Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 59/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2003 v senáte

zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho

prerokoval prijatú sťažnosť A. H., bytom K. O. 156, zastúpeného advokátom JUDr. A. P.,

K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v a na prejednanie veci v primeranej

lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

právo A. H., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2

a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. A. H. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk

(slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Bardejove povinný vyplatiť

mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. A. H. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 000 Sk (slovom

dvanásťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Bardejove povinný vyplatiť na účet

advokáta JUDr. A. P., č. účtu 2624718677/1100, vedený v Tatra banke, a. s., pobočka

Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 5. júna

2002 sp. zn. prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť A. H. (ďalej aj „sťažovateľ“), v ktorej namietal

porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu v Bardejove (ďalej aj „okresný súd“) vo veci vedenej

pod sp. zn. .

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 22. júna 1998 na Okresný súd v

Bardejove žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 44 000 Sk. Konanie je

vedené pod sp. zn. . Okresný súd do dňa podania sťažnosti na ústavný súd vo

veci právoplatne nerozhodol napriek tomu, že podľa sťažovateľa žalobný návrh nemožno

považovať za zložitý, čomu nasvedčuje podľa neho aj skutočnosť, že konajúci okresný súd

už vo veci rozhodol hneď na prvom pojednávaní, pričom on ako účastník konania vo veci

poskytol súdu potrebnú súčinnosť. Sťažovateľ namietal, že po podaní odporu 28. augusta

1998 proti platobnému rozkazu okresný súd vytýčil vo veci pojednávanie až po siedmich

mesiacoch na 22. marec 1999.

Sťažovateľ vo svojom podaní uviedol chronológiu úkonov súdu i účastníkov tohto

konania a poukázal aj na to, že na prieťahy v danom konaní podával aj sťažnosti v zmysle

o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej

republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon

o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, pričom jeho sťažnosť z 5. apríla 2001

predseda okresného súdu v liste z 1. júna 2001 č. Spr. 1553/01 uznal za dôvodnú.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že podávaním sťažností na štátnu správu súdov chcel poskytnúť

príležitosť okresnému súdu, aby sám odstránil „stav zapríčinený porušením práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“, avšak ani jeho sťažnosti neviedli k náprave.

Naďalej tak u neho pretrváva stav právnej neistoty, hoci k prieťahom v konaní nijako

neprispel svojim konaním.

Sťažovateľ je toho názoru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. dochádza k porušovaniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na základe týchto skutočností navrhol, aby ústavný súd okrem

vyslovenia porušenia jeho uvedených práv mu priznal aj primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 99 000 Sk.

V rámci prípravy pojednávania, na základe žiadosti ústavného súdu sa

k opodstatnenosti prijatej sťažnosti 9. júla 2002 písomne vyjadril Okresný súd v Bardejove,

zastúpený predsedom JUDr. V. P. Predseda okresného súdu uviedol, že sťažovateľ sa

žalobou podanou 29. júna 1998 voči žalovanému Astran Klub Bardejov domáhal vydania

bezdôvodného obohatenia. Keďže spolu s podaním žaloby nezaplatil súdny poplatok zo

žaloby, výzvou z 29. júla 1998 bol vyzvaný tak urobiť v dodatočne určenej lehote. Po

splnení poplatkovej povinnosti okresný súd vo veci meritórne rozhodol platobným

rozkazom 14. augusta 1998. Po podaní odporu žalovaným sa platobný rozkaz zrušil

a úpravou z 9. septembra 1998 bol žalovaným podaný odpor doručený žalobcovi na

vyjadrenie.

Keďže žalobca stanovisko k podanému odporu nezaujal, úpravou z 18. februára 1999

bol vo veci nariadený termín pojednávania na 22. marec 1999, na ktorom bolo opätovne

meritórne rozhodnuté tak, že rozsudkom bola žaloba žalobcu zamietnutá. Písomné

vyhotovenie rozsudku bolo žalobcovi doručené 12. apríla 1999. Po odvolaní žalobcu bol

spis 19. júla 1999 predložený Krajskému súdu v Prešove. Krajský súd o odvolaní rozhodol

uznesením zo 6. októbra 1999 tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého

stupňa, pričom spis prvostupňového súdu bol vrátený 17. novembra 1999. Úpravou z 24.

mája 2000 bol vo veci nariadený termín pojednávania na 4. júl 2000. Pojednávanie pre

neprítomnosť oboch účastníkov konania bolo odročené na neurčito. Úpravou z 31. júla 2000

bol vo veci nariadený termín pojednávania na 12. september 2000. Na žiadosť právneho

zástupcu žalovaného však aj toto pojednávanie bolo odročené na 26. október 2000; toto

pojednávanie pre neprítomnosť oboch účastníkov konania bolo odročené na neurčito.

Úpravou z 20. decembra 2000 bol vo veci nariadený ďalší termín pojednávania na

18. január 2001, na ktorom napriek neprítomnosti právneho zástupcu žalovaného bolo

vykonané dokazovanie. Pojednávanie však bolo odročené za účelom zadováženia ďalších

dôkazov. Dňa 25. januára 2001 bol žalovaný vyzvaný súdu predložiť vyčíslenie nákladov,

ktoré mu vznikli v súvislosti s členstvom žalobcu, a keďže ten na výzvu nereagoval,

k splneniu uloženej povinnosti bol opätovne vyzývaný 20. februára 2001 a 29. marca 2001.

Uznesením zo 14. septembra 2001 súd uložil žalovanému poriadkovú pokutu za nesplnenie

uloženej povinnosti. Krajský súd toto uznesenie 31. januára 2002 potvrdil. Odvolací súd

spis prvostupňovému súdu vrátil 22. februára 2002. Dňa 13. marca 2002 bol žalovaný

opätovne vyzvaný na vyčíslenie nákladov. Ani na túto výzvu žalovaný nereagoval, preto

súd splnenie povinnosti 10. apríla 2002 opätovne urgoval.

Predseda okresného súdu konštatoval, že aj keď v určitom štádiu konania došlo

k prieťahom zo strany súdu, nedošlo tým k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa ani na prejednanie jeho veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pripustil, že k prieťahom v danom konaní

zavinených súdom došlo v čase od 17. novembra 1999 do 24. mája 2000, t. j. v čase od

vrátenia spisu odvolacím súdom po jeho rozhodnutí o odvolaní sťažovateľa do nariadenia

prvého pojednávania v konaní. Tento prieťah bol ním konštatovaný aj v stanovisku ku

sťažnosti sťažovateľa z 1. júna 2001. Po tomto zistení prijal také opatrenia, ktoré viedli

k plynulosti úkonov, vec sa však nepodarilo rozhodnúť z viny žalovaného, ktorý napriek

výzvam zo strany súdu a použitím zákonného prostriedku na donútenie splnenia uloženej

povinnosti doposiaľ povinnosť mu uloženú v súlade so stanoviskom odvolacieho súdu

nesplnil. Predseda okresného súdu vyjadril presvedčenie, že zo strany súdu boli urobené

všetky úkony smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu vo veci, ktoré mohol a mal urobiť

podľa príslušných ustanovení . Ak napriek tomu tieto úkony

neviedli zatiaľ k meritórnemu rozhodnutiu, nemožno nečinnosť jedného z účastníkov

konania pripísať v neprospech súdu. Podiel na prieťahoch v konaní má aj sám sťažovateľ,

ktorý sa viackrát bez ospravedlnenia nedostavil na pojednávanie, čím znemožnil

prejednanie veci súdom (4. júla 2000 a 26. októbra 2000).

Sťažnosť sťažovateľa navrhol predseda okresného súdu ako neodôvodnenú

zamietnuť.

K vyjadreniu predsedu okresného súdu zaslal 13. augusta 2002 svoje stanovisko

sťažovateľ, ktorý uviedol, že nie je pravdou tvrdenie okresného súdu, že sťažovateľ má

čiastočne podiel na prieťahoch v konaní tým, že sa nezúčastnil pojednávania vytýčeného na

4. júla 2000 a 26. októbra 2000. Sťažovateľovi bolo doručené od právneho zástupcu

žalovaného ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní 4. júla 2000, na čo písomne reagoval

a súdu doručil svoj nesúhlas s odročením pojednávania. Na vytýčené pojednávanie sám

prišiel, ale konajúca sudkyňa mu pred pojednávaním oznámila, že vzhľadom na

ospravedlnenie právneho zástupcu žalovaného konať sa nebude. To isté sa stalo aj v prípade

pojednávania, ktorého termím bol vytýčený na 26. október 2000, keď sťažovateľ opäť

osobne prišiel za sudkyňou konajúcou vo veci, ktorá mu opätovne oznámila, že

pojednávanie sa konať nebude. Sťažovateľ sa nestotožnil s názorom okresného súdu, že vec

je právne zložitá. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len

na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu, ústavný súd zistil nasledovný priebeh

a stav konania vo veci:

Dňa 29. júna 1998 podal sťažovateľ A. H. proti Astran Klubu, so sídlom Duklianska

14, Bardejov, žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 44 000 Sk s prísl.

Konanie bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. .

Dňa 14. augusta 1998 vydal okresný súd v uvedenej veci platobný rozkaz.

Dňa 28. augusta 1998 doručil žalovaný okresnému súdu proti predmetnému

platobnému rozkazu odpor.

Dňa 22. marca 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd vyniesol

rozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá.

Dňa 19. apríla 1999 podal sťažovateľ proti uvedenému rozsudku odvolanie.

Dňa 9. augusta 1999 bol spisový materiál predložený Krajskému súdu v Prešove.

Dňa 6. októbra 1999 krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Dňa 17. novembra 1999 bol vrátený spis doručený na okresný súd.

Dňa 27. júna 2000 právny zástupca žalovaného ospravedlnil svoju neúčasť na

pojednávaní, ktoré bolo vytýčené na 4. júl 2000.

Dňa 3. júla 2000 oznámil sťažovateľ okresnému súdu, že nesúhlasí s odročením

pojednávania.

Dňa 4. júla 2000 bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom opätovného

predvolania účastníkov.

Dňa 31. augusta 2000 doručil okresnému súdu právny zástupca žalovaného

ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní, ktoré bolo vytýčené na 12. september 2000.

Dňa 12. septembra 2000 bolo pojednávanie odročené na 26. október 2000 s tým, že

žalovaný bol vyzvaný, aby v lehote 5 dní predložil súdu dôkaz o jeho účasti na inom

pojednávaní 12. septembra 2000 a dôkaz o tom, že na uvedené pojednávanie bol predvolaný

skôr ako na pojednávanie v danej veci.

Dňa 24. októbra 2000 ospravedlnil právny zástupca žalovaného svoju neúčasť na

pojednávaní 26. októbra 2000, pričom súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti.

Dňa 26. októbra 2000 bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom

znovupredvolania účastníkov.

Dňa 18. decembra 2000 právny zástupca oznámil okresnému súdu, že 15. decembra

2000 ukončil právne zastupovanie žalovaného.

Dňa 15. januára 2001 predseda správnej rady Astran Klubu ospravedlnil svoju

neúčasť na pojednávaní, ktoré bolo vytýčené na 18. január 2001.

Dňa 18. januára 2001 bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom

zabezpečenia ďalších listinných dôkazov zo strany účastníkov konania.

Dňa 22. januára 2001 doručil sťažovateľ okresnému súdu kópiu žiadosti zo 6. mája

1998 o zrušenie jeho členstva v Astran Klube.

Dňa 7. februára 2001 prevzal žalovaný výzvu okresného súdu, aby v lehote 10 dní

predložil vyčíslenie nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti so zabezpečením študijných

materiálov, školení, klubových stretnutí, praktických tréningov, prípadne iné náklady, ktoré

mu vznikli v súvislosti s členstvom navrhovateľa v Astran Klube.

Dňa 14. septembra 2001 uložil okresný súd žalovanému poriadkovú pokutu vo výške

3 000 Sk, pretože ten nereagoval na uvedenú výzvu okresného súdu.

Dňa 4. októbra 2001 podal žalovaný odvolanie proti uzneseniu o uložení poriadkovej

pokuty.

Dňa 19. októbra 2001 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní

žalovaného proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty.

Dňa 22. februára 2002 krajský súd potvrdil napadnuté uznesenie o uložení

poriadkovej pokuty.

Dňa 21. marca 2002 bolo uznesenie krajského súdu doručené žalovanému spolu

s výzvou, aby v lehote 10 dní predložil vyčíslenie nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti so

vznikom členstva sťažovateľa v klube.

Dňa 16. apríla 2002 okresný súd urgoval žalovaného, aby odpovedal na jeho výzvu

pod hrozbou opätovného uloženia poriadkovej pokuty.

Dňa 12. júla 2002 okresný súd uložil žalovanému ďalšiu poriadkovú pokutu vo výške

2 000 Sk za neuposlúchnutie jeho výzvy.

Podľa zistenia ústavného súdu okresný súd vyniesol v predmetnej veci 10. októbra

2002 rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. novembra 2002.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojim rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa ods. 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa ústavný súd môže svojim rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec

prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu,

pričom k naplneniu tohto práva dochádza až právoplatným súdnym rozhodnutím (II. ÚS

26/95, , ). Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom

orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej

istoty, dochádza až právoplatným súdnym rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného

práva podľa skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania

a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. , a iné). Podľa

týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj predmetnú vec.

1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral

do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (, a iné)

relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na Okresnom súde v Bardejove vo veci vedenej pod sp. zn.

bolo rozhodovanie o žalobnom návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Ústavný súd je toho názoru, že predmetné občianskoprávne konanie vzhľadom na

jeho predmet, skutkovú a právnu povahu nemožno hodnotiť ako zložitú vec. Napokon sám

okresný súd v počiatočnej fáze konania usúdil, že táto vec je dostatočne doložená po

skutkovej stránke, a teda spĺňala podmienku skráteného konania na vydanie platobného

rozkazu. Treba však pripustiť, že v priebehu ďalšieho konania mohlo dôjsť k určitej

zložitosti tohto konania (problémy vyplývajúce z odmietnutia súčinnosti zo strany

žalovaného), ktorá však pri dôraznejšom využití inštitútu predvolania, predvádzania a

poriadkových opatrení podľa až 53 , nemala

v konečnom dôsledku spôsobiť trvanie tohto konania po dobu štyroch rokov a troch

mesiacov, ktoré nemožno podľa názoru ústavného súdu ospravedlniť.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že nezistil takú

skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či

a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Ústavný súd

správanie sťažovateľa hodnotil ako súčinnostné, a to aj napriek tomu, že predseda

okresného súdu uviedol, že sťažovateľ mal sám na prieťahoch v konaní svoj podiel, pretože

sa nedostavil na pojednávania 4. júla 2000 a 26. októbra 2000. Ústavný súd nemá dôvod

neakceptovať námietku sťažovateľa k tomuto tvrdeniu predsedu okresného súdu, totiž, že

sťažovateľ sa na uvedené pojednávania dostavil, ale konajúca sudkyňa mu pred

pojednávaním oznámila, že vzhľadom na ospravedlnenie právneho zástupcu žalovaného sa

konať nebude, keďže aj z predmetného súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ v oboch

prípadoch doručil okresnému súdu svoj nesúhlas s odročením pojednávania. Konanie

sťažovateľa teda nebolo možné kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné

prieťahy.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,

pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky

okolnosti daného prípadu.

Ústavný súd konštatoval, že v predmetnej veci súdne konanie, ktoré sa na okresnom

súde začalo 29. júna 1998 a právoplatne bolo skončené 20. novembra 2002, trvalo viac ako

štyri roky.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd zistil viaceré obdobia nečinnosti,

z ktorých najmä obdobie od 28. augusta 1998 (keď žalovaný podal proti platobnému

rozkazu odpor) do 22. marca 1999 (keď sa vo veci uskutočnilo prvé pojednávanie) a od

17. novembra 1999 (keď bol spis vrátený z krajského súdu) do 4. júla 2000 ((keď sa vo veci

uskutočnilo druhé pojednávanie), t. j. spolu takmer pätnásť mesiacov, treba považovať za

zbytočné prieťahy v zmysle a v zmysle dohovoru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa

sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania (činnosti) súdov, ktoré smeruje

k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci.

K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným nekonaním

príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej

neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa

obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa nestačí, aby

štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony

(bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. , ,

).

Na základe týchto vyššie uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že bolo

porušené právo sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, tak

ako mu ho garantuje a dohovoru.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie ako

náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uplatnil v dôsledku pretrvávajúcich prieťahov

v predmetnej veci na okresnom súde finančné zadosťučinenie vo výške 99 000 Sk.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako

náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým

v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť.

To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie

do pôvodného stavu. Daný prípad je práve takýto. Preto prichádza v tomto prípade do úvahy

primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej

ujmy (napr. ), nepredstavuje však náhradu za uplatnené finančné plnenie alebo

prípadnú náhradu škody. Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia

a prihliadol na všetky okolnosti zakladajúce porušenie namietaného práva a najmä na to, že

okresný súd už vo veci právoplatne rozhodol, a tým odstránil právnu neistotu, v ktorej sa

nachádzal sťažovateľ, čo je základným účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Ústavný súd podľa zásad spravodlivosti uznal za odôvodnené priznať

sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania trovy.

Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je odôvodnená aplikácia

ustanovenia , preto náhradu trov právneho zastúpenia

vyčíslenú tarifnou odmenou podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb sťažovateľovi priznal. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa pozostávajú

z troch úkonov právnej pomoci, a to z prevzatia a prípravy zastupovania, zo spísania

sťažnosti a zo spísania vyjadrenia k stanovisku okresného súdu. Za tri úkony, ktoré boli

vykonané v roku 2002, patrí odmena v sume po 3 900 Sk a režijný paušál ku každému

úkonu po 100 Sk, preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkom sumu

12 000 Sk.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo

výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2003