Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/26/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Aleny Mazúrovej v spore žalobcu: F. T., nar. X.X.XXXX, bytom R. XXX/ X, Č. D. H., zastúpený JUDr. Rolandom Kovácsom, advokátom, so sídlom Mäsiarska 30, Košice, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 25. septembra 2019, č. k. -385

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách prvoinštančného konania.

M e n í rozsudok v napadnutom výroku o trovách odvolacieho konania tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi 45% trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.465,26 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne od 31.5.2010 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu 45% trov konania pred súdom prvej inštancie a 100% trov odvolacieho konania.

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal peňažnej náhrady škody v sume 4.776,85 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 11,76% ročne od 16.10.2009 do zaplatenia, ktorá mu podľa skutkového vymedzenia takto uplatneného nároku bola spôsobená nezákonnými rozhodnutiami orgánov verejnej moci o vznesení obvinenia a o vzatí do väzby, za následky ktorých štát zodpovedá podľa Žalobca tvrdil, že uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite odbor východ ČVS: PPZ - 36/BOK-V-2006 zo dňa 1.8.2006 bolo voči nemu vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy, spáchanej formou spolupáchateľstva podľa ust. k , , platného do 31.12.2005, že v súvislosti s týmto trestným stíhaním bol na základe uznesenia Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa 4.8.2006 vzatý do väzby, z ktorej bol prepustený dňa 24. 5. 2007 na základe uznesenia prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach sp. zn. z rovnakého dňa a následne uznesením prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach sp.zn. dňa 13. 6. 2007 bolo trestné stíhanie voči nemu zastavené. Nakoľko sa v konečnom dôsledku podozrenie zo spáchania trestného činu nepotvrdilo zodpovedá štát podľa argumentácie žalobcu za škodu spôsobenú mu nezákonnými rozhodnutiami o vznesení obvinenia a o vzatí do väzby, ktorú si uplatnil v rozsahu vynaložených nákladov na obhajobu v trestnom konaní zvoleným advokátom.

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku bezozvyšku vyšiel zo skutkových zistení zodpovedajúcich tvrdeniam žalobcu o postupe a o rozhodovaní orgánov činných v trestnom konaní vo veci jeho väzobného stíhania. Za preukázanú mal tiež skutočnosť, že v tomto trestnom konaní žalobcu obhajovala JUDr. I. N., advokátka, ktorá podľa jeho zistenia účelne vykonala úkony právnej služby, za ktoré podľa vyhl. MS SR č. prináleží advokátovi odmena a náhrada nákladov v celkovej výške 3.465,26 Eur. Napokon súd prvej inštancie vyšiel tiež zo zistenia, že pred uplatnením nároku na náhradu škody na súde žalobca márne požiadal Generálnu prokuratúru SR o ich jeho predbežné prerokovanie

4. Na takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. a , až 3, , a , a , a , a , a a Z. z,. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Na ich základe dospel k záveru o existencií nezákonných rozhodnutí - uznesenia o vznesení obvinenia i rozhodnutia o vzatí žalobcu do väzby, ako jednej z podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu podľa tohto zákona. V závere, že zodpovednostným titulom je v danom prípade aj uznesenie o vznesení obvinenia, vyšiel súd prvej inštancie z právneho názoru vyjadreného v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo 16. mája 2018, ktorý je v podstatnom vystavaný na v právnej praxi aprobovanej téze, že uznesenie o zastavení trestného stíhania má účinky zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia, a preto je v konečnom dôsledku potrebné na uznesenie o vznesení obvinenia hľadieť ako na rozhodnutie zrušené pre nezákonnosť. Súd prvej inštancie v nadväzujúcej argumentácii odkázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo 7. júla 2016 sp. zn. , v ktorom tento mimo iného tiež konštatoval, že „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania“, že „pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo“ a napokon tiež, že „...ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca“ (por. tiež uznesenie NS SR č. ). Napokon poukázal tiež na záver formulovaný Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. z 29. februára 2012, v zmysle ktorého sa pôvodne zákonná väzba stáva v dôsledku oslobodenia spod obžaloby nezákonnou a právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu i ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené. I v otázke príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami a tvrdenou škodou vyšiel prvoinštančný súd z právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý spočíval síce na dôslednom inštitucionálnom rozlišovaní medzi oboma zodpovednostnými titulmi - nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a nezákonným rozhodnutím o väzbe, zároveň však na racionálnom predpoklade, že pokiaľ škoda spočíva len vo vynaložených nákladoch na obhajobu v trestnom konaní, v spojení s ktorým bol obvinený vzatý do väzby, je potrebné vyjsť z kauzálnej previazanosti oboch zodpovednostných titulov, pretože každý úkon právnej služby, ktorý obhajca urobí na obranu obvineného pred väzbou je zároveň úkonom chrániacim jeho záujmy v rámci trestného stíhania. Súd prvej inštancie vyšiel z právneho názoru krajského súdu aj v otázke vzniku škody. Žiada sa v tejto súvislosti ozrejmiť, že súd prvej inštancie vo svojom skoršom rozsudku dospel k skutkovému záveru, že na základe vykonaného dokazovania nebola preukázaná skutočnosť, že žalobca JUDr. I. N., advokátke odmenu a náhrady hotových výdavkov skutočne zaplatil. Súd prvej inštancie pritom považoval za nedôveryhodné potvrdenie o zaplatení odmeny, vystavené touto advokátkou, jej svedectvo, ktorým potvrdila prijatie peňažnej sumy i autenticitu tejto písomnosti, svedectvo manželky žalobcu V. T., ktorá mala JUDr. I. N. peniaze osobne odovzdať, i písomné potvrdenie H. Y. o tom, že poskytol peniaze V. T., vo svetle rozporov, ktoré v konaní vyšli najavo ohľadne pôvodu peňazí (na jednom mieste žalobca tvrdil, že ich mal od matky; na inom zase, že boli získané z úveru poskytnutého bankou jeho strýkovi H. T., splatenie ktorého bolo zabezpečené záložným právom na nehnuteľnosti V. T.), času zaplatenia odmeny (súd prvej inštancie nenašiel logickú odpoveď na otázku, prečo mali byť peniaze zaplatené dňa 2.7.2009 a nie napríklad po prepustení žalobcu z väzby; čas zaplatenia peňazí považoval za pochybný tiež aj v kontexte toho, že k poskytnutiu úveru malo dôjsť ešte 21.12.2006 a aj v súvzťažnosti s tým, že H. Y. písomne potvrdil odovzdanie peňazí V. T. dňa 12.1.2007), obsahu príjmového dokladu (prvoinštančný súd v ňom postrádal údaj o čísle obchodného prípadu a o účele platby) a napokon aj čo do výšky zaplatenej odmeny (zaplatená odmena podľa súdu prvej

inštancie nekorešpondovala z vyúčtovanou odmenou a zahŕňala v sebe už aj náklady zastupovania súvisiace s predbežným prerokovaním nároku v sume 210,85 Eur). Odvolací súd v kontexte toho, že ťarcha procesnej aktivity strán i pozornosti súdu sa v spore evidentne sústreďovala na spornú okolnosť fyzického zaplatenia odmeny a náhrady výdavkov obhajkyni žalobcu, v snahe napomôcť efektívnemu a spravodlivému prejednaniu veci v ďalšom konaní odvolací súd zaujal stanovisko tiež v otázke vzniku škody, v tom zmysle, že škodu nepredstavujú len hodnoty, ktoré už boli vynaložené, ale aj hodnoty, ktoré by bolo potrebné vynaložiť na to, aby došlo k uvedeniu veci (pomerov) do predchádzajúceho stavu, čo okrem iného tiež znamená, že ku škode dochádza aj len vznikom alebo zväčšením záväzku, ktorý prijal poškodený v príčinnej súvislosti so škodovým dejom. Na podklade tohto názoru uzavrel, že pokiaľ v rámci obhajoby boli žalobcovi poskytnuté advokátom právne služby, ktoré sú zo zákona zásadne odplatné ( o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov), nepochybne vznikol žalobcovi záväzok zaplatiť za ne odmenu a náhradu hotových výdavkov a už tento záväzok v rozsahu skutočne a účelne vynaložených nákladov a najviac do výšky tarify ustanovenej právnym predpisom predstavuje škodu, na ktorú už spôsob a výška jeho skutočného splnenia advokátovi nemajú dosah. Napokon súd prvej inštancie sa v ďalšom konaní v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vysporiadal tiež s námietkou premlčania žalovaného, ktorá vo svojej podstate spočívala na jeho presvedčení, že žalobca si žalobou uplatnil najprv náhradu škody, ktorá mu vznikla v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, a že až v priebehu konania (podaním zo dňa 12.6.2013) si uplatnil (douplatnil) aj náhradu škody, ktorá mu vznikla vynaložením nákladov obhajoby v súvislosti s jeho trestným stíhaním, inými slovami povedané, že žalobca pôvodný zodpovednostný titul (rozhodnutie o väzbe) doplnil o ďalší zodpovednostný titul (nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia) až počas konania. Odvolací súd vo vzťahu k ďalšiemu konaniu zaujal v tejto otázke názor, že nazeranie na ňu žalovaným nie je správne, jednak preto, že ako už bolo zmienené, trovy obhajoby obvineného vyvolané väzbou a trovy obhajoby obvineného vyvolané jeho trestným stíhaním ako takým, sa prelínajú a jednak tiež z dôvodu, že žalobca podľa posúdenia odvolacieho súdu v žalobe zrozumiteľne vyjadril oba zodpovednostné tituly - aj nezákonnú väzbu (ods. 1 žaloby) aj nezákonné stíhanie (ods. 4 žaloby) a nezameniteľne výslovne v žalobe, a tiež i odkazom na vyúčtovanie, vyjadril, že uplatnená náhrada škody v žalovanej sume zodpovedá trovám obhajoby ako takej, včítane úkonov právnej služby bezprostredne súvisiacich s väzbou a nevynímajúc ani úkony právnej služby ostatné. Riadiac sa týmito úvahami súd prvej inštancie uzavrel, že základ nároku je daný, nakoľko sú splnené všetky zákonné predpoklady pre vznik žalovaného za škodu a po posúdení námietky premlčania ako nedôvodnej, priznal žalobcovi náhradu škody v rozsahu len účelne vynaložených nákladov vyvolaných jeho trestným stíhaním a väzbou v celkovej sume 3.465,26 Eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Za omeškanie žalovaného so zaplatením tejto peňažnej sumy súd prvej inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania s použitím ust. , v percentuálnej výške 9% vyplývajúcej z nar. vlády SR č. s tým, že čo do začiatku omeškania vyšiel z toho, že žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku dňa 30.11.2009, a preto sa v súlade s ust. § 16 ods. 4 zák. č. 5814/2003 Z. z. žalovaný dostal do omeškania uplynutím zákonnej 6 mesačnej lehoty na prerokovanie nároku, teda dňa 31.5.2010. Rozhodnutie o trovách prvoinštančného konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. čiastočným úspechom oboch procesných strán, ktorých pomer (žalobcu 72,% a žalovaného 27,%) odôvodnil podľa jeho záveru právo žalobcu na náhradu 45% trov konania. Naproti tomu o trovách odvolacieho konania súd prvej inštancie rozhodol podľa , majúc za to, že žalobca, ktorému priznal náhradu v celom rozsahu v ňom bol plne úspešný.

5. Proti vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách odvolacieho konania tohto rozsudku podal žalovaný odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd v meritórnej časti zmenil tak, že žalobu zamietne aj v ostávajúcej časti a vo výroku o trovách odvolacieho konania zrušil za súčasného priznania žalovanému plnej náhrady trov celého konania. Žalovaný v odvolaní v prvom rade namietal proti spôsobu, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s jeho námietkou premlčania. Podľa jeho nazerania sa žalobca pôvodne domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, za ktoré označil rozhodnutie o väzbe - uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa 4.8.2006 a až v priebehu konania - podaním doručeným súd dňa 18.6.2013, vykonal zmenu žaloby v tom zmysle, že sa domáhal náhrady škody síce v rovnakej výške avšak z iného zodpovednostného titulu - vynaložených trov obhajoby v trestnom konaní. V súvisiacej argumentácii žalovaný poukázal na to, že zodpovednostné tituly, tak ako sú inštitucionálne upravené v nemožno ľubovoľne zamieňať a vyzdvihol skutočnosť, že rozhodnutie o vznesení obvinenia a rozhodnutie o vzatí do väzby vyvolávajú odlišné následky. Na podporu svojej argumentáciu žalovaný odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. z 12. decembra 2017, v ktorom najvyšší súd považoval za nesprávne, pokiaľ odvolací súd priznal žalobcovi náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia za situácie, keď žalobca toto rozhodnutie ako dôvod vzniku škody v žalobe neuvádzal a jeho nezákonnosť nenamietal. Za nesprávny považoval žalovaný tiež názor o kauzálnej previazanosti zodpovednostných titulov (zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe) pokiaľ ide o to, ktorý z nich vynaloženie toho ktorého nákladu obhajoby vyvolal. Podľa jeho presvedčenia sa v tomto smere zodpovednostné tituly neprelínajú a že treba dôsledne rozlišovať, ktoré z úkonov právnej služby boli vykonané v súvislosti s obhajobou obvineného a ktoré boli vyvolané jeho väzbou. Zdôraznil pritom fakt, že rozhodnutie o väzbe nemusí mať vždy priamy súvis so skutkom, pre ktorý sa proti obvinenému vedie trestné stíhanie. Žalovaný v odvolaní nesúhlasil ani s úsudkom, že v žalobe boli vymedzené oba zodpovednostné tituly, medzi iným tiež aj odkazom na vyúčtovanie a od neho sa odvíjajúcim záverom, že uplatnená škoda zodpovedá vyúčtovaným trovám obhajoby ako takým, teda bez rozlišovania medzi zodpovednostnými titulmi). V súvisiacej argumentácii žalovaný poukázal predovšetkým na to, že už v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku žalovaný výslovne označil za dôvod vzniku škody jedine rozhodnutie o väzbe. Pokiaľ žalobca následne v žalobe aj poukazuje na „nezákonnosť celého trestného stíhania“, toto naproti nazeraniu súdu prvej inštancie (v nadväznosti na právny názor odvolacieho súdu) podľa názoru odvolateľa nemožno považovať za označenie uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného rozhodnutia. Za vymedzenie tohto zodpovednostného titulu nemožno podľa presvedčenia žalovaného považovať ani odkaz na vyúčtovanie, ktoré bolo pripojené k žalobe, nakoľko ním došlo k vymedzeniu len rozsahu škody, nie však právneho titulu, z ktorého vznikla. V tejto argumentácii žalovaný reflektoval, že žalobca musí uplatnený nárok vymedziť len skutkovo pričom jeho právna kvalifikácia je ponechaná na súd. Za kvalifikáciu uplatneného nároku však podľa jeho názoru nemožno považovať vyhľadávanie do úvahy prichádzajúcimi zodpovednostných titulov. Pokiaľ preto žalobca v žalobe výslovne uviedol, že škoda v rozsahu advokátom vyúčtovaných trov mu vznikla v dôsledku rozhodnutia o väzbe, jasne tým skutkovo vymedzil, že škoda nevznikla z nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia. Dovedením týchto úvah do dôsledkov odvolateľ vyvodzoval, že vzhľadom na to, že trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené dňa 13.6.2007, došlo k premlčaniu jeho práva na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, nakoľko k jeho uplatneniu na súde došlo až zmenou žaloby (doručenou súdu dňa 18.6.2013), teda po uplynutí 3 ročnej premlčacej doby podľa ust. Ďalšou skupinou odvolacích námietok žalovaný polemizoval s názorom, že v okolnostiach prípadu je potrebné za škodu považovať už nepochybný záväzok žalobcu zaplatiť advokátovi odmenu a náhradu hotových výdavkov za obhajobu v trestnom konaní, resp. za právne služby poskytnuté v súvislosti s väzbou žalobcu. Odvolateľ v prvom rade odmietol parciálnu premisu o zásadnej odplatnosti služieb advokáta, dôvodiac, že podľa ust. , o advokácii, predsa advokát môže poskytnúť právne služby za zníženú odmenu alebo bezplatne, ak to odôvodňujú osobné pomery alebo majetkové pomery klienta alebo je na to iný dôvod hodný osobitného zreteľa. Nesúhlasil ani s úvahou, že škoda mohla žalobcovi vzniknúť aj bez toho aby zaplatil odmenu a náhradu hotových výdavkov advokátovi, pričom poukázal v tejto spojitosti na záver formulovaný Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. zo dňa 17.2.2016, v zmysle ktorého „...ak je škodou ujma, ktorá sa v majetkovej sfére poškodeného reálne prejavila faktickým znížením jeho majetku, potom je opodstatnený záver, že škoda nevzniká dlžníkovi dovtedy, kým svojmu veriteľovi dlžnú čiastku nezaplatil. Sama skutočnosť, že veriteľ má voči dlžníkovi nejakú pohľadávku . i keby bola priznaná rozhodnutím súdu, totiž ešte neznamená, že majetok dlžníka sa o túto pohľadávku znížil. Existencia takejto, dosiaľ neuspokojenej pohľadávky nie je preto škodou“. V bezprostrednej nadväznosti na to odvolateľ vytkol súdu prvej inštancie, že pod vplyvom nesprávneho právneho názoru sa nevysporiadal s otázkou vzniku škody v rovine skutkovej. Podľa žalovaného v konaní nedošlo k dôveryhodnému preukázaniu skutočnosti, že žalobca zaplatil odmenu a náhradu hotových výdavkov JUDr. I. N., advokátke, hneď z niekoľkých dôvodov. V prvom rade poukázal na to, že žalobcom predložený príjmový pokladničný doklad zo dňa 2.7.2009 nespĺňa náležitosti účtovného a daňového dokladu, preto, že neobsahuje číslo dokladu, číslo záznamu v peňažnom denníku advokáta a nie je z neho zrejmý ani, že účelom platby bola úhrada trov obhajoby, vynaložených práve v súvislosti s posudzovaným trestným stíhaním a väzbou. Žalovaný zastával názor, že pokiaľ účtovný doklad vykazuje nedostatky, vznikajú o ním deklarovanom obchodnom prípade (v tomto prípade o prijatí peňazí) pochybnosti. Takýto doklad podľa jeho názoru nemožno považovať ani za dôkaz preukazujúci skutočnosť zmenšenia majetku žalobcu, od ktorej sa odvíja vznik škody. Mimo týchto formalít je podľa odvolateľa v príjmovom doklade nesprávne uvedená výška nákladov obhajoby, nakoľko podľa vyúčtovania advokátky predstavovali 4.566,- Eur a nie v tomto doklade uvádzaných 4.776,85

Eur. Žalovaný v tejto spojitosti upriamil pozornosť na to, že rozdiel v sume 210,85 Eur zodpovedá práve trovám vyvolaným predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody, pričom z plnomocenstva priloženého k žiadosti vyplýva, že žalobca splnomocnil JUDr. I. N., advokátku na zastupovanie pri uplatnení náhrady škody až dňa 10.10.2009, kedy najskôr mohol žalobcovi vzniknúť záväzok nahradiť advokátke trovy právneho zastúpenia spojené s uplatnením náhrady škody. Uvedený nesúlad podľa žalovaného svedčí o tom, že trovy nemohli byť uhradené už dňa 2.7.2009. Podľa odvolateľa obsah príjmového dokladu, keďže znie na všetku odmenu a náhradu nákladov obhajoby nezodpovedá tiež tvrdeniu žalobcu (v žalobe), že v súvislosti s obhajobou zaplatil JUDr. I. N., advokátke zálohu na trovy konania. Napokon pochybnosti vo vzťahu k príjmovému dokladu vyvoláva aj fakt, že príjmový doklad priložený k žalobe a ten, ktorý žalobca pripojil k žiadosti o predbežné prerokovanie nároku sa zjavne nezhodujú. Vo svetle všetkých týchto skutočností má žalovaný za to, že príjmový doklad len formálne deklaruje to, k čomu v skutočnosti nedošlo a že teda správnym bol v tejto skutkovej otázke nález súdu prvej inštancie prijatý v jeho pôvodnom rozhodnutí. Žalovaný v odvolaní vytkol tiež nedostatočné zdôvodnenie napadnutého rozsudku. Vytkol v tomto smeru súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, prednesenou v ďalšom konaní, predovšetkým ale s poukazom na odlišný názor v otázke vzniku škody, formulovaný Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. zo dňa 17.2.2016. Napokon žalovaný odvolaním napadol tiež výrok rozsudku o trovách odvolacieho konania, považujúc za nesprávny záver súdu prvej inštancie, že zrušenie rozsudku na základe odvolania žalobcu pre účely rozhodnutia o trovách konania predstavuje procesný úspech žalobcu. Argumentoval, že rozhodnutie o trovách konania je rozhodujúci výsledok sporu, reprezentovaný konečnými rozhodnutiami vo veci samej, medzi ktoré ale zrušujúce rozhodnutie vydané v odvolacom konaní nepatrí. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nedostatočné odôvodnenia napadnutého rozsudku, na nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov a vytýkajúcimi tiež nesprávne právne posúdenie veci, žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. , a Odvolací súd poznamenáva, že v zmysle ust. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

6. Žalobca sa vo vecnej časti svojho vyjadrenia k odvolaniu vo všeobecnosti stotožnil s rozhodujúcimi závermi súdu prvej inštancie a v rovine konkrétnej si v nadväznosti na žalovaným prezentované hodnotenie dôkazov vo vzťahu k spornej okolnosti zaplatenia vyúčtovanej odmeny jeho obhajkyni položil rečnícku otázku, „...čím ďalším by mal žalobca preukázať zaplatenie finančných prostriedkov, ak jednak bol predložený príjmový doklad podpísaný prijímateľom (v danom prípade obhajkyňou) a jednak výpoveďou obhajkyne o prevzatí finančných prostriedkov“. Za správny žalobca nepovažoval ani názor odvolateľa, že účtovný doklad s formálnymi nedostatkami nemožno považovať za dôkaz.

7. Zamietavý výrok rozsudku, keďže nebol napadnutý odvolaním ( ) a nadobudol právoplatnosť ( a ust. a contrario ), nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

8. V ostávajúcich častiach (v napadnutom vyhovujúcom výroku i závislých výrokoch o trovách konania) Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ), prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas ( ), oprávnenými osobami ( až ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( až ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. a , z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. , a a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. a dospel k nasledovným záverom.

9. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami nastolil predmetom odvolacieho prieskumu v prvom rade správnosť záveru súdu prvej inštancie o nepremlčaní uplatneného nároku. Ako už bolo zmienené, námietka premlčania odvolateľa bola argumentačne vystavaná na jeho názore, že žalobca si spôsobom skutkového vymedzenia nároku v žalobe pôvodne uplatnil len náhradu nákladov obhajoby, vynaložených v súvislosti s jeho väzbou a že až v priebehu konania došlo k uplatneniu druhého zo zodpovednostných

titulov - nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia. S touto argumentáciou žalovaného sa odvolací súd vysporiadal už v zrušujúcom uznesení, pričom na právnom názore formulovanom v tejto otázke, ktorý súd prvej inštancie do napadnutého rozsudku významovo správne prevzal, nemá čo meniť ani vo svetle ďalších argumentov odvolateľa. V reakcii na ne však odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že jeho názor o istej kauzálnej prepojenosti oboch posudzovaných zodpovednostných titulov rozhodne neznamená ich inštitucionálne spájanie. Jeho podstata spočíva na ich striktnom diferencovaní avšak zároveň na empirickom poznaní, že k istému prelínaniu ich následkov môže dochádzať, a to práve aj v takom špecifickom prípade škodového deja, akým je práve obhajoba väzobne stíhanej osoby, pri ktorej je rozlíšenie, kedy sa (obhajoba) týka samotného stíhania a kedy väzby, jednak niekedy nemožné (napr. v prípade úkonov právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia, porada s obvineným po vznesení obvinenia a vzatí do väzby a pod.) a jednak je obvykle aj nadbytočné. Odvolací súd je presvedčený o tom, že nebyť toho, že žalovaný na takomto striktnom rozlišovaní založil svoju námietku premlčania, nebola by táto okolnosť predmetom pozornosti ani v tomto konaní. Toľko len na vysvetlenie úvahy o kauzálnom prepojení posudzovaných zodpovednostných titulov. Viac, ako úvahy o tom, či náklad spojený s tým ktorým úkonom bol zapríčinený rozhodnutím o väzbe alebo rozhodnutím o vznesení obvinia, má podľa názoru odvolacieho súdu význam skutočnosť, akú škodu si žalobca v žalobe uplatnil a čo v žalobe označil za jej príčinu. Žalovaný vo svojej argumentácii nijak nerozporuje, že v sume 4.776,85 Eur si žalobca uplatnil náklady obhajoby zodpovedajúce vyúčtovaniu odmeny a hotových výdavkov, na ktoré žaloba odkazovala a bolo k nej aj pripojené. Nesporným faktom je tiež, že v tomto vyúčtovaní sa medzi nákladmi samotnej obhajoby a nákladmi vyvolanými väzbou nerozlišuje. Otáznym teda je, či takto uplatnenej škode zodpovedalo aj tvrdenie žalobcu o príčine škody. Podľa názoru žalovaného žalobca v žalobe výslovne označil za dôvod vzniku škody jedine rozhodnutie o väzbe. Podľa odvolacieho súdu tak ale tomu nie je. I keď je totiž pravdou, že žalobca v žalobe konkrétnym údajom (súd a spisová značka) označil len rozhodnutie v vzatí do väzby, zároveň sa v ňom zmieňuje o rozhodnutí vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, pričom v žalobe jasne vyjadril, že za nezákonné považuje trestné stíhanie ako také („...celé moje trestné stíhanie bolo nezákonné a že si uplatňuje všetky náklady zaplatené v súvislosti obhajobou (odkazom na súhrnné vyúčtovanie). Žiada sa dodať, že pokiaľ sa žalobca o rozhodnutí o vzatí do väzby ako dôvode vzniku škody v žalobe aj zmieňuje, činí tak len v súvislosti s opisom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, s tým, že v ďalšej časti žaloby už uvádza oba zodpovednostné tituly. V kontexte argumentačného odkazu žalovaného na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 12. decembra 2017 je preto potrebné konštatovať, že sa v posudzovanej veci (na rozdiel od porovnávaného prípadu) rozhodne nejedná o situáciu, kedy by žalobca rozhodnutie o vznesení obvinenia ako dôvod vzniku škody neuvádzal; už vôbec nie, aby jeho nezákonnosť nenamietal. Podľa posúdenia odvolacieho súdu, v krajnom prípade by so zreteľom na všetky skutočnosti bolo možné tvrdenie o zodpovednostnom titule v žalobe považovať za nezrozumiteľné, pričom tento uvažovaný nedostatok so zachovaním účinkov podanej žaloby žalobca v priebehu konania sám odstránil.

10. Ďalšia skupina odvolacích námietok žalovaného smerovala proti záveru o vzniku majetkovej škody žalobcovi. Ako už bolo zmienené, v tejto otázke odvolací súd vo vzťahu k ďalšiemu konaniu vyslovil právny názor, že škodu nepredstavujú len hodnoty, ktoré už boli vynaložené, ale že ku škode dochádza aj len vznikom alebo zväčšením záväzku, ktorý prijal poškodený v príčinnej súvislosti so škodovým dejom. Na to potom už len nadväzovali úvahy podporujúce záver o vzniku záväzku žalobcu zaplatiť za služby advokáta. Odvolací súd pod vplyvom argumentácie žalovaného uznáva, že tento názor, vo svojej postate vychádzajúci z ponímania škody ako ujmy na imaní (súhrn aktív a pasív) a nie reálneho zníženia majetkových hodnôt, nateraz nemá výslovný legislatívny základ a ani dostatočnú interpretačnú oporu v právnej praxi. Hneď jedným dychom je však treba dodať, že takéto kategorické vnímanie inštitútu náhrady škody v duchu primitívneho materializmu, sa už dávno ukázalo byť skôr príťažou než prostriedkom spravodlivého usporiadania pomerov, osobitne v kontexte opačných normatívnych trendov v okolitých krajinách (napr. Nemecká republika, Česká Republika, Rakúska republika) aj na úrovni Európskej únie (napr. návrh Princípov európskeho deliktuálneho práva vypracovaný Európskou skupinou pre deliktuálne právo v roku 2005). Čo je podstatné, ani nazeranie na škodu ako na faktické zníženie majetku, v konečnom dôsledku nie je spôsobilé privodiť žalovanému v spore priaznivejší výsledok preto, že podľa posúdenia odvolacieho súdu bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca trovy právneho zastúpenia vyvolané nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a rozhodnutím o väzbe, vynaložil. Ako totiž vyplýva z parciálnych skutkových zistení súdu prvej inštancie, prijatie sumy 4.776,- Eur od žalobcu JUDr. I. N., advokátka deklarovala na príjmovom pokladničnom doklade, prezentovala ako zástupkyňa žalobcu v konaní a napokon v procesnom postavení svedkyne (po skončení zastupovania žalobcu) v konaní aj potvrdila.

11. Odvolací súd v tejto spojitosti kriticky poznamenáva, že ďalšie dôkazy (svedectvo manželky V. T., doklady preukazujúce poskytnutie úveru strýkovi žalobcu H. Y. a jeho potvrdenie o tom, že manželke žalobcu požičané peniaze poskytol na úhradu nákladov obhajoby žalobcu), majúce preukazovať uvedenú skutkovú okolnosť, žalobca v spore navrhol pod evidentným vplyvom konajúceho súdu, ktorý bez akejkoľvek iniciatívy zo strany žalovaného, či výnimočnosti dôkaznej situácie ( veta tretia , platného do 30.6.2016), formuláciou otázok pre účely výsluchu žalobcu, sám vniesol pochybnosť, a tým nastolil predmetom dokazovania aj skutočnosti pôvodu peňazí a podrobnosti ich odovzdania. I napriek tomu, že tieto dôkazy boli z pohľadu odvolacieho súdu výsledkom neprípustnej procesnej intervencie súdu a v existujúcej dôkaznej situácii už celkom zrejme aj nadbytočné, možno s oporou v skutkových zisteniach prvoinštančného súdu (vyjadrených predovšetkým v bodoch 33 až 35 odôvodnenia napadnutého rozsudku) skonštatovať , že i tieto skutočnosti, majúce k spornej okolnosti odovzdania peňazí podporný význam, boli v konaní preukázané. Podľa posúdenia odvolacieho súdu teda žalobca v spore dôkazné bremeno na ňom viaznuce vo vzťahu k tvrdenej skutočnosti vzniku škody, uniesol.

12. Žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie spochybňoval tvrdenie žalobcu o zaplatení odmeny a náhrady hotových výdavkov JUDr. I. N. dá sa povedať na podklade tých istých skutočností, ktorými argumentuje aj v odvolacom konaní. Odvolací súd sa rozhodne nestotožňuje s názorom odvolateľa, že príjmový pokladničný doklad nemožno považovať za dôkaz z dôvodu jeho formálnych a obsahových vád. Akiste každý nedostatok, vnášajúci do prejavu vôle neurčitosť či nezrozumiteľnosť vyvoláva ako takú pochybnosť o tom, či a pokiaľ áno aká vôľa bola prejavená. V danom prípade ale žalovaným spochybnená autenticita i adresnosť (k posudzovaným trovám obhajoby) príjmového pokladničného dokladu bola potvrdená jeho vystaviteľom, čo samo o sebe aj bez ďalšieho postačuje pre záver, že na tomto doklade JUDr. I. N., advokátka potvrdila prijatie peňažnej sumy na úhradu odmeny a hotových výdavkov spojených s obhajobou žalobcu. Len obdobne môže odvolací súd odpovedať tiež na argument žalovaného, že príjmový doklad priložený k žalobe a ten, ktorý žalobca pripojil k žiadosti o predbežné prerokovanie nároku sa nezhodujú, nakoľko sa mu ani pri vynaložení značného úsilia nepodarilo pochopiť jeho podstatu, teda o čom má podľa predstavy odvolateľa paralelná existencia dvoch príjmových dokladov svedčiť.

13. Súvislosť, že spolu s odmenou a náhradou hotových výdavkov za obhajobu v trestnom konaní mal žalobca zaplatiť JUDr. I. N. tiež palmáre za zastupovanie pri predbežnom prejednaní nároku, podľa názoru odvolacieho súdu nemá k spornej skutočnosti zaplatenia peňažnej sumy žiadnu výpovednú hodnotu. Žalovaný sa mýli tiež v názore, že právo na trovy vyvolané predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody v sume 210,85 Eur mohlo vzniknúť JUDr. I. N., advokátke až udelením plnomocenstva na zastupovanie dňa 10.10.2009. Neuvedomil si pritom, že právny vzťah (vnútorný), predmetom ktorého je zastúpenie jednej osoby druhou, nevzniká udelením plnomocenstva, ale uzavretím dohody o plnomocenstve, ktorá môže mať rôznu podobu (v tomto prípade zmluvy o poskytovaní právnych služieb). Už týmto momentom vzniká medzi advokátom a klientom právny vzťah, z ktorého mu vyplýva právo na odmenu a tiež na primeraný preddavok ( ). Následne udeleným plnomocenstvom už účastníci právneho vzťahu (v danom prípade advokát a klient) len navonok deklarujú oprávnenie zástupcu konať za zastúpeného.

14. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust , nastolil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozsudku konkrétne postrádal odpoveď na časť svojej právnej argumentácie a reakciu na niektoré z ním vyzdvihovaných faktov.

15. Podľa ust. , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

16. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

17. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď ). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. , , a ). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle “, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa “. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. , do 30.6.2016 ust. ) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. C.s.p ( v spojení s ust. ) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ). V otázke, za akých okolností je možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku sp. zn. z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.

18. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v rozsiahlom odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho

- ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne ani

za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalovaného proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá ale, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. Odvolací súd zdôrazňuje, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že pri jeho formovaní sa súd prvej inštancie vysporiadal s celým radom skutkových a právnych otázok, z ktorých viaceré neboli pre rozhodnutie podstatné. Zjavne len niektoré z nich totiž boli v myšlienkových pochodoch súdu prvej inštancie nosné v tom význame, že buď priamo alebo sprostredkovane vplývali na jeho kľúčové závery. Preto aj napriek tomu, že žalovaný svojimi odvolacími námietkami a žalobca svojou argumentačnou reakciou na ne, nastolili predmetom odvolacieho prieskumu istý rozsah otázok, odvolací súd sa v dôvodoch tohto rozhodnutia obmedzil len na tie z nich, ktoré majú z jeho pohľadu pre vec zásadný význam. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na to, že Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej praxi k potrebnosti zodpovedania nepodstatných otázok formuloval (tiež) záver, že „...všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.“ (napr. , ). V inom rozhodnutí ( ) ústavný súd obdobne uviedol, že „...odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému..“ Žiada sa v tejto súvislosti pripomenúť tiež výstižný záver, formulovaný ESĽP v rozhodnutí vo veci Ruiz Torija proti Španielsku, v zmysle ktorého „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“

19. Z týchto dôvodov, nakoľko súd prvej inštancie v konečnom dôsledku rozhodol v merite vecne správnym výrokom (aj keď sčasti na základe nesprávneho právneho záveru odvolacieho súdu), odvolací súd s použitím ust. rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a tiež v závislom výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie potvrdil. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že výrazom zásady jednotnosti a komplexnosti civilného sporového konania, je tiež právnou praxou aprobovaná prípustnosť korekcie nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie v odvolacom konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku). 20. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, žalovaný v odvolaní celkom správne argumentoval, že pre rozhodnutie o trovách konania je rozhodujúci jeho meritórny výsledok, nie prípadný úspech v jeho parciálnych častiach (odvolacie konanie nevynímajúc). To znamená, že v celom konaní, teda v jeho prvoinštančnom štádiu i v jeho odvolacej časti mali strany v konečnom dôsledku úspech/neúspech rovnaký - v pomere 45% ustálenom vo vzťahu k prvoinštančnému konaniu súdom prvej inštancie. Vecne nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách odvolacieho konania nemohlo byť odvolacím súdom potvrdené v zmysle ust. a contrario a nakoľko zároveň neboli splnené zákonné predpoklady pre jeho zrušenie ( C.s.p), v súlade s ust. odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tomto výroku zmenil tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu 45% trov odvolacieho konania, s tým, že v tomto výroku je s použitím ust. a subsumované aj rozhodnutie o trovách tohto odvolacieho konania.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné ( ). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( )