Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/249/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu I. P., bývajúceho

v Š., zastúpeného JUDr. Dagmarou Matuškovou, advokátkou v Bratislave, Búdková 12,

proti ţalovanej 2/ Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám. 13, o náhradu nemajetkovej

ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. marca 2014 sp. zn. , takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 25. marca 2014 sp. zn.

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 3. februára 2011 č. k. -113 návrh

voči Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len ako „ţalovaný 1/) zastavil.

Ţalovanú 2/ zaviazal zaplatiť ţalobcovi 2 323,57 € a náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 774,36 € na účet právnej zástupkyne ţalobcu, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Ţalovanému 1/ náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe Okresný súd Trnava rozsudkom z 27. októbra

2005 sp. zn. odsúdil ţalobcu za spáchanie trestného činu skresľovania údajov

hospodárskej a obchodnej evidencie k trestu odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov

s podmienečným odkladom a skúšobnou dobou v trvaní 2 rokov. Krajský súd v Trnave

rozsudkom z 2. marca 2006, sp. zn. zrušil vyššie uvedený rozsudok v celom

rozsahu a ţalobcu podľa spod obţaloby oslobodil

z dôvodu, ţe sa ţiadneho trestného činu nedopustil. Súd prvého stupňa mal za preukázané, ţe

ţalobca sa domáhal na príslušnom ústrednom orgáne uspokojenia svojho nároku náhrady

škody v rámci predbeţného prerokovania, ktorý mu priznal náhradu škody vo výške

36 130 Sk titulom náhrady trov trestného konania a jeho ţiadosti v časti týkajúcej sa

2

nemajetkovej ujmy vo výške 70 000 Sk nevyhovel. Konštatoval, ţe ţalobcom označené

trestné konanie vedené proti jeho osobe, v ktorom bol spod obţaloby oslobodený, moţno

povaţovať za konanie objektívne spôsobilé privodiť ujmu na jeho právach. Samotná

závaţnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie

konečnej výšky zadosťučinenia v peniazoch. Právne relevantná je len taká nemajetková ujma,

ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom v značnej miere zniţujúcim

dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej váţnosť v spoločnosti. Takto zistený skutkový stav

posúdil po právnej stránke podľa ustanovenia § l ods. l, § 5 ods. l, § 17 ods. 2, § 25 ods. l ,

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej

len „“) v spojení s ods. l, 2, 3 a konštatoval,

ţe sú splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy ţalobcovi, keď mu doteraz

nebolo poskytnuté ani len morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia. Uviedol, ţe

ţalobca bol v rozpore so skutočnosťou označený za „páchateľa protiprávnej činnosti

závaţného charakteru“, táto činnosť je všeobecne povaţovaná za protispoločenskú

a nemorálnu a je spoločnosťou odsudzovaná. Vzhľadom na uvedené mal za to, ţe ujmu, ktorá

ţalobcovi vznikla v dôsledku trestného stíhania vedeného voči jeho osobe po dobu l a pol

roka je moţné odstrániť iba priznaním nemajetkovej ujmy. Predmetné trestné stíhanie vedené

proti ţalobcovi predstavovalo svojím rozsahom a intenzitou značný zásah do jeho

osobnostných práv, ktorého negatívne následky pociťoval ţalobca veľmi intenzívne počas

priebehu celého trestného konania a tieto následky pretrvávajú v menšej miere dodnes.

Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadol na osobu ţalobcu, ktorý

dlhodobo vykonáva znaleckú činnosť a ktorý poţíva váţnosť v profesijnom kruhu. Taktieţ

prihliadol na prostredie, v ktorom ţalobca ţije, keďţe tento býva v menšom meste, pre ktoré

je príznačná vnímavosť a informovanosť o jeho obyvateľoch najmä pokiaľ ide o osobu

známu, ktorou je i osoba ţalobcu. Vzhľadom na uvedené priznal ţalobcovi náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 2 323,57 €. Uvedenú sumu povaţoval s ohľadom na závaţnosť

ujmy, t. j. jej intenzitu, rozsah a trvanie, za primeranú a dostatočnú. Vo zvyšnej časti

uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy návrh ţalobcu ako nedôvodný zamietol, keď mal

za to, ţe celková výška ním uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy je neprimeraná

následkom, ktoré boli ţalobcovi spôsobené nezákonným rozhodnutím v trestnom konaní.

O trovách konania rozhodol podľa O trovách ţalovanej 1/ rozhodol podľa

ustanovenia

Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalovanej 2/ rozsudkom z 25. marca 2014

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil

tak, ţe návrh v celom rozsahu zamietol. Ţalovanej 2/ náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe v súdenej veci je nesporné, ţe

rozsudok Okresného súdu Trnava z 8. apríla 2005 (správne 27. októbra 2005), sp. zn.

bol v celom rozsahu zrušený a ţalobca oslobodený spod obţaloby rozsudkom

Krajského súdu v Trnave z 2. marca 2006, sp. zn. . Ţalovanému podľa

ustanovenia ods. l začala trojročná premlčacia lehota na uplatnenie

práva na náhradu škody plynúť aţ od doručenia predmetného rozsudku Krajského súdu

v Trnave, t. j. od 29. marca 2006. Ďalej konštatoval, ţe premlčacia lehota neplynie počas

predbeţného prerokovania nároku, a to najdlhšie po dobu šesť mesiacov, preto uplynula

29. septembra 2006. Vzhľadom na skutočnosť, ţe ţalobca podal návrh na pristúpenie

ţalovanej 2/ do konania ako pasívne legitimovaného účastníka v zmysle § 4 ods. l písm. a/

– Slovenská republika za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky aţ 2. novembra 2009 (aj keď návrh na začatie konania podal

16. septembra 2008), tak odvolací súd vzhľadom na námietku premlčania vznesenú

ţalovanou 2/ dospel k záveru, ţe ţalobca si svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil

proti ţalovanej 2/ na súde prvého stupňa z hľadiska plynutia trojročnej subjektívnej lehoty

oneskorene. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd prihliadol na námietku premlčania

vznesenú ţalovanou 2/ a túto vyhodnotil ako dôvodnú, a preto rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil podľa tak, ţe návrh ţalobcu zamietol.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142

ods. l

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Dovolanie podal z dôvodu

podľa a V dovolaní uviedol, ţe ak by výkon práva namietať

premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom umoţňujúcim poškodiť iného účastníka

právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou

normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, jednalo by sa tak

síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneuţitia

tohto subjektívneho práva (označované rovnako ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda

o výkon v rozpore s dobrými mravmi. Dovolateľ je toho názoru, ţe postup ţalovanej 2/ aj

s poukazom na skutočnosť, ţe k uplatneniu námietky premlčania došlo aţ v odvolacom

konaní, je takou okolnosťou, z ktorej moţno dôvodiť, ţe cieľom ţalovanej 2/ bolo v priamom

úmysle poškodiť dovolateľa ako ţalobcu. Zastáva názor, ţe povinnosťou súdu prvého stupňa

bolo uţ po podaní návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vyzvať ţalobcu na opravu

označenia ţalovaného, keďţe zo samotného návrhu vyplývalo, o aký zodpovednostný subjekt

sa jedná a napriek nesprávne označenému ţalovanému mal súd s týmto ţalovaným konať.

Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Ţalovaná 2/ dovolaciemu súdu vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie ţalobcu

zamietnuť, keďţe nie sú splnené podmienky, pre ktoré by malo byť napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu zrušené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravný prostriedkom

( ), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa

a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, ţe

rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho

súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým v napadnutej

vyhovujúcej časti zmenil rozsudok súdu prvého stupňa. Preto dovolanie ţalobcu proti tomuto

rozsudku je prípustné podľa

Podľa dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v

ods. 1 a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale

podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať vţdy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

ods. 1 písm.a/ aţ g/ (t. j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia

procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv

začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo

začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).

Podľa ustanovenia dovolanie je prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť

konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba

rozumieť taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho

procesných práv.

Podľa (ďalej len „“) kaţdý sa môţe

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) ak

súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu

().

Citovaný (podobne aj Dohovoru) je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v VII. oddiele

druhej hlavy ( aţ 50 ), normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa

jeho rešpektovania (m. m ).

6

Obsah práva na súdnu ochranu nespočíva len v tom, ţe osobám

nemoţno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu

(). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto

dochádza aj vtedy, ak sa niekto (kaţdý) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana

tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktorý je

v rozpore so zákonom ().

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký,

ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303-A, str. 12, § 29; Hiro Balani c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,

č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997; Higgins c/a Francúzsko z 19. februára

1998).

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (, ) tieţ

vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

( Dohovoru), je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam

pre rozhodnutie (Krasko c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu

nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.

Odvolací súd sa totiţ v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal námietkou ţalobcu

týkajúcou sa rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. Ustanovenie § 3

je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy a dáva súdu

moţnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak

to tak nie je, poţadovanú ochranu odoprieť. Dobré mravy sú súhrnom spoločenských,

kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú

mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotoţňuje sa s nimi

podstatná časť spoločnosti.

Všeobecne moţno bezpochyby dôvodiť, ţe v konaní účastníkom konania opodstatnene

vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke, nemoţno pokladať za konanie,

ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretoţe inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom

a prispieva k istote v právnych vzťahoch. Za špecifických okolností však výkon práva

namietať premlčanie uplatneného nároku by mohlo byť konaním umoţňujúcim poškodiť

druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči

ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol

neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného

práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy

úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola

námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik

uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie

účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky

premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol

odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumoţnenie práva uplatniť

námietku premlčania.

V súdenej veci ţalobca okolnosti, pre ktoré by uplatnenie námietky premlčania malo

byť v rozpore s dobrými mravmi odvodzoval zo skutočnosti, ţe ţalovaná 2/ sama zdrţiavala

rozhodnutie o náhrade škody, ktorá ţalobcovi nezákonným rozhodnutím Okresného súdu

Trnava vznikla a odmietla mu nahradiť nemajetkovú ujmu napriek tomu, ţe jej zákon

č. takéto právo priznáva. Rovnako namietal, ţe ţalovaná 2/ vzniesla námietku

premlčania aţ v odvolacom konaní. Odvolací súd však neposudzoval vytýkané a ani iné

aspekty súvisiace so vznesenou námietkou premlčania, s výnimkou konštatovania, ţe

z povahy námietky premlčania vyplýva, ţe ju účastník konania môţe uplatniť v ktoromkoľvek

štádiu konania aţ do právoplatného skončenia veci.

Bude preto úlohou odvolacieho súdu, aby v ďalšom konaní v tejto časti zváţil všetky

skutočnosti prichádzajúce do úvahy pre prijatie námietky premlčania, prípadne pre odopretie

jej účinkov a následne vo veci rozhodol a rozhodnutie náleţite odôvodnil.

Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, majúca za následok jeho

nepresvedčivosť je vadou konania, ktorou sa, ako uţ bolo uvedené, účastníkovi odníma

moţnosť riadne konať pred súdom. So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok

odvolacieho súdu zrušil ( ) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolaním

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nebolo moţné v dovolacom konaní podrobiť

prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo vzhľadom na uţ

spomenutú vadu konania, nemoţno posúdiť, či napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na (ne)správnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na záver poznamenáva, ţe konanie voči

ţalovanej 1/ bolo právoplatne zastavené výrokom rozsudku Okresného súdu Bratislava I

z 3. februára 2011 č. k. -113.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júla 2015

JUDr. Viera Petríková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová