Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 179/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júna 2008

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. H. a Ing. Ľ. H., obaja bytom K., zastúpených

advokátom JUDr. J. L., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a postupom a rozhodnutiami Okresného

súdu Trnava v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Nšn G-3443/92, 7 Nšn G-1411/92,

8 Nšn G-3490/92, , a , ako aj namietaného

porušenia základného práva podľa postupom

a rozhodnutiami Krajského súdu v Trnave v konaniach vedených pod sp. zn. ,

, a a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. H. a Ing. Ľ. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra

2006 doručená sťažnosť Ing. A. H. a Ing. Ľ. H., obaja bytom K. (ďalej len „sťažovateľ

v 1. rade“ a „sťažovateľ v 2. rade“ alebo „sťažovatelia“), doplnená podaním doručeným

ústavnému súdu 5. decembra 2006, zastúpených advokátom JUDr. J. L., K., v ktorej

namietajú porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom a rozhodnutiami Okresného súdu

Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Nšn G-3443/92, 7

Nšn G-1411/92, 8 Nšn G-3490/92, , a , ako

aj porušenia základného práva podľa postupom a rozhodnutiami

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Co

475/98, , a .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa spolu s ďalšími oprávnenými osobami

návrhom z 5. februára 1992 podaným Štátnemu notárstvu v Trnave domáhali vyrovnania

dedičských podielov po poručiteľovi A. H. Sťažovatelia ďalej uvádzajú:

„Všetky konania v právnej veci vyrovnania dedičských podielov po poručiteľovi A.

H. sú vedené na Okresnom súde v Trnave pod nasledovnými spisovými značkami: podanie

M. O. rod. H. na Štátne notárstvo v Trnave z 05. 02. 1992 sa nachádza pod sp. zn. 7 Nšn G-

1411/92 v archíve Okresného súdu v Trnave, podanie sťažovateľov na Štátne notárstvo

v Trnave z 18. 02. 1992 sa nachádza pod sp. zn. 2 Nšn G-3443/92 a 8 Nšn G-3490/92

v archíve Okresného súdu v Trnave, č. k. a č. k. je návrh

sťažovateľa v I. rade podaný na Okresný súd v Trnave 30. 06. 1993, č. k. je

návrh sťažovateľa v II. rade podaný na Okresný súd v Trnave 30. 06. 1993. Konania na

odvolacom súde sú vedené nasledovne: na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 50 Co

36/96-46, na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. , a ,

.

Sme presvedčení, že všetky vyššieuvedené návrhy sme podali ako účastníci resp.

navrhovatelia v rámci nerozlučného spoločenstva, ktoré vo februári 1992 tvorili...

Nerozlučné spoločenstvo navrhovateľov trvalo od 05. 02. 1992 až do 11. 06. 1992 (ďalej len

nerozlučné spoločenstvo navrhovateľov), t. j. do účinnosti , pričom

jeho existencia v tomto období má zásadný význam pre posúdenie, či návrh na štátne

notárstvo bol dedičmi resp. navrhovateľmi nerozlučného spoločenstva podaný

v hmotnoprávnej lehote, t. j. v zmysle do 19. februára 1992,

teda či bol návrh podaný včas aj v zmysle “

Sťažovatelia podali 27. júna 2006 okresnému súdu sťažnosť „na úradný postup

súdu, priebeh konania a zbytočné prieťahy v konaniach, v ktorej sme bližšie vysvetlili, prečo

považujeme naše podania za podané včas. Uvedené skutočnosti sme čiastočne tiež doložili

aj do konania sp. zn. . Okresný súd v Trnave uznal našu sťažnosť za čiastočne

opodstatnenú.“.

V dôsledku skutočnosti, že okresný súd „všetky vyššieuvedené konania ani nespojil

do jednej veci resp. ich neprejednal a nerozhodol ako jednu vec, ale ani o týchto návrhoch

sťažovateľov samostatne nekonal, okrem konania “, došlo podľa názoru

sťažovateľov k porušeniu až 6 (ďalej aj „OSP“), ako aj

k porušeniu ich základného práva podľa . Porušenie

vidia sťažovatelia aj v postupe pri dokazovaní v konaní vedenom pod sp. zn.

a v tom, že okresný a krajský súd v priebehu predmetného konania „... sa často pri

rozhodovaní mýlili a mýlia, menia svoje právne názory...“.

