Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 263/07
PDF · 169.03 KB
No categories available
III. ÚS 263/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra
2007 predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B.,
pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice – okolie v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 99/2005 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Cop 253/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta
2007 doručená sťažnosť V. Š., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
JUDr. M. M., B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 99/2005 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Cop 253/2006.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 7. marca 2005 podala Okresnému súdu
Košice II návrh na zvýšenie výživného. Podľa jej vyjadrenia všetci sudcovia tohto súdu
boli vylúčení z prerokovania a rozhodovania v danej veci, a preto bola vec postúpená
okresnému súdu, ktorým bola vedená pod sp. zn. 6 C 99/2005. Sťažovateľka uviedla,
že 31. mája 2006 okresný súd v danej veci rozhodol rozsudkom. Proti prvostupňovému
rozhodnutiu podala sťažovateľka a odporca odvolanie. Podľa jej vyjadrenia bola
vec predložená krajskému súdu 28. júla 2006.
Sťažovateľka sa domnieva, že daná vec nie je ani právne ani skutkovo zložitá,
pretože predmet rozhodovania tvorí bežnú agendu všeobecných súdov, a podľa jej názoru
žiaden z účastníkov konania nespôsobil prieťahy v konaní. Ďalej vyslovila názor,
že vzhľadom na to, že okresný súd vo veci rozhodol až po roku a odvolací súd nerozhodol
ani po uplynutí 1 roka odo dňa, keď mu bol spis spolu s odvolaním predložený
na rozhodnutie, obidva súdy tým spôsobili zbytočné prieťahy v konaní, a tým aj porušenie
jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Prejavom sťažovateľkinej nespokojnosti s postupom okresného súdu bolo podanie
sťažnosti na prieťahy v konaní. Táto sťažnosť z 29. mája 2007 bola predsedom okresného
súdu vyhodnotená ako nedôvodná, pretože v čase vybavovania sťažnosti sa už spis
nachádzal na krajskom súde. Sťažnosťou z 20. júla 2007 sťažovateľka namietala aj prieťahy
v konaní krajského súdu. Podľa jej vyjadrenia predseda krajského súdu vybavil predmetnú
sťažnosť listom z 1. augusta 2007, v ktorom uviedol, že sťažnosť je dôvodná, ale zároveň
poukázal na zaťaženosť sudcov krajského súdu. Predseda krajského súdu súčasne
sťažovateľku ubezpečil, že v danej veci bude rozhodnuté v októbri 2007.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 99/2005 a krajský súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Cop 253/2006 porušili jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, krajskému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných
prieťahov, okresný súd zaviazal zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie v sume
100 000 Sk a krajský súd zaviazal zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie v sume
150 000 Sk a obidva súdy zaviazal zaplatiť jej náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti
sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje,
či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to,
či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú
(III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 76/06).
Sťažovateľka v časti sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 99/2005.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že okresný súd v namietanej veci
rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 C 99/2005 z 31. mája 2006. Vyhlásením prvostupňového
rozsudku a jeho doručením, ako aj ďalšími s tým spojenými úkonmi okresný súd vykonal
všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty
sťažovateľky. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd nemohol vykonávať, a preto
je možné posudzovať záležitosť so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná
úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľky skončila rozhodnutím
vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (napr. II. ÚS 76/06, II. ÚS 184/06).
Ústavný súd vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd
poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu uplatnená v čase, keď k namietanému
porušeniu označeného práva ešte dochádza alebo porušenie v tom čase ešte trvá
(I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Sťažovateľka namietala
prieťahy v konaní okresného súdu, ktorý o jej veci v okamihu podania sťažnosti nekonal,
pretože namietaná vec sa už v danom čase nachádzala v štádiu odvolacieho konania
na krajskom súde.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym
ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom,
a napokon ani postup krajského súdu. Tento stav viedol ústavný súd so zreteľom
na podstatu a účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote k záveru, že sťažnosť podaná proti okresnému
súdu je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
po jej predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu odmietol (obdobne napr. IV. ÚS 219/03,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 24/06, II. ÚS 184/06).
Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie označených práv
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cop 253/2006.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde skúmal, či v tejto časti nepôjde o jej neprípustnosť.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd v prípadoch namietaného porušenia základných práv v dôsledku
zbytočných prieťahov v konaní zapríčinených všeobecným súdom skúma, či sťažovateľ
využil právne prostriedky, ktoré mu na ochranu jeho práv poskytuje zákon č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
v ustanoveniach § 62 a nasl. Využitie týchto prostriedkov nápravy, ktoré sú podľa názoru
ústavného súdu účastníkovi súdneho konania ľahko dostupné, nevyžaduje ústavný súd ako
podmienku prijatia sťažnosti na ďalšie konanie, ak z okolností konkrétneho prípadu
vyplýva, že uvedenú podmienku sťažovateľ nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa
(§ 53 ods. 2 zákona o ústavom súde), najmä ak využitie uvedených prostriedkov nápravy
nemožno vzhľadom na okolnosti daného prípadu pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť
účinnú ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(napr. III. ÚS 197/05, III. ÚS 13/06, III. ÚS 63/07).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka namietala postup
krajského súdu v konaní vednom pod sp. zn. 8 Cop 253/2006 podaním sťažnosti na prieťahy
v konaní z 20. júla 2007. Predseda krajského súdu reagoval na sťažnosť listom sp. zn.
Spr 144/07 z 1. augusta 2007, v ktorom uviedol, že sťažnosť je síce dôvodná, ale zároveň
poukázal na zaťaženosť krajského súdu a súčasne ju ubezpečil, že vo veci bude rozhodnuté
v októbri 2007.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že podanie sťažnosti predsedovi
krajského súdu (v danom prípade sťažnosť z 20. júla 2007) v krátkom čase pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu (v namietanom prípade sťažnosť doručená ústavnému súdu
30. augusta 2007) sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky,
ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda krajského súdu dostal primeranú
(rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (obdobne
napr. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, III. ÚS 85/06, III. ÚS 131/06). Aj keď v danom prípade
predseda krajského súdu sťažovateľke prisľúbil, že vo veci bude rozhodnuté v mesiaci
október 2007, v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo možné posúdiť, či podanie
sťažnosti, ako aj opatrenia prijaté predsedom krajského súdu na ochranu základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru splnili svoj účel.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala
porušenie označených práv postupom krajského súdu, odmietol pre jej neprípustnosť.
Ústavný súd je však toho názoru, že v prípade, ak by aj sťažovateľka postupovala
v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a teda využila by všetky právne prostriedky
na ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
v danom čase by sa sťažnosť v tejto časti javila ako zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že zjavná
neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta
v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak
dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 233/06).
Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03).
V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu
sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva
zaručeného týmito článkami (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel
(napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01,
Ústavný súd konštatuje, že konanie vedené krajským súdom pod sp. zn.
8 Cop 253/2006 prebieha od 31. júla 2006, keď bol spis okresného súdu predložený
odvolaciemu súdu na rozhodnutie. Je potrebné konštatovať, že s prihliadnutím na doterajšiu
dĺžku odvolacieho konania (takmer 14 mesiacov), ako aj s prihliadnutím na dĺžku konania
(takmer 2 roky a 7 mesiacov), a to aj napriek predmetu súdneho sporu, ktorým je návrh
na zvýšenie výživného, sa ústavný súd nedomnieva, že by postup krajského súdu bolo
možné považovať za postup, ktorý by bol podkladom pre vyvodenie záveru o porušení
označených práv. Z uvedeného dôvodu je potrebné konštatovať zjavnú neopodstatnenosť
tejto časti sťažnosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. septembra 2007