Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6CdoR/18/2025

Identifikačné číslo spisu: 1119207156 Dátum vydania rozhodnutia: 30.06.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Mario Dubaň Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:1119207156.2

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci osoby oprávnenej na výživné B. Y., narodenej XX. I. XXXX, I. XXX, zastúpenej advokátkou Mgr. Alexandrou Para, Bratislava, Gagarinova 10A, proti osobe, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné Ing. G. T., narodenému XX. D. XXXX, J., D. XXX/XX, zastúpenému advokátskou kanceláriou MST PARTNERS, s.r.o., Bratislava, Laurinská 3, o určenie vyživovacej povinnosti medzi manželmi, vedenom na Mestskom súde Bratislava II (pôvodne na Okresnom súde Bratislava I) pod sp. zn. , o dovolaní osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 23. júla 2024 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1 . Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie") rozsudkom z 25. apríla 2022 č. k. -960 uložil Ing. G. T., narodenému XX. D. XXXX (ďalej aj „povinný" alebo „osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné") povinnosť od 24. mája 2019 prispievať na výživu Mgr. B. T. (teraz Y.), narodenej XX. I. XXXX (ďalej aj „osoba oprávnená" alebo len „oprávnená") mesačne 1 000 eur a to tak, že zročné výživné za obdobie od 24. mája 2019 do konca apríla 2022 vo výške 28 458,06 eura je povinný poukázať oprávnenej, do dvoch mesiacov od doručenia rozsudku a výživné za nasledujúce mesiace, počnúc mesiacom máj 2022 je povinný poukazovať oprávnenej vždy do 15. dňa v mesiaci, ktorý predchádza mesiacu, na ktorý sa výživné poskytuje (výrok I.) a vo zvyšku návrh zamietol (výrok II.). Výrokom III. rozsudku zrušil neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Bratislava I z 24. júna 2019 č. k. -84 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 02. októbra 2019 č. k. -127. Povinnému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok 360 eur na účet Okresného súdu Bratislava I (výrok IV.), žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok V.) a výrokom VI. nepriznal štátu náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 71 ods. 1, § 75 ods. 1 a ods. 2 a § 76 ods. 1 zákona č.

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „"), , , , , , v znení neskorších predpisov (ďalej len „"), v znení neskorších predpisov (ďalej len „") a , , o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.

1.1 Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že účastníci konania boli manželmi, nežili v spoločnej domácnosti od konca roka 2018, obaja sú zamestnaní a vysokoškolsky vzdelaní. Príjem oprávnenej bol 1 176,31 eura mesačne zo zamestnania, spolu s výživným na seba a jej maloletú dcéru mala príjem mesačne asi 1 500 eur a občasný príjem z modelingu. Jej mesačné výdavky sú približne 1 465 eur. Aktuálny životný štandard oprávnenej bol výrazne iný ako bol počas trvania spoločnej domácnosti, keď na základe dohody s povinným nepracovala, viackrát do roka chodila na exotické dovolenky, na povinné nákupy, pekne sa obliekala (vrátane kabeliek, šperkov, hodiniek). Príjem povinného bol 650 eur mesačne, výdavky na vlastné životné potreby 500 eur mesačne (náklady na UPC, oblečenie, stravu) financuje aj z pôžičky, ktorú mu poskytli známi. Žije v asi 50 ročnom rodinnom dome, na ulici L. v J.. Povinný nehnuteľnosti nevlastní, bol majiteľom obchodného podielu v spoločnosti, v ktorej je zamestnaný, ale ten previedol po dohode s bývalou manželkou na staršiu dcéru T. Na výživu oprávnenej prispieva mesačne 200 eur a maloletej dcére 200 eur. Vzhľadom na tieto skutkové zistenia súd prvej inštancie dospel k záveru, že životná úroveň účastníkov, hoci sú manželmi, nie je ani v zásade rovnaká, čo je požiadavka vyplývajúca z ustanovenia . Pri stanovení výšky výživného sa riadil princípom potencionality povinného dosahovať určitú výšku príjmov, pričom zohľadnil, že sa zbavil majetku, ktorý mu tieto príjmy umožňoval dosahovať tým, že svoj podiel v obchodnej spoločnosti previedol na staršiu dcéru T. a tým, že ak sa povinný vzdal objektívnej možnosti platiť výživné, nemôže to byť na úkor oprávnenej.

1. 2 V dôsledku oddeleného hospodárenia medzi účastníkmi ako manželmi vznikla disproporcia v ich celkovej životnej úrovni, u oprávnenej sa podstatne znížila, pričom povinný svoj majetok, z ktorého mohol mať príjem - previedol na iného. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie usúdil, že požadované výživné 1 000 eur je adekvátne možnostiam, schopnostiam, vzdelaniu povinného a sume peňažných prostriedkov, ktorými disponuje povinný na svojom bankovom účte, priemerne 13 000 eur mesačne. Pri určovaní výživného vychádzal aj z toho, že povinný má okrem vyživovacej povinnosti voči oprávnenej manželke aj vyživovaciu povinnosť voči maloletej dcére K., ktorá má prednosť pred vyživovacou povinnosťou voči oprávnenej, a u ktorej sa predpokladá, že je na úrovni 15 % predpokladaného príjmu povinného. Povinný v konaní namietal, že priznanie výživného by bolo v zmysle ustanovenia v rozpore s dobrými mravmi, pretože oprávnená sa počas manželstva nestarala o domácnosť, o dieťa sa starala opatrovateľka, s pomocou jeho peňazí študovala na dvoch vysokých školách, opustila spoločnú domácnosť aj s maloletou, túto situáciu zneužívala na splnenie svojich finančných návrhov, obvinila ho z týrania ich maloletej dcéry a trestné konanie začaté na jej podnet trvalo rok. K tejto výhrade súd prvej inštancie poznamenal, že k morálnemu vymedzeniu obsahu manželstva, podľa ktorého manželia sú povinní spolu žiť, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie, súdna prax zaujíma postoj, že automaticky neplatí záver, že pri porušení niektorej z uvedených povinností vyživovacia povinnosť medzi manželmi zaniká a súd musí skúmať, prečo si manžel a manželka tú ktorú povinnosť neplnia (R 3/1978). Súd tvrdenia povinného o rozpore poskytovania výživného oprávnenej s dobrými mravmi vnímal v kontexte ich konfliktov, ktoré vyústili do odchodu manželky zo spoločnej domácnosti. Aj keď účastníci konania opisovali okolnosti opustenia spoločnej domácnosti oprávnenou rozdielne, bolo nesporné, že medzi účastníkmi konania dochádzalo k nezhodám, ktoré viedli k tomu, že prestali viesť spoločnú domácnosť. Oprávnenej prekážala konzumácia alkoholu povinného, povinnému vadilo, že pre oprávnenú bol pod tlakom a musel plniť jej žiadosti o materiálne dary a pod. Konanie popísané povinným ako konanie, ktoré by malo byť v rozpore s dobrými mravmi, súd prvej inštancie vnímal len ako pokračovanie konfliktu účastníkov inými „zbraňami" a prejavmi. Uvedené vyhodnotil tak, že ak povinný „odstrihol" manželku od materiálnych pôžitkov a benefitov, ktoré mohla využívať, a toto podporil počas konania aj majetkovými prevodmi na staršiu dcéru, tak s použitím iných „zbraní" sa o

obdobný tlak snažila oprávnená. Súd prvej inštancie správanie účastníkov konania hodnotil rovnako konfliktne a spôsobom, že toto (vzájomné) správanie nebolo takej intenzity, že by odôvodňovalo korekciu výživného podľa ustanovenia .

2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd" alebo „krajský súd") na odvolanie oprávnenej proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie a na odvolanie povinného proti výrokom I. a IV. rozsudkom z 23. júla 2024 sp. zn. výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie zmenil tak, že povinnému uložil povinnosť prispievať oprávnenej mesačne na výživu 1 000 eur v období od 24. mája 2019 do 26. júna 2022 a nedoplatok na zročnom výživnom 28 873,04 eura za obdobie od 24. mája 2019 do 26. júna 2022 zaplatiť do troch mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II., výrokom III. odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku IV. zrušil a výrokom IV. žiadnemu z účastníkov konania nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. 1 Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal vo veci náležité dokazovanie, vec správne právne posúdil a správne postupoval pri určovaní výšky výživného, ktorú považoval za primeranú. Skutočnosť, že životná úroveň manželov bola rozdielna a vyššia u povinného, mal za náležite zistenú v konaní a dostatočne vysvetlenú v preskúmavanom rozsudku (body 5., 14., 16., 21., 38., 40.). K argumentom povinného, že manželka opustila spoločnú domácnosť dobrovoľne a že nevyužila možnosť riadne sa zamestnať a nezabezpečuje si príjem zodpovedajúci jej možnostiam a schopnostiam, odvolací súd uviedol, že ukončenie spolužitia účastníkov konania pre konflikty nebolo sporné, a že oprávnená si popri starostlivosti o maloletú si zabezpečila riadny príjem. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne prihliadal na životnú úroveň a výdavky účastníkov konania na živobytie, na ktoré oprávnená poukázala a zohľadnil aj jej nemajetnosť. Za daných okolností aj odvolací súd dospel k záveru, že vo veci boli splnené podmienky pre určenie výživného pre oprávnenú manželku tak, aby jej životná úroveň zodpovedala úrovni povinného, ktorý môže potenciálne dosahovať príjem 13 000 eur mesačne. Zároveň súd prvej inštancie správne zohľadnil, že povinný bezodplatne previedol svoj obchodný podiel v spoločnosti Corvus, s.r.o., a spoluvlastnícky podiel na rodinnom dome, v ktorom zostal naďalej bývať, dcére T. Odvolací súd dospel k záveru, že určené výživné zodpovedá požiadavke rovnakej životnej úrovne manželov a zabezpečeniu domácnosti a starostlivosti o maloletú za dobu od podania návrhu podľa ustanovenia . Odvolací súd však vzhľadom na skutočnosť, že manželstvo účastníkov konania bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 15. mája 2022 č. k. -1262, ktorý v časti o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť 27. júna 2022, stanovil vyživovaciu povinnosť povinného do 26. júna 2022. Zročné výživného ustálil na 28 978,67 eura, a podľa tohto zmenil výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie.

2.2 Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením a závermi súdu prvej inštancie uvedenými v bode 46. a 47. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou povinného, že oprávnená konala v rozpore s dobrými mravmi, a teda je tu dôvod pre nepriznanie výživného. Odvolacie námietky povinného týkajúce sa osobných pomerov oprávnenej považoval za nedôvodné a na margo námietky, že pre zhoršený zdravotný stav a vek je znevýhodnený na trhu práce, odvolací súd uviedol, že povinný v konaní nepreukázal svoj zdravotný stav a ani to, že práve toto zhoršenie zdravotného stavu mu v bráni v tom, aby sa riadne zamestnal.

2.3. Vzhľadom na to, že odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie o výživnom, zmenil sa vo veci aj základ poplatkovej povinnosti, a tým aj výška súdneho poplatku, od ktorej bol závislý výrok IV. napadnutého rozsudku o súdnom poplatku. Keďže podľa ustanovenia o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov v konaní podľa tohto zákona koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, proti rozhodnutiu ktorého je prípustná sťažnosť, o ktorej koná a rozhoduje sudca, o poplatkovej povinnosti povinného mal rozhodnúť vyšší súdny úradník a preto odvolací súd výrok IV. napadnutého rozsudku zrušil. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd vzhľadom na zmenu rozsudku súdu prvej inštancie podľa ustanovenia .

3 . Proti výroku I. a výroku IV. rozsudku odvolacieho súdu podal povinný (ďalej aj „dovolateľ") dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť vyvodzoval z ustanovení a a . Podrobne opísal skutkový a právny stav sporu, ktorý podrobil vlastnej analýze; vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia kritizoval pre nedostatočné odôvodnenie rozsudku a nesprávne riešenie právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená a ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

3.1. Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia atakoval pre arbitrárne vysporiadanie sa s jeho odvolacími námietkami v otázke konania oprávnenej v rozpore s dobrými mravmi, keďže jeho odôvodnenie v bode 21. a 23. rozsudku, v ktorých odkázal na body 46. a 47. prvoinštančného rozhodnutia, prakticky samé o sebe nič neodôvodňujú; podstata odôvodnenia týkajúca sa dobrých mravov sa nachádza v bode 48. Rozhodnutie odvolacieho súdu preto považoval za nepreskúmateľné a zaťažené vadou arbitrárnosti.

3 . 2 Dovolateľ ďalej namietal nesprávne právne posúdenie správania sa oprávnenej, ktoré mali súdy podradiť pod ustanovenie a posúdiť ho ako konanie odporujúce dobrým mravom, pre ktoré nie je možné oprávnenej priznať výživné. Nesúhlasil s dôvodmi súdu, že ak správanie oprávnenej nebolo posúdené ako trestný čin, či krivej výpovede alebo marenia výkonu úradného rozhodnutia, nedosahuje intenzitu porušenia dobrých mravov; takéto odôvodnenie nespĺňa ani náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia vyplývajúceho z ustanovenia v spojení s .

3.3. K dovolaciemu dôvodu podľa ustanovenia povinný predložil na zodpovedanie právnu otázku: „Je možno konanie plnoletej osoby, inak oprávnenej domáhať sa plnenia vyživovacej povinnosti, spočívajúce v nerešpektovaní vykonateľného súdneho rozhodnutia, v šikanóznom výkone práva, v neoprávnenom a zámernom zasahovaní do výkonu rodičovských práv a práva maloletej na starostlivosť zo strany obidvoch rodičov, podávaní viacerých účelových trestných oznámení s vymyslenými a vykonštruovanými skutočnosťami vo vzťahu k osobe, ktorá je inak povinná v prospech tejto oprávnenej osoby túto vyživovaciu povinnosť plniť, posúdiť ako konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, ako dôvod pre zamietnutie návrhu oprávnenej osoby na priznanie výživného v zmysle , nakoľko priznanie výživného za danej okolnosti by bolo v rozpore s dobrými mravmi ?" Nižšie súdy nesprávne právne posúdili, že opísané a preukázané správanie sa oprávnenej voči nemu (nestarala sa o spoločné dieťa a domácnosť, z peňazí povinného študovala na dvoch vysokých školách, odsťahovala sa zo spoločnej domácnosti aj s maloletou dcérou a neumožnila povinnému sa s ňou stretávať, resp. podmieňovala to splnením vecných a finančných nárokov, podávala na povinného trestné oznámenia, odsťahovala sa do obce Jarabina, čím povinnému zásadne obmedzila výkon rodičovských práv a porušila právo maloletej dcéry na starostlivosť oboch rodičov), nie je v rozpore s dobrými mravmi. Zastával opačný názor, že oprávnená v kontexte celého jej správania konala v rozpore s dobrými mravmi, preto i priznanie výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko nemožno zaviazať osobu inak povinnú plniť vyživovaciu povinnosť k vyživovaniu oprávnenej osoby, ktorá sa vo vzťahu k povinnej osobe dopúšťa opakovane so stupňujúcou intenzitou konania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

3.4. Rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo aj od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ) s poukazom na aplikáciu ustanovenia v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") z 29. júna 2023 sp. zn. , podľa ktorého: „Ako vyplýva z jazykového znenia ustanovenia ZR v súlade s dobrými mravmi musí byť samotné priznanie výživného. Skúmanie rozporu s dobrými mravmi zákon vecne vymedzuje na priznanie výživného - na rozhodnutie súdu. Pri dobrých mravoch ide o vyjadrenie všeobecne uznávaných morálno-etických hraníc správania v medziľudských vzťahoch, ktoré sa považujú v spoločnosti za správne, dobré a v súlade s prevládajúcimi morálnymi hodnotami v spoločnosti. Inými slovami, keď vyhodnocujeme, či je nejaké správanie (úkon, rozhodnutie) v súlade s dobrými mravmi, treba sa na túto skutočnosť pozerať očami spoločnosti. Spoločnosť sa totiž z hľadiska svojich záujmov pozerá na rozhodnutie súdu, ako bude

chrániť jej záujmy pri priznaní výživného navrhovateľovi, t. j. z hľadiska toho, čo sa momentálne považuje v spoločnosti za dobré mravy. Súd musí zvážiť, či s ohľadom na znenie ustanovenia § 75 ods. 2 ZR by jeho rozhodnutie v očiach spoločnosti nepredstavovalo porušenie dobrých mravov. Súd rozhoduje podľa skutočností zistených zo života navrhovateľa a jeho rodiny, hodnotí ho a ak by mu vyplynulo, že v očiach spoločnosti by bolo rozhodnutie o priznaní výživného v rozpore s dobrými mravmi, tak mu nemôže vyhovieť. Jednotlivé časové okamihy zo života navrhovateľa, ktoré by rozpor s dobrými mravmi spôsobovali, pokiaľ by aj boli ohraničiteľné, nie sú bezvýhradne určujúce, skúma sa celková situácia, ktorá môže rozhodnutím vzniknúť. Pokiaľ teda súd skúma otázku dobrých mravov v zmysle ustanovenia ZR, zameriava sa na prípadný rozpor priznania výživného svojím rozhodnutím (nie priamo úkon/situáciu oprávnenej osoby) s ohľadom na individuálne okolnosti súdenej veci." Súdy nižších inštancií aplikovali ustanovenie rozdielne ako najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí. Dovolateľ žiadal rozhodnutia súdov nižších inštancií v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

4 . Oprávnená vo vyjadrení k dovolaniu nesúhlasila s uplatnenými dovolacími dôvodmi; v reakcii na výhrady dovolateľa, že súdy nižších inštancií na podklade vykonaných dôkazov nesprávne vyhodnotili nemožnosť aplikácie ustanovenia , uviedla, že dovolací súd nie je oprávnený prehodnotiť skutkové závery súdov nižších inštancii. Odvolací súd riadne odôvodnil správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v súlade s ustanovením a navyše pripojil vlastné zdôvodnenie správnosti rozhodnutia, čím nie je naplnený dovolací dôvod podľa ustanovenia . K námietke, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( v spojení s ) uviedla, že dovolateľ položil otázku skutkovú, nie právnu. To, či existujú dôvody podľa ustanovenia musí súd hodnotiť samostatne, bez akejkoľvek záväznej ,,šablóny" určenej dovolacím súdom. Pri dovolacom dôvode podľa ustanovenia (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne) akcentovala, že povinný poukázal iba na jedno rozhodnutie najvyššieho súdu (); iné rozhodnutie dovolacieho súdu neuviedol.

5. Dovolanie je podané vo veci určenia výživného plnoletých osôb, ktoré je od 1. júla 2016 upravené v . Vzájomný vzťah medzi a je vymedzený v , podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak. v ustanoveniach a obsahujúcich niektoré ustanovenia o dovolaní neustanovuje inú úpravu prípustnosti dovolania vo veciach určenia výživného pre plnoleté osoby a preto túto vec bolo treba posudzovať podľa ustanovení .

6. Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana zastúpená v súlade so zákonom ( ), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), bez nariadenia pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

7. Podľa ustanovenia je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach a .

8. Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

9. Podľa ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný ( ). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj ). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa ustanovenia , je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a náležite vymedziť dovolací dôvod ( alebo v spojení s a ). V dôsledku viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil uplatneným dovolacím dôvodom.

11. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v ustanovení , sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia je nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

12. V danej veci osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné vyvodzovala prípustnosť dovolania z ustanovenia pre nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu.

13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) je taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi návrhmi na dokazovanie strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (). Z tohto potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa ustanovenia môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (, , , , bod 26., , body 9. a 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a iné).

1 5 . Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je vysvetliť postup súdu vo veci a dôvody jeho rozhodnutia. Podľa ustanovenia , v spojení s ustanovením jeho , súd v odôvodnení rozhodnutia musí podať výklad o opodstatnenosti a zákonnosti rozhodnutia a vyporiadať sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti a tiež jeho právne závery. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktorý sa má zaoberať všetkými právne relevantnými

dôvodmi uplatnenej žaloby (návrhu na začatie konania), ako aj špecifickými námietkami strany sporu (účastníka konania). Porušením uvedeného práva strany sporu (účastníka konania) na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v opravných prostriedkoch.

1 6 . V danej veci dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia ( v spojení s ), a nemožno ho považovať za nepreskúmateľné alebo nedostatočne odôvodnené; z obsahu spisu nevyplýva, že súd prvej inštancie alebo odvolací súd rozhodnutia odôvodnili spôsobom, ktorým by založili procesnú vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia . Odvolací súd ako aj súd prvej inštancie v odôvodneniach rozhodnutí popísali obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich hodnotili, citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili právne závery o veci. K námietke dovolateľa k bodu 21. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, podľa ktorého sa odvolací súd nedôvodne stotožnil s odôvodnením a závermi súdu prvej inštancie uvedených v bode 46. a 47. odôvodnenia jeho rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkazuje, dovolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v bode 46. odôvodnenia rozsudku vo vymedzení námietky povinného vo vzťahu k ustanoveniu konštatoval, že ju považuje za nedôvodnú a v bode 47. odôvodnenia rozsudku poukázal na teoretické a judikatórne vymedzenie obsahu manželstva. Dovolací súd preskúmal aj bod 48. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré povinný uviedol v dovolaní a v ktorom súd prvej inštancie konštatoval rozvrat vzťahov a konflikty medzi oprávnenou a povinným, ktoré však neboli takej intenzity, že by odôvodňovali aplikáciu ustanovenia . Odvolací súd už v bode 12. poukázal na to, že sa stotožnil so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, a že z neho vychádzal pri určovaní výživného a zohľadnil argumentáciu oprávnenej a odvolanie povinného a zmenil výšku zročného výživného. V bode 20. odôvodnenia rozsudku uviedol vlastný výpočet zročného výživného, k čomu predtým v bode 19. jednoznačne konštatoval, že rovnako ako súd prvej inštancie považuje určené výživné za primerané a rozhodnutie zmenil len v dôsledku rozvodu manželstva tak, že ohraničil určenú vyživovaciu povinnosť povinného k 26. júnu 2022, kedy manželstvo účastníkov konania zaniklo. Skutočnosť, že životná úroveň účastníkov konania bola rozdielna a vyššia v prospech povinného, bola podľa odvolacieho súdu náležite zistená a dostatočne vysvetlená v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, v jeho bodoch 5., 14., 16., 21., 38. a 40. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu sa podľa dovolacieho súdu v dostatočnej miere zaoberá so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie, je v ňom dostatočne opísané uvažovanie súdu o veci, nielen poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež poukazom na právne závery, ku ktorým dospel. Z uvedeného je zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol, a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré tvorí jeden celok s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, náležitosti stanovené v . Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Takisto samotná skutočnosť, že povinný so skutkovými a právnymi závermi uvedenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa ustanovenia , pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi (), ani právo, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názorom a navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

17. Dovolací súd pri posudzovaní dôvodnosti namietaného porušenia procesných práv povinného nezistil také nedostatky v postupe odvolacieho súdu, ktoré by odôvodňovali záver, že jeho závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. arbitrárne. V okolnostiach preskúmavanej veci nezistil ústavnoprávne deficity pri zisťovaní skutkového stavu veci, súdy nižších inštancií postupovali podľa neho v súlade so základnými princípmi civilného nesporového i sporového konania, najmä prejednacou zásadou, zásadou voľného hodnotenia dôkazov ( ) a princípom všeobecnej spravodlivosti. Pri zisťovaní skutkového stavu rešpektovali ústavno-procesné zásady súdneho konania (zákaz tzv. deformácie dôkazu, opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov),

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie, obsahujú popis uvažovania súdu pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania. Zo záverov súdov nižších inštancií dovolací súd nezistil porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a ani to, že by nimi vyvodené skutkové závery boli svojvoľné, nelogické alebo mylné.

18. K tvrdeniu dovolateľa, že rozhodnutie odvolacieho súdu v danej veci je arbitrárne dovolací súd poznamenáva, že ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach (napr. ) uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných vecí s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v ustanovení . O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy súdom, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ). Dovolací súd vo veci jej preskúmaním dospel k záverom, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v podstatnom rozsahu vo vzťahu k namietaným skutočnostiam, predovšetkým k ustanoveniu , obsahuje dostatočne relevantné dôvody, na ktoré odvolací súd prihliadol a vychádza zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie a odôvodnenia jeho rozhodnutia.

19. Dovolanie nie je opravný prostriedok na odstránenie nedostatkov pri zisťovaní skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery, a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený hodnotiť vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, čo vyplýva z ustanovenia , podľa ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a inými) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle ustanovenia , čo však v danej veci nezistil.

20. Všeobecný súd v odôvodnení rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní ().

21. Pokiaľ povinný za procesnú vadu v zmysle ustanovenia považuje nesprávny

právny záver súdov nižších inštancií, tak dovolací súd k tomuto konštatuje, že nesprávne právne posúdenie veci (nesprávne vyriešenie niektorej právnej otázky súdom), nemožno považovať za vadu zmätočnosti. To isté platí aj pre námietku o nesprávnom zistení skutkového stavu, nesprávnom vykonávaní dokazovania a o nesprávnom hodnotení dôkazov. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy civilného súdneho konania dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením veci (R 54/2012, , , , , , , a ).

22. Povinný ďalej vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia , podľa ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

23. Dôvod prípustnosti dovolania podľa ustanovenia predpokladá, že právnu otázku významnú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia , má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi ( ) význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia ním formulovanej právnej otázky v dovolaní a že ide o vec, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie.

24. Otázka relevantná podľa ustanovenia ods. l musí byť procesnou stranou v dovolaní vymedzená jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže rozhodovať podľa domnienok o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania v (rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. , , ).

25. V danej veci povinný zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom sformuloval otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (ktorá je podstatná pre rozhodnutie vo veci) nasledovne: „Je možno konanie plnoletej osoby, inak oprávnenej domáhať sa plnenia vyživovacej povinnosti, spočívajúce v nerešpektovaní vykonateľného súdneho rozhodnutia, v šikanóznom výkone práva, v neoprávnenom a zámernom zasahovaní do výkonu rodičovských práv a práva maloletej na starostlivosť zo strany obidvoch rodičov, podávaní viacerých účelových trestných oznámení s vymyslenými a vykonštruovanými skutočnosťami vo vzťahu k osobe, ktorá je inak povinná v prospech tejto oprávnenej osoby túto vyživovaciu povinnosť plniť, posúdiť ako konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, ako dôvod pre zamietnutie návrhu oprávnenej osoby na priznanie výživného v zmysle , nakoľko priznanie výživného za danej okolnosti by bolo v rozpore s dobrými mravmi ?"

26. Podľa ustanovenia výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

27. Obdobnú otázku, ako sformuloval povinný v dovolaní a to, či „1/ Je možno konanie plnoletej osoby spočívajúce vo svojvoľnom, neoprávnenom a bezdôvodnom nerešpektovaní vykonateľného súdneho rozhodnutia, v šikanóznom výkone práva a vo svojvoľnom, neoprávnenom a bezdôvodnom zasahovaní do výkonu práv iného posúdiť ako konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi ? 2/ Je možno konanie plnoletej osoby, inak oprávnenej domáhať sa plnenia vyživovacej povinnosti, spočívajúce v nerešpektovaní vykonateľného súdneho rozhodnutia, v šikanóznom výkone práva a v neoprávnenom a zámernom zasahovaní do výkonu rodičovských práv vo vzťahu k osobe, ktorá je inak povinná v prospech tejto oprávnenej osoby túto vyživovaciu povinnosť plniť, posúdiť ako konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi ? 3/ Je možno vyhodnotiť konanie plnoletej osoby, inak oprávnenej z vyživovacej povinnosti voči osobe

inak povinnej plniť v prospech oprávnenej osoby túto vyživovaciu povinnosť, ktoré konanie je v rozpore s dobrými mravmi, ako dôvod pre zamietnutie návrhu oprávnenej osoby na priznanie výživného v zmysle , nakoľko priznanie výživného za danej okolnosti by bolo v rozpore s dobrými mravmi ?" riešil dovolací súd v rozhodnutí z 24. augusta 2022 sp. zn. .

28. V uvedenom rozhodnutí dovolací súd dospel k záveru, že: "Právo na výživné od povinného (okrem práva maloletých detí na výživné) musí byť v súlade s dobrými mravmi. Vo všeobecnosti možno o dobrých mravoch hovoriť ako o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel (noriem) spoločnosti, všeobecne uznávaných a činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno preto označiť za činnosť proti dobrým mravom (contra bonus mores). Podľa ustanovenia , výživné nemožno priznať len v prípade, ak pre to existujú dôvody na strane oprávneného (tu navrhovateľky). Predpokladá sa teda také správanie oprávneného voči povinnému, ktoré spôsobí stratu práva priznať výživné. Dobré mravy sú nepísané pravidlá slušnosti, ľudskosti a tolerancie, poctivosti a dôvery. Zákon presne nešpecifikuje, kedy ide o rozpor s dobrými mravmi a kedy nie. Vyžaduje sa také správanie, ktoré svojou intenzitou a závažnými dôsledkami je možné objektívne posúdiť ako porušovanie dobrých mravov. Posúdenie toho či ide o porušenie dobrých mravov alebo nie, je v konečnom dôsledku na rozhodnutí súdu. Súd musí vec z hľadiska dobrých mravov posudzovať konkrétne v každom individuálnom prípade v kontexte konania účastníkov a súslednosti ich úkonov v čase a mieste."

29. Dovolací súd sa obdobnými otázkami súvisiacimi s posúdením konania oprávneného manžela na výživné v rozpore s dobrými mravmi zaoberal aj v rozhodnutí z 28. januára 2026 sp. zn. , konkrétne tým na aké okolnosti je potrebné prihliadať pri posúdení otázky rozporu s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia a či medzi okolnosti, na ktoré je potrebné prihliadať pri posúdení otázky rozporu s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia , patrí to

- či prebieha osobný kontakt maloletého dieťaťa s povinným rodičom, a ak neprebieha, či je za to možné určiť za zodpovedného osobu oprávnenú z výživného, a ak áno, tak na základe čoho, či postačuje akýkoľvek záver súdu v inom konaní alebo musí ísť o záver súdu v konaní o výkon rozhodnutia,

- či dochádza k manipulácii a ovplyvňovaniu maloletého dieťaťa zo strany osoby oprávnenej z výživného a ak áno, či toto musí byť preukázané rozhodnutím súdu v rámci konania o výkon rozhodnutia,

- či podanie trestného oznámenia alebo oznámenia o priestupku zo strany osoby oprávnenej z výživného, ak sa v týchto konaniach nepreukáže vina povinnej osoby, môže alebo musí viesť k tomu, že ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi,

- či sa povinná osoba správala vhodne k oprávnenej osobe, a v tejto súvislosti či správanie oprávnenej osoby nie je iba dôsledkom toho, ako sa povinná osoba správala k oprávnenej osobe,

- či sa povinná osoba správala vhodne k vlastnému mal. dieťaťu a či ho neobrala o finančné prostriedky a iný majetok (dokonca bez súhlasu súdu s takýmito úkonmi),

- či došlo k platnému uzatvoreniu dohody o manželskom výživnom pred podaním návrhu na začatie konania o určenie výživného medzi manželmi a

- či po uzatvorení dohody o manželskom výživnom dochádzalo k jej plneniu a až následne ju prestala plniť povinná osoba.

30. V rozhodnutí sp. zn. dovolací súd dospel k právnemu záveru, že vzhľadom na charakter ustanovenia , ktoré patrí k právnym normám s neurčitou, abstraktnou hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Otázka nemožnosti priznania výživného, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi, je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Pokiaľ je účelom ustanovenia zo širších hľadísk tiež to, aby sa vyriešením niektorej, dosiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej, právnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením takto vysoko individuálnej otázky sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a

hodnotení zákonom stanovených východísk postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach (sp. zn. ). V tejto súvislosti je nutné doplniť, že vo všeobecnosti závery súdov pri posudzovaní otázky nemožnosti priznania výživného, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi, sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia. Dovolací súd bol toho názoru, že nie je možné precedenčne zaviazať súdy ku konkrétnemu spôsobu rozhodovania pri existencii určitej okolnosti, keďže posúdenie rozporu s dobrými mravmi je vždy výsledkom posúdenia individuálnych skutkových okolností každej prejednávanej veci vo vzájomných súvislostiach. Preto ani nemôže reálne existovať ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu ohľadom spôsobu určenia, kedy možno hovoriť o priznaní výživného v rozpore s dobrými mravmi, pretože každé jedno rozhodnutie je individuálne pre daný prípad a nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady, i keby formálne vykazovali rovnaké skutkové okolnosti.

31. Na základe uvedeného je zrejmé, že prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného povinným podľa ustanovenia nie je daná, pretože predmetnými otázkami sa dovolací súd už zaoberal. Vzhľadom na charakter ustanovenia , dovolací súd poukazuje na vyhodnotenie správania sa oprávnenej súdmi a ich záver, že jej konanie namietané dovolateľom (nestaranie sa o spoločné dieťa a domácnosť, štúdium z peňazí povinného, odsťahovanie sa zo spoločnej domácnosti aj s maloletou dcérou, obmedzovanie stretávania povinného s maloletou dcérou, podávanie trestných oznámení na povinného) v súvislosti s konfliktami v manželstve, ktoré viedli k rozvodu, keď povinný „odstrihol" oprávnenú od materiálnych požitkov, ktoré dovtedy užívať mohla a toto podporil prevodmi svojho majetku na dcéru z predchádzajúceho manželstva, bolo vzájomné a nedosiahlo v porovnaní s konaním povinného takú intenzitu, ktorá by odôvodňovala korekciu vyživovacej povinnosti podľa ustanovenia .

32. Dovolateľ v dovolaní uplatnil aj dovolací dôvod stanovený v , podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Judikatúra najvyššieho súdu sa ustálila na tom, že aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ustanovenia , musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Nevyhnutným predpokladom je, že ide o otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Otázka relevantná v zmysle ustanovenia musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní.

33. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ustanovenia je relevantná právna otázka, pri riešení ktorej je rozhodovacej praxi vyskytla nejednotnosť navonok prejavená v prijatí odlišných názorov, ide teda o otázku, ktorú dovolací súd už riešil, v jej riešení dovolacími senátmi sa však prezentuje nejednotnosť brániaca vytvoreniu ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, je jeho povinnosťou konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom, uviesť ako ju riešil, a označením konkrétnych odlišných (aj navzájom si protirečiacich) rozhodnutí dovolacieho súdu doložiť, že predmetná právna otázka je dovolacím súdom skutočne rozhodovaná rozdielne. Dovolací súd je pritom viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne a pri posúdení prípustnosti dovolania môže dovolací súd zohľadňovať aj svoje stanoviská a rozhodnutia, ktoré dovolateľ neoznačil (). Podľa povinného sa súd prvej inštancie a odvolací súd odklonili pri riešení právnej otázke dobrých mravov podľa ustanovenia od rozhodnutia najvyššieho súdu z 29. júna 2023 sp. zn. , ktorého meritum bolo zamerané na časové hľadisko pri skúmaní rozporu priznania výživného s dobrými mravmi pre rozhodnutie súdu; týmto hľadiskám sa však súdy v posudzovanej veci nezaoberali. Povinný sa neriadil vyššie uvedenými kritériami pre náležité uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia , keď zodpovedajúcim spôsobom nevymedzil nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, tak ako to predpokladá ustanovenie v spojení s tohto právneho predpisu. V prípade

dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia musí uviesť dovolateľ konkrétnu rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, čo sa v danej veci nestalo, keďže povinný poukázal iba na jedno rozhodnutie najvyššieho súdu, s ktorým rozhodnutia nižších súdov nemali byť v súlade.

34. Navyše, z obsahu dovolania je zrejmé, že podstatná časť dovolacích námietok povinného smeruje skôr proti skutkovým zisteniam a spôsobu hodnotenia dôkazov. Dovolací súd v tejto súvislosti opätovne zdôrazňuje, že dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ku ktorým dospeli súdy nižších inštancií a na ktorých je založené napadnuté alebo jemu predchádzajúce rozhodnutie, ani prostriedkom určeným na prehodnotenie vykonaného dokazovania. Naopak, dovolací súd je podľa ustanovenia viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a hodnotenia dôkazov súdom, a sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré sú definované v ustanovení v spojení s . Dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie nemožno založiť na spochybňovaní skutkových záverov súdov nižších inštancií tvrdením, že nesprávne hodnotili dôkazov, čo tvorilo podstatu podaného dovolania.

35. Z uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že dovolací dôvod podľa ustanovenia nebol dovolateľom vymedzený spôsobom uvedeným v ustanoveniach až . Absencia tejto náležitosti dovolania je dôvodom pre jeho odmietnutie.

3 6 . So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie povinného v časti, v ktorej namietal vady zmätočnosti podľa ustanovenia odmietol podľa ustanovenia ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie veci podľa ustanovenia a , odmietol podľa ustanovenia ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

37. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje ( veta druhá ).

38. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.