Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4MCdo/5/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I. D., bývajúceho v P.,

zastúpeného JUDr. L. F., advokátkou v P., proti žalovanej F., H., o určenie neplatnosti

výpovede, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. , o mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove zo 17. júna 2009 sp. zn. , proti rozsudku Okresného súdu Prešov

z 20. marca 2009 č.k. -238, proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove

zo 17. decembra 2009 sp. zn. a uzneseniu Okresného súdu Prešov

zo 4. septembra 2009 č.k. -286 rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 17. júna

2009 sp. zn. , ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej,

rozsudok Okresného súdu Prešov z 20. marca 2009 č.k. -239 v jeho

zamietajúcom výroku, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo 17. decembra 2009 sp. zn.

a uznesenie Okresného súdu Prešov zo 4. septembra 2009 č.k.

-286 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 20. marca 2009 č.k. -239 žalobu

žalobcu o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zamietol s tým, že o trovách

konania rozhodol po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie zdôvodnil

ustanovením , a (v znení účinnom v čase

dania výpovede) a vykonaným dokazovaním a dospel k záveru, že námietky žalobcu ohľadom

neplatnosti výpovede nie sú dôvodné. Rozhodnutím o zrušení úseku pre rozvoj tak ako bol

definovaný v organizačnej štruktúre žalovanej došlo k zrušeniu časti zamestnávateľa (§ 63

ods. 1 písm. a/). Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že úsek pre rozvoj F. (ďalej

2

len „úsek pre rozvoj F.“) vykonával činnosť, ktorou sa podieľal na plnení úloh žalovaného.

Táto činnosť bola vykonávaná vo vyhradených priestoroch s vyhradenými pracovnými

pomôckami, pričom na jej čele stál vedúci pracovísk zodpovedný za jej chod. Taktiež náplň

práce predmetného oddelenia bola špecifikovaná aj v pracovnom poriadku žalovanej. Súd

prvého stupňa uzavrel, že sa jedná o časť zamestnávateľa, tak, ako to má na mysli Zákonník

práce. Žalovaná neporušila svoju ponukovú povinnosť ( ) pretože

žalovaná vhodným voľným pracovným miestom pre žalobcu v čase dania výpovede

nedisponovala.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 17. júna 2009 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil. V plnom rozsahu sa

stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa.

Súd prvého stupňa uznesením zo 4. septembra 2009 č.k. -286 žalobcovi

uložil povinnosť zaplatiť žalovanej trovy právneho zastúpenia 1 269,10 Eur v lehote 3 dní

od právoplatnosti uznesenia. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadol na úspech

žalovanej v konaní ( ).

Na odvolanie žalobcu odvolací súd uznesením zo 17. decembra 2009 sp. zn.

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne. Žalovanej priznal

náhradu trov odvolacieho konania 26,75 Eur s poukazom na a

Proti týmto rozhodnutiam odvolacieho a prvostupňového súdu, na podnet žalobcu,

podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorého prípustnosť

a tým aj opodstatnenosť vyvodzoval z ustanovenia § 243e ods. 1 v spojení s § 243f ods. 1

písm. c/ Podľa jeho názoru rozsudkami súdov oboch stupňov bol porušený zákon, a to

v ustanoveniach , , , , , a

. Poukázal na to, že výpovedný dôvod musí byť uvedený tak, aby bolo

zrejmé, aké sú skutočné príčiny výpovede, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel

zamestnávateľ prejaviť, teda ktorý zákonný výpovedný dôvod uplatňuje. S názorom

3

odvolacieho súdu, že samotná okolnosť, že časť zamestnancov, ktorí pracovali spoločne so

žalobcom na predmetnom oddelení prešla na iné oddelenie organizácie, nemožno hodnotiť

ako rozpor s ustanovením nesúhlasil. Poukázal na

zistené skutkové okolnosti v konaní najmä na okolnosť, že po zrušení úseku pre rozvoj F., na

ktorom pracovalo sedem zamestnancov, dostal výpoveď len žalobca a ďalší dvaja

zamestnanci, ostatní prešli na inú prácu pri zachovaní zväčša tých istých, dovtedy

vykonávaných činností. Z uvedeného vyvodil, že organizačná zmena – zrušenie úseku pre

rozvoj bola skutočne vykonaná. Avšak žalobca vzhľadom na ďalšie pokračovanie

zamestnávateľa v činnostiach (i keď v obmedzenom rozsahu), ktoré predtým vykonával na

zrušenom úseku, stal sa v zmysle de facto nadbytočným,

vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov s cieľom

zvýšiť efektívnosť práce. Za daného stavu potom výpoveď danú žalobcovi je potrebné

považovať za neplatný právny úkon, nakoľko dôvod výpovede v nej uvedený nebol

skutočným výpovedným dôvodom a došlo tak k jeho zameniteľnosti (§ 61 ods. 2 Zákonníka

práce). Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie aj v otázke splnenia ponukovej

povinnosti žalovanej ( ). Žiadal, aby dovolací súd rozsudky súdov

oboch stupňov ako aj ich uznesenia, ktorými bolo rozhodnuté o náhrade trov konania zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Žalobca navrhol mimoriadnemu dovolaniu

vyhovieť.

Žalovaná nepovažovala mimoriadne dovolanie za dôvodné a preto ho navrhla

zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní

( ) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor

Slovenskej republiky ( ) na základe podnetu žalobcu ( a )

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( v spojení s )

preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1

, a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je dôvodné.

4

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( v spojení s druhá

veta ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky najprv otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v až g/ V mimoriadnom dovolaní nebola namietaná

existencia niektorej z vád uvedených v ( Os..p.) a žiadna

z nich nebola v konaní o mimoriadnom dovolaní zistená.

Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že rozsudok okresného súdu

a rozsudok krajského súdu spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1

písm. c/ ), a to v spojitosti s aplikáciou ustanovenia , , ,

, . Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo

skutkových zistení vymedzuje právne závery, aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na

zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil

správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpisov, nesprávne ho ale

interpretoval alebo ak zo skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď

iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo

vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná.

Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

Podľa § 63 ods. 1 citovaného zákona zamestnávateľ môže dať zamestnancovi

výpoveď iba z dôvodov (okrem iného), ak

a) sa zrušuje alebo premiestňuje zamestnávateľ alebo jeho časť,

b) sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie

zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia,

o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných

organizačných zmenách.

5

Podľa zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď,

ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh pre menej závažné porušenie

pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba

vtedy, ak

a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší

pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,

b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu

zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo

sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.

V ustanoveniach a sú vymedzené výpovedné

dôvody, pre ktoré zamestnávateľ môže so zamestnancom rozviazať pracovný pomer,

spočívajúci v tom, že zamestnávateľ v dôsledku organizačných zmien v týchto ustanoveniach

uvedených nemôže zamestnancovi naďalej prideľovať prácu, ktorú pre neho doposiaľ

vykonával buď vôbec (§ 63 ods. 1 písm. a/), alebo preto, že sa zamestnanec v dôsledku

takejto zmeny stal nadbytočným (§ 63 ods. 1 písm. b/). Výpovedné dôvody uvedené

v ustanoveniach a majú spoločné to, že sa vzťahujú na

organizačné zmeny, ktoré nastali u zamestnávateľa. Tieto výpovedné dôvody treba dôsledne

rozlišovať podľa toho, aká organizačná zmena u zamestnávateľa nastala. Ak sa zamestnávateľ

alebo jeho časť ruší alebo premiestňuje ide o výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. a/

. Organizačné zmeny podľa citovaného zákona spočívajú

v tom, že bolo rozhodnuté o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia,

o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo o iných

organizačných zmenách. Z dôvodu takejto organizačnej zmeny zamestnávateľ môže dať

zamestnancovi výpoveď podľa ustanovenia , a to len pri

splnení predpokladu, že sa pracovník stal v dôsledku tejto organizačnej zmeny nadbytočným.

Časťou zamestnávateľa sa v zmysle ustanovenia

(predtým ) rozumie organizačná jednotka, útvar alebo iná

zložka zamestnávateľa, ktorá vyvíja v rámci zamestnávateľa relatívne samostatnú činnosť,

ktorou sa podieľa na plnení úloh (na predmete činnosti) zamestnávateľa samotného, takáto

6

zložka zamestnávateľa má vyčlenené určité prostriedky (napr. budovy, stroje, náradia,

zariadenia a pod.) a priestory k prevádzkovaniu tejto činnosti, spravidla je uvedená vo

vnútornom organizačnom predpise zamestnávateľa (napr. v organizačnom poriadku) a v jej

čele spravidla stojí vedúci zamestnanec zamestnávateľa (rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky zo 6. mája 1997 sp. zn. ).

Z vyššie uvedeného možno uzavrieť, že o výpovedný dôvod - zrušenia zamestnávateľa

podľa sa môže jednať len vtedy, ak organizačná zmena

spočíva v zrušení organizačnej jednotky, útvaru alebo inej zložky zamestnávateľa, ktorá

predstavuje časť zamestnávateľa, zároveň musí dôjsť k tomu, že zamestnávateľ prestane

naďalej vyvíjať činnosť, ktorú doposiaľ vykonávala zrušená časť.

V prejednávanej veci však podľa výsledkov dokazovania k uvedenému nedošlo. Na

základe rozhodnutia žalovanej bol zrušený úsek pre rozvoj F., avšak štyria jeho zamestnanci

prešli na iné úseky či odbory, kde viac menej vykonávajú tú istú (predchádzajúcu prácu)

a preto pokiaľ len žalobcovi (a ďalším dvom pracovníkom) bola daná výpoveď z pracovného

pomeru, nešlo o výpovedný dôvod podľa , ale bol

splnený predpoklad výpovedného dôvodu podľa (v

dôsledku organizačnej zmeny sa žalobca stal nadbytočným). So zreteľom na uvedené preto

závery súdov oboch stupňov, na ktorých založili napadnuté rozhodnutia nie je možné

považovať za správne.

Ustanovenie upravuje tzv. ponukovú povinnosť

zamestnávateľa pri výpovedi danej z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/

, ktorej splnenie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede.

Zamestnávateľovi dáva dve alternatívy. Po prvé, ak nemá možnosť zamestnanca naďalej

zamestnávať, čo treba vykladať tak, že nemá pre zamestnanca žiadnu prácu (ide tu o tzv.

absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať), ponukovú povinnosť nemá. Po druhé,

ak má pre zamestnanca také voľné pracovné miesto, ktoré je pre neho vhodné, je povinný

predtým, než dá zamestnancovi výpoveď, túto prácu zamestnancovi ponúknuť, inak nie je

splnená podmienka uvedená v ustanovení a výpoveď je

preto neplatná, treba uviesť, že splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo

7

strany zamestnávateľa, t.j. či zamestnávateľ má, resp. nemá možnosť zamestnanca ďalej

zamestnávať, treba posudzovať podľa stavu, ktorý tu je v čase dania výpovede. Ponuková

povinnosť zamestnávateľa platí rovnako aj v prípade, ak v rámci organizačnej zmeny sa

súčasne stali nadbytoční viacerí zamestnanci (v danej veci celkom sedem zamestnancov).

Zamestnávateľ má voči každému z nich osobitne ponukovú povinnosť, pričom aj v tomto

prípade jediným rozhodujúcim kritériom je skutočnosť, či v čase dania výpovede

zamestnávateľ má z dispozície voľné pracovné miesto, ktoré je pre zamestnanca vhodné. Aj

v prípade, že zamestnávateľ má len jedno voľné pre zamestnancov vhodné pracovné miesto,

je povinný toto pracovné miesto ponúknuť všetkým do úvahy prichádzajúcim zamestnancom

(tu neplatí oprávnenie zamestnávateľa vybrať si zamestnanca, ktorému voľné miesto

ponúkne). Je potom na každom z nich, ako sa rozhodne, pričom ku zmene dojednaných

pracovných podmienok týkajúcich sa dohodnutého druhu práce v zmysle § 54 Zákonníka

práce dôjde u toho zamestnanca, ktorý prijal ponuku voľného pracovného miesta ako prvý.

U tohoto zamestnanca odpadá potreba rozviazania pracovného pomeru. U ostatných

zamestnancov, či už tých, ktorú ponuku odmietli alebo tých, ktorí síce ponuku prijali, ale

neskôr, je potom dovŕšená podmienka uvedená v ustanovení

(obdobný názor zaujal dovolací súd vo veci vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky

pod sp. zn. ).

Keďže súdy oboch stupňov hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede uvedenú

v ustanovení neskúmali z hľadísk, ktoré sú pre jej naplnenie

určujúce, nemožno ich rozhodnutia považovať za správne.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky dôvodne podal mimoriadne dovolanie

podľa v spojení s , keďže to vyžadovala ochrana práv

a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť

inými právnymi prostriedkami.

Najvyšší súd Slovenskej republiky oba napadnuté rozsudky týkajúce sa veci samej

zrušil a preto zrušil aj rozhodnutia, ktorými bolo rozhodnuté o náhrade trov konania, keďže

v súlade s ustanovením v spojení s v novom rozhodnutí súd

rozhodne znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej

8

republiky vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 243b v spojení s § 243d ods. 1

).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. apríla 2011

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková