Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)d92/366367.eda189.pdf
PDF · 152.83 KB
No categories available
2Cdo/222/2009
Najvyšší súd 2 Cdo 222/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky J. G., bývajúcej v H.,
Č., zastúpenej JUDr. A. D., advokátkou v S., proti odporcovi M. M., bývajúcemu v H.,
zastúpenému JUDr. V. H., advokátkou v M., o určenie neplatnosti listiny o vydedení,
vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 5 C 3/2008, o dovolaní odporcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 28. apríla 2009 sp. zn. 9 CoD 7/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave
z 28. apríla 2009 sp. zn. 9 CoD 7/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Skalica rozsudkom zo 16. októbra 2008 č.k. 5 C 3/2008–82 návrh
na určenie neplatnosti listiny o vydedení z 5.8.1996, spísanej poručiteľom P. M., naposledy
bytom v H., zamietol. Navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania
12 497 Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že v danom prípade je daný
naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.), keď navrhovateľka
ako dcéra poručiteľa P. M. by bola jeho dedičkou v prípade neexistencie listiny o vydedení
alebo jej neplatnosti (§ 473 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Vydedenie spísané vo forme
notárskej zápisnice obsahuje všetky formálne náležitosti v zmysle § 476 Občianskeho
zákonníka. Pokiaľ ide o dôvody vydedenia dospel k záveru, že navrhovateľka neuniesla
dôkazné bremeno a nepreukázala, že nie sú dané a tým nepreukázala svoje tvrdenia
o neplatnosti vydedenia. Naopak uvedení svedkovia objasnili správanie sa navrhovateľky
k poručiteľovi, jej nezáujem stretávať sa s ním. Okrem toho z procesno-právneho hľadiska bol
toho názoru, že navrhovateľka sa nesprávne domáhala určenia neplatnosti listiny o vydedení
a nie neplatnosti vydedenia ako jednostranného právneho úkonu poručiteľa P. M.. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trnave rozsudkom z 28. októbra 2009 sp. zn. 9 CoD 7/2009
na odvolanie navrhovateľky rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil, že listina
o vydedení z 5.8.1996 napísaná poručiteľom P. M. nar. 22.6.1939, naposledy bytom H.,
zomrelom 14.6.2007, formou notárskej zápisnice č. N X., NZ X., na Notárskom úrade JUDr.
J. K. v S. je neplatná. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov
konania 997,66 € k rukám právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Poukázal
na to, že vydedenie je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým svojho potomka ako
neopomenuteľného dediča vylučuje z dedenia, a tým mu odníma dedičské právo, ktoré by mu
inak podľa zákona patrilo. Aby bolo vydedenie platné, musí spĺňať určité formálne
a materiálne náležitosti. Vydedenie sa musí stať spísaním listiny o vydedení, ktorú môže
poručiteľ napísať vlastnou rukou alebo ju zriadiť v inej písomnej forme za účasti svedkov,
alebo vo forme notárskej zápisnice. Musí v nej byť uvedený deň, mesiac a rok, kedy bola
podpísaná. Materiálnou náležitosťou vydedenia je výslovné uvedenie konkrétneho dôvodu
vydedenia, uvedeného v zákone (§ 469a Občianskeho zákonníka), v listine o vydedení. Bez
splnenia týchto formálnych ako aj materiálnych náležitostí je vydedenie neplatné. Stotožnil sa
so záverom súdu prvého stupňa o splnení formálnych náležitostí listiny o vydedení
navrhovateľky. Pri skúmaní dôvodov vydedenia ako materiálnych podmienok pre vydedenie
podľa § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka považoval právne závery súdu prvého stupňa
za nesprávne. Poručiteľ P. Mišík v listine o vydedení uviedol, že od septembra, prípadne
októbra 1992, kedy došlo k vážnemu nedorozumeniu medzi ním a jeho manželkou, sa
navrhovateľka s ním prestala absolútne stýkať, dokonca sa s ním ani nezdraví,
pri akomkoľvek jeho sviatku, rôznom výročí nepovažuje za potrebné sa s ním stretnúť
a zablahoželať mu a nespráva sa k nemu ako k svojmu otcovi a podľa navrhovateľkinho
vyjadrenia je pre ňu cudzí človek. Podľa obsahu ide o vydedenie podľa ustanovenia § 469a
ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorého poručiteľ môže vydediť potomka, ak
o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať.
V skúmanom prípade bolo dôležité posúdiť existenciu dôvodov vydedenia podľa citovaného
zákonného ustanovenia, t.j. či potomok poručiteľa – navrhovateľka mala reálnu možnosť
o poručiteľa prejavovať ozajstný záujem, či poručiteľ mal záujem sa s navrhovateľkou
stretávať a udržiavať s ňou príbuzenské vzťahy. Za významný bolo treba považovať vzťah
medzi poručiteľom a navrhovateľkou, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného
vzťahu a nielen predstieraného, formálneho vzťahu, ktorého existenciu možno vyvodiť
z rozličných vonkajších prejavov. Pritom nebolo možné opomenúť ani konkrétne možnosti
navrhovateľky prejavovať takýto záujem o poručiteľa, taktiež okolnosti, za ktorých
k vydedeniu došlo, či zo strany navrhovateľky nejde o nezavinené neprejavovanie takéhoto
kvalifikovaného záujmu. Podľa jeho názoru za stavu, keď z vykonaného dokazovania
vyplýva, že v rodine navrhovateľky a odporcu ako aj ich rodičov, teda poručiteľa a jeho
manželky boli zlé vzájomné vzťahy, navzájom si robili prieky, nemožno vyvodiť, že jedine
navrhovateľka zavinila skutočnosť, že sa s poručiteľom nekontaktovala tak, ako to v riadnej
rodine medzi rodičom a dieťaťom existuje. Okrem toho podľa jeho názoru v listine
o vydedení uvedený dôvod nie je presne špecifikovaný, je len všeobecný, nemožno z neho
vyvodiť konkrétny trvalý nezáujem navrhovateľky o poručiteľa. Preto nemožno vzťah medzi
poručiteľom a navrhovateľkou považovať za spôsobený výlučne navrhovateľkou. Poručiteľ
o navrhovateľku neprejavoval záujem, neumožnil jej, aby ona prejavila záujem o neho. Preto
dospel k záveru o dôvodnosti návrhu. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie odporca. Žiadal ho zrušiť a vec
vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 238 ods. 1
O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. t.j., že konanie je postihnuté inou
vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Namietal, že odvolací súd predmetnú vec
nesprávne právne posúdil v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania pred súdom
prvého stupňa, vyvodil odlišné skutkové zistenia a následne iné právne závery než
prvostupňový súd, pričom sa od jeho skutkových zistení odchýlil bez toho, aby sám
dokazovanie zopakoval alebo doplnil a zabezpečil si tak podklad pre odlišné hodnotenie
dôkazov a následnú zmenu rozsudku súdu prvého stupňa. Podľa jeho názoru odvolací súd
nesprávne zhodnotil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa bez toho, že by vykonal
ďalšie dôkazy na ustálenie svojich záverov a meritórne rozhodnutie vo veci a v nadväznosti
na to nesprávne právne posúdil vec v jeho neprospech. Právnemu výkladu a zdôvodneniu
vydedenia a jeho materiálnych a formálnych náležitostí sa v odôvodnení rozhodnutia venuje
relatívne rozsiahle, avšak to, akými úvahami sa pri vlastnom hodnotení dôkazov spravoval,
v nadväznosti na preukázaný skutkový stav veci najmä pred súdom prvého stupňa, uvádza
v predmetnom odôvodnení len povrchne a najmä nepresvedčivo. Vágne prezentuje
i konkrétne skutkové dôvody, resp. dôkazy, ktoré mal za preukázané a na základe ktorých
rozhodol vo veci, opomínajúc zhodnotiť a zvážiť dôkaznú silu svedeckých výpovedí pred
súdom prvého stupňa v jeho prospech. Veľmi povrchne a pochybne odôvodňuje i to,
na základe akých dôkazov dospel k iným skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa. Podľa
jeho názoru navrhovateľka v dokazovaní pred súdom prvého stupňa neuniesla dôkazné
bremeno na podporu svojich tvrdení, ani nepreukázala, že by jej nezáujem o poručiteľa bol
akýmkoľvek spôsobom evokovaný, zapríčinený, či spôsobený jeho osobou a že by tento
akýmkoľvek spôsobom neumožnil navrhovateľke, aby sa s ním kontaktovala. Takéto dôkazné
bremeno neuniesla ani v odvolacom konaní, pričom nepreukázala ani svoje tvrdenia, že ona
sama mala záujem sa s poručiteľom stretávať a kontaktovať. Celkom naopak, vykonaným
dokazovaním pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že poručiteľ sa nezáujmom o jeho
osobu veľmi trápil a že to bola výlučne navrhovateľka, ktorá ho vnímala v podstate ako
cudzieho človeka, nezaujímala sa o neho, nestretávala sa s ním, nejavila o neho nijaký záujem
a už vôbec nie taký, aký by potomok o rodiča prejavovať mal, pričom tento stav pretrvával
nepretržite od roku 1992 až do smrti poručiteľa. Ak by teda dostatočne zvážil vykonané
dokazovanie nie je potom zrejmé, na základe akých konkrétnych dôkazov dospel k právnemu
i skutkovému záveru, že vzťah medzi poručiteľom a navrhovateľkou nespôsobila výlučne ona
sama. Javí sa zrejmé, že ustálil skutkový stav s vec nesprávne právne posúdil najmä
a predovšetkým len na základe ničím nepodložených tvrdení navrhovateľky a v jej prospech,
bez ohľadu na vykonané dokazovanie a skutkový stav preukázaný v dostatočnom rozsahu
v konaní pred súdom prvého stupňa. Podľa jeho názoru nesprávne posúdil aj listinu
o vydedení, keď jej vytýka nedostatok presnej špecifikácie materiálnej náležitosti resp.
podmienky dôvodu vydedenia a zrejme ani neprihliadol na vážnosť a dôveryhodnosť
subjektívnych dôvodov uvedených poručiteľom. Podotkol, že v konaní pred súdom prvého
stupňa malo dôjsť k zmene návrhu, pričom mu nie je známe, že by súd o prípustnosti či
neprípustnosti takejto zmeny návrhu rozhodol a zmenený návrh mu ani nebol doručený.
Navrhovateľka vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že odvolací súd vyhodnotil všetky
dôkazy a právne správne vec posúdil. Navrhla ho preto v plnom rozsahu potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru,
že ho treba zrušiť.
V zmysle ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tiež prípustné proti
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane
ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 3 O.s.p.).
Z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy
a vyjadrenia orgánov obce, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
V zmysle ustanovenia § 220 O.s.p. odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ak nie sú splnené podmienky ani na jeho potvrdenie (§ 219 O.s.p.), ani na jeho
zrušenie (§ 221 ods. 1 O.s.p.).
Ak odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám
Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd
mohol zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým záverom a na ním založených
následných právnych záveroch, je opakovanie dokazovania v potrenom rozsahu odvolacím
súdom nevyhnutným. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda skutočnosť,
že odvolací súd opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje
k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom,
tvoriaceho podklad pre rozhodnutie v danej veci.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom
prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové zistenia a na ich základe aj právne závery, ako súd
prvého stupňa bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo
doplnenie).
Ak sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa
na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213
ods. 3 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre
odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup je v súlade so zásadou
priamosti a ústnosti civilného procesu, ktoré zásady zostali zachované aj po účinnosti novely
Občianskeho súdneho poriadku vykonané zákonom č. 384/2008 Z.z. Je neprípustné, aby
odvolací súd k svojím odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k záveru o dôvodnosti návrhu,
dospel len na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa.
Odvolací súd podľa týchto ustanovení a zásad v danej veci nepostupoval. Vo svojom
zmeňujúcom rozhodnutí vychádzal z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa, na základe
ktorých ale dospel k iným skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil iný právny stav bez toho,
aby doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa.
Navrhovateľka sa svojím návrhom domáhala určenia, že listina o vydedení z 5.8.1996
napísaná poručiteľom P. M. (jej otcom) formou notárskej zápisnice je neplatná. Súd prvého
stupňa dospel k záveru, že navrhovateľka v konaní nepreukázala, že nie sú dané dôvody pre
jej vydedenie poručiteľom uvedené v listine o vydedení. Na rozdiel od neho odvolací súd
poukazujúc na zlé a komplikované vzťahy v rodine navrhovateľky dospel k záveru
o nepreukázaní a nešpecifikovaní dôvodu vydedenia.
Z obsahu zápisnice odvolacieho súdu o pojednávaní zo 7.4.2009 a 28.4.2009,
na ktorom došlo aj ku konečnému rozhodnutiu nevyplýva, že by boli zopakované dôkazy
vykonané súdom prvého stupňa a že by bolo doplnené dokazovanie na okolnosti preukázania
dôvodov vydedenia.
Krajský súd pre odlišný skutkový záver o dôvodnosti návrhu na určenie neplatnosti
listiny o vydedení nezopakoval dokazovanie výsluchom svedkov (len stroho účastníkov
konania) a napriek tomu konštatoval, že nebola to výlučne navrhovateľka, ktorá zavinila
skutočnosť, že sa s poručiteľom nekontaktovala tak, ako to v riadnej rodine medzi rodičom
(poručiteľom) a dieťaťom (navrhovateľkou) existuje.
Odvolací súd si teda pre odlišné hodnotenie dôkazov nezadovážil rovnocenný
podklad, preto jeho skutkový a z neho vyplývajúci právny záver je v dôsledku toho v tomto
smere predčasný a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie
na ich hodnotenie.
Preto dovolací súd dospel k záveru, že v konaní pred odvolacím súdom došlo k inej
vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Na procesnú vadu tejto
povahy (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) musel dovolací súd prihliadnuť (§ 242 ods. 1 O.s.p.)
a preto rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej a nadväzujúcom výroku o trovách konania
zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júna 2010
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská