Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/88/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov Mgr. Ivana Kubínyiho a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: T. I., trvale bytom K. XXX, zast. R.. Y. Y., trvale bytom W. XXX, Z. J., proti žalovanému: K.. K. Y., trvale bytom A. XXXX/X., F., zast. JUDr. Jánom Havlátom, Advokátska kancelária Havlát & Partners, so sídlom Rudnayovo nám. 1, Bratislava, o zaplatenie 8.696,81 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 9. januára 2019, č.k. -114, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. m e n í tak, že žalobu v tomto rozsahu z a m i e t a .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie v časti úroku z omeškania vo výške 3,10 % ročne zo sumy 8.696,81 eur od 26.3.2013 do zaplatenia, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.696,81 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % ročne zo sumy 8.696,81 eur od 26.3.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a výrokom III. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 8.696,81 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody. Škoda mala vzniknúť podľa žalobcu konaním žalovaného, nakoľko žalobca bol závetným dedičom po poručiteľke X. Q., pričom finančné prostriedky miesto neho nadobudol žalovaný. Za takéto konanie bol žalovaný odsúdený v trestnom konaní a so svojim nárokom bol odkázaný na občianske súdne konanie. Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom, súd prvej inštancie konanie čiastočne zastavil. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že sú naplnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi v dôsledku spáchania zločinu sprenevery žalovaným. Za tento trestný čin bol žalovaný právoplatne odsúdený. Dopustil sa ho konaním spočívajúcim v tom, že dňa 9.10.2006 vybral z účtu poručiteľky vedeného vo Všeobecnej úverovej banke, a.s., pobočka Nové Mesto nad Váhom, sumu 237.962 Sk (8.696,81 eur), ktoré následne neodovzdal do dedičského konania, čím žalobcovi ako závetnému dedičovi po nebohej X. Q. spôsobil škodu. Súd prvej inštancie tak považoval nárok žalobcu za oprávnený a žalobnému návrhu vyhovel v celom rozsahu a priznal žalobcovi aj uplatnený úrok z omeškania. Žalovaným vznesenú námietku premlčania súd prvej inštancie vyhodnotil ako právny úkon, ktorý je podľa v rozpore s dobrými mravmi, ktorému sa nepriznáva právna ochrana. Žalobca bol v trestnom rozsudku odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Žalobca podľa súdu prvej inštancie konal s dostatočnou starostlivosťou a opatrnosťou, keď si včas a v dobrej viere uplatnil svoje právo na súde, nepodal síce žalobu o náhradu škody, ale podal návrh, na základe ktorého, ako

sa domnieval, mali byť spreneverené peňažné prostriedky rozdelené medzi dedičov v rámci dedičského konania. Žalovaný bol za spreneverenie peňažných prostriedkov odsúdený a potrestaný, neodovzdal oprávneným dedičom dobrovoľne to, na čo mali nárok, ale za účelom užívania spreneverených prostriedkov v rozpore s dobrými mravmi vyčkával, či si svoj nárok uplatnia. Žalovaný si nesplnil ani svoju uloženú povinnosť v trestnom konaní ospravedlniť sa žalobcovi. V tejto situácii podľa názoru súdu prvej inštancie uplatnenie námietky premlčania žalovaným je výrazom zneužitia práva na úkor žalobcu, voči ktorému by bol zánik nároku pre uplynutie premlčacej doby neprimerane tvrdým postihom. V okolnostiach prípadu súd prvej inštancie mal za zrejmé, že žalovaný vzniesol námietku premlčania výlučne s úmyslom poškodiť žalobcu a zvýhodniť seba. Žalobca bol podľa súdu prvej inštancie v období, keď sa v rámci prejednania dedičského konania dozvedel, že niekto vybral z účtu peniaze, ktoré mal na základe závetu zdediť, aktívny, podal trestné oznámenie, uplatnil nárok na náhradu škody v adhéznom konaní, po právoplatnom skončení trestného konania nezostal nečinný a podal návrh na súd na prejednanie dedičstva k novoobjavenému majetku poručiteľky a návrh na náhradu škody. Naopak, žalovaný podľa súdu prvej inštancie od momentu, kedy bol právoplatne uznaný vinným za trestný čin sprenevery, si musel byť vedomý toho, komu svojím protiprávnym konaním spôsobil škodu a škodu mohol a mal žalobcovi nahradiť. Súd prvej inštancie zdôraznil, že prihliadnutím na námietku premlčania by neprimerane zvýhodnil žalovaného a poskytol by ochranu záujmom žalovaného, pričom žalovaný na spreneverené finančné prostriedky nemá žiadne právo. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalobcu, že v právnom štáte nemôže ísť len o formálnu aplikáciu práva, ale predovšetkým o dodržanie takých pravidiel správania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa .

2. Proti výrokom II. a III. tohto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru súdov. Posúdenie rozporu vznesenia námietky premlčania s dobrými mravmi je možné aplikovať len vo výnimočných situáciách, po zvážení konkrétneho prípadu a má byť skôr výnimkou, ako pravidlom, čo potvrdzujú aj nálezy Ústavného súdu ČR. Neuvážená ani dostatočne odôvodnená aplikácia inštitútu dobrých mravov by v konečnom dôsledku mohla viesť k neželanému efektu oslabovania subjektívnych práv jednotlivcov. Upozornil, že súd by mal vždy prihliadať na skutočnosť, či účastník, na úkor ktorého sa námietka premlčania vzniesla, uplynutie premlčacej doby zavinil, resp. či mohol nejakým spôsobom ovplyvniť uplatnenie práva. Mal za to, že žalobca márne uplynutie premlčacej doby zavinil, a to z dôvodu, že výrokom rozsudku trestného súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 25.3.2013, bol žalobca odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Žalobca namiesto uplatnenia nároku na náhradu škody, v rozpore s odkazom trestného rozsudku, podal až dňa 23.6.2014, teda po uplynutí jedného roka a takmer troch mesiacov, návrh na začatie konania o dedičstve k novoobjavenému majetku. V tomto návrhu tvrdil, že novoobjaveným majetkom poručiteľky má byť pohľadávka voči žalovanému vo výške 106.833,16 eur z titulu bezdôvodného obohatenia. Proti zamietavému uzneseniu Okresného súdu Trenčín, sp. zn. -32, zo dňa 19.5.2015 podal žalobca ešte aj odvolanie. Až uznesením Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. -44, zo dňa 16.12.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 1.3.2016, bolo uznesenie súdu prvej inštancie potvrdené. Následne žalobca po viac ako 6 mesiacoch podal žalobu o náhradu škody vo výške 6.696,81 eur, pričom sa jednalo o uplatnenie úplne odlišného právneho nároku, ako aj výšky uplatnenej sumy. S ohľadom na konštantnú judikatúru súd prvej inštancie nesprávne interpretoval , keďže zavinenie, resp. nezavinenie žalobcu subsumoval do dobrej viery žalobcu, keď konštatoval, že žalobca konal s dostatočnou starostlivosťou a opatrnosťou. Súd prvej inštancie nepovažoval ani za preukázané, že by žalobca márne uplynutie premlčacej doby nezavinil. Ďalej upozornil na to, že žalobca si uplatňuje nárok na náhradu škody zo sumy, ktorá mu mala byť vyplatená ako závetnému dedičovi. Teda žalobca nie je ani zákonným dedičom, pri ktorom by prípadne neprihliadnutie na námietku premlčania mohlo byť dôvodnejšie. Žalobca si zároveň uplatnil náhradu škody vzniknutú výlučne z ušlého zisku, t.j. z toho, o čo bol jeho majetok ukrátený a nie o reálne vzniknutú škodu, ktorá mu bola spôsobená znížením hodnoty jeho majetku. Následne žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie posúdil vznesenie námietky premlčania ako konanie v rozpore s dobrými mravmi výlučne z dôvodu, že dobrovoľne nevrátil poškodeným (medzi nimi aj žalobcovi) spôsobenú škodu, aj keď o tom po právoplatnosti rozsudku musel mať vedomosť. Odhliadnuc od svojej argumentácie konštatoval, že ani v čase právoplatnosti trestného rozsudku nemohol mať presnú vedomosť o výške spôsobenej škody žalobcovi, nakoľko z trestného rozsudku vyplýva, že spôsobil škodu vo výške 106.833,16 eur. Žalobca pritom iba ako závetný dedič by mal hypoteticky dostať iba žalovanú sumu. Čo sa týka konštatovania súdu prvej inštancie, že sa žalovanému

neospravedlnil napriek tomu, že mu to bolo uložené v trestnom konaní, uviedol, že v dôsledku vypätých emócií na súdnom pojednávaní povedal, že sa nie je za čo ospravedlniť, no to ešte neznamená, že sa žalobcovi neospravedlnil. Že sa žalobcovi ospravedlnil, vyplýva aj z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Trenčín. Vzhľadom na túto argumentáciu považoval žalovaný napadnutý rozsudok za nesprávny, nezákonný a arbitrárny. Žalovaný tiež namietal, že závet, ktorým mal žalobca nadobudnúť žalované finančné prostriedky od poručiteľky, považoval súd prvej inštancie za jasný, zrozumiteľný a bez pochybnosti o tom, čo malo byť prejavom poručiteľky vyjadrené, avšak bez bližšieho odôvodnenia, s jeho argumentami sa nevysporiadal. Závet žalovaný považuje za neplatný, resp. neurčitý, nakoľko poručiteľka vo svojom závete prenecháva „zmluvu a vkladovom účte vo Všeobecnej úverovej banke, výška vkladu 262.000 SKK“. Podľa žalovaného predmetom dedičstva môžu byť iba poručiteľove aktíva a pasíva. Samotná zmluva je iba dvojstranným právnym úkonom, ktorý nemôže byť predmetom vlastníctva. Pomenovanie „zmluva o vkladovom účte vo Všeobecnej úverovej banke, výška vkladu 262.000 SKK“ nie je určité, nakoľko poručiteľka mohla mať uzatvorených viacero zmlúv o vkladovom účte vo Všeobecnej úverovej banke a zároveň sa výška finančných prostriedkov na tomto účte mohla kedykoľvek meniť. Z toho dôvodu opätovne namietal aktívnu legitimáciu žalobcu. Záverom žalovaný zdôraznil, že súd prvej inštancie aplikoval zásadu dobrých mravov pri posudzovaní námietky premlčania v priamom rozpore s relevantnými ustanoveniami právnej normy, ako aj v rozpore s konštantnou judikatúrou. Všeobecnou aplikáciu nesprávneho právneho názoru súdu prvej inštancie by sa, ad absurdum, mohlo dospieť okrem iného aj k záveru, že v je úprava premlčania v prípadoch náhrady škody spôsobenej trestným činom nadbytočná, pretože na takéto prípady by sa vždy aplikovala zásada dobrých mravov. Žalovaný tiež upriamil pozornosť na základnú zásadu občianskeho pravá vigilantibus iura scripta sunt, pričom v tomto prípade sa vo vzťahu k žalobcovi nevyžadovala žiadna nadštandardná bdelosť v práve, postačovalo, ak by uplatňoval svoj nárok súlade s pokynom súdu obsiahnutom vo výroku trestného rozsudku. Nakoniec súdne konanie, ktoré inicioval žalobca vo vzťahu dedičstvu a dedičskému konaniu a ktorým odôvodňuje oneskorené podanie žaloby na náhradu škody, mohol žalobca iniciovať kedykoľvek, pretože trestné konanie vo vzťahu k akémukoľvek konaniu tohto typu nepredstavovalo prekážku začatého konania. Na základe tejto argumentácie žalovaný žiadal odvolací súd, aby žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť mu trovy konania, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

3. K podanému odvolaniu žalovaného sa žalobca písomne vyjadril. Odvolanie žalobcu, vzhľadom na pečiatku podateľne súdu, nachádzajúcej sa na fotokópii odvolania žalovaného, považoval za podané oneskorene. Vyjadril sa aj k podanému odvolaniu. Námietku premlčania považoval súdom prvej inštancie za vecne správne posúdenú. Uviedol, že si uplatnil svoje právo na súde podaním návrhu na začatie konania o prejednanie dedičstva k novoobjavenému majetku poručiteľky na základe názoru vyjadreného v rozsudkoch trestných súdov (Okresného súdu Trenčín a Krajského súdu v Trenčíne). Vyjadril, že jeho právo na náhradu škody nie je premlčané. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný vzniesol námietku premlčania výlučne s úmyslom poškodiť jeho a zvýhodniť seba. Neprihliadnutím na námietku premlčania by sa rozhodne neoslabilo právo žalovaného, pretože na spreneverené finančné prostriedky nemá žiadne právo, hoci ich neoprávnene zadržiava. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru súdov zaoberajúcu sa otázkou námietky premlčania a dobrými mravmi. Nesúhlasil ani s námietkou žalovaného týkajúceho sa samotného závetu. Zo závetu poručiteľky je nepochybne zreteľná jej vôľa, aby jeho titulom dedičstvo nadobudol (finančné prostriedky) vo výške žalovanej sumy, nachádzajúce sa na vkladovom účte. To, že žalobca je dedičom spôsobilého predmetu detstva, je zrejmé aj z uznesenia Okresného súdu Trenčín, sp. zn. -300, zo dňa 23.8.2007, ktorým bolo ukončené dedičské konanie. Súd prvej inštancie nemal povinnosť sa ďalej zaoberať spôsobilosťou dedičského titulu, nakoľko toto nebolo predmetom súdneho konania. Ohľadom aktívnej legitimácie uviedol, že je zrejmé, že boli naplnené všetky základné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, a to porušenie právnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou. V súvislosti s návrhom žalovaného, aby mu boli priznané trovy konania, žalobca navrhol, aby žalovanému neboli priznané žiadne trovy konania vzhľadom na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle . Týmito dôvodmi sú podľa žalobcu tak majetkové pomery žalovaného, ako i okolnosti, ktoré ho viedli k uplatneniu svojho nároku na súde. Majetkové pomery žalovaného sú nadštandardné, on je však dôchodca pracujúci v Poľnohospodárskom družstve s príjmom na úrovni minimálnej mzdy (480 eur). Podľa neho je tiež potrebné prihliadnuť na okolnosti, ktoré ho uviedli k uplatneniu si nároku na súde, konkrétne že hoci bol žalovaný za spreneverenie peňazí odsúdený a potrestaný, neodovzdal oprávneným dedičom dobrovoľne to, na čo mali nárok, ale za účelom užívania spreneverených prostriedkov v rozpore s dobrými mravmi vyčkával, či si svoj nárok uplatní. Následne

skonštatoval, že všetky žalovaným uvedené dôvody v odvolaní sú tendenčné, účelové a nespôsobilé zmeniť napadnuté rozhodnutie v prospech žalovaného. Na tomto základe žiadal odvolací súd, aby odvolanie odmietol ako oneskorene podané, alternatívne, ak odvolací súd odvolanie neodmietne, aby napadnuté rozhodnutie potvrdil v celom rozsahu ako vecne správne.

4. V replike žalovaný uviedol, že odvolanie podal v lehote na podanie odvolania, nakoľko lehota na podanie odvolania uplynula dňa 24.1.2019 a odvolanie bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 25.1.2019, pričom bolo odovzdané doručujúcemu orgánu dňa 24.1.2019. V ostatnej časti sa pridržal podaného odvolania.

5. V duplike sa žalobca pridržal skôr vedenej argumentačnej línie.

6. Odvolací súd najskôr skúmal, či odvolanie bolo žalovaným podané včas. Napadnutý rozsudok bol žalovanému doručený dňa 9.1.2019. Pätnásťdňová lehota na podanie odvolania začala plynúť deň 10.1.2019 (§ a ods. 2 ). Posledným dňom lehoty na podanie odvolania bol dňa 24.1.2019. Odvolanie žalovaný podal elektronicky dňa 24.1.2019, teda včas.

7. Krajský súd ako súd odvolací následne preskúmal vec podľa a (ďalej ako „“) bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom výroku II. zmeniť podľa a žalobu v tomto rozsahu zamietnuť.

8. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. odvolaním napadnutý nebol, preto je v tomto rozsahu právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.

9. Žalovaný podaným odvolaním nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, keď námietku premlčania, ktorú v konaní pred súdom prvej inštancie vzniesol, posúdil ako rozpornú s dobrými mravmi a ktorej sa preto nemôže priznať právna ochrana.

10. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné poukázať na judikatúru súdov, ktorú treba vziať na zreteľ pri hodnotení tejto odvolacej námietky žalovaného. Judikatúra sa postupom času odklonila od právneho názoru Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. , podľa ktorého „dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní ( ) nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle “. Aktuálne závery judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR sú ustálené na tom, že vznesenie námietky premlčania môže byť vyhodnotené za rozporné s dobrými mravmi (rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. publikované ako R 31/2020, uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. , nález Ústavného súdu SR sp. zn. , uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. , sp. zn. ).

11. Tieto závery judikatúry však pripomínajú a spresňujú viaceré podmienky, za ktorých splnenia je možné posúdiť námietku premlčania za rozpornú s dobrými mravmi. Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 28.5.2019, sp. zn. (publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 31/2020), zhrnujúco, odkazujúc na vyššie citovanú konštantnú judikatúru, konštatoval, že pri posúdení námietky premlčania za rozpornú s dobrými mravmi „musí ísť o veľmi výnimočné prípady, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila. Postup podľa má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, keď voči strane konania by nepriznanie jej nároku súdom v dôsledku plynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, prípadne kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým“. Najvyšší súd SR ďalej konkretizoval, že súd musí pri tomto hodnotení skúmať, „či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s , postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti

a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená“. Kľúčový na prejednávanú vec je podľa odvolacieho súdu i záver Najvyššieho súdu SR, vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. (publikovaný v odbornom časopise Zo súdnej praxe č. 1/2015), podľa ktorého „ak žalobca nevhodnou voľbou prostriedku ochrany svojich práv z objektívneho hľadiska vlastným zavinením vytvoril podmienky pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania práva žalovaným, uplatnenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle “.

12. V prejednávanom prípade bol žalovaný odsúdený trestným súdom za zločin sprenevery právoplatne dňa 25.3.2013. Žalobca bol s nárokom na náhradu škody, ktorý si uplatnil v trestnom konaní, odkázaný na občianske súdne konanie. Po viac ako roku, dňa 23.6.2014, žalobca podal na Okresnom súde Trenčín návrh na začatie konanie o dedičstve k novoobjavenému majetku. Za novoobjavený majetok považoval pohľadávku voči žalovanému vo výške 106.833,16 eur. Tento návrh Okresný súd Trenčín dňa 19.5.2015 zamietol. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trenčíne dňa 16.12.2015 uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 1.3.2016. Následne, opätovne po viac ako pol roku, dňa 22.9.2016, podal žalobca proti žalovanému žalobu o náhradu škody (o ktorej sa rozhoduje v tomto konaní).

13. V zmysle naznačených záverov judikatúry bolo povinnosťou súdu prvej inštancie skúmať, či žalobca z objektívneho hľadiska vlastným zavinením nevytvoril podmienky pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania práva žalovaným, a či samotný žalobca postupoval s dostatočnou mierou opatrnosti a predvídavosti pri výkone svojich práv. Tiež bolo nutné súdom prvej inštancie ozrejmiť, v čom spočíva výnimočnosť situácie, ktorá by odôvodňovala posúdenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi.

14. K hodnoteniu, či žalobca vlastným zavinením nevytvoril podmienky pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania žalovaným, súd prvej inštancie nepristúpil. Síce súd prvej inštancie konštatoval (bod 45. in fine napadnutého rozsudku), že žalobca bol v priebehu plynutia času aktívny a vykonával určité kroky k dosiahnutiu svojho nároku, no samotné tieto kroky podľa odvolacieho súdu zostali bez zaujatia stanoviska súdom prvej inštancie. Práve hodnotenie týchto krokov žalobcu bolo podľa odvolacieho súdu dôležité k posúdeniu, či žalobca s dostatočnou mierou opatrnosti a predvídavosti postupoval pri výkone svojich práv, teda či vlastným zavinením nevytvoril podmienky pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania žalovaným.

15. Odvolací súd má za to, že žalobca pri výkone svojich práv nepostupoval s dostatočnou mierou opatrnosti a predvídavosti a vytvoril svojim vlastným zavinením podmienky pre neskoršie vznesenie námietky premlčania žalovaným. Po tom, čo bol žalovaný dňa 25.3.2013 trestným súdom právoplatne odsúdený a žalobca odkázaný so svojim nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, žalobca nepostupoval z objektívneho hľadiska dôsledne a správne. Namiesto podania žaloby o náhradu škody žalobca pristúpil, a to po viac ako roku od právoplatného odsúdenia žalovaného, k podaniu návrhu na začatie konania o dedičstve k novoobjavenému majetku na Okresný súd Trenčín (novoobjavený majetok mal spočívať v pohľadávke voči žalovanému vo výške 106.833,16 eur). Tento krok žalobcu bol ale nesprávny, nakoľko žalobcov návrh bol súdom prvej inštancie zamietnutý a odvolacím súdom napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdené. Odvolací súd však nepochybuje, že istá náročnosť pri výbere právnych možností, ktoré môžu byť využité k dosiahnutiu svojho nároku, jestvujú, no zároveň je podstatné, že právny poriadok zabezpečuje možnosť adekvátnej právnej pomoci (či už prostredníctvom advokátov, alebo Centra právnej pomoci). Tá slúži na preklenutie tejto náročnosti. Využitie nesprávnych právnych možností žalobcom potom podľa odvolacieho súdu nemôže byť na ťarchu žalovanému pri hodnotení ním vznesenej námietky premlčania, keďže na túto skutočnosť nemá žiaden vplyv a dosah. Voľba správnych právnych prostriedkov je v réžii toho, kto chce právo uplatniť. Tento záver podľa odvolacieho súdu nevyvracia ani tvrdenie žalobcu z odvolacieho konania, že bol trestnými súdmi inštruovaný na podanie návrhu na začatie konania o dedičstve k novoobjavenému majetku (tieto inštruktívne závery nie sú záväzné). Ak žalovaný dobrovoľne neplní svoj záväzok vzniknutý z náhrady škody, v zásade pri hodnotení námietky premlčania mu táto skutočnosťou nemôže priťažovať a tento výkon práva (spočívajúcu v dobrovoľnom nesplnení svojho záväzku) nie je v rozpore

s dobrými mravmi, zvlášť za situácie, keď samotné právne predpisy počítajú s možnosťou premlčania práva veriteľa. Mýlil sa tak súd prvej inštancie, keď konštatoval, že za účelom spreneverených finančných prostriedkov v rozpore s dobrými mravmi žalovaný vyčkával, či si žalobca svoj nárok uplatní (bod 45. napadnutého rozsudku) a túto skutočnosť posúdil na neprospech žalovanému. Rozhodný nebol podľa odvolacieho súdu ani charakter uplatneného nároku žalobcu. Nárok na náhradu škody z trestného činu sprenevery nepožíva špecifické postavenie, ktoré by stanovovalo, že premlčanie je pri tomto nároku vylúčené, resp. že na jeho posudzovanie platia iné kritériá.

16. Na tomto základe odvolací súd dospel k odlišnému záveru, než súd prvej inštancie pri hodnotení námietky premlčania a jej rozporu s dobrými mravmi. Žalovaným vznesená námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi a treba ju pri rozhodovaní vziať na zreteľ.

17. Platí, že právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá ( ; subjektívna premlčacia lehota). Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví ( ; objektívna premlčacia lehota).

18. Pre posúdenie premlčania nároku na náhradu škody je nutné zistiť počiatok vzniku oboch premlčacích lehôt, subjektívnej i objektívnej. Vzťah subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty je komplementárny, teda „ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.5.2010, sp. zn. ).

19. Pre posúdenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby bolo podstatné zistenie dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá ( ). V žalobe žalobca konštatoval, že žalovaný mu spôsobil škodu dňa 6.10.2006. Žalobca zároveň nekonkretizoval, ktorým konkrétnym dňom sa dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. V konaní bolo preukázané, že dňa 19.4.2007 podal žalobca na žalovaného trestné oznámenie, pričom dňa 18.5.2007 si riadne a včas uplatnil v postavení poškodeného nárok na náhradu škody v adhéznom konaní. Minimálne od 18.5.2007 mal žalovaný vedomosť o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Po dobu trestného konania premlčacia lehota spočívala v zmysle . Právoplatne bolo trestné konanie skončené dňa 25.3.2013. Od 26.3.2013 preto začala žalobcovi plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota pre právo na náhradu škody. Táto lehota uplynula dňa 26.3.2015. Žalobu podal žalobca až dňa 22.9.2016, teda po uplynutí premlčacej lehoty. Za obdobie, keď žalobca uplatnil návrh na začatie konanie o dedičstve k novoobjavenému majetku, premlčacia lehota podľa nespočívala. V tomto konaní si totiž žalobca neuplatnil právo na náhradu škody.

20. Zhrnúc uvedené odvolací súd dospel k záveru, že právo žalobcu na náhradu škody v tejto veci je premlčané. Premlčané právo nemožno veriteľovi priznať ( ). To je dôsledkom zmeny napadnutého rozsudku vo výroku II. podľa tak, že žaloba sa zamieta.

21. Zostáva sa pre úplnosť vysporiadať s odvolacou námietkou žalovaného, podľa ktorej žalobca v tomto konaní nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou. Tento názor žalovaný odvodzoval od skutočnosti, že závet, na základe ktorého mal žalobca dediť, nie je určitý a jasný.

22. Odvolací súd túto námietku považuje za nesprávnu. I akceptovaním záveru, že závet, na základe ktorého mal žalobca dediť, nie je určitý, by nespôsoboval záver o tom, že žalobcovi nesvedčí aktívna vecná legitimácia na uplatnenie nároku na náhradu škody. Tento záver by znamenal jedine zamietnutie žaloby ako nedôvodnej, nie záver o absencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Avšak vzhľadom na vyššie konštatovaný záver odvolacieho súdu o premlčaní nároku žalobcu na náhradu škody nie je nutné zaoberať sa meritom veci (predpokladmi na vznik nároku na náhradu škody). Platí totiž, že „zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutiu vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.2.2011, sp. zn. ).

23. Učinená zmena napadnutého rozhodnutia so sebou nesie o potrebu rozhodnúť o náhrade trov celého konania tomu zodpovedajúcim spôsobom.

24. Žalobca v odvolacom konaní žiadal pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikovať a žalovanému náhradu trov konania nepriznať. Dôvody hodné osobitného zreteľa videl vo svojich majetkových pomeroch i majetkových pomeroch žalovaného a v okolnostiach uplatnenia nároku.

25. Tieto skutočnosti podľa odvolacieho súdu neodôvodňujú v intenciách tejto veci aplikáciu .

26. Podľa výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

27. Ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok ( ) a od zásady zodpovednosti za zavinenie ( ). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. V zmysle ustálenej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ) nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.

28. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácie. Tento dôvod je teda daný charakterom tohto konania (konanie o určenie otcovstva, ak maloletý žalobca nemal úspech) alebo charakterom procesnej situácie (napr. zmena zákonnej úpravy, ak žalovaný ako laik, v konaní o určenie právneho vzťahu, nemohol posúdiť zdravotný stav scudziteľa so zreteľom na jeho spôsobilosť na právne úkony). Dôvody hodné osobitného zreteľa sa môžu týkať sociálnej situácie účastníkov. V takomto prípade je potrebné pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch (všetkých) účastníkov, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj účastníkov v konaní. Z uvedeného výkladu vyplýva, že pri aplikácii tohto zákonného ustanovenia možno prihliadať i na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde. Nie každú okolnosť, ktorá by aj bola príčinou vzniku sporu, však možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnému účastníkovi konania súd náhradu trov konania nepriznal (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.2.2009, sp. zn. ).

29. Odvolací súd má za to, že žalobca v konaní nepreukázal, že jeho majetkové a sociálne pomery odôvodňujú aplikáciu . Samotné konštatovanie žalobcu o výške svojho príjmu, bez preukázania ďalších relevantných skutočností ozrejmujúcich nepriaznivú majetkovú a sociálnu situáciu, nie je spôsobilé dosiahnuť aplikáciu . Výška príjmu žalobcu automaticky neznamená i jeho nepriaznivú majetkovú alebo sociálnu situáciu.

30. Na majetkové a sociálne pomery žalovaného podľa odvolacieho súdu prihliadať nemožno. Prijať tézu, že ak je žalovaný lepšie majetkovo alebo sociálne zabezpečený, znášanie trov konania by mu nespôsobovalo v majetkovej sfére ujmu, treba odmietnuť, keďže by to neprimeraným a bezdôvodným spôsobom zasahovalo do majetkovej sféry žalovaného. To, že podľa žalobcu má žalovaný nadštandardné príjmy, nezohráva pri rozhodovaní o náhrade trov konania žiadnu úlohu.

31. Nakoniec odvolací súd nemôže akceptovať pre aplikáciu ani okolnosti, ktoré žalobcu viedli k uplatneniu nároku na súde. Ako už odvolací súd zdôraznil, žalobca zavinil vlastným konaním premlčanie svojho nároku na náhradu škody. O tomto premlčaní nároku mal mať žalobca vedomosť (pričom ak si nebol v tejto otázke istý, mal možnosť túto otázku konzultovať s advokátom, resp. v Centre právnej pomoci), a ak sa rozhodol napriek tomu žalobu podať, mohol dôvodne očakávať, že jeho nárok

bude zamietnutý ako premlčaný a bude zaviazaný k náhrade trov konania. Skutočnosť, že škoda bola žalovaným podľa žaloby spôsobená trestným činom žalovaného, v rozhodovaní o náhrade trov konania nezohráva rozhodujúce kritérium. Aplikácia v tejto veci tak neprichádza do úvahy.

32. O nároku na náhradu trov konania rozhodol preto odvolací súd podľa v spojení s (a neaplikoval ). Žalovaný bol v konaní plne úspešný, preto mu patrí plná náhrada trov celého konania. V zmysle o výške náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie.

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).