Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 133/05
PDF · 355.12 KB
No categories available
I. ÚS 133/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 133/05-46
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. októbra 2005
v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa
Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. arch. D. F., bytom B.; Ing. V. V., bytom P., a Ľ.
H., bytom ČR, zastúpených advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 462/97 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 462/97 p o r u š i l
základné právo Ing. arch. D. F., Ing. V. V. a Ľ. H. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 462/97 p r i k a z u j e
konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. arch. D. F., Ing. V. V. a Ľ. H. p r i z n á v a primerané finančné
zadosťučinenie v sume každému po 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún),
ktoré im je Okresný súd Trenčín p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
4. Ing. arch. D. F., Ing. V. V. a Ľ. H. p r i z n á v a náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 33 575 Sk (slovom tridsaťtritisícpäťstosedemdesiatpäť slovenských
korún), ktorú je Okresný súd Trenčín p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. A. B.
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo 6. júla
2005 č. k. I. ÚS 133/05-26 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. arch. D. F. (ďalej len „sťažovateľka
v I. rade“), Ing. V. V. (ďalej len „sťažovateľka v II. rade“) a Ľ. H. (ďalej len „sťažovateľ
v III. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. A. B., B., ktorou
namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 462/97.
Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľmi napádané konanie o určenie, že
sporné nehnuteľnosti nepatria do dedičstva po ich starom otcovi J. H., nar. 1898 (ďalej aj
„poručiteľ“), sa začalo ich žalobou na Okresnom súde Prievidza 30. novembra 1988.
Okresný súd Prievidza konal vo veci až do 23. januára 1992, keď na návrh sťažovateľov
Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 12 Nc 1/92 rozhodol o vylúčení sudcov
Okresného súdu Prievidza a vec prikázal na konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Žilina.
Následne Krajský súd v Košiciach na návrh žalovanej uznesením sp. zn. 12 Nc 40/96 zo
14. augusta 1996 rozhodol o vylúčení sudcov Okresného súdu Žilina a vec prikázal na
prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Košice II, ktorému bola vec odňatá na
základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. Ndc 596/97 z 27. mája 1997 a prikázaná na ďalšie konanie okresnému súdu, ktorý
koná vo veci od 7. júla 1997. Podľa tvrdenia sťažovateľov okresný súd koná v ich veci
s prieťahmi, čím sa predlžuje doba ich právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie
sporu.
Sťažovatelia v sťažnosti v súvislosti s postupom okresného súdu ďalej uviedli: „Ako
vyplýva zo skutkového stavu (...), sťažovatelia svoje právo na rozhodnutie vo veci
uplatňujeme už od 30. 11. 1988. Konanie doposiaľ trvá bezmála 16 rokov, avšak do
dnešného dňa súdy právoplatne nerozhodli o celom našom návrhu. Neprimeraná dĺžka
konania pritom nie je zapríčinená zložitosťou veci, ale predovšetkým pomalým a často
chybným postupom súdov príslušných na prerokovanie a rozhodnutie vo veci. (...)
Sťažovatelia máme za to, že z hľadiska našej právnej istoty je celková dĺžka konania
neúnosná. (...)
Okresnému súdu v Trenčíne prikázal Najvyšší súd Slovenskej republiky vec dňa
27. 5. 1997. Vo veci, vedenej pod sp. zn. 7 C 462/97, súd uskutočnil prvý procesný úkon
-pojednávanie - po 2,5 roku od prikázania a to dňa 19. 11. 1999 Rozhodnutie vo veci samej
vydal tento súd 24. 1. 2000, t. j. po 32 mesiacoch. (...)
Zvlášť zarážajúci je fakt, že zbytočné prieťahy v konaní spôsobili súdy, ktoré sa
k prejednaniu a rozhodnutiu veci dostali v štádiu, keď vec už bola evidentne reštančná.
Navyše, skutkový stav prípadu bol na základe dovtedy vykonaného rozsiahleho dokazovania
prakticky ustálený a súdom zostávalo vec len právne posúdiť a rozhodnúť.“
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd vyslovil, že
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 462/97 bolo porušené ich
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na
základe čoho žiadali, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci
bez zbytočných prieťahov a uložil mu povinnosť vyplatiť každému zo sťažovateľov
primerané finančné zadosťučinenie vo výške po 100 000 Sk a uhradiť sťažovateľom trovy
konania, ktoré im v súvislosti s konaním pred ústavným súdom vznikli vo výške
33 574,70 Sk.
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja
účastníci konania: okresný súd listom sp. zn. Spr 329/05 z 11. marca 2005 a listom
sp. zn. Spr. 1225/05 z 8. augusta 2005 a právny zástupca sťažovateľov stanoviskom
k uvedeným vyjadreniam okresného súdu listom doručeným ústavnému súdu 5. septembra
2005.
2. 1. Okresný súd vo vyjadrení z 11. marca 2005 okrem prehľadu procesných úkonov
v predmetnom konaní od prevzatia veci uviedol:
„Dňa 27. 5. 1997 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. Ndc 596/97
rozhodol o prikázaní veci Okresnému súdu Trenčín. Vec účastníkov dovtedy prejednávaná
Okresným súdom Košice II. pod sp. zn. 30 C 377/96 bola dňa 7. 7. 1997 postúpená týmto
súdom Okresnému súdu Trenčín, bola jej pridelená sp. zn. 7 C 462/97 a zákonnou sudkyňou
sa stala JUDr. E. V., ktorá sa v r. 1998 stala sudkyňou Krajského súdu Trenčín. Po jej
odchode bola vec pridelená na vybavenie Mgr. F. B. (...)
Od doručenia veci v dôsledku prikázania právnej veci na prejednanie a rozhodnutie
Okresnému súdu Trenčín, t. j. od 7. 7. 1997 do 21. 10. 1999 bola vec bez úkonu.
Od 21. 10. 1999 do vyhlásenia rozsudku v právnej veci a predloženia veci odvolaciemu
súdu Krajskému súdu Trenčín sa v právnej veci konalo plynulo, bez prieťahov.
Od 15. 10. 2004 sa v právnej veci nekoná.(...)
V právnej veci nastali prieťahy v konaní v období od 7. 7. 1997 do 21. 10. 1999
a od 15. 10. 2004. Tieto prieťahy, najmä v r. 1997 - 1999 boli spôsobené objektívnymi
okolnosťami spočívajúcimi v nedostatočnom personálnom obsadení najmä počtom sudcov
Okresného súdu Trenčín, ktoré pretrvávajú od r. 1997 v dôsledku územnosprávneho
členenia, odchodu sudcov na Krajský súd Trenčín a vysokým nápadom vecí do jednotlivých
súdnych oddelení vrátane občianskoprávnych. Z hľadiska primeranosti konania, kedy došlo
k úkonom v odstupe nad šesť mesiacov, ide vo vzťahu k sťažovateľom k zbytočným
prieťahom v konaní. Zároveň súd poukazuje na to, že sudca Okresného súdu Trenčín, ktorý
vec prejednával a rozhodol, bol v právnej veci zákonným sudcom od 4. 1. 1999, vec mu bola
pridelená na vybavenie pod odchode JUDr. E. V. na Krajský súd Trenčín. V jeho senáte sa
vtom čase nachádzalo cca 800 vecí a to aj veci agendy výkonu rozhodnutia a exekučnej
agendy. Od upozornenia na podanú sťažnosť sa vo veci konalo plynulo a orgán štátnej
správy súdu nezistil do 15. 10. 2004 vo veci prieťahy v konaní.“
Listom z 8. augusta 2005 okresný súd oznámil, že sa v plnom rozsahu pridržiava
vyjadrenia okresného súdu z 11. marca 2005 „nakoľko od jeho podania nenastala žiadna
zmena.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného zadosťučinenia žiadam zohľadniť skutočnosť,
že nárok uplatnený sťažovateľmi voči tunajšiemu súdu je neprimeraný. Prieťahy nastali
v konaní za obdobie od 7. 7. 1997 do 21. 10. 1999. Od uvedeného dátumu do vyhlásenia
veci a predloženia Krajskému súdu v Trenčíne sa vo veci konalo plynulo a bez prieťahov.
Požadovaný nárok sťažovateľov považujem za neprimeraný aj vzhľadom na doterajšiu
rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky“.
2. 2. Právny zástupca sťažovateľov vo svojom stanovisku k vyjadreniam okresného
súdu uviedol:
„Ako však sám zástupca súdu konštatuje, súdom boli v predmetnej právnej veci
spôsobené prieťahy konania, keď sa v čase od 7. 7. 1997 do 21. 10. 1999, a rovnako od
15. 10. 2004 (resp. 29. 9. 2004) do dnešného dňa, t. j. celkovo v období vyše 38 mesiacov
vo veci neuskutočnil žiaden procesný úkon.
Vznik prieťahov v konaní je bohužiaľ v našej transformujúcej sa spoločnosti javom
nie výnimočným. Na jednej strane je síce potrebné uznať argument OS Trenčín,
že slovenské súdy sú vystavené vysokému nápadu právnych vecí (často nezmyselných),
pričom je tiež známa personálna poddimenzovanosť obsadenia súdov, na druhej strane
je však nevyhnutné zabezpečiť, aby sa fyzickým a právnickým osobám domáhajúcim
sa svojich práv súdnou cestou, zabezpečilo efektívne konanie garantované tak Ústavou
Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako
aj procesnými predpismi. Súdy sú preto povinné postupovať vo všetkých veciach tak, aby
zbytočné prieťahy v konaní vôbec nevznikali. Táto požiadavka je obzvlášť oprávnená
a aktuálna v prípadoch sporov prebiehajúcich dlhý čas, bez ohľadu na to, či trvanie
konania zapríčinili súdne prieťahy alebo vzniklo na základe objektívneho vývoja situácie v
tom-ktorom spore. Je preto zarážajúce, ak sa v konaní, ktoré je vysoko reštančné (v čase
vzniku prieťahu konanie trvalo viac ako 9 rokov), počas viac ako dvoch rokov neuskutočnil
ani jeden jediný procesný úkon. V predmetnom spore sa tak stalo v čase, keď už ubehlo vyše
9, resp. 11 rokov od začatia konania, t. j. od 30. 11. 1988!
Podobne od 29. 9. 2004 (nie od 25. 10. 2004, ako tvrdí súd, nakoľko z pohľadu
možnosti konať vo veci nie je dôležité vyznačenie právoplatnosti na rozsudku Najvyššieho
súdu SR, ale deň nadobudnutia právoplatnosti uvedeného rozhodnutia), teda už skoro jeden
rok, súd vo veci nekoná a to v situácii, keď od začiatku konania uplynulo bezmála 16 rokov.
Je smutné a zostáva na zamyslenie, ak sa občan po 16 rokoch súdnych sporov stále
nedočkal právoplatného ukončenia a rozhodnutia svojej veci. Táto situácia svedčí o tom,
že náš súdny systém stále nie je schopný realizovať a zabezpečiť všetkým ich ústavné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. A častokrát nie iba vinou objektívnych
skutočností.“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na
ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou
tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný
procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci,
t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (m. m. I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).
II.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa
vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného
na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 462/97:
- 7. júl 1997 - okresnému súdu bol doručený spisový materiál vo veci žaloby sťažovateľov
z roku 1988 o určenie, že nehnuteľnosti nepatria do dedičstva po ich starom otcovi J. H.,
pretože boli vo vlastníctve ich otca. Okresný súd konal v predmetnej veci po tom, ako mu,
čo mu bola prikázaná na konanie uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ndc 596/97
z 27. mája 1997;
- 15. apríl 1998 - súdna komisárka prejednávajúca dedičstvo po poručiteľovi požiadala
okresný súd o informáciu, či predmetné konanie bolo už skončené;
- 22. apríl 1998 - okresný súd oznámil súdnej komisárke, že „vzhľadom na zaťaženosť
súdu“ nebolo ešte vo veci rozhodnuté;
- 21. október 1999 - po upozornení predsedom okresného súdu na nutnosť plynulého
konania z dôvodu podanej sťažnosti bolo vo veci nariadené pojednávanie na
19. november 1999;
- 16. november 1999 - žalovaná zaslala okresnému súdu vyjadrenie k sporu;
- 19. november 1999 - pojednávanie bolo po oboznámení sa súdu a účastníkov s dovtedy
vykonaným dokazovaním Okresným súdom Prievidza a Okresným súdom Žilina odročené
na 14. december 1999 z dôvodu nutnosti vypočutia sťažovateľov, ktorých na pojednávaní
zastupoval iba ich právny zástupca a neboli osobne prítomní;
- 9. december 1999 - žalovaná zaslala okresnému súdu vyjadrenie k sporu a dôkazový
materiál (identifikáciu sporných parciel a ich náčrt) spolu s „právnym rozborom prípadu“;
- 13. december 1999 - sťažovateľ v III. rade ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní
14. decembra 1999;
- 14. december 1999 - pojednávanie bolo po vypočutí prítomných účastníkov odročené na
21. január 2000 z dôvodu vypočutia na pojednávaní neprítomného sťažovateľa v III. rade;
- 21. január 2000 - po vypočutí sťažovateľa v III. rade a po záverečných rečiach oboch
sporných strán bolo pojednávanie odročené za účelom vyhlásenia rozsudku na
24. január 2000;
- 24. január 2000 - okresný súd na pojednávaní v neprítomnosti sťažovateľov rozhodol spor
rozsudkom tak, že sčasti vyhovel žalobe a určil, že sporná parcela nepatrí do dedičstva po
poručiteľovi, a vo zvyšnej časti (sporný rodinný dom) žalobný návrh zamietol;
- 23. február 2000 - zákonný sudca žiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie rozsudku;
- 16. máj 2000 - okresnému súdu bolo doručené odvolanie sťažovateľov proti zamietajúcej
časti rozsudku;
- 17. máj 2000 - okresnému súdu bolo doručené odvolanie žalovanej proti vyhovujúcej časti
rozsudku;
- 24. máj 2000 - žalovaná zaslala okresnému súdu doplnenie a odôvodnenie jej odvolania
a súčasne zaplatila súdny poplatok za odvolanie;
- 29. máj 2000 - okresný súd vyzval účastníkov na zaplatenie súdneho poplatku za
odvolania a súčasne im zaslal odvolania na vyjadrenie;
- 6. jún 2000 - žalovaná sa odvolala proti uzneseniu, ktorým jej bola uložená povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, z dôvodu, že ho už zaplatila;
- 8. jún 2000 - sťažovatelia zaplatili súdny poplatok za odvolanie;
- 13. jún 2000 - spis bol predložený Krajskému súdu v Trenčíne na konanie o odvolaniach
účastníkov;
- 20. jún 2000 - Krajský súd v Trenčíne postúpil spis na konanie o odvolaní Krajskému súdu
v Košiciach na základe rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. Nc 35/91 zo 16. júna 1991,
ktorým bola vec prikázaná na rozhodnutie krajskému súdu, a o tomto kroku Krajský súd
v Trenčíne vyrozumel účastníkov;
- 28. jún 2000 - žalovaná podaním adresovaným Krajskému súdu v Trenčíne vyjadrila
nesúhlas s postúpením spisu Krajskému súdu v Košiciach;
- 3. júl 2000 - spis bol z Krajského súdu v Trenčíne doručený Krajskému súdu v Košiciach;
- 7. júl 2000 - Krajský súd v Košiciach zaslal spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie, ktorý
súd má vo veci konať ako súd odvolací;
- 13. júl 2000 - spis bol predložený najvyššiemu súdu;
- 20. júl 2000 - najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndc 358/00 rozhodol, že na konanie
o odvolaní vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 462/97 je príslušný Krajský
súd v Trenčíne;
- 27. júl 2000 - spis bol z najvyššieho súdu vrátený Krajskému súdu v Košiciach;
- 11. august 2000 - spis bol z Krajského súdu v Košiciach doručený Krajskému súdu
v Trenčíne na konanie o odvolaniach účastníkov;
- 20. marec 2002 – Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 5 Co 373/00 potvrdil
odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu z 24. januára 2000 a v otázke „či za
účinnosti zákona č. 141/50 Zb. mohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníctva pozemku
spracovaním i v prípade, že stavebník staval na pozemku so súhlasom jeho vlastníka“,
Krajský súd v Trenčíne pripustil dovolanie a súčasne uznesením sp. zn. 5 Co 137/02 zrušil
uznesenie okresného súdu, ktorým bolo žalovanej uložené zaplatiť súdny poplatok za
odvolanie;
- 18. jún 2002 - spis bol z Krajského súdu v Trenčíne vrátený okresnému súdu;
- 25. júl 2002 - zákonný sudca dal pokyn na vyznačenie právoplatnosti rozsudku
z 24. januára 2000 dňom 13. júla 2002;
- 30. júl 2002 - okresnému súdu bolo doručené dovolanie žalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne;
- 31. júl 2002 - okresný súd žiadal žalovanú, aby predložila potrebný počet rovnopisov ňou
podaného dovolania;
- 9. august 2002 - okresnému súdu boli doručené ďalšie kópie dovolania podaného
žalovanou;
- 12. august 2002 - okresný súd zaslal dovolanie na vyjadrenie sťažovateľom;
- 10. september 2002 - okresný súd zisťoval v evidencii obyvateľstva miesto pobytu
sťažovateľky v II. rade, ktorej sa nepodarilo doručiť dovolanie na vyjadrenie;
- 13. september 2002 - okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľky v I. rade
k dovolaniu;
- 26. september 2002 - okresnému súdu bola doručená správa o bydlisku sťažovateľky
v II. rade;
- 16. október 2002 - okresný súd zaslal spis na konanie o dovolaní najvyššiemu súdu;
- 28. október 2002 - spis bol predložený najvyššiemu súdu;
- 18. december 2003 - najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 134/02 zrušil dovolaním
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne v spojení s rozsudkom okresného súdu vo
vyhovujúcej časti, t. j. v časti, v ktorej rozhodli, že časť sporných nehnuteľností nepatrí do
dedičstva po zomrelom, a v tejto časti vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu;
- 27. február 2004 - spis bol z najvyššieho súdu vrátený okresnému súdu;
- 17. marec 2004 - okresný súd zisťoval miesto pobytu sťažovateľov v II. a III. rade, ktorým
sa nepodarilo doručiť rozsudok najvyššieho súdu;
- 25. marec 2004 a 13. apríl 2004 - okresnému súdu bola doručená správa o mieste pobytu
sťažovateľky v II. rade;
- 11. máj 2004 - súdna komisárka prejednávajúca dedičstvo po poručiteľovi žiadala
informáciu o stave konania;
- 16. jún 2004 - súdna komisárka prejednávajúca dedičstvo po poručiteľovi urgovala
podanie informácie o stave konania;
- 22. júl 2004 - okresný súd zisťoval miesto pobytu sťažovateľa v III. rade, ktorému sa
nepodarilo doručiť rozsudok najvyššieho súdu, a súdnej komisárke oznámil, že konanie nie
je skončené;
- 20. august 2004 - okresnému súdu bolo oznámené, že sťažovateľ v III. rade nie je vo
výkone trestu, a 23. augusta 2004 bola súdu doručená správa o jeho pobyte.
Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu vedeného pod s. zn. 7 C 462/97 zistil,
že okresný súd od 23. augusta 2004 do predloženia spisu ústavnému súdu (12. august 2005)
vo veci nekonal.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov (...).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej
neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na
naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne
nerozhodli (napr. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa
toto právo objektívne realizovalo (napr. II. ÚS 21/01).
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní o určovacej žalobe, že sporné nehnuteľnosti nepatria do dedičstva po starom
otcovi sťažovateľov, ktorí v predmetnom konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 462/97 vystupujú
v procesnom postavení žalobcov, došlo k porušeniu označeného základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd berie do úvahy, že konanie vo veci sa začalo 30. novembra 1988
podaním návrhu na začatie konania, ktorým sa sťažovatelia domáhali určenia, že sporné
nehnuteľnosti nepatria do dedičstva po poručiteľovi.
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 133/05-26 zo 6. júla 2005 sťažnosť sťažovateľov
vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 462/97
prijal na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti namietajúcej porušenie označených práv
okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 255/92 a Krajským súdom Trenčín
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 373/00 sťažnosť odmietol ako oneskorene podanú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd posudzoval len tú časť sťažnosti sťažovateľov,
ktorou namietali porušenie označených práv v konaní vedenom na okresnom súde pod
sp. zn. 7 C 462/97.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu ( I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný
súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd nezistil v doterajšom priebehu
konania žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej alebo faktickej
zložitosti veci ovplyvňujúcej dĺžku konania pred okresným súdom. Na meritórne
rozhodnutie veci sa nevyžadovalo vykonanie rozsiahlejšieho dokazovania, iba správne
právne posúdenie dovtedy vykonaného dokazovania Okresným súdom Prievidza
a Okresným súdom Žilina. Napokon ani okresný súd vo svojich vyjadreniach nepoukazoval
na zložitosť veci.
Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré začalo na okresnom súde v roku 1997 po
tom, ako mu bola vec prikázaná uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ndc 596/97 z 27. mája
1997, nie je dosiaľ, t. j. takmer po ôsmich rokoch (v skutočnosti po 17 rokoch od podania
žaloby), právoplatne skončené.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ústavný súd nezistil
žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že sťažovatelia prispeli k doterajšej
dĺžke konania pred okresným súdom, a ktoré by mali byť osobitne zohľadnené na ich
ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní
k prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a v tejto súvislosti
konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný, resp. nepreukazoval vo veci
relevantnú procesnú činnosť v období:
- od 7. júla 1997 (okresnému súdu bol postúpený spisový materiál vo veci žaloby
sťažovateľov po tom, ako mu bola vec prikázaná na konanie najvyšším súdom) do
21. októbra 1999 (okresný súd nariadil vo veci pojednávanie), t. j. viac ako 2 roky
a 3 mesiace;
- od 23. augusta 2004 (okresnému súdu bola doručená správa o pobyte sťažovateľa
v III. rade) doteraz, t. j. viac ako 12 mesiacov.
Celková doba zbytočných prieťahov ustálená ústavným súdom je viac ako 3 roky
a 3 mesiace.
Doba, počas ktorej sa riešila otázka príslušnosti súdu na konanie o odvolaniach
účastníkov, ako aj doba, počas ktorej sa konalo o ich odvolaniach a dovolaní žalovanej na
súdoch vyššej inštancie (v období od 13. júna 2000 do 18. júna 2002 a od 28. októbra 2002
do 27. februára 2004), je obdobím, ktorého dĺžku, resp. trvanie nemohol okresný súd
ovplyvniť, a preto sa v tomto období z objektívnych dôvodov nemohol dopustiť zbytočných
prieťahov v konaní.
V súvislosti s obranným tvrdením okresného súdu, že prieťahy v konaní „boli
spôsobené objektívnymi okolnosťami spočívajúcimi v nedostatočnom personálnom obsadení
najmä počtom sudcov Okresného súdu Trenčín, ktoré pretrvávajú od r. 1997 v dôsledku
územnosprávneho členenia, odchodu sudcov na Krajský súd Trenčín a vysokým nápadom
vecí do jednotlivých súdnych oddelení vrátane občianskoprávnych“, ústavný súd konštatuje,
že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí
zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len
v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2
zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia
umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti
v primeranej lehote (napr. I. ÚS 88/05).
Z vyjadrenia okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení, pričom
okresnému súdu musela byť známa skutočnosť, že predmetné konanie začalo už v roku
1988. Skutočnosť, že okresný súd mal problémy s vybavovaním veľkého množstva agendy
a s výmenou sudcov, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníkov konania a nemá povahu
okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na
rozhodnutie vo veci občanov, ktorí sa naň obrátili (napr. I. ÚS 156/02, I. ÚS 65/04).
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva
sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia pod bodom 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému
súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo
veci bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovatelia sa domáhali aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo
výške po 100 000 Sk každému z nich s odôvodnením: „Uvedené odôvodňujeme tým, že už
šestnásty rok sa nachádzame v stave právnej neistoty, k čomu výraznou mierou prispeli
uvedené súdy, ktoré do dnešného dňa nerozhodli o celom našom návrhu. Nakoľko sa jedná
o spor, predmetom ktorého je vyjasnenie vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam,
neukončenie konania právoplatným rozhodnutím súdu sa negatívne premietlo aj do našej
majetkovej sféry. Naša teta - odporkyňa v konaní tak po celú dobu užíva náš rodičovský
dom (v ktorom sme vyrastali a v ktorom až do smrti býval náš otec), my nemáme do neho
prístup a nehnuteľnosť vďaka neskončenému súdnemu konaniu chátra a stráca na
hodnote.“
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľov dostatočným
zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné
zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad
spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov,
najmä vzhľadom na dlhodobú nečinnosť okresného súdu, s prihliadnutím aj na celkovú
dĺžku konania (od roku 1988), považuje za primerané vo výške po 50 000 Sk pre každého
zo sťažovateľov.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia pod bodom 3.
6. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu
trov konania z dôvodu ich právneho zastúpenia.
Advokát si vyúčtoval trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 33 574,70 Sk, a to
za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2004 a za jeden úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2005.
S poukazom na výsledok konania patrí za jeden úkon právnej pomoci vykonaný
v roku 2004 jednému sťažovateľovi odmena (po krátení o 20 % podľa § 17 ods. 2 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb) vo výške 3 627 Sk, po zaokrúhlení 3 630 Sk,
spolu s režijným paušálom (136 Sk) vo výške 3 766 Sk. Za dva úkony právnej služby
(prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnému súdu) vykonané v roku 2004 tak
jednému sťažovateľovi patrí náhrada vo výške 7 532 Sk (2 x 3 766 Sk) a trom sťažovateľom
odmena vo výške 22 596 Sk (3 x 7532 Sk). Za jeden úkon právnej pomoci vykonaný v roku
2005 (vyjadrenie doručené ústavnému súdu 5. septembra 2005) patrí jednému sťažovateľovi
odmena (po krátení o 20 % podľa § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.) vo výške 2 001 Sk, spolu s režijným paušálom
(150 Sk) vo výške 2 151 Sk a trom sťažovateľom odmena vo výške 6 453 Sk (3 x 2 151 Sk).
Za právne zastúpenie sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom tak vznikol nárok na
náhradu trov vo výške 34 568,31 Sk vrátane 19 % DPH, pretože právny zástupca
sťažovateľov predložil osvedčenie platiteľa DPH.
Vzhľadom na to, že právny zástupca si uplatnil náhradu trov len vo výške
33 574,70 Sk, ústavný súd po zaokrúhlení priznal sťažovateľom náhradu trov tak, ako to je
uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. októbra 2005