Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)7cb/383522.9b24ce.pdf
PDF · 206.8 KB
No categories available
1Cdo/68/2010
Najvyšší súd 1 Cdo 68/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P. O., bývajúceho v Z.,
zastúpeného JUDr. J. B., advokátom v Z., proti žalovanej Slovenskej republike -
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie
13, o náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a nemajetkovú ujmu, vedenej na
Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 14C 81/2009, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. januára 2010 sp. zn. 16Co 371/2009, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. januára 2010 sp. zn.
16Co 371/2009 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 17. septembra 2009
č. k. 14C 81/2009-116 zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi na náhrade škody 3 647,82 €
s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 24. apríla 2008 až do zaplatenia do troch dní
od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu na náhradu škody zamietol. Ďalej súd zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobcovi na nemajetkovej ujme 33 193,92 € do troch dní od právoplatnosti
rozsudku a žalobu vo zvyšnej časti nemajetkovej ujmy a príslušenstva zamietol. O trovách
konania rozhodol tak, že uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi na náhrade trov konania
1 168,16 € na účet jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd
prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa v predmetnej veci domáhal
náhrady škody, ako aj nemajetkovej ujmy spôsobenej mu väzbou a súvisiacim trestným
konaním, ktoré sa skončilo jeho právoplatným oslobodením spod obžaloby. V rámci nároku
na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. si žalobca uplatňoval jednak stratu na zárobku
za dobu väzby v celkovej sume 2 776,32 € a tiež finančné plnenie vo výške 1 546,10 €, ktoré
2
uhradil v trestnom konaní ako trovy obhajoby. Súd po vykonanom dokazovaní žalobcovi
priznal 2 206,47 € ako stratu na zárobku a 1441,35 € za trovy obhajoby, celkom teda na
náhrade škody 3 647,82 € spolu s požadovaným 8,5 % úrokom z omeškania od 24. apríla
2008 až do zaplatenia a vo zvyšku žalobu v časti týkajúcej sa náhrady škody ako nedôvodnú
zamietol. Žalobca sa ďalej s poukazom na § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka domáhal
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 39 832,56 € z dôvodu, že výkonom väzby došlo
k neprimeranému zásahu do jeho občianskej a ľudskej dôstojnosti. V tejto súvislosti súd
prvého stupňa uviedol, že žalobcovi nemožno priznať nemajetkovú ujmu ako nárok
vyplývajúci z ochrany osobnosti, nakoľko trestné konanie vedené voči fyzickej osobe podľa
príslušných ustanovení Trestného poriadku je zásahom dovoleným zákonom. Pri rozhodovaní
o tomto nároku žalobcu súd vychádzal z čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, v zmysle ktorého každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť
a každý kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku má
nárok na odškodnenie. Podmienkou pre vznik práva na odškodnenie je porušenie niektorého
ustanovenia tohto článku odsek 1 až 4 alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore
s vnútroštátnym právom. Podľa súdu prvého stupňa za vadné pozbavenie osobnej slobody
treba považovať aj prípad, keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné, a to za predpokladu, že
trestné stíhanie bolo zastavené alebo bol obvinený oslobodený spod obžaloby, nakoľko zákon
č. 58/1969 Zb. aj v tomto prípade sankcionuje štát zodpovednosťou za škodu. Ďalej vyslovil,
že čl. 5 Dohovoru na rozdiel od zákona č. 58/1969 Zb. umožňuje odškodniť aj nemajetkovú
ujmu, preto pokiaľ ide o obsah pojmu škoda, má jeho aplikácia prednosť pred touto
vnútroštátnou úpravou. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa mal po vykonanom dokazovaní
za preukázané, že v dôsledku väzby predstavujúcej vadné pozbavenie osobnej slobody bola
žalobcovi spôsobená nemajetková ujma, priznal mu jej náhradu vo výške 33 193,92 €, pri
určovaní ktorej vychádzal z iných rozhodnutí tamojšieho súdu, ako aj Krajského súdu
v Banskej Bystrici v obdobných veciach. Vo zvyšku (vrátane príslušenstva) žalobcom
uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. Úroky z omeškania žalobcovi
nepriznal s poukazom na to, že právo na plnenie nemajetkovej ujmy nie je právom veriteľa
na plnenie od dlžníka podľa ustanovenia § 488 Občianskeho zákonníka a uspokojenie tohto
práva nie je plnením peňažného dlhu v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. O
náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
3
Krajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd) na odvolanie žalovanej rozsudkom zo
14. januára 2010 sp. zn. 16Co 371/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo
výroku, ktorým súd uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu
33 193,92 € zmenil tak, že žalobu v tejto časti v celom rozsahu zamietol. Zároveň zmenil
i výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách prvostupňového konania, keď rozhodol, že
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania. Náhradu trov
odvolacieho konania žalovanej nepriznal a vyslovil, že v nenapadnutej časti zostal rozsudok
súdu prvého stupňa nedotknutý. V odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd uviedol, že
náhrada nemajetkovej ujmy v prípadoch, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa zákona č. 58/1969 Zb. môže byť
priznaná pri aplikácii Dohovoru, ktorý má prednosť pred vnútroštátnou úpravou, pretože
zákon č. 58/1969 Zb. odškodnenie vo forme nemajetkovej ujmy neupravuje. Podmienkou
práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo
že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku
je vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 5. Nestotožnil sa však
s názorom súdu prvého stupňa, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 5
Dohovoru by mal mať každý, kto bol spod obžaloby oslobodený. Poukazoval na čl. 5 ods. 1
písm. c) Dohovoru, podľa ktorého zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za
účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania
trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v
spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní, nie je možné považovať za nezákonné
pozbavenie slobody. Po preskúmaní spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. Tp 22/99
a celého kompletného spisu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3T 2/03 dospel
k záveru, že žalobca nezákonný postup orgánov činných v trestnom konaní nepreukázal.
Z tohto dôvodu odvolací súd žalobcu nepovažoval za obeť zatknutia alebo zadržania v zmysle
čl. 5 ods. 5 Dohovoru, podľa ktorého by mu mal priznať nemajetkovú ujmu. V tejto súvislosti
odkázal na okolnosti, za ktorých bol žalobca vzatý do väzby, a uviedol, že pôvodne sa k
trestnému činu doznal a v priebehu celého trestného konania nevypovedal, čím sťažoval
postup orgánov činných v trestnom konaní. Nakoľko trestné stíhanie žalobcu prebehlo
v zákonných medziach, odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi nevzniklo ani právo na
ochranu osobnosti, a to bez ohľadu na skutočnosť, že v konečnom dôsledku bol spod
obžaloby oslobodený. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
4
v napadnutej časti zmenil a žalobu v tejto časti v celom rozsahu zamietol. O trovách konania
rozhodol podľa § 224 ods. 2 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu v časti jeho zmeňujúcich výrokov podal
žalobca dovolanie a žiadal ho v uvedenej časti zrušiť alebo zmeniť tak, že mu bude voči
žalovanej priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 33 193,92 €. V dovolaní uviedol, že
odvolací súd vychádzajúc zo zistenia, že postup voči žalobcovi v trestnom konaní bol
zákonný, dospel k záveru o absencii prvého predpokladu pre vznik nároku na náhradu škody,
ktorým je nezákonné rozhodnutie. Dovolateľ v tejto súvislosti poukazoval na existujúcu
judikatúru, podľa ktorej treba § 5 zákona č. 58/1969 Zb. vykladať tak, že s výnimkou
prípadov tam uvedených, znamená zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod
obžaloby prakticky nezákonnosť rozhodnutia o väzbe a vznik práva na náhradu škody. Mal za
to, že pokiaľ bol zásah štátu považovaný za nezákonný na účely priznania náhrady skutočnej
škody, mal by byť tento predpoklad rovnako splnený aj pre priznanie nemateriálnej ujmy.
Dovolateľ taktiež namietal, že civilný súd nie je oprávnený v rámci občianskeho súdneho
konania skúmať postup orgánov činných v trestnom konaní a jeho súlad s trestným
poriadkom, čo nepriamo vyplýva z § 135 ods. 2 O.s.p. a priamo je upravené v § 4 ods. 1
zákona č. 58/1969 Zb. Podľa názoru dovolateľa z citácie čl. 5 Dohovoru vyplýva, že
o zákonný zásah do jeho práva na slobodu nešlo, pretože sa nenaplnil ani jeden z legitímnych
dôvodov uvedených pod písm. a/ až f/ tohto článku. V jeho prípade totiž došlo k väzbe
s poukazom na § 67 ods. 2 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, ktoré
ustanovenie bolo v rozpore s čl. 5 Dohovoru. Zároveň poukazoval i na to, že trestné stíhanie
trvalo 8 rokov, čo samo osebe je v rozpore s § 2 ods. 7 Trestného poriadku a to, za akých
okolností a dôkaznej situácie bol vzatý do väzby, svedčí o porušení § 2 ods. 2 Trestného
poriadku.
Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení navrhla dovolanie žalobcu ako neprípustné
odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241ods.
1 O.s.p.), proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý možno napadnúť dovolaním (§ 238 ods. 1
5
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že
napadnuté rozhodnutie treba zrušiť.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
So zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k vade
konania v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Dovolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že odvolací súd
v prejednávanej veci svojim postupom odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom v zmysle
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je taký vadný
postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním
konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania
procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Napríklad môže ísť o právo predniesť
(doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k
6
návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver neodročovaného
pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2011 na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd bez nariadenia pojednávania, opierajúc sa
o ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku však uviedol, že preskúmal
spisový materiál Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. Tp 22/99 a tiež celý kompletný
spis Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3T 2/03, prehodnotil skutkový stav a nezistil
porušenie ustanovenia § 160 ods. 1 Trestného poriadku č. 141/61 Zb. účinného v čase začatia
trestného stíhania, ani ustanovenia § 67 Trestného poriadku, za ktorého dodržania podmienok
bol žalobca ako obvinený v priebehu trestného konania uväznený. Z uvedeného vyplýva, že
odvolací súd zopakoval dokazovanie oboznámením spisu sp. zn. Tp 22/99 a spisu sp. zn. 3T
2/03. Keďže tak odvolací súd urobil bez toho, aby v súlade s § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom by tieto listinné dôkazy zákonným spôsobom
vykonal (§ 129 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a umožnil žalobcovi sa k nim vyjadriť,
zaťažil odvolacie konanie vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Dôsledky tejto vady sú v danom
prípade ešte zvýraznené tým, že na základe takto získaných skutkových zistení odvolací súd
dospel k záveru o dodržaní zákonného postupu voči žalobcovi zo strany orgánov činných v
trestnom konaní, na ktorom dôvode potom žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy
zamietol. Zásadnú výhradu treba však mať aj voči odôvodneniu založenému na nových
skutkových záveroch („zisteniach“), napr. že pôvodne sa žalobca k trestnému činu doznal,
najmä keď z trestných rozhodnutí (rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. mája
2004, sp. zn. 3T 2/03 a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra
2007, sp. zn. 6 To 22/2004) takáto skutočnosť vôbec nevyplýva a odvolací súd ani len
7
neuvádza, ako k takémuto skutkovému záveru došiel; tu v odôvodnení odvolacieho rozsudku
je daná zjavná nepreskúmateľnosť.
Skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť
považované za správne.
Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
uznesením zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 4 O.s.p.).
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vzhľadom na dôvod zrušenia dovolaním
napadnutého rozsudku neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie na vecné
hodnotenie skutkových a naň nadväzujúcich právnych záverov odvolacieho súdu; so zreteľom
na zásadu hospodárnosti konania považuje ale za potrebné aspoň vo všeobecnosti upozorniť
na niektoré podstatné právne východiská, ktoré by nemali zostať v ďalšom konaní
prehliadnuté.
Podľa § 1 ods. 1 prvej vety zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym
notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v
trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo
orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán").
Podľa § 4 ods. 1 cit. zákona nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný
orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.
Ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak
toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené (§ 4
ods. 2 cit. zákona).
Jedným z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím je zistená nezákonnosť rozhodnutia, ktorá viedla k vzniku škody. So zreteľom na
citované ustanovenie § 4 zákona č. 58/1969 Zb. uvedený predpoklad je splnený len vtedy, ak
8
príslušné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené; dovtedy nemožno nárok na náhradu škody
uplatniť. Zákonnosť rozhodnutia nie je teda možné riešiť v konaní o náhradu škody ako
predbežnú otázku. V súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia, ktoré je predbežne
vykonateľné, prichádza do úvahy - ako výnimka z ustanovenia § 4 ods. 1 - aplikácia
ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. K uplatneniu práva na náhradu škody
spôsobenej takýmto uznesením môže dôjsť aj v prípade, že došlo k oslobodeniu spod
obžaloby takto obvinenej a následne obžalovanej osoby. Judikatúra (porovnaj napr.
R č. 35/1991) ustálila, že oslobodenie spod obžaloby z hľadiska ustanovenia § 4 zákona
č. 58/1969 Zb. má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia.
Podľa § 5 ods. 1 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené
alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.
Pokiaľ ide o rozhodnutie o väzbe, judikatúra (R č. 13/2009) ustálila, že nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby
vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.
Pri aplikácii čl. 5 Dohovoru je nevyhnutné neopomenúť osobitnosť spočívajúcu v tom,
že pôvodne zákonná väzba, nepredstavujúca porušenie čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, sa
v dôsledku oslobodenia obžalovaného spod obžaloby stáva z hľadiska vnútroštátnej úpravy (§
5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.) nezákonnou a tým sa zakladá zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú oslobodenému obžalovanému vykonanou väzbou (na obdobnom výkladovom
prístupe sa zakladá aj relevantná judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky k danej
problematike, porovnaj napr. rozsudok z 11. januára 2012 sp. zn. 30 Cdo 2357/2010).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
9
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. februára 2012
JUDr. Milan D e á k, v. r.
predseda senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta