Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 140/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. augusta 2005

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda

Báránya prerokoval sťažnosť Ing. F. L., B., zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., B.,

ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní sp. zn. , a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. F. L., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e v konaní sp. zn. konať

bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. F. L., p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk

(slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý

zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť trovy právneho zastúpenia

Ing. F. L., vo výške 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) právnej

zástupkyni JUDr. M. H. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti Ing. F. L., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 1. apríla 2005

doručená sťažnosť Ing. F. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. M. H., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej aj

„ústava“) Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn.

.

Ústavný súd uznesením č. k. -7 z 11. mája 2005 prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie.

Predsedníčka krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu, ktorá jej bola

doručená 30. júna 2005, vyjadrila, že krajský súd netrvá na verejnom pojednávaní pred

ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu

13. júla 2005 oznámila, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože

vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno

od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 2. apríla 1992 podal na Okresnom súde

Bratislava – vidiek (ďalej len „okresný súd“) žalobu o vydanie veci voči odporcovi V., š. p.,

R. Okresný súd žalobu z dôvodu svojej nepríslušnosti postúpil 17. augusta 1992 krajskému

súdu.

Krajský súd rozsudkom č. k. -89 zo 14. júna 1994 (správne č. k.

-79 zo 14. apríla 1994, pozn.) žalobu sťažovateľa zamietol. Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

zo 16. februára 1995 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom č. k. -143 zo 7. októbra 1996 žalobu sťažovateľa

zamietol. Najvyšší súd uznesením sp. zn. , zo 16. októbra 1997

rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ uvádza, že od

19. októbra 1997 krajský súd nariadil len dve pojednávania, z toho jedno v roku 2003 bolo

stanovené „márne“.

Sťažovateľ podal predsedovi krajského súdu 3. mája 2004 sťažnosť na prieťahy

v konaní. Predseda krajského súdu na uvedenú sťažnosť reagoval 3. júla 2004 oznámením

o predĺžení lehoty na jej vybavenie. Sťažovateľovi bola odpoveď na jeho sťažnosť doručená

29. marca 2005.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti sťažovateľ vo svojom návrhu výroku

rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa v konaní sp. zn.

a prikázal krajskému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov.

Zároveň sťažovateľ požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

1 950 000 Sk s ročným úrokom 19 % od 2. apríla 1992 až do zaplatenia.

Ústavný súd výzvou z 21. júna 2005 požiadal predsedníčku krajského súdu, aby sa

v zmysle ustanovenia vyjadrila k sťažnosti sťažovateľa.

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení z 11. júla 2005 uviedla, že nahliadnutím

do predmetného spisu zistila, že súd konal vo veci plynulo až do 13. júna 2003, keď sa

konalo posledné pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom výsluchu svedka.

Predsedníčka krajského súdu sa ďalej vyjadrila, že v tomto prípade ide o vec

mimoriadne skutkovo a právne náročnú (nároky vyplývajúce z duševného vlastníctva)

najmä s ohľadom na zložitosť jej dokazovania. Uvedené skutočnosti potvrdzuje aj okolnosť,

že v danej veci bolo už dvakrát meritórne rozhodnuté, pričom v oboch prípadoch boli

rozhodnutia odvolacím súdom zrušené. V súlade s právnym názorom odvolacieho súdu je

neustále potrebné vykonávať vo veci ďalšie dokazovanie, ktoré je mimoriadne obťažné

vzhľadom na dlhý časový odstup od obdobia, v ktorom sa skutkový dej odohral (rok 1991),

ako aj z dôvodu zániku pôvodného odporcu.

Zákonná sudkyňa v uvedenej veci sa musí vysporiadať s nadmerným počtom

pridelených vecí, ale s prihliadnutím na to, že neprimerané pracovné zaťaženie zákonného

sudcu nemôže byť dôvodom porušovania základného práva účastníka na konanie bez

zbytočných prieťahov, predsedníčka krajského súdu skonštatovala objektívny prieťah

v predmetnom konaní v období od 13. júna 2003 do 15. marca 2005, ktorý vznikol z dôvodu

veľkého počtu nápadu vecí do oddelenia zákonného sudcu, ako aj z dôvodu jeho preradenia

do ďalších súdnych oddelení, v ktorých prevzal spisy po predchádzajúcich sudcoch.

