Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_31S-2-2020.pdf
PDF · 296.53 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/2/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vargovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Krivdovej a JUDr. Martiny Brniakovej, v právnej veci žalobcu: NeoTec Martin, s.r.o., so sídlom Brezová 13, 036 01 Martin, IČO: 31 595 375, právne zastúpeného Hronček & Partners, s. r. o., so sídlom Kálov 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 248 327, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 102449767/2019 zo dňa 28.10.2019, takto
rozhodol:
Návrh žalobcu zo dňa 24.9.2021 na prerušenie správneho súdneho konania a podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa § 100 ods. 2 písm. a) a § 100 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v účinnom znení z a m i e t a .
Žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Daňový úrad Žilina, pobočka Námestovo (ďalej ako „správny orgán prvého stupňa“ alebo „správca dane“) rozhodnutím číslo: 101344612/2019 zo dňa 4.6.2019 (ďalej ako „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa“ alebo „rozhodnutie správcu dane“) vyrubil daňovému subjektu NeoTec Martin, s.r.o. (t.j. žalobcovi) rozdiel dane v sume 2485,08 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2014. Vo výroku svojho rozhodnutia správca dane ustálil daň vyrubenú podaným daňovým priznaním doručeným dňa 29.12.2014 v sume 20 196,19 Eur a daň zistenú správcom dane vo vyrubovacom konaní v sume 22 681,27 Eur. V odôvodnení rozhodnutia správca dane poukázal na skutočnosť vykonania daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až december 2014, január až december 2015 a na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobia roka 2014 a roka 2015, ktorá začala na základe oznámenia o daňovej kontrole zo dňa 13.3.2018. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený protokol č. 100355486/2019 zo dňa 4.2.2019 a protokol č. 100355487/2019 zo dňa 4.2.2019, ktorý bol daňovému subjektu zaslaný spolu s výzvou na vyjadrenie sa ku zisteniam uvedeným v protokole a daňovému subjektu doručený dňa 27.2.2019. V predložených dokladoch a záznamoch DPH za zdaňovacie obdobie november 2014 si žalobca uplatnil odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti MMBC Alfa, s.r.o., IČO: 45 470 936, so sídlom Jelenia 1, 811 05 Bratislava - mestská časť Staré Mesto (len „MMBC Alfa, s.r.o.“), a to:
- číslo 2014048, s dátumom vystavenia a dodania 3.11.2014 za tovar v texte vymedzený: Tovar 28-NT- Durkop, základ dane 4 149 Eur, z toho DPH 829,80 Eur, celkom spolu 4 978,80 Eur;
- číslo 2014050, s dátumom vystavenia a dodania 4.11.2014, pri vymedzení tovaru v texte: Tovar 28- NT-Durkop, základ dane 4 159,40 Eur, z toho DPH 831,88 Eur, spolu 4 991,28 Eur;
- číslo 2014053, s dátumom vystavenia a dodania 4.11.2014, za tovar v texte vymedzený: Tovar 28-NT- Durkop, základ dane 4 117 Eur, DPH 823,40 Eur, spolu 4 940,40 Eur, teda celkom v sume 14 910,48 Eur. Predmetné faktúry boli vystavené za tovar a ich prílohou boli príjemky na sklad. Správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia sumarizoval úkony realizované na preverenie uskutočnenia zdaniteľných obchodov dodávateľom MMBC Alfa, s.r.o. Dňa 22.5.2018 spísal s daňovým subjektom zápisnicu o ústnom pojednávaní, predmetom ktorého bolo podanie doplňujúcich informácií k dodávateľsko-odberateľským vzťahom i ohľadne kontroly DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2014 a január až december 2015. Konateľ daňového subjektu F.. Z. H. uviedol, že predmetom faktúr od spoločnosti MMBC Alfa, s.r.o. sú spotrebné a náhradné diely na ďalší predaj pre stroje na spracovanie koží, o čom môže dodať skladové karty. Daňový subjekt bol kontaktovaný ponukou subjektu MMBC Alfa, s.r.o., konkrétne pánom K. Z.. Daňový subjekt má s označeným dodávateľom uzatvorenú zmluvu. Dňa 7.6.2018 daňový subjekt doručil správcovi dane rámcovú zmluvu o dodávkach tovaru uzatvorenú dňa 14.2.2014 medzi daňovým subjektom a dodávateľom MMBC Alfa, s.r.o., pričom z článku II. tejto rámcovej zmluvy vyplýva dojednanie, na základe ktorého sa dodávateľ zaväzuje dodávať odberateľovi tovar podľa špecifikácie v konkrétnych objednávkach odberateľa a previesť na neho vlastnícke právo k tomuto tovaru. Odberateľ sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu.
Správca dane za účelom preverenia požadovaných skutočností nezasielal daňovému subjektu MMBC Alfa, s.r.o. výzvu na predloženie dokladov, nakoľko uvedený úkon vykonal Daňový úrad Žilina opakovane a bez odozvy daňového subjektu. Vzhľadom na to, že sídlo daňového subjektu MMBC Alfa, s.r.o. na adrese Jelenia 1, 811 05 Bratislava je iba virtuálnym sídlom, správca dane nemohol vykonať ani miestne zisťovanie za účelom preverenia požadovaných skutočností v zmysle dožiadania. Z výpisu z obchodného registra subjektu MMBC Alfa, s.r.o. mal správca dane zistené, že v období od 23.3.2011 do 17.10.2016 bola konateľom uvedeného subjektu pani F. Z. S., v období od 17.10.2016 do 04.6.2018 pán Y. G. a súčasným konateľom od 4.6.2018 je T. J. Z., U. E. XX, P. N. H. a J.. Dňa 4.9.2018 bola spísaná so svedkom pani F. Z. S. zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101718015/2018. Za daňový subjekt sa uvedeného ústneho pojednávania nik nezúčastnil. Menovaná si nespomenula, akých odberateľov a dodávateľov mala spoločnosť MMBC Alfa, s.r.o. Spoločnosť mala kancelárske priestory v sídle spoločnosti, skladové priestory nemala, nemala ani zamestnancov, v spoločnosti „robil manžel“ K. Z.. Účtovníctvo subjektu MMBC Alfa, s.r.o., ktoré ona k dispozícii nemá, viedol pán E.. Nespomenula si kto, komu, kedy a kde odovzdal účtovné a daňové doklady spoločnosti MMBC Alfa, s.r.o. Bol to však asi pán E., ona nie. Vo vzťahu subjektu NeoTec Martin, s.r.o. uviedla, že tento ani moc nepozná, vie, že MMBC Alfa, s.r.o. s týmto subjektom spolupracovala, ale nevie, v akom období, nespomína si. Sama s touto spoločnosťou nekomunikovala, komunikoval s nimi jej manžel. Ten bol splnomocnený na konanie za MMBC Alfa, s.r.o. v období, keď bola ona konateľom a konal za tento subjekt, keď bola ona mimo republiku. Na účtovnícke úkony bol splnomocnený F.. K. E.. Vo vzťahu k subjektu NeoTec Martin, s.r.o. dodala, že vie, že sú z Martina, kontaktoval sa s nimi manžel a vie, že robia nejaké nože, stroje, náhradné diely. Vo vzťahu k predmetným faktúram uviedla, že podpis na nich nie je jej, boli vystavené na základe dodacích listov a odovzdané boli väčšinou osobne manželom K. Z.. Vo vzťahu k otázke, či má spoločnosť MMBC Alfa, s.r.o. predmetné faktúry zaúčtované v účtovníctve a zaevidované v záznamoch DPH za príslušné zdaňovacie obdobia a či vie predložiť účtovný denník, hlavnú knihu a záznamy DPH za príslušné zdaňovacie obdobia uviedla, že myslí, že áno, ak sú vystavené, tak určite áno, účtovníctvo ona nemá. Na otázku, akým spôsobom bol tovar, ktorý je predmetom jednotlivých faktúr odovzdaný spoločnosti NeoTec Martin, s.r.o. za spoločnosť MMBC Alfa, s.r.o. uviedla, že myslí, že to bolo buď v Bratislave v sídle spoločnosti alebo v Martine, v sídle spoločnosti NeoTec, s.r.o. myslí, že tovar bol odovzdaný osobne asi osobným autom, odovzdával ho manžel a kto tam bol za spoločnosť NeoTec Martin, s.r.o. uviesť nevedela. Vo vzťahu ku skutočnosti, odkiaľ MMBC Alfa, s.r.o. tovar nadobudla (tovar, ktorý je uvedený na predmetných faktúrach) uviedla, že nevie. V termíne do 7.9.2018 mala pani F. Z. S. predložiť doklady týkajúce sa obchodného vzťahu spoločnosti MMBC Alfa, s.r.o. a žalobcu, avšak žiadne doklady správcovi dane a ani žiadne vyjadrenie nepredložila. V nadväznosti na skutočnosť, že pani F. Z. S. sa vyjadrila v tom smere, že za subjekt MMBC Alfa, s.r.o. v čase, keď ona bola mimo republiku, bol splnomocnený na konanie jej manžel pán K. Z., vykonal správca dane úkony za účelom zabezpečenia výsluchu svedka pána K. Z., ktorý sa uskutočnil dňa 13.11.2018, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní číslo 102234702/2018. Menovaný ako svedok uviedol, že spoločnosť MMBC Alfa, s.r.o. v roku 2014 a v roku 2015 vykonávala ako svoju činnosť prenájom nehnuteľností, obchodnú činnosť, sprostredkovanie obchodu, všetko podľa výpisu z obchodného registra. Uviedol, že nevie predložiť splnomocnenie, ktorým bol splnomocnený svojou manželkou - konateľkou subjektu MMBC Alfa, s.r.o. na konanie za tento subjekt, pričom sa podľa neho
jednalo o generálnu plnú moc, ktorá nebola zrušená. Vo vzťahu k odberateľom a dodávateľom subjektu MMBC Alfa, s.r.o. v roku 2014 a 2015 uviedol, že medzi nich patril napríklad i subjekt žalobcu alebo subjekt IZOSELL Bratislava - dodávateľ. Poznal pána H. a pána V.. Kontaktoval ich s ponukou. Potvrdil, že bola podpísaná rámcová zmluva, na základe ktorej sa realizovali objednávky a následne ich plnenie medzi žalobcom a subjektom MMBC Alfa, s.r.o. Zmluvu sám podpisoval. Predmetom dodávok boli náhradné diely na šijacie stroje a pre textilný a kožiarsky priemysel. Platilo sa v hotovosti cez registračnú pokladňu. Doklady - účtovné doklady vystavoval pán E.. Tovar bol odovzdaný priamo v sídle spoločnosti NeoTec Martin, s.r.o., teda na adrese Brezová 13, Martin. Boli dodacie listy, skontrolovali sa kusy a druh tovaru, podpísal sa dodací list, dala sa faktúra. Tovar odovzdával pán K. Z. a preberal ho pán H. alebo zamestnanci spoločnosti NeoTec Martin, s.r.o. Pokiaľ sa svedok mal vyjadriť ku skutočnosti, odkiaľ subjekt MMBC Alfa, s.r.o. nadobudol tovar, ktorý je predmetom jednotlivých faktúr, uviedol, že od jednotlivých dodávateľov a nevie, či jeden z nich nebol aj IZOSELL, pričom už si bližšie nepamätal. V nadväznosti na obsah svedeckej výpovede svedka pána Z. z Obchodného registra SR správca dane vo vzťahu ku subjektu IZOSELL, s.r.o. zistil, že tento je od 4.4.2016 zrušený a odo dňa 22.6.2016 vymazaný z obchodného registra. Zanikol v dôsledku zlúčenia s právnym nástupcom, ktorým sa stal subjekt QUATRO MONT, s.r.o., pričom tento subjekt od 4.7.2016 bol zrušený a dňom 18.8.2016 z obchodného registra vymazaný. Právnym nástupcom sa stala spoločnosť METROPOL SERVICE, s.r.o., ktorej konateľom je pán Y. G. a ten podľa údajov dostupných z obchodného registra bol od 17.10.2016 do 4.6.2018 aj konateľom subjektu MMBC Alfa, s.r.o. Správca dane prostredníctvom informačného systému finančnej správy vo vzťahu k subjektu MMBC Alfa, s.r.o. zistil, že tento nie je opakovane zastihnuteľný na adrese sídla, pričom všetky listové zásielky správcu dane na jeho sídlo podľa zápisu v obchodnom registri sa vrátili späť s uvedením poznámky poštového doručovateľa - zásielka neprevzatá v odbernej lehote. Z rovnakých zdrojov vo vzťahu k subjektu IZOSELL, s.r.o. správca dane zistil, že dňa 25.11.2015 vykonali zamestnanci správcu dane miestne zisťovanie na adrese sídla tejto obchodnej spoločnosti Jelenia 1, Bratislava a zistili, že má na označenej adrese sídla na poštovej schránke umiestnenej vo vestibule obytného domu uvedené svoje obchodné meno. Subjektu IZOSELL, s.r.o. poskytuje registračné sídlo spoločnosť Next Level Servis s.r.o., pričom na základe ich zmluvných vzťahov ide iba o poskytnutie registračného sídla a korešpondenčnej adresy na ulici Jelenia 1, Bratislava. Z informačného systému finančnej správy správca dane vo vzťahu k subjektu METROPOL SERVIS, s.r.o. zistil, že zamestnanci správcu dane vykonali dňa 11.11.2016 miestne zisťovanie v mieste sídla tejto spoločnosti a zistili, že na uvedenej adrese Mickiewiczova 18, Bratislava sa nachádza poschodový polyfunkčný obytný dom a ani na jednom zo zvončekov nachádzajúcich sa pri dverách do bytového domu sa nenachádza označenie spoločnosti METROPOL SERVIS, s.r.o. Správca dane vykonal úkony na zabezpečenie prítomnosti svedka Y. G. - konateľa subjektu METROPOL SERVIS, s.r.o. od 10.11.2011 do 9.2.2017 a konateľa subjektu MMBC Alfa, s.r.o. od 17.10.2016 do 4.6.2018, ktoré úkony však neboli úspešné. Dňa 10.12.2018 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní číslo 102527227/2018 o výsluchu svedka F.. K. E.. Za daňový subjekt sa tohto pojednávania nik nezúčastnil. Označený svedok uviedol, že pozná spoločnosť MMBC Alfa, s.r.o., viedol pre túto spoločnosť účtovníctvo, pozná i konateľku pani F. Z. S., manželku pána K. Z.. V spoločnosti MMBC Alfa, s.r.o. pracoval na živnosť, nebol zamestnaný. Nevie, či bol subjektom MMBC Alfa, s.r.o. splnomocnený pán K. Z.. Svedok sa na činnosti spoločnosti nijako nepodieľal, viedol účtovníctvo a nevie, kde boli podpísané zmluvy o prevode obchodných podielov pani Z. S. a kto bol prítomný pri podpísaní zmlúv. Vo vzťahu ku skutočnosti, kde sa aktuálne nachádza účtovníctvo spoločnosti MMBC Alfa, s.r.o. uviedol, že začiatkom roka 2017 odovzdával doklady v Martine pánovi G., ktorý bol konateľom po pani Z.. K tomu, akých odberateľov mal subjekt MMBC Alfa, s.r.o. v rokoch 2014 až 2017 uviedol, že určite to bol odberateľ NeoTec Martin, s.r.o., viac k obchodnej činnosti však nevie. Najväčším dodávateľom bol IZOSELL, s.r.o. Potvrdil, že v rokoch 2014 až 2016 subjekt MMBC Alfa, s.r.o. nejaký tovar pre žalobcu dodával. Sám účtoval faktúry, priamo pri dodaní tovaru firme žalobcu nebol. Pán Z. mu priniesol objednávku s požiadavkou, že je potrebné vystaviť faktúry a svedok akurát uvedené nahodil do systému, tovar mu nič nehovoril. Faktúry boli vystavené na základe objednávky, nevie, kto za NeoTec, s.r.o. tovar preberal. Pokiaľ ide o predmet fakturácie uviedol, že to boli nejaké súčiastky, pokiaľ má vedomosť, pre šijacie stroje, avšak zdôraznil, že je ekonóm. Názvy a čísla na faktúrach mu nič nehovorili. Pokiaľ mal uviesť, odkiaľ MMBC Alfa, s.r.o. predmetný tovar nadobudla, uviedol, že IZOSELL bol jediný dodávateľ takého tovaru. Správca dane skonštatoval, že daňový subjekt - dodávateľ je nekontaktný a preto nie je možné overiť tvrdenie kontrolovaného daňového subjektu. Poukázal na základnú zásadu obchodného práva - zásadu poctivého obchodného styku a základný predpoklad jasného fungovania podnikateľského subjektu, ktorý musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé
definičné znaky pojmu podnikania, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak mu takéto informácie chýbajú, ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka ochranu, to znamená pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v § 3 ods. 6 Daňového poriadku opodstatnené. Správca dane zdôraznil, že dôkazné bremeno podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku spočíva na daňovom subjekte. Skonštatoval, že vykonané dokazovanie preukázalo, že vecné plnenie z predložených faktúr nenastalo, predložené dôkazy sa ukázali ako nedôveryhodné, vystavené bez reálneho podkladu. Deklarované dodanie tovaru sa ukázalo len ako formálne, pričom k vecnému plneniu nedošlo. Všetky získané informácie a podklady súvisiace s preverovaním uskutočnenia zdaniteľného plnenia, že k dodaniu skutočne došlo, popierajú reálnosť uskutočnenia zdaniteľného plnenia spoločnosťou MMBC Alfa, s.r.o. pre kontrolovaný daňový subjekt, z ktorých si ako platiteľ dane uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty na základe vzniku daňovej povinnosti. Daňový subjekt nepredložil relevantný dôkaz o tom, že tovar fakturovaný predmetnými faktúrami bol dodaný spoločnosťou, ktorá je uvedená ako dodávateľ, čím nebola naplnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH (zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov - ďalej ako „zákon o DPH“). S poukazom na úpravu § 19 ods. 1, § 49 ods. 1 zákona o DPH skonštatoval, že ak daňová povinnosť nevznikla, nevzniklo ani právo na odpočítanie. Na základe týchto skutočností správca dane daňovému subjektu nepriznal právo na uplatnený odpočet, pretože toto právo nevzniklo u predmetných faktúr od spoločnosti MMBC Alfa, s.r.o. z dôvodu porušenia ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Pri reakcii na výzvu správcu dane podľa § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku, aby sa daňový subjekt vyjadril v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhol, aby v protokole boli uvedené vyjadrenia k nim, sa daňový subjekt vyjadril tak, že žiadne vyjadrenia a návrhy nečiní, následne dňa 23.1.2019 uviedol, že nesúhlasí so závermi správcu dane u firmy MMBC Alfa, s.r.o. Pri prešetrovaní obchodných vzťahov pán K. Z. za MMBC Alfa, s.r.o. potvrdil, že skutočne dodával a dodal predmet fakturácie. Potvrdenie týchto skutočností správca dane ignoroval z dôvodu nepredloženia účtovných dokladov, ktorými žalobca nedisponoval.
2. Na základe včas podaného odvolania žalobcu rozhodovalo Finančné riaditeľstvo SR (ďalej ako „odvolací správny orgán“ alebo „žalovaný“), ktoré rozhodnutím číslo: 102449767/2019zo dňa 28.10.2019 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) potvrdilo rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. Žalovaný opisujúc skutkové závery správcu dane skonštatoval, že na základe zistení vyplývajúcich z dokazovania nebolo preukázané, že k dodaniu tovaru došlo tak, ako je to deklarované na predmetných faktúrach, nakoľko sa nepreukázalo, že predmetný tovar bol spoločnosti NeoTec Martin, s.r.o. dodaný spoločnosťou MMBC Alfa, s.r.o., dôkazné bremeno bolo na odvolávajúcom sa (t.j. žalobcom), aby akýmikoľvek dôkazmi preukázal, že zaevidovanie predmetných faktúr vychádzalo z reálneho základu a tovar uvedený na predmetných faktúrach bol aj reálne dodaný uvedeným dodávateľom. Všetky získané informácie popierajú reálnosť uskutočnenia zdaniteľného plnenia spoločnosťou MMBC Alfa, s.r.o. pre žalobcu. Konkrétne k námietke vyhotovenia dvoch protokolov z daňovej kontroly poukázal žalovaný na úpravu podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku a zdôraznil, že predmetom daňovej kontroly boli viaceré dane aj viaceré zdaňovacie obdobia, pričom pri niektorých zdaňovacích obdobiach týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty (január 2014, február 2014, júl 2014, august 2014 september 2014, január 2015, máj 2015, jún 2015, august 2015 a september 2015) neboli zistené porušenia zákona. Vzhľadom k uvedenému správca dane postupoval v zmysle platnej legislatívy a vyhotovil a zasielal dva protokoly, t.j. jeden protokol bez zistení a jeden protokol so zisteniami, pričom za zdaňovacie obdobia v ktorých neboli zistené porušenie zákona vyhotovil protokol bez zistení č. 100355486/2019 zo dňa 4.2.2019 a zároveň vyhotovil protokol so zisteniami č. 100355487/2019 zo dňa 4.2.2019, ktorý bol odvolávajúcemu sa zaslaný spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 100400658/2019 zo dňa 7.2.2019. V súlade so zásadami daňového konania vykonal správca dane viacero úkonov k preukázaniu uskutočnenia zdaniteľných obchodov dodávateľmi uvedenými na preverovaných faktúrach. Správca dane zaslal výzvy spoločnostiam uvedeným ako dodávateľ na preverovaných faktúrach, výzvy súčasným aj bývalým konateľom týchto spoločnosti, využil inštitút dožiadania, požiadal o predloženie dôkazov, vypočul svedkov a vykonal aj iné úkony - nahliadnutie do systému dostupného správcovi dane, nahliadnutie do spisového materiálu z inej daňovej kontroly daňového subjektu NeoTec Martin, s.r.o., ústne pojednávania s daňovým subjektom. Pri všetkých úkonoch, ktoré správca dane vykonal počas výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade s hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi daňovými predpismi.
Správca dane nepreveroval kontrolné výkazy, nakoľko údaje v kontrolnom výkaze nie sú dôkazom o tom, že dodanie služieb a tovaru bolo uskutočnené spôsobom a dodávateľom uvedeným na faktúrach. Správca dane nespochybnil, že spoločnosť NeoTec Martin, s.r.o. dodala tovar pre svojich odberateľov v takom rozsahu, ako je deklarované na odberateľských faktúrach. Táto skutočnosť však nepreukazuje, že na tomto dodaní tovaru sa podieľala reálne aj spoločnosť MMBC Alfa, s.r.o., tak ako je to deklarované na faktúrach, pretože zistenia a dôkazy vykonané správcom dane z preverovania popierajú túto skutočnosť. Nie je povinnosťou správcu dane, ak vzniknú pochybnosti o osobe, ktorá je uvedená na faktúre ako dodávateľ, zisťovať, ktorý iný dodávateľ tovar dodal. Deklarované dodanie sa ukázalo len ako formálne, nebolo preukázané, že predmet uvedený na faktúrach od dodávateľov bol pravdivý a že dodávateľovi vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1, 2 zákona o DPH, ktorá po splnení ďalších zákonných podmienok zakladá nárok na odpočítanie dane u odberateľa v zmysle § 49 ods.1, 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Predloženie dokladov - faktúr, objednávok, dokladov o úhrade a podobne je len jednou z podmienok pre uznanie odpočítania dane, ale nie je tým preukázaná reálnosť obchodnej transakcie, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či plnenia deklarované v dokladoch boli aj reálne uskutočnené alebo nie. Pokiaľ žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, mal byť schopný preukázať, že deklarované transakcie boli reálne uskutočnené tak, ako boli deklarované, čo však nepreukázal. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením, že dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie dane bolo nepredloženie dokladov dodávateľskými spoločnosťami. Zároveň odvolací orgán poukázal i sám na základnú zásadu obchodného práva, a to zásadu poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že základným predpokladom pre riadne fungovanie podnikateľskej činnosti je, že podnikateľský subjekt musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne podnikateľskému subjektu chýbajú, potom takéto podnikanie nepožíva podľa § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu. Žalovaný zdôraznil, že na právne úkony bez riadneho podnikateľského dôvodu podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku sa neprihliada. Tiež zdôraznil, že správca dane predmetnú vec neposudzoval ako zneužitie práva alebo daňový podvod, ale neuznal odpočítanie dane z dôvodu porušenia zákona o DPH v súvislosti s priamym dodávateľom odvolávajúceho sa, t.j. uviedol, že došlo ku porušeniu § 49 ods. 1 zákona o DPH. Pokiaľ splnomocnený zástupca daňového subjektu poukazoval na rozsudky Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, je to neopodstatnené, pretože nebolo preukázané, že skutkový stav danej veci má prvky rovnaké ako v posudzovaných prípadoch vyplývajúcich z rozsudkov NS SR a Ústavného súdu SR. Odvolávajúci sa cituje z týchto rozhodnutí len všeobecné závery.
3. Podaním zo dňa 2.1.2020 podal žalobca včas všeobecnú správnu žalobu, ktorou navrhol preskúmať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného a následne tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca v úvode predloženej správnej žaloby namietol nesprávne právne posúdenie veci rozhodnutiami správnych orgánov a porušenie ustanovení o konaní, ktoré malo za následok nezákonné rozhodnutie. Konkrétne vymedzil nasledovné žalobné body:
- Žalobca uviedol, že dane je možné ukladať len na základe zákona, v ktorej časti poukázal na článok 59 ods. 2 Ústavy SR. Ak daňový úrad v priebehu daňovej kontroly alebo vyrubovacieho konania nepostupuje podľa zákona, nemôže byť zákonné ani jeho rozhodnutie. V tejto časti zdôraznil žalobca zásadu zákonnosti poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 zo dňa 18.9.2008 a ďalej poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. M-Sž doV 1/100 a rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 314/2015 zo dňa 16.12.2015, I. ÚS 238/06 zo dňa 16.12.2008. Zdôraznil, že zákonnosť rozhodnutia je podmienená zákonnosťou postupu a v tejto časti poukázal na závery podľa rozsudkov NS SR sp. zn. 6Sžf/13/2014, sp. zn. 3Sžfk/64/2017. Pri ukladaní daní sa nerozlišuje menšia či väčšia závažnosť procesného pochybenia správcu dane, takéto rozlišovanie nie je uvedené v žiadnom právnom predpise. V tejto časti poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. M-Sž doV 1/00 a takto rozlišovať menšie či väčšie procesné pochybenie nemôže ani súd. K procesnému pochybeniu buď dôjde alebo nie a nedôjde k nemu, ak je zákon dodržaný striktne (prvý žalobný bod).
- Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty, v ktorej časti žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu PL. ÚS 36/95. Ak právny predpis umožňuje ukladať dane, je v súlade s princípom právnej istoty legitímne očakávanie, že správca dane a žalovaný od začatia daňovej kontroly do právoplatného skončenia odvolacieho konania budú postupovať v súlade so zákonom. Ak
tak nepostupujú a vykladajú zákon extenzívne nie je to zákonné. V tejto časti poukázal žalobca opätovne na závery podľa rozsudkov NS SR sp. zn. 6Sžf/13/2014 a sp. zn. 3Sžfk/64/2017 (druhý žalobný bod).
- Ukladaním a vymáhaním daní dochádza de facto k odnímaniu časti nadobudnutého vlastníctva, čo je zásahom do jedného zo základných práv a slobôd - práva vlastniť majetok a pokojne ho užívať (čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 20.3.1952 a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd). Všetky zásahy do tohto práva smerujúce k odňatiu časti nadobudnutého majetku prostredníctvom vyrubenia či určenia daní sa musia vykonať výlučne zákonom alebo na jeho základe, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, pričom medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených ústavou len zákonom a pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel (čl. 13 Ústavy SR)V tejto časti poukázal žalobca na závery podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010. Pre zákonnosť rozhodnutia o vyrubení dane, či určení jej rozdielu, je akékoľvek procesné pochybenie správcu dane v priebehu daňovej kontroly (t. j. nedodržanie právnych predpisov upravujúcich daňovú kontrolu) vylúčené. Ak daňová kontrola vykonaná striktne podľa zákona je závažným a intenzívnym zásahom do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej správy, potom aj to „najmenšie“ procesné pochybenie správcu dane pri jej výkone spôsobuje jej nezákonnosť, pretože závažné a intenzívne zásahy do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu, je možné v oblasti daní vykonať výlučne zákonným spôsobom (článok 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) (tretí žalobný bod). V bodoch 1 až 3 správnej žaloby chcel žalobca podľa jeho vyjadrenia v správnej žalobe upriamiť pozornosť súdu na to, že ak daňový orgán nekoná v súlade so zákonom, alebo koná nad jeho rámec, dochádza k porušeniu subjektívneho práva daňového subjektu na zákonný postup daňových orgánov.
- Žalobca už v odvolaní v administratívnom konaní zdôraznil, že Daňový poriadok neumožňuje správcovi dane vydať v rámci jednej daňovej kontroly dva protokoly z daňovej kontroly. Správca dane v predmetnom administratívnom konaní dva protokoly z daňovej kontroly vydal, čím konal v rozpore s úpravou podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku. Žalobca na to upozornil už vo svojom vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly, ale správca dane k tomuto nezaujal stanovisko, v nadväznosti na čo je rozhodnutie správcu dane v rozpore s úpravou podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku, pretože v ňom absentuje vysporiadanie sa s námietkami daňového subjektu. Táto námietka daňového subjektu nebola podrobená ani prieskumu v rámci odvolacieho konania, čím žalovaný porušil úpravu podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku, ktorá mu ukladá preskúmať, ako odvolaciemu orgánu, odvolaním napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Vychádzajúc z uvedeného je aj rozhodnutie žalovaného v rozpore s úpravou § 63 ods. 5 Daňového poriadku (štvrtý žalobný bod).
- V odvolaní žalobca poukázal na to, že protokol z daňovej kontroly neobsahuje podstatnú náležitosť podľa § 47 písm. h) Daňového poriadku, a to uvedenie kontrolných zistení a vykonanie dôkazov. Žalobca uviedol, že za dôkaz skutočnosti, že u jeho dodávateľov došlo ku vzniku daňovej povinnosti, žalobca považuje kontrolné výkazy podávané dodávateľmi správcovi dane, nakoľko v nich dodávatelia deklarujú, že im daňová povinnosť reálne vznikla. Správca dane odmietol tento dôkaz vykonať s odôvodnením, že údaje v kontrolných výkazoch nie sú dôkazom o tom, že dodanie služieb a tovaru bolo uskutočnené spôsobom a dodávateľom uvedeným na faktúrach. Ak ale zároveň správca dane skonštatoval, že nebolo preukázané dodanie tovaru žalobcovi spoločnosťou MMBC Alfa, s.r.o. a nebol preukázaný pôvod tovaru, je takéto právne posúdenie nesprávne. Žalobca splnil zákonom stanovené podmienky na odpočet podľa § 49, § 51 zákona o DPH. Ak správca dane nadobudol pochybnosti o reálnom uskutočnení obchodov, má presne špecifikovať dôkazy, ktoré nad rámec zákona požaduje od žalobcu na preukázanie deklarovaných obchodov, a to neurobil, ale len všeobecne konštatoval, že „deklarované plnenie sa ukázalo len ako formálne, nebolo preukázané, že predmet uvedený na faktúrach od dodávateľov bol pravdivý a že dodávateľovi vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, ktorá po splnení ďalších zákonných podmienok zakladá nárok na odpočítanie dane u odberateľa v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH“. V tejto časti žalobca poukázal na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 8Sžfk/1/2018, podľa ktorého dôkazné bremeno daňového subjektu nie je možné vykladať extenzívne. Za identický prípad ako prípad prejednávanej veci označil žalobca predmet konania podľa rozsudku NS SR sp. zn. 8Sžfk/1/2018. V nadväznosti na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 žalobca zdôraznil dôkazné bremeno daňového subjektu, ktoré vzniká momentom, keď správca dane zrozumiteľne a jasne vyjadrí pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu. Aj správca dane musí doložiť pochybnosti dôkazmi, ktoré musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť a závažnosť, ako aj vierohodnosť, ako dôkazy predložené daňovým subjektom. Nie je možné od daňového subjektu požadovať dôkazy o vzniku daňovej povinnosti iné, ako vyplývajú zo
zákona. Dodávateľ deklaruje vznik daňovej povinnosti v daňovom priznaní a evidencii DPH a skutočnosť, či si dodávateľ daňovú povinnosť splnil, nemôže daňový subjekt nijak ovplyvniť (piaty žalobný bod).
- Žalobca vo vyjadrení zo dňa 19.3.2019 k protokolu a v odvolaní v rámci administratívneho konania poukázal na závery podľa rozhodnutia SD EÚ C-277/14, ktoré rieši obdobný prípad dodávateľa nekontaktného v čase výkonu kontroly, u ktorého nebolo možné preveriť účtovnú dokumentáciu. Výklad Smernice Rady 2006/112/ES, konkrétne článku 5 ods. 1, ktorý sa týka dodania tovaru, nie je možné vykladať ako prevod vlastníckeho práva podľa vnútroštátneho práva. Absencia právnej dispozície nie je významná, podstatným je odovzdanie odberateľovi, ktorý tovar použil na svoje ďalšie zdaniteľné plnenia. Pre pomery prejednávanej veci z uvedeného vyplýva, že pokiaľ subjekt MMBC Alfa, s.r.o. nemal právo disponovať s tovarom, nemožno vylúčiť dodanie tovaru, keďže tovar bol žalobcovi skutočne dodaný a žalobca ho preukázateľne použil na svoje zdaniteľné plnenia. Žalobca splnil všetky náležitosti vyžadované právnymi predpismi a podoprel svoje tvrdenia i svedeckou výpoveďou K. Z.. Žalobca zdôraznil, že výklad článkov Smernice Rady 2006/112/ES je v danom prípade jednoznačný: „Keďže totiž pojem „dodávka tovaru“ uvedený v článku 5 ods. 1 Šiestej Smernice neodkazuje na prevod vlastníctva spôsobmi upravenými uplatniteľným vnútroštátnym právom, ale zahŕňa každý prevod hmotného majetku jednou stranou, ktorá oprávni druhú stranu fakticky s ním nakladať, ako by bola vlastníkom tohto majetku (rozsudky Shipping and Forwarding Enterprise Safe, C-320/88, EU: C:1990:61, bod 7, ako aj Dixons Retail, C-494/12, EU:C:2013:758, bod 20 a citovanú judikatúru), prípadná absencia právomoci spoločnosti Finnet (dodávateľ) právne disponovať s tovarom, o ktorý ide vo veci samej, nemôže vylúčiť dodanie tohto tovaru v zmysle tohto ustanovenia, keďže uvedený tovar bol skutočne odovzdaný spoločnosti PPUH Stehcemp (odberateľ), ktorá ho použila na potreby svojich zdaniteľných plnení.“ Prostredníctvom bodu 52 rozsudku SD EÚ C-277/14 ďalej žalobca poukázal na záver, podľa ktorého: „Pokiaľ má takáto zdaniteľná osoba indície smerujúce k podozreniu o existencii nezrovnalostí alebo podvodu, možno jej síce uložiť povinnosť informovať sa o subjekte, u ktorého plánuje kúpiť tovar alebo služby, aby sa ubezpečila o jeho spoľahlivosti, daňový orgán však vo všeobecnosti nemôže od tejto zdaniteľnej osoby vyžadovať, aby jednak preverila, že vystaviteľ faktúry vzťahujúcej sa na tovar a služby, na základe ktorých sa požaduje výkon tohto práva, disponuje predmetným tovarom, je schopný ho dodať a splnil si povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, aby sa tým ubezpečila, že na strane subjektov na vstupe nie sú nezrovnalosti alebo podvod a jednak aby v tejto súvislosti disponovala príslušnými dokumentami (rozsudok Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, body 60 a 61, Stroy trans, C-642/11, bod 49, ako aj uznesenie Jagiełło, C-33/13, body 38 a 39).“ K uvedenej argumentácii žalovaný nezaujal žiadne stanovisko a v tejto časti žalobca namietol rozpor s úpravou § 63 ods. 5 Daňového poriadku, pokiaľ ide o rozhodnutie žalovaného (šiesty žalobný bod).
- V súvislosti s eurokonformným výkladom posudzovania nároku žalobcu na odpočet žalobca poukázal v odvolaní na rozsudky NS SR sp. zn. 1Sžf/31/2016 a sp. zn. 3Sžfk/49/2017 a zdôraznil, že je povinnosťou správcu dane preukázať, že sa jednalo o podvod alebo zneužitie práva. Podmienky na odpočet sú v rámci EÚ jednotné a spoločné, žiadna členská krajina, ktorá implementovala Šiestu Smernicu Rady č. 77/388/EHS, čo je nadnárodná úprava, nemôže podávať výklad svojho vnútroštátneho právneho predpisu, ktorým implementovala európske právo nad rámec výkladu jednotlivých článkov označenej smernice Súdnym dvorom. Rozsudky Súdneho dvora, ktorými sa podáva výklad jednotlivých článkov smernice, sú všeobecne záväzné, čo znamená, že týmto výkladom sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal, ale i štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené a všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo ako aj samotné orgány EÚ. Judikatúra Súdneho dvora EÚ má preto povahu prameňa európskeho práva. Jedným z najvýznamnejších rozhodnutí, v ktorom výklad práva nadobudol takúto všeobecne záväznú povahu, a teda sa stal právnou normou, je prípad Costa v. Enel, z ktorého vyplynula zásada nadradenosti európskeho práva nad právo vnútroštátne. Ak správca dane tvrdí porušenie úpravy podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, je povinný presne špecifikovať, akým spôsobom žalobca toto ustanovenie porušil a ak porušil, či v dôsledku toho došlo k daňovému úniku (siedmy žalobný bod).
4. Podaním zo dňa 30.4.2020 sa k žalobe vyjadril žalovaný. Vzhľadom k tomu, že toto vyjadrenie sa netýkalo posudzovanej veci, nakoľko žalovaný omylom zamenil vyjadrenia adresované tunajšiemu súdu k odlišným správnym žalobám podaných proti nemu žalobcom, o ktorých tunajší súd rozhoduje, správny súd toto vyjadrenie týkajúce sa inej veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 30S/16/2020 nebude na tomto mieste citovať.
5. Napriek evidentnosti toho, že predmetné vyjadrenie žalovaného sa netýka právnej veci, ktorá je predmetom konania (na čo poukázal i samotný žalobca) žalobca reagoval na vyjadrenie žalovaného
replikou zo dňa 26.5.2020, ktorá bola správnemu súdu doručená po uplynutí lehoty na včasné podanie správnej žaloby, a teda po nastúpení účinkov koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby v zmysle úpravy § 183 SSP (zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len „SSP“). V obsahu repliky oznámil žalobca správnemu súdu, že zadal vypracovanie znaleckého posudku za účelom prieskumu účtovnej a daňovej evidencie žalobcu za roky 2014 až 2017 F.. Z. P., súdnemu znalcovi, pričom mu zadal v rámci uvedeného vykonať prieskum hodnotenia splnenia hmotnoprávnych podmienok odpočtu. Žalobca navrhol vykonať znalecké dokazovanie v súlade s úpravou § 123 SSP v spojení s § 209 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý sa použije v zmysle § 25 SSP. K predmetu konania skonštatoval, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného je nesprávne, je založené na neúplne zistenom skutkovom stave a je nepreskúmateľné. Žalovaný sa ako odvolací orgán vysporiadal s odvolacími námietkami len formálne, nereagoval na námietky žalobcu. Došlo k porušeniu úpravy § 63 ods. 5 Daňového poriadku a § 74 ods. 2 Daňového poriadku. Protokol z daňovej kontroly bol vyhotovený v rozpore s úpravou § 47 písm. h) Daňového poriadku, a tak isto nedošlo k náležitému vyhodnoteniu svedeckých výpovedí vo veci vypočutých svedkov ako dôkazu. Žalobca opätovne ako aj v žalobe poukázal na rozsudok SD EÚ C-277/14 a rozsudky NS SR sp. zn. 1Sžf/31/2016 a sp. zn. 3Sžf/49/2017 a zdôraznil eurokonformný výklad § 49 zákona o DPH. Žalobca trvá na námietke nevykonania dôkazu oboznámením kontrolných výkazov subjektu MMBC Alfa, s.r.o., pretože podľa neho má uvedený kontrolný výkaz svoju výpovednú hodnotu a nadovšetku pochybnosť deklaruje vznik daňovej povinnosti v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH v nadväznosti na § 19 ods. 1, 2 zákona o DPH. Ak aj napriek tomuto faktickému priznaniu vzniku daňovej povinnosti samotným dodávateľom správca dane spochybňuje jej vznik na strane dodávateľa, potom je nevyhnutnou podmienkou pre kontrolných pracovníkov správcu dane predložiť také dôkazy, „ktoré tvrdenia žalobcu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené žalobcom.“ Tento svoj názor žalobca opiera o rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3.9.2019, na ktorý poukazoval vo svojej žalobe a ku ktorému žalovaný v predmetnom vyjadrení nezaujal žiadne stanovisko. Z vykonaných výsluchov svedkov (pozn. p. F.. K. E., bývalý účtovník MMBC Alfa) vyplýva, že spoločnosť MMBC Alfa v príslušnom období riadne viedla účtovníctvo, riadne podávala daňové priznania, odvádzala daň, spracúvala účtovné závierky a tieto schválila a zverejnila, čo je evidentné napr. z verejne dostupného registra účtovných závierok. Čo sa týka zdokladovania, či MMBC Alfa uviedla faktúry vystavené žalobcovi v kontrolnom výkaze, ide o skutočnosť, ktorej preukázanie nie je v dispozícii žalobcu. Výstup z nahliadnutia do kontrolných výkazov MMBC Alfa a zistenie, či dodávateľská spoločnosť faktúry „priznala“ je potrebné považovať za dôkaz (ak žalovaný a správca dane tvrdia opak, ide o nesprávne právne posúdenie) a tento mal zabezpečiť správca dane, resp. žalovaný. V tejto časti poukázal na závery podľa rozsudku NSS ČR sp. zn. 9Afs 163/2015, z ktorého vyplýva, že neuznať právo na odpočet je možné len v prípade, ak bola transakcia postihnutá podvodom alebo sa jednalo o zneužitie systému DPH. Pokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že „všetky získané informácie popierajú reálnosť uskutočnenia zdaniteľného plnenia spoločnosťou MMBC Alfa s.r.o. pre NeoTec Martin, s.r.o.“, s týmto tvrdením žalovaného nemôže žalobca súhlasiť. Správca dane už v priebehu daňovej kontroly disponoval dôkazmi, ktorými žalobca preukazoval nadobudnutie tovaru od svojho dodávateľa. Boli to faktúry, dodacie listy, príjemky na sklad, doklady o úhrade faktúr, svedecké výpovede a doklady o použití nakúpeného tovaru pre svoje podnikateľské účely. Práve tieto dôkazy potvrdzujú „reálnosť uskutočnenia zdaniteľného plnenia“ a preto v žiadnom prípade nemožno tvrdiť to, čo tvrdí žalovaný. Na dôvažok, dodávateľ zaevidovaním vystavených faktúr vo svojej účtovnej evidencii a v kontrolných výkazoch priznal vznik daňovej povinnosti podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH a legalizoval tak žalobcovi uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Správca dane i žalovaný pochybili pri vyhodnotení vykonaných výsluchov svedkov, ktoré navyše len podporili relevanciu vyššie uvedených dokladov. Pri použití zdravého rozumu nemožno vyhodnotiť vykonané výsluchy osôb tak, že tieto nepotvrdili vykonanie dodávok žalobcovi. Jednotlivé výsluchy samostatne i navzájom potvrdzovali z nich zistené skutočnosti. Nevznikli žiadne rozpory ani pochybnosti o ich dôveryhodnosti. Navyše ani správca dane ani žalovaný ani jediný krát v celom daňovom konaní nevyslovili žiadnu pochybnosť o dôveryhodnosti či už vypočutých svedkov, alebo ich výpovedí. Správca dane vytrhol časti výsluchov z ich kontextu a prekrútil ich význam v kontexte celej výpovede svedka. Správca dane zobral za základ svojho rozhodnutia len časti výsluchov v neprospech žalobcu, dokonca aj to je založené na nesprávnej interpretácii. Ostatné časti, kde svedkovia opisovali postupy týkajúce sa obchodovania dodávateľa MMBC Alfa a žalobcu nijako nevyhodnocujú a nezaoberali sa tým. V tejto časti poukázal žalobca na závery podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 314/2015 zo dňa 16.12.2015. Všetky osoby, ktoré v daňovej kontrole u žalobcu vypovedali a podali vysvetlenie, jednoznačne dosvedčili dodanie tovaru v zmysle faktúr prijatých žalobcom (pri ktorých bol uplatnený
príslušný odpočet) a uzatvorenej zmluvy a tiež o tom svedčia aj všetky doklady, ktoré boli správcovi dane predložené. Čo sa týka nesprávneho postupu správnych orgánov, žalovaný ani správca dane sa nijako pri vedení dokazovania v daňovom konaní nevysporiadali s dokladmi, ktoré žalobca k prijatým dodávkam evidoval a predložil. Žalovaný aplikuje nesprávny právny názor, pretože písomné zachytenie obsahu úkonu (faktúra slúžiaca zároveň ako dodací list, jej prijatie, úhrada, zaúčtovanie, vystavenie príjemky na sklad a pod.) sú všetko úkonmi, ktorými sa zachytáva obsah určitého právneho deja a pre účely evidencie je možné obsah týchto úkonov zachytiť práve v takejto písomnej forme, vyhotovením dokladov o príjme tovaru a ich úhrade, minimálne v zákonom požadovanom rozsahu. Správca dane a žalovaný sa tiež nevysporiadali s dokladmi, aké daňový subjekt predložil k daňovej kontrole. Reálne vystavenie dokladov potvrdil aj účtovník dodávateľa. S poukazom na závery podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 zdôraznil, že z daňového hľadiska je podstatná reálna existencia plnení, teda reálna výmena plnení a úhrada za poskytnuté plnenie, pretože to je ekonomická podstata daňovej transakcie, ktorá má prednosť pred formou. Finančné orgány tak isto nevykonali preverenie ďalšieho toku tovaru, ktorý bol predmetom skúmaných dodávok. Ak žalobca tovar ďalej predal, musel ho nadobudnúť. Správca dane a žalovaný neprihliadali na plnenie na výstupe, konali svojvoľne a nezákonne. Správca dane a žalovaný pochybili keď evidentne účelovo opomenuli a neprihliadli na plnenia žalobcu na výstupe. Správca dane a žalovaný sa v tejto súvislosti len formálne pridržiavali tvrdenia, že to, že plnenia (na výstupe) existujú ešte neznamená, že ich vykonal (na vstupe) faktúrami deklarovaný dodávateľ žalobcu. S týmto záverom žalobca nesúhlasí, prepojenosť dodávateľa MMBC Alfa s.r.o. na jednotlivé dodávky vyplýva práve z podpísanej zmluvy, z faktúr, ich zaúčtovania, úhrady, z príjemiek a ďalších, ktoré sú súčasťou účtovnej dokumentácie žalobcu. Dokazovanie bolo vykonané neúplne, vedené nesprávnym spôsobom, došlo k viacerým procesným pochybeniam a správcom dane zistené skutočnosti boli vyhodnotené nesprávne a subjektívne mimo rámec zásady voľného hodnotenia dôkazov. V správnom konaní došlo k nesprávnemu rozloženiu dôkazného bremena, kedy správca dane neoprávnene preniesol na žalobcu dôkazné bremeno skutočností, ktoré však nemohlo zaťažovať žalobcu. Práve žalovaný a správca dane neuniesli svoje vlastné dôkazné bremeno, čo je evidentné z toho, že svoje závery neopreli o žiadne konkrétne zistenie z priebehu kontroly, ktoré by objektívne spochybňovalo vykonanie zdaniteľných plnení. V tejto časti poukázal na rozsudky NS SR sp. zn. 6Sžf/10/2012 a sp. zn. 8Sžf/9/2012. Na preukázanie opaku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa alebo jeho ďalších dodávateľov, znáša na dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Pochybnosti mali správca dane i žalovaný zdôvodniť, v ktorej časti poukázal žalobca na závery podľa rozsudkov NS SR sp. zn. 6Sžf/10/2012, sp. zn. 3Sžf/1/2011. Aj v zmysle judikatúry SD EÚ skutočnosť, že niektorý subjekt z reťazca dodávok je neskôr (v čase kontroly) nekontaktný, medzičasom zanikne alebo prestane vykonávať obchodnú činnosť nemožno automaticky hodnotiť tak, že by dodávky evidentne vykonané v čase plne funkčnej podnikateľskej činnosti, neboli vykonané. Žalobca nemal žiadnu možnosť ovplyvniť korporátne zmeny v subjekte MMBC Alfa, s.r.o., ku ktorým došlo až po skončení spolupráce so žalobcom, v ktorej časti opätovne poukázal na závery podľa rozsudkov SD EÚ C-277/14, C-80/11 a C-142/11. Závery vyplývajúce z rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžfk/12/2017 sa v prejednávanej veci neuplatnia, pretože v prejednávanej veci boli iné východiská. Vo väzbe na rozsudok SD EÚ sp. zn. C-277/14 žalobca zdôraznil všeobecnú záväznosť výkladu článkov Šiestej Smernice Rady 77/388/EHS, resp. článkov 167, 168 Smernice Rady 2006/112/ES upravujúce právo na odpočet. S poukazom na rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 4389/2009 a Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 403/03 zdôraznil, že pokiaľ účastník konania argumentuje názormi právnej vedy alebo judikatúry, musí sa súd s názormi z týchto prameňov argumentačne vysporiadať. To žalovaný, ako odvolací orgán neurobil vo vzťahu k judikatúre, na ktorú žalobca v odvolaní poukázal, a preto odôvodnenie jeho rozhodnutia nespĺňa požiadavky podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku, nakoľko v ňom absentuje vysporiadanie sa s námietkami a návrhmi daňového subjektu. S poukazom na závery podľa rozsudkov NS SR sp. zn. 1Sžf/31/2016, sp. zn. 3Sžfk/49/2017 zdôraznil eurokonformný výklad nároku na odpočítanie dane, a to že ak sa správca dane rozhodne odpočet nepriznať, je jeho dôkaznou povinnosťou preukázať, že sa jednalo o daňový podvod alebo zneužitie práva. Pokiaľ správca dane a žalovaný zdôrazňovali, že neposudzovali vec ako podvod alebo zneužitie práva, tak nehodnotili vec v intenciách výkladu príslušných článkov Smernice Rady 2006/112/ES a záverov rozsudku SD EÚ C-80/11, C-142/11. Ak správca dane a žalovaný vychádzali z konštatovania o porušení § 49 ods. 1, ods. 2 písmeno a) zákona o DPH, ide o oprávňujúcu právnu normu (nie o prikazujúcu ani zakazujúcu právnu normu), ktorá ponecháva pravidlo správania na vôli platiteľa. Úprava podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH určuje podmienku, aby platiteľ nadobudnutý tovar alebo službu použil pre svoju podnikateľskú činnosť a daň voči nemu uplatnil iný platiteľ. To žalobca preukázal prostriedkami, ktoré vymedzuje právna úprava. V nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH žalobca preukázal, že mu tovar dodal dodávateľ uvedený na faktúre, daň na faktúre uplatnil dodávateľ, ktorý bol v čase dodania
registrovaným platiteľom dane, z čoho vyplýva, že žalobca preukázal podmienky nároku na odpočet. Daň bola voči žalobcovi uplatnená platiteľom, predmetný tovar použil žalobca na ďalší predaj a právo na odpočet deklaroval faktúrou vystavenou dodávateľom (platiteľom) DPH podľa § 71 zákona o DPH. Žalobca zdôraznil potrebu výkladu zákona o DPH eurokonformne. Právo na odpočet, ktoré je upravené v článkoch 167 a nasl. Smernice č. 2006/112/ES je základnou zásadou a neoddeliteľnou súčasťou spoločného systému DPH, ktoré v zásade nemôže byť obmedzené a uplatňuje sa bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenie uskutočnené na vstupe (rozsudky Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, EU:C:2012:373, body 37 a 38, ako aj citovanú judikatúru; Bonik, C-285/11, EU:C:2012:774, body 25 a 26, ako aj Petroma Transports a i., C-271/12, EU:C:2013:297, bod 22). Zásada daňovej neutrality sa odráža v režime odpočítania dane, ktorého cieľom je úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho hospodárskych činností. Každá transakcia musí byť sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle na DPH splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie. Ak je DPH zaplatená na vstupe, má zdaniteľná osoba právo na odpočet DPH. Ak by aj subjekt MMBC Alfa, s.r.o. nepodal daňové priznanie k DPH, alebo neodviedol daň z dodaných plnení, žalobca o tom nemal ako vedieť a nemôže niesť zodpovednosť za iný subjekt. Ak správca dane neuznal právo žalobcu na odpočet na vstupe, tak potom nemal uznať ani vznik daňovej povinnosti na výstupe, ak je tovar na výstupe totožný s tovarom prijatým na vstupe. Nedošlo k dodržaniu zásady neutrality, pretože ak niet prijatia zdaniteľného plnenia, nie je ani jeho odovzdania (ak nie je odpočet, nie je ani daňová povinnosť). Od žalobcu došlo k vybratiu dane duplicitne. V tejto časti poukázal žalobca na rozsudok SD EÚ sp. zn. C-255/02 Halifax. Žalovaný sa s poukazovaním na európsku judikatúru vôbec nevysporiadal a nevysporiadal sa s právnym posúdením veci v kontexte európskej judikatúry. Skutkový stav okrem toho nebol zistený úplne a správne a rozhodnutie žalovaného je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.
6. Dňa 13.10.2020 bolo tunajšiemu doručené adekvátne vyjadrenie žalovaného z 9.10.2020 k predmetnej žalobe (t.j. vyjadrenie, vzťahujúce sa na posudzovanú vec), ktorý zotrvávajúc na argumentácii obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí (bod 2. tohto rozsudku), ktorú opätovne (a z pohľadu správneho súdu úplne nadbytočne) uviedol i v tomto vyjadrení, navrhol žalobu zamietnuť. Vo vzťahu k požiadavkám na obsah vyjadrení správny súd vo všeobecnosti poznamenáva, že nepovažuje za účelné ani hospodárne, aby žalovaný duplicitne uvádzal skutočnosti, ktoré sú už obsiahnuté v samotnom rozhodnutí žalovaného, nakoľko účelom vyjadrenia je vecne reagovať na žalobné body a námietky správnej žaloby, a nie opísať odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Reagujúc na žalobné body žalovaný uviedol, že žaloba je len všeobecná, bez konkrétnych dôkazov k tvrdeniam žalobcu. K námietke žalobcu v súvislosti s vyhotovením dvoch protokolov z daňovej kontroly žalovaný uviedol, že v napadnutom rozhodnutí s touto námietkou vysporiadal, s poukazom na § 46 ods. 8 Daňového poriadku. Ak bol daňovou kontrolou zistený rozdiel, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. V prípade, že sa daňovou kontrolou nezistil rozdiel v sume, ktorú daňový subjekt mal zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok, kontrolór vyhotoví protokol, ktorý doručí kontrolovanému daňovému subjektu. Výzvu správca dane nezasiela. V takomto prípade nezačne ani vyrubovacie konanie, lebo daň je vyrubená podaním daňového priznania. Podľa žalovaného, správca dane tým, že z daňovej kontroly vyhotovil dva protokoly, postupoval v súlade s ustanovením § 46 ods. 8 Daňového poriadku, a táto skutočnosť nespôsobuje nezákonnosť vydaného rozhodnutia, resp. nezákonné ukončenie daňovej kontroly. K námietke žalobcu, že protokol neobsahuje uvedenie kontrolných zistení a vyhodnotenie dôkazov žalovaný uvádza, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré uviedol v protokole z kontroly ako aj v rozhodnutí a svoj záver zdôvodnil na základe vyhodnotenia získaných dôkazov. Citujúc z napadnutého rozhodnutia, sumarizujúc skutkové závery a hodnotenia v ňom prezentované, žalovaný zdôraznil, že správca dane nespochybnil, že žalobca dodal tovar pre svojich odberateľov v takom rozsahu ako je to deklarované na odberateľských faktúrach. Táto skutočnosť však nepreukazuje, že na tomto dodaní tovaru sa podieľa reálne aj spoločnosť MMBC Alfa, s.r.o., tak ako je to deklarované na faktúrach, pretože zistenia a dôkazy vykonané správcom dane z preverovania popierajú túto skutočnosť. Nie je povinnosťou správcu dane, ak vzniknú pochybnosti o osobe, ktorá je uvedená na faktúre ako dodávateľ, zisťovať, ktorý iný dodávateľ tovar dodal. Podľa žalovaného, správca dane postupoval správne, keď nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z predmetných faktúr od dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o. z dôvodu porušenia § 49 ods. 1 zákona o DPH, pretože u dodávateľskej spoločnosti nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, keďže odpočítanie dane u odvolávajúceho sa nie je možné uznať len na základe toho, že má faktúru, keďže táto bez akýchkoľvek pochybností nepreukazuje realizáciu zdaniteľného obchodu.
7. Na uvedené vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca podaním z 12.5.2021 označenom ako „Replika k vyjadreniu“, uviedol, že správca dane nespochybnil ani jeden z dôkazov predložených žalobcom a zároveň nijako nepreukázal, že by bol daný akýkoľvek dôvod, považovať niektorý z dokladov predložených žalobcom v priebehu daňového konania za nepravdivý, neúplný alebo nevierohodný. Správca dane vyslovil svoje pochybnosti len o dokladoch nepredložených zo strany žalobcovho dodávateľa a subdodávateľa (spoločnosti MMBC Alfa, s.r.o., IZOSELL, s.r.o.), čo však žalobca nemohol nijako ovplyvniť ani zabezpečiť. Správca dane dôkazné bremeno preukázateľného spochybnenia, t. j. preukázanie opaku neuniesol. K prenosu dôkazného bremena spätne na daňový subjekt došlo neoprávnene a nedôvodne, v dôsledku čoho bola ďalej neoprávnene tvrdená dôkazná núdza na strane žalobcu. Navyše správca dane ani žalovaný nepostupovali podľa ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku a nevyzvali žalobcu k podaniu vysvetlenia, týkajúceho sa ním predložených či navrhnutých dôkazov. Dôkazy predložené žalobcom správca dane vôbec nebral do úvahy, nevyhodnotil ich obsah, avšak ich obsah nijako, ani spoľahlivo a preukázateľne nespochybnil. Žalovaný pochybil ak skutočnosti, ktoré neskôr nastali u dodávateľa žalobcu, bral do úvahy pri rozhodovaní, nakoľko všetky tieto skutočnosti nastali až s výrazným odstupom času po tom, kedy jednotlivé dodávky tovarov medzi žalobcom a MMBC Alfa, s.r.o. prebehli. V čase, kedy k obchodným dodávkam došlo, bola spoločnosť MMBC Alfa, s.r.o. riadená a ovládaná osobami, ktoré vykonanie transakcií pri výsluchoch potvrdili. Daňový subjekt v predmetnom období obchodoval so subjektom, ktorý bol riadne funkčným. Čo sa týka obchodných transakcií medzi žalobcom a spoločnosťou MMBC Alfa, s.r.o.. išlo jednoznačne o bežný obchodný styk pri predaji a kúpe tovaru, ktorý bol realizovaný na pravidelnej báze, na základe rámcovo uzatvorenej zmluvy, ktorá je súčasťou spisu. Navyše niet pochýb (a nespochybňuje to ani žalovaný), že tento tovar bol žalobcom nadobudnutý a následne predaný ďalším odberateľom žalobcu. Tento záver (skutkový záver) je predmetom znaleckého skúmania a vyplýva z jeho výsledkov, kedy znalec nakúpený tovar od MMBC Alfa, s.r.o., priamo priradil ku predaju tohto tovaru ďalším subjektom - odberateľom žalobcu. Žalovaný sa taktiež nevyjadril k uvádzaným rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR, pričom len konštatoval, že nebolo preukázané že skutkový stav citovaných rozhodnutí bol obdobný s predmetom tejto veci; napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 8Sžfk/1/2018 zo dňa 27.9.2018, v ktorom bol dodávateľ kontrolovaného subjektu v čase výkonu daňovej kontroly u odberateľa nekontaktný a správca dane nemohol preveriť jeho účtovnú evidenciu. Toto rozhodnutie hovorí o skutočnostiach, ktoré môže preukázať kontrolovaný daňový subjekt, o povinnostiach správcu dane pri prenose dôkazného bremena, pričom správca dane po daňovom subjekte nemôže požadovať preukazovanie skutočností týkajúcich sa plnenia povinností svojich dodávateľov. Dôkaznosť pri bežnej obchodnej praxi možno rozdeliť na: I. - dôkazy dostupné (daňovému subjektu) v rámci bežnej obchodnej praxe (napr. zmluvnú dokumentáciu, hmotne zachytené potvrdenie o realizácii dodávky tovaru, t.j. potvrdenie, že jedna strana tovar odovzdáva a druhá preberá, ktoré môže mať povahu dodacieho listu, protokolu alebo nepomenovaného potvrdenia s týmito náležitosťami, účtovníctvo účastníkov obchodnej transakcie, objednávky, inú komunikáciu vo vnímateľnej podobe) II.- dôkazy, ktoré nie sú bežné a dostupné daňovému subjektu v rámci bežnej obchodnej praxe, to sú dôkazy ktoré nevie zabezpečiť a vykonať daňový subjekt, to sú napr. výsluchy svedkov, preverenie účtovníctva tretích subjektov, preverenie splnenia daňových povinností tretích subjektov, preverenie kontrolného výkazu tretích subjektov, preverenie bankových účtov (či napr. došlo k úhrade za nakúpený tovar zo strany dodávateľa voči jeho dodávateľovi), preverenie existencie pracovnoprávnych vzťahov cez Sociálnu poisťovňu, vyžiadanie informácií napr. od OČTK a iné, ktoré sú však mimo dispozíciu daňového subjektu. Toto sú dôkazy, ktoré môže následne správca dane použiť a odvodiť z nich tie „preukázateľné pochybnosti“ o úplnosti, vierohodnosti a pravdivosti dokladov. Správca dane mal údajne v priebehu daňovej kontroly nadobudnúť pochybnosť, či tovar dodala žalobcovi spoločnosť MMBC Alfa, s.r.o., údajne to nevyplývalo z predložených dokladov. Logicky tento svoj východiskový názor, musel správca dane o niečo oprieť, t.j. logicky o to, že tovar musel žalobca nadobudnúť z iného zdroja - a tu práve spočíva dôkazné bremeno správca dane, t.j. odôvodnene a preukázateľne (to znamená byť schopný preukázať) spochybniť, že tovar nedodal dodávateľ MMBC Alfa, s.r.o., ale niekto iný a logicky preukázateľná pochybnosť musí spočívať v tom, že správca dane v rámci daňovej kontroly zistil skutočnosť, že tovar pochádzal z iného zdroja. Nikdy nič také nebolo tvrdené, a správca dane ani žalovaný sa vôbec touto logickou premisou nezaoberali. Lenže ak neexistovala žiadna taká skutočnosť, ktorá by nasvedčovala, že žalobca tovar nadobudol z iného zdroja, tak potom tvrdenie finančných orgánov, že tovar nedodala spoločnosť MMBC Alfa, s.r.o. (napriek tomu, že MMBC Alfa, s.r.o. uzatvorila zmluvu, mala na to vhodné obchodné priestory, personálne a materiálne kapacity, platné podnikateľské oprávnenie, vystavila faktúru svojim menom na adresu žalobcu, faktúru opečiatkovala
firemnou pečiatkou, podpísala ju osoba poverená za spoločnosť, odovzdala tento doklad žalobcovi, doklad zaúčtovala, daň priznala a odviedla) je len formálnym a neodôvodneným, nepreukázateľným tvrdením bez obsahového opodstatnenia a relevantného základu. Správca dane nespochybnil dodanie tovaru spoločnosťou MMBC Alfa, s.r.o. preukázateľne, ale len formálne tvrdením, čím neuniesol dôkazné bremeno. Tento názor si osvojil aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí. Aj spochybnenie dodávky musí byť zo strany správcu dane preukázateľné (uznesenie Ústavného súdu SR II.ÚS 93/2016 zo dňa 10.02.2016). Správca dane nemohol legitímne svoje pochybnosti oprieť o to, že sa mu nepodarilo dostať k účtovníctvu spoločnosti MMBC Alfa, s.r.o., pretože toto by obstálo len ak daňový subjekt mal možnosť ovplyvniť túto skutočnosť, čo nemal. Navyše dohľadanie účtovníctva druhého účastníka transakcie (dodávateľa tovaru, resp. jeho dodávateľov) a zistenie, či, resp. že transakcia bola týmito zaúčtovaná, nie je podmienkou vzniku nároku na odpočítanie dane u odberateľa, ktorý tovar prevzal v dobrej viere, že tovar pochádza od toho subjektu s ktorým vytvoril obchodný vzťah a pod menom ktorého s ním dodávateľský subjekt jedná a pod týmto menom si dodávateľa zaevidoval od začiatku vo svojich systémoch. Vtedajší účtovník spoločnosti MMBC Alfa, s.r.o. potvrdil, že obchodné transakcie dodávok tovaru voči žalobcovi účtoval, pričom popísal aj postup ako to prebiehalo. Práve tu došlo k zásadnému pochybeniu, kedy správca dane, ani žalovaný nevyhodnotili výpovede svedkov v celom ich kontexte. Ak všetci svedkovia potvrdili, že MMBC Alfa, s.r.o. obchodovala v preskúmavanom období so žalobcom, pričom predmetom tohto obchodovania boli dodávky tovaru - náhradných dielov pre šijacie stroje, pričom súčasne správca dane netvrdí to, že by MMBC Alfa, s.r.o. voči žalobcovi uskutočnila aj iné dodávky, napr. také, ktoré správca dane uznal, potom toto všeobecné potvrdenie dosvedčuje všetky dodávky medzi týmito subjektmi. Zároveň osoby pôsobiace vo funkcii konateľa spoločnosti MMBC Alfa, s.r.o. v roku 2019, kedy bola daňová kontrola vykonaná by aj tak nevedeli potvrdiť ani poprieť dodávky tovaru v predchádzajúcich rokoch, preto treba brať do úvahy to, že dodávky potvrdili osoby, ktoré v tom príslušnom čase v spoločnosti MMBC Alfa, s.r.o. pôsobili. Týmito výpoveďami boli potvrdené skutočnosti uvedené v listinných dokladoch predložených žalobcom v rámci daňovej kontroly a bola preukázaná zhoda medzi skutočným dodávateľom a dodávateľom deklarovaným v príslušných faktúrach. Správca dane ani žalovaný nespochybnili pravdivosť svedeckých výpovedí. Teda ak sú výpovede pravdivé a súčasne potvrdili dodávky tovaru od MMBC Alfa, s.r.o. žalobcovi, potom sa mal správca dane vysporiadať s tým, ktoré transakcie sú tie ktoré svedkovia potvrdili, predsa ak prijali pravdivú výpoveď o tom, že sa obchody uskutočnili, tak nemohli všeobecne všetky transakcie neuznať Žalovaný tiež nesprávne posúdil relevanciu kontrolných výkazov ako dôkazov a nesprávne tvrdí, že kontrolné výkazy nie sú dôkazom ale len formálnym dokladom. Autenticitu účtovania obchodných transakcií v účtovníctve spoločnosti MMBC Alfa, s.r.o. v dotknutých rokoch, za zaúčtovanie ktorých ako externý dodávateľ účtovných služieb zodpovedal, potvrdil p. E., teda bolo plne relevantné v tejto súvislosti kontrolné výkazy preveriť. Tým došlo k porušeniu už opakovane spomínanej zásady, že správca dane vykonáva dôkazy rovnako v prospech ako aj v neprospech daňového subjektu. Všetky výsluchy svedkov samostatne potvrdili, že v rozhodnom období žalobca obchodoval so svojím dodávateľom, spoločnosťou MMBC Alfa, s.r.o. a tento mu v rozhodnom období dodával tovar, a zároveň je pochopiteľné, že výsluchy osôb o obchodných transakciách, ktoré prebiehali približne 3-4 roky pred vykonávaním daňovej kontroly nebudú popisované do najmenších detailov. Avšak nie je prípustné, aby bez spochybnenia vierohodnosti jednotlivých svedeckých výpovedí, žalovaný len konštatoval, že tieto výpovede boli „všeobecné“ a nie sú „objektívnym dôkazom“. Bazírovanie správcu dane na písomnom splnomocnení pre K. Z., je úplne irelevantné, jednak p. Z. pôsobil aj ako zamestnanec, ktorému oprávnenie konať za zamestnávateľa v rámci pracovnou náplňou zverených úloh vyplýva aj zo Zákonníka práce. Rovnako aj samotné splnomocnenie nemusí byť obligatórne udelené písomne. S tvrdením, že žalobca porušil jednu zo základných zásad obchodného práva a to zásadu poctivého obchodného styku nesúhlasí, nakoľko daňový subjekt v predmetnom období a niekoľko rokov predtým obchodoval so subjektom, ktorý bol riadne funkčným čo sa týka jeho obchodnej činnosti, spoločnosť MMBC Alfa, s.r.o., mala platné podnikateľské oprávnenie, bola platne zaregistrovaná ako platiteľ DPH, účtovné závierky za predchádzajúce obdobia (roky 2010-2016) podávala a zverejňovala, vykazovala zisky, konateľ žalobcu sa poznal osobne s predstaviteľmi tejto spoločnosti, teda žalobca nemal žiadny dôvod domnievať sa, že by sa nejednalo o riadne podnikajúci subjekt. Taktiež zaúčtované faktúry od tejto spoločnosti mali všetky predpísané náležitosti a obsahovali položkovitý popis dodávaného tovaru. Faktúry obsahujú potvrdenie dodávok podpismi zástupcov oboch strán. Prijatý tovar bol následne riadne naskladnený nezávislým zamestnancom žalobcu. Správca dane ani žalovaný pravdepodobne nemali záujem na zistení materiálnej pravdy, keď na jednej strane vykonávali rozsiahle dokazovanie siahajúce až na ostrov Federácie Sv. Krištofa a Nevisu a na druhej strane bez adekvátneho dôvodu odmietli vykonať dôkaz navrhnutý žalobcom, a to to dôkaz výsluchom odberateľov žalobcu, ktorí nakúpili
súčiastky a náhradné diely pre šijacie stroje, ktoré predtým žalobca nakúpil od svojho dodávateľa spoločnosti MMBC Alfa, s.r.o., pričom tieto svedecké výpovede mohli oveľa efektívnejšie potvrdiť reálnosť predmetných obchodných transakcií vykonávaných v roku 2016, ako výpoveď svedka, ktorý spoločnosť dodávateľa žalobcu nadobudol 30.6.2018, t.j. takmer dva roky po realizácii kontrolovaných zdaniteľných obchodov. Vo vzťahu k znaleckému posudku č. 03/2020 zo dňa 27.9.2020 vyhotovený súdnym znalcom F.. Z. P. uviedol, že znalec pri spracovávaní znaleckého posudku použil štandardnú metodiku znaleckého skúmania týkajúcu sa daňových povinností, resp. k uplatneným odpočtom DPH ako aj k uplatneným daňovým výdavkom daňového subjektu žalobcu v zdaňovacích obdobiach rokov 2014-2017 na DPH a na DzPPO. Záver znaleckého skúmania sa opiera o odbornú metódu priameho priradenia, pričom tento posudok navyše suploval nevykonané skúmanie zo strany správcu dane, kedy sa správca dane ani žalovaný vedome avšak neodôvodnene nezaoberali následným predajom tovaru odberateľom žalobcu, z ktorého mimochodom žalobca opäť priznal daňovú povinnosť v príslušnej výške. Týmto bola jednoznačne vyvrátená akákoľvek pochybnosť o tom, že tovar bol žalobcovi skutočne dodaný. Uvedenou aplikáciou metódy priameho priradenia vzniká a zároveň je relevantne a preskúmateľne preukázateľný nárok žalobcu ako platiteľa DPH na odpočítanie DPH z prijatých zdaniteľných plnení v posudzovanom období a teda záver žalovaného nie je správny a opätovne vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Správca dane a žalovaný pochybili keď evidentne účelovo opomenuli a neprihliadli na plnenia žalobcu na výstupe. Správca dane a žalovaný sa v tejto súvislosti len formálne pridržiavali tvrdenia, že fakt, že plnenia (na výstupe) existujú ešte neznamená, že ich vykonal (na vstupe) faktúrami deklarovaný dodávateľ žalobcu. Prepojenosť dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o., na jednotlivé dodávky vyplýva práve z podpísanej zmluvy, z faktúr, ich zaúčtovania, úhrady, z príjemiek a ďalších dokladov, ktoré sú súčasťou účtovnej dokumentácie žalobcu a túto skutočnosť zároveň potvrdzuje záver súdneho znalca uvedený v znaleckom posudku, kde na základe metódy priameho priradenia tovar nadobudnutý od dodávateľov presne korešponduje s tovarom predaným na výstupe odberateľom žalobcu, výsluch ktorých správca dane ani žalovaný nepovažuje za podstatný. Zároveň správca dane neuviedol žiadnu inú skutočnosť, ktorú by mal preukázať žalobca, ktorá by bola v jeho diskrécii a ktorou by bol schopný, podľa správcu dane, dodanie tovaru relevantne preukázať, keďže žiaden ním predložený dôkaz nebol postačujúci. Žalovaný rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nesprávne konštatoval, že žalobca nepreukázal, že dodanie tovaru deklarovaného v posudzovaných faktúrach realizovala spoločnosť MMBC Alfa, s.r.o.
8. Žalovaný dupliku nepodal.
9. Podaním zo dňa 24.9.2021 onačeným ako „Vyjadrenie a žiadosť o prejednanie v neprítomnosti“, žalobca v súvislosti so vznesenými žalobnými námietkami, ktoré sa týkajú nesprávnosti právneho posúdenia veci zo strany žalovaného, poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax SD EÚ, pričom ide o nové rozhodnutia, na ktoré nebolo doposiaľ výslovne v tomto konaní poukázané. Novšia prelomová judikatúra SD EÚ sa týka práve prípadov, kde dodanie zdaniteľného plnenia nie je sporné, ale „sporný“ t.j. nepreukázaný je len subjekt, ktorý toto zdaniteľné plnenie dodal. Podľa novej rozhodovacej praxe SD EÚ len samotná skutočnosť, že subjekt dodávateľa môže byť pochybný, sama o sebe nepostačuje na to, aby mohlo dôjsť k odmietnutiu práva platiteľ dane na odpočítanie DPH. V neskoršej judikatúre začal SD EÚ od podmienky preukazovania skutočnosti, že tovar a služby boli skutočne dodané zdaniteľnou osobou, upúšťať, resp. explicitne vyslovil potrebu skúmania ďalších skutočností, ktoré musia byť dané kumulatívne. Zároveň platí, že právo na odpočítanie dane je podmienené splnením hmotnoprávnych podmienok, ktoré vyplývajú zo zákona o DPH (§ 49 ods. 1 a 2 + § 51 ods. 1), ktoré boli do slovenského právneho poriadku prijaté v súvislosti s transponovaním smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Nová rozhodovacia prax SD EÚ len podáva výklad posudzovania plnenia týchto podmienok pre priznanie práva na odpočítanie. Žalobca poukázal na rozsudok vo veci MAKS PEN C-18/13 zo dňa 13.02.2014, ďalej vo veci SIGNUM ALFA SPED KFT. C-446/2015 z 10.11.2016, uznesenie SD EÚ zo dňa 3.9.2020 vo veci C-610/19 Vikingo Fővállalkozó Kft. Proti Nemzeti Adó- és Vámhival Fellebbviteli Igazgatósága, ktoré odkazuje na uznesenie vo veci C-446/15 z 10.11.2016 a rozsudok vo veci C-18/13 zo dňa 13.2.2014. Z uvedených rozhodnutí je zrejmé, že za predpokladu, že dodanie zdaniteľného plnenia daňovému subjektu, ktorý je platiteľom, nie je sporné (t.j. podmienka dodania je splnená), tak len samotná skutočnosť, že daňovému subjektu nebolo predmetné zdaniteľné plnenie preukázateľne poskytnuté dodávateľom uvedeným na faktúrach, samo o sebe nepostačuje na zamietnutie práva na odpočítanie dane. Uvedené by neplatilo (t.j. nárok na odpočítanie by nebol daný) len za súčasného naplnenia dôvodu, že daňovému subjektu bola preukázaná účasť na podvodnom konaní, čo musí preukázať vnútroštátny súd/správny orgán v daňovom konaní.
Pre úplnosť žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 4Afs 58/2017 zo dňa 2.8.2017, kde bol tiež vyslovený právny názor, že ak správca dane pochyboval o tom, či vo faktúrach uvedení dodávatelia fakturované plnenie skutočne aj vykonali, daňový subjekt za účelom uplatnenia práva na odpočítanie DPH z dotknutých plnení nie je zaťažený dôkazným bremenom ohľadne týchto okolností. V závere podania žalobca poukázal na súdny spor, rozhodovaný aktuálne na Najvyššom správnom súde ČR (ďalej len „NSS ČR“), ktorý sa v inej, obdobnej veci ako je predmetom tohto súdneho konania, rozhodol položiť na SD EÚ žiadosť „o rozhodnutí o předběžné otázce podaná Nejvyšším správním soudem (Česká republika) dne 31. března 2020 - Kemwater ProChemie s. r. o. c/ a Odvolací finanční ředitelství“, vec označená „C-154/20“, v znení: 1. „Je v souladu se směrnicí 2006/112/ES, pokud je uplatnění práva na odpočet daně z přidané hodnoty na vstupu podmíněno splněním povinnosti osoby povinné k dani prokázat, že jí přijaté zdaniteľné plnění bylo poskytnuto jinou konkrétní osobou povinnou k dani? 2. Pokud je odpověď na první otázku kladná a osoba povinná k dani uvedenou důkazní povinnost nesplní, lze odepřít právo na odpočet daně na vstupu, aniž by bylo prokázáno, že tato osoba povinná k dani věděla anebo mohla vědět, že pořízením zboží nebo služeb se účastní daňového podvodu?“ V prípade, ak krajský súd neuzná za dostačujúce pre rozhodnutie o správnej žalobe vyššie citované rozhodnutia SD EÚ, pričom sám nenadobudne právne presvedčenie o potrebe zachovať právo žalobcu na odpočítanie dane z faktúr, ktorých sa týkajú napadnuté rozhodnutia finančných orgánov, navrhol, aby súd prerušil toto súdne konanie, a to až do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach položených NSS ČR dňa 31.3.2020 - Kemwater ProChemie s. r. o. c/a Odvolacie finančné riaditeľstvo, vec označená „C-154/20“. Alternatívne, v prípade, ak krajský súd nepovažuje prejudiciálne otázky NSS ČR za vecné vo vzťahu k predmetu konania vo veci samej a súčasne má pochybnosť o tom, či vie rozhodnúť o správnej žalobe žalobcu na základe už existujúcej, aktuálnej rozhodovacej praxe SD EÚ, navrhol, aby pred rozhodnutím tejto veci sám položil na SD EÚ žiadosť o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke a požiadal tak o výklad právnych noriem práva EÚ, ktorých zodpovedanie je nevyhnutné pre rozhodnutie a správne právne posúdenie vo veci, ktorá je predmetom tohto súdneho konania. Ako prejudiciálne otázky navrhol: 1. „Má sa Smernica č. 2006/112/ES vykladať tak, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave a vnútroštátnej rozhodovacej praxi súdov alebo iných kompetentných orgánov, podľa ktorej je možné právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty uplatniť len v prípade, že daňový subjekt preukáže, že jej tovar alebo službu (zdaniteľné plnenie) dodala zdaniteľná osoba uvedená vo faktúre? 2. Ak je odpoveď na prvú otázku kladná a daňový subjekt uvedenú dôkaznú povinnosť nesplní, pretože nebude dostatočne preukázané, že zdaniteľné plnenie dodala zdaniteľná osoba, uvedená vo faktúre, možno tomuto daňovému subjektu odoprieť právo na odpočet dane na vstupe, bez toho, aby bolo preukázané, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mohla vedieť, že nadobudnutím tovaru alebo služieb sa zúčastňuje daňového podvodu?“
10. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ako i rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a postupy, ktoré predchádzali ich vydaniu podľa § 177 a nasl. SSP v rozsahu vymedzenom žalobnými bodmi (§ 134 ods. 1 SSP a § 183 SSP). Správny súd zistil, že žaloba je nedôvodná, v nadväznosti na čo podľa § 190 SSP rozhodol o jej zamietnutí. Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP. Na termíne verejného vyhlásenia rozsudku určeného na deň 14.12.2021 správny súd verejne vo veci vyhlásil rozsudok.
11. Z pripojeného administratívneho spisu mal správny súd preukázanú skutočnosť neuznania odpočítania dane z pridanej hodnoty podľa faktúr od dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o., za zdaňovacie obdobie november 2014 (viď bod 1. tohto rozsudku). Predmetom dodania boli spotrebné a náhradné diely na stroje na spracovanie koží celkom v sume 14 910,48 Eur, z toho DPH v sume 2 485,08 Eur. Prílohou faktúr boli príjemky. Dodávateľ žalobcu nepredložil správcovi dane účtovnú evidenciu a žiadne doklady, ktoré by sa týkali obchodných prípadov dodávateľa. Sám dodávateľ je nekontaktný a jeho súčasný konateľ evidovaný od 4.6.2018 má pobyt vo Federácii Sv. Krištofa a Nevisu. Bezprostredne predchádzajúci konateľ dodávateľa, a to v období od 17.10.2016 do 4.6.2018 so správcom dane nespolupracoval. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu ďalej vyplýva zistenie, podľa ktorého dodávateľ - MMBC Alfa, s.r.o. sa v registrovanom sídle fyzicky nenachádza, pretože na adrese Jelenia č. 1, Bratislava sa nachádza uzamknutý bytový dom. Vo vzťahu k subjektu IZOSELL, s.r.o. vykonal správca dane miestne zisťovanie a zistil, že firma na adrese sídla má len registračné sídlo a korešpondenčnú adresu. Dňa 4.4.2016 bola zrušená a jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť METROPOL SERVIS,
s.r.o. s konateľom Y. G., ktorý bol konateľom od 10.11.2011 do 9.2.2017. Aktuálne je konateľom subjektu METROPOL SERVIS, s.r.o. občan Bulharskej republiky. Súčasťou pripojeného administratívneho spisu je tiež Rámcová zmluva o dodávkach tovaru zo 14.2.2014.
12. Podľa § 177 ods. 1 SSP: Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 46 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení platnom a účinnom k momentu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (ďalej len „Daňový poriadok“): Zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane kontrolovanému daňovému subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.
Podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku: Daňová kontrola je ukončená dňom po a) doručenia protokolu podľa odseku 8.
Podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku: Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.
Podľa § 47 písm. h) Daňového poriadku: Protokol musí obsahovať po h) preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov.
Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 Daňového poriadku: Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 19 ods. 1, 2 Zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom k 30.11.2014 (ďalej len „zákon o DPH“): Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo
prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH: Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň po a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH: Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak po a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
13. Žaloba v tejto veci je všeobecnou správnou žalobou podľa § 177 a nasl. SSP, na prejednanie ktorej sa v plnom rozsahu uplatní koncentrácia dôvodov a rozsahu žaloby v zmysle úpravy § 134 ods. 1 SSP a § 183 SSP. Na uvedené považuje správny súd za potrebné poukázať vzhľadom na rozsiahle dôvody replík žalobcu jeho podaniami zo dňa 26.5.2020 a 12.5.2021, ktoré žalobca učinil po nastúpení účinkov koncentrácie v zmysle označenej právnej úpravy. V obsahu týchto replík cestou nového právneho zástupcu uviedol i úplne nové dôvody, ktoré vo včas podanej správnej žalobe obsiahnuté neboli. V nadväznosti na zásadu koncentrácie správny súd preto vecne vyhodnocoval len námietky žalobcu uvedené vo včas podanej správnej žalobe a z námietok, ktoré boli obsiahnuté v uvedenej replike len tie, ktoré majú základ v žalobných bodoch včas podanej správnej žaloby (tie námietky uvedené v replike, ktoré predstavujú vymedzenie nových dôvodov žaloby, a teda rozšírenie dôvodov správnej žaloby, ktoré neboli v správnej žalobe obsiahnuté, správny súd vyhodnocovať nemohol).
14. Námietky žalobcu v ich rozsahu, ako vyplýva z predchádzajúceho bodu odôvodnenia vyhodnotil správny súd nasledovne: Pokiaľ ide o prvý až tretí žalobný bod, správny súd konštatuje, že v ich obsahu žalobca ako i sám vo vzťahu k týmto žalobným bodom v súhrne uvádza, mienil upriamiť pozornosť súdu na to, že pokiaľ daňový orgán nekoná v súlade so zákonom alebo koná nad rámec zákona, dochádza k porušovaniu subjektívneho práva daňového subjektu na zákonný postup daňového orgánu. Nakoľko v obsahu prvého až tretieho žalobného bodu žalobca uviedol len všeobecné právne názory a závery ako aj odkazy na k týmto sa viažucu judikatúru a pri absencii vymedzenia konkrétnych rozporov a nesúladu rozhodnutia správcu dane a žalovaného alebo ich postupov, ktoré viedli k vydaniu ich rozhodnutí, správny súd v tejto časti, teda pokiaľ ide o bod 1 až 3 správnej žaloby, žiadne konkrétne vecné hodnotenia a závery neuvádza. V žalobných bodoch 1 až 3 správnej žaloby chýba spôsobilý predmet takéhoto hodnotenia správneho súdu, a teda konkrétna argumentácia žalobcu vymedzujúca rozpor rozhodnutia správcu dane alebo žalovaného, alebo ich postupov, ktoré predchádzali ich vydaniu so zákonom.
15. V nadväznosti na uvedené správny súd podotýka, že námietka, s ktorou sa má správny súd povinnosť vysporiadať, musí mať charakter námietky nielen relevantnej, ale aj námietky konkrétnej. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR plynie, že súd sa musí v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať s argumentom, ktorý je: a) „relevantný“, „podstatný“, „významný“ (relevant, important) a ktorý je zároveň b) konkrétny („specific“). Teda formulovaný dostatočnej jasným a presným spôsobom. Súčasne je potrebné dodať, že v rámci vyhodnotenia týchto kritérií sa neposudzuje, či je argument aj naozaj opodstatnený (vecne správny). Správny súd zdôrazňuje, že uvedeným námietkam žalobcu chýba práve kritérium konkrétnosti. Nestačí, aby žalobca len označil, resp. citoval judikatúru nielen vnútroštátnych súdov, resp. ustanovenie právneho predpisu a všeobecne konštatoval porušenie zásad správy daní a zásad dokazovania, ale je potrebné uviesť aj ako možno dané ustanovenie aplikovať na konkrétny prípad žalobcu a čo z neho možno v okolnostiach konkrétneho prípadu vyvodiť.
16. Pokiaľ žalobca vo štvrtom žalobnom bode namietal, že Daňový poriadok neumožňuje vydať v daňovej kontrole dva protokoly z daňovej kontroly, nie je táto námietka správnym súdom hodnotená ako dôvodná. Správny súd pri tomto konštatovaní poukazuje na právnu úpravu podľa § 46 ods. 8
Daňového poriadku. Táto právna úprava umožňuje správcovi dane vydať v rámci jednej daňovej kontroly, predmetom ktorej sú viaceré zdaňovacie obdobia (§ 77 ods. 1 zákona o DPH), ako tomu bolo v predmetnom administratívnom konaní, samostatný protokol pre zdaňovacie obdobia, v ktorých rozdiel dane zistený nebol a samostatný protokol z daňovej kontroly pre zdaňovacie obdobia, v ktorých takýto rozdiel dane bol daňovou kontrolou zistený. Na vydanie takýchto protokolov v daňovej kontrole sa potom viaže rozdielny režim ďalších úkonov správcu dane, a to konkrétne doručovanie protokolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole podľa § 46 ods. 8, veta druhá Daňového poriadku pre protokol týkajúci sa zdaňovacích období, v ktorých bol zistený rozdiel v sume dane, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť a doručenie protokolu týkajúceho sa zdaňovacích období, v ktorých rozdiel dane zistený daňovou kontrolou nebol, bez takejto výzvy na vyjadrenie sa k zisteniam v protokole. V oboch prípadoch dochádza ku ukončeniu daňovej kontroly doručením protokolu podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku. Postup správcu dane, ktorý vystavil v predmetnej daňovej kontrole dva protokoly (Protokol č. 100355486/2019 zo dňa 4.2.2019 a Protokol č. 100355487/2019 zo dňa 4.2.2019), teda v rozpore s úpravou § 46 ods. 8 Daňového poriadku a ani s inou právnou úpravou nebol a námietka žalobcu v tomto smere nie je správnym súdom vyhodnotená ako dôvodná. Rovnako nie je dôvodná námietka žalobcu o absencii vysporiadania sa s touto námietkou žalobcu v odvolacom konaní zo strany žalovaného ako odvolacieho správneho orgánu, pretože z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného na strane 12 vyplýva, že žalovaný na túto odvolaciu námietku reagoval a do odôvodnenia uviedol zdôvodnenie svojich záverov, ktoré je dostatočné a náležité a tým je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v súlade s úpravou § 63 ods. 5 Daňového poriadku, a teda nie je možné skonštatovať ani rozpor napadnutého rozhodnutia s úpravou § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Postup žalovaného nie je rozporný s úpravou § 74 ods. 2 Daňového poriadku, pretože sa žalovaný s uvedenou námietkou v rámci odvolacieho konania vysporiadal.
17. Pokiaľ žalobca v piatom žalobnom bode namietal, že protokol z kontroly neobsahuje podstatnú náležitosť podľa § 47 písm. h) Daňového poriadku, teda uvedenie kontrolných zistení a vyhodnotenie dôkazov, ani táto námietka žalobcu nemôže byť správnym súdom vyhodnotená ako dôvodná. Z obsahu protokolu číslo 100355487/2019 zo dňa 4.2.2019, ktorý je súčasťou administratívneho spisu, vyplýva konštatovanie týkajúce sa zdaňovacieho obdobia november 2014, pokiaľ ide o vymedzenie náležitosti protokolu - preukázaných kontrolných zistení, to na strane 5, 97 až 114. Uvedená časť spĺňajúca obsahovú požiadavku kladenú na protokol z daňovej kontroly podľa § 47 písm. h) Daňového poriadku zahŕňa i vyhodnotenie dôkazov zo strany správcu dane viažuce sa k predmetnému zdaňovaciemu obdobiu. V nadväznosti na takýto obsah protokolu z daňovej kontroly správny súd konštatuje, že samotný obsah protokolu z daňovej kontroly v označenej časti vyvracia uvedenú námietku žalobcu a táto je vo väzbe na to hodnotená ako nedôvodná. Pokiaľ žalobca ďalej v tomto žalobnom bode ďalej namietal, že správca dane odmietol vykonať dôkaz kontrolnými výkazmi dodávateľa, pričom tieto sú spôsobilé preukázať vznik daňovej povinnosti dodávateľa daňového subjektu, nie je ani táto námietka dôvodná. Správny súd poukazuje na úpravu podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, v zmysle ktorej nie je správca dane pri vykonávaní dôkazov viazaný dôkaznými návrhmi daňového subjektu. Z tejto právnej úpravy vyplýva, že správca dane nie je povinný vykonať všetky daňovým subjektom navrhnuté dôkazy a vždy je vecou jeho úsudku a vyhodnotenia, teda jeho úvahy pri hodnotení relevantnosti a závažnosti navrhnutého dôkazu vrátane posúdenia schopnosti navrhnutého dôkazu preukázať alebo nie skutočnosti relevantné pre správne určenie dane, či k vykonaniu daňovým subjektom navrhnutého dôkazu pristúpi a vykoná ho alebo nie. Ak je výsledkom tohto postupu správcu dane nevykonanie navrhnutého dôkazu zo strany daňového subjektu, je potrebné takýto postup presvedčivo zdôvodniť. Správny súd teda považuje za dôležité vysloviť, že správca dane je oprávnený daňovým subjektom navrhnutý dôkaz i nevykonať a uvedené nepredstavuje automaticky nezákonný postup správcu dane. Z rozhodnutia správcu dane, a to konkrétne zo štvrtého odseku na strane 27 odôvodnenia rozhodnutia správcu dane, vyplýva síce stručné, avšak dostatočné a správne odôvodnenie nepreverovania kontrolných výkazov správcom dane na základe záveru správcu dane, že údaje v kontrolnom výkaze nie sú dôkazom o tom, že dodanie tovaru a služieb bolo uskutočnené spôsobom a dodávateľom uvedeným na faktúrach. I takéto odôvodnenie nevykonania daňovým subjektom navrhnutého dôkazu je dostatočným zachytením v danom prípade vecne správnych úvah správcu dane pri jeho postupe, kedy nevyhovel dôkaznému návrhu daňového subjektu. Kontrolné výkazy z pohľadu správneho súdu sú dokladom, v ktorom sa uvádzajú len formálne náležitosti predstavované identifikačným číslom pre DPH, čísla vystavených faktúr, dátumy dodania, základ dane a daň, ktoré údaje vyplývajú zároveň aj z dodávateľských faktúr a nepreukazujú vecné dodanie tovaru, a to ani v spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi. Správny súd teda ako nedôvodnú
hodnotí i v tejto časti uplatnenú námietku nesprávneho právneho posúdenia pri nevykonaní dôkazu oboznámením kontrolných výkazov dodávateľa za stavu záveru o absencii preukázania dodania tovaru žalobcovi spoločnosťou MMBC Alfa, s.r.o.
18. Pokiaľ ďalej v rámci piateho žalobného bodu žalobca namietal, že správca dane mal pri nadobudnutí pochybností o reálnom uskutočnení obchodov presne špecifikovať dôkazy, ktoré nad rámec zákona požaduje od žalobcu na preukázanie deklarovaných obchodov, a to neurobil, len v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol všeobecné konštatovanie a v tejto súvislosti žalobca poukázal na závery podľa rozsudkov NS SR sp. zn. 8Sžf/1/2018 a sp. zn. 6Sžfk/40/2018, hodnotí správny súd tieto námietky ako nedôvodné. Správny súd v tejto časti vychádza z úpravy § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ktorá úprava vymedzuje inštitút dôkazu v daňovom konaní prostredníctvom vymedzenia jeho účelu, ktorému má dôkaz slúžiť, teda má prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane za súčasného naplnenia podmienky, podľa ktorej bol dôkaz získaný v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide teda o zákonné vymedzenie inštitútu dôkazu, ktoré nemá povahu taxatívneho výpočtu a nejedná sa ani o demonštratívny výpočet druhov dôkazov, ale ide o ešte širšiu formu zadefinovania tohto inštitútu práve prostredníctvom vymedzenia jeho účelu. V tej - ktorej konkrétnej prejednávanej veci vždy závisí ustálenie relevantného okruhu dôkazných prostriedkov, ktoré môžu priniesť dôkaz o uskutočnení zdaniteľného plnenia od toho, o aký konkrétny druh, resp. typ tovaru alebo služby pri tej - ktorej dodávke ide. Pokiaľ, ako vyplýva z dokazovania v prejednávanej veci, malo ísť o dodávku tovaru - náhradné diely na šijacie stroje a pre kožiarenský a textilný priemysel (uvedené vyplýva z výpovede svedka K. Z. zo dňa 13.11.2018), bolo na mieste, aby daňový subjekt správcovi dane o uskutočnení zdaniteľného plnenia - o realizácii dodávky tovaru predložil v rámci plnenia dôkaznej povinnosti také dôkazy, ktoré sa viažu k uvedenému druhu dodávky tovaru, ako napríklad záručné listy, návody na použitie, montážne doklady alebo iné doklady napríklad pre potreby prípadného efektívneho uplatnenia zodpovednostných nárokov zo vzťahu medzi žalobcom a jeho priamym dodávateľom, všetko pri zohľadnení obstarávacej ceny, tak ako vyplýva z predmetných faktúr. Už samotná cena predmetnej dodávky na seba pri zohľadnení jej výšky a fakturovaného druhu plnenia viaže požiadavku zachovania potrebnej obozretnosti pri vstupe žalobcu do obchodnoprávneho vzťahu s predmetným dodávateľom a potrebu dôsledného postupu žalobcu cestou jeho štatutárneho zástupcu konajúceho s odbornou starostlivosťou, prostredníctvom dôsledného naplnenia ktorého postupu by žalobca zabezpečil minimalizáciu, resp. by úplne vylúčil, že sa v konaní pred správcom dane dostane do situácie, kedy nebude schopný dostatočne a spoľahlivo preukázať svoje právo na odpočet, a to i v následnom časovom období po uskutočnení dodávky. Úlohou správcu dane je dôkazy produkované daňovým subjektom hodnotiť v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku a nie daňovému subjektu určovať, akými konkrétnymi dôkaznými prostriedkami a z nich vyplývajúcimi dôkazmi má svoje tvrdenia o realizácii zdaniteľných obchodov pre potreby preukázania jeho práva na odpočet preukazovať. Pokiaľ žalobca v rámci tohto žalobného bodu poukazoval na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 8Sžfk/1/2018, nie je táto argumentácia žalobcu dôvodná. Závery označeného rozsudku sú viazané na konštatovanie o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu a o nedostatočne zistenom skutkovom stave týmto správnym orgánom, a teda za takejto procesnej situácie nebolo možné záver o nepreukázaní dodania tovaru správnymi orgánmi spoľahlivo skonštatovať. V prejednávanej veci však táto procesná situácia v administratívnom konaní a ani v konaní pred správnym súdom nenastala. Na tomto mieste odôvodnenia správny súd zdôrazňuje, že pri rozhodnutí správneho súdu je rozhodným momentom, ku ktorému správny súd posudzuje a vyhodnocuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia v zmysle úpravy § 135 ods. 1 SSP moment právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu), a teda správny súd vychádza zo skutkového a právneho stavu k tomuto momentu. K tomuto momentu v administratívnom konaní v prejednávanej veci neboli uplatnené daňovým subjektom dôkazné návrhy na preukázanie realizácie zdaniteľných obchodov po náležitom vyjadrení pochybností správcu dane v rámci postupu podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Zároveň, nakoľko v prejednávanej veci existovali dôvodné pochybnosti správcu dane o realizácii zdaniteľného obchodu v rámci vzťahu medzi daňovým subjektom a jeho priamym dodávateľom, dôkazné návrhy daňového subjektu v zmysle vyššie uvedeného sa mali týkať vzťahu daňového subjektu a jeho priameho dodávateľa, a teda nešlo v prejednávanej veci o extenzívne uplatnenie dôkazného bremena voči daňovému subjektu. Dôkazné bremeno voči daňovému subjektu teda nebolo uplatnené tak, že by v rámci neho správca dane vyžadoval dôkazy o realizácii zdaniteľných obchodov, ktoré sa netýkali vzťahu daňového subjektu a jeho priameho dodávateľa a nevyplývali z tohto vzťahu, ktorého priamym účastníkom daňový subjekt bol, a teda i mal na tieto dôkazy bezprostredný dosah. V uvedených
skutočnostiach vzhliada správny súd zásadné odlišnosti východísk záverov prijatých v rozhodnutí NS SR sp. zn. 8Sžfk/1/2018 o proti prejednávanej veci.
19. Správny súd opätovne v nadväznosti na rozsiahle repliky žalobcu učinenú žalobcom jeho podaniami zo dňa 26.5.2020 a 12.5.2021 konštatuje, že pri prejednaní tejto veci, ktorá je konaním o všeobecnej správnej žalobe podľa § 177 a nasl. SSP sa v celom rozsahu uplatní zásada koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby v zmysle úpravy § 183 SSP. Nakoľko repliky boli žalobcom učinené po nastúpení účinkov koncentrácie, podrobil správny súd tak, ako je uvedené už vyššie, vecnému hodnoteniu pri prieskume zákonnosti napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia správcu dane len tú argumentáciu podľa repliky žalobcu, ktorá bola, pokiaľ ide o jej vecný základ, obsiahnutá už vo včas podanej správnej žalobe a predstavovala len rozvinutie už takto včas vymedzených žalobných bodov. Pre argumentáciu, ktorá bola ako nová uvedená až v replike chýbal procesný základ a tým právny rámec jej vecného hodnotenia. Pri zachovaní takéhoto prístupu bolo rozvinutím argumentácie v piatom žalobnom bode tvrdenie žalobcu, podľa ktorého došlo k nesprávnemu rozloženiu dôkazného bremena v daňovej kontrole a správca dane preniesol na daňový subjekt dôkazné bremeno preukázania skutočností, ktoré do jeho dôkazného bremena nespadajú. Uvedená námietka nie je správnym súdom hodnotená ako dôvodná, pričom správny súd v tejto časti odkazuje na svoje závery už uvedené k námietkam, ktoré boli obsahom piateho žalobného bodu. Správny súd poukazuje na to, že skutočnosť nekontaktnosti dodávateľa daňového subjektu nebola jedinou okolnosťou, ktorou spochybnil správca dane reálnosť zdaniteľných plnení. Dôvodné pochybnosti správcu dane v prejednávanej veci boli založené na komplexom zistení, podľa ktorých:
- spoločnosť MMBC Alfa, s.r.o. so správcom dane nespolupracovala, na adrese sídla sa nenachádza a doklady k preverovaniu nepredložila, a to ani na základe opakovanej výzvy,
- pán Y. G., ktorý bol konateľom MMBC Alfa, s.r.o., doklady tejto spoločnosti nepredložil, so správcom dane nespolupracoval. Súčasný konateľ, ktorým je od 4.6.2018 Wingrove Nathaniel James, Federácia Svätého Krištofa a Nevisu na základe výzvy doklady nepredložil. Konateľ spoločnosti MMBC Alfa, s.r.o. v čase vystavenia faktúr, teda pani F. Z. S., sa nevedela konkrétne vyjadriť k činnosti spoločnosti MMBC Alfa, s.r.o., nevedela, s kým táto spoločnosť obchodovala, akých mala dodávateľov a odberateľov, nevedela, komu boli predané jej obchodné podiely, komu boli odovzdané doklady spoločnosti MMBC Alfa, s.r.o., tiež sa nevedela konkrétne vyjadriť k predmetným faktúram vystaveným pre spoločnosť NeoTec Martin, s.r.o., nevedela sa vyjadriť k spolupráci medzi MMBC Alfa, s.r.o. a NeoTec Martin, s.r.o., nevedela v akom období spolupracovali, ani s nimi nekomunikovala, pretože s nimi komunikoval jej manžel, nevedela konkrétne kedy, kde a akým spôsobom bol predmetný tovar odovzdaný a taktiež nevedela, odkiaľ MMBC Alfa, s.r.o. predmetný tovar nadobudla. Počas ústneho pojednávania na otázku zamestnanca správcu dane, či spoločnosť MMBC Alfa, s.r.o. v období, keď bola ona konateľkou, niekoho splnomocnila, uviedla, že splnomocnený bol jej manžel pán K. Z., a to na konanie vtedy, keď ona bola mimo republiku,
- samotný pán K. Z. počas ústneho pojednávania uviedol, že vykonával všetky činnosti mimo účtovníctva, doklady spoločnosti boli odovzdané novému majiteľovi. Spomenul si len na jedného odberateľa, a to spoločnosť NeoTec Martin a jedného dodávateľa - spoločnosť IZOSELL, s.r.o. Bratislava, nepamätal si, od koho spoločnosť MMBC Alfa, s.r.o. predmetný tovar nakúpila, vyjadril sa len všeobecne, že od dodávateľov a nevie, či jeden z nich nebol aj IZOSELL, s.r.o.,
- IZOSELL, s.r.o. je od 4.4.2016 zrušený a dňom 21.6.2016 vymazaný z obchodného registra, pričom jeho právnym nástupcom je METROPOL SERVICE, s.r.o., ktorý so správcom dane nespolupracoval a na adrese sídla spoločnosti sa nenachádza. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na závery podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018, podľa ktorých práve vystavením dodávateľskej faktúry s hodnovernými údajmi dodávateľ nielen že na seba preberá daňovú povinnosť, ale aj signalizuje svojmu zmluvnému partnerovi, že môže začať proces smerujúci k uplatneniu práva na odpočítanie DPH. Avšak iba splnenie formálnych podmienok prostredníctvom predloženia listinných dôkazov (najmä faktúry a dodacieho listu) na záver o vzniku práva na odpočítanie DPH vo veci samej nepostačuje. Podnikateľ znáša svoje povinnosti preukázať hodnovernosť údajov faktúry dodávateľa (t.j. „cudzej“ listiny).
20. Pokiaľ žalobca v rámci piateho žalobného bodu poukazoval na závery podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 nie je ani táto argumentácia žalobcu dôvodná, pretože i východiská tohto rozhodnutia NS SR sú odlišné od východísk prejednávanej veci. V konaní NS SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 správca dane právo na odpočítanie dane žalobcovi neuznal na základe skutočnosti, že bola preukázaná existencia zneužívajúcich okolností smerujúcich k získaniu daňovej výhody. Najvyšší súd SR takého
právne posúdenie vyhodnotil ako predčasné, skonštatujúc, že nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. V prejednávanej veci takýto skutkový stav zistený nebol. Správca dane jasne spochybnil reálne dodanie tovarov podľa dodávateľských faktúr, a to bolo dôvodom neuznania nároku na odpočet. Zvyšok argumentácie žalobcu v piatom žalobnom bode smeroval k namietaniu absencie možnosti daňového subjektu ovplyvniť vznik daňovej povinnosti dodávateľa daňového subjektu a k namietaniu možnosti preukázania vzniku daňovej povinnosti dodávateľa daňovým subjektom. Zároveň žalobca v tejto časti zdôraznil, že dodávateľ deklaruje vznik daňovej povinnosti v daňovom priznaní a evidencii DPH. Skutočnosť, či si dodávateľ daňového subjektu takto deklarovanú daňovú povinnosť i splní, nemá žalobca možnosť ovplyvniť. V tejto súvislosti správny súd pri závere o nedôvodnosti tejto námietky žalobcu poukazuje na úpravu podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, ktorá upravuje vznik daňovej povinnosti a podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, ako podmienku vzniku práva na odpočítanie dane. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že skutočnosť splnenia alebo nesplnenia, a teda reálneho zaplatenia alebo nezaplatenia dane dodávateľom je vo vzťahu k právu daňového subjektu na odpočet dane irelevantnou a naopak relevantnou je skutočnosť vzniku daňovej povinnosti. Ak teda žalobca namietal absenciu jeho možnosti ovplyvniť zaplatenie dane dodávateľom, je táto námietka irelevantná, a tým nedôvodná.
21. Pokiaľ žalobca v šiestom žalobnom bode poukazoval na závery podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ C-277/14, ktorý v zmysle tvrdení žalobcu rieši obdobný prípad nekontaktného dodávateľa, u ktorého nebolo možné preveriť účtovnú dokumentáciu a zdôraznil, že pre pomery prejednávanej veci platí, že ak aj MMBC Alfa, s.r.o. nemal právo disponovať s tovarom, nemožno vylúčiť dodanie tovaru, keďže tovar bol žalobcovi skutočne dodaný a žalobca ho preukázateľne použil na svoje zdaniteľné plnenia, čím žalobca splnil všetky náležitosti vyžadované právnymi predpismi a podporil uvedené i svedeckou výpoveďou svedka pána K. Z., nie sú tieto námietky žalobcu hodnotené ako dôvodné. Správny súd poukazuje na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018 z 28.4.2020, aj v zmysle ktorých daňová povinnosť dodávateľovi vzniká bez ohľadu na prevod vlastníckeho práva, pretože rozhodujúci je prevod držby, ktorá oprávňuje odberateľa k faktickému nakladaniu s tovarom akoby bol jeho vlastníkom, všetko však za predpokladu preukázania, že dodávateľom je práve dodávateľ a nie tretia osoba. A práve to v prejednávanej veci bolo správcom dane dôvodne spochybnené. Žalobca podoprel svoj návrh formálnymi dôkazmi - predloženými dodávateľskými faktúrami (tie sami o sebe nie sú materiálnym dôkazom o dodaní tovaru), príjemkami tovaru na sklad, ktoré môžu svedčiť len o tom, že tovar bol prijatý na sklad žalobcu (pričom tieto nie sú súčasťou pripojeného administratívneho spisu), rámcovou zmluvou (táto je len zmluvným rámcom upravujúcim obchodný vzťah medzi žalobcom a dodávateľom), výpoveďou svedka Z. (tento sa vyjadril len veľmi všeobecne o tom, že všetky plnenia deklarované na vystavených faktúrach boli uskutočnené a zaplatené, čo samo o sebe má veľmi nízku dôkaznú hodnotu vo vzťahu k relevantnej okolnosti dodania tovaru dodávateľom uvedeným na faktúrach) a svedka E. (účtovníka dodávateľa, ktorý sa priamo obchodnej činnosti dodávateľa nezúčastňoval), ktoré dôkazy samotné dodanie tovaru dodávateľom uvedeným na týchto faktúrach spoľahlivo nepreukazujú. Ani žalobcom zdôrazňované skutočnosti uvedenia toho istého subjektu dodávateľa na faktúre aj príjemke, následné vyskladnenie tovaru a jeho ďalší predaj a potvrdenie príjemiek tovaru na sklad bližšie neoznačenou osobou, o ktorej žalobca tvrdil, že sa jedná o zamestnanca žalobcu, neviedli pri dôvodných pochybnostiach správcu dane o dodaní tovaru dodávateľom uvedeným na faktúrach, daných skutočnosťami uvedenými v odôvodnení tohto rozsudku, k presunu dôkazného bremena na správcu dane ale bolo dôkaznou povinnosťou daňového subjektu tieto odôvodnené pochybnosti spoľahlivo rozptýliť. Správny súd s poukazom napr. na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-324/11 zdôrazňuje, že dodávateľ daňového subjektu nemusí byť vlastníkom tovaru v zmysle naplnenia vnútroštátnej hmotnoprávnej úpravy o prevodoch vlastníckeho práva, ale musí byť oprávnený s tovarom aspoň fakticky nakladať v rozsahu oprávnenia samotnej držby a daňovému subjektu tovar dodať.
22. Pokiaľ žalobca v siedmom žalobnom bode uplatnil požiadavku eurokonformného výkladu nároku žalobcu na odpočet a v tejto časti odkazoval na rozsudky NS SR sp. zn. 1Sžf/31/2016, sp. zn. 3Sžfk/49/2017, pričom zdôraznil povinnosť správcu dane preukázať, že sa jednalo o podvod alebo zneužitie práva, nie je táto námietka správnym súdom hodnotená ako dôvodná. I v tejto časti správny súd zdôrazňuje, že v prejednávanej veci nebol preukázaný základný predpoklad vzniku práva žalobcu na odpočet, a to splnenie vecnej podmienky vzniku daňovej povinnosti dodávateľa daňového subjektu uvedeného na predmetných faktúrach. Z tohto dôvodu nemožno konštatovať dôkazné bremeno správcu dane pri preukazovaní podvodu alebo zneužitia práva. Správny súd konštatuje, že žalobca sa mýli,
ak vychádza zo záveru, že správca dane môže neuznať nárok na odpočítanie dane len v prípade, ak preukáže, že sa v danom prípade jednalo o podvod alebo zneužitie práva. Správny súd zdôrazňuje, že pokiaľ nie sú preukázané hmotnoprávne podmienky pre odpočítanie dane podľa zákona o DPH, t.j. vecné a formálne podmienky, potom nie je možné odpočítanie dane práve z dôvodov porušenia úpravy podľa § 49 ods. 1 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 1 zákona o DPH priznať. Až pokiaľ by žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno a všetky tieto podmienky by preukázal, teda k porušeniu zákona o DPH by nedošlo, vtedy by mohol správca dane neuznať odpočítanie len v prípade, ak by preukázal, že žalobca je zapojený do zneužitia právnej regulácie spoločného systému DPH alebo na podvodnom reťazci zdaniteľných obchodov, k čomu však v prejednávanej veci nedošlo a absenciu uvedeného nie je možné preklenúť ani žalobcom uplatňovaným eurokonformným výkladom nároku žalobcu na odpočet DPH. Žalobcom označené rozsudky NS SR sp. zn. 1Sžf/31/2016, 3Sžfk/49/2017 sú založené práve na závere o preukázaní uskutočnenia zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje daňový doklad - faktúra, čo je zásadná odlišnosť východiska týchto rozhodnutí oproti prejednávanej veci. V záveroch rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžf/31/2016 správne orgány vychádzali zo zistení, že sa v danom prípade jednalo o podvodné konanie, ktoré však podľa názoru správneho a kasačného súdu nebolo v správnom konaní dostatočne preukázané. Ani tento rozsudok však nevymedzuje záver tvrdený žalobcom, že v prípadoch, kedy sa správca dane rozhodne neuznať odberateľovi nárok na odpočet dane, je jeho povinnosťou preukázať, že v danom prípade sa jedná o daňový podvod alebo zneužitie práva. Naopak Najvyšší súd SR konštatoval, že ak sa preukáže uskutočnenie zdaniteľného obchodu, tak ako ho deklaruje daňový subjekt, môžu orgány finančnej správy neuznať daňovému subjektu právo na odpočítanie dane len z dôvodu splnenia podmienok preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť na daňovom podvode. Iba toto v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ prelamuje zásadu neutrality dane, z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ žalobca neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku, teda ak sú preukázané všetky vecné a aj formálne podmienky na odpočítanie dane, na preukázanie ktorých má prioritne dôkazné bremeno daňový subjekt, potom je možné neuznať právo na odpočítanie dane len vtedy, ak bude preukázané zneužitie práva alebo daňový podvod, na čo má v plnom rozsahu dôkazné bremeno naopak správca dane. Vyššie vymedzená odlišnosť východísk rozsudkov NS SR sp. zn. 1Sžf/31/2016 a sp. zn. 3Sžfk/49/2017 potom vylučuje aplikáciu ich záverov, a to i pokiaľ ide o dôkazné bremeno daňového subjektu na prejednávanú vec a eurokonformný výklad posudzovania prejednávanej veci, pokiaľ ide o právo žalobcu na odpočet DPH na základe označených rozsudkov. Uvedené závery správneho súdu nie sú v rozpore ani so Smernicou Rady číslo 77/388/ EHS, ktorá bola implementovaná do nášho vnútroštátneho právneho poriadku a tieto závery nepopierajú nadradenosť európskeho práva, pretože vnútroštátna právna úprava podľa § 19 ods. 1, § 45 ods. 1, písm. e) všetko zákona o DPH nie je na základe záverov rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžf/31/2016, sp. zn. 3Sžfk/49/2017 s uvedenou európskou právnou úpravou v rozpore (v prejednávanej veci nešlo o prípad zneužitia práva alebo daňového podvodu za splnenia materiálnych podmienok vzniku práva na odpočet). Už samotné nepreukázanie splnenia podmienok na odpočet je dostatočným dôvodom pre neuznanie odpočítania dane. Pokiaľ žalobca v tejto časti poukazoval na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, je tento odkaz nenáležitý, pretože v tomto rozsudku nešlo o dôkazné bremeno daňového subjektu na preukázanie dodania od bezprostredne predchádzajúceho dodávateľa, ako tomu bolo v prejednávanej veci. Naviac správny súd s ohľadom na aktuálnu rozhodovaciu činnosť NS SR poukazuje na závery napr. podľa rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018, podľa záverov ktorého bol rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžsk/1/2011 prekonaný vývojom rozhodovacej činnosti NS SR so zdôraznením zodpovednosti daňového subjektu za výkon práva s primeranou odbornou starostlivosťou. Pokiaľ žalobca v predloženej replike poukazoval na závery podľa rozsudkov SD EÚ sp. zn. C-80/11 a C-142/11, ide o rozhodnutia, ktoré sa týkajú situácie, keď osoba, ktorá vystavila faktúru alebo jeden z jej poskytovateľov sa dopustil daňového podvodu. Vtedy podľa judikatúry je možné zamietnuť právo na odpočítanie dane, pokiaľ správca dane objektívne preukáže, že samotná zdaniteľná osoba je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho dodávateľského subjektu. Aj tu je však podmienkou, že vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v Smernici 2006/112 boli splnené. V prejednávanej veci však tomu tak nie je, a preto tieto rozsudky v danej veci nie sú aplikovateľné.
23. Pokiaľ žalobca v rámci siedmeho žalobného bodu namietal, že ak správca dane tvrdí porušenie úpravy § 49 ods. 1 zákona o DPH, mal presne špecifikovať, akým spôsobom žalobca toto ustanovenie porušil a ak ho porušil, či porušením došlo k daňovému úniku, daňovému podvodu alebo zneužitiu
práva a správca dane sa nemôže obmedziť len na konštatovanie, že nebolo preukázané dodanie tovaru či služby. Aj v tejto časti je potrebné opätovne zdôrazniť primárny záver, na ktorom správne orgány postavili svoje rozhodnutia, a to, že neboli splnené podmienky vymedzené vnútroštátnou právnou úpravou podľa zákona o DPH na priznanie odpočtu, tak ako je konštatované vyššie. Je v súlade s úpravou zákona o DPH, a teda zákonným postupom a zákonným výsledkom tohto postupu správcu dane a žalovaného, keď potom, ako správca dane dôvodne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť listinných dôkazov predložených k odpočítaniu, neboli zo strany daňového subjektu následne žiadnymi ďalšími dôkazmi podmienky pre priznanie odpočtu preukázané a keď v nadväznosti na to správca dane odmietol odpočítať daň s poukazom na porušenie podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Pokiaľ nedôjde k preukázaniu splnenia zákonných podmienok odpočtu, zakladá to zákonný dôsledok neuznania práva na odpočet pre daňový subjekt, v nadväznosti na čo je argumentácia žalobcu vymedzená až v replike, v zmysle ktorej žalobca poukazoval na to, že úprava podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH nie je ani prikazujúcou ani zakazujúcou, ale oprávňujúcou právnou normou irelevantná.
24. Správny súd s ohľadom na rozsiahle repliky žalobcu v tejto veci považuje za dôležité vymedziť, ktoré z námietok uvedených v replike považuje za doplnenie žalobných bodov včas podanej správnej žaloby a uvádza, že ide o argumentáciu ohľadom vyhotovenia dvoch protokolov, ďalej argumentácia ohľadom obsahu samotného protokolu so zisteniami, argumentácia, podľa ktorej došlo k nesprávnemu rozloženiu dôkazného bremena, kedy správca dane neoprávnene preniesol na žalobcu dôkazné bremeno ohľadom skutočností, ktoré nemohlo zaťažovať žalobcu, ďalej argumentácia ohľadom aplikácie rozsudku SD EÚ C-277/14 a rozsudkov NS SR 1Sžf/31/2016 a sp. zn. 3Sžfk/49/2017 a ohľadom povinnosti žalovaného preukázať žalobcovi zneužitie práva či daňový podvod. Tieto námietky sú vyhodnotené v rámci záverov uvedených v odôvodnení tohto rozsudku k jednotlivým žalobným bodom včas podanej správnej žaloby.
25. V replikách žalobca vzniesol aj úplné nové žalobné dôvody, ktoré je potrebné v zmysle úpravy § 183, § 62 ods. 1 a § 134 ods. 1 SSP hodnotiť ako rozšírenie žalobných bodov, a teda vymedzenie ďalšieho rozporu so zákonom alebo uvedenie ďalšieho porušenia, pričom sa jednalo najmä o námietky, že správne orgány nemali jasné, či došlo k nejakej daňovej strate alebo nie, v ktorej časti poukázal žalobca na rozsudok NSS ČR sp. zn. 9Afs 163/2015, že správca dane a žalovaný pochybili pri vyhodnotení vykonaných výsluchov svedkov - ktorých, to však žalobca nešpecifikoval, že žalovaný ani správca dane sa nevysporiadali s dokladmi, ktoré žalobca k prijatým dodávkam evidoval a predložil, že finančné orgány nevykonali preverenie ďalšieho toku tovaru, ktorý bol predmetom skúmaných dodávok, teda že tovar žalobca ďalej predal, a preto ho musel aj nadobudnúť, že žalovaný nesprávne poukázal na zásadu poctivého obchodného styku a povinnosť mať vedomosť o subjektoch, s ktorými daňový subjekt spolupracuje a že rozhodnutie žalovaného je v rozpore so zásadou neutrality DPH, ktorá zásada sa mala prejaviť v tom, že pokiaľ žalovaný odpočet neuznal, tak mal súčasne vrátiť daň z plnení, ktorých sa neuznaný odpočet priamo týkal, a teda mal zrušiť žalobcom vykázanú daňovú povinnosť. Novou námietkou okrem iného bolo, že správne orgány od začatia kontroly prezumovali porušenie žalobcu, ktoré zakladali na subjektívnych domnienkach, domnelých záveroch a nedostatočne zistenom skutkovom stave, tiež námietka správcu dane, že rozhodnutie správcu dane nie je riadne odôvodnené a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ako i námietka, v zmysle ktorej správne orgány nepostupovali podľa ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku, keď žalobcu nevyzvali k podaniu vysvetlenia týkajúceho sa ním predložených, či navrhnutých dôkazov, resp. námietka, že správne orgány bez adekvátneho dôvodu odmietli vykonať žalobcom navrhnutý dôkaz - výsluch odberateľov žalobcu. Ako už uviedol správny súd vyššie, zaujal v rámci záverov k jednotlivým žalobným bodom závery i k námietkam, ktoré boli obsahom repliky, pokiaľ sa jednalo o doplňujúce vyjadrenia k námietkam, ktoré boli obsahom žalobných bodov vo včas podanej žalobe. Zvyšok argumentácie žalobcu v predložených replikách, ktorú je potrebné považovať za nové žalobné body v zmysle vyššie uvedeného, nie je možné pre absenciu právneho rámca, ktorý by to umožňoval, podrobovať vecnému hodnoteniu. Uvedený záver dopadá na argumentáciu, ktorá nemá základ v námietkach, ktoré boli obsahom žalobných bodov vo včas podanej žalobe pri ich vymedzení podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP.
26. Osobitne považuje správny súd za dôležité vyjadriť sa k predloženému znaleckému posudku znalca F.. Z. P. č. 03/2020 zo dňa 25.9.2020, ktorý bol doručený správnemu súdu taktiež po uplynutí lehoty na včasné podanie správnej žaloby. V tejto časti správny súd zdôrazňuje, že pri svojom rozhodnutí vychádza zo skutkového stavu, ktorý je zistený orgánom verejnej správy s poukazom na úpravu podľa § 119 SSP, 134 SSP. Znalecký posudok nebol vyhotovený v rámci správneho konania, ale bol predložený ako dôkaz zo strany žalobcu až v konaní pred správnym súdom a za týchto okolností by mohol byť
relevantným dôkazom, pokiaľ by spochybňoval odborné skutkové závery správneho orgánu, z ktorých správny orgán vychádzal pri svojom právnom posúdení v rámci administratívneho konania a zaujímal by presvedčivé odlišné odborné skutkové závery. Zároveň by muselo ísť o znalecký posudok spĺňajúci zákonné atribúty podľa § 207 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej CSP.
27. Podľa § 207 ods. 1, 2 CSP: Ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké poznatky, a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje postup podľa § 206, súd na návrh nariadi znalecké dokazovanie a ustanoví znalca. Ak súd ustanovil viacerých znalcov, môžu vypracovať spoločný posudok. V písomnom znaleckom posudku znalec odpovie na položené otázky; nevyjadruje sa k právnemu posúdeniu veci.
Podľa § 209 ods. 1, 2 CSP: Súkromný znalecký posudok je znalecký posudok predložený stranou bez toho, aby znalecké dokazovanie nariadil súd. Ak je spolu so žalobou predložený súkromný znalecký posudok, ktorý má všetky zákonom predpísané náležitosti a obsahuje doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, postupuje sa pri vykonávaní tohto dôkazu akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca.
28. Ako pre súkromný znalecký posudok podľa § 209 CSP rovnako pre znalecký posudok v zmysle § 207 CSP platí, že je relevantným dôkazom vtedy, pokiaľ posudzuje skutočnosti založené na vedeckých poznatkoch a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje len odborné vyjadrenie. Je teda podmienkou relevantnosti takéhoto posudku, že posudzuje skutkové okolnosti a nie právne otázky, teda nečiní právne posúdenie veci. V posudzovanej veci podľa objednávky žalobcu na vypracovanie znaleckého posudku bolo znalcovi zadané odpovedať výsostne len na právne otázky, a to konkrétne sa zoberať splnením alebo nesplnením hmotnoprávnych podmienok odpočtu dane z pridanej hodnoty podľa Smernice 2006/112/ES a zákona o DPH a stanoviť správnu výšku DPH. Na túto otázku znalec v posudku aj odpovedal, a to v jeho časti III. záver na strane 44, kde uviedol, že relevantne a preukázateľne stanovil celkový oprávnený nárok platiteľa DPH na odpočítanie DPH v súhrnnej výške 96.855,85 Eur a na strane 45 prijal záver, že hmotnoprávne zákonné podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie DPH boli splnené tak, ako sú hmotnoprávne odôvodnené v časti 2.2.1 znaleckého posudku. Znalecký posudok sa tak nevyjadroval ku skutkovým otázkam, na ktoré treba vedecké poznatky, ako to má na mysli práve úprava podľa § 207 ods. 1 CSP, ale právne posúdil vec, čo je v rozpore so zákonnou úpravou podľa § 207 ods. 2 CSP v spojení s § 25 Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého v písomnom znaleckom posudku znalec odpovie na položené otázky; nevyjadruje sa k právnemu posúdeniu veci. Právne posúdenie veci totiž prináleží jedine súdu. Práve vzhľadom na to, že predložený znalecký posudok, ktorý je súkromným znaleckým posudkom F.. Z. P., rieši výlučne právne posúdenie prejednávanej veci pred správnym súdom, nemôže mať vplyv na zistenie skutkového stavu v danej veci a je teda právne irelevantný.
29. Vychádzajúc z uvedených záverov skonštatoval súd nedôvodnosť žaloby v celom rozsahu, ako aj v rozsahu relevantných námietok v replike v zmysle vyššie uvedeného rozčlenenia týchto námietok, v nadväznosti na čo rozhodol o zamietnutí žaloby podľa § 190 SSP.
30. Na záver správny súd považuje za potrebné ozrejmiť, že z hľadiska judikatúry ESĽP (napr. rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, rok 1994) „právo na spravodlivý proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledkov súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ Ústavný súd SR v súvislosti s posudzovanou otázkou obsahu základného práva účastníka na spravodlivý proces v rozhodnutí sp.zn. IV. ÚS 358/09 uviedol: „...všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.“
K zamietnutiu návrhu žalobcu na prerušenie správneho súdneho konania
31. Ako už bolo uvedené v bode 9. tohto rozsudku žalobca svojim podaním zo dňa 24.9.2021 dával do pozornosti aktuálnu judikatúru Súdneho dvora EÚ a súčasne správnemu súdu navrhol, aby prerušil
súdne konanie až do rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnych otázkach vo veci C-154/20 účastníkov Kemwater ProChemie s.r.o. c/a Odvolací finanční ředitelství, ktoré rozhodnutie môže mať zásadný vplyv na rozhodnutie v tejto veci. Alternatívne žalobca navrhol pre prípad, že správny súd nebude považovať prejudiciálne otázky NSS ČR za vecné vo vzťahu k predmetu tohto konania a súčasne má pochybnosť o tom, či vie rozhodnúť o správnej žalobe, aby sám podal na SD EÚ návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke (ním naformulovanej - viď bod 9. tohto rozsudku) majúc za to, že závery žalovaného a správcu dane v napadnutých rozhodnutiach sú v rozpore s výkladom práva EÚ.
32. Podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP, ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenie, môže konanie uznesením prerušiť, ak prebieha súdne alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny súd dal na takéto konanie podnet.
Podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP, správny súd konanie uznesením preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.
Podľa § 25 SSP, ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa na konanie pred správnym súdom primerane ustanovenia prvej a druhej časti Civilného sporového poriadku okrem ustanovení o intervencii. Ak niektorá otázka nie je riešená ani v Civilnom sporovom poriadku, správny súd postupuje primerane podľa základných princípov konania tak, aby sa naplnil účel správneho súdnictva.
Podľa § 162 ods. 3 CSP, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.
33. V zmysle vyššie citovaných ustanovení SSP v prípade, ak správny súd dospeje k záveru, že pre rozhodnutie o správnej žalobe je potrebný výklad práva EÚ, môže iniciovať konanie o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ. Podanie takéhoto návrhu na SD EÚ je spojené s obligatórnym prerušením konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP. Fakultatívne (ak neurobí iné opatrenie) správny súd môže tiež prerušiť konanie, ak sa vedie iné konanie, v ktorom sa rieši otázka podstatná a majúca význam na rozhodnutie správneho súdu.
34. Ak potreba vyriešenia prejudiciálnej otázky ohľadom výkladu alebo platnosti komunitárneho práva „vznikne počas konania prebiehajúceho pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súd povinný predložiť vec Súdnemu dvoru“, ak považuje rozhodnutie o tejto otázke za potrebné pre vynesenie rozsudku (čl. 234 tretí pododsek Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva). Prejudiciálnymi otázkami sa tak musia zaoberať predovšetkým súdne orgány rozhodujúce v poslednom stupni, aby sa zabránilo vytváraniu vnútroštátnej judikatúry odporujúcej komunitárnemu právu (107/76, Hoffmann-La Roche, 24.5.1977, Zb. s. 957, bod 5; 35 a 36/82, Morson, 27.10.1982, Zb. s. 3723, bod 8). Aj súd rozhodujúci v poslednom stupni má však výlučné právo posúdiť, či je predloženie prejudiciálnej otázky potrebné pre rozhodnutie veci samej.
35. V prejednávanej veci teda nie je povinnosťou správneho súdu, proti rozhodnutiu ktorého je prípustná kasačná sťažnosť, iniciovať konanie o prejudiciálnej otázke. Napriek tomu správny súdu sa návrhom žalobcu vecne zaoberal a dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu žalobcu.
36. Vo vzťahu k návrhu žalobcu na prerušenie konania s poukazom na konanie prebiehajúce pred SD EÚ vo veci C-154/20 (viď bod 9. tohto rozsudku) správny súd konštatuje, že tento nebol v čase rozhodovania tunajšieho správneho súdu aktuálny, nakoľko SD EÚ vo veci C-154/20 dňa 9.12.2021 vydal rozsudok, v ktorom reagujúc na prejudiciálne otázky NSS ČR, dospel k záveru, že „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty (DPH) zaplatenej na vstupe sa má nepriznať bez toho, aby daňový úrad musel preukázať, že zdaniteľná osoba sa dopustila podvodu na DPH alebo že vedela, alebo mala vedieť, že uvádzané plnenie, na ktorom sa zakladá právo na odpočítanie dane, bolo súčasťou takéhoto daňového podvodu, ak v prípade, že tento skutočný dodávateľ tovaru alebo poskytovateľ služieb nebol identifikovaný, táto zdaniteľná osoba nepredloží dôkaz o tom, že tento dodávateľ alebo poskytovateľ mal postavenie zdaniteľnej osoby, pokiaľ vzhľadom na skutkové okolnosti a napriek dôkazom poskytnutým touto zdaniteľnou osobou chýbajú údaje potrebné na overenie, či
skutočný dodávateľ alebo poskytovateľ mal toto postavenie.“ Z tohto dôvodu sa stal návrh žalobcu na prerušenie predmetného správneho súdneho konania až do rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnych otázkach vo veci C-154/20 bezpredmetným.
37. Odhliadnuc od vyššie citovaného rozsudku SD EÚ vo veci C-154/20 v nadväznosti na argumentáciu žalobcu prezentovanú aj v jeho podaní z 24.9.2021 správny súd dáva do pozornosti žalobcu nižšie citovanú judikatúru SD EÚ: Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora právo zdaniteľných osôb na odpočítanie od DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo zaplatenú za tovar a služby prijaté na vstupe, predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH. Ako Súdny dvor opakovane rozhodol, právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. Smernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené, ak zdaniteľné osoby, ktoré ho chcú uplatniť, spĺňajú tak hmotnoprávne, ako aj formálne náležitosti alebo požiadavky, ktorým toto právo podlieha (predbežné znenie Rozsudku SD EÚ z 11.11.2021 Ferimet SL, C-281/2020, bod 31, <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/ SK/TXT/HTML/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2019%3A861&anchor=> Uznesenie z 3. 9.2020 Vikingo Fővállalkozó, C-610/19 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI %3AEU%3AC%3A2020%3A673&locale=sk>, EU:C:2020:673 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/ SK/TXT/PDF/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2020%3A673>, bod 44 <https://eur-lex.europa.eu/ legal-content/SK/TXT/HTML/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2020%3A673&anchor=>, ako i rozsudky SD EÚ z 21.6.2012, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2012%3A373&locale=sk>, EU:C:2012:373 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/PDF/? uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2012%3A373>, body 37 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/ TXT/HTML/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2012%3A373&anchor=> a 38 <https://eur-lex.europa.eu/ legal-content/SK/TXT/HTML/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2012%3A373&anchor=>; z 3.10..2019, Altic, C-329/18 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2019%3A831&locale=sk>, EU:C:2019:831 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/PDF/? uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2019%3A831>, bod 27 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/ TXT/HTML/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2019%3A831&anchor=>, ako aj zo 16.10.2019, Glencore Agriculture Hungary, C-189/18 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI %3AEU%3AC%3A2019%3A861&locale=sk>, EU:C:2019:861 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/ SK/TXT/PDF/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2019%3A861>, bod 33 <https://eur-lex.europa.eu/legal- content/SK/TXT/HTML/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2019%3A861&anchor=>). Ako už uviedol správny súd v odôvodnení tohto rozsudku, v tejto veci bola spochybnená realizácia zdaniteľného obchodu podľa dodávateľských faktúr, a to bolo dôvodom neuznania nároku na odpočet - teda nebol preukázaný základný hmotnoprávny predpoklad vzniku práva žalobcu na odpočet DPH. Opätovne správny súd zdôrazňuje, že je mylný názor žalobcu, že správca dane môže neuznať nárok na odpočítanie dane len v prípade, ak preukáže, že išlo o podvod alebo zneužitie práva.
38. Z týchto dôvodov správny súd nevzhliadol ani dôvod na iniciovanie konania o prejudiciálnej otázke SD EÚ. Vzhľadom k uvedenému správny súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol tak, ako je uvedené v ods. I. výroku tohto rozsudku.
39. Keďže správny súd návrh na prerušenie konania zamietol, nerozhodoval o ňom samostatným uznesením, ale rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania je v súlade s cit. ust. § 162 ods. 3 CSP súčasťou meritórneho rozhodnutia. Pre úplnosť správny súd dodáva, že tento procesný postup má za cieľ eliminovať prípadné nedôvodné návrhy na prerušenie konania, ktoré by viedli k prieťahom v konaní a spôsobovali neprimeranú dĺžku konania.
K výroku o náhrade trov konania
40. Podľa § 167 ods. 1 SSP: Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
Podľa § 168 SSP: Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
41. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že mu náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nebol vo veci úspešný. Rovnako nebola priznaná náhrada trov konania ani žalovanému na základe aplikácie § 168 SSP a contrario, pretože neboli splnené podmienky pre aplikáciu tohto ustanovenia, a to výnimočnosť situácie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 439, § 440 SSP) v lehote do 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.