Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

34C/28/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Lýdiou Oros Nemešovou v právnom spore žalobcu: X.. I. Q., R.. XX.X.XXXX, D. C. J., T. XXXX/X, zastúpený JUDr. Ladislavom Miklošom, advokátom so sídlom v Košiciach, Vodná 6, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, takto

rozhodol:

I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 4.618,74 Eur titulom majetkovej ujmy a sumu 15.000,- Eur titulom nemajetkovej ujmy, a to všetko do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy 4.618,74 Eur titulom majetkovej ujmy a z priznanej sumy 15.000,- Eur titulom nemajetkovej ujmy, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobca žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 9.10.2018 žiadal súd, aby zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 4.618,74,- Eur titulom majetkovej ujmy a sumu 24.200,- Eur titulom nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v súvislosti s nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Zároveň žalobca žiadal súd, aby mu priznal náhradu vzniknutých trov konania.

2. Žalobca žalobu odôvodnil najmä tými skutočnosťami, že vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva Policajného zboru Košice, Odboru kriminálnej polície, so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 8 uznesením vydaným pod sp. zn. Č.: J.-XX/OEK-J.-XXXX dňa 25.2.2014 vzniesol proti nemu obvinenie pre obzvlášť závažný zločin podvodu formou účastníctva podľa ust. k ust. , spáchaného formou spolupáchateľstva podľa ust. . Proti tomuto rozhodnutiu podal dňa 6.3.2014 sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor tak, že ju zamietol ako nedôvodnú. Prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I podal na neho obžalobu pod sp. zn. , ktorá bola doručená Okresnému súdu Košice I dňa 10.9.2014. Rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 19.9.2016 vydaným pod sp. zn. bol spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal prokurátor okresnej prokuratúry odvolanie. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 2.10.2017 vydaným pod sp. zn. odvolanie prokurátora podľa ust. zamietol. V súlade s ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie

nároku. Uplatnený nárok na náhradu škody v sume 4.618,74,- Eur a úhradu nemajetkovej ujmy v sume 24.000,- Eur žalovaná neuznala, ktorú skutočnosť mu oznámila listom zo dňa 8.8.2018, ktorý bol doručený jeho zástupcovi dňa 15.8.2018. Svoje stanovisko žalovaná odôvodnila tým, že žiadosť nie je dôvodná, pretože doposiaľ žiadny orgán nerozhodol o tom, že rozhodnutie vyšetrovateľa alebo úradný postup prokuratúry bol nezákonný alebo nesprávny, že trestné konanie bolo legitímne, že výsledky dokazovania neumožňovali orgánom prokuratúry iný postup. S vyjadrením žalovanej, že doposiaľ nebolo zrušené uznesenie o vznesení obvinenia, sa nestotožňuje z dôvodu, že uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia bolo zrušené rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 19.9.2016, sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 2.10.2017, sp. zn. -791, a preto považuje podanú žalobu a z nej vyplývajúci nárok na náhradu škody a úhradu nemajetkovej ujmy za opodstatnený a zákonný. Ďalej žalobca uviedol, že je toho názoru, že za Slovenskú republiku v tejto veci je oprávnená konať Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, a to v súlade s ust. v znení neskorších zmien a doplnkov. V tejto súvislosti žalobca dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.10.2015 vydaný pod sp. zn. . Za nezákonné rozhodnutie žalobca považuje uznesenie vyšetrovateľa Krajského riaditeľa Policajného zboru, Odboru kriminálnej polície, so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 8, Košice zo dňa 25.2.2014 vydané pod sp. zn. Č.: J.-XX/OEK-J.-XXXX o vznesení obvinenia pre obzvlášť závažný zločin podvodu formou účastníctva podľa ust. k ust. , spáchaného formou spolupáchateľstva podľa ust. , ktoré bolo zrušené rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 19.9.2016, sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 2.10.2017, sp. zn. . Za nesprávny úradný postup žalobca považuje stav, keď prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I podal na neho obžalobu, doručenú Okresnému súdu Košice I dňa 10.9.2014 pod sp. zn. . Taktiež za nesprávny úradný postup považuje podanie odvolania prokurátorom okresnej prokuratúry zo dňa 9.2.2017 proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 19.9.2016. V tomto konaní si uplatňuje náhradu škody z dôvodu trov obhajoby vyplatených v trestnom konaní v sume 1.784,88,- Eur advokátovi JUDr. Z. U. a v sume 2.833,86 Eur advokátke JUDr. J. A., spolu vo výške 4.618,74 Eur. Náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil tým, že žije v usporiadanej rodine, je ženatý a z manželstva pochádzajú deti. Nezákonným rozhodnutím o začatí trestného konania sa zhoršila kvalita jeho života v oblasti rodinnej, spoločenskej aj pracovnej. Zhoršil sa mu zdravotný stav, trpí depresiami, nespavosťou. Z manželstva pochádzajú dve deti, ktoré vzniknutú situáciu pociťovali nepriaznivo, pričom došlo k zníženiu kvality života jeho detí v oblasti finančnej, ako aj v starostlivosti o deti. Podľa názoru žalobcu iba ospravedlnenie nie je postačujúce, nezákonným rozhodnutím, ako aj nesprávnym úradným postupom prokuratúry (zamietnutie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, podanie obžaloby na súd, podanie odvolania proti rozsudku okresného súdu) došlo k zásahu do jeho subjektívnych osobnostných práv, k zníženiu kvality jeho života, k zhoršeniu jeho zdravotného stavu, narušeniu jeho rodinných vzťahov a rodinných väzieb. K zníženiu kvality jeho života došlo aj tým, že bol psychicky indisponovaný, do dnešného dňa užíva antidepresíva, navštevuje psychiatrickú ambulanciu. Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že doposiaľ viedol riadny život, do podania tejto žaloby nebol odsúdený za úmyselný alebo nedbanlivostný trestný čin a nebol riešený ani v priestupkovom konaní. Žalobca v rámci prostriedkov procesného útoku dal do pozornosti rozhodnutia dovolacieho Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach a to: nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.1.2014, sp.zn. , nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.1.2017, sp. zn. , uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 8.2.2017, sp. zn. , rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1.9.2004, sp.zn. , uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.8.2010, sp.zn. . Žalobca predložil a označil ďalšie dôkazy a to: uznesenie vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru Košice, Odboru kriminálnej polície, so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 8, vydané pod sp. zn. Č.: J.-XX/OEK-J.-XXXX dňa 25.2.2014, ktorým vyšetrovateľ vzniesol proti nemu obvinenie pre obzvlášť závažný zločin podvodu formou účastníctva podľa ust. k ust. , spáchaného formou spolupáchateľstva podľa ust. , sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 6.3.2014, obžalobu prokurátora Okresnej prokuratúry Košice I zo dňa 28.8.2014, sp. zn. , ktorá bola doručená Okresnému súdu Košice I dňa 10.9.2014, rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 19.9.2016 vydaný pod sp. zn. , ktorým bol spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že skutok nie je trestným činom,

odvolanie prokurátora okresnej prokuratúry zo dňa 9.2.2017 proti tomuto rozsudku okresného súdu, uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 2.10.2017 vydané pod sp. zn. , ktorým odvolací súd odvolanie prokurátora podľa ust. zamietol, potvrdenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, Odboru poriadkovej polície, Oddelenia dokladov zo dňa 13.3.2017 o odovzdaní (odobratí) zbrane a streliva do úschovy, vyúčtovanie trov právneho zastúpenia advokátom JUDr. Z. U. v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. vo výške 1.784,88 Eur, vyúčtovanie trov právneho zastúpenia advokátkou JUDr. J. A. v tejto trestnej veci vo výške 2.833,86 Eur, Odpis z Registra trestov Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 11.1.2018, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 23.4.2018 adresované žalovanej Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, oznámenie žalovanej zo dňa 8.8.2018 sp. zn. VI/4 Gc 74/18/1000 - 4 o neuspokojení uplatňovaného nároku na náhradu škody, lekárske a prepúšťacie správy štátnych a neštátnych psychologických ambulancií, rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach zo dňa 13.8.2018, ktorým vyhovel žiadosti žalobcu o vyhotovenie preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom.

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 24.1.2019 žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Má za to, že v danej veci neexistuje rozhodnutie, ktoré by bolo možné považovať v súlade s ust. za nezákonné, a ktorým mala byť žalobcovi spôsobená konštatovaná škoda. V predmetnej veci neexistuje právny titul, ktorý by zakladal nárok na náhradu žalobcom uplatňovanej ujmy. Nezákonné rozhodnutie nebolo v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi vydané, v čase vydania uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia žalobcovi boli splnené všetky zákonné podmienky. Nezákonným sa nestalo označené uznesenie len preto, že žalobca bol následne spod obžaloby v predmetne trestnej veci oslobodený. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.11.2013, sp.zn. , podľa ktorého nemožno uznesenie o vznesení obvinenia automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila a na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.7.2008, sp. zn. , v ktorom súd konštatoval, že nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby sú vykonávané v medziach zákona, na tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne aj došlo k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby alebo k oslobodeniu spod obžaloby. Žalovaná upriamila pozornosť súdu tiež na nález Ústavného súdu Českej republiky, ktorý vo svojom rozhodnutí vydanom pod sp. zn. judikoval že, nie každé vznesenie obvinenia, ktoré nevyústilo v právoplatný odsudzujúci rozsudok, možno paušálne považovať za nezákonné. Tomu je treba rozumieť tak, že v každej trestnej veci je na mieste v každej fáze trestného konania (počínajúc prípravným konaním) bedlivo a pozorne zvažovať, ako sa ten ktorý prípad vo svojej aktuálnej, zvlášť dôkaznej situácii vyvíja, starostlivo sledovať aktuálny stav vykonávania dôkazov a s tým spojené do úvahy prichádzajúce jeho právne hodnotenie reflektovať v ďalšom procesnom postupe. Podľa žalovanej tak nemožno bez ďalšieho akceptovať záver, že oslobodenie žalobcu spod obžaloby má automaticky za následok z hľadiska výsledku trestného konania nezákonné rozhodnutie o stíhaní. Takýto záver je v rozpore so záujmom štátu legitímne viesť trestného konanie voči osobám, ktoré sú dôvodne podozrivé zo spáchania trestného činu a k vzneseniu obvinenia došlo zo zákonných dôvodov a v súlade so zákonom, pričom pri jeho akceptácii by mohlo byť trestné stíhanie začaté a obvinenie vznesené iba v prípadoch, v ktorých by už hneď na začiatku trestného stíhania musela existovať stopercentná dôkazná istota, že osoba voči ktorej bolo vznesené obvinenie bude právoplatne za spáchanie predmetného skutku i odsúdená. V tejto súvislosti žalovaná poukázala taktiež na právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 19.9.2016, sp. zn. , rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.6.2018, sp. zn. . Má za to, že vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že v trestnej veci, v ktorej bolo žalobcovi uznesením vznesené obvinenie a následne uznesením jeho sťažnosť proti predmetnému uzneseniu zamietnutá, boli tieto vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami a , zákonným procesným postupom, pričom vznesenie obvinenia žalobcovi bolo odôvodnené a opodstatnené vykonanými dôkazmi zabezpečenými v prípravnom konaní. V priebehu trestného konania neboli uvedené uznesenia označené za nezákonné tak, ako to predpokladá ust. Pokiaľ ide o otázku uplatňovania si nároku na náhradu škody z dôvodu existencie nesprávneho úradného postupu prokurátora spočívajúceho v podaní obžaloby a následného odvolania voči rozsudku, ktorým bol žalobca spod obžaloby oslobodený, v tejto súvislosti poukázala žalovaná na ust. citovaného zákona, podľa ktorého právo na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. vo svojich ustanoveniach nedefinuje pojem nesprávne úradné rozhodnutie orgánu verejnej moci, pričom jednotlivé jeho formy upravil len demonštratívnym výpočtom a v jeho ostatnej časti ponechal priestor rozhodovacej činnosti súdov a právnej vede. V najvšeobecnejšej rovine by bolo možné konštatovať, že nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci je akékoľvek konanie tohto orgánu pri výkone verejnej moci, alebo opomenutie konania zo strany tohto orgánu pri výkone verejnej moci, ktoré je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom podstatné je, aby k takémuto konaniu alebo opomenutiu konania došlo pri výkone verejnej moci. Vzhľadom na vyššie uvedené, v žiadnom prípade nemožno podľa žalovanej považovať podanie obžaloby, resp. podanie odvolania prokurátorom za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. V oboch prípadoch sa jedná o oprávnenia prokurátora priznaných mu (v prípade podania obžaloby hraničiacich až s povinnosťou odôvodňujúcou nazhromaždenými dôkazmi získanými v priebehu prípravného konania), uplatňovaním ktorých nemôže byť žiadny subjekt verejného práva sankcionovaný. V opačnom prípade by dochádzalo k porušovaniu princípov, na ktorých spočíva právny systém Slovenskej republiky. Prokurátor podľa žalovanej v zmysle vyššie uvedeného a na základe jeho zmocnenia v postupoval v danom prípade v plnom rozsahu a v súlade s ust. , podľa ktorého ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd, prokurátor podá obžalobu príslušnému súdu, pripojí k nej spisy, ich prílohy a dôkazné predmety. K náhrade nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcom žalovaná uviedla, že z priložených lekárskych správ žalobcom, ktoré sú zároveň aj prílohou podanej žaloby, možno dôvodiť, že príčinou vzniknutej ujmy spočívajúcej v zásahu do osobnostných subjektívnych práv žalobcu a zníženia kvality jeho života je absolvovaná operácia oka a s tým spojené ďalšie zdravotné ťažkosti, pričom vo všeobecnej rovine a s prihliadnutím na komplexné zhodnotenie žaloby a jej príloh možno vylúčiť, resp. mať pochybnosti o existencii kauzálnej súvislosti medzi trestným stíhaním žalobcu a vznikom nemajetkovej ujmy. Má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a neuviedol žiadne podstatné dôkazy preukazujúce jeho všeobecné tvrdenia o vplyve trestného stíhania vo veci, v ktorej bolo oslobodený spod obžaloby, a jeho rozsahu na jeho osobný, rodinný či pracovný život. Podľa žalovanej žalobcovi sa nepodarilo preukázať dôvodnosť a výšku požadovanej úhrady nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi jeho trestným stíhaním v predmetnej trestnej veci a jej vznikom. Žalovaná v rámci prostriedkov procesnej obrany dala do pozornosti rozhodnutia okresných súdov v obdobných veciach a to: rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 19.9.2016, sp.zn. , rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.6.2018, sp.zn. .

4. Žalobca v replike zo dňa 24.1.2020 v zásade zotrval na svojej právnej argumentácii. Je presvedčený, že vyjadrenie žalovanej vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, ktoré sa opiera o žalovanou predložené rozhodnutia okresných súdov, ktorých nerešpektovanie rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky je porušením rozhodovacej disciplíny konkrétnych sudcov, ktoré by malo byť predmetom disciplinárneho stíhania konkrétnych sudcov. Žalobca poukázal na skutočnosť, že rozhodnutia nadriadených inštitúcii sú záväzné pre súdy nižšieho stupňa, a preto právna argumentácia žalovanej je prinajmenšom neprimeraná. Titulom na uplatnenie jeho nárokov je oslobodzujúci rozsudok, ktorým bolo zrušené nezákonné uznesenie vyšetrovateľa. K replike pripojil a odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.4.2018, sp.zn. .

5. Žalovaná v duplike zo dňa 5.4.2019 opakovane žiadala žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť. V súvislosti s tvrdeniami žalobcu v jeho replike uviedla, že dôsledné vyšetrovanie vykonávané vo verejnom záujme, v prípade dostatočne odôvodneného záveru, že trestný čin spáchala určitá osoba (tak ako tomu bolo aj v tomto prípade), by nebolo možné vykonať bez predchádzajúceho vydania rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia. Konštatovanie nezákonnosti rozhodovania ako aj samotného postupu orgánu verejnej správy (ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom), za podmienok, kedy iný postup by bol v rozpore so zákonom je absurdným záverom priečiacim sa základným zásadám trestného konania. Práve u zvedeného dôvodu je výklad prezentovaný žalobcom podľa žalovanej neprípustne extenzívny. Rozhodnutia súdov, na ktoré v tejto súvislosti odkazuje, je potrebné vyhodnocovať s ohľadom k tomu, či došlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v orgánmi činnými v trestnom konaní a za každým prihliadnuť aj na osobitné okolnosti konkrétnej trestnej veci. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že v prípadoch, v ktorých aj po vykonaní všetkých dostupných dôkazov v priebehu prípravného konania existujú

pochybnosti o dôvodnosti trestného stíhania, resp. do úvahy by prichádzalo viacero verzií skutkových zistení a treba rozhodnúť o tom, ktorá z nich je pravdivá, a to na podklade posúdenia a hodnotenia dôkazov, je nevyhnutné, aby prokurátor podal obžalobu, a aby takéto rozhodnutie urobil súd. Uvedené preukazuje, že postup prokurátora, ako aj vyšetrovateľa policajného zboru v rámci trestného konania bol plne v súlade s právnymi predpismi. V súvislosti s prezentovanými rozhodnutiami okresných súdov žalovaná uviedla, že tieto neboli napadnuté zo strany oprávnených subjektov opravnými prostriedkami a súčasne ani neboli nadriadenými inštanciami zrušené alebo zmenené pre ich nezákonnosť. V súvislosti s uplatňovanou náhradou nemajetkovej ujmy poukázala žalovaná na ust. , podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným právnym predpisom je o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v ust. upravuje maximálnu sumu odškodnenia. V súlade s citovaným ustanovením celková suma odškodnenia nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. Vzhľadom na vyvažovanie hodnôt, kde je hodnota ľudského života a zdravia tou najvyššiu, je totiž neprimerané poskytovať náhradu nemajetkovej ujmy v rámci ochrany osobnosti vo výrazne vyššej sume, ako je najvyššia prípustná výška odškodnenia priznávaná obetiam násilnej kriminality.

6. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s podaniami a vyjadreniami strán sporu, výpoveďami strán sporu, výpoveďami svedkov, listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu, pripojením si trestného spisu vedeného na tunajšom súde pod sp.zn. a zistil skutkový stav totožný s opisom skutkového stavu žalobcom a uvedeným v bode 2. tohto rozsudku. Žalovaná tento skutkový stav nerozporovala žiadnym spôsobom, a preto súd mal za to, že ide o nesporné skutkové tvrdenia a z týchto aj pri meritórnom rozhodovaní vychádzal.

7. Žalobca na pojednávaní súdu poukázal na skutočnosť, že nezákonné trestné stíhanie vedené voči jeho osobe mu zničilo život, pretože zasiahlo nielen do jeho súkromného života, spoločenského života a pracovného života, ale postihlo to najmä jeho rodinu. Pochádza z rodiny, v ktorej ho rodičia viedli k čestnosti a poctivosti. Jeho otec bol lekár a mama pracovala ako zdravotná sestra, brat pôsobí tiež ako lekár a on vyštudoval vysokú školu ekonomického zamerania. Poznal veľa ľudí, stretával sa so starostami a primátormi. V tom čase sa angažoval aj v politike. V prípade, že ho požiadal ktokoľvek o pomoc, vyšiel v ústrety a hľadal vždy možnosti ako pomôcť. Po vznesení obvinenia v apríli 2014 s ním zamestnávateľ Slovenská sporiteľňa, a s. uzavrel dohodu o skončení pracovného pomeru, avšak k jej uzavretiu bol zamestnávateľom psychicky donútený. V jeho prípade neplatila zásada prezumpcie neviny, pretože Košice sú malé mesto a informácia, že je trestne stíhaný sa rýchlo rozšírila aj napriek skutočnosti, že o tom nikomu nehovoril. Bolo strašné, že sa nemohol ani brániť. Čo sa týka medziľudských vzťahov, svojim spôsobom prišiel o väčšinu známych a priateľov, pretože sa od neho odvrátili, začali sa ho strániť, pretože s podvodníkom, za ktorého bol označovaný, nechceli mať nič spoločné. V tomto období sa začali jeho rodinné problémy, pretože bolo treba platiť nájom, zabezpečovať základné životné potreby to nielen jeho, ale aj jeho rodiny, t.j. manželky a dvoch dcér, ktoré v tom čase navštevovali školu. Po ukončení pracovného pomeru, vzhľadom na vedené trestné stíhanie voči jeho osobe, boli jeho vyhliadky na získanie akejkoľvek práce mizivé. Bol evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny ako uchádzač o zamestnanie a aktívne si hľadal prácu. Zobral akúkoľvek podradnú prácu, ktorá nebola adekvátna jeho dosiahnutému vzdelaniu, len aby mohol uživiť svoju rodinu. Pôsobil ako skladník a predavač ovocia a zeleniny u zamestnávateľa HORTI, s.r.o., neskôr sa zamestnal ako strážnik v kameňolome. V kameňolome sa mu výrazne zhoršil zdravotný stav z dôvodu vysokej prašnosti pracovného prostredia a musel navštíviť očného špecialistu, ktorý mu odporučil vybratie oka, pretože v prípade nepodstúpenia takéhoto zákroku, by tu bola vysoká pravdepodobnosť, že by oslepol aj na druhé oko. Po oznámení diagnózy sa úplne položil, situáciu prestal zvládať psychicky. Ani po operácii sa jeho zdravotný stav nezlepšil, pretože ho bolí nielen očné pozadie oka, ktoré mu chirurgicky vybrali, ale bolí ho aj druhé oko, ktoré je týmto stavom neprimerane zaťažované. Bolí ho hlava, nemôže sa sústrediť. Priznal sa, že v tom čase premýšľal o samovražde. Bol to veľmi akútny stav, ktorý vyžadoval aj hospitalizáciu na psychiatrickom oddelení. Veľmi sa hanbil a v tomto neľahkom období mu podal pomocnú ruku brat, ktorý ho odviedol k psychiatričke MUDr. J.Q. F.. Jeho psychické problémy pretrvávajú doposiaľ, prakticky posledných päť rokov je hospitalizovaný na dva mesiace v roku na psychiatrickom oddelení Nemocnice s poliklinikou sv. Barbory Rožňava, a.s. v Rožňave. Trestné stíhanie však výrazne ovplyvnilo jeho rodinný život. Manželstvo sa mu pomaly rozpadalo, v súčasnosti ho považuje za formálne. Ani nevie, prečo ho manželka neopustila a sa s ním nerozviedla. Myslí si skôr, že zostala s ním len so súcitu a

že sa vlastne nad ním zľutovala. Nevedú spoločnú domácnosť, netrávia spoločne žiaden čas. Ráno manželka odíde a vracia sa neskoro večer. Ich spoločný manželský život sa zúžil len na to, že mu vyperie a navarí, možno s ním prehodí pár slov. Rozpad ich manželstva zapríčinilo jeho trestné stíhanie, často sa hádali, prišli o väčšinu úspor a dokonca v dôsledku veľmi zlej finančnej situácie museli vybrať predčasne finančné prostriedky z neukončeného stavebného sporenia detí a manželky. Jeho mesačný príjem klesol na základnú mzdu na 300,- Eur až 400,- Eur, pretože zobral akúkoľvek aj zle platenú prácu. Potreboval finančné prostriedky aj na zaplatenie advokátov, ktorí ho zastupovali v trestnom konaní a nezostávalo mu nič iné, ako si peniaze požičiavať.

8. Manželka žalobcu V. Q. vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že obdobie trestného stíhania žalobcu bolo pre ich rodinu veľmi ťažkým obdobím. Všetko sa zmenilo, vznikala nervozita, často sa s manželom hádali, mali málo peňazí, pričom žalobca sa dovtedy staral vlastne o všetko. Dovtedy žili aj spoločensky, ale po prevalení trestného stíhania sa im začali ľudia vyhýbať. Nevedela o všetkom, pretože sa jej manžel nezdôveroval, bol však stále smutnejší a zamyslenejší. Ich spoločenský život prakticky fungoval jedine v rodinnom kruhu, kedy sa navštevovali len s bratom žalobcu. Tie zmeny boli výrazné nielen v psychike žalobcu, nakoľko zlý psychický stav žalobcu sa odrazil a zmenil na zlý fyzický. Vo veľkom rozrušení svedkyňa priznala, že rozmýšľala, či vôbec vzhľadom na hlboké odcudzenie, spolužitie so žalobcom má nejaký zmysel, ale keďže prežili spolu v manželskom zväzku dlhé obdobie, pričom žalobca vždy pri nej stál a dovtedy jej pomáhal, dospela k presvedčeniu, že so žalobcom zostane aj v tejto situácii. Vzájomne aj usúdili, že potrebujú fungovať ako rodina, pretože ich deti pochádzajúce z ich manželstva, ich ešte stále potrebujú. Ich manželstvo však nepovažuje za také funkčné a usporiadané aké bolo do začatia trestného stíhania. Svedkyňa poukázala tiež na skutočnosť, že trestné stíhanie malo výrazný dopad nielen na psychiku manžela, ale aj na jeho osobnosť, pretože zo živelného človeka sa stal človek o dvadsať rokov starší, s bolesťou v duši, so suicidálnymi sklonmi, s bolesťami tela a žiadnou víziou do budúcnosti. Vôbec bola a je prekvapená ako mohol žalobca nabrať silu, že začal pracovať ako strážnik, pretože je to vzdelaný človek, schopný tvrdo pracovať, organizovať úžasné veci, pričom zobral akúkoľvek podradnú prácu, len aby uživil svoju rodinu. Niekoľkokrát prišla za ním do práce, videla prašné prostredie v kameňolome a badala výrazné zhoršenie jeho zdravotného stavu. Ráno žalobca vstával s obrovskými bolesťami, a keď sa večer vracala z práce, našla žalobcu ležať v bolestiach na posteli. Prakticky sa v tom čase s manželom postupne odcudzovali a to aj v intímnej sfére. V ich vzťahu panovalo napätie, hádky a mala pocit, že ich deti v dôsledku dusivej atmosféry utekali z domu. Jedna dcéra zostala počas víkendov na internáte a druhá prespávala radšej u priateľa najmä z dôvodu, aby neboli účastné zlej rodinnej atmosféry. Svedkyňa uviedla, že jedným z dôvodov vypätej rodinnej situácie bol aj nedostatok finančných prostriedkov. Zrušili stavebné sporenia uzavreté v prospech ich detí, aby mali peňažné prostriedky nielen na bežné fungovanie rodiny, ale aj zaplatenie advokátov za poskytované právne služby v trestnom konaní, na nákup drahých liekov a výživových doplnkov, pretože u žalobcu doposiaľ pretrvávajú bolesti nielen očí, ale aj bolesti hlavy.

9. Svedok MUDr. N. Q., brat žalobcu vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil skutočnosti uvádzané žalobcom a svedkyňou V. Q.. Potvrdil, že po vznesení obvinenia žalobcovi, mal žalobca problém nájsť si akúkoľvek prácu. Získal nálepku podvodníka, takže až po dlhej dobe si nakoniec našiel prácu v kameňolome ako nočný strážnik za minimálnu mzdu. Žalobca v snahe uživiť rodinu pracoval aj cez víkendy, bral nočné smeny, a následne sa u neho začali objavovať zdravotné problémy s okom, opakovane bol hospitalizovaný, a dokonca musel niekoľkokrát prerušiť výkon svojho zamestnania. Na jeho zdravotné problémy sa nabalili finančné problémy, pretože príjem vlastne žalobca nemal žiadny. Zdravotné problémy a spoločenský prepad na samé dno viedli žalobcu k depresiám, pričom sa žalobca začal vyjadrovať aj v takom zmysle, že takýto život nechce. Dodnes chodí žalobca na pobytové mesačné psychiatrické liečenie. Podľa svedka celé trestné stíhanie žalobcovi zmenilo život od základov. Z aktívneho a spoločenského človeka sa stal uzavretý a utiahnutý človek. Predtým žalobca športoval a v súčasnosti berie ťažké lieky, a to podľa toho v akom psychickom a zdravotnom stave sa momentálne nachádza. Obdivuje žalobcu, keďže žalobca pracoval vyše dvadsať rokov na vysokej pozícii v banke, že vzal prácu strážnika za pár drobných alebo predával zeleninu. Práca v kameňolome podľa svedka výrazne podlomila žalobcove zdravie, žalobca prišiel o oko. Liečba oka bola u žalobcu dlhá, spočiatku bola konzervatívna, zháňali aj ťažko dostupné lieky, ale nakoniec lekári zhodnotili stav ako vážny, oko žalobcovi vybrali, pretože žalobcovi už išlo v podstate o život. K tomuto sa pridal zápal trojklaného nervu, čo je spojené s obrovskými bolesťami, tak už aj žalobcu ako lekár upozorňoval, že množstvo liekov, ktoré berie do bolesti, sú už v toxických dávkach. Podľa svedka žalobca však bez liekov nemohol vôbec fungovať, nemohol spať. Žalobca bol psychicky vyčerpaný aj z dôvodov finančných zmien v

rodine, pretože v toto období nebolo možné utiahnuť potreby rodiny z nejakých bežných rezerv. Svedok skonštatoval, že zásadná zmena v kvalite života žalobcu, fyzické vypätie, psychické vypätie, sústavný stres a neukončené trestné konanie, rovnako hrozba vyslovenia viny a uloženia trestu, vyvolali u žalobcu ťažké fyzické a psychické vyčerpanie.

10. Dcéra žalobcu Q. Q. vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že trestné stíhanie žalobcu malo obrovský dopad nielen na život žalobcu, ale aj život ich rodiny. Žalobca bol dovtedy spoločenský človek, chodil na rôzne spoločenské a pracovné akcie, ale po vznesení obvinenia sa mu všetci otočili chrbtom, a to vôbec bez toho, aby si vôbec zistili, aká je pravda. V dôsledku tohto sa žalobca utiahol, väčšinu času trávil doma. Rodičia sa hádali, a keďže študovala v Trnave, bola rada, že nemusí byť doma a byť svedkom hádok medzi rodičmi. Pamätá sa, že v tom čase prišla domov možno len asi štyrikrát do roka. Nahnevalo ju tiež, že rodičia jej zrušili stavebné sporenie, pretože finančné prostriedky z neho chcela využiť na štúdium v Kanade, ale na druhej strane aj chápala, že musí rodine pomôcť. Tiež si uvedomila, že ani pre žalobcu táto situácia nebola príjemná, lebo väčšinou sú to rodičia, ktorí podporujú svoje deti.

11. V konaní vypočutá svedkyňa O. Q. vo svojej výpovedi uviedla, že je dcérou žalobcu. O trestnom stíhaní žalobcu sa dozvedela od mamy v čase, keď bola v maturitnom ročníku a pripravovala sa na prijímacie skúšky. Musela riešiť dilemu, či vôbec pôjde na vysokú školu, keďže žalobca stratil prácu a prišiel o stabilný príjem. Našla si pravidelnú brigádu, a aspoň týmto čiastočne odbremenila rodičov v tejto ťažkej finančnej situácii, pretože si sama dokázala zabezpečiť školské potreby a skriptá. Žalobca si neskôr našiel prácu v kameňolome, ale potom prišiel o oko, a okrem zdravotného stavu sa tak žalobcovi výrazne zhoršil aj psychický stav. Uviedla, že je pravidelne hospitalizovaný v zdravotníckom zariadení v Rožňave na psychiatrickom oddelení, a to asi od roku 2018.

12. Svedok T. K. vo svojej výpovedi uviedol, že je v priateľskom vzťahu so žalobcom, poznajú sa viac ako dvadsať rokov. O trestnom stíhaní žalobcu sa dozvedel od svojho otca, pretože táto informácia sa rýchlo rozšírila. Bezprostredne potom žalobcu aj stretol, ale bol to úplne iný človek, bol oveľa viac uzavretejší, predtým bol žoviálny, veselý, a aj z počutia vie, že sa u žalobcu objavili zdravotné problémy. Tiež sa dopočul, že žalobca prestal pracovať a zostal na invalidnom dôchodku. Celé to vnímal tak, že žalobca trpel najmä tým, že stratil prácu, a keď si ju aj našiel, táto nebola adekvátna jeho vzdelaniu ani životnému štandardu, ktorý dovtedy viedol. Žalobcu poznal ako nadštandardne kamarátskeho človeka, usilujúceho sa každému pomôcť. Jeho vzťah k žalobcovi sa po týchto udalostiach nezmenil, avšak má vedomosť, že žalobca bol pod vplyvom týchto udalostí „vylúčený“ zo spoločenského života. Žalobca sa po prevalení kauzy akoby zo spoločenského života vytratil a uzavrel sa do seba.

13. Z predloženej Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 7.4. 2014 vyplýva, že zamestnávateľ žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. so sídlom Tomášikova 48 v Bratislave, IČO: 00 151 653 so žalobcom uzatvorili Dohodu o skončení pracovného pomeru dňom 8.4.2014 (čl. 200 spisu).

14. Z potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach zo dňa 29.2.2016 je zrejmé, že žalobca bol odo dňa 9.4.2014 do 3.11.2015 vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie (čl. 201 spisu).

15. Z Dohody o vykonaní práce zo dňa 6.8.2015 uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou KBS s.r.o., so sídlom Stará Ivánska cesta 1/386 v Bratislave, IČO: 35 829 800 súd zistil, že žalobca sa ako zamestnanec zaviazal vykonávať pre zamestnávateľa spoločnosť KBS s.r.o. prácu na pozícii strážnik v prípade zastupovania zamestnanca počas jeho práceneschopnosti, dovolenky alebo iných nepredvídateľných situáciách podľa pokynov povereného pracovníka s miestom výkonu práce v Trebejove odo dňa 7.8.2015 do 6.8.2016 s dojednaným rozsahom práce maximálne 350 hodín ročne za dojednanú odmenu 2,184 Eur za hodinu výkonu práce (čl. 202 spisu). K ukončeniu tohto pracovného pomeru došlo oznámením zamestnávateľa zo dňa 18.12.2015 ku dňu 31.12.2015 (čl. 203 spisu).

16. Žalobca dňa 3.11.2015 uzatvoril so spoločnosťou HORTI s.r.o. so sídlom Južná trieda 66 v Košiciach, IČO: 43 792 782 pracovnú zmluvu s dojednaným nástupom do zamestnania dňom 4.11.2015, s dojednaným druhom práce obchodný zástupca a s dojednanou mzdou vo výške 800,- Eur brutto. Pracovný pomer bol dojednaný na dobu určitú do 31.10.2016 (čl. 205 spisu).

Z Dodatku k pracovnej zmluve zo dňa 27.10.2016 je zrejmé, že s účinnosťou odo dňa 30.10.2016 došlo k zmene pracovnej zmluvy a dojednaniu pracovného pomeru na dobu neurčitú (čl. 207 spisu). Z Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 14.9.2020 vyplýva, že vyššie uvedený pracovný pomer žalobca skončil dňom 14.9.2020 (čl. 218 spisu). Z potvrdenia o dĺžke zamestnania a zápočte dôb zamestnania súd zistil, že ku dňu skončenia pracovného pomeru sa žalobcovi ako zamestnancovi započítali štyri roky a tristošestnásť dní a bol práceneschopný v období odo dňa 15.9.2019 do 3.11.2019 a v období odo dňa 3.3.2020 do 13.9.2020 (čl. 219 spisu).

17. Z pracovnej zmluvy zo dňa 19.2.2016 uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou KOMPLEXNÝ BEZPEČNOSTNÝ SERVIS s.r.o. so sídlom Stará Ivánska Cesta 1/386 v Bratislave, IČO: 35 829 800 vyplýva, že žalobca bol prijatý do pracovného pomeru dňom 20.2.2016, pričom pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú so skúšobnou dobou v trvaní troch mesiacov. Pracovnou zmluvou bol založený pracovný pomer na pracovnej pozícii strážnika v uniforme so stupňom obtiažnosti 1 s miestom výkonu práce v Trebejove. Pracovnou zmluvou bola dojednaná pracovná odmena vo výške 2,328 Eur za hodinu (čl. 208 spisu). Zo žiadosti žalobcu zo dňa 29.6.2018 adresovanej zamestnávateľovi KOMPLEXNÝ BEZPEČNOSTNÝ SERVIS s.r.o. je zrejmé, že žalobca požiadal zamestnávateľa o ukončenie pracovného pomeru dohodou, nakoľko mu dňa 8.7.2018 bude ukončená práceneschopnosť (čl. 215 spisu). S poukazom na žiadosť žalobcu zamestnávateľ v súlade s ust. ukončil so žalobcom ako zamestnancom pracovný pomer ku dňu 10.7.2018 ( čl. 216 spisu). Z potvrdenia o zamestnaní pre účely zápočtu vydaného zamestnávateľom KOMPLEXNÝ BEZPEČNOSTNÝ SERVIS s.r.o. vyplýva, že žalobcovi do doby trvania pracovného pomeru zamestnávateľ započítal dva roky a jednostoštyridsať dva dní s práceneschopnosťou v trvaní odo dňa 10.7.2017 do 8.7.2018 ( čl. 217 spisu).

18. Žalobca dňa 2.9.2016 uzavrel so spoločnosťou PETIX International, s.r.o. so sídlom Tatarkova 10 v Košiciach, IČO: 36 592 595 pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu zamestnanec vitálneho sveta s miestom výkonu práce Wellness Hotel Zelený dvor v Košiciach s dojednaným dňom nástupu do práce dňa 5.9.2016. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú odo dňa 5.9.2016 do 4.9.2017 s tým, že zamestnávateľ sa zaviazal poskytovať žalobcovi ako zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu 405,- Eur

19. Z oznámenia Prvej stavebnej sporiteľne, a.s. zo dňa 18.9.2015 adresovanej dcére žalobcu Q. Q. vyplynulo a v konaní sa stalo nesporným, že táto poukázala na základe výpovede z uzavretej zmluvy o stavebnom sporení č. 0385944 5 03 sumu 6.227,44 Eur na účet dcéry žalobcu Q. Q. (čl. 223 spisu).

20. Z oznámenia Prvej stavebnej sporiteľne, a.s. zo dňa 22.9.2015 adresovanej dcére žalobcu O. Q. tiež vyplynulo, že táto poukázala na základe výpovede z uzavretej zmluvy o stavebnom sporení č. 0565930 8 03 sumu 6.671,40 Eur na účet dcéry žalobcu O. Q. (čl. 226 spisu).

21. Z oznámenia o zániku poistnej zmluvy dohodou zo dňa 10.8.2018 je zrejmé, že žalobca požiadal spoločnosť AXA životní pojišťovna a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu o ukončenie poistného vzťahu, na základe ktorej žalobcovi bola poisťovňou vyplatená suma 5.790,48 Eur (čl. 220 spisu). Operačným nálezom vystaveným Univerzitnou nemocnicou L. Pasteura Košice so sídlom Rastislavova 43 v Košiciach dňa 20.5.2016 žalobca v konaní preukázal, že dňa 20.5.2016 po verifikácii postihnutého PO, dezinfekcii a zarúškovaní bola u žalobcu realizovaná enukleácia oka (čl. 227 spisu).

22. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach svojím rozhodnutím zo dňa 13.8.2018 vyhovel žiadosti žalobcu o vyhotovenie preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom, nakoľko podľa lekárskeho posudku č. KE0/RPČ/SOC/2018/135325 zo dňa 1.8.2018 je žalobca fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá je odkázaná na sprievodcu v zmysle ust. § 14 ods. 11 zákona o kompenzáciách ( čl. 9 spisu).

23. Z listinných dôkazov predložených žalobcom tiež vyplýva, že žalobca bol hospitalizovaný v Nemocnici s poliklinikou sv. Barbory Rožňava, a.s. v Rožňave na jej psychiatrickom oddelení odo dňa 19.3.2018 do 11.4.2018, ktorá skutočnosť je zrejmá z Prepúšťacej správy zo dňa 10.4.2018. Z jej obsahu je zjavné, že žalobca bol prijatý na oddelenie pre zhoršenie depresívneho syndrómu so suicidálnymi

tendenciami, depresívnymi náladami, pesimistickými postojmi, zlyhávaní v dennom fungovaní a to aj napriek dlhoročnej ambulantnej liečbe (čl. 12 spisu).

24. Z predloženej lekárskej správy neštátnej psychiatrickej ambulancie MONESA s r.o. zo dňa 11.5.2018 súd zistil, že do psychiatrickej ambulancie sa žalobca dostavil z dôvodu intenzívneho strachu, že príde o zdravé oko. Uviedol, že ak sa to stane, spácha samovraždu. V závere lekárskeho nálezu psychiater uviedol, že napriek intenzívnej ambulantnej psychofarmakologickej a psychoterapeutickej liečbe, ako aj hospitalizácii na psychiatrickom oddelení v Rožňave sa nedarí u žalobcu dosiahnuť kvalitnú remisiu ťažkej depresívnej poruchy, prítomné je vysoké riziko suicídia, pričom nie je u neho predpoklad dosiahnutia systematickej zárobkovej činnosti (čl. 11 spisu).

25. Zo žalobcom predloženej správy neštátnej psychiatrickej ambulancie MONESA s r.o. zo dňa 25.9.2018 vyplýva, že žalobca bol vyšetrený v psychiatrickej ambulancii z dôvodu pretrvávajúcich suicidálnych myšlienok, depresií, pesimistických postojov do budúcna a jeho sklonom k sociálnej izolácii. V doporučení psychiatra sa uvádza, že je žalobcovi vhodné prideliť asistenta a v prípade, keď aj napriek úprave medikácie budú pretrvávať samovražedné myšlienky, doporučuje hospitalizáciu (čl. 10).

26. Žalobca dňa 21.3.2019 navštívil psychologickú ambulanciu PhDr. W. S.. Zo záverov vyšetrenia vyplýva, že u žalobcu dominuje depresívna dekompenzácia ťažkého stupňa a je prítomná výrazná anxieta, sociálne stiahnutie a osobnostný regres. U žalobcu pretrváva znížená sebadôvera, nízka frustračná tolerancia, psychosomatické napätie. U žalobcu je prítomný strach z budúcnosti a neistota (čl. 234 spisu).

27. Z prepúšťacej správy Nemocnice s poliklinikou sv. Barbory Rožňava, a.s. v Rožňave jej psychiatrického oddelenia zo dňa 12.3.2021 vyplýva, že žalobca bol opakovane hospitalizovaný odo dňa 2.3.2021 do 12.3.2021 (čl. 232 spisu).

28. Podľa ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

29. Podľa ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (1.7.2004) a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi ( o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom).

30. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004.

31. Podľa ust. § 1 citovaného zákona tento zákon upravuje

a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len „územná samospráva“) za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

32. Podľa ust. § 2 citovaného zákona na účely tohto zákona

a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, b) orgán verejnej moci je 1. štátny orgán, 2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

33. Podľa ust. § 3 ods. 1 a ods. 2 citovaného zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

34. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.

35. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. f) citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

36. Podľa ust. § 5 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

37. Podľa ust. § 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 citovaného zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

38. Podľa ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa ) a a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa ) .

39. Podľa ust. § 9 ods. 3 citovaného zákona pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom.

40. Podľa ust. § 9 ods. 4 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

41. Podľa ust. § 15 ods. 1, ods. 2 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

42. Podľa ust. § 16 ods. 1 citovaného zákona zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

43. Podľa ust. § 16 ods. 4 citovaného zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

44. Podľa ust. § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

45. Podľa ust. § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

46. Podľa ust. § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

47. Podľa ust. § 17 ods. 4 citovaného zákona výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

48. Podľa ust. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.

49. Podľa Článku 46 ods. 3 každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

50. Podľa Článku 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom:

a) zákonné pozbavenie slobody osoby po odsúdení príslušným súdom; b) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody z dôvodu nesplnenia rozhodnutia vydaného súdom v súlade 8 9 so zákonom alebo s cieľom zabezpečiť splnenie povinnosti stanovenej zákonom; c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne považované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní; d) pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia za účelom výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán; e) zákonné pozbavenie slobody osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov; f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

51. Súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právnu argumentáciu strán sporu, vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu, výsluchom svedkov, pripojeným trestným spisom vedeným okresným súdom Košice I pod sp.zn. a vec právne posúdil nasledovne:

52. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca označil v žalobe ako žalovanú Slovenskú republiku, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Žalobou sa domáha náhrady škody (majetkovej i nemajetkovej) podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v súvislosti so žalobcom označeným nezákonným rozhodnutím, za ktoré považuje uznesenie vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru Košice, Odboru kriminálnej polície so sídlom na Kuzmányho 8 v Košiciach vydané dňa 25.2.2014, ktorým podľa ust. vyšetrovateľ začal trestné stíhanie žalobcu z obzvlášť závažného zločinu podvodu formou účastníctva podľa ust. k ust. , , lebo na podklade zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že žalobca ako technický pracovník ústredia Slovenskej sporiteľne, a.s. s pracoviskom na Pribinovej ulici 4 v Košiciach poskytol dňa 28.2.2012 ďalším dvom obvineným a nestotožnenej osobe pomoc pri spáchaní trestného činu podvodu tým, že im po dohode bez vedomia a súhlasu zamestnávateľa poskytol k zinscenovanému obchodnému rokovaniu zasadaciu miestnosť na I. poschodí budovy pobočky Slovenskej sporiteľne a.s. na Pribinovej ulici 4 v Košiciach, čím výberom miesta obchodného rokovania na pôde Slovenskej sporiteľne a.s. a predstavením ďalšieho obvineného ako pracovníka ústredia Slovenskej sporiteľne a.s. utvrdili poškodeného v tom, že ide o seriózne obchodné rokovanie, o serióznu a regulérnu zákazku, ktorú mal uzatvoriť so serióznym obchodným partnerom - spoločnosťou DIPCOM s.r.o., ktorej mal byť v súvislosti s podpísanou zmluvou o dielo poskytnutý hneď úver na financovanie predmetu zmluvy o dielo, pričom celé obchodné jednanie a podpísanie zmluvného vzťahu so spoločnosťou DIPCOM s.r.o. sa nezakladalo na reálnom podklade, bolo zinscenované za účelom vylákania finančnej hotovosti od poškodeného, čím mu mala byť spôsobená škoda vo výške 500.000,- Eur (čl. 53 - 58 spisu). Za nesprávny úradný postup žalobca považuje stav, kedy prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I podal na neho obžalobu, ktorá bola doručená súdu dňa 10.9.2014 (čl. 43 - 49 spisu) a tiež odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Košice I zo dňa 9.2.2017 (čl. 24 - 27 spisu) proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 19.9.2016, sp.zn. , ktorým bol obžalovaný žalobca oslobodený spod obžaloby, pretože skutok nie je trestným činom (čl. 31 - 42 spisu).

53. Vzhľadom k tomu, že žalobcom označené rozhodnutie bolo vydané po nadobudnutí účinnosti o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (účinnosť nadobudol zákon dňa 1.7.2004), vychádzajúc z prechodného ust. citovaného zákona, súd po právnej stránke predmetnú vec posudzoval podľa tohto zákona.

54. Predtým ako súd pristúpil k meritórnemu prerokovaniu nároku žalobcu skúmal vecnú legitimáciu strán sporu, ktorou sa rozumie hmotnoprávny vzťah strany sporu k prejednávanej veci, pričom nositeľom aktívnej legitimácie je žalobca a pasívnej legitimácie žalovaný. Sporové strany musia disponovať vecnou legitimáciou. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav podľa hmotného práva, podľa ktorého strana sporu je subjektom práv alebo povinností, ktoré sú predmetom sporu. Nedostatok pasívnej legitimácie znamená, že niekto, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, nositeľom hmotnoprávnej

povinnosti nie je. Určenie právneho subjektu, ktorý v danom prípade je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti má zásadný význam z hľadiska určenia vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného.

55. V danom prípade je daná pasívna legitimácia Slovenskej republiky. Posúdenie, ktorý orgán je príslušný konať v mene štátu, má však len procesný význam z hľadiska predmetu sporu. Teda inak povedané označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciou štátu nesúvisí.

56. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať (ust. ). V prípade, že žalujúca strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania. Z ust. vyplýva, že súd je povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v žalobe - zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26.9.2012).

57. Súd tak musí z úradnej moci konať s tým štátnym orgánom, do ktorého kompetencie vec spadá, nakoľko povinnosť konať s takto oprávneným subjektom mu vyplýva priamo zo zákona.

58. Podľa ust. na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát.

59. Podľa ust. ak je stranou štát, v žalobe sa označuje uvedením jeho názvu a názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná.

60. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú fyzickým a právnickým osobám nezákonným konaním svojich orgánov ich rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom vyplýva z a predstavuje integrálnu súčasť práva jednotlivca na súdnu ochranu. Podmienky odškodňovania ustanovuje zákon č. 514/ 2003 Z. z. v znení o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (predtým to bol o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinný do 30. 6. 2004).

61. Ustanovenie o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov upravuje, ktorý orgán koná v mene štátu, čo vyplýva aj zo samotného znenia tohto ustanovenia „ Orgán konajúci v mene štátu.“

62. Podľa ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa , koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a

1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.

63. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. f) citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

64. Vyššie citované zákonné ustanovenia určujú nielen vecnú legitimáciu štátu ako subjektu zodpovedného za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, ale určujú aj štátny orgán, ktorý v mene štátu koná, konkrétne v ust. § 4 citovaného zákona, pričom v mene štátu koná vždy iba jeden štátny orgán uvedený v ust. § 4 v závislosti od charakteru uplatneného nároku.

65. Súd sa preto prioritne zaoberal otázkou, ktorý z orgánov štátu je oprávnený konať v mene štátu. Vzhľadom na dikciu ust. , ktoré diferencuje viacero orgánov konajúcich v mene štátu, sa súd musel zaoberať, či v danom prejednávanom prípade je orgánom konajúcim v mene Slovenskej republiky Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky alebo Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.

66. Už vyššie citovaným bol novelizovaný , pričom zákon nadobudol účinnosť dňa 1.1.2013. Keďže novelou nebolo dané prechodné ustanovenie, a ide o predpis, ktorý upravuje zastupovanie Slovenskej republiky, tak sa bude aplikovať aj na daný prípad a pre určenie príslušného orgánu sa uplatní zásada lex posterior derogat legi priori.

67. Do novelizácie zákona č. 514/ 2003 Z. z. zákonom č. 412/ 2012 Z. z. bola povinnosť Ministerstva vnútra vymedzená tak, že koná v mene štátu vtedy, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán policajného zboru. Oprávnenie a povinnosť Generálnej prokuratúry konať za štát bola vymedzená v súčasnosti účinnom znení zákona. Za právneho stavu pred novelizáciou ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/ 2003 Z. z. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 30.3.2011 vyslovil názor, že vo veci náhrady škody spôsobenej v trestnom konaní v štádiu prípravného konania prichádza do úvahy ako orgán konajúci v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, pričom z hľadiska určenia, ktorý z nich je v tom ktorom prípade orgánom konajúcim v mne štátu je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a ak žiadosť bola podaná na oboch z nich, je príslušným ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý. Zákonom č. 412/ 2012 Z. z. bolo ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b/ zmenené tak, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky koná za štát, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. Zo samotného obsahu zmeny právnej úpravy aj z dôvodovej správy k vyplýva, že účelom novelizácie bolo precizovať príslušnosť orgánov verejnej moci v súvislosti so zodpovednosťou za nezákonné rozhodnutie a riešiť „kompetenčný spor“ medzi Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky v tých prípadoch, kedy škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní. Podľa novelizovanej právnej úpravy Ministerstvo vnútra koná za štát len v prípade, ak sú kumulatívne splnené podmienky uvedené v ust. zákona č. 514/ 2003 Z. z., teda ak 1. škodu spôsobil vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru, 2. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a 3. nepodal obžalobu príslušnému súdu.

68. Súd pri svojom rozhodovaní, ktorý orgán bude konať v mene štátu aplikoval nielen ust. § 4 citovaného zákona, ale najmä ustálenú judikatúru, pričom vychádzal aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.10.2015, sp.zn. , podľa ktorého „Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých je od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti.“

69. K ustáleniu tohto štátneho orgánu zo strany súdu došlo z dôvodu, že trestná vec žalobcu dospela na základe obžaloby prokurátora do štádia súdneho konania, ktoré skončilo jeho oslobodením spod obžaloby (rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 19.9.2016, sp.zn. v spojení s

uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 2.10.2017, sp.zn. , ktorým krajský súd zamietol odvolanie prokurátora vo vzťahu k obžalovanému žalobcovi vo vzťahu k oslobodzujúcej časti napadnutého rozsudku). Nakoľko v prípravnom konaní nedošlo k pochybeniu vyšetrovateľa, resp. iného povereného orgánu Policajného zboru, tieto orgány nevydali rozhodnutie, ktoré by bolo zrušené pre nezákonnosť, naopak sťažnosť obvineného žalobcu voči uzneseniu o vznesení obvinenia bola prokurátorom zamietnutá a vo veci bola podaná na súd obžaloba prokurátorom Okresnej prokuratúry Košice I dňa 28.8.2014 sp.zn. , je vylúčené, aby orgánom konajúcim v mene štátu bolo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ust. ).

70. Zhrnúc vyššie uvedený chronologický postup v trestnom konaní je zrejmé, že neboli naplnené zákonom stanovené podmienky v súlade s ust. a Škoda nevznikla v súvislosti s rozhodnutím súdu (písm. a), preto orgánom konajúcim v mene štátu nemôže byť Ministerstvo spravodlivosti. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky by bolo orgánom príslušným konať v mene štátu v tom prípade, ak by prokurátor nezamietol sťažnosť obvineného žalobcu proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a nepodal by vo veci obžalobu príslušnému súdu (písm. b).

71. Vzhľadom na vyššie citované ustanovenia a uvedené skutočnosti súd dospel k jednoznačnému záveru, že orgánom konajúcim v mene štátu je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.

72. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu majetkovej ujmy a náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca odôvodnil vznik škody nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom. V danom prípade za nezákonné rozhodnutie žalobca v žalobe označil uznesenie vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru Košice, Odboru kriminálnej polície so sídlom na Kuzmányho 8 v Košiciach vydané dňa 25.2.2014, ktorým podľa ust. začal trestné stíhanie žalobcu z obzvlášť závažného zločinu podvodu formou účastníctva podľa ust. k ust. , . 73. Za nesprávny úradný postup žalobca považuje stav, kedy prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I podal na neho obžalobu, ktorá bola doručená súdu dňa 10.9.2014 a tiež odvolanie prokuratora Okresnej prokuratúry Košice I zo dňa 9.2.2017 proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 19.9.2016, ktorým bol oslobodený spod obžaloby, pretože skutok nie je trestným činom.

74. Vo veci nebolo sporné, že uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru Košice, Odboru kriminálnej polície bolo žalobcovi vznesené obvinenie z obzvlášť závažného zločinu podvodu formou účastníctva podľa ust. k ust. , . Proti tomuto uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca dňa 6.3.2014 sťažnosť, ktorá bola uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Košice I zo dňa 28.4.2014 vydaným pod č.k. - 48 zamietnutá. Nebolo tiež v konaní sporné, že prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I podal na žalobcu Okresnému súdu Košice I obžalobu. Rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 19.9.2016 bol žalobca oslobodený spod obžaloby prokurátora z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 2.10.2017 zamietol odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Košice I vo vzťahu k obžalovanému žalobcovi k oslobodzujúcej časti napadnutého rozsudku. Rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 19.9.2016 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 2.10.2017 tak nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 2.10.2017. Žalobca ako poškodený podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím ako aj nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (čl. 6 spisu). Listom zo dňa 8.8.2018 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky žalobcu upovedomila, že ním uplatňovaný nárok na náhradu škody neuspokojí z dôvodu, že nie sú dané zákonné dôvody a zákonné podmienky na jeho uspokojenie (čl. 15 - 18). Trestné stíhanie žalobcu sa tak začalo dňa 25.2.2014 a skončilo dňa 2.10.2017.

75. Základnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v prípade nezákonného rozhodnutia sú existencia nezákonného rozhodnutia, vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

76. Prostredníctvom práv priznaných Slovenská republika poskytuje ústavnú záruku, že orgán verejnej moci bude o právach oprávnených osôb rozhodovať v súlade so zákonom, a že postup uskutočnený v mene orgánu verejnej moci bude správny. V prípade odklonu od tejto záruky Slovenská republika určuje, že poškodená osoba dostane náhradu za spôsobenú škodu. Účelom základných práv zaručených nie je poskytnutie satisfakcie každému, komu orgán verejnej moci porušil jeho ochranu priznanú právnym poriadkom. Základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, aj základné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom sa vymedzuje a identifikuje so škodou.

77. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania, ak k takému rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení , ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu.

78. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa a túto nemožno odmietnuť len z dôvodu, že rozhodnutie o začatí trestného stíhania žalobcu bolo zákonné, pretože v tom čase nebol postup orgánov činných v trestnom konaní a neskôr postup súdu v rozpore so zákonom. Súd má za to, že uvedenú situáciu je nutné posudzovať extenzívne nielen v súlade s európskou judikatúrou a zásadami ústavnoprávneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je striktne povinný dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv.

79. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom. Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti. V preskúmavanej veci žalobca svoj nárok na náhradu škody odvodzoval z uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré neúspešne napadol dňa 6.3.2014 sťažnosťou. Jeho trestné stíhanie skončilo oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 19.9.2016, ktorým bol oslobodený spod obžaloby prokurátora z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 2.10.2017 zamietol odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Košice I proti rozsudku Okresného súdu Košice I, a preto rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 19.9.2016 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 2.10.2017 nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 2.10.2017.

80. Keďže toto uznesenie o vznesení obvinenia nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa ust. § 4 ods. 1 citovaného zákona, bolo potrebné zaoberať sa otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska ust. § 6 citovaného zákona rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Pri posudzovaní uvedenej otázky treba vziať do úvahy, že po oslobodení spod obžaloby neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to už bezpredmetné. Záporná odpoveď na položenú otázku by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v citovanom zákone. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe, bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie, by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia, aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú.

81. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, čo je základná podmienka pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, tak ako to vyplýva z dikcie ust. § 6 ods. 1 citovaného zákona.

82. Vyššie uvedený výklad predstavuje už ustálenú súdnu judikatúru a súdnu prax. Skutočnosť, že nedošlo (resp. objektívne nemohlo dôjsť) k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť alebo nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok celého trestného stíhania. Zhrnúc uvedené súd konštatoval, že v danom prípade je splnená prvá základná podmienka pre záver o zodpovednosti štátu.

83. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania voči jeho osobe v celkovej výške 24.200,- Eur, súd pri určovaní rozsahu náhrady škody a to nároku na úhradu nemajetkovej ujmy žalobcu vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia postupoval podľa ust. až 4 , ktorý nadväzuje na všeobecnú občianskoprávnu úpravu zakotvenú v v znení neskorších právnych predpisov, v zmysle ktorej v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú poškodenému subjektu, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch. Pokiaľ však je možné dosiahnuť náhradu nemajetkovej ujmy iným spôsobom ako už spomínanou peňažnou náhradou, právna úprava dáva prednosť práve tejto inej forme náhrady. Zmysel právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu má spočívať v tom, aby každá škoda spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu, bola primerane odčinená. Ust. zakladá nárok poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy a to bez ohľadu na to, či zároveň vznikla škoda (skutočná škoda či ušlý zisk). Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného (nie je spojená so znížením majetkového stavu, či jeho nezvýšením) a vedľa nepriaznivých dôsledkov vyvolaných neprimeranou dĺžkou súdneho konania resp. trestného stíhania, môže zahŕňať aj iné negatívne dopady nesprávneho úradného postupu, či nezákonného rozhodnutia, najmä do osobnostnej integrity poškodeného. Peňažná kompenzácia je v zákone označená za spôsob subsidiárneho odškodnenia, ktoré nastupuje vtedy, ak nie je možné vzniknutú nemajetkovú ujmu nahradiť inak, t.j. kedy dostačujúcim prostriedkom nápravy by nebolo len obyčajné konštatovanie porušenia práva.

84. Je nepochybné, že trestné stíhanie fyzickej osoby, najmä ak je obvinená zo závažného zločinu, predstavuje závažný zásah od osobnostných práv fyzickej osoby chránených ust. . Každé trestné stíhanie predstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných práv vymenovaných v článku 10 Listiny základných práv a slobôd a to napriek tomu, že vo všeobecnosti platí, že takéto obmedzenie je legitimované verejným záujmom na ochrane spoločnosti pred páchateľmi trestnej činnosti. Súdna judikatúra už viackrát vyslovila názor, že trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dôsledky pre osobný život a životný osud jednotlivca. Na tohto je okamihom zastavenia trestného stíhania resp. okamihom oslobodenia spod obžaloby síce potrebné pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Trestné stíhanie tak zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a rovnako ako porušenie práva na osobnú slobodu garantovaného článkom 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je spôsobilé obmedziť či porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti osobnej cti a dobrej povesti tak, ako je garantované v čl. 10 Listiny základných práv a slobôd.

85. Ľudská dôstojnosť predstavuje najvyššiu hodnotu v základoch celého právneho systému i ústavného poriadku a je možné ju preto považovať za konečný účel právneho poriadku. Tým sa stáva objektívnou ústavnou kategóriou a pôsobí vo vzťahu k ostatným inak nehierarchicky usporiadaným základným právam ako hodnota nadradená a s ohľadom na to je potrebné akýkoľvek zásah či zníženie ľudskej dôstojnosti vnímať ako zásah veľmi závažný a teda, ťažko reparovateľný. Ľudská dôstojnosť je totiž hodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami či spoločenskými normami, je úplne nenahraditeľná iným statkom a tým menej hodnotou vyčísliteľnou v peniazoch.

86. Trestné stíhanie žalobcu trvalo odo dňa 25.2.2014, kedy mu bolo vznesené obvinenie a skončilo dňa 2.10.2017 nadobudnutím právoplatnosti a vykonateľnosti oslobodzujúceho rozsudku v spojení s rozhodnutím krajského súdu o odmietnutí odvolania prokurátora.

87. V demokratickom a právnom štáte nemôže nastať situácia, kedy sa voči určitej osobe vedie takmer tri roky a sedem mesiacov trestné stíhanie, kedy je takáto osoba vystavená neustálym procesným úkonom zo strany orgánov činných v trestnom konaní (ako osoba obvinená, neskôr obžalovaná), toto sa nakoniec skončí zastavením trestného stíhania resp. oslobodením spod obžaloby z dôvodu, že skutok sa nestal, že osoba skutok nespáchala, prípadne, že skutok nebol trestným činom, pričom takejto osobe, napriek tomu, že bola po celú uvedenú dobu vystavená stresu, úzkosti a frustrácii, nebude priznané odškodnenie nemajetkovej ujmy.

88. Primárnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy je funkcia satisfakčná, čo znamená primerané, s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne a tým účinné vyváženie a zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Vzhľadom na to, že nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá odškodniť a jej rozsah nie je možné ani exaktne kvantifikovať a vyčísliť, namiesto nej je možné len poskytnutie zadosťučinenia.

89. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie.

90. Kritériá, na ktoré má súd prihliadať pri určení výšky peňažnej náhrady sú stanovené v ust. § 17 ods. 3 cit. zákona. Ide o normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá vyžaduje, aby súd s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil okolnosti významné pre určenie výšky náhrady. Prihliadať má najmä na dopad nezákonného rozhodnutia do osobnostnej sféry poškodeného nepriaznivosť jeho vplyvu na povesť poškodeného, jeho doterajší spôsob života a podobne. Výpočet je demonštratívny a nevylučuje, aby sa prihliadlo aj na iné okolnosti, pokiaľ budú považované za porovnateľne závažné. Je potrebné brať do úvahy aj závažnosť sporu pre účastníka samotného, či išlo o záležitosti osobného stavu alebo rodinnoprávne, prípadne pracovnoprávne.

91. V každom prípade však určenie výšky nemajetkovej ujmy súdom musí byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Úvaha súdu nemôže byť svojvoľná a nepreskúmateľná. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ust. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobkyni vzhľadom na jej postavenie v rodine, v spoločnosti a podobne (pozri R 21/1995, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. decembra 2012 sp. zn. ).

92. Z vykonaného dokazovania a to z výpovedí žalobcu a svedkov nepochybne vyplynulo, že samotné trestné stíhanie negatívne ovplyvnilo osobný, pracovný, spoločenský a rodinný život žalobcu, ako aj jeho najbližších rodinných príslušníkov, a teda v dôsledku trestného stíhania došlo k negatívnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu na ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti. Je nepochybné, že z dôvodu začatia trestného stíhania resp. v priamej súvislosti s ním sa žalobcovi zmenil osobný, rodinný, spoločenský, pracovný život a došlo k výraznému zhoršeniu jeho zdravotného stavu, a preto dospel k záveru, že iba samotné konštatovanie porušenia práva by v danom prípade nebolo dostatočným zadosťučinením.

93. K priznanej výške nemajetkovej ujmy súd uvádza, že moderná európska judikatúra povinnosť dokazovať nemajetkovú ujmu už nevyžaduje a pomaly ale isto ju opúšťa aj naša judikatúra. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. spočíva právo na súkromie v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. Porušením práva na ochranu súkromia pritom nie je len neoprávnené získavanie vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale aj neoprávnené rozširovanie týchto poznatkov a vedomostí. Dôsledkom neoprávneného zásahu do práva na súkromie môže byť zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, pritom však tento dôsledok nie je jediným právom požadovaným prejavom závažnosti ujmy

spôsobenej fyzickej osobe. Z uvedeného dôvodu ani nevzniká osobe, ktorej bola spôsobená ujma, procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom uznesení tiež prejudikoval, že dôvody priznania nemajetkovej ujmy uvedené v ust. sú uvedené len demonštratívne. Jedinou podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je, že nemateriálne zadosťučinenie sa nezdá postačujúce. Trendom sa tak stáva skutočnosť, že nemajetková ujma vzniká už samotným porušením, resp. zásahom do oblasti práv a slobôd každého človeka. Preto nie je potrebné demonštrovať, že takýto zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám, príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila dôstojnosť človeka v očiach iných. Takýto prístup označuje Európsky súd pre ľudské práva za príliš formalistický (porovnaj rozhodnutie ESĽP vo veci Danev c. Bulharsko z 2.9.2010, sťažnosť číslo 9 411/05, ).

94. Aj napriek uvedenému súd aj v tejto časti na návrh žalobcu vykonal rozsiahle dokazovanie, ktorým bolo preukázané splnenie aj ďalších predpokladov, t.j. vznik škody a príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním žalobcu, ktoré sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom a touto škodou.

95. Z vykonaného dokazovania totiž nepochybne vyplynulo, že trestné stíhanie žalobcu negatívne ovplyvnilo jeho osobný, rodinný, spoločenský a pracovný život. V súvislosti s trestným stíhaním a len pod tlakom týchto okolností pristúpil žalobca k uzavretiu Dohody o ukončení pracovného pomeru s jeho vtedajším zamestnávateľom Slovenskou sporiteľnou, a.s., pričom sa toto udialo v čase, kedy mohol dosiahnuť vrchol svojho kariérneho a odborného rastu. V tomto období sa žalobca taktiež politicky angažoval, kedy sa vyžaduje bezúhonnosť, ale aj spôsobilosť etická a morálna a tým, že sa začalo viesť voči nemu trestné stíhanie boli všetky tieto dovtedy vyzdvihované a akceptované vlastnosti žalobcu zdegradované. Vôbec nie je zanedbateľná skutočnosť, že v období trestného stíhania a aj doposiaľ si žalobca nedokázal nájsť vhodnú prácu, uplatnenie zodpovedajúce jeho vysokoškolskému vzdelaniu ekonomického zamerania a jeho doterajším skúsenostiam. V ťaživej finančnej situácii, kedy bola na neho finančne odkázaná celá jeho rodina, teda manželka a študujúce deti pochádzajúce z jeho manželstva, žalobca pracoval na dohody o vykonaní práce, resp. na základe uzavretých pracovných zmlúv na pozíciách absolútne neadekvátnych jeho kvalifikácii, a to napr. na pozícii nočného strážnika v kameňolome, na pozícii predavača a skladníka vo veľkosklade ovocia a zeleniny, pričom podľa ním predložených listinných dôkazov (pracovné zmluvy, dohody o vykonaní práce, daňové priznania, potvrdenia o vyplatení nemocenských dávok) dosahoval príjem, ktorý bol len ťažko porovnateľný s príjmom, ktorý dosahoval pred začatím trestného stíhania, a preto sa dostal do veľmi zložitej finančnej situácie. Táto nepriaznivá finančná situácia v rodine žalobcu primäla si finančné prostriedky požičiavať, ktorá skutočnosť tiež bola preukázaná výpoveďou brata žalobcu MUDr. N. Q.D., ktorý žalobcovi poskytol približne sumu 15.000,- Eur. Finančná núdza a potreba zabezpečiť rodinu žalobcu prinútila žalobcu tiež vypovedať zmluvy o stavebnom sporení uzavreté v prospech jeho detí Q. Q. a O. Q. a vypovedať poistnú zmluvu, ktorú žalobca uzavrel v AXA životní pojišťovna a.s.. V pracovnej oblasti žalobcu možno konštatovať, že trestné stíhanie veľmi negatívne poznačilo profesný život žalobcu a iný dôvod ako vedené trestné stíhanie, pre ktoré došlo k ukončeniu jeho pracovného pomeru so zamestnávateľom Slovenskou sporiteľnou, a.s., neexistoval. Možno uzavrieť, že žalobca stratil v období trestného stíhania a aj po jeho uzavretí reálne možnosti kvalitnejšieho pracovného uplatnenia, čím sa zmenila výrazne kvalita jeho života.

96. Vykonaným dokazovaním najmä výsluchom manželky žalobcu, jeho detí a brata žalobcu bolo tiež jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že trestné stíhanie žalobcu zanechalo obrovskú nepriaznivú stopu na fyzickom a psychickom zdraví žalobcu. Žalobca dovtedy nebol nikdy trestne stíhaný. Viedol bezúhonný život, žil harmonickým a spokojným životom, udržiaval spoločenské vzťahy s priateľmi, známymi, bol úspešným vo svojom profesijnom a pracovnom zaradení. Je nepochybné a z listinných dôkazov a to psychiatrických a psychologických správ vyplýva, že trestné stíhanie žalobcu a kriminalizácia jeho osoby, strata zamestnania a stabilného príjmu vyvolali u žalobcu neistotu, stres, akútnu depresiu, úzkostné stavy a sociálnu izoláciu. Žalobca stratil zmysel svojho života a pod vplyvom zhoršujúceho sa psychického zdravotného stavu prevládli u neho, a to aj napriek včasnej ambulantnej a ústavnej psychiatrickej starostlivosti, samovražedné myšlienky. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou je možné predpokladať, že trestné stíhanie a následné vzniknuté okolnosti, ktoré trestné stíhanie žalobcu vyvolalo, zanechalo nenávratné negatívne následky

na fyzickom zdraví a na psychike žalobcu, pre ktoré sa doposiaľ žalobca lieči, a nie je u žalobcu taktiež perspektíva, že by v blízkej budúcnosti táto psychiatrická liečba bola vôbec ukončená. Uvedený zásah bol v konaní preukázaný, nejde len o tvrdenia žalobcu ako namieta žalovaná, nakoľko z predložených lekárskych správ neštátnej psychiatrickej ambulancie MONESA s.r.o., Nemocnice s poliklinikou sv. Barbory Rožňava, a.s. v Rožňave, výsledkov psychologického vyšetrenia v psychologickej ambulancii PhDr. W. S. je zrejmé, že vážne psychické problémy žalobcu vznikli práve v dôsledku trestného stíhania vedeného proti žalobcovi. Na viacerých miestach lekárskych správ je konštatované, že napriek intenzívnej ambulantnej psychofarmakologickej a psychoterapeutickej liečbe, ako aj viacerým jeho hospitalizáciám na psychiatrickom oddelení Nemocnice s poliklinikou sv. Barbory Rožňava, a.s. v Rožňave sa nepodarilo u žalobcu dosiahnuť remisiu ťažkej a pretrvávajúcej depresívnej poruchy, nepodarilo sa dosiahnuť zmeny jeho pesimistickej vízie do budúcnosti so suicidálnymi sklonmi. Opakovane psychiatri v správach poukazujú na skutočnosť, že u žalobcu je vplyvom jeho psychiatrickej diagnózy (F 06.3 Organická afektívna porucha ťažká a F 33.3 Periodická recidivujúca depresívna porucha s psychotickými príznakmi) výrazne znížený adaptačný a výkonový potenciál, a z tohto dôvodu nie je u neho ani predpoklad systematickej zárobkovej činnosti. Rovnako bola u žalobcu konštatovaná znížená frustračná tolerancia s dopadom na zníženú kvalitu života a nevyhnutnosť pridelenia asistenta.

97. Úlohou súdu v tomto konaní bolo aj vyhodnotiť, či zhoršujúce očné problémy a následne aj operačne realizovaná enukleácia oka dňa 20.5.2016 bola v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním žalobcu.

98. Sporové konanie je ovládané tzv. prejednacou zásadou. Uvedená zásada určuje, že procesnú zodpovednosť za zistenie skutkového stavu majú sporové strany a nie súd. Prejednacia zásada znamená, že sú to strany sporu, ktoré majú povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú, a ktorých z toho dôvodu postihuje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno.

99. Civilné sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy. To znamená, že súd vychádza len z tých skutočností, ktoré strany sporu v konaní tvrdili. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Prídavok „skutkové“ zvýrazňuje, že sa nejedná o tvrdenia právne. Strany sporu totiž nie sú v súlade s princípom „súd pozná právo“ povinné uvádzať právne posúdenie veci. Sú však povinné - pokiaľ sa nechcú vystaviť riziku straty sporu - uvádzať skutkové tvrdenia. V intenciách uvedeného súd konštatuje, že žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené právo, resp. právom chránený záujem. Žalovaný je povinný (za predpokladu, že chce byť úspešný v spore) tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Z toho vyplýva, že v spore nedokazuje iba žalobca, ale v závislosti od procesnej situácie môže dochádzať k presunu bremena tvrdenia a dôkazného bremena na žalovaného

100. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že očné problémy mal žalobca od narodenia, ako štvorročný bol trikrát operovaný v Olomouci v Českej republike, a teda je zrejmé, že očné problémy žalobcu nezačali v období trestného stíhania žalobcu. Aj keď trestné stíhanie nebolo naštartovaním, resp. príčinou očných zdravotných problémov žalobcu, v časovej a dejovej súvislosti (lekárska správa zo dňa 20.5.2016) možno predpokladať, že prašné, rizikové pracovné prostredie v kameňolome, kde žalobca pracoval ako nočný strážnik, bolo práve tou bezprostrednou príčinou, ktorá mala za následok zhoršenie zdravotného stavu žalobcu a následne aj realizovaný operačný zákrok. Podporne súd uvádza, že túto skutočnosť v konaní potvrdil aj brat žalobcu pôsobiaci ako súdny znalec a lekár, ktorý uviedol, že k rapídnemu zhoršeniu očných problémov žalobcu došlo v období, kedy žalobca pracoval v kameňolome. Aj v tomto prípade platí, že ak žalovaná mala pochybnosti o kauzálnej súvislosti medzi trestným stíhaním a vznikom nemajetkovej ujmy spočívajúcej v zásahu do zníženia kvality života žalobcu absolvovaním operácie oka a s tým spojených zdravotných ťažkostí žalobcu, bolo v dôsledku prenesenia dôkazného bremena na žalovanej, aby preukázala v rámci svojej procesnej obrany, neexistenciu tejto súvislosti (napr. aby navrhla znalecké dokazovanie). Možno tak uzavrieť, že zlé pracovné podmienky boli práve tou príčinou, ktorá mala za následok uvedený zdravotný problém žalobcu.

101. Z výpovedí žalobcu a svedkov mal tiež súd za preukázané, že k zásahu do práv žalobcu došlo nepochybne v jeho osobnom a rodinnom živote. Nezákonné trestné stíhanie poznačilo aj rodinný život žalobcu, v rodinnom živote žalobcu sa po začatí trestného stíhania zmenilo takmer všetko. Žalobca sa stal uzavretý, o problémoch s manželkou spočiatku vôbec nekomunikoval a v dôsledku nedostatočného

príjmu žalobcu sa s manželkou často hádali, v ich manželskom vzťahu panovalo napätie a nervozita, čo vyústilo aj do ich vzájomného odcudzenia a intímne spolu už vôbec nežijú. V dôsledku psychických a zdravotných problémov žalobcu obmedzili stretávania sa s priateľmi, so známymi, prestali spolu tráviť čas a dovolenky, vyhýbali sa bežným rodinným aktivitám. Stretávanie obmedzili len na spoločne strávený čas s bratom žalobcu, ktorý psychicky a finančne rodine v tom čase pomáhal. Manželka žalobcu uvažovala aj o podaní návrhu na rozvod manželstva, avšak z morálnych dôvodov túto situáciu ustála, návrh na rozvod manželstva nepodala a o žalobcu sa doposiaľ s ohľadom na jeho zlý zdravotný a psychický stav stará. Podľa tvrdení žalobcu aj jeho manželky ide však v súčasnosti o formálny zväzok, nakoľko medzi nimi už absentuje potrebná citová väzba, nevyhnutná pre udržanie manželského spolužitia. Zmenené správanie žalobcu a napätú rodinnú atmosféru negatívne vnímali aj deti žalobcu. Obe deti trávili čas mimo domova, staršia dcéra uprednostňovala pobyt na internáte a mladšia dcéra trávila čas so svojim priateľom, u ktorého cez víkend prespávala, a to všetko najmä preto, aby sa vyhli hádkam medzi rodičmi. Tiež intenzívne citlivo vnímali otcovu beznádej, že nemôže finančne zabezpečiť ich potreby, a že vypovedal ich stavebné sporenia. Aby odbremenili finančný rozpočet rodiny, obe museli popri vysokoškolskom štúdiu brigádnicky pracovať.

102. Vykonaným dokazovaním najmä výsluchmi svedkov bolo tiež preukázané, že trestné stíhanie žalobcu negatívnym spôsobom ovplyvnilo aj vzťahy žalobcu so známymi, keď sa množstvo známych od žalobcu po prevalení informácie o tom, že je trestne stíhaný doslova odvrátilo a v podstate sa mu vyhýbajú. V tejto súvislosti súd musel prihliadnuť na skutočnosť, že predmetná kauza zasiahla do citlivej oblasti života žalobcu, do oblasti jeho občianskej bezúhonnosti, cti, vážnosti a dobrého mena a dobrej povesti. Žalobca sa v tom čase objektívne nevedel a nemohol proti takto šíreným informáciám brániť, stránil sa spoločnosti, utiahol sa do seba, obmedzil kontakty, stretával sa len s bratom, s ktorým má doposiaľ veľmi intenzívny vzťah. Na tomto mieste je však nutné poznamenať, že svedok T. K. vypočutý na pojednávaní neuveril, že by sa žalobca dopustil skutku, z ktorého bol obvinený a neskôr obžalovaný, nechcel so žalobcom styky z tohto dôvodu prerušiť.

103. V súvislosti s nemajetkovou ujmou žalobcu a na základe vyššie popísaných skutočností možno istotne a bez akýchkoľvek pochybností uviesť, že trestné stíhanie výrazne zasiahlo žalobcu a zanechalo negatívne následky na jeho osobnom, rodinnom a spoločenskom živote, na jeho fyzickom zdraví a výrazne nenávratne sa podpísalo najmä na jeho psychickom zdraví.

104. Súd opakuje a dopĺňa, že pokiaľ ide o kritéria náhrady, vzhľadom k právnej úprave, ktorá pri rozhodovaní o výške relutárnej náhrady neposkytuje súdom presné vodítka pre jej vyčíslenie, je potrebné prihliadať k judikatúrou ustáleným kritériám pre jej určenie. Ide o kritéria, ktoré možno posudzovať ako na strane poškodeného tak na strane škodcu (zodpovednej osoby).

105. Okolnosti na strane osoby zodpovednej (pôvodca zásahu), sú napr. jeho postoj (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a i.). Je úplne zreteľné, že postoj tejto osoby môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy poškodeným; ústretové správanie, ospravedlnenie, či prejavená ľútosť škodcu, môže zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak jeho ľahostajnosť, arogancia ju môže ešte prehĺbiť. Je nutné prihliadať aj na jeho majetkové pomery tak, aby bola daná možnosť reálneho uspokojenia priznaných nárokov [k zoznamu kritérií a ďalším okolnostiam vo vzťahu k tomuto druhu odškodneniu podrobnejšie najmä Švestka, J., Dvořák, J., Fiala, J. a kol. . Komentár. Zväzok VI. Praha: Wolters Kluwer, 2014, s. 1117-1120 (komentár k P. Vojtek) a k doktríne odškodnenie duševných útrap bližšie Hulmák, M. a kol. VI. Záväzkové právo. Osobitná časť (k -3014). Komentár. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2014, s. 1717-1723 (komentár k P. Bezouška)].

106. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôležitým aspektom to, aby jej výška odrážala všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Ústavný súd Českej republiky konštatuje, že pri určení výšky sumy relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež tým spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú sumy tejto náhrady prisúdenej v iných prípadoch, a to nielen v obdobných, ale aj v ďalších, v ktorých išlo o zásah do iných osobnostných práv, a to najmä do práva na ľudskú dôstojnosť. Inými slovami spôsobom, ako možno dosiahnuť relatívne spravodlivého vyčíslenie výšky relutárnej náhrady, je zohľadnenie súm priznaných v iných porovnateľných konaniach (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 22. decembra 2015).

107. V kontexte uvedeného žalovaná v spore ani len netvrdila, že sa ako pôvodca zásahu do osobnostných práv žalobcu žalobcovi ospravedlnila, nahradila mu škodu resp. prejavila nejakým spôsobom ľútosť. Aj v záverečnej reči žalovaná zotrvala na svojom právnom názore o neexistencii zákonných podmienok pre uspokojenie nároku na náhradu škody, a aj po vykonanom dokazovaní výsluchom svedkov vyjadrovala pochybnosti o existencii kauzálnej súvislosti medzi trestným stíhaním žalobcu a vznikom nemajetkovej ujmy. Úplne absurdne vyznela jej argumentácia v záverečnej reči, že vplyvom trestného stíhania síce v rodine žalobcu panovali akési rozpaky, ale rodina je naďalej súdržná.

108. Na druhej strane podľa názoru súdu, primeranosť nemajetkovej ujmy zároveň treba vždy posudzovať resp. určovať (okrem iného) aj v kontexte zohľadnenia ďalších právnych predpisov upravujúcich obdobnú problematiku ako napríklad ust. druhá veta , v zmysle ktorého ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiat násobku minimálnej mzdy. Limit odškodnenia je v tomto ustanovení aj pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy.

109. Aj keď súd prvej inštancie je viazaný ust. v znení účinnom odo dňa 1.1.2013, priznanie nemajetkovej ujmy vo výške vyššej ako výška odškodnenia obetí násilného trestného činu s následkami smrti (v súčasnosti 31.150 Eur, vychádzajúc zo o minimálnej mzde, kde bola určená výška minimálnej mzdy na r. 2021 ako suma 623,- Eur) by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Nemajetková ujma žalobcu totiž nie je väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

110. V kontexte uvedeného súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v uznesení zo dňa 24.7.2018 sp. zn. dospel k záveru, že všeobecný súd je povinný určiť primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej ne tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP.

111. V rámci voľnej úvahy je povinnosťou súdu posudzovať primeranosť nemajetkovej ujmy aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva (Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko), Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30. septembra 2013).

112. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla a aspoň týmto spôsobom prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu.

113. Zákonným kritériom pre priznanie nemajetkovej ujmy je konštatovanie, že samotné konštatovanie tejto skutočnosti nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného a zásah je takej intenzity, že poškodenému prináleží náhrada nemajetkovej ujmy, ktorej vznik musí preukázať poškodený, teda žalobca. Nemajetková ujma má byť určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Je podstatné, v akom rozsahu došlo k zásahu do práv a chránených záujmov fyzickej osoby práve v súvislosti s vedením trestného stíhania.

114. V danej súvislosti súd musí poukázať na obdobné rozhodnutia týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nezákonným úradným postupom napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 27.2.2019, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie vo veci, ktorým súd druhej inštancie potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice - okolie, ktorý uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.063,13 Eur titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 13.8.2018, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie vo veci, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie Okresného súdu Trenčín, ktorý rozsudkom uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 11.000,- Eur, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 26.1.2019, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie vo veci, ktorým súd druhej inštancie potvrdil rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota, ktorý rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.500 Eur, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 9.11.2017, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie vo veci, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- Eur, rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp.zn. zo dňa 16.1.2013, ktorým rozsudok Okresného súdu Ružomberok zmenil tak, že žalovanú zaviazal žalobcovi zaplatiť sumu 13.000,- Eur titulom nemajetkovej ujmy, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 31.5.2016, ktorým najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie vo veci, ktorým súd druhej inštancie potvrdil rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica, ktorý rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 17.600,- Eur, rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21.1.2016 sp.zn. , ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výše 7.420,- Eur, pričom samotné trestné stíhanie bolo vedené po dobu 9 rokov.

115. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, súd prvej inštancie má za to, že priznaná výška nemajetkovej ujmy v dôsledku trestného stíhania žalobcu vo výške 15.000,- Eur je primeraná aj s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Výška nemajetkovej ujmy je daná úvahou súdu. So zreteľom na vek poškodeného, jeho osobu, doterajší život (bezúhonnosť), závažnosť vzniknutej ujmy, závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, ktoré sa nepochybne zhoršilo, na výrazné zhoršenie zdravotného stavu súd považuje priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- Eur za primerané finančné zadosťučinenie.

116. Súd je toho názoru, že všetky vyššie uvedené následky, predstavujúce nemajetkovú ujmu, sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Vzťah medzi príčinou (nezákonným rozhodnutím) a následkami je priamy, bezprostredný; nebyť začatia trestného stíhania, tieto následky by nenastali.

117. Z tohto dôvodu súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- Eur a v prevyšujúcej časti uplatnenej nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobu zamietol.

118. Pokiaľ žalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj z nesprávneho úradného postupu prokurátora Okresnej prokuratúry Košice I, ktorý spočíval v podaní obžaloby na žalobcu a podania odvolania proti oslobodzujúcemu rozsudku týkajúceho sa obžalovaného žalobcu, súd nesprávny úradný postup orgánu činného v trestnom konaní v spore preukázaný nemal. Nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie sú dva pojmy, ktoré vymedzujú príčinu vzniku ujmy výkonom verejnej moci. Ide o samostatné skutkové podstaty zodpovednosti štátu za takúto ujmu, z čoho plynie zásada, že čo je nezákonným rozhodnutím, nemôže byť nesprávnym úradným postupom. V prípade, keď úradný postup nájde svoj odraz vo výroku rozhodnutia, nebude štát zodpovedať za spôsobenú ujmu z titulu nesprávneho úradného postupu, ale výlučne len titulom nezákonného rozhodnutia. V tejto súvislosti je pritom potrebné uviesť, že podľa ustálenej judikatúry, škoda spôsobená nesprávnym úradným postupom musí byť vyvolaná inou ako rozhodovacou činnosťou orgánu verejnej moci. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. : „...nie každá vada konania zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom totiž nezakladajú nedostatky či pochybenia v priebehu konania, ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia, a to ani za tej situácie, že tieto nedostatky mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia. Pokiaľ totiž orgán štátu zisťuje a posudzuje predpoklady pre rozhodnutie, zhromažďuje a hodnotí podklady pre rozhodnutie, právne ich posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu individuálneho správneho rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady tohto postupu nachádzajú svoj odraz v obsahu rozhodnutia a môžu byť posudzované len z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.“ V kontexte uvedeného ako nesprávny úradný postup je možné označiť taký postup orgánu verejnej moci, ktorý odporuje platným právnym predpisom a nenachádza svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí, teda ide o postup ktorý nie je rozhodnutím a nemá smerovať k vydaniu rozhodnutia (pozri aj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. a sp.zn. ).

Žalobca však ako nesprávny úradný postup označil postup prokuratúry, ktorý mal výstup v rozhodnutiach a to podanie obžaloby na súd a podanie odvolania prokurátorom proti rozhodnutiu súdu, ktoré úkony prokurátora však nemožno považovať za nesprávny úradný postup, keďže nešlo o konanie prokurátora v rozpore s platným právnym predpisom. Prihliadajúc k uvedenému právnemu názoru súd prvej inštancie nemal preukázaný nesprávny úradný postup orgánu činného v trestnom konaní v súvislosti podaním obžaloby na súd a podaním odvolania proti rozsudku Okresného súdu Košice I, ktorým žalobca bol oslobodený spod obžaloby prokurátora.

119. V prejednávanom prípade bolo tiež potrebné vyriešiť otázku, či boli splnené predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody žalobcovi titulom majetkovej ujmy v podobe úhrady trov právneho zastupovania v súvislosti s jeho nezákonným trestným stíhaním. V prejednávanom prípade si žalobca uplatnil náhradu skutočnej škody z dôvodu trov obhajoby vyplatených v trestnom konaní v sume 1.784,88,- Eur advokátovi JUDr. Z. U. a v sume 2.833,86 Eur advokátke JUDr. J. A., spolu vo výške 4.618,74 Eur.

120. Žalovaná nerozporovala tieto výdavky žalobcu, nenamietala ich neúčelnosť ani nehospodárnosť, teda možno právne uzavrieť, že vyplatenie odmeny za jednotlivé úkony právnej služby a jej výšky advokátom obžalovaného žalobcu v trestnom konaní nebolo medzi stranami sporné.

121. Súd tak vyhodnotil zistený skutkový stav v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami a dospel k záveru, že žaloba v časti uplatnenej majetkovej ujmy je dôvodná. Žalobca uniesol dôkazné bremeno pre priznanie nároku na náhradu škody titulom uplatnenej majetkovej ujmy, a to skutočnosť, že mu vznikla škoda titulom trov uhradených v trestnom konaní, ktorých výšku a uhradenie v spore preukázal listinnými dôkazmi.

122. Podľa ust. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

123. Podľa ust. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

124. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu, ktorej to priznáva zákon, náhradu týchto trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti so sporom musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu neexistoval spor pred všeobecným súdom.

125. Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je samo o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí zo dňa 6.2.1954 vo veci Beer proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 7.10.2004 vo veci Bauman proti Rakúsku (č. 30428/96, resp. 76809/01).

126. Zásada úspechu v spore sa premieta v ust. . Zásada úspechu v spore (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

127. V zmysle citovaného ust. v sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania. Súdna prax však ustálila, že aj za účinnosti podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno totiž žalobcu ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Na druhej strane niekedy strana sporu zámerne výšku plnenia nadhodnotia. Ako prevencia proti uvedenému je potom vhodným riešením rozhodnutie súdu, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne z prisúdenej sumy (nie sumy uplatnenej žalobou).

128. O trovách konania tak súd rozhodol v súlade s ust. a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy 4.618,74 Eur titulom majetkovej ujmy a z priznanej sumy 15.000,- Eur titulom nemajetkovej ujmy, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

129. Na záver súd uvádza, že vzhľadom na rozsah priznaných súm titulom náhrady škody a dodržanie formálneho postupu pri vyplácaní týchto peňažných nárokov Slovenskou republikou, súd uložil v súlade s ust. 232 ods. 3 žalovanej lehotu na plnenie 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti meritórneho rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v troch písomných vyhotoveniach.

Podľa ust. odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa ust. sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania ( ust. a ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).