Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/4/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/X, XXX XX C., právne zastúpeného JUDr. Dávidom Hoffmanom, advokátom so sídlom Hlavné námestie 80, 060 01 Kežmarok, IČO: 43 207 073 proti žalovaným: 1/ D. B., E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. B. XXXX/XX, XXX XX C., 2/ G. D. B., E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXXX/XX, XXX XX C., 3/ I. J., E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXXX/X, XXX XX L., všetky právne zastúpené JUDr. Martinom Bašistom, advokátom so sídlom Štefánikova 8, 058 01 Poprad, IČO: 37 880 381, o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, o odvolaní žalobcu voči rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. -245 z 01.08.2023

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovaným 1/ až 3/ voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou 21.09.2020 domáhal určenia, že dôvody vydedenia žalobcu jeho otcom M. B., zomrelým XX.XX.XXXX ako poručiteľom, uvedené v listine o vydedení z 22.07.2013 spísanej do notárskej zápisnice notára M. N. O., N. N. C., K. XX/X, N. I.. L. XXX/XXXX, L. XXXXX, L. XXXX/XXXX, nie sú dané ako aj náhrady trov konania vo výške 100 %.

2. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že cit.: „I. Žalobu zamieta. II. Žalovaným v 1. - 3. rade vo vzťahu k žalobcovi priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100 %, s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

3. Svoje rozhodnutie založil na aplikácii , , a , , , a , a v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

4. Skutkovo vychádzal zo záveru, že poručiteľ dňa 22.07.2013 na Notárskom úrade M. N. O., v C., K. X, spísal notárskou zápisnicou sp. zn. L. XXX/XXXX, L. XXXXX/XXXX, L. XXXX/XXXX I. XX.XX.XXXX závet a listinu o vydedení, v ktorej pre prípad smrti odkázal celý svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok manželke D. B., E. F., nar. XX.XX.XXXX a dcéram D. B., E. B., nar. XX.XX.XXXX a I. B., E. B., nar. XX.XX.XXXX, každej v rovnakom pomere. Súčasne v zápisnici prehlásil, že okrem dcér D. a I. má ešte syna A. B., nar. XX.XX.XXXX (žalobcu), ktorého v plnom rozsahu vydedil z dôvodov uvedených

v a , pretože tento o neho neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok o neho mal prejavovať a zároveň mu v chorobe neposkytol potrebnú pomoc, ktorú by mu ako potomok mal poskytnúť. V konkretizácii dôvodov vydedenia uviedol, že k narušeniu vzťahov medzi ním a žalobcom došlo v čase po uzavretí žalobcovho manželstva, kedy v určitých obdobiach prestal s poručiteľom komunikovať a zároveň bránil svojim deťom, aby sa s ním a jeho manželkou, t. j. svojimi starými rodičmi kontaktovali, ďalej že v poslednej dobe ho pri vzájomných stretnutiach ignoruje, resp. sa ku nemu správa vulgárne, i napriek tomu, že sa mu spoločne s manželkou snažili pri výchove a starostlivosti o jeho deti pomáhať, odmenou za čo je cit. „z jeho strany nevďak a úplná ignorácia“. V dôvodoch vydedenia ďalej uvádzal, že v priebehu posledných dvoch rokov ich žalobca nenavštívil i napriek tomu, že býva v tom istom meste ako poručiteľ s manželkou a tiež že napriek vedomosti o jeho zdravotných problémoch sa mu nesnažil poskytnúť pomoc. Dôsledky vydedenia poručiteľ v spísanej listine súčasne vztiahol i na osoby uvedené v , t. j. i na potomkov žalobcu. Označenou notárskou zápisnicou súčasne okrem žalobcu vydedil i svoje dve deti z prvého manželstva, a to dcéru E. B., nar. XX.XX.XXXX a M. B., nar. XX.XX.XXXX a dôsledky ich vydedenia vztiahol i na ich potomkov. Súd prvej inštancie ďalej vychádzal z nespornej skutočnosti, že poručiteľ narodený XX.XX.XXXX zomrel XX.XX.XXXX, že dedičské konanie po ňom bolo uznesením č. k. -50 z 23.07.2020 prerušené a žalobca odkázaný na podanie žaloby o určenie, že dôvody vydedenia uvedené poručiteľom v závete a listine o vydedení spísané do označenej notárskej zápisnice, ku dňu ich spísania neexistovali. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca o nepriaznivom zdravotnom stave poručiteľa vedel, nakoľko priamo v žalobe uviedol niektoré závažné diagnózy, ktorými poručiteľ trpel a rovnako vedel, že poručiteľ si nie je schopný obstarať základné potreby a je odkázaný na pomoc inej osoby. Ďalej mal preukázané, že pomoc v chorobe poručiteľovi zabezpečovali najmä manželka a dcéry a v prípade, že sa o poručiteľa nemohli starať, suseda M. G., ktorá mala od bytu poručiteľa kľúče, a túto skutočnosť potvrdila v čestnom vyhlásení z 29.05.2023 rovnako ako nezávisle od nej všetky žalované. Vychádzal súčasne zo zistenia, že žalobca od rodičovského bytu dlhodobo nemal kľúče, poručiteľa dlhé obdobie nenavštívil napriek tomu, že žili v jednom meste, dlhé obdobie ho nekontaktoval a v spornom období ignoroval, a že tvrdenia poručiteľa obsiahnuté v listine o vydedení a súčasne potvrdzované žalovanými 1/ až 3/ žalobca v konaní žiadnym spôsobom nevyvrátil. Súčasne skutkovo uzavrel, že v období rokov 2011 - 2013 žalobca poručiteľa nenavštívil, hoci žili v jednom meste, nenavštívil ho ani v nemocnici, ignoroval ho a neposkytol mu žiadnu pomoc, nakoľko žalobca k svojmu tvrdeniu, že v tomto období otca navštevoval nepredložil v konaní žiaden dôkaz a naopak vo svojej výpovedi uviedol, že v roku 2013 sa s otcom „posekali“. Súd prvej inštancie súčasne považoval za zistené, že o spornom období, ktoré poručiteľ uviedol v listine o vydedení, žalobca vo svojej výpovedi neuviedol žiadnu konkrétnu udalosť, kedy mal poručiteľovi pomôcť, či už so zdravotným stavom, pomocou v domácnosti, alebo konkrétnou návštevou.

5. V právnom posúdení prípadu súd prvej inštancie konštatoval, že pre posúdenie existencie dôvodu vydedenia sú rozhodujúce len okolnosti, ku ktorým došlo pred spísaním listiny o vydedení, a že dôvod vydedenia musí byť dostatočne zrozumiteľný, nielen dotknutému subjektu, ale aj subjektu nezúčastnenému. Právne uzavrel, že napádaná listina o vydedení spĺňa formálno-právne náležitostí vyžadované ustanoveniami , nakoľko bola spísaná vo forme notárskej zápisnice, v ktorej je uvedený deň mesiac a rok kedy bola podpísaná poručiteľom. Z oboznámenej listiny o vydedení mal za to, že poručiteľom v nej boli dostatočne časovo aj miestne špecifikované dôvody, pre ktoré žalobcu vydedil, keďže táto listina obsahuje nielen dátum a miesto jej spísania, ale pri konkretizácii dôvodov vydedenia aj obdobie, v ktorom žalobca poručiteľa nenavštívil. Dôvody vydedenia žalobcu vyhodnotil súd prvej inštancie za materiálne naplnené, keď správanie žalobcu voči poručiteľovi považoval za rozporné s dobrými mravmi, nakoľko žalobca objektívne mal možnosť poskytnúť poručiteľovi pomoc v chorobe, ale neurobil tak, z dôvodu ktorého bol poručiteľ odkázaný aj na cudziu pomoc, čím došlo k naplneniu dôvodu vydedenia v zmysle . Vzhľadom na zistenie, že v spornom období 2011 - 2013 žalobca poručiteľa ignoroval a nenavštívil (opak žalobca nepreukázal), považoval súd prvej inštancie za naplnený aj dôvod vydedenia podľa , t. j. že žalobca o poručiteľa – otca neprejavoval opravdivý záujem, ktorý by o neho ako potomok mal prejavovať. S ohľadom na záver o danosti dôvodov pre vydedenie žalobcu poručiteľom v zmysle a žalobu v celom rozsahu zamietol.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle vychádzajúc z plného úspechu žalovaných 1/ až 3/, z dôvodu ktorého im voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške má byť rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

7. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote, v celom rozsahu odvolanie, a to z odvolacích dôvodov v zmysle , a , t.j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ďalej, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a napokon že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V podanom odvolaní namietal, že poručiteľ v listine o vydedení neuviedol dôvody vydedenia určito a zrozumiteľne, resp. s časovou a miestnou špecifikáciou tak, aby boli zrozumiteľné nielen dedičovi, ale aj nezúčastneným osobám, a že tieto boli uvedené len vo všeobecnej rovine. Namietal tiež, že v listine o vydedení poručiteľ nekonkretizoval akou chorobou trpel a na akú pomoc bol odkázaný, ani časovými a miestnymi súvislosťami konkrétne neurčil, kedy a akým spôsobom malo dôjsť k ignorácií poručiteľa pri vzájomných stretnutiach a koľkokrát sa tak malo stať. Poručiteľove dôvody vydedenia označil za vnútorne rozporné, keď uviedol, že pri vzájomných stretnutiach ho žalobca ignoruje a súčasne, že ho u neho doma nenavštívil. Namietal preto, že dôvody vydedenia v listine o vydedení nie sú v súlade s a že táto listina je absolútne neplatným právnym úkonom, k čomu poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 26.07.2012. Súčasne argumentoval, že neposkytnutie pomoci poručiteľovi v jeho chorobe, starobe alebo iných závažných prípadoch nastáva, ak sa poručiteľ ocitol v situácii, keď pre zdravotné či iné problémy vzniknuté v dôsledku ochorenia či veku potrebuje pomoc alebo nie je schopný bez cudzej pomoci si sám obstarať základné životné potreby, pričom súčasne o uvedené potreby poručiteľa nie ináč postarané, potomok má reálnu možnosť potrebnú pomoc poskytnúť, poručiteľ ponúknutú pomoc neodmietne, pričom súčasne neposkytnutie potrebnej pomoci musí odporovať dobrým mravom. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa považoval za preukázané, že o poručiteľa bolo vždy postarané a nikdy sa neocitol v takej životnej situácii, aby ostal bez pomoci a preto dôvod vydedenia podľa nikdy nebol daný. Vo vzťahu k čestnému vyhláseniu predloženému žalovanými 1/ až 3/ na pojednávaní konanom 01.08.2023 namietal jeho predloženie v rozpore so zásadou koncentrácie konania a súčasne nedostatočnú verifikáciu osoby, ktorá mala čestné vyhlásenie podpísať. Namietal, že skutočnosť poskytovania pomoci poručiteľovi pani M. G. v období 2008 až 2019 len potvrdzuje, že poručiteľ sa nikdy neocitol bez akejkoľvek pomoci. Vo vzťahu k dôvodu vydedenia podľa mal za to, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že u žalobcu nikdy neexistoval trvalý nezáujem o poručiteľa, aj keď pred spísaním listiny o vydedení existovalo medzi žalobcom a poručiteľom niekoľko období, kedy mali medzi sebou väčšie rodinné nezhody trvajúce dlhší čas, čo ale v prípade rodinných vzťahov nepovažoval za neobvyklé, pričom dokazovaním považoval za preukázané, že medzi žalobcom a poručiteľom došlo vždy k určitému zmierneniu, kedy žalobca svojich rodičov navštevoval, zúčastňoval sa rodinných osláv a rodičia žalobcu sa starali o jeho syna C.. Namietal tiež, že prvostupňový súd sa nijakým spôsobom nezaoberal otázkou, či samotný poručiteľ prejavoval alebo neprejavoval záujem o žalobcu ako potomka, a bolo potrebné aj zisťovať, či žalobca mal reálnu možnosť prejavovať o poručiteľa opravdivý záujem. Súd prvej inštancie mal podľa žalobcu rovnako skúmať, či sa sám poručiteľ zo svojej strany nepričinil o to, aby sa medzi ním a žalobcom vytvorili vzťahy, aké by medzi obidvoma pokoleniami mali byť, pretože za konanie v rozpore s dobrými mravmi nemožno považovať nezáujem potomka v situácii, keď tento nezáujem bol v značnej miere vyvolaný správaním samotného poručiteľa. Namietal tiež hodnotenie fotografií predložených žalobcom súdom prvej inštancie a z nich vyvodený záver, že tieto boli vyhotovené na jednej a tej istej oslave, k čomu poukázal na skutočnosť, že žalované 1/ až 3/ jeho tvrdenia, že tieto fotografie pochádzajú z obdobia rokov 2007 až 2016 nerozporovali. Pochybenie súdu prvej inštancie videl aj v nepripustení výsluchu manželky žalobcu a svedkyne M. G.. Vzhľadom na uvedené žiadal napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne ho zmeniť a žalobe vyhovieť a zároveň priznať žalobcovi náhradu všetkých trov konania.

8. Žalované 1/ až 3/ vo vyjadrení k odvolaniu z 23.11.2023 označili dôvody odvolania ako účelové, irelevantné a súčasne opakujúce argumenty prednesené žalobcom už v konaní pred súdom prvej inštancie. Poukázali na svoje predchádzajúce vyjadrenia, z ktorých vyplýva, že k narušeniu vzťahov medzi poručiteľom a žalobcom došlo už v roku 1999 a tiež, že keď v roku 2000 poručiteľ skončil na jednotke intenzívnej starostlivosti, žalobca napriek informácii o tom poručiteľa v nemocnici nenavštívil. Listina o vydedení spísaná poručiteľom podľa nich spĺňa všetky formálne aj materiálne podmienky vyžadované ustanoveniami . Odmietli, že by v listine o vydedení nebola dostatočná časová a miestna špecifikácia dôvodov vydedenia, keďže poručiteľ v nej explicitne uviedol, že v posledných dvoch rokoch

žalobca poručiteľa nenavštívil, hoci obaja bývajú v rovnakom meste a neponúkol mu žiadnu pomoc, hoci mal vedomie o jeho zdravotnom stave. Žalobca mal podľa nich opakovane príležitosť poskytnúť pomoc poručiteľovi, avšak vzhľadom na dlhodobý nedostatok kontaktu a ignorovanie mu potrebnú asistenciu neposkytol. Poukázali na to, že žalobca sám na pojednávaní potvrdil existenciu vulgárneho správania voči poručiteľovi, ktoré síce obhajoval vzájomnosťou, avšak z podstaty výpovede je zrejmé, že vulgárnym prejavom zanedbával ohľad na vek a úctu k nemu a vôbec starším osobám. Poručiteľ bol presvedčený, že žalobca ako jeho syn o neho neprejavuje autentický záujem, čo sa prejavovalo nevhodným správaním a jeho aktívnym ignorovaním, ktoré prekračovalo zásady spoločenskej slušnosti. Uvedený dôvod vydedenia podľa žalovaných 1/ až 3/ spočíva v pasivite potomka a odporuje princípom správania sa v súlade s morálnymi normami. Na základe týchto dôvodov žiadali odvolanie zamietnuť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania.

9. K vyjadreniu žalovaných 1/ až 3/ k odvolaniu podal žalobca odvolaciu repliku zo 14.12.2023, v ktorej nad rámec dôvodov uvedených v odvolaní uviedol, že samotným žalovaným 1/ až 3/ nie je dostatočne zrozumiteľný časový údaj cit. „v posledných dvoch rokoch“, keď vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedli obdobie rokov 2011-2013, čo je v skutočnosti obdobím troch rokov. K poručiteľom v listine o vydedení uvádzanému tvrdeniu, že k narušeniu jeho vzťahu so žalobcom došlo v čase po uzavretí jeho manželstva namietol, že poručiteľ v nej neuviedol kto mal zhoršenie vzájomných vzťahov zaviniť, a vzhľadom na nesúhlas poručiteľa s manželstvom žalobcu mal za to, že zhoršenie ich vzájomných vzťahov zapríčinil samotný poručiteľ, ktorý ako otec nebol svojmu synovi oporou. Vo vzťahu k skutkovému tvrdeniu poručiteľa o zhoršených vzájomných vzťahoch cit. „v určitých obdobiach“ poukázal na to že v správaní žalobcu a poručiteľa bolo bežné, že mali obdobia kedy spolu nekomunikovali a kedy naopak spolu normálne vychádzali, pričom nie je z neho zrejmé koľko takýchto období malo byť a ako dlho tieto obdobia trvali. Súdu prvej inštancie vytkol, že nebol preskúmavaný vzťah medzi poručiteľom a žalobcom a nebolo ani zisťované, či nezáujem nebol v danom prípade obojstranný, respektíve vytvorený v dôsledku nezáujmu a správaniu poručiteľa.

10. Žalované 1/ a 3/ odvolaciu dupliku k odvolacej replike žalobcu si v odvolacom konaní neuplatnili.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z , po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ) a oprávnenou osobou ( ), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z a nasl. bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (, ). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaných odvolaní do tej miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než tých, ktoré boli v podaných odvolaniach výslovne uvedené. Výnimkou by mohli byť len vady konania týkajúce sa procesných podmienok, aj keď v odvolacích dôvodoch neboli uplatnené (, ). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd v zákonom stanovenej lehote uverejnil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (, , ).

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov nastal pri rozhodnutí súdu prvej inštancie suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v danom prípade posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. ).

14. K odvolaciemu dôvodu v zmysle , t. j. že vo veci neboli súdom prvej inštancie vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu odvolací súd uvádza, že vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je úlohou súdu. Do kategórie procesných vád s ústavnoprávnymi dôsledkami možno vo všeobecnej

rovine zahrnúť aj problematiku tzv. „opomenutých dôkazov“, ktorá v zásade zahŕňa aj takú procesnú situáciu, keď niektorá zo strán sporu navrhne vykonanie dôkazného prostriedku, ktorý je zamietnutý bez vecného zdôvodnenia obsiahnutého v odôvodnení konečného rozhodnutia a zodpovedajúceho povahe a závažnosti veci, prípadne je celkom opomenutý.

15. K odvolaciemu dôvodu v zmysle písm. f) , t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. ). Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. K námietke nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa . Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

16. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten- ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ().

17. K odvolaciemu dôvodu podľa , t. j. nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. z 29.09.2021). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. ).

18. Súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje a v plnom rozsahu na neho poukazuje ( ). Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu vyplýva z rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, č. 20772/92. Na zvýraznenie presvedčivosti napadnutého rozsudku a v odpovedi na sporovými stranami uplatnené odvolacie námietky odvolací súd uvádza nasledovné.

19. Z hľadiska kvalifikácie žalobného nároku žalobcu, ktorý sa vo veci domáhal určenia, že dôvody jeho vydedenia poručiteľom M. B. zomr. XX.XX.XXXX, uvedené v listine o vydedení z 22.07.2013 spísanej do notárskej zápisnice notára M. N. O. N. N. P. C., N. I.. L. XXX/XXXX, L., L. XXXX/XXXX nie sú dané, odvolací súd prízvukuje nutnosť jeho posudzovania ako nároku na určenie právnej skutočnosti, ktorého prípustnosť uplatnenia v súdnom konaní je v zmysle v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) obmedzená len na prípady, pokiaľ takáto možnosť vyplýva z osobitného predpisu. K tejto problematike odvolací súd poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, ktorá pri žalobách o určenie právnej skutočnosti vychádza z podmienenosti ich prípustnosti existenciou osobitného predpisu [pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. (R 1/2023), sp. zn. (R 14/2021), , , , ]. Tento právny názor, pri ktorom podľa novej právnej úpravy obsiahnutej v nie je možné žalovať o určenie (právnej skutočnosti), ak to nevyplýva z osobitného predpisu, je prijímaný naprieč senátmi tak občiansko-právneho, ako aj obchodno-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR. Odvolací súd tiež poukazuje na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť v analogických prípadoch, v rámci ktorej opakovane vyslovil, že viaže prípustnosť použitia žaloby o určenie právnej skutočnosti na predpoklad, že takáto možnosť vyplýva z osobitného predpisu, v ktorom je prípustnosť takejto žaloby vyjadrená v takomto osobitnom ustanovení aj len implicitne, t. j. z ktorého obsahu možno prípustnosť podania žaloby o určenie právnej skutočnosti aj len vyvodiť (porovnaj napr. uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 25.2.2021, či z 29.04.2021).

20. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd považuje podmienku vyplývajúcu z za splnenú a to vzhľadom na súdom prvej inštancie zistenú skutočnosť, že žalobca bol uznesením č. k. -50 z 23.07.2020 vydaným v dedičskom konaní po poručiteľovi podľa až 3 v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odkázaný na podanie žaloby o určenie, že dôvody vydedenia uvedené poručiteľom v závete a listine o vydedení, spísanými do vyššie označenej notárskej zápisnice, ku dňu jej spísania neexistovali. Označené ustanovenie stanovuje, že v prípade, ak rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, súd v konaní o dedičstve uznesením po márnom pokuse o zmier odkáže toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné na podanie žaloby o určenie tejto spornej skutočnosti.

21. Vo vzťahu k prvému zo žalobcom namietaných odvolacích dôvodov, konkrétne že súd prvej inštancie vo veci nevykonal navrhnuté dôkazy [ ] odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v odsekoch 21. a 22. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zamietnutie návrhov na výsluch svedkýň I. B. a M. G. postačujúco zdôvodnil. Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu na výsluch svedkyne I. B., manželky žalobcu, je zo spisového materiálu zrejmé, že súd prvej inštancie opakovane poskytol žalobcovi možnosť zabezpečiť účasť tejto svedkyne na nariadenom pojednávaní, z dôvodu ktorého aj odročil pojednávanie konané 09.05.2023 a právnemu zástupcovi žalobcu v lehote do 12.05.2023 uložil oznámiť možnosť jej účasti na ďalšom pojednávaní v prvý augustový týždeň roka 2023. Zo spisu vyplýva, že právny zástupca žalobcu 02.06.2023 potvrdil možnosť navrhovanej svedkyne dostaviť sa na nasledujúce pojednávanie, pričom v prípise súdu z 12.06.2023 doručovanom cestou jeho právneho zástupcu bol súčasne vyzvaný na zabezpečenie jej účasti na pojednávaní. Z obsahu spisu je okrem toho zrejmé, že napriek tomu, že žalobca nenavrhol predvolanie svedkyne na pojednávanie súdom prvej inštancie, čomu v zmysle zodpovedá povinnosť sporovej strany zabezpečiť prítomnosť navrhovaného svedka na pojednávaní, súd v záujme zabezpečenia prítomnosti navrhnutej svedkyne túto na pojednávanie nariadené na 01.08.2023 aj osobitne predvolal, predvolanie ktoré jej doručoval na adresu trvalého bydliska. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí správne poukázal na skutočnosť, že žalobca napriek nezabezpečeniu prítomnosti svedkyne v termíne pojednávania, už

predtým odročeného len z dôvodu návrhu na jej výsluch, včas neoznámil závažné dôvody, pre ktoré sa svedkyňa nemôže pojednávania zúčastniť, ich existenciu a závažnosť (t. j. odmietnutie zamestnávateľa manželky žalobcu umožniť jej účasť na tomto pojednávaní) nepreukázal, o odročenie pojednávania bezodkladne nepožiadal a sám sa ho ani nezúčastnil. Odvolací súd preto považuje procesné rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý pre neprítomnosť svedkyne I. B. na nariadenom termíne pojednávania po realizácii postupu zodpovedajúceho zmyslu a účelu a návrh na vypočutie svedkyne zamietol, za zákonné, vecne odôvodnené a súčasne zodpovedajúce zásade hospodárnosti konania ( základných princípov ).

22. Rovnako zákonný bol aj postup súdu prvej inštancie pokiaľ ide o zamietnutie návrhu žalobcu na výsluch svedkyne M. G., keď odročenie pojednávania za účelom jej výsluchu by nezodpovedalo zásade hospodárnosti konania. Odvolací súd k tomu uvádza, že nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu bol dôkaz navrhnutý je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou a nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Z priebehu konania v danom prípade je zrejmé, že žalobca po oboznámení sa s obsahom čestného vyhlásenia M. G. z 29.05.2023 nenamietal pravdivosť skutočností uvádzaných v tomto listinnom dôkaze (uvedené nenamieta ani v podanom odvolaní - poznámka odvolacieho súdu), pričom jej vypočutie žiadal len za účelom verifikácie jej podpisu na ňom, neuvádzajúc pritom žiadne relevantné skutočnosti vážne spochybňujúce jeho podpísanie pani M. G.. Žiada sa tiež poznamenať, že označené čestné vyhlásenie bolo žalovanými 1/ až 3/ v konaní predložené na preukázanie ich skutkových tvrdení a nie skutkových tvrdení žalobcu, preto pri tomto návrhu na vykonanie dokazovania niet žiadnej väzby na žalobcom tvrdené skutočnosti, čo znamená, že vo vzťahu k tvrdeniam produkovaným v konaní žalobcom vôbec nedisponuje vypovedacou potenciou. Vykonanie výsluchu tejto svedkyne z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie dôvodne hodnotil ako nepotrebný (nadbytočný) a preto jeho nevykonaním nemohlo dôjsť k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle .

23. Podľa a poručiteľ môže vydediť potomka, ak v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch. O poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať.

24. Podľa pokiaľ to poručiteľ v listine o vydedení výslovne určí, vzťahujú sa dôsledky vydedenia aj na osoby uvedené v .

25. Podľa o náležitostiach listiny o vydedení a o jej zrušení platia obdobne ustanovenia a 480; v listine však musí byť uvedený dôvod vydedenia.

26. Podľa poručiteľ môže závet buď napísať vlastnou rukou, alebo ho zriadiť v inej písomnej forme za účasti svedkov alebo vo forme notárskej zápisnice.

27. Podľa v každom závete musí byť uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný, inak je neplatný.

28. Vydedenie je jednostranný právny úkon poručiteľa (fyzickej osoby, po ktorej sa dedí) obsahom ktorého je vôľa vylúčiť potomka z dedenia. Listina o vydedení musí spĺňať jednak formálne náležitosti (týkajúce sa spôsobu a formy vyhotovenia listiny o vydedení) a jednak materiálne náležitosti ustanovené zákonom. Materiálnymi náležitosťami vydedenia sú zákonom stanovené dôvody vydedenia. Ustanovenie § 469a ods. 1 taxatívne vypočítava dôvody vydedenia. Pre všetky dôvody je charakteristické negatívne správanie sa potomka v rozpore s dobrými mravmi. Dôvod vydedenia sa musí uviesť v listine o vydedení a tento dôvod musí reálne existovať už v čase pred prejavom vôle poručiteľa (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2020 – R 10/2021). Teda existencia dôvodov vydedenia sa posudzuje vždy za obdobie pred napísaním listiny o vydedení, t. j. v danom prípade ku dňu 22.07.2013.

29. K žalovaným namietanej absolútnej neplatnosti listiny o vydedení pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť dôvodov vydedenia v nej uvedených odvolací súd konštatuje, že uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. nepredstavuje takzvanú ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, do ktorej v zmysle judikátu R 71/2018 patria predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ako aj prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Žiada sa poukázať na to, že dôvodom, pre ktorý dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci sp. zn. a vec mu vrátil na ďalšie konanie bolo hlavne procesné pochybenie odvolacieho súdu, keď z jeho odôvodnenia nebolo možné zistiť, ktoré z vykonaných dôkazov mu konkrétne slúžili ako podklad pre rozhodnutie. K odpovedi na žalobcom vznesenú odvolaciu námietku o absolútnej neplatnosti listiny o vydedení je však potrebné poukázať na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , , , a , z odôvodnení ktorých vyplýva, že materiálnou náležitosťou vydedenia je výslovné uvedenie v listine o vydedení konkrétneho dôvodu vydedenia, uvedeného v zákone, a to v . To znamená, ak by listina o vydedení obsahovala iný dôvod vydedenia, než je uvedený v , takýto prejav by nemal právne následky ním sledované a vydedenie by nebolo platné. Ustanovenie taxatívne vypočítava dôvody vydedenia a zaraďuje ich do štyroch skupín (a/ až d/). Treba uviesť, že len v záujme vyriešenia prípadných budúcich sporov je vhodné (nie však povinné) uviesť okrem paušálneho odkazu na niektorý zákonný dôvod vydedenia aj konkrétnu situáciu, ktorá viedla poručiteľa k potrebe vydedenia potomka. Ak dôvod vydedenia bol v listine o vydedení časovo a vecne konkretizovaný, je na vydedenom potomkovi, aby v súdnom spore popieral dôvodnosť vydedenia. Pri vydedení uvedenom bez takejto konkretizácie (len s odkazom na niektorý z dôvodov uvedených v až d/ ) je na dedičovi nastupujúcom na miesto vydedeného, aby dôvodnosť vydedenia v spore preukazoval. Podľa názoru odvolacieho súdu preto odvolacia argumentácia o neurčitosti a nezrozumiteľnosti dôvodov vydedenia nie je spôsobilá zvrátiť právny záver súdu prvej inštancie o naplnení všetkých formálnych náležitostí napadnutej listiny o vydedení zriadenej poručiteľom.

30. Okrem toho, aj v prípade napádaného právneho úkonu platia pri posudzovaní otázky jeho platnosti relevantné ústavnoprávne hľadiská, podľa ktorých nemožno prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na ich formuláciu, ktoré by evidentne zasiahli do princípu autonómie vôle v zmysle podľa akceptovať. Jedným zo základných princípov výkladu právnych úkonov je priorita výkladu, ktorý nevedie k jeho neplatnosti. Právne úkony sa uskutočňujú s jednoznačným zámerom vyvolať riadne právne účinky, teda nikto nerobí právny úkon s úmyslom, aby bol tento úkon neplatný. Prax pri ktorej sa preferuje opačná téza uprednostňujúca výklad vedúci k neplatnosti právneho úkonu pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z . Úloha všeobecného súdu preto nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti právneho úkonu, prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , , , ). Formalizmus všeobecných súdov spočívajúci len vo výklade jeho textu z neho samotného bez ohľadu na účel úkonu spočívajúci vo vôli účastníka právneho vzťahu je potrebné odmietnuť (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. z 30.1.2013 prízvukoval, že zásada actus interpretandus est potius, ut valeat quam, ut pereat, t.j. že úkon treba vykladať skôr tak, aby platil, než ako by neplatil, je jednou zo základných zásad súkromného práva.

31. Z formulácie dôvodov vydedenia uvedených v ustanovení a vyplýva, že na ich základe možno postihnúť široký okruh negatívnych skutočností existujúcich vo vzťahoch poručiteľa a potomka. Ide pritom o subjektívne dôvody, resp. dôvody, ktoré sa posudzujú zo subjektívneho hľadiska.

32. Skutková podstata predpokladá neposkytnutie pomoci poručiteľovi v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch, potrebnosť takejto pomoci a zároveň rozpor takéhoto správania potomka (spočívajúceho v neposkytnutí potrebnej pomoci) s dobrými mravmi, teda rozpor s etickými a kultúrnymi pravidlami všeobecne uznávanými v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Skúmanie týchto predpokladov musí byť posudzované so zreteľom na všetky zistené okolnosti konkrétneho prípadu.

Musí byť napr. brané do úvahy nielen to, či pre toho, kto bol poručiteľom vydedený, bolo objektívne možné pomoc v danej dobe poručiteľovi poskytnúť a či potrebná pomoc nebola poručiteľom bezdôvodne odmietaná, ale aj to, aký bol vzťah poručiteľa a vydedeného potomka od jeho vzniku, t.j. od narodenia potomka (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

33. Skutková podstata zase predpokladá absenciu prejavu skutočného záujmu potomka o poručiteľa. V tomto smere je potrebné považovať za významné, či vzťah medzi poručiteľom a potomkom mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho. Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia v tomto ustanovení uvedený, nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo, najmä, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu. Tento dôvod vydedenia totiž vyžaduje, aby neprejavovanie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Záujem, ktorý by potomok mal o poručiteľa prejavovať treba posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. Pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že by neprejavovanie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom na jeho vydedenie. O neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa v zmysle tohto ustanovenia sa nejedná v prípade, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

34. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, ak okrem paušálneho odkazu na niektorý zákonný dôvod vydedenia poručiteľ v listine o vydedení uvedie konkrétnu situáciu, ktorá ho viedla k vydedeniu potomka, potom je na vydedenom potomkovi, aby v súdnom spore popieral dôvodnosť vydedenia, t.j. materiálnu danosť v zákone vymenovaných dôvodov. Vydedený potomok tvrdiaci, že dôvody vydedenia nie sú dané má vo vzťahu k popretiu z týchto dôvodov nielen povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť. Inými slovami povedané, konkrétne skutkové okolnosti, ktoré je v prípade ich popretia protistranou povinný preukázať, musia existenciu dôvodov uvedených v listine o vydedení vylučovať (vyvracať).

35. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jej tvrdenia, a preto z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Okruh rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena.

36. V súdenej veci vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že v období dvoch rokov pred spísaním notárskej zápisnice žalobca poručiteľa navštevoval, resp. že by sa pri stretnutiach s ním (v zmysle mimo domáceho prostredia poručiteľa, napr. pri náhodnom stretnutí) správal v súlade s dobrými mravmi, t. j. nie vulgárne a bez ignorácie, alebo že by sa mu snažil poskytnúť pomoc v jeho chorobe. Žalobcom predložená fotodokumentácia tak ako uvádza súd prvej inštancie neobsahuje popis situácie, v akej bola urobená a neobsahuje ani bližšiu časovú špecifikáciu, preto bez ďalšieho nevylučuje existenciu skutočností uvádzaných poručiteľom v listine o vydedení a tiež medzi stranami inak nespornú skutočnosť, že žalobca a poručiteľ v období pred spísaním listiny o vydedení mali medzi sebou nezhody trvajúce aj dlhší čas, skutočnosť ktorú žalobca potvrdil aj vo svojom odvolaní.

37. Pokiaľ nenaplnenie dôvodu vydedenia v zmysle spočívajúceho v neposkytnutí potrebnej pomoci v chorobe, starobe alebo iných závažných prípadoch žalobca vidí v tom, že o poručiteľa bolo vždy postarané, predovšetkým žalovanými 1/ až 3/, a tiež aj prostredníctvom susedy M. G., skutočnosť, ktorú žalobca v konaní nepopieral, odvolací súd uvádza, že povinnosť zabezpečenia tejto pomoci potomkom predchádza možnosti poskytnutia pomoci inou (treťou) osobou. Pani M. G. vo svojom čestnom vyhlásení z 29.05.2023 potvrdila, že o pomoc pri poskytovaní starostlivosti o životné

potreby poručiteľa bola požiadaná jeho manželkou a dcérou v obdobiach, v ktorých nemohli poručiteľovi túto starostlivosť poskytnúť, a to aj z dôvodu, že žalované 1/ a 3/ sa na žalobcu v tomto smere nemohli spoľahnúť, keď v určitých obdobiach nemal reagovať ani na telefonáty či SMS správy. Žalobca, ktorý má bydlisko v tom istom meste ako poručiteľ, pritom v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal nemožnosť poskytnutia tejto pomoci poručiteľovi v období pred spísaním listiny o vydedení, ani odmietnutie tejto pomoci poručiteľom, resp. také závažné dôvody, pre ktoré žalobca pomoc poručiteľovi poskytnúť nemohol, a to aj napriek tomu, že poručiteľ mu v období 2003/2004 mal poskytovať pomoc so starostlivosťou o maloletého syna žalobcu, skutočnosť ktorá sa v konaní napokon ukázala ako nesporná. Žalobca tiež v konaní pred súdom prvej inštancie nenavrhol ani dôkazy, ktoré by osvedčovali taký zdravotný stav poručiteľa v čase spísania listiny o vydedení, ktoré by v nej uvádzanú potrebu pomoci poručiteľovi v chorobe zásadne oslabovali, alebo vylučovali.

38. K odvolacej námietke, že súd prvej inštancie sa nijakým spôsobom nezaoberal, či samotný poručiteľ prejavoval o žalobcu ako potomka primeraný záujem odvolací súd uvádza, že absenciu takéhoto záujmu poručiteľa o život žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie žalobca vôbec netvrdil. V tomto ohľade tak ide o novú skutkovú okolnosť uplatnenú až v odvolacom konaní (t. j. pri nesplnení podmienok vyplývajúcich z ). Z okolností prípadu, ktoré vyšli v konaní najavo je tiež zrejmé, že najmenej do 18. roku veku žalobcu mu poručiteľ poskytoval primeranú starostlivosť akú možno od rodiča požadovať, ďalej že v období po ukončení rodičovskej dovolenky manželky žalobcu poručiteľ poskytoval žalobcovi pomoc pri starostlivosti o jeho syna, alebo že v roku 2009 mu bolo rodičmi žalobcu požičaných 4400,- eur. Bol to naopak žalobca, ktorý poručiteľa s manželkou nepozval na svoju svadbu ani na krstiny svojho prvorodeného syna, konanie, ktoré aj napriek tvrdenému skoršiemu nesúhlasu rodičov žalobcu s uzavretím jeho manželstva nemôže zodpovedať opravdivému záujmu potomka o poručiteľa, nakoľko pri jeho hodnotení je podstatné, aby išlo o prejav skutočného vnútorného vzťahu potomka k poručiteľovi a nielen predstieraného (formálneho) vzťahu. Ten sa prejavuje v konkrétnej osobnej rovine, vzájomnej starostlivosti, spolupatričnosti, poskytovaní podpory, zdieľaní životných okolností, či vzájomnom povzbudzovaní. Žalobca v konaní nepreukázal, že by takýto vzťah k poručiteľovi pred spísaním listiny o vydedení mal.

39. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR , a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobcu zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

40. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo preto dospel k záveru o nenaplnení odvolacích dôvodov v zmysle , a namietaných žalobcami 1/ a 2/, z dôvodu ktorého stotožniac sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa a ako vecne správny potvrdil.

41. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s a tak, že žalovaným 1/ až 3/ odvolací súd priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania rozsahu 100%, keďže v odvolacom konaní boli v celom rozsahu úspešní. Žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by v zmysle nebolo dôvodné žalovaným 1/ až 3/ priznať náhradu odvolacích trov neboli v okolnostiach prípadu vzhliadnuté.

42. Podľa o výške náhrady všetkých priznaných trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

43. Toto rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).