOZP a bol chráneným zamestnancom. Vytkol súdu prvej inštancie, že uvedené skutočnosti neskúmal a žalovaný neprodukoval žiadne dôkazy, ktorými by preukázal, že výber žalobcu ako nadbytočného zamestnanca nemá akúkoľvek príčinnú súvislosť s výkonom činnosti zástupcu zamestnancov pre BOZP a preto neuniesol dôkazné bremeno. Poukázal na ustanovenie § 240 ods. 8 a ods. 11 Zákonníka práca, z ktorých mu vyplynulo, že pracovný pomer so zástupcom zamestnancov pre BOZP počas trvania tejto funkcie nemožno skončiť.
11. Záverom v odvolaní zhrnul, - že súd prvej inštancie v rozpore s § 319 CSP nezaobstaral a nevykonal dôkazy vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam tvrdených žalobcom;
- súd prvej inštancie dospel na podklade vykonaného dokazovania k záveru, že postup žalovaného bol v súlade so Zákonníkom práce a ustálenou judikatúrou a teda žalovaný mal so žalobcom prerokovať jeho činnosti nielen ako stavbyvedúceho (rozhodnutie o organizačnej zmene), ale aj ako zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, alternatívne, že žalovaný mal žalobcovi ponúknuť dohodu o skončení pracovného pomeru a až v prípade odmietnutia dohody o zmene pracovnej činnosti dohody o skončení pracovného pomeru zo strany žalobcu, mal žalovaný pristúpiť k výpovedi; -súd prvej inštancie dospel k záveru, že výpoveď daná žalobcovi obsahuje dostatočne skutkovo vymedzený dôvod, napriek tomu, že vo vzťahu k rozhodnutiu o organizačnej zmene neobsahuje žiadne bližšie podrobnosti a toto rozhodnutie preukázateľne nebolo žalobcovi predložené, aby sa s ním mohol oboznámiť; -súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, že žalovaný bol oprávnený dať žalobcovi výpoveď ako chránenému zamestnancovi napriek tomu, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k neexistencii poškodenia žalobcu výpoveďou; -súd prvej inštancie napriek vzneseným dôvodným pochybnostiam k výberu žalobcu ako zamestnanca, s ktorým sa skončí pracovný pomer nepreskúmal tento výber žalovaným.
12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, v ktorý uviedol, že v zmysle ust. § 319 CSP má súd možnosť, nie povinnosť, vykonať dôkazy, ktoré žalobca navrhol, a v danom prípade nebolo potrebné vykonať ďalšie dôkazy. Konštatoval, že do druhu práce a do rozsahu pracovnej náplne žalobcu nespadala činnosť zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, nakoľko táto
činnosť nebola predmetom dohody medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Žalovaný uviedol, že zo zákona mu nevyplýva povinnosť oboznámiť zamestnanca s rozhodnutí o organizačnej zmene alebo mu ho predložiť. Zákon vyžaduje len to, aby bol výpovedný dôvod skutkovo vymedzený vo výpovedi tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, pričom nepredloženie rozhodnutia o organizačnej zmene nemôže spôsobiť neurčitosť skutkového vymedzenia výpovedného dôvodu. Uviedol, že výpovedný dôvod je dostatočne určitý, keďže v ňom bolo uvedené, kto rozhodnutie vydal, kedy, čo je jeho predmetom a aké dôvody k jeho vydaniu viedli. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie legitímne dospel k záveru, že výpovedný dôvod je riadne špecifikovaný a výpoveď je platná, o čom svedčí aj skutočnosť, že žalobca neurčitosť výpovedného dôvodu vôbec nenamietal. V tejto súvislosti poukázal aj na tzv. zákaz novôt podľa § 366 CSP, a konštatoval, že námietka žalobcu ohľadom neurčitosti výpovedného dôvodu nebola namietnutá v konaní pred súdom prvej inštancie, preto je neprípustná. Ďalej uviedol, že žalobca netvrdil, že by výpoveď bola motivovaná jeho postavením alebo činnosťou zástupcu zamestnancov, ale len uviedol, že bol „možný predpoklad“ takouto motiváciou a žalobca ani neoznačil skutkové okolnosti, ktoré by jeho tvrdenia preukazovali. K predloženej emailovej komunikácii z roku 2015 uviedol, že táto nemá nijakú súvislosť s ukončením pracovného pomeru v roku 2019. Konštatoval, že pracovný pomer so žalobcom bol ukončený v dôsledku organizačnej zmeny, ktorá sa nakoniec netýkala výlučne len žalobcu, ale aj iných zamestnancov žalovaného. Zároveň za nepravdivé považoval aj tvrdenie žalobcu, že žalovaný nemohol so žalobcom ukončiť pracovný pomer podľa § 240 ods. 8 a ods. 11 Zákonníka práce. Konštatoval, že z ustanovenia § 240 ods. 8 Zákonníka práce vyplýva zákaz, aby zamestnávateľ voči zástupcovi zamestnancov počas výkonu funkcie a počas obdobia šiestich mesiacov po jej skončení vykonal opatrenia, ktoré musia kumulatívne spĺňať dve podmienky. A to môžu zamestnanca poškodzovať a sú motivované postavením alebo činnosťou zástupcu zamestnancov, čo podľa žalovaného nebolo preukázané. V závere navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania.
13. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného opätovne poukázal na ustanovenie § 319 CSP a na povinnosť súdu spoľahlivo zistiť skutkový stav. Dôvodil, že z výplatnej pásky za mesiac október a november 2019 vyplýva, že žalobca dostal od žalovaného ESR bonus v hodnote 150,- eur, pričom skratka ESR znamená „employee safety representative“, čo možno voľne preložiť ako zástupca zamestnancov pre bezpečnosť. Preto tento bonus považuje žalobca za mesačné ohodnotenie za výkon zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť. Ďalej tvrdil, že námietku neplatnosti výpovede z dôvodu jej rozporu s právnymi predpismi vzniesol už v žalobe a preto tvrdenie o neurčitosti predmetnej výpovede nemožno považovať za novotu, pretože súd prvej inštancie bol oprávnený skúmať platnosť predmetného právneho úkonu aj z dôvodu jeho určitosti. Konštatoval, že žalovaný mal preukázať, že výber žalobcu ako nadbytočného zamestnanca bol vykonaný nestranne a objektívne. Podľa žalobcu mal žalovaný preukázať neexistenciu jeho motivácie vybrať za nadbytočného zamestnanca práve žalobcu. Zároveň žalovaný podľa žalobcu nepredložil relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval, že výber žalobcu ako nadbytočného zamestnanca sa mal realizovať na základe objektívnych kritérií.
14. Následne vo svojom vyjadrení žalovaný uviedol, že tvrdenia žalobcu ohľadom objektívnych kritérií pre výber žalobcu ako nadbytočného zamestnanca považuje za novoty, a žalovanému žiadny právny predpis neukladá povinnosť vyberať nadbytočného zamestnanca podľa nejakých objektívnych kritérií. Konštatoval, že je irelevantné, že žalobcovi fakultatívne poskytoval bonus nad rámec svojich povinností a účelom tohto bonusu bolo skôr poskytnúť náhradu nákladov spojených s výkonom funkcie a nie odmena za výkon činnosti pre zamestnávateľa, nešlo o mzdu. Poukázal na to, že žalobca nikdy v konaní nevzniesol nejaké relevantné námietky voči určitosti vymedzenia výpovedného dôvodu. Uviedol, že vo výpovedi je dostatočne odôvodnené, prečo bolo pristúpené k organizačnej zmene a prečo sa stal žalobca nadbytočným.
15. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkový stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v § 219 ods. 3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Preto odvolací súd rozsudok prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil.
16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
17. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
18. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol.
19. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne a v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil, pričom jeho závery majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne odôvodnil a uviedol, akými závermi a myšlienkovými postupmi sa riadil. Podľa názoru odvolacieho sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal všetkými námietkami, ktoré žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie uviedol a v odôvodnení rozhodnutia sa s nimi vyporiadal.
20. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ uzatvorili dňa 11.09.2017 pracovnú zmluvu na druh práce stavebný dozor. Dňa 31.10.2018 bol žalobca žalovaným vymenovaný za zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Žalovaný skončil so žalobcom pracovný pomer výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti, ktorú výpoveď žalobca odmietol prevziať dňa 30.10.2019. Vo výpovedi žalovaný poukázal na rozhodnutie konateľa spoločnosti zo dňa 29.10.2019 o organizačnej zmene, ktorá spočívala v znížení stavu zamestnancov, na základe ktorého bola ku dňu 31.12.2019 zredukovaná pracovná pozícia stavebný dozor, ktorú žalobca zastáva, v dôsledku čoho sa stal žalobca nadbytočným zamestnancom. Žalobca považoval uvedené skončenie pracovného pomeru za neplatné, a preto podal žalobu, o ktorej rozhodol súd prvej inštancie napadnutým uznesením. V priebehu konania žalobca podaním zo dňa 15.06.2021 (č.l. 266-267 spisu) zmenil - rozšíril žalobný petit žaloby tak, že okrem pôvodného návrhu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a priznania náhrady trov konania žiadal, o určenie, že z dôvodu, že od zamestnávateľa (žalovaného) nemožno požadovať, aby zamestnanca aj naďalej zamestnával, pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným sa končí právoplatnosťou tohto rozhodnutia.
21. S ohľadom na odvolacie dôvody uvedené žalobcom v podanom odvolaní odvolací súd uvádza nasledovné :
22. Žalobca v podanom odvolaní namietal nedostatočné skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu v písomnej výpovedi, pretože nie je možné zistiť, kedy zamestnávateľ rozhodnutie o organizačnej zmene prijal, akého počtu zamestnancov sa týka a v akej pozícii. Ustanovenie § 61 ods. 2 Zákonníka práce ukladá zamestnávateľovi povinnosť dôvod výpovede skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na dôvody a závery uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/160/2011 zo dňa 23.08.2012 : „ Predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je (a) existencia organizačnej zmeny, (b) nadbytočnosť zamestnanca, (c) príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Hmotno-právnou podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru z uvedeného výpovedného dôvodu je splnenie povinností vyplývajúcich pre zamestnávateľa z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce.“ „K vymedzeniu výpovedného dôvodu dovolací súd uvádza, že taktiež sa stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že tento bol v danom prípade vymedzený dostatočným spôsobom. Len v prípade, keby ani pomocou výkladu prejavu vôle na základe výsledkov vykonaného dokazovania a všetkého, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, nebolo možné spoľahlivo a presne zistiť to, čo bolo po skutkovej stránke dôvodom výpovede z pracovného pomeru, išlo by o neurčitý prejav vôle a o neplatný právny úkon. Skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre výpoveď, pritom nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností. Pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď neplatná len vtedy, keby sa ani výkladom vôle nedalo zistiť, prečo bola výpoveď daná (čo v danom prípade konštatovať nemožno)“.
23. Podľa názoru odvolacieho súdu v konaní nebolo sporné, že výpoveď bola vyhotovená písomne a žalobcovi bola doručovaná, pričom žalobca písomnú výpoveď odmietol prevziať. Odvolací súd mal podmienky písomnej formy a doručenia výpovede v zmysle § 61 ods. 1 Zákonníka práce za splnené. Za sporné však žalobca považoval vymedzenie výpovedného dôvodu. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene je faktickým úkonom, vo vzťahu ku ktorému, neplatia dôvody neplatnosti právnych úkonov podľa Občianskeho zákonníka. Možno ho posudzovať len z hľadiska toho, či k rozhodnutiu o organizačnej zmene skutočne došlo a či je medzi rozhodnutím a nadbytočnosťou zamestnanca príčinná súvislosť. Súd teda skúma základné otázky a to, či ide o rozhodnutie o nadbytočnosti spočívajúcej v zmene úloh, organizácie, technického vybavenia alebo iných organizačných zmien, či sa stal zamestnanec v ich dôsledku nadbytočný, t. j. či je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami. Len rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene súčasne s existenciou organizačnej zmeny, ako aj existenciou príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím zamestnávateľa a nadbytočnosťou zamestnávateľa predstavuje právne relevantný predpoklad pre platné skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Zákonník práce vyžaduje písomnú formu rozhodnutia o organizačnej zmene, pričom nedodržanie tejto formy sankcionuje neplatnosťou. Pri rozhodnutí zamestnávateľa o organizačných zmenách je veľmi dôležité najmä v súvislosti s posudzovaním platnosti či neplatnosti výpovede rozlišovať čas jeho prijatia a jeho účinnosť. Na uplatnenie platnej výpovede zo strany zamestnávateľa stačí čas prijatia rozhodnutia, ktoré je dostatočným právnym základom pre platnú výpoveď zo strany zamestnávateľa, aj keď účinnosť tohto rozhodnutia ešte nenastala.
24. V konaní bolo preukázané, že žalovaný (zamestnávateľ) prijal dňa 29.10.2019 „Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene“ (č.l. 60 spisu). Na základe tohto rozhodnutia žalovaný rozhodol, že z dôvodu zefektívnenia práce sa s účinnosťou k 31.12.2019 zrušujú pracovné pozície podľa prílohy č. 1, v dôsledku čoho sa zamestnanci uvedení v prílohe č. 2 stávajú nadbytočnými. Zároveň v tomto rozhodnutí uviedol, že pracovný pomer so zamestnancami podľa prílohy č. 2 bude ukončený. V prílohe č. 1 je uvedený zoznam pracovných pozícií, ktoré sa zrušujú, medzi ktorými je, okrem iných, aj stavebný dozor a v prílohe č. 2 je uvedený zoznam zamestnancov, ktorí sa stali v dôsledku organizačnej zmeny nadbytočnými a medzi nimi sa nachádzal aj žalobca. Je teda nepochybné, že v danom prípade sa stal žalobca nadbytočným zamestnancom v dôsledku (príčinnej súvislosti) organizačnej zmeny žalovaného. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu, prvej inštancie, že žalobca sa stala pre žalovaného nadbytočný a nadbytočnosť žalobcu nastala v priamej príčinnej súvislosti s prijatou organizačnou zmenou. Podľa názoru odvolacieho súdu aj výpovedný dôvod bol vymedzený dostatočným a spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti. Z posudzovanej písomnej výpovede jednoznačne vyplýva, že rozhodnutím konateľa došlo k organizačnej zmene o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť prác, že ku dnu 31.12.2019 bola zredukovaná pozícia Stavebný dozor, v dôsledku čoho sa žalobca stal nadbytočným. Z písomnej výpovede, z rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 29.10.2019 ( č.l. 60 spisu), ktorá predchádzala písomnej výpovedi možno spoľahlivo zistiť že skutkovým dôvodom pre výpoveď z pracovného pomeru žalobcu bola nadbytočnosť zamestnanca. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdeniami navrhovateľa v tomto smere a písomnú výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 30.10.2019 považoval za platný právny úkon. Výber nadbytočného zamestnanca tak, ako to uviedol aj súd prvej inštancii je kompetencii zamestnávateľa
25. Žalobca v písomnom odvolaní namietal aj to, že žalobca výpoveď vopred neprerokoval so zástupcami zamestnancov. K uvedenej námietke odvolací súd uvádza, že u zamestnávateľa (žalovaného) v čase skončenia pracovného pomeru nebol zriadený odborový orgán, zamestnanecká rada a ani zamestnanecký dôverník. Existoval len zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, ktorým bol na základe menovacieho dekrétu vymenovaný žalobca. Zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci nemajú rovnakú pôsobnosť ako napríklad odborový orgán, zamestnanecká rada, či zamestnanecký dôverník. Zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci vykonáva svoju pôsobnosť len v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, nedisponuje všetkými oprávneniami tak, ako je to v prípade odborového orgánu, zamestnaneckej rady a zamestnaneckého dôverníka. Zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práce síce zastupuje zamestnancov na pracovisku, avšak len v otázkach, ktoré sú upravené prevažne v ustanoveniach § 146 - § 150 Zákonníka práce a jeho pôsobnosť nemožno extenzívne rozširovať na iné oblasti zastúpenia zamestnancov. Obdobný názor už Krajský súd v Nitre vyslovil v rozsudku zo dňa 29.11.2007 sp. zn. 9Co/199/2007, v ktorom uviedol, že „Odvolací
súd vychádzal z toho názoru, že odporca nebol povinný žiadať predchádzajúci súhlas od zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci určeného podľa osobitného predpisu, keďže tento zástupca zamestnancov zastupuje iba v otázkach bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a nesupluje činnosť odborových orgánov, prípadne zamestnaneckej rady alebo zamestnaneckého dôverníka. Skutočnosť, že zamestnanci odporcu tieto orgány nekreovali, hoci tak urobiť mohli, nezavinil odporca. Je vecou zamestnancov, aby za účelom hájenia svojich záujmov si svojich zástupcov zvolili, a pokiaľ tak neurobili, nemá povinnosť odporca pri jednotlivých úkonoch žiadať predchádzajúci súhlas, alebo prerokovať ich so zástupcami zamestnancov.“
26. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie prijal záver, že ak u zamestnávateľa pôsobí iba zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, zamestnávateľ nemá povinnosť prerokovať skončenie pracovného pomeru s týmto zástupcom, a to z dôvodu, že tento zástupca zamestnancov vykonáva pôsobnosť len v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci v zmysle ustanovenia § 19 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Predchádzajúci súhlas by žalovaný (zamestnávateľ) potreboval len v prípade, ak by u zamestnávateľa pôsobil odborový orgán, zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník. K ďalšej námietke žalobcu odvolací súd uvádza, že Zákonník práce ani iný právny predpis neukladá zamestnávateľovi povinnosť doručiť ( predložiť) alebo inak sprístupniť zamestnancovi rozhodnutie o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa stal zamestnanec nadbytočným. Preto tieto námietky žalobcu považuje za nedôvodné.
27. Žalobca ďalej tvrdil, že bol chráneným zamestnancom a v zmysle ustanovenia § 240 ods. 8 Zákonníka práce mu žalovaný počas funkčného obdobia zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci nemohol dať výpoveď. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že predmetné ustanovenie § 240 ods. 8ZP neobsahuje všeobecný zákaz výpovede pre zástupov zamestnancov počas ich funkčného obdobia a šiestich mesiacov po jeho skončení. Ochraňuje týchto zamestnancov za predpokladu, že skončenie pracovného pomeru prípadne ďalšie opatrenia zo strany zamestnávateľa voči nim boli motivované ich postavením alebo činnosťou. Odsek 9 nadväzuje na odsek 8 a určuje podmienky, za splnenia ktorých môže byť zástupcovi zamestnancov daná výpoveď aj počas funkčného obdobia . Touto podmienkou je súhlas zástupcu zamestnancov, avšak v zmysle vyššie uvedeného, nevyžaduje sa súhlas zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, ale odborového orgánu, zamestnaneckej rady alebo zamestnaneckého dôverníka. Keďže ani jeden z uvedených orgánov neexistoval u zamestnávateľa (žalovaného), je logické, že žalovaný nemohol získať ich predchádzajúci súhlas. 28. Žalobca ďalej namietal, že rozhodnutím spoločnosti o organizačnej zmene, na základe ktorého sa stal nadbytočným, neodpadla celá pracovná náplň žalobcu. Jednou z podstatných náležitostí pracovnej zmluvy je určenie druhu práce a jeho stručná charakteristika (§ 43 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce). Spôsob vymedzenia druhu práce Zákonník práce ani iný pracovnoprávny predpis nezakotvuje. Obvykle je ním pracovná pozícia (funkcia), na ktorú sa zamestnanec prijíma do pracovného pomeru. Z hľadiska požiadavky na určitosť právneho úkonu by mal dohodnutý druh práce zodpovedať druhovému určeniu práce. Zo samotného pojmu druh práce vyplýva, že musí vykazovať druhové určenie práce, pričom v pracovnej zmluve môže byť dohodnutých aj viac druhov práce. Podľa Zákonníka práce má byť v pracovnej zmluve dohodnutá aj stručná charakteristika druhu práce. Detailnejšie koncipovanú pracovnú náplň, ktorá sa z hľadiska svojej právnej povahy považuje za pokyn zamestnávateľa, môže zamestnávateľ pripojiť k pracovnej zmluve alebo ju vyhotoviť osobitne po založení pracovného pomeru. Do takejto pracovnej náplne môže kedykoľvek jednostranne prostredníctvom pokynov vstupovať, rozširovať ju, ale pritom neprekročiť v pracovnej zmluve dohodnutý druh práce. 29. V pracovnej zmluve zo dňa 11.09.2017 je v článku I. bode 3 upravený druh práce, kde sa nachádza demonštratívny výpočet činností, ktoré má zamestnanec (žalobca) vykonávať. Síce ide o demonštratívny výpočet, avšak všetky v ňom uvedené činnosti sa týkajú pracovnej pozície stavebný dozor. Keďže pozícia zástupcu zamestnancov pre ochranu a bezpečnosť zdravia pri práci sa v tomto výpočte nenachádza, nie je možné funkciu zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci považovať za druh práce, resp. pracovnú činnosť. Preto teda nemožno súhlasiť so žalobcom, že nadbytočnosťou žalobcu nedošlo k odpadnutiu celej pracovnej činnosti. Z obsahu vykonané dokazovania nevyplýva, že by strany sporu uzatvoril pracovnú zmluvu s dohodnutým druhom práce zástupca zamestnancov pre ochranu a bezpečnosť zdravia pri práci, preto nie je možné námietku žalobcu považovať z dôvodnú. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že strany sporu uzatvorili pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 11.09.2017 s dohodnutým druhom práce stavebný dozor. Zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť podľa § 19 ods. 1 zák. č. 24/2006
Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, môže vymenovať zamestnávateľ s písomným súhlasom tohto zamestnanca, na základe návrhu príslušného odborového orgánu, zamestnaneckej rady alebo voľby zamestnancov, ak u zamestnávateľa nepôsobí odborový orgán alebo zamestnanecká rada. Týmto vymenovaním sa nezakladá nový pracovný pomer ani nedochádza k zmene druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Oprávnenia a činnosť takto vymenovaného zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť sú upravené v ust. § 19 ods. 1 zák. č. 24/2006 Z.z. a týkajú sa výlučne bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Na tomto záver nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že žalovaný dobrovoľne žalobcovi ako zástupcovi zamestnancov vyplácal bonus v hodnote 150 euro.
31. Ďalšou námietkou žalobcu bola skutočnosť, že súd nepreskúmal existenciu motivácie žalovaného skončiť pracovný pomer so žalobcom z dôvodu funkcie žalobcu ako zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Podľa názoru odvolacieho súdu ani táto námietka žalobcu nie je dôvodná a súd prvej inštancie sa s ňou dôsledne vyporiadal v bode 15. odôvodnenia rozsudku. Žiaden z vykonaných dôkazov nenasvedčuje tomu, že by žalovaný uložil žalobcovi výpoveď v dôsledku jeho činnosti zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť . K emailovej komunikácii medzi žalobcom a pani A. zo spoločnosti došlo ešte v roku 2015 a navyše, podľa vyjadrenia žalovaného pani A. nebola zamestnankyňa žalovaného ale spoločnosti EXT Enel Produzzione. V súvislosti s námietkou žalobcu, že bolo povinnosťou žalovaného v konaní preukázať, že neexistovala motivácia žalobcu skončiť pracovný pomer so žalobcom z dôvodu výkonu funkcie žalobcu ako zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci odvolací súd uvádza, že pokiaľ takýto dôvod objektívne neexistoval, nie je možné túto skutočnosť preukázať. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie u žalovaného došlo k organizačnej zmene a zníženiu pracovníkov vykonávajúcich stavebný dozor , pričom výber zamestnanca, s ktorým v dôsledku tejto organizačnej zmeny bude pracovný pomer skončený je v právomoci zamestnávateľa. V konaní nebol preukázaný žiadny súvis ani motivácia žalovaného medzi skončením pracovného pomeru so žalobcom a výkonom jeho činnosti ako zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci . V tomto smere žalobca žiadne iné skutočnosti netvrdil a ani nenavrhol vykonať ďalšie dôkazy.
32. Žalobca namietal aj nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie v tom, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie na žalobcom tvrdené skutočnosti napriek tomu, že mu túto povinnosť ukladá ust. § 319 CSP podľa ktorého, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. Odvolací súd k tejto námietke žalobcu uvádza, že zo znenia citovaného ustanovenia § 319 CSP vyplýva, že súd môže vykonať dôkaz, ktorý zamestnanec nenavrhol, za predpokladu, že je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Nevyhnutnosť dôkazu pre rozhodnutie veci však musí vyplývať z určitých konkrétnych skutkových tvrdení žalobcu, pričom z nich musí byť zrejmé, že takýto dôkaz existuje a jeho vykonaním sa môžu preukázať tvrdenia žalobcu. Potom, ak sám žalobca takéto dôkazy nenavrhne vykonať, môže tak urobiť za splnenia podmienok uvedených v ust. § 319 CSP súd a tieto dôkazy vykoná, aj keď ich žiadna zo strán nenavrhla.
33. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie sa dôsledne riadil ust. § 319 CSP a vykonal všetky nevyhnutné dôkazy pre rozhodnutie veci. V dôsledku tohto postupu súdu sa v priebehu konania stala nesporná námietka žalobcu v tom, že žalovaný si vo vzťahu k žalobcovi nesplnil pred uložením výpovede ponukovú povinnosť. Z obsahu zápisnice o pojednávaní konanom pred súdom prvej inštancie dňa 15.06.2021 z výpovede právneho zástupcu žalobcu vyplýva : „ že vzhľadom na výpovede svedkov na pojednávaní a vyjadrenia úradu práce žalovaný nepovažuje za sporné že žalovaný nemal voľné pracovné miesto pre žalobcu“. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie k tvrdeniu žalobu, že bol chráneným zamestnancom a tiež povinnosti žalovaného preukázať objektívne kritériá pre výber žalobcu pre nadbytočnosť zamestnanca a preto postupoval v rozpore s § 319CP odvolací súd uvádza, že v písomne podanom odvolaní žalobca nekonkretizoval, aké dôkazy súd prvej inštancie mohol vykonať a tento nevykonal. Iba všeobecné tvrdenia žalobcu, že výber zamestnanca, ktorému bola bola uložená výpoveď z dôvodov organizačných zmien bola podmienená činnosťou žalobcu ako zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť nijako nenaznačuje, aký dôkaz podporuje takéto závery žalobcu a na základe čoho k nemu dospel. Preto nie je zrejmé, aké dôkazy na preukázanie tvrdení žalobcu súd nevykonal, hoci tak vykonať mohol. Ustanovenie §319 CSP nijako nezbavuje žalobcu povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na podporu svojich tvrdení. Toto
ustanovenie iba dáva možnosť súdu vykonať aj tie dôkazy, ktoré výslovne žalobca nenavrhol vykonať. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie emailovou komunikáciou medzi žalobcom a pani A. a tento dôkaz aj vyhodnotil. Existencia ďalších dôkazov, nevykonanie ktorých žalobca v podanom odvolaní namietal, nebola žalobcom ani tvrdená ani nevyplýva z obsahu doposiaľ vykonaného dokazovania a ani z podaného odvolania. Odvolací súd nezistil žiadne pochybenie súdu prvej inštancie v tomto smere, preto námietky žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy, ktoré vykonať mohol a postupoval v rozpore s ustanovením § 319 CSP nepovažoval za dôvodné.
34. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil.
35. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na ich náhradu v plnom rozsahu.
36. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).