Sťažovatelia tiež zastávajú názor, že okresný súd daným postupom spôsobil zbytočné

prieťahy v konaní, čím došlo k porušeniu ich základného práva podľa ,

a preto navrhujú, aby ústavný súd rozhodol nálezom nasledovne:

„Právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 bolo postupom Okresného súdu v Trnave v konaniach

vedených pod sp. zn. 7 Nšn G-1411/92, 2 Nšn G-3443/92, 8 Nšn G-3490/92, ,

a porušené. Okresnému súdu v Trnave prikazuje, aby

v konaniach sp. zn. 7 Nšn G-1411/92, 2 Nšn G-3443/92, 8 Nšn G-3490/92, ,

a konal bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľovi v I. rade

priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk (slovom tristotisíc

slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť sťažovateľovi v I. rade

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Sťažovateľovi v II. rade priznáva

primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk (slovom tristotisíc slovenských

korún), ktoré je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť sťažovateľovi v II. rade do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Okresný súd v Trnave je povinný uhradiť

sťažovateľom trovy právneho zastúpenia na účet ich právneho zástupcu do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu...

Právo sťažovateľov, aby sa mohli domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky podľa , bolo

postupom a rozhodnutiami Okresného súdu v Trnave v konaniach vedených pod sp. zn.

7 Nšn G-1411/92, 2 Nšn G-3443/92, 8 Nšn G-3490/92, ,

a a postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Trnave vedených pod

sp. zn. , a , porušené. Ústavný súd

zrušuje rozsudok Okresného súdu v Trnave č. k. -239, vracia vec na ďalšie

konanie a zakazuje Okresnému súdu v Trnave pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd sťažovateľov podľa .“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa domáhať sa práv

uvedených v tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 7 Nšn G-1411/92,

2 Nšn G-3443/92, 8 Nšn G-3490/92, a

Jedným zo zákonných predpokladov na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej

podanie v lehote ustanovenej v . Táto lehota je

dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné

prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je

zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25

ods. 2 ).

Ústavný súd zistil, že v petite sťažnosti namietané konania okresného

súdu (ktoré boli vedené Štátnym notárstvom v Trnave) pod sp. zn. 2 Nšn G-3443/92

a 8 Nšn G-3490/92 boli skončené 18. decembra 1992 v dôsledku prípisu štátnej notárky

z 30. novembra 1992, podľa ktorého „štátne notárstvo má právo vyporiadať zníženie

dedičských podielov len v prípade, ak medzi všetkými povinnými a oprávnenými osobami

vládne súlad a tieto sú ochotné vyššie uvedenú dohodu o uznaní vlastníctva oprávnenej

osoby (oprávnených osôb) tlmočiť súhlasne i pred štátnym notárstvom. Len v takomto

prípade možno postupovať podľa § 100 Not. poriadku a toto súhlasné vyhlásenie

oprávnených a povinných osôb (resp. ich splnomocnených zástupcov) osvedčiť formou

notárskej zápisnice... Štátne notárstvo vyznačí konanie podľa za

skončené i v prípade, kedy v 15-dňovej lehote nedôjde oznámenie, či je uzavretie dohody

možné osvedčiť na podklade konsenzu všetkých zainteresovaných účastníkov.“. Vzhľadom

na dátumy skončenia predmetných konaní a dátum doručenia sťažnosti (31. októbra 2006)

ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola zjavne podaná po uplynutí dvojmesačnej lehoty

ustanovenej v , a preto ju bolo v tejto časti potrebné

odmietnuť ako podanú oneskorene.

V konaní vedenom pod sp. zn. 7 Nšn G-1411/92 podala Štátnemu notárstvu v Trnave

návrh na vyrovnanie dedičských podielov M. O., a nie sťažovatelia. Podľa § 25 ods. 2

v spojení s bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti

odmietnuť z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenými osobami.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn.

a

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že konanie okresného súdu vedené pod sp. zn.

bolo 10. decembra 1993 prevedené do registra C a odvtedy je vedené pod

sp. zn. . Spis vedený pod sp. zn. bol 21. apríla 1994 vzhľadom

na predmet konania pripojený ku konaniu vedenému pod sp. zn. .

Z uvedeného vyplýva, že veci vedené pôvodne pod sp. zn. a sp. zn.

tvoria predmet konania vedený okresným súdom pod sp. zn. ,

a preto nebolo potrebné, aby sa ústavný súd k namietanému porušeniu označených

základných práv v týchto konaniach vyjadril samostatne, ale až v nadväznosti na

preskúmanie konania vedeného pod sp. zn. (pozri nižšie), keďže tvoria jeho

súčasť.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudkom

okresného súdu č. k. -239 zo 17. júla 2006

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva

na súdnu ochranu podľa je zaručiť každému reálny prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (,

). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, pokiaľ by

komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

(žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

K sťažnosti sťažovateľov v časti, v ktorej namietali porušenie základného práva

podľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -239 zo 17. júla 2006, ústavný súd

uvádza, že podľa rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia

základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj

právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(, ).

Podľa účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. V danom prípade účinným prostriedkom nápravy

proti rozsudku okresného súdu č. k. -239 zo 17. júla 2006 bolo odvolanie,

ktoré sťažovatelia podali. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu „Ak o závažných

procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd,

je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom poriadku, je právomoc

Ústavného súdu Slovenskej republiky pred ich vyčerpaním vylúčená“ ().

Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva sťažovateľov podľa

vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju

právomoc iba vtedy, ak navrhovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany

svojich práv. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto

časti podľa pre nedostatok svojej právomoci.

Z rovnakého dôvodu odmietol ústavný súd aj tú časť sťažnosti, v ktorej sa sťažovatelia

domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa v dôsledku

postupu okresného súdu v danom konaní, pretože svoju nespokojnosť s postupom

okresného súdu mohli sťažovatelia prejaviť a namietať v konaní pred krajským (odvolacím)

súdom.

Nad rámec uvedeného ústavný súd preskúmal v tejto časti sťažnosť z hľadiska

tvrdení sťažovateľov týkajúcich sa neprimeranej dĺžky konania a pasivity okresného súdu,

ktorá by za určitých okolností v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu (,

) mohla vyústiť do vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že po doručení návrhu na začatie konania 2. júla

1993 okresný súd po vykonaní prvotných procesných úkonov na pojednávaní 17. januára

1994 súhlasil s návrhom účastníkov konania na poskytnutie lehoty za účelom mimosúdneho

vyrovnania do 15. marca 1994.

Sťažovateľ v 1. rade sa následne zúčastnil 22. apríla 1994 informatívneho výsluchu

pred okresným súdom s tým, že v určenej lehote predloží relevantné listiny, preto bol spis

12. mája 1994, 16. júna 1994, 15. júla 1994, 23. augusta 1994, 27. septembra 1994,

16. novembra 1994 a 21. decembra 1994 daný vždy na lehotu jedného mesiaca. Sťažovateľ

požadované listiny nepredložil, preto ho okresný súd 3. februára 1995 vyzval na ich

predloženie. Odpoveď sťažovateľa na uvedený prípis bola okresnému súdu doručená

8. februára 1995 s tým, že potrebuje ešte určitú lehotu na predloženie relevantných listín

a následne oznámi, či bude žiadať o vyrovnanie dedičských podielov súdnou cestou.

Okresný súd po poskytnutí ďalšej lehoty vydal 30. augusta 1995 pokyn na doručenie

prípisu Notárskemu úradu v Trnave týkajúceho sa zistenia relevantných skutočností

a uznesením č. k. -36 z 3. novembra 1995 konanie zastavil z dôvodu neurčitosti

a nezrozumiteľnosti petitu návrhu. Sťažovateľ v 1. rade podal proti uvedenému uzneseniu

odvolanie a Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -46 z 27. júna 1996

napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd

po dokazovaní vykonanom na pojednávaniach nariadených na 9. október 1996, 28. október

1996, 16. december 1996 a po zmene zákonnej sudkyne (24. apríla 1997) vydal pokyn na

pripojenie relevantných dedičských spisov vedených pod sp. zn. D 206/92 a D 906/92

a zistenie stavu relevantných dedičských konaní, pričom pojednávanie 14. januára 1998

bolo odročené z dôvodu predloženia ďalších listín.

Na pojednávaní 4. marca 1998 okresný súd rozsudkom č. k. -79 rozhodol

o vyrovnaní dedičského podielu vo veci vyporiadania dedičstva. Odporca podal proti

predmetnému rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -87 z 29. januára 1999 tak, že zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení spisu okresnému súdu, pripojení relevantných spisov a výzve

sťažovateľovi v 2. rade v súvislosti s predložením požadovaných písomností boli v danej

veci nariadené pojednávania na 8. november 1999, 12. január 2000, 13. marec 2000, 15. máj

2000, 21. august 2000, 5. február 2001, 14. máj 2001, 17. september 2001, 4. február 2002,

24. apríl 2002, 26. jún 2002, 14. a 30. október 2002, pričom na pojednávaní 4. novembra

2002 okresný súd rozsudkom č. k. -136 návrh sťažovateľov zamietol.

Sťažovatelia podali proti predmetnému rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. , z 28. novembra 2003 tak, že zrušil

odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, pričom zároveň odmietol odvolanie sťažovateľa v 1. rade proti uzneseniu

č. k. -142 z 23. apríla 2003 ako oneskorene podané.

Okresný súd po vrátení spisu 4. decembra 2003 vykonával úkony

spojené s doplnením dokazovania v zmysle pokynov odvolacieho súdu (uznesením

č. k. -159 z 10. marca 2004 pripustil vstup sťažovateľa v 2. rade do konania ako

účastníka na strane navrhovateľa a prípisom z 18. mája 2004, ako aj urgenciami

z 18. augusta 2004 a 15. novembra 2004 vyzval sťažovateľov na úpravu petitu v zmysle

uznesenia krajského súdu). V ďalšom období boli sťažovatelia okresným súdom vyzvaní na

predloženie špecifikácie nehnuteľností týkajúcich sa predmetu konania a bol vydaný pokyn

na pripojenie súvisiaceho spisu vedeného pod sp. zn. . Na pojednávaní

10. októbra 2005 vzniesol sťažovateľ v 2. rade námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni,

o ktorej rozhodol krajský súd uznesením č. k. z 31. októbra 2005 tak, že

zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci.

Okresný súd v ďalšom období nariadil pojednávania na 24. apríl 2006, 5. jún 2006

a 28. jún 2006, pričom na pojednávaní 17. júla 2006 rozsudkom č. k. -239

rozhodol o zamietnutí návrhu sťažovateľov. Spis bol po podaní odvolania postúpený

4. októbra 2006 na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Ústavný súd z uvedeného prehľadu zistil, že činnosť okresného súdu a rýchlosť

jednotlivých úkonov v danom konaní bola v prevažujúcej miere determinovaná správaním

sťažovateľov ako účastníkov konania, pričom sťažovatelia značnou mierou prispeli

k predĺženiu konania, keď v období od 12. mája 1994 do 20. októbra 1995 okresný súd

nemohol konať v merite veci kvôli nepredloženiu relevantných písomností sťažovateľom

v 1. rade. Ďalšie predĺženie konania nastalo v dôsledku neospravedlnenej neúčasti

sťažovateľov na pojednávaniach 26. júna 2002, 14. októbra 2002 a 30. októbra 2002

a ospravedlnenej neúčasti na pojednávaniach 14. januára 1998, 15. mája 2000, 24. apríla

2006 a 5. júna 2006. Sťažovatelia prispeli k predĺženiu konania aj nereagovaním na prípis

okresného súdu z 18. mája 2004, kedy upravili a doplnili petit až po viacerých urgenciách

podaním doručeným okresnému súdu 28. decembra 2004.

Ústavný súd v rámci svojej ustálenej rozhodovacej činnosti viackrát rozhodol, že

predĺženie konania, ktoré je spôsobené procesnými úkonmi účastníkov konania (v danom

prípade aj nereagovaním alebo oneskoreným reagovaním na prípisy okresného súdu),

nemožno pripísať na ťarchu všeobecného súdu (, ). Z uvedeného

dôvodu ústavný súd nezistil v postupe okresného súdu porušenie označeného základného

práva sťažovateľov a na základe toho konštatoval, že pokiaľ by sťažnosť v tejto časti nebol

odmietol pre nedostatok právomoci, bolo by ju možné odmietnuť z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

4. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľov vychádzal ústavný súd

zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty ().

Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že ochranu základnému

právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v

ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď

k namietanému porušovaniu práva ešte dochádza a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom

čase ešte trvá (). Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ ide o právo na

prerokovanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto

práv vidieť zásadnú odlišnosť (, ).

Zo sťažnosti, z predložených príloh a zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn.

zjavne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (31. októbra

2006) sa vec nachádzala na krajskom súde, a to od 5. októbra 2006. Sťažovatelia namietali

zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu, ktorý vo veci samej v čase podania sťažnosti

už nekonal. Z uvedeného dôvodu už okresný súd nemohol žiadnym ústavne relevantným

spôsobom ovplyