Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 122/02
PDF · 242.44 KB
No categories available
II. ÚS 122/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. novembra 2002
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Alexandra Bröstla
a Jána Klučku v konaní o sťažnosti JUDr. P. P., bytom Ž., zastúpeného advokátom JUDr. D.
Ch., Ž., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 13 Nc 121/01 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 13 Nc 121/01
p o r u š e n é b o l o .
2. JUDr. P. P. n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania
vo výške 5 000 Sk (slovom päťtisíc korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet
advokáta JUDr. D. Ch., Ž.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. januára
2002 doručené podanie JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom Ž., zastúpeného
advokátom JUDr. D. Ch., Ž., označené ako „Návrh v zmysle čl. 130 písm. f) Ústavy SR na
začatie konania v zmysle čl. 127 Ústavy SR“.
Z obsahu podania vyplynulo, že sťažovateľ namietal porušenie svojich základných
práv priznaných čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Sťažovateľ
uviedol, že 29. decembra 2000 podal na Okresnom súde v Žiline žalobu proti Českej
republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Českej republiky, o ochranu osobnosti,
pričom vec bola na tomto súde vedená pod sp. zn. 8 C 1/01. Ďalej uviedol, že „všetci
sudcovia Okresného a Krajského súdu v Žiline sa cítili zaujatí, a preto NS SR uznesením
sp. zn. Nc 97/01 z 21. 06. 2001 prikázal vec na prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu
Bratislava. Po doručení uznesenia NS SR bol spis 30. 07. 2001 z Okresného súdu v Žiline
zaslaný Krajskému súdu v Bratislave, pričom ku dňu podania sťažnosti sťažovateľovi
nebolo doručené žiadne rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v označenej veci.
V súčasnosti (pozn.: t. j. ku dňu podania, 11. januára 2001) sťažovateľ nemá poznatky
o spisovej značke, pod ktorou je označená vec vedená na Krajskom súde v Bratislave“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „po vykonaní dôkazov potrebných na zistenie
stavu veci v zmysle § 33 ods. 1 Zákona č. 38/1993 Z. z. v znení noviel rozhodol a vydal tento
Nález:
Právo JUDr. P. P. priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.
JUDr. P. P. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000,-
(jeden milión) Sk, ktoré vyplatí Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR v lehote 1 mesiaca od vydania nálezu Ústavného súdu SR.
JUDr. P. P. sa priznávajú trovy konania pred Ústavným súdom SR tak ako budú
vyčíslené, ktoré vyplatí Slovenská republika zastúpená Ministerstvom, v lehote 1 mesiaca od
vydania nálezu Ústavného súdu SR“.
Napriek sťažovateľovmu tvrdeniu, že „nemá poznatky o spisovej značke, pod ktorou
je označená vec vedená na Krajskom súde v Bratislave“, ho ústavný súd vyzval na
preukázanie skutočnosti, že bezvýsledne uplatnil sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle
§ 17 a nasl. ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach
a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností
a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o štátnej správe súdov“) v lehote 60 dní od doručenia výzvy.
Sťažovateľ spolu s listom označeným ako „Podanie k výzve zo 06. 02. 2002
č. Rvp 108/02-11“, doručeným ústavnému súdu 28. februára 2002, zaslal kópiu sťažnosti na
prieťahy v konaní v zmysle zákona o štátnej správe súdov z 15. februára 2002 adresovanej
predsedníčke Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Následne zaslal aj
„Doplnenie podania k výzve zo 6. 2. 2002 číslo Rvp 108/02-11“ (doručené ústavnému súdu
24. apríla 2002) s kópiou podania predsedníčky krajského súdu (Spr. 2055/2002)
z 27. marca 2002 o vybavení jeho sťažnosti, ako aj kópiou rozhodnutia krajského súdu
sp. zn. 13 Nc 121/01 z 15. marca 2002, pričom uviedol, že obidve rozhodnutia mu boli
doručené 20. apríla 2002.
Ústavný súd následne vyzval sťažovateľa (výzva z 30. mája 2002) na doplnenie
náležitostí podania podľa § 50 ods. 1 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) a na odstránenie označeného nedostatku sťažnosti v lehote 7 dní od doručenia výzvy.
Sťažovateľ doplnil svoje podanie („Doplnenie podania“ doručené ústavnému súdu
13. júna 2002) a označil v ňom subjekty, „proti ktorým sťažnosť smeruje nasledovne:
1. Okresný súd v Žiline, 2. Krajský súd v Žiline, 3. Krajský súd v Bratislave,
4. Okresný súd v Bratislave III., 5. Slovenská republika zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR.
Odôvodnenie:
Podľa poznatkov sťažovateľa vo veci jeho žaloby o ochranu osobnosti konali súdy
Slovenskej republiky v poradí:
Okresný súd Žilina, Krajský súd Žilina, Najvyšší súd SR, Krajský súd Bratislava.
Sťažovateľ je toho názoru, že Okresný súd Žilina, Krajský súd Žilina a Krajský súd
Bratislava v predmetnej veci spôsobili prieťahy v konaní nasledovne.
ad) 1 Okresný súd v Žiline konal pod sp. zn. 8 C /01, pričom nesprávnym zápisom
veci do evidenčnej pomôcky súdu – registra C v roku 2001, namiesto správneho zápisu
v roku 2000 úmyselne vykázal skrátenú dĺžku konania a ďalej nepostupoval v súlade
s ustanovením § 200i odst. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Podstatné dôvody sú uvedené
v návrhu zo dňa 15. 2. 2002.
ad 2) Krajský súd v Žiline konal vo veci pod sp. zn. 13 Nc 63/01, pričom
nepostupoval v súlade s ustanovením § 200i odst. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Pri
postupe oboch týchto súdov je potrebné zdôrazniť, že je neprijateľné, aby vyjadrenie
príslušných sudcov k otázke predpojatosti vo veci trvalo niekoľko týždňov a mesiacov. Tento
úkon možno bežne zvládnuť pri dobrej organizácii práce za niekoľko hodín.
ad) 3 Krajský súd v Bratislave konal vo veci pod sp. zn. 13 Nc 121/01. Tento súd
rozhodoval o prikázaní veci od 2. 8. 2001 do 15. 3. 2002, pričom rozhodnutie o prikázaní
inému ako miestne príslušnému súdu z hľadiska skutkového a právneho patrí medzi menej
zložité úkony súdu. Predsedníčka Krajského súdu v Bratislave v odpovedi na sťažnosť
z 27. 3. 2002 ohľadne prieťahov v konaní konštatuje pod sp. č. 2055/2002 prieťahy
v postupe tohoto Krajského súdu.
ad 4) V súčasnosti sa od 27. 5. 2002 spis nachádza na Okresnom súde Bratislava III.
pod sp. zn. 15 C 38/02. Tento súd objektívne nemohol zatiaľ vo veci spôsobiť zbytočné
prieťahy, preto je označený ako účastník konania len z opatrnosti.
ad 5) Sťažovateľ zastáva názor, že zbytočné prieťahy boli spôsobené nečinnosťou
viacerých súdov. Súdy Slovenskej republiky sú špecifickými štátnymi orgánmi a preto za ich
činnosť, resp. nečinnosť zodpovedá Slovenská republika, zastúpená ústredným orgánom
štátnej správy – Ministerstvom spravodlivosti SR – a preto je označené ako jeden
z účastníkov konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky“.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
„Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“
(II. ÚS 26/95). Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99,
III. ÚS 20/00) ochrana základnému právu vrátane základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 dohovoru sa
poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany
porušenie základného práva ešte trvalo.
Ústavný súd z tohto pohľadu posúdil aj sťažnosť sťažovateľa na prieťahy
v konaniach označených súdov.
Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažnosť
v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 13 Nc 121/01 má predpísané náležitosti a že nie
sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením
z 12. júla 2002 ju v tejto časti prijal na ďalšie konanie.
Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Po prijatí sťažnosti v označenej časti na ďalšie konanie ústavný súd výzvou z 30. júla
2002 požiadal predsedníčku krajského súdu o vyjadrenie k vhodnosti ústneho pojednávania
vo veci. Rovnakú výzvu na vyjadrenie zaslal 30. júla 2002 aj sťažovateľovi.
Sťažovateľ v odpovedi na výzvu, doručenú ústavnému súdu 7. augusta 2002 oznámil,
že „netrváme na ústnom pojednávaní Ústavného súdu z dôvodu, že vec považujeme podľa
písomných dôkazov za dostatočne objasnenú“. Vo svojom stanovisku sťažovateľ ďalej
uviedol k petitu sťažnosti: „V zmysle petitu návrhu na začatie konania žiadame
navrhovateľovi priznať finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000.- Sk, ako aj trovy
konania, ktoré vyčísľujem podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 163/2002 § 13
odst. 1, odst. 8 nasledovne:
Základná sadzba tarifnej odmeny – 1.000.000.- Sk. sadzba za jeden úkon 14.650. Sk,
režijný paušál 100.- Sk.
Úkony právnej služby:
1. Prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom 14. 750.-Sk
2. Písomné podanie návrhu na začatie konania 14. 750.-Sk
Spolu 29. 500.-Sk
Vyjadrenie predsedníčky krajského súdu z 19. augusta 2002 bolo ústavnému súdu
doručené 27. augusta 2002 a z jeho obsahu vyplynulo:
„Vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 13 Nc 121/01
rozhodoval príslušný senát podľa § 14 ods. 1, O. s. p. o vylúčení sudcov Okresného súdu
v Žiline a podľa § 12 ods. 1, O. s. p. o prikázaní veci inému súdu v konaní vedenom na
Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 8 C 1/01. Vec došla krajskému súdu dňa 2. augusta
2001 po jej prikázaní Krajskému súdu v Bratislave uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 21. júna 2001 sp. zn. Nc 97/01 a rozhodnuté v nej bolo dňa 15. marca
2002, kedy bol aj spis vrátený Okresnému súdu v Žiline na ďalší procesný postup, keďže
došlo k vylúčeniu jeho sudcov a k prikázaniu veci Okresnému súdu Bratislava III.
Treba súhlasiť s názorom, že rozhodovanie o námietke zaujatosti a prikázaní veci na
pojednávanie a rozhodnutie nebýva právne náročné, nemožno však v prípade sťažovateľa
podľa nášho názoru vzhľadom na jeho požiadavky opomenúť, že doslova „zásobil“ okrem
iného aj Krajský súd v Bratislave svojimi žalobami na ochranu jeho osobnosti. Na
samotnom Krajskom súde v Bratislave bolo ohľadom jeho sporov vedených 9 konaní
o námietkach zaujatosti či delegácií a 4 meritórne konania.
V konaní sp. zn. 13 Nc 121/01, ktoré je predmetom sťažnosti na Ústavnom súde SR,
možno síce konštatovať prieťah v konaní cca 6 mesiacov, je však otázne, či tento sťažovateľ
v celom kontexte jeho káuz spôsobil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a najmä či mu za toto môže prislúchať také finančné zadosťučinenie, ktoré požaduje.
Žiadame preto sťažnosť najmä v časti poskytnutia finančného zadosťučinenia
zamietnuť ako zjavne neopodstatnenú a nadsadenú.“
Predsedníčka krajského súdu tiež oznámila, že netrvá na nariadení ústneho
pojednávania.
II.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, a práva upraveného v čl. 6 ods. 1
dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na prerokovanie veci v primeranej lehote ...“.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zohľadňuje svoju
stabilnú judikatúru, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,
účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98),
pričom „Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že
štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto
dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).
Z čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj z príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku pritom pre všeobecné súdy vyplýva povinnosť postupovať rýchlo a bez prieťahov
v priebehu celého súdneho konania, bez ohľadu na skutočnosť, či výsledkom takéhoto
postupu je procesné rozhodnutie alebo rozhodnutie (rozsudok) vo veci samej (I. ÚS 11/98).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) aj vo
vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov v nemeritórnych veciach zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.
S použitím uvedených kritérií ústavný súd preskúmal konanie pred krajským súdom
vo veci sp. zn. 13 Nc 121/01 a dospel k týmto záverom:
1. Predmetný postup krajského súdu sa týkal rozhodovania o prikázaní žaloby na
ochranu osobnosti inému ako miestne príslušnému súdu. Pokiaľ ide o právnu a faktickú
zložitosť takéhoto postupu, rozhodovanie o prikázaní veci na rozhodnutie inému súdu podľa
§ 12 Občianskeho súdneho poriadku má povahu rutinného a časovo nenáročného úkonu a je
bežnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov. Pri plynulom postupe týchto súdov nie je
významnejším faktorom ovplyvňujúcim dĺžku konania.
2. Pokiaľ ide o správanie účastníka konania vo veci sp. zn. 13 Nc 121/01, ústavný
súd konštatoval, že tento svojím konaním nijako neprispel k celkovej dĺžke rozhodovania
krajského súdu o prikázaní žaloby na ochranu osobnosti inému ako miestne príslušnému
súdu.
3. Použitím tretieho kritéria ústavný súd zisťoval, či nedošlo k namietaným
zbytočným prieťahom v konaní vo veci 13 Nc 121/01 postupom samotného krajského súdu.
Ústavný súd zistil, že vec došla krajskému súdu 2. augusta 2001. V období od 2. augusta
2001 až do 12. marca 2002 (pričom v rámci obdobia od 22. februára 2002 až do 12. marca
2002 išlo len o lustráciu a predloženie spisu), t. j. približne 7 mesiacov, však krajský súd
vo veci vôbec nekonal bez toho, aby jeho postupu vo veci bola bránila zákonná prekážka.
Po lustrácii a predložení predmetného spisu krajský súd urobil úkon vo veci prikázania do
3 dní, t. j. 15. marca 2002, čo potvrdzuje, že ide o rutinný úkon.
Existenciu prieťahu v uvedenom konaní uznala aj predsedníčka krajského súdu vo
svojej odpovedi na výzvu ústavného súdu z 21. júna 2002.
Vychádzajúc z uvedených skutočností a so zreteľom na povahu veci ústavný súd
rozhodol, že postupom krajského súdu pri prikazovaní veci sp. zn. 13 Nc 121/01 došlo
k zbytočným prieťahom v celkovej dĺžke 7 mesiacov, a tým aj k porušeniu základného
práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
V nadväznosti na svoje rozhodnutie, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa zaoberal
aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3
ústavy. Podľa uvedeného ustanovenia „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie“.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.“ Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané
finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
Sťažovateľ požadoval primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000 Sk,
pričom v odpovedi na výzvu ústavného súdu zo 16. októbra 2002, doručenej tomuto súdu
30. októbra 2002 svoju žiadosť odôvodnil nasledovne:
„Dôvody a rozsah finančného zadosťučinenia boli uvedené v samotnej sťažnosti
z 11. 1. 2002 v č. 1 a 7.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že nečinnosťou súdov sa prehlbuje z hľadiska časového, ale
aj materiálneho morálne utrpenie, ktoré spôsobil rozsudok cudzozemského súdu, dôvody
ktorého sťažovateľ napadol žalobou na ochranu osobnosti. Tieto dôvody, ktoré nemajú
oporu v dôkazoch, a ktoré boli vykonané cudzozemským súdom sú dlhodobo zneužívané
médiami, politikmi a dokonca kolegami – sudcami sťažovateľa.
- vylúčenie sťažovateľa zo Združenia sudcov Slovenska (ZSS),
- vyhlásenie exprezidenta ZSS JUDr. R. pre médiá dňa 7. 9. 2000
- vyjadrenie podpredsedu NS SR JUDr. M. pre týždenník Moment č. 39/2000
- vyjadrenie bývalého vedúceho úradu MS SR a súčasného ministra spravodlivosti SR
JUDr. D. L. v relácii Hviezda FM dňa 6. 3. 2002 a STV 2 dňa 11. 8. 2002
- opakované články hlavne v tlačených médiách, ktoré vydáva Perex a. s. a Pettit
Press a. s.
- (denník Pravda, Sme, týždenník Domino fórum
Cudzozemský súd postupoval v rozpore so zásadami prezumpcie neviny. Stav,
v ktorom sa sťažovateľ nachádzal vyžadoval rýchly a účinný zásah na ochranu osobnosti
sťažovateľa, jeho cti a dobrého mena a rovnako aj ochranu autority súdnictva všeobecne.
Nečinnosťou príslušných štátnych orgánov (súdov) pretrváva zníženie spoločenského
postavenia sťažovateľa, ktorý musí sústavne čeliť spoločensky nepríjemným situáciám.
Podľa názoru sťažovateľa rozsah finančného zadosťučinenia musí zodpovedať
závažnosti zásahu a jeho následkov, odstránenia ktorých sa sťažovateľ žalobou na ochranu
osobnosti na všeobecnom súde domáha.
Žiadna právna norma nestanovuje maximálnu ani minimálnu hranicu finančného
zadosťučinenia. Finančné zadosťučinenie má byť primerané a určenie jeho výšky je vecou
úvahy súdu.“
Ústavný súd konštatoval, že postupom krajského súdu pri prikazovaní veci, v trvaní
približne siedmich mesiacov, predovšetkým vzhľadom na povahu veci došlo k zbytočným
prieťahom v konaní. Keďže výrok o porušení základného práva sťažovateľa v tomto prípade
považoval za dostatočnú ochranu jeho základného práva, rozhodol o tom, že sťažovateľovi
nepriznáva finančné zadosťučinenie. Ústavný súd pritom vzal do úvahy aj skutočnosť, že
krajský súd bezprostredne po uplatnení sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní
namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru odstránil.
Sťažovateľovi ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal
náhradu trov za tri úkony právnej pomoci pred 1. aprílom 2002 vo výške 200 Sk plus 3-krát
po 100 Sk režijný paušál (§ 1 ods. 3, § 6 a § 16 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnej pomoci v znení neskorších predpisov), ako aj za dva úkony právnej pomoci po
1. apríli 2002 vo veciach, ktoré predstavovali doplnenie podania na základe výzvy
ústavného súdu, v polovičnej výške 1 950 Sk plus 2-krát po 100 Sk režijný paušál (pričom
vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za prvý polrok roku 2001, ktorá bola 11 963 Sk, podľa § 1 ods. 3 v spojení s § 13,
§ 16 ods. 2 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.
z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. novembra 2002