Predsedníčka krajského súdu ďalej zdôraznila aj skutočnosť, že samotná zdĺhavosť

daného konania je zapríčinená aj nedostatkami v podaniach sťažovateľa (odstraňovanie vád

žalobného návrhu), ale aj neustálym doplňovaním dokazovania potrebného na preukázanie

nároku sťažovateľa (opakované výsluchy svedkov, súčinnosť tretích osôb).

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedníčky krajského

súdu a najmä podrobného preštudovania spisu krajského súdu sp. zn. zistil

nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 3. apríla 1992 návrh na začatie konania – žalobu

o vydanie veci týkajúcej sa duševného vlastníctva s prílohami proti odporcovi. Okresný súd

nariadil 22. apríla 1992 termín pojednávania na 4. máj 1992. Na pojednávaní 4. mája 1992

bolo zistené, že sťažovateľ neuhradil súdny poplatok a bolo mu uložené doplniť a upresniť

petit svojej žaloby.

Okresnému súdu bolo 11. mája 1992 sťažovateľom doručené doplnenie a upresnenie

petitu. Okresný súd vydal 7. júla 1992 pokyn na predloženie spisu zákonnému sudcovi,

pričom 16. júla 1992 bol stanovený termín pojednávania na 24. júl 1992. Okresný súd na

pojednávaní 24. júla 1992 uznesením vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť s tým, že po

právoplatnosti tohto uznesenia (č. k. -12 z 12. augusta 1992) bude vec postúpená

krajskému súdu ako súdu prvého stupňa.

Okresný súd vydal 17. augusta 1992 pokyn na doručenie uznesenia č. k. 13 C 79/92-

12 z 12. augusta 1992 účastníkom konania. Predmetný spis bol doručený krajskému súdu

8. októbra 1992. Krajský súd pokynom z 9. októbra 1992 vyzval sťažovateľa na úhradu

súdneho poplatku v určenej lehote. Sťažovateľ vo vyjadrení z 21. októbra 1992 oznámil

krajskému súdu čiastočné späťvzatie návrhu na začatie konania a požiadal o zníženie

súdneho poplatku za podaný návrh.

Krajský súd vydal 26. októbra 1992 pokyn na doručenie žaloby sťažovateľa právnej

zástupkyni odporcu na vyjadrenie v určenej lehote a 20. novembra 1992 nariadil termín

pojednávania na 15. december 1992. Na pojednávaní 15. decembra 1992 vypovedali

účastníci konania a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito za účelom doplnenia

dokazovania a sťažovateľovi bola uložená povinnosť upresniť žalobný návrh v určenej

lehote.

Sťažovateľ doručil krajskému súdu 20. januára 1993 upresnenie žalobného návrhu

s prílohami. Krajský súd vydal 25. februára 1993 pokyn na doručenie upresneného návrhu

sťažovateľa na vyjadrenie odporcovi. Krajskému súdu bolo 22. marca 1993 doručené

vyjadrenie odporcu k upresnenému návrhu sťažovateľa. Krajský súd určil 1. septembra

1993 termín pojednávania na 17. september 1993.

Na pojednávaní 17. septembra 1993 vypovedali účastníci konania a pojednávanie

bolo uznesením odročené na neurčito, pričom sťažovateľovi bola uložená povinnosť

upresniť a doplniť žalobný petit. Sťažovateľ doručil krajskému súdu 20. a 30. septembra

1993 doplnenie a upresnenie žalobného petitu.

Krajský súd stanovil 21. februára 1994 termín pojednávania na 17. marec 1994

a 22. februára 1994 prípisom požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru v S.

o zapožičanie spisu sp. zn. ČVS: PZ-620/1991, ktorý mu bol doručený 15. marca 1994.

Pojednávanie 17. marca 1994 bolo uznesením odročené z dôvodu neprítomnosti právnej

zástupkyne odporcu na 8. apríl 1994 a krajský súd vydal pokyny na doručenie prípisov

právnej zástupkyni odporcu, Obvodnému oddeleniu Policajného zboru v S. a Okresnej

prokuratúre B. [v súčasnosti Okresná prokuratúra B. (ďalej len „okresná prokuratúra“)].

Okresná prokuratúra doručila krajskému súdu 8. apríla 1994 požadovaný spis.

Na pojednávaní 8. apríla 1994 boli účastníci konania oboznámení s obsahom

pripojených spisov Obvodného oddelenia Policajného zboru v S. a okresnej prokuratúry,

pričom pojednávanie bolo uznesením odročené na 12. apríl 1994. Na pojednávaní 12. apríla

1994 krajský súd oboznámil účastníkov konania so spismi okresnej prokuratúry a Krajskej

prokuratúry v B. a rozsudkom č. k. -79 zo 14. apríla 1994 návrh sťažovateľa

zamietol. Sťažovateľ doručil krajskému súdu 14. apríla 1994 návrh na vydanie predbežného

opatrenia, o ktorom krajský súd uznesením č. k. -89 zo 14. júna 1994 rozhodol

tak, že ho zamietol.

Sťažovateľ doručil krajskému súdu 4. júla 1994 odvolanie proti uzneseniu č. k.

-89 zo 14. júna 1994 a rozsudku č. k. -79 zo 14. apríla 1994. Okresná

prokuratúra doručila krajskému súdu 13. júla 1994 žiadosť o vrátenie vyžiadaného spisu.

Odporca doručil krajskému súdu 25. júla 1994 vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa.

Krajský súd vydal 26. augusta 1994 pokyn na doručenie vyjadrenia odporcu

sťažovateľovi a prípisu okresnej prokuratúre a vypracovanie predkladacej správy

najvyššiemu súdu za účelom predloženia spisu a rozhodnutia o odvolaniach sťažovateľa.

Posudzovaný spis bol najvyššiemu súdu doručený 2. septembra 1994.

Najvyšší súd stanovil 22. novembra 1994 termín pojednávania na 13. december 1994.

Na pojednávaní 13. decembra 1994 účastníci konania predniesli svoje stanoviská a najvyšší

súd uznesením vyhovel návrhu účastníkov na odročenie odvolacieho pojednávania

do 31. januára 1995 za účelom pokusu o zmier.

Sťažovateľ doručil najvyššiemu súdu 24. januára 1995 správu o výsledku konania

o pokuse o zmier, pričom odporca tak urobil vo vyjadrení doručenom najvyššiemu súdu

27. januára 1995. Najvyšší súd určil 7. februára 1995 termín odvolacieho pojednávania na

16. február 1995. Na pojednávaní 16. februára 1995 vypovedali účastníci konania a najvyšší

súd uznesením č. k. -111 zrušil rozsudok krajského súdu č. k. -79

zo 14. apríla 1994 a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, pričom

v predmetnom rozhodnutí zároveň potvrdil uznesenie krajského súdu č. k. -89

zo 14. apríla 1994 (správne zo 14. júna 1994, pozn.). Spis bol krajskému súdu vrátený

16. mája 1995.

Právna zástupkyňa sťažovateľa doručila krajskému súdu 14. júla 1995

splnomocnenie na jeho zastupovanie v predmetnom konaní. Okresná prokuratúra doručila

17. októbra 1995 krajskému súdu žiadosť o vrátenie zapožičaného spisu. Krajský súd

stanovil 5. februára 1996 termín pojednávania na 20. február 1996 a 12. februára 1996 vydal

pokyn na doručenie prípisu okresnej prokuratúre.

Na pojednávaní 20. februára 1996 právna zástupkyňa sťažovateľa predniesla

čiastočné späťvzatie žalobného návrhu a pojednávanie bolo uznesením odročené na 2. apríl

1996. Odporca doručil krajskému súdu 21. februára 1996 písomné ospravedlnenie neúčasti

na pojednávaní 20. februára 1996. Okresná prokuratúra doručila 26. marca 1996 krajskému

súdu žiadosť o vrátenie zapožičaného spisu.

Na pojednávaní 2. apríla 1996 krajský súd uznesením pripustil čiastočné späťvzatie

žalobného návrhu predneseného na pojednávaní 20. februára 1996, vypovedali účastníci

konania a pojednávanie bolo uznesením odročené na 21. máj 1996 za účelom predvolania

ďalších svedkov. Krajský súd vydal 13. mája 1996 pokyn na doručenie oznámenia o zmene

termínu pojednávania na 4. jún 1996 účastníkom konania.

Na pojednávaní 4. júna 1996 vypovedali predvolaní svedkovia a pojednávanie bolo

uznesením odročené na 25. jún 1996. Okresná prokuratúra doručila krajskému súdu 6. júna

1996 žiadosť o oznámenie termínu vrátenia zapožičaného spisu. Odporca doručil krajskému

súdu 10. júna 1996 oznámenie týkajúce sa predmetu posudzovaného konania.

Krajský súd prípisom z 11. júna 1996 požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru

v S. o zapožičanie spisu sp. zn. Vv 620/91. Na pojednávaní 25. júna 1996 vypovedali

predvolaní svedkovia a pojednávanie bolo uznesením odročené na 1. október 1996 za

účelom ďalšieho dokazovania. Termín pojednávania bol 2. júla 1996 zmenený na 7. október

1996. Krajský súd prípisom z 8. júla 1996 urgoval zapožičanie spisu sp. zn. Vv 620/91 od

Obvodného oddelenia Policajného zboru v S. Oznámenie Obvodného oddelenia Policajného

zboru v S. týkajúce sa predmetného spisu bolo krajskému súdu doručené 24. júla 1996.

Okresná prokuratúra doručila krajskému súdu 10. septembra 1996 žiadosť

o oznámenie termínu vrátenia zapožičaného spisu. Krajský súd prípisom z 11. septembra

1996 oznámil okresnej prokuratúre predpokladaný termín vrátenia zapožičaného spisu.

Na pojednávaní 7. októbra 1996 vypovedali predvolaní svedkovia a rozsudkom č. k.

-143 krajský súd návrh sťažovateľa zamietol. Krajský súd vydal 18. februára

1997 pokyn na doručenie predmetného rozsudku účastníkom konania.

Okresná prokuratúra doručila krajskému súdu 27. februára 1997 žiadosť o oznámenie

termínu vrátenia zapožičaného spisu. Krajský súd uznesením č. k. -149

zo 6. marca 1997 uložil sťažovateľovi povinnosť uhradiť trovy štátu v určenej lehote

a 6. marca 1997 vydal pokyn na doručenie predmetného uznesenia účastníkom konania.

Sťažovateľ doručil 12. marca 1997 krajskému súdu odvolanie proti rozsudku č. k.

-143 zo 7. októbra 1996, 26. marca 1997 odvolanie proti uzneseniu č. k.

-149 zo 6. marca 1997 a 19. mája 1997 doplňujúce vyjadrenie. Krajský súd vydal

20. mája 1997 pokyn na doručenie odvolania sťažovateľa odporcovi na vyjadrenie.

Krajský súd vydal 30. mája 1997 pokyn na doručenie prípisu okresnej prokuratúre.

Krajskému súdu bola 6. júna 1997 doručená žiadosť okresnej prokuratúry o oznámenie

termínu vrátenia spisu. Odporca doručil krajskému súdu 10. júna 1997 vyjadrenie

k odvolaniu sťažovateľa. Krajský súd vydal 11. júna 1997 pokyn na doručenie vyjadrenia

odporcu právnej zástupkyni sťažovateľa.

Krajskému súdu bolo 18. júna 1997 doručené vyjadrenie okresnej prokuratúry.

Krajský súd vydal 20. júna 1997 pokyn na doručenie prípisu okresnej prokuratúre

a predkladacej správy najvyššiemu súdu za účelom predloženia spisu na rozhodnutie

o odvolaní. Najvyšší súd stanovil 5. septembra 1997 termín pojednávania na 16. október

1997. Na pojednávaní 16. októbra 1997 účastníci konania predniesli svoje stanoviská

a najvyšší súd uznesením sp. zn. , zrušil rozsudok krajského súdu

č. k. -143 zo 7. októbra 1996 a uznesenie č. k. -149 zo 6. marca 1997

a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol krajskému súdu vrátený 30. októbra 1997.

Krajský súd vydal 12. novembra 1997 pokyn na doručenie uznesenia najvyššieho

súdu účastníkom konania. Okresná prokuratúra doručila krajskému súdu 26. novembra 1998

žiadosť o vrátenie spisu. Krajský súd vydal 1. decembra 1998 pokyn na vrátenie

zapožičaného spisu a 22. júna 1999 stanovil termín pojednávania na 22. október 1999.

Na pojednávaní 22. októbra 1999 vypovedali účastníci konania a pojednávanie bolo

uznesením odročené na neurčito za účelom zadováženia písomností potrebných pre ďalšie

dokazovanie v konaní. Krajský súd vydal 26. októbra 1999 pokyn na doručenie výziev

odporcovi, právnej zástupkyni sťažovateľa a Š., R. za účelom zaslania písomností

týkajúcich sa predmetu konania.

Odporca doručil krajskému súdu 12. novembra 1999 písomnosti týkajúce sa

predmetu konania. Právna zástupkyňa sťažovateľa doručila krajskému súdu 30. novembra

1999 písomnosti týkajúce sa predmetu konania. T., R. doručil krajskému súdu 17. decembra

1999 vyjadrenie týkajúce sa predmetu posudzovaného konania. Právna zástupkyňa

sťažovateľa doručila krajskému súdu 2. augusta 2000 oznámenie o ukončení právneho

zastúpenia dňom 30. apríla 2000.

Krajský súd vydal 16. októbra 2000 pokyn na doručenie uznesenia č. k. 20 C 71/92-

200 zo 16. októbra 2000 sťažovateľovi týkajúceho sa úhrady súdneho poplatku v určenej

lehote. Sťažovateľ doručil krajskému súdu 21. novembra 2000 odvolanie proti uzneseniu

č. k. -200 zo 16. októbra 2000. Krajský súd vydal 22. novembra 2000 pokyn na

predloženie spisu najvyššiemu súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní. Najvyšší súd

uznesením č. k. -205 zo 14. decembra 2000 rozhodol o zrušení predmetného

uznesenia krajského súdu. Spis bol vrátený krajskému súdu 22. januára 2001.

Krajský súd vydal 30. januára 2001 pokyn na doručenie predmetného uznesenia

najvyššieho súdu účastníkom konania. Krajský súd nariadil 19. mája 2003 termín

pojednávania na 13. jún 2003 a vydal pokyn na vyžiadanie zoznamu súdnych znalcov

z odboru počítačovej techniky a odboru autorských práv.

Pojednávanie 13. júna 2003 bolo uznesením odročené za účelom uskutočnenia

výsluchu neprítomného svedka, pričom doručenka o predvolaní tohto svedka na uvedené

pojednávanie nebola krajskému súdu ku dňu pojednávania vrátená. Podľa úradného

záznamu krajského súdu z 18. júla 2003 predvolaný svedok oznámil možné termíny

vykonania výsluchu týkajúceho sa predmetu posudzovaného konania.

Krajský súd stanovil 3. februára 2005 termín pojednávania na 11. marec 2005.

Zákonná sudkyňa sa 3. februára 2005 vyjadrila k sťažnosti pod sp. zn. Spr. 2119/04 a vydala

pokyn na predloženie uvedeného vyjadrenia s posudzovaným spisom. Podľa úradného

záznamu krajského súdu z 15. marca 2005 bol posudzovaný spis pripojený k sťažnosti

sp. zn. Spr. 2119/04 od 3. februára 2005 a vrátený do kancelárie krajského súdu 21. marca

2005. Uvedeným záznamom (č. l. 218) posudzovaný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného

práva upraveného v , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu,

pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia sp. zn. ,

). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo

neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva

zaručeného v nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol

ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to

konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím

štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich

práv (napr. rozhodnutia sp. zn. , , a ďalšie).

Sťažovateľ využil právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním

návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podal sťažnosť na prieťahy v konaní

3. mája 2004. Predsedníčka krajského súdu v stanovisku sp. zn. Spr. 2119/04 z 15. marca

2005 uviedla, že sťažnosť považuje za dôvodnú a vec bude sledovať z hľadiska jej

plynulosti a bezprieťahovosti, pričom vyzve konajúceho sudcu, aby neodkladne prijal

opatrenia na odstránenie vzniknutých prieťahov v konaní.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (napr. rozhodnutia sp. zn. , ,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup

samotného súdu.

Ústavný súd zároveň v okolnostiach posudzovanej veci uvádza, že predmetné

konanie z hľadiska zbytočných prieťahov neposudzoval v období pred 17. marcom 1993

s prihliadnutím na nedostatok právomoci a ustálenú judikatúru ústavného súdu (napr.

rozhodnutia sp. zn. , ), pretože

nadobudla účinnosť 1. októbra 1992, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) nadobudol pre bývalú Českú a Slovenskú Federatívnu

Republiku platnosť 18. marca 1992, Ústavný súd Slovenskej republiky vznikol 17. marca

1993. Ústavný súd poskytuje ochranu iba pred porušeniami základných práv a slobôd, ku

ktorým došlo na území Slovenskej republiky po nadobudnutí účinnosti dokumentov, ktoré

tieto práva zakotvujú, a po jeho vzniku pokračujú, pričom nedostatok právomoci ústavného

súdu v tejto veci nie je možné odstrániť.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd sa stotožňuje

s názorom predsedníčky krajského súdu, že daná vec je náročná z právneho aj skutkového

hľadiska, pretože ide o spor v oblasti duševného vlastníctva, navyše v súčasnosti náročný na

dokazovanie najmä z hľadiska časového odstupu okolností potrebných pre preukázanie

rozhodujúcich skutočností. Ústavný súd však zároveň poukazuje na skutočnosť, že dĺžka

samotného konania – viac ako trinásť rokov – je aj pri zohľadnení uvedených faktorov

ústavne neakceptovateľná.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní

pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa . Ústavný súd

z prehľadu posudzovaného spisu zistil, že sťažovateľ využil procesné oprávnenia účastníka

konania podľa ustanovení a úpravami žalobného petitu

prispel k určitému predĺženiu predmetného konania, pričom uvedené predĺženie konania nie

je možné pripísať na ťarchu krajského súdu.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu

práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, bol postup samotného krajského súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku

postupu krajského súdu došlo k porušeniu vyššie uvedeného práva, ústavný súd zistil, že

tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. ).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku z posudzovaného spisu zistil, že krajský súd nevykonal žiadne úkony vo veci

v obdobiach od 16. mája 1995 do 5. februára 1996 (8,5 mesiacov), od 12. novembra 1997

do 1. decembra 1998 (12,5 mesiacov), od 17. decembra 1999 do 16. októbra 2000

(10 mesiacov), od 30. januára 2001 do 19. mája 2003 (27,5 mesiacov) a od 13. júna 2003

do 3. februára 2005 (19,5 mesiacov), čím došlo k zbytočným prieťahom v celkovej dĺžke

78 mesiacov.

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu

15. júla 2005 uviedla, že dĺžka predmetného konania súvisí najmä s právnou a skutkovou

náročnosťou veci, pričom v tomto konaní zároveň došlo aj k objektívnym prieťahom

spôsobeným nadmernou pracovnou zaťaženosťou zákonného sudcu. Navyše, na

neprimeranej dĺžke konania sa podieľali aj nedostatky žalobného podania sťažovateľa

a nutnosť zabezpečovania ďalšieho dokazovania jeho nárokov týkajúcich sa posudzovanej

veci.

Právo zaručené podľa sa realizuje takým konaním všeobecných

súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd

v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. ). Podľa právneho názoru

ústavného súdu vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. „Otázky množstva vecí,

personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie

toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní“.

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné

právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje

.

Podľa ak porušenie základných práv a slobôd vzniklo

nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal. Z uvedeného dôvodu ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia prikázal

krajskému súdu v danej veci konať, a to bez zbytočných prieťahov.

IV.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení práva sťažovateľa, zaoberal sa aj jeho

žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.“

Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vzal do

úvahy obdobia nečinnosti krajského súdu, ako aj okolnosť, že sťažovateľ svojím správaním

neprispel k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní, ale svojimi procesnými úkonmi

prispel k určitému predĺženiu posudzovaného konania, ktoré však nemožno pripísať na vrub

krajskému súdu. Ústavný súd považuje sumu 80 000 Sk pre sťažovateľa za primeranú

so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci a celkovú dĺžku konania, a preto

žiadosti sťažovateľa, ktorý požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 1 950 000 Sk s ročným úrokom 19 % od 2. apríla 1992 až do zaplatenia, vo zvyšnej

časti nevyhovel.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd

zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre

ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného

na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom

primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením trovy konania pred

ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, ktorý v odôvodnených prípadoch umožňuje ústavnému súdu podľa

výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil

inému účastníkovi konania jeho trovy, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia, pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa bolo

porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška

č. “), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom

a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je

jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana

základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa vyhlášky č. výpočtovým základom na účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za

prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2005,

ústavný súd vychádzal pri týchto úkonoch z oznámenia Štatistického úradu Slovenskej

republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva

úkony právnej pomoci každý v hodnote 2 501 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní

náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške

jednej stotiny výpočtového základu podľa vyhlášky č. ,

t. j. dvakrát 150 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 5 302 Sk, ktoré ústavný

súd zaviazal krajský súd uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto nálezu.

V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2005