Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-11Cpr/3/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobkyne: A. B., narodená XX.X.XXXX, bytom C. D. E., F. G. XXX/XX, zastúpená: JUDr. Lukáš Kovanič, advokát so sídlom v Košiciach, Hviezdoslavova 7, proti žalovanému: H. I. F. J. I., so sídlom C. D. E., I. XXX/XX, IČO: 50 005 723, zastúpený doc. JUDr. Jozef Sotolář, PhD., advokát so sídlom v Košiciach, Južná trieda 1, o určenie neplatnosti výpovede, o určenie, že pracovný pomer naďalej trvá a o náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 3. júna 2024 č.k. -337

r o z h o d o l :

P o t v r d z u je rozsudok vo výroku I.

P r i z n á v a žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom určil, že výpoveď daná žalobkyni listom zo dňa 28.8.2019, ktorou žalovaný skončil pracovný pomer so žalobkyňou je neplatná (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.) a nárok žalobkyne na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie v ktorom súd rozhodne v zmysle aj o trovách celého konania (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobkyňa žiadala určiť, že výpoveď žalovaného daná žalobkyni listom zo dňa 28.8.2019 je neplatná a pracovný pomer medzi žalobkyňou žalovaným založený pracovnou zmluvou zo dňa 6.8.2012 naďalej trvá, a tiež žiadala, aby žalovanému súd uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 633 eur mesačne brutto za obdobie od 1.10.2019 až do 30.9.2022 a náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. V odôvodnení súd poukázal:

3.1. na tvrdenie žalobkyne v žalobe, že (a) na základe pracovnej zmluvy zo dňa 6.8.2012 bola u žalovaného zamestnávateľa zamestnaná na pracovnej pozícii: upratovačka a I. J. I., (b) žalovaný dňa 23.8.2019 (piatok) prostredníctvom riaditeľky materskej školy žalobkyni predložil návrh Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve, ktorý spočíval v znížení pracovného úväzku žalobkyne na 1, a to bez uvedenia dôvodu, či upozornenia na výpoveď z pracovného pomeru, (c) následne žalovaný dal žalobkyni listom zo dňa 28.8.2019 (streda) výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu podľa pre zníženie úväzku upratovačky a školníčky materskej školy na 1 na základe údajnej organizačnej zmeny účinnej k 1.9.2019 a pre nepodpísanie Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve s uvedením, že výpoveď bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov dňa 26.8.2019, (d) žalobkyňa listom zo dňa 26.9.2019 doručeným žalovanému dňa 30.9.2019 oznámila zamestnávateľovi, že považuje skončenie pracovného

pomeru výpoveďou za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní, (e) dôvody neplatnosti výpovede vidí žalobkyňa v tom, že výpovedný dôvod je vo výpovedi vymedzený len strohým odkazom a čiastočnou citáciou , poukazom na údajnú organizačnú zmenu spočívajúcu v znížení úväzku na 1 od 1.9.2019 a tým, že žalobkyňa nepodpísala Dodatok č. 1 k Pracovnej zmluve zo dňa 23.8.2019 a súčasne z výpovede nie je možné zistiť na základe čoho a v akom rozsahu došlo k zníženiu úväzku na 1, na základe čoho žalovaný považoval žalobkyňu za nadbytočnú, prečo si žalovaný voči žalobkyni nesplnil ponukovú povinnosť v zmysle , z akej skutočnosti odvodzuje žalovaný, že žalobkyňa odmietla podpísať Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve, a to s ohľadom na časový rámec kedy jej bol predložený a kedy bola podaná výpoveď, prečo pri predložení Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve nebola žalobkyňa poučená o možnosti podania výpovede zo strany žalovaného v prípade odmietnutia uzavretia Dodatku č. 1, ako je možné, že žalovaný prvý pracovný deň, t.j. pondelok, 26.8.2019, údajne prejednal so zástupcami zamestnancov výpoveď, keď nemohol mať ani tušenie, či žalobkyňa po návrate z čerpanej dovolenky návrh Dodatku č. 1 podpíše alebo nie a najmä žalovaný si nesplnil ani zv. ponukovú povinnosť a žalobkyňa ani nebola žiadnym spôsobom vyrozumená o rozhodnutí žalovaného o znížení pracovného úväzku, (f) výpoveď neobsahuje elementárne náležitosti, je zmätočná, pričom za splnenie si ponukovej povinnosti v žiadnom prípade nemožno považovať formálne vyhlásenie zamestnávateľa uvedené vo výpovedi, že žalobkyňa odmietla podpísať Dodatok č. 1., ako i

3.2. na obranu žalovaného v spore, založenú na tvrdení, že žalobkyni dal výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, lebo ako zamestnávateľ nemá možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve, resp. nemá takú možnosť na 100 % úväzok, ale už len na 50 % úväzok, a ktorý odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. a tvrdil, že si splnil ponukovú povinnosť a ponúkol žalobkyni možnosť kratšieho pracovného času, čo žalobkyňa odmietla, lebo nepodpísala Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve.

4. Pri rozhodovaní súd vychádzal z výpovede žalobkyne, z výsluchu svedkov (pani K., starostu Obce Turňa nad Bodvou p. J. A. K.), ako aj:

4.1. z obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 6.8.2012, na základe ktorej žalobkyňa vykonávala pre žalovaného druh práce: L. A. I. J. I., dohodnutý pracovný úväzok je 1/1,

4.2. zo zistenia z návrhu Dodatku č.1 k pracovnej zmluve, podľa ktorého sa mal zmeniť článok I. bod 3 pracovnej zmluvy nasledovne: „Pracovný úväzok je: 0,5 úväzok. Ostatné ustanovenia pracovnej zmluvy, ktoré nie sú týmto dodatkom upravené, zostávajú v platnosti bez zmeny. Tento dodatok je neoddeliteľnou súčasťou pôvodnej pracovnej zmluvy zo dňa 6.8.2012 a zmluvy zo dňa 28.6.2013 a nadobúda účinnosť od 1.9.2019.“, z ktorého súd vyvodil, že v uvedenom Dodatku nie je zmienka o akomkoľvek rozhodnutí zamestnávateľa o organizačnej zmene,

4.3. z medzi stranami nespornej skutočnosti, že: (a) žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 6.8.2012 ako upratovačka a školníčka materskej školy, (b) dňa 23.9.2019 (piatok) žalovaný predložil žalobkyni návrh Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve spočívajúci v znížení pracovného úväzku na 1, (c) žalobkyňa od 26.8.2019 (pondelok) čerpala dovolenku, (d) žalovaný listom zo dňa 28.8.2019 (streda) dal žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru s uvedením dôvodu označeného citáciou .

5. Z výpovede z pracovnej zmluvy zo dňa 28.8.2019 súd zistil, že na základe rozhodnutia štatutárneho zástupcu K. C. D. E. o organizačnej zmene bola s účinnosťou od 1.9.2019 zmenená organizačná štruktúra Obce Turňa nad Bodvou. V dôsledku uvedenej organizačnej zmeny bol žalobkyni doručený Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 23.8.2019 (piatok), ktorý žalobkyňa nepodpísala. Vzhľadom na uvedené zamestnávateľ dáva žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru v zmysle , výpoveď zo strany zamestnávateľa bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov dňa 26.8.2019 (pondelok). Pracovný pomer končí uplynutím výpovednej doby, ktorá je štvormesačná, výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede žalobkyni a končí uplynutím štvrtého kalendárneho mesiaca, t.j. 31.12.2019. Ďalej súd zistil, že žalobkyňa listom zo dňa 26.9.2019 oznámila žalovanému zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní a výpoveď z pracovného pomeru považuje za nedôvodnú, účelovú a z viacerých dôvodov za neplatnú, pričom vyzvala žalovaného na prideľovanie práce v zmysle pracovnej zmluvy. Uvedené oznámenie bolo žalovanému doručené dňa 30.9.2019.

6. Súd taktiež vychádzal zo zistenia, že dňa 27.3.2000 bol vydaný metodický pokyn Ministerstva školstva Slovenskej republiky - stanovenie individuálnej výmery upratovanej plochy, ako orientačný normatív s cieľom zabezpečiť jednotný postup odborov školstva, mládeže a telesnej kultúry krajských úradov a okresných úradov v Slovenskej republike pri určovaní počtu upratovačiek škôl a školských zariadení s ohľadom na množstvo, rozsah a náročnosť vykonávanej práce. Z odpovede Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice zo dňa 19.9.2023 súd zistil, že v rozhodnom období zamestnávateľovi K. C. D. E. sa poskytli finančné príspevky na vytvorenie pracovných miest: 1. Dohoda č.19/41/054/188 - Cesta na trh práce 2: vytvorené 5 pracovné miesta v období od 1.6.2019 do 31.8.2020, 2. Dohoda č. 19/41/50J/59 - D. M. N. - 4: vytvorené 4 pracovné miesta v období od 1.7.2019 do 31.3.2020, 3. Dohoda č.19/41/054/292

- Cesta na trh práce 2 : vytvorené 2 pracovné miesta v období od 1.11.2019 do 31.10.2020, 4. Dohoda č. 20/41/054/39 - Pracuj v školskej kuchyni: vytvorené 1 pracovné miesto v období od 1.12.2020 do 31.10.2020, 5. Dohoda č. 19/41/52A/209 - D. M. N. - 4: dohody pri poskytovaní príspevku na aktivačnú činnosť formou dobrovoľníckej služby : vytvorené 2 miesta v období 4.11.2019 do 30.4.2020, 6. Dohoda č. 19/41/012/40 - dohody pri zabezpečení a výkone menších obecných služieb pre obec alebo pre rozpočtovú organizáciu: 150 miest v období od 1.1.2020 do 31.12.2020 (odpracovanie dávky v hmotnej núdzi). Vzniknuté miesta v rámci bodu 5 a 6 sú na základe dohody medzi uchádzačom o zamestnanie a úradom (nie je to pracovný pomer). Dožiadaním Sociálnej poisťovne, pobočka Košice súd zistil aj zoznam zamestnancov žalovaného v období od 1.6.2019 do 31.1.2020. Súd takisto zistil, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 6.11.2020 uzatvorenej na dobu určitú do 31.8.2021 pani E. nastúpila do práce od 9.11.2020 na výkon dohodnutého druhu práce: upratovacie práce, dohodnutý pracovný týždenný čas v rozsahu 30 hod., Dodatkom č. 1/1089/2021 k pracovnej zmluve zo dňa 6.11.2020 bola pracovná zmluva predĺžená a rozsah týždenného pracovného času ako druh práce zostal zachovaný.

7. Vec súd právne posúdil podľa , , , , , , , , , v platnom znení (ďalej aj „“) , . Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.4.2019 sp. zn. podľa ktorého, „ ... hoci pre posúdenie splnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa ustanovenia je určujúci stav v čase doručenia výpovede zamestnancovi, okolnosti predchádzajúce doručeniu výpovede zamestnancovi nie sú celkom bez právneho významu. Aj v čase pred doručením výpovede zamestnancovi je zamestnávateľ povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania a v súvislosti s ponukovou povinnosťou nesmie žiadneho zamestnanca diskriminovať v porovnaní s ostatnými zamestnancami. Tým nie je dotknuté právo zamestnávateľa slobodne rozhodnúť o výbere nadbytočného zamestnanca.“, ako i uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13.10.2011 sp. zn. , podľa ktorého „splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, t.j. či zamestnávateľ má, resp. nemá inú možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, treba posudzovať podľa stavu, ktorý tu je v čase dania výpovede.“

8. Súd prvej inštancie osobitne skúmal žalobkyňou namietané dôvody neplatnosti danej výpovede: a) neurčitosť výpovedného dôvodu, b) neprerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov, c) nesplnenie ponukovej povinnosti a d) diskriminácia žalobkyne v procese výberu nadbytočného zamestnanca. Dospel k záveru, že žalovaný zamestnávateľ si nesplnil povinnosť mu uloženú v ustanovení , a to dôvod výpovede vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Dôvodil, že ak z obsahu výpovede vyplýva, že zamestnávateľ sa v nej odvoláva na „zmenenú organizačnú štruktúru od 1.9.2019“, pričom bližšie nešpecifikuje, na základe čoho došlo k tomuto rozhodnutiu tak, aby žalobkyňa vedela posúdiť prípadnú príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím o zmene organizačnej štruktúry a výpoveďou. Súd skúmal aj otázku, či ide o rozhodnutie zamestnávateľa o nadbytočnosti spočívajúcej v zmene úloh, organizácie, technického vybavenia alebo iných organizačných zmien a či sa stala žalobkyňa v ich dôsledku nadbytočnou, t.j. či je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou žalobkyne ako zamestnanca a organizačnými zmenami a zo zistenia, že ani v predloženom Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve nie je zmienka o akomkoľvek rozhodnutí o organizačnej zmene, v dôsledku ktorého by malo dôjsť u žalobkyne k zníženiu pôvodného úväzku na 1, a s ohľadom na to, že žalovaný nepredložil súdu rozhodnutie o „zmene organizačnej štruktúry“, a že zo svedeckej výpovede starostu Obce Turňa nad Bodvou vyplynulo, že neexistuje ani uznesenie obecného zastupiteľstva, ktoré by zaväzovalo starostu obce prijať takéto opatrenia, súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný nepreukázal existenciu takéhoto rozhodnutia, dôvod uvedený vo výpovedi nespĺňa náležitosti v zmysle v spojení s , a preto výpoveď daná žalobkyni

je neplatná pre absenciu náležitostí v zmysle druhá veta . Dodal, že ak žalovaný súdu predložil metodický pokyn Ministerstva školstva SR z roku 2000, účinný a platný už v čase uzatvorenia pracovnej zmluvy so žalobkyňou, teda nielen pri zmene rozsahu pracovného úväzku, upravujúci jednotlivé normatívy, tento listinný dôkaz nemohol byť dostatočným podkladom pre preukázanie príčinnej súvislosti medzi „nepreukázanou“ organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobkyne. Uzavrel, že žalovaný nepreukázal ani svoje tvrdenie, že žalobkyňa odmietla podpísať Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve, respektíve, že žalobkyňa nesúhlasila s týmto dodatkom, nakoľko žalobkyňa tvrdila, že si návrh Dodatku č. 1 vzala na preštudovanie a následne čerpala dovolenku a žalovaný nepreukázal, že by žalobkyňu poučil, že ak Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve žalobkyňa odmietne podpísať, skončí so žalobkyňou pracovný pomer.

9. Súd dospel k záveru, že výpoveď je neplatná aj z dôvodu, že žalovaný nepreukázal ani to, že došlo k prerokovaniu výpovede so zástupcami zamestnancov tak, ako to predpokladá , lebo žalovaný nepredložil v spore ani žiadosť o prerokovanie výpovede, ani zápisnicu o prerokovaní výpovede so žalobkyňou. Uzavrel, že žalovaný si nesplnil ani ponukovú povinnosť, a to napriek pôvodnému zámeru žalovaného vykompenzovať stratu úväzku u žalobkyne ponukou upratovania iného objektu – telocvične. Z vykonaného dokazovania vyvodil, že žalobkyni sa nepodarilo preukázať tvrdené diskriminačné konanie žalovaného, pokiaľ ide o výber zamestnankyne. Na základe uvedených skutočností súd v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru predmetnou výpoveďou vyhovel žalobe žalobkyne (I. výrok) a nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného skočenia pracovného pomeru súd prvej inštancie vylúčil na samostatné konanie, v ktorom rozhodne aj o trovách celého konania.

10. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku (výrok I.) podal včas odvolanie žalovaný. Vytýkal súdu nesprávne právne posúdenie a nesprávne právne závery pri posudzovaní platnosti spornej výpovede z pracovného pomeru a absenciu logického a argumentačne podloženého vysvetlenia jeho čiastkových úsudkov vedúcich k vyhoveniu žalobe. Navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu na nové konanie a rozhodnutie, resp. žalobu zamietnuť a priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania.

10.1. Žalovaný tvrdil, že všetky hmotnoprávne podmienky vyžadované v ustanoveniach pre spôsob rozviazania pracovného pomeru výpoveďou boli v danom prípade splnené, keď bola dodržaná písomná forma výpovede, kvalifikovaný spôsob jej doručenia, výpoveď obsahovala dostatočne konkretizovaný a skutkovo vymedzený výpovedný dôvod, ktorým bola nadbytočnosť žalobcu vzniknutá v dôsledku organizačnej zmeny s použitím výpovedného dôvodu podľa . Opätovne tvrdil, že ako zamestnávateľ si splnil aj ponukovú povinnosť a ponúkol žalobkyni možnosť kratšieho pracovného času, čo žalobkyňa odmietla výslovne a zreteľne s tým, že na takýto postup zamestnávateľa nepristúpi, čo nepoprela ani žalobkyňa, lebo iba argumentovala, že boli prijaté iné osoby.

10.2. Súdu vytkol, že sa neriadil judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej všeobecné súdy musia nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému riešeniu sporu. Poukazom na metodický pokyn Ministerstva školstva SR, ktorý určuje normatívy spotreby upratovacích prác v školách a školských zariadeniach vrátane materských škôl, tvrdil, že v nadväznosti na tieto normatívy polovičný úväzok žalobkyne by už aj tak presahoval skutočnosť vyžadovanú v danej J. I., a nakoľko žalobkyňa uvedený regulatív a ani jeho obsah (vrátane rozsahov úväzkov) nespochybnila, treba aplikovať . Zopakoval, že odmietnutie žalobkyne vyplýva nepochybne z toho, že žalobkyňa nepodpísala Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve a ani sama nijako nekomunikovala s obcou.

10.3. Namietol, že ak súd v odôvodnení na viacerých miestach uvádza, že starosta obce „nepreukázal rozhodnutie (uznesenie) obecného zastupiteľstva“ resp. „nebolo predložené rozhodnutie obecného zastupiteľstva, ktoré by zaväzovalo starostu obce prijať takéto opatrenie“, resp. „uznesenie obecného zastupiteľstva o šetrení financií neexistuje“, v tomto kontexte je podľa názoru žalovaného zrejmé, že súd sa vo svojej argumentácii opiera o fakt, že na organizačnú zmenu v rámci obce je potrebné rozhodnutie obecného zastupiteľstva, tento záver ale právne neobstojí a je v rozpore s platnou právnou úpravou o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, podľa ktorého starostovi obce je vyhradené vydávať pracovný poriadok, organizačný poriadok obecného úradu a poriadok odmeňovania zamestnancov obce; informuje obecné zastupiteľstvo o vydaní a zmenách organizačného poriadku obecného úradu. To znamená, že starosta obce má vyhradenú

kompetenciu na vydávanie organizačného poriadku a aj na jeho zmeny a obecné zastupiteľstvo len následne formálne informuje obecné zastupiteľstvo, ktoré nemá v tejto oblasti žiadnu rozhodovaciu právomoc, nie je oprávnené zasahovať do tejto vyhradenej kompetencie starostu obce. Závery súdu v tejto časti sú preto nepochopením fungovania samosprávy obce. Súdu žalovaný vytkol, že faktický úkon, ktorým rozhodnutie zamestnávateľa je, nevykladal nielen podľa jeho jazykového vyjadrenia, ale aj podľa vôle toho, kto právny úkon uskutočnil, a v tejto časti označil rozhodnutie za nepreskúmateľné. V tejto súvislosti podčiarkol, že o nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. V podmienkach verejnej správy k tomu ešte pristupujú zákonné regulatívy a rozdelenie kompetencií a tiež regulatívy stanovené a určené ústredným orgánom pre danú oblasť – ide o prenesený výkon štátnej správy na obec (v tomto prípade ministerstvo školstva), ktoré vymedzujú rozsah potrebnosti výkonu určitých činností.

11. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu označila odvolanie žalovaného za nedôvodné. Podčiarkla, že napadnutý rozsudok v žiadnom prípade nenapĺňa znaky formalistického prístupu či nedostatočného odôvodnenia, ako sa to v odvolaní snaží účelovo prezentovať žalovaný. Odôvodnenie rozsudku označila za mimoriadne dôkladné, presvedčivé a jasné a navrhla, aby rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. odvolací súd potvrdil ako vecne správny a priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania pred odvolacím súdom v plnom rozsahu.

11.1. Podľa názoru žalobkyne pravdou a jediným logickým záverom potvrdeným vykonaným dokazovaním je to, že žalovaný nečakal na stanovisko žalobkyne k Dodatku č. 1. a okamžite pristúpil k výpovedi. Názor žalovaného v odvolaní v duchu „ak nedošlo k podpísaniu, treba mať za to, že žalobkyňa nesúhlasila a odmietla podpísať tento dodatok. Ako inak sa dá preukázať odmietnutie podpísania Dodatku, keď reálne nebol podpísaný“ žalobkyňa označila za účelovú a márnu snahu žalovaného ospravedlniť svoj nezákonný a predčasný postup pri podaní výpovede žalobkyni (potvrdený aj výpoveďami žalobkyne a svedka – starostu obce), a z toho plynúcu vlastnú procesnú pasivitu a dôkaznú núdzu. Podčiarkla, že žalovaný síce tvrdenia o údajnom odmietnutí podpísania Dodatku opakovane tvrdí aj na strane 8 odvolania, avšak tieto nijako nepreukázal a z konania vyplynul pravý opak – a to, že žalovaný ani len nepočkal na stanovisko žalobkyne k návrhu Dodatku č. 1. Vyslovenou nepravdou zo strany žalovaného je podľa názoru žalobkyne tvrdenie na strane 8 odvolania o tom, že žalobkyňa nepoprela, že odmietla Dodatok č. 1. Akcentovala, že uvedené žalobkyňa spochybňuje už od podania žaloby a tvrdenia žalovaného v konaní preukázané neboli. V konaní teda nebolo preukázané, z akej skutočnosti odvodzuje žalovaný, že žalobkyňa odmietla podpísať návrh Dodatku č. 1, keď jej bol predložený len dňa 23.8.2019 a počas nasledujúcich troch pracovných dní až do dňa výpovede dňa 28. 8. 2019 žalobkyňa čerpala dovolenku a na pracovisku nebola, a ako je možné, že žalovaný údajne už dňa 26. 8. 2019, teda v pondelok - prvý pracovný deň po predložení návrhu Dodatku č. 1 žalobkyni, prejednal so zástupcami zamestnancov výpoveď, keď nemohol mať ani tušenie, či žalobkyňa po návrate z čerpanej dovolenky návrh Dodatku č. 1 akceptuje alebo nie, pričom je nesporné, že pri predložení návrhu Dodatku č. 1 nebola žalobkyňa upozornená na to, že ak tento Dodatok so skrátením úväzku odmietne, môže jej byť daná výpoveď, čo je nepochybne skutočnosť majúca zásadný vplyv na prípadný postoj k možnosti výkonu ďalšej práce na kratší pracovný čas. Žalobkyňa preto zásadne odmieta názor žalovaného o údajnej rozpornosti tohto záveru s platnou právnou úpravou. Naopak, ide o záver plne súladný so zákonom a povinnosťami zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru výpoveďou z dôvodov ako v tomto prípade.

11.2. Podľa názoru žalobkyne súd v žiadnom prípade nepodmieňuje organizačnú zmenu v rámci obce rozhodnutím obecného zastupiteľstva, ale iba skonštatoval z dokazovania – výsluchu starostu obce, plynúci fakt – že hoci sa sám starosta obce odvolával pri údajnej organizačnej zmene na iniciatívu obecného zastupiteľstva, žiadne takéto uznesenie neexistuje a žalovaným ani nebola označená žiadna zápisnica z rokovania obecného zastupiteľstva, ktoré malo tieto údajné zmeny iniciovať. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný účelovo deformuje a prispôsobuje si závery súdu a bez právneho významu sú aj úvahy žalovaného o údajnom nepochopení fungovania samosprávy obce súdom. Pokiaľ ide o žalovaným predložený Metodický pokyn MŠ SR zo dňa 27.3.2000 pre odbory školstva príslušných úradov, tento žalobkyňa jednoznačne spochybnila a považuje ho za pre vec absolútne bezpredmetný a súčasne označený a predložený žalovaným v konaní oneskorene napriek poučeniu súdom, v

dôsledku čoho podľa názoru žalobkyne naň súd ani len nemusel prihliadať. Za dôležitý v tejto súvislosti žalobkyňa označila fakt, že metodický pokyn s orientačnými normatívmi bol vydaný viac ako 12 rokov pred nástupom žalobkyne do pracovného pomeru k žalovanému a súd v bode 45 rozsudku správne vyhodnotil tento dôkaz ako nedostatočný podklad pre preukázanie príčinnej súvislosti medzi žalovaným žiadnym spôsobom nepreukázanou údajnou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobkyne ako zamestnanca. Podčiarkla, že takýto orientačný normatív (nie záväzný – ako to žalovaný prezentuje na str. 7 odvolania), vydaný viac ako 12 rokov pred nástupom žalobkyne do pracovného pomeru, ktorý sám deklaruje možnosti odchýlok s prihliadnutím na konkrétne pomery (ktorá skutočnosť vyplýva výslovne z jeho samotného obsahu) len potvrdzuje účelovosť konania žalovaného voči žalobkyni a konanie v rozpore s dobrými mravmi, čo potvrdzuje aj súdom zabezpečená pracovná zmluva so zamestnankyňou O. E.. Na v zásade totožný (resp. užšie vymedzený) druh práce a najmä vo výrazne užšie vymedzenom mieste výkonu práce p. E. (ZŠ s MŠ vrátane elokovaných pracovísk) oproti žalobkyni (v obci C. D. E. najmä na pracoviskách obce Turňa nad Bodvou) žalovaný uzavrel pracovnú zmluvu v rozsahu 30 hodín týždenne, to znamená vo výrazne vyššom rozsahu ako bol ponúkaný Dodatkom č. 1 žalobkyni. Tieto skutočnosti súd v bode 48 rozsudku správne vyhodnotil ako dokresľujúce účelové konanie žalovaného voči žalobkyni.

12. Žalovaný v replike na vyjadrenie žalobkyne k jeho odvolaniu zotrval na dôvodoch a skutočnostiach uvedených v odvolaní. Akcentoval, že žalobkyňa vo vyjadrení iba zopakovala svoje argumenty už uvádzané v rámci súdneho konania, pričom zvýrazňovala neunesenie dôkazného bremena s poukazom na vyjadrenie štatutárneho zástupcu obce – starostu obce v súvislosti s jeho zámerom vykompenzovať stratu úväzku ponukou upratovania v iných priestoroch (telocvične) a rovnako tak poukázala, že žalovaný nepreukázal odmietnutie podpísania Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve. Znovu podčiarkol, že všetky hmotnoprávne podmienky vyžadované pre tento spôsob rozviazania pracovného pomeru boli splnené, a preto argumenty súvisiace s návrhom Dodatku č. 1 sú podľa názoru žalovaného právne irelevantné, pretože k jeho podpísaniu nedošlo a teda nemajú žiadny význam v rámci prejednávania tejto veci. Dodal, že zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám, pričom súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Pokiaľ ide o Dodatok č. 1 – odhliadnuc od toho, že ide len o návrh, ak žalobkyňa argumentuje doručením na pracovisku alebo doporučenou zásielkou – tak tieto podmienky boli splnené fyzickým prevzatím, čo nikdy v rámci konania nebolo spochybňované. Zároveň žiadny právny predpis nevyžaduje „vyčkať“, resp. „vyčkávať“ na spätnú väzbu zamestnanca ohľadne dodatkov k zmluve a v danom prípade išlo o štandardný postup štatutárneho zástupcu obce – nie je a nemôže byť preto špekulatívnym postupom.

13. Ďalšie vyjadrenia strán neboli podané.

14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie je prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle a contrario, v rozsahu danom a a z hľadísk žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov, vrátane ich obsahového vymedzenia, a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

15. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre neho privodili priaznivé rozhodnutie. Skutočnosti uvedené žalovaným v odvolaní neumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť odvolaním napadnutého výroku I. rozsudku. Vo svojom odvolaní žalovaný v podstate argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré boli predmetom dokazovania a s ktorými sa súd prvej inštancie aj náležite pri rozhodovaní vo veci vysporiadal. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci, než ako rozhodol súd prvej inštancie.

16. Rozsudku súdu prvej inštancie v jeho preskúmavanej časti (výrok I.) nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by súd opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z a nasl. , alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne

zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil, ak žalobe žalobkyne vyhovel a určil, že výpoveď daná žalobkyni listom zo dňa 28.8.2019, ktorou žalovaný skončil pracovný pomer so žalobkyňou je neplatná. Súd prvej inštancie sa v tejto časti rozsudku v dostačujúcom rozsahu vyporiadal so všetkými argumentmi strán dôležitými pre správny právny záver, pričom súd svoje závery adekvátne doplnil aj odkazmi na právne názory vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, ktorých argumentácia jednoznačne podporuje výrok rozsudku.

17. Rozsudok je v odvolaním žalovaného napadnutom výroku I. vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle potvrdil.

18. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje, rovnako ako i na správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody tejto časti rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje ( ), a preto len na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalovaného, so zreteľom na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie námietky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo (por. napr. , , , ), odvolací súd dodáva nasledovné:

20. V okolnostiach posudzovanej veci súd prvej inštancie naplnenie dôvodu výpovede, použitého zamestnávateľom k rozviazaniu pracovného pomeru, posudzoval správne podľa stavu a so zreteľom na okolnosti, ktoré tu boli v dobe výpovede, t.j. v dobe, kedy bola výpoveď doručená žalobkyni. Správne postupoval, ak riešil právnu otázku, či v písomnej výpovedi žalovaný dostatočne skutkovo vymedzil jej dôvod tak, aby sa jednalo z hľadiska o platný právny úkon. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku dospel k záveru, že túto otázku súd prvej inštancie vyriešil správne a v súlade s ustálenou judikatúrou súdov.

21. Podľa , zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

22. Podľa , zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.

23. K tomu, aby bolo zabezpečené, že zamestnancov pracovný pomer bude výpoveďou zamestnávateľa skutočne skončený len z dôvodov výslovne uvedených v zákone, v danom prípade len z dôvodu uvedeného v , je v prvom rade potrebné, aby bol výpovedný dôvod vo výpovedi náležite vymedzený. Jedine opísanie výpovedného dôvodu totiž umožní, aby bolo možné uzavrieť, či zamestnávateľov dôvod k výpovedi je skutočne tiež dôvodom výslovne uvedeným v citovanom zákonnom ustanovení (/ ). Práve z týchto dôvodov podstatnou náležitosťou výpovede zamestnávateľa je vymedzenie výpovedného dôvodu.

24. Vymedzenie výpovedného dôvodu spočíva v jeho vymedzení po skutkovej stránke, a to v takej podobe, aby bolo jednak zrejmé, v čom výpovedný dôvod vôbec spočíva, t.j. na akých skutkových okolnostiach sa zakladá, a aby ho bolo možné odlíšiť od iných skutočností, na ktorých by mohol (všeobecne vzaté) spočívať rovnaký alebo iný dôvod výpovede stanovený v § 63 Zákonníka

práce. Z uvedeného vyplýva, že skutková podstata výpovedného dôvodu všeobecne vymedzeného v musí byť vo výpovedi z pracovného pomeru konkretizovaná uvedením skutočností, v ktorých zamestnávateľ vidí naplnenie skutkovej podstaty uplatneného výpovedného dôvodu. Rozhodujúce je pritom opísanie skutočností (skutku) a ich podradenie (subsumpcia) pod jednotlivú skutkovú podstatu výpovedného dôvodu uvedeného v .

25. V posudzovanom prípade medzi stranami nie je sporné, že výpoveď bola daná žalovaným žalobkyni z výpovedného dôvodu uvedeného v , prostredníctvom ktorého sa zamestnávateľovi umožňuje, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich profesijné alebo kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom profesijnom alebo kvalifikačnom zložení, ako to zodpovedá jeho potrebám.

26. Pretože výpovedný dôvod podľa je založený na splnení nasledujúcich predpokladov: 1/ písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, 2/ nadbytočnosť zamestnanca a 3/ príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o organizačných zmenách a nadbytočnosťou zamestnanca, súd prvej inštancie správne postupoval, ak posudzoval ich splnenie, v prvom rade, či žalovaný riadne prijal rozhodnutie o organizačnej zmene.

27. Náležite pritom vychádzal z premisy, že vo výpovedi bolo potrebné vymedziť a konkretizovať písomné rozhodnutie zamestnávateľa svedčiace o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, t.j. povinnosťou žalovaného bolo v písomnej výpovedi konkretizovať charakter organizačnej zmeny, ktorá u neho nastala a v dôsledku ktorej sa mala stať žalobkyňa nadbytočnou, aby neexistovali pochybnosti o tom, k akej organizačnej zmene u žalovaného došlo a ktorým rozhodnutím k nej malo dôjsť, a následne správne uzavrel, že žalovaný existenciu takého rozhodnutia v spore nepreukázal.

28. Správne pritom vychádzal z premisy, že o rozhodnutie o organizačných zmenách ide vtedy, ak sledovalo zmenu úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, zníženie počtu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo inú organizačnú zmenu, pomocou ktorej chce zamestnávateľ regulovať počet svojich zamestnancov a ich profesijné alebo kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával iba taký počet zamestnancov a takom profesijnom alebo kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. Žalovanému je na tomto mieste potrebné prisvedčiť potiaľ, že nie je samo osebe významné, ako bolo rozhodnutie o organizačných zmenách označené, a ak rozhodnutie z hľadiska svojho zmyslu a účelu skutočne smerovalo k uvedeným cieľom, nie je podstatné ani to, že organizačnou zmenou sledovaný efekt nebol neskôr dosiahnutý alebo že sa následne prijatá organizačná zmena ukázala ako neúčinná. Avšak v prípade, že rozhodnutím zamestnávateľa boli od počiatku sledované iné ciele a že by zamestnávateľ iba predstieral prijatie organizačných zmien (organizačného opatrenia) so zámerom zastrieť svoje skutočné zámery, alebo ak rozhodnutie o organizačných zmenách v skutočnosti nebolo prijaté, nebol by splnený prvý z predpokladov výpovedného dôvodu podľa . O taký prípad zjavne išlo v posudzovanom prípade. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne posudzoval konanie žalovaného zamestnávateľa v jeho úplnosti a logickej nadväznosti.

29. Na tomto mieste odvolací súd pre úplnosť vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného dodáva, že aj výpoveď ako jednostranný právny úkon je neplatná, ak nemá všetky náležitosti právneho úkonu, t.j. keď je v rozpore so zákonom, obchádza zákon alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Ak totiž tento zákon () v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy ( ). Rozporom so zákonom alebo obchádzaním zákona sa teda rozumie nielen rozpor so , ale aj rozpor s ustanoveniami o právnych úkonoch v zmysle . Z princípu subsidiarity vyplýva, že tam kde konkrétna právna úprava vo všeobecnej časti chýba, je potrebné použiť v plnej miere . Tak tomu je v prípade neplatnosti pracovnoprávnych právnych úkonov, ktorých osobitosti upravuje vo všeobecnej časti ( a nasl.), avšak pre ktoré rovnako platia všeobecné princípy o neplatnosti právnych úkonov v zmysle (napr. , ). Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi ( veta prvá ). Neplatnou je preto aj výpoveď zamestnávateľa, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi predpokladá, že motívy výpovede nie sú v súlade so základnými

zásadami právneho poriadku. V korelácii s uvedeným je nutné učiniť záver, že súd prvej inštancie správne postupoval, ak zisťoval, či z hľadiska uplatneného výpovedného dôvodu výpoveď so zreteľom na okolnosti prípadu zodpovedá dobrým mravom.

30. Odvolací súd je v zhode so žalovaným v odvolaní v názore, že na samotné rozhodnutie o organizačných zmenách bezpochyby nedopadajú dôvody neplatnosti, a nemožno úspešne dovodzovať ani to, že by bolo vydané v rozpore s dobrými mravmi. O organizačných zmenách, ako aj o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný rozhoduje zamestnávateľ sám. Súd nemôže preskúmavať rozhodnutie zamestnávateľa. Rozhodnutie o výbere nadbytočného zamestnanca náleží výlučne zamestnávateľovi. Uvedené samozrejme neznamená, že by zamestnávateľ pri výbere nadbytočného zamestnanca mohol postupovať diskriminačne. Nakoľko žalobkyňa v tomto smere namietala postup žalovaného, súd prvej inštancie dôsledne skúmal a posudzoval aj všetky skutkové okolnosti, ktoré skončeniu pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti predchádzali. Pri hodnotení týchto okolností súd správne prihliadol aj na , zakotvujúci pozitívny príkaz výkonu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ktorým je súlad s dobrými mravmi (R 28/2009, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ) a správne usúdil, že výsledky dokazovania v danom prípade neumožňujú prijať záver, žeby spornou výpoveďou boli od počiatku sledované iné ciele a že žalovaný iba predstieral prijatie organizačného opatrenia so zámerom zastrieť svoje skutočné iné zámery, a žeby tak nebol naplnený prvý z predpokladov výpovedného dôvodu s dopadom na platnosť výpovede z hľadiska rešpektovania vysloveného právneho princípu o súlade (rozpore) pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa s dobrými mravmi. Žalobkyňa napokon správnosť tohto záveru nespochybňovala.

31. Ako neopodstatnené vyhodnotil odvolací súd i ostatné námietky žalovaného.

32. Podľa , výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.

32.1. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že výpoveď daná žalobkyni je neplatná aj z dôvodu, že nebola prerokovaná s príslušným odborovým orgánom.

32.2. Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že účasť zástupcov zamestnancov pri skončení pracovného pomeru má predovšetkým sociálny charakter a je výrazom pracovnoprávnej ochrany zamestnanca (nie zamestnávateľa). Splnenie povinnosti zo strany zamestnávateľa musí byť v zmysle ustanovenia charakterizované najmenej dvomi skutočnosťami - k prerokovaniu so zástupcami zamestnancov musí prísť vopred a súčasne obsah prerokovania (ak k nemu došlo) musí byť dostatočne určitý. Najvyšší súd v uznesení z 28. februára 2023 sp. zn. analyzoval viaceré dovolacie rozhodnutia (, , , , , ) a pri sumarizácii tam uvedených právnych záverov týkajúcich sa interpretácie ustanovenia vyslovil názor, že zákon síce nestanovuje formu prerokovania výpovede, musí byť však preukázané, že došlo k reálnemu prerokovaniu, pričom obsah pojmu prerokovanie logicky v sebe zahŕňa aj možnosť vyjadrenia sa k podanej žiadosti.

32.3. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. uviedol, že s požiadavkou, aby výpoveď bola prerokovaná spôsobom vylučujúcim pochybnosti o tom, konkrétne aká výpoveď a z akého dôvodu bola (neskôr) daná, je logicky spojená požiadavka prerokovania výpovede podľa takým spôsobom, ktorý vylúči prípadné pochybnosti o tom, či výpoveď bola vôbec takto (vopred) prerokovaná. Vo veci sp. zn. najvyšší súd tiež uviedol, že cieľom tejto zákonnej podmienky je, aby zámer zamestnávateľa skončiť pracovný pomer so zamestnancom bol oznámený odborovej organizácii a zároveň aby jej bola daná možnosť sa (po vlastnom prerokovaní) k tomuto zámeru vyjadriť (resp. nevyjadriť). Zákon bližšie nestanovuje žiadne podmienky, v ktorých má zamestnávateľ alebo odborová organizácia konať. Vo veci sp. zn. najvyšší súd v súvislosti s prerokovaním výpovede formou per rollam prostredníctvom konferenčného telefonického rozhovoru prisvedčil správnosti záveru

odvolacieho súdu o nesplnení hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede uvedenej v ustanovení pri telefonickom rozhovore, ktorá má za následok neplatnosť právneho úkonu, a to s dôrazom na , podľa ktorého dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné dodatočne zameniť s iným dôvodom. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo totiž zrejmé, že členovia Kuratória sa z dôvodu prerokovania výpovede žalobcu nikdy nestretli, nemali k dispozícii listinu o výpovedi, ktorá mala byť predmetom prerokovania, a teda logicky mohli pri uskutočnenom konferenčnom telefonickom rozhovore vziať iba na vedomie zámer žalovanej skončiť pracovný pomer so žalobcom, a nie jeho skončenie prerokovať. Opačný záver by viedol k tomu, že povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď z pracovného pomeru, ktorej nesplnenie zákonodarca sankcionoval neplatnosťou, by bola len formálna, bez reálnej možnosti odborového orgánu prerokovať so zamestnávateľom takúto výpoveď a vyjadriť sa k veci s kompletnou znalosťou problematiky.

32.4. V okolnostiach súdenej veci súd prvej inštancie správne postupoval, ak za stavu, kedy žalobkyňa, ktorý nesúhlasí s podanou výpoveďou v konaní namietala, že nedošlo k splneniu povinnosti uvedenej v a žalovaný zamestnávateľ naopak tvrdil, že k jej splneniu došlo, posudzoval, či k reálnemu prerokovaniu výpovede došlo alebo nie a na základe vykonaného dokazovanie správne ustálil, že v tomto smere žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, čo súd v rozsudku aj náležite vyhodnotil. Správne pritom súd z vykonaného dokazovania uzavrel, že žalovaný nepredložil dôkaz o odmietnutí Dodatku č. 1 žalobkyňou a adekvátne v bode 48 rozsudku uviedol, že aj sám starosta obce pri svojom výsluchu potvrdil, že zamestnávateľ mal zámer vykompenzovať stratu úväzku žalobkyne ponukou upratovania telocvične – t.j. mal inú prácu, k čomu však nedošlo a žalovaný ani v tomto smere žiadne dôkazy neprodukoval. Správne súd.

32.5. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní plne rešpektoval existujúcu judikatúru o povahe rozhodnutia o organizačnej zmene, pričom v bode 45 rozsudku správne zvýraznil, že „žalovaný v rámci procesu dokazovania neprezentoval listinné dôkazy v podobe samotného rozhodnutia o organizačnej zmene respektíve inej úprave organizačnej štruktúry, na ktorú sa odvoláva v samotnej výpovedi. Súd prvej inštancie uvádza, že žalovaný v rámci dokazovania nepreukázal doručenie rozhodnutia o organizačnej zmene alebo oboznámenie sa s rozhodnutím o organizačnej zmene samotnou žalobkyňou, pričom sa jedná o rozhodnutie, ktoré má zásadný vplyv na zmenu pracovného pomeru u žalobkyne.“ Nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného na str. 6 odvolania o tom, že „Súd v odôvodnení na viacerých miestach uvádza, že starosta obce „nepreukázal rozhodnutie (uznesenie) obecného zastupiteľstva“ resp. „nebolo predložené rozhodnutie obecného zastupiteľstva, ktoré by zaväzovalo starostu obce prijať takéto opatrenie“, resp. „uznesenie obecného zastupiteľstva o šetrení financií neexistuje“ . V tomto kontexte je zrejmé, že súd sa vo svojej argumentácii opiera o fakt, že na organizačnú zmenu v rámci obce je potrebné rozhodnutie obecného zastupiteľstva.“, nakoľko súd prvej inštancie v rozsudku žiadny takýto záver nevyslovil. V bode 45 odôvodnenia rozsudku súd správne skonštatoval, že „ ... v rámci dokazovania žalovaný nepredložil súdu rozhodnutie o „zmene organizačnej štruktúry“, teda neverifikoval a nepreukázal existenciu takéhoto rozhodnutia, zároveň zo svedeckej výpovede starostu Obce Turňa nad Bodvou vyplynulo, že neexistuje ani uznesenie obecného zastupiteľstva, ktoré by zaväzovalo starostu obce prijať takéto opatrenia, pričom sám svedok sa na takéto závery obecného zastupiteľstva odvolával.“ Pokiaľ ide o žalovaným predložený Metodický pokyn MŠ SR zo dňa 27.3.2000 pre odbory školstva príslušných úradov súd v bode 45 rozsudku správne vyhodnotil tento dôkaz ako nedostatočný podklad pre preukázanie príčinnej súvislosti medzi žalovaným žiadnym spôsobom nepreukázanou údajnou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobkyne. Odvolací súd je v zhode so žalobkyňou v názore v odvolaní, že v žiadnom prípade súd z týchto skutočností „nekonštruuje“ záver, ktorý na strane 8 odvolania interpretuje žalovaný s cieľom navodiť dojem nepreskúmateľnosti rozsudku. Nakoľko žalovaný neprodukoval a nepredložil súdu dôkazy o údajnej organizačnej zmene ani prerokovaní výpovede žalobkyne so zástupcami zamestnancov, ktoré žalobkyňa namietala (viď bod 45 a 47 odôvodnenia rozsudku), už len táto skutočnosť sama o sebe postačuje na vyslovenie záveru, že výpoveď daná žalobkyni je neplatnou, ako to súd prvej inštancie v rozsudku správne uzavrel.

33. Z obsahu súdneho spisu a odvolania žalovaného odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný v podanom odvolaní v podstate len opakuje svoje tvrdenia a vyjadrenia z priebehu konania, s ktorými sa súd prvej inštancie v rozsudku náležite vysporiadal. Právne úvahy a zdôvodnenie rozsudku svedčia o tom, že súd sa dostatočne vysporiadal so skutkovo a právne relevantnými tvrdeniami strán a svoje rozhodnutie o vyhovení žalobe súd náležite odôvodnil, so zreteľom na to, že nie je nutné v odôvodnení

zdôvodňovať každý argument strany sporu, ale je potrebné sa vysporiadať s požiadavkou, aby sa súd vyrovnal so skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, čo súd prvej inštancie vo svojom podrobnom a logickom odôvodnení v rozsudku nepochybne dodržal. Súd prvej inštancie správne ustálil, precízne a podrobne v preskúmavanej časti rozsudku poukázal na základné postuláty veci a svoje závery náležite odôvodnil. Správne pritom v bode 44 odôvodnenia rozsudku identifikoval a zhutnil dôvody neplatnosti výpovede namietané žalobkyňou a akcentoval, že pri preukázaní ktoréhokoľvek z nich (k čomu aj došlo) je výpoveď daná žalobkyni neplatná. Následné odôvodnenie rozsudku v bodoch 45 až 50 zodpovedá všetkým zákonným požiadavkám na kvalitu odôvodnenia rozsudku a nemožno uzavrieť, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu (žalovaného) totiž nevyplýva právo žalovaného na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej voľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , , , ).

34. Zo všetkých dôvodov je nutné učiniť záver, že prejednávanom spore neboli preukázané žiadne zo žalovaným tvrdených pochybení, ktorému sa uplatnenými odvolacími námietkami spochybniť vecnú správnosť odvolaním napadnutého výroku I. rozsudku nepodarilo. Preto odvolací súd rozsudok podľa výrok I. rozsudku ako vecne správny potvrdil.

35. Podľa v spojení s a CSP odvolací súd priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania v odvolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ). Žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal, preto mu náhrada trov odvolacieho konania nepatrí.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (volanie len proti

dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (ovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania ( ).