Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 51 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (58)99d/399948.f1256f.pdf
PDF · 121.36 KB
No categories available
2Cdo/249/2014
Najvyšší súd 2 Cdo 249/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu I. P., bývajúceho
v Š., zastúpeného JUDr. Dagmarou Matuškovou, advokátkou v Bratislave, Búdková 12,
proti ţalovanej 2/ Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám. 13, o náhradu nemajetkovej
ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 24 C 158/2008, o dovolaní ţalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. marca 2014 sp. zn. 8 Co 115/2011, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 25. marca 2014 sp. zn.
8 Co 115/2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 3. februára 2011 č. k. 24 C 158/2008-113 návrh
voči Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len ako „ţalovaný 1/) zastavil.
Ţalovanú 2/ zaviazal zaplatiť ţalobcovi 2 323,57 € a náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 774,36 € na účet právnej zástupkyne ţalobcu, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Ţalovanému 1/ náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe Okresný súd Trnava rozsudkom z 27. októbra
2005 sp. zn. 5 T 58/2005 odsúdil ţalobcu za spáchanie trestného činu skresľovania údajov
hospodárskej a obchodnej evidencie k trestu odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov
s podmienečným odkladom a skúšobnou dobou v trvaní 2 rokov. Krajský súd v Trnave
rozsudkom z 2. marca 2006, sp. zn. 5 T 58/2005 zrušil vyššie uvedený rozsudok v celom
rozsahu a ţalobcu podľa § 226 písm. b/ Trestného poriadku spod obţaloby oslobodil
z dôvodu, ţe sa ţiadneho trestného činu nedopustil. Súd prvého stupňa mal za preukázané, ţe
ţalobca sa domáhal na príslušnom ústrednom orgáne uspokojenia svojho nároku náhrady
škody v rámci predbeţného prerokovania, ktorý mu priznal náhradu škody vo výške
36 130 Sk titulom náhrady trov trestného konania a jeho ţiadosti v časti týkajúcej sa
nemajetkovej ujmy vo výške 70 000 Sk nevyhovel. Konštatoval, ţe ţalobcom označené
trestné konanie vedené proti jeho osobe, v ktorom bol spod obţaloby oslobodený, moţno
povaţovať za konanie objektívne spôsobilé privodiť ujmu na jeho právach. Samotná
závaţnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie
konečnej výšky zadosťučinenia v peniazoch. Právne relevantná je len taká nemajetková ujma,
ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom v značnej miere zniţujúcim
dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej váţnosť v spoločnosti. Takto zistený skutkový stav
posúdil po právnej stránke podľa ustanovenia § l ods. l, § 5 ods. l, § 17 ods. 2, § 25 ods. l ,
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej
len „zák. č. 514/2003 Z.z.“) v spojení s § 13 ods. l, 2, 3 Občianskeho zákonníka a konštatoval,
ţe sú splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy ţalobcovi, keď mu doteraz
nebolo poskytnuté ani len morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia. Uviedol, ţe
ţalobca bol v rozpore so skutočnosťou označený za „páchateľa protiprávnej činnosti
závaţného charakteru“, táto činnosť je všeobecne povaţovaná za protispoločenskú
a nemorálnu a je spoločnosťou odsudzovaná. Vzhľadom na uvedené mal za to, ţe ujmu, ktorá
ţalobcovi vznikla v dôsledku trestného stíhania vedeného voči jeho osobe po dobu l a pol
roka je moţné odstrániť iba priznaním nemajetkovej ujmy. Predmetné trestné stíhanie vedené
proti ţalobcovi predstavovalo svojím rozsahom a intenzitou značný zásah do jeho
osobnostných práv, ktorého negatívne následky pociťoval ţalobca veľmi intenzívne počas
priebehu celého trestného konania a tieto následky pretrvávajú v menšej miere dodnes.
Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadol na osobu ţalobcu, ktorý
dlhodobo vykonáva znaleckú činnosť a ktorý poţíva váţnosť v profesijnom kruhu. Taktieţ
prihliadol na prostredie, v ktorom ţalobca ţije, keďţe tento býva v menšom meste, pre ktoré
je príznačná vnímavosť a informovanosť o jeho obyvateľoch najmä pokiaľ ide o osobu
známu, ktorou je i osoba ţalobcu. Vzhľadom na uvedené priznal ţalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 2 323,57 €. Uvedenú sumu povaţoval s ohľadom na závaţnosť
ujmy, t. j. jej intenzitu, rozsah a trvanie, za primeranú a dostatočnú. Vo zvyšnej časti
uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy návrh ţalobcu ako nedôvodný zamietol, keď mal
za to, ţe celková výška ním uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy je neprimeraná
následkom, ktoré boli ţalobcovi spôsobené nezákonným rozhodnutím v trestnom konaní.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. O trovách ţalovanej 1/ rozhodol podľa
ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalovanej 2/ rozsudkom z 25. marca 2014
sp. zn. 8 Co 115/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil
tak, ţe návrh v celom rozsahu zamietol. Ţalovanej 2/ náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe v súdenej veci je nesporné, ţe
rozsudok Okresného súdu Trnava z 8. apríla 2005 (správne 27. októbra 2005), sp. zn.
5 T 58/2005 bol v celom rozsahu zrušený a ţalobca oslobodený spod obţaloby rozsudkom
Krajského súdu v Trnave z 2. marca 2006, sp. zn. 5 T 58/2005. Ţalovanému podľa
ustanovenia § 19 ods. l zák. č. 514/2003 Z.z. začala trojročná premlčacia lehota na uplatnenie
práva na náhradu škody plynúť aţ od doručenia predmetného rozsudku Krajského súdu
v Trnave, t. j. od 29. marca 2006. Ďalej konštatoval, ţe premlčacia lehota neplynie počas
predbeţného prerokovania nároku, a to najdlhšie po dobu šesť mesiacov, preto uplynula
29. septembra 2006. Vzhľadom na skutočnosť, ţe ţalobca podal návrh na pristúpenie
ţalovanej 2/ do konania ako pasívne legitimovaného účastníka v zmysle § 4 ods. l písm. a/
zák. č. 514/2003 Z.z. – Slovenská republika za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky aţ 2. novembra 2009 (aj keď návrh na začatie konania podal
16. septembra 2008), tak odvolací súd vzhľadom na námietku premlčania vznesenú
ţalovanou 2/ dospel k záveru, ţe ţalobca si svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil
proti ţalovanej 2/ na súde prvého stupňa z hľadiska plynutia trojročnej subjektívnej lehoty
oneskorene. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd prihliadol na námietku premlčania
vznesenú ţalovanou 2/ a túto vyhodnotil ako dôvodnú, a preto rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, ţe návrh ţalobcu zamietol.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142
ods. l O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Dovolanie podal z dôvodu
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. V dovolaní uviedol, ţe ak by výkon práva namietať
premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom umoţňujúcim poškodiť iného účastníka
právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou
normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, jednalo by sa tak
síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneuţitia
tohto subjektívneho práva (označované rovnako ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda
o výkon v rozpore s dobrými mravmi. Dovolateľ je toho názoru, ţe postup ţalovanej 2/ aj
s poukazom na skutočnosť, ţe k uplatneniu námietky premlčania došlo aţ v odvolacom
konaní, je takou okolnosťou, z ktorej moţno dôvodiť, ţe cieľom ţalovanej 2/ bolo v priamom
úmysle poškodiť dovolateľa ako ţalobcu. Zastáva názor, ţe povinnosťou súdu prvého stupňa
bolo uţ po podaní návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vyzvať ţalobcu na opravu
označenia ţalovaného, keďţe zo samotného návrhu vyplývalo, o aký zodpovednostný subjekt
sa jedná a napriek nesprávne označenému ţalovanému mal súd s týmto ţalovaným konať.
Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
Ţalovaná 2/ dovolaciemu súdu vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie ţalobcu
zamietnuť, keďţe nie sú splnené podmienky, pre ktoré by malo byť napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravný prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p.
a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe
rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho
súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým v napadnutej
vyhovujúcej časti zmenil rozsudok súdu prvého stupňa. Preto dovolanie ţalobcu proti tomuto
rozsudku je prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými
dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237
ods. 1 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale
podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
ods. 1 písm.a/ aţ g/ O.s.p. (t. j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia
procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo
začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).
Podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm.f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho
procesných práv.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) kaţdý sa môţe
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) ak
súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu
(I. ÚS 4/1994).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je primárnou
ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v VII. oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy), normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa
jeho rešpektovania (m. m I. ÚS 22/2003).
Obsah práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/1994). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto
dochádza aj vtedy, ak sa niekto (kaţdý) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana
tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktorý je
v rozpore so zákonom (III. ÚS 72008).
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký,
ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, str. 12, § 29; Hiro Balani c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997; Higgins c/a Francúzsko z 19. februára
1998).
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004) tieţ
vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam
pre rozhodnutie (Krasko c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.
Odvolací súd sa totiţ v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal námietkou ţalobcu
týkajúcou sa rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. Ustanovenie § 3
Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy a dáva súdu
moţnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak
to tak nie je, poţadovanú ochranu odoprieť. Dobré mravy sú súhrnom spoločenských,
kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú
mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotoţňuje sa s nimi
podstatná časť spoločnosti.
Všeobecne moţno bezpochyby dôvodiť, ţe v konaní účastníkom konania opodstatnene
vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke, nemoţno pokladať za konanie,
ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretoţe inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom
a prispieva k istote v právnych vzťahoch. Za špecifických okolností však výkon práva
namietať premlčanie uplatneného nároku by mohlo byť konaním umoţňujúcim poškodiť
druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči
ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol
neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného
práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy
úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola
námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik
uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie
účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky
premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol
odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumoţnenie práva uplatniť
námietku premlčania.
V súdenej veci ţalobca okolnosti, pre ktoré by uplatnenie námietky premlčania malo
byť v rozpore s dobrými mravmi odvodzoval zo skutočnosti, ţe ţalovaná 2/ sama zdrţiavala
rozhodnutie o náhrade škody, ktorá ţalobcovi nezákonným rozhodnutím Okresného súdu
Trnava vznikla a odmietla mu nahradiť nemajetkovú ujmu napriek tomu, ţe jej zákon
č. 514/2003 Z.z. takéto právo priznáva. Rovnako namietal, ţe ţalovaná 2/ vzniesla námietku
premlčania aţ v odvolacom konaní. Odvolací súd však neposudzoval vytýkané a ani iné
aspekty súvisiace so vznesenou námietkou premlčania, s výnimkou konštatovania, ţe
z povahy námietky premlčania vyplýva, ţe ju účastník konania môţe uplatniť v ktoromkoľvek
štádiu konania aţ do právoplatného skončenia veci.
Bude preto úlohou odvolacieho súdu, aby v ďalšom konaní v tejto časti zváţil všetky
skutočnosti prichádzajúce do úvahy pre prijatie námietky premlčania, prípadne pre odopretie
jej účinkov a následne vo veci rozhodol a rozhodnutie náleţite odôvodnil.
Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, majúca za následok jeho
nepresvedčivosť je vadou konania, ktorou sa, ako uţ bolo uvedené, účastníkovi odníma
moţnosť riadne konať pred súdom. So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nebolo moţné v dovolacom konaní podrobiť
prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo vzhľadom na uţ
spomenutú vadu konania, nemoţno posúdiť, či napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na (ne)správnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na záver poznamenáva, ţe konanie voči
ţalovanej 1/ bolo právoplatne zastavené výrokom rozsudku Okresného súdu Bratislava I
z 3. februára 2011 č. k. 24 C 158/2008-113.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júla 2015
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová