Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 122/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. novembra 2002

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Alexandra Bröstla

a Jána Klučku v konaní o sťažnosti JUDr. P. P., bytom Ž., zastúpeného advokátom JUDr. D.

Ch., Ž., vo veci porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. JUDr. P. P. n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania

vo výške 5 000 Sk (slovom päťtisíc korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet

advokáta JUDr. D. Ch., Ž.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. januára

2002 doručené podanie JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom Ž., zastúpeného

advokátom JUDr. D. Ch., Ž., označené ako „Návrh v zmysle ) SR na

začatie konania v zmysle SR“.

Z obsahu podania vyplynulo, že sťažovateľ namietal porušenie svojich základných

práv priznaných (ďalej len „“) a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Sťažovateľ

uviedol, že 29. decembra 2000 podal na Okresnom súde v Žiline žalobu proti Českej

republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Českej republiky, o ochranu osobnosti,

pričom vec bola na tomto súde vedená pod sp. zn. . Ďalej uviedol, že „všetci

sudcovia Okresného a Krajského súdu v Žiline sa cítili zaujatí, a preto NS SR uznesením

sp. zn. z 21. 06. 2001 prikázal vec na prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu

Bratislava. Po doručení uznesenia NS SR bol spis 30. 07. 2001 z Okresného súdu v Žiline

zaslaný Krajskému súdu v Bratislave, pričom ku dňu podania sťažnosti sťažovateľovi

nebolo doručené žiadne rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v označenej veci.

V súčasnosti (pozn.: t. j. ku dňu podania, 11. januára 2001) sťažovateľ nemá poznatky

o spisovej značke, pod ktorou je označená vec vedená na Krajskom súde v Bratislave“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „po vykonaní dôkazov potrebných na zistenie

stavu veci v zmysle v znení noviel rozhodol a vydal tento

Nález:

Právo JUDr. P. P. priznané SR a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

JUDr. P. P. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000,-

(jeden milión) Sk, ktoré vyplatí Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom

spravodlivosti SR v lehote 1 mesiaca od vydania nálezu Ústavného súdu SR.

JUDr. P. P. sa priznávajú trovy konania pred Ústavným súdom SR tak ako budú

vyčíslené, ktoré vyplatí Slovenská republika zastúpená Ministerstvom, v lehote 1 mesiaca od

vydania nálezu Ústavného súdu SR“.

Napriek sťažovateľovmu tvrdeniu, že „nemá poznatky o spisovej značke, pod ktorou

je označená vec vedená na Krajskom súde v Bratislave“, ho ústavný súd vyzval na

preukázanie skutočnosti, že bezvýsledne uplatnil sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle

a nasl. ustanovení o sídlach

a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností

a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o štátnej správe súdov“) v lehote 60 dní od doručenia výzvy.

Sťažovateľ spolu s listom označeným ako „Podanie k výzve zo 06. 02. 2002

č. -11“, doručeným ústavnému súdu 28. februára 2002, zaslal kópiu sťažnosti na

prieťahy v konaní v zmysle zákona o štátnej správe súdov z 15. februára 2002 adresovanej

predsedníčke Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Následne zaslal aj

„Doplnenie podania k výzve zo 6. 2. 2002 číslo Rvp 108/02-11“ (doručené ústavnému súdu

24. apríla 2002) s kópiou podania predsedníčky krajského súdu (Spr. 2055/2002)

z 27. marca 2002 o vybavení jeho sťažnosti, ako aj kópiou rozhodnutia krajského súdu

sp. zn. z 15. marca 2002, pričom uviedol, že obidve rozhodnutia mu boli

doručené 20. apríla 2002.

Ústavný súd následne vyzval sťažovateľa (výzva z 30. mája 2002) na doplnenie

náležitostí podania podľa § 50 ods. 1 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) a na odstránenie označeného nedostatku sťažnosti v lehote 7 dní od doručenia výzvy.

Sťažovateľ doplnil svoje podanie („Doplnenie podania“ doručené ústavnému súdu

13. júna 2002) a označil v ňom subjekty, „proti ktorým sťažnosť smeruje nasledovne:

1. Okresný súd v Žiline, 2. Krajský súd v Žiline, 3. Krajský súd v Bratislave,

4. Okresný súd v Bratislave III., 5. Slovenská republika zastúpená Ministerstvom

spravodlivosti SR.

Odôvodnenie:

Podľa poznatkov sťažovateľa vo veci jeho žaloby o ochranu osobnosti konali súdy

Slovenskej republiky v poradí:

Okresný súd Žilina, Krajský súd Žilina, Najvyšší súd SR, Krajský súd Bratislava.

Sťažovateľ je toho názoru, že Okresný súd Žilina, Krajský súd Žilina a Krajský súd

Bratislava v predmetnej veci spôsobili prieťahy v konaní nasledovne.

ad) 1 Okresný súd v Žiline konal pod sp. zn. , pričom nesprávnym zápisom

veci do evidenčnej pomôcky súdu – registra C v roku 2001, namiesto správneho zápisu

v roku 2000 úmyselne vykázal skrátenú dĺžku konania a ďalej nepostupoval v súlade

s ustanovením . Podstatné dôvody sú uvedené

v návrhu zo dňa 15. 2. 2002.

ad 2) Krajský súd v Žiline konal vo veci pod sp. zn. , pričom

nepostupoval v súlade s ustanovením . Pri

postupe oboch týchto súdov je potrebné zdôrazniť, že je neprijateľné, aby vyjadrenie

príslušných sudcov k otázke predpojatosti vo veci trvalo niekoľko týždňov a mesiacov. Tento

úkon možno bežne zvládnuť pri dobrej organizácii práce za niekoľko hodín.

ad) 3 Krajský súd v Bratislave konal vo veci pod sp. zn. . Tento súd

rozhodoval o prikázaní veci od 2. 8. 2001 do 15. 3. 2002, pričom rozhodnutie o prikázaní

inému ako miestne príslušnému súdu z hľadiska skutkového a právneho patrí medzi menej

zložité úkony súdu. Predsedníčka Krajského súdu v Bratislave v odpovedi na sťažnosť

z 27. 3. 2002 ohľadne prieťahov v konaní konštatuje pod sp. č. 2055/2002 prieťahy

v postupe tohoto Krajského súdu.

ad 4) V súčasnosti sa od 27. 5. 2002 spis nachádza na Okresnom súde Bratislava III.

pod sp. zn. . Tento súd objektívne nemohol zatiaľ vo veci spôsobiť zbytočné

prieťahy, preto je označený ako účastník konania len z opatrnosti.

ad 5) Sťažovateľ zastáva názor, že zbytočné prieťahy boli spôsobené nečinnosťou

viacerých súdov. Súdy Slovenskej republiky sú špecifickými štátnymi orgánmi a preto za ich

činnosť, resp. nečinnosť zodpovedá Slovenská republika, zastúpená ústredným orgánom

štátnej správy – Ministerstvom spravodlivosti SR – a preto je označené ako jeden

z účastníkov konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky“.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že

„Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“

(). Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

) ochrana základnému právu vrátane základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , resp. podľa dohovoru sa

poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany

porušenie základného práva ešte trvalo.

Ústavný súd z tohto pohľadu posúdil aj sťažnosť sťažovateľa na prieťahy

v konaniach označených súdov.

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažnosť

v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a dohovoru postupom

krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. má predpísané náležitosti a že nie

sú dôvody na jej odmietnutie podľa , uznesením

z 12. júla 2002 ju v tejto časti prijal na ďalšie konanie.

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Po prijatí sťažnosti v označenej časti na ďalšie konanie ústavný súd výzvou z 30. júla

2002 požiadal predsedníčku krajského súdu o vyjadrenie k vhodnosti ústneho pojednávania

vo veci. Rovnakú výzvu na vyjadrenie zaslal 30. júla 2002 aj sťažovateľovi.

Sťažovateľ v odpovedi na výzvu, doručenú ústavnému súdu 7. augusta 2002 oznámil,

že „netrváme na ústnom pojednávaní Ústavného súdu z dôvodu, že vec považujeme podľa

písomných dôkazov za dostatočne objasnenú“. Vo svojom stanovisku sťažovateľ ďalej

uviedol k petitu sťažnosti: „V zmysle petitu návrhu na začatie konania žiadame

navrhovateľovi priznať finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000.- Sk, ako aj trovy

konania, ktoré vyčísľujem podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 163/2002 § 13

odst. 1, odst. 8 nasledovne:

Základná sadzba tarifnej odmeny – 1.000.000.- Sk. sadzba za jeden úkon 14.650. Sk,

režijný paušál 100.- Sk.

Úkony právnej služby:

1. Prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom 14. 750.-Sk

2. Písomné podanie návrhu na začatie konania 14. 750.-Sk

Spolu 29. 500.-Sk

Vyjadrenie predsedníčky krajského súdu z 19. augusta 2002 bolo ústavnému súdu

doručené 27. augusta 2002 a z jeho obsahu vyplynulo:

„Vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

rozhodoval príslušný senát podľa , o vylúčení sudcov Okresného súdu

v Žiline a podľa , o prikázaní veci inému súdu v konaní vedenom na

Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. . Vec došla krajskému súdu dňa 2. augusta

2001 po jej prikázaní Krajskému súdu v Bratislave uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 21. júna 2001 sp. zn. a rozhodnuté v nej bolo dňa 15. marca

2002, kedy bol aj spis vrátený Okresnému súdu v Žiline na ďalší procesný postup, keďže

došlo k vylúčeniu jeho sudcov a k prikázaniu veci Okresnému súdu Bratislava III.

Treba súhlasiť s názorom, že rozhodovanie o námietke zaujatosti a prikázaní veci na

pojednávanie a rozhodnutie nebýva právne náročné, nemožno však v prípade sťažovateľa

podľa nášho názoru vzhľadom na jeho požiadavky opomenúť, že doslova „zásobil“ okrem

iného aj Krajský súd v Bratislave svojimi žalobami na ochranu jeho osobnosti. Na

samotnom Krajskom súde v Bratislave bolo ohľadom jeho sporov vedených 9 konaní

o námietkach zaujatosti či delegácií a 4 meritórne konania.

V konaní sp. zn. , ktoré je predmetom sťažnosti na Ústavnom súde SR,

možno síce konštatovať prieťah v konaní cca 6 mesiacov, je však otázne, či tento sťažovateľ

v celom kontexte jeho káuz spôsobil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a najmä či mu za toto môže prislúchať také finančné zadosťučinenie, ktoré požaduje.

Žiadame preto sťažnosť najmä v časti poskytnutia finančného zadosťučinenia

zamietnuť ako zjavne neopodstatnenú a nadsadenú.“

Predsedníčka krajského súdu tiež oznámila, že netrvá na nariadení ústneho

pojednávania.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného

práva upraveného v , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, a práva upraveného v čl. 6 ods. 1

dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na prerokovanie veci v primeranej lehote ...“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru zohľadňuje svoju

stabilnú judikatúru, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,

účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (),

pričom „Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že

štátny orgán vo veci koná“ (). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto

dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ ().

Z , ako aj z príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku pritom pre všeobecné súdy vyplýva povinnosť postupovať rýchlo a bez prieťahov

v priebehu celého súdneho konania, bez ohľadu na skutočnosť, či výsledkom takéhoto

postupu je procesné rozhodnutie alebo rozhodnutie (rozsudok) vo veci samej ().

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu práva upraveného v a dohovoru, ústavný súd

v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) aj vo

vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov v nemeritórnych veciach zohľadňuje tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

S použitím uvedených kritérií ústavný súd preskúmal konanie pred krajským súdom

vo veci sp. zn. a dospel k týmto záverom:

1. Predmetný postup krajského súdu sa týkal rozhodovania o prikázaní žaloby na

ochranu osobnosti inému ako miestne príslušnému súdu. Pokiaľ ide o právnu a faktickú

zložitosť takéhoto postupu, rozhodovanie o prikázaní veci na rozhodnutie inému súdu podľa

má povahu rutinného a časovo nenáročného úkonu a je

bežnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov. Pri plynulom postupe týchto súdov nie je

významnejším faktorom ovplyvňujúcim dĺžku konania.

2. Pokiaľ ide o správanie účastníka konania vo veci sp. zn. , ústavný

súd konštatoval, že tento svojím konaním nijako neprispel k celkovej dĺžke rozhodovania

krajského súdu o prikázaní žaloby na ochranu osobnosti inému ako miestne príslušnému

súdu.

3. Použitím tretieho kritéria ústavný súd zisťoval, či nedošlo k namietaným

zbytočným prieťahom v konaní vo veci postupom samotného krajského súdu.

Ústavný súd zistil, že vec došla krajskému súdu 2. augusta 2001. V období od 2. augusta

2001 až do 12. marca 2002 (pričom v rámci obdobia od 22. februára 2002 až do 12. marca

2002 išlo len o lustráciu a predloženie spisu), t. j. približne 7 mesiacov, však krajský súd

vo veci vôbec nekonal bez toho, aby jeho postupu vo veci bola bránila zákonná prekážka.

Po lustrácii a predložení predmetného spisu krajský súd urobil úkon vo veci prikázania do

3 dní, t. j. 15. marca 2002, čo potvrdzuje, že ide o rutinný úkon.

Existenciu prieťahu v uvedenom konaní uznala aj predsedníčka krajského súdu vo

svojej odpovedi na výzvu ústavného súdu z 21. júna 2002.

Vychádzajúc z uvedených skutočností a so zreteľom na povahu veci ústavný súd

rozhodol, že postupom krajského súdu pri prikazovaní veci sp. zn. došlo

k zbytočným prieťahom v celkovej dĺžke 7 mesiacov, a tým aj k porušeniu základného

práva sťažovateľa podľa a podľa dohovoru.

III.

V nadväznosti na svoje rozhodnutie, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa a dohovoru, sa zaoberal

aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3

. Podľa uvedeného ustanovenia „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie“.

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.“ Z ustanovenia vyplýva, že primerané

finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000 Sk,

pričom v odpovedi na výzvu ústavného súdu zo 16. októbra 2002, doručenej tomuto súdu

30. októbra 2002 svoju žiadosť odôvodnil nasledovne:

„Dôvody a rozsah finančného zadosťučinenia boli uvedené v samotnej sťažnosti

z 11. 1. 2002 v č. 1 a 7.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že nečinnosťou súdov sa prehlbuje z hľadiska časového, ale

aj materiálneho morálne utrpenie, ktoré spôsobil rozsudok cudzozemského súdu, dôvody

ktorého sťažovateľ napadol žalobou na ochranu osobnosti. Tieto dôvody, ktoré nemajú

oporu v dôkazoch, a ktoré boli vykonané cudzozemským súdom sú dlhodobo zneužívané

médiami, politikmi a dokonca kolegami – sudcami sťažovateľa.

- vylúčenie sťažovateľa zo Združenia sudcov Slovenska (ZSS),

- vyhlásenie exprezidenta ZSS JUDr. R. pre médiá dňa 7. 9. 2000

- vyjadrenie podpredsedu NS SR JUDr. M. pre týždenník Moment č. 39/2000

- vyjadrenie bývalého vedúceho úradu MS SR a súčasného ministra spravodlivosti SR

JUDr. D. L. v relácii Hviezda FM dňa 6. 3. 2002 a STV 2 dňa 11. 8. 2002

- opakované články hlavne v tlačených médiách, ktoré vydáva Perex a. s. a Pettit

Press a. s.

- (denník Pravda, Sme, týždenník Domino fórum

Cudzozemský súd postupoval v rozpore so zásadami prezumpcie neviny. Stav,

v ktorom sa sťažovateľ nachádzal vyžadoval rýchly a účinný zásah na ochranu osobnosti

sťažovateľa, jeho cti a dobrého mena a rovnako aj ochranu autority súdnictva všeobecne.

Nečinnosťou príslušných štátnych orgánov (súdov) pretrváva zníženie spoločenského

postavenia sťažovateľa, ktorý musí sústavne čeliť spoločensky nepríjemným situáciám.

Podľa názoru sťažovateľa rozsah finančného zadosťučinenia musí zodpovedať

závažnosti zásahu a jeho následkov, odstránenia ktorých sa sťažovateľ žalobou na ochranu

osobnosti na všeobecnom súde domáha.

Žiadna právna norma nestanovuje maximálnu ani minimálnu hranicu finančného

zadosťučinenia. Finančné zadosťučinenie má byť primerané a určenie jeho výšky je vecou

úvahy súdu.“

Ústavný súd konštatoval, že postupom krajského súdu pri prikazovaní veci, v trvaní

približne siedmich mesiacov, predovšetkým vzhľadom na povahu veci došlo k zbytočným

prieťahom v konaní. Keďže výrok o porušení základného práva sťažovateľa v tomto prípade

považoval za dostatočnú ochranu jeho základného práva, rozhodol o tom, že sťažovateľovi

nepriznáva finančné zadosťučinenie. Ústavný súd pritom vzal do úvahy aj skutočnosť, že

krajský súd bezprostredne po uplatnení sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní

namietané porušenie základného práva podľa a podľa

dohovoru odstránil.

Sťažovateľovi ústavný súd podľa priznal

náhradu trov za tri úkony právnej pomoci pred 1. aprílom 2002 vo výške 200 Sk plus 3-krát

po 100 Sk režijný paušál (§ 1 ods. 3, § 6 a § 16 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnej pomoci v znení neskorších predpisov), ako aj za dva úkony právnej pomoci po

1. apríli 2002 vo veciach, ktoré predstavovali doplnenie podania na základe výzvy

ústavného súdu, v polovičnej výške 1 950 Sk plus 2-krát po 100 Sk režijný paušál (pričom

vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za prvý polrok roku 2001, ktorá bola 11 963 Sk, podľa § 1 ods. 3 v spojení s § 13,

§ 16 ods. 2 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.

z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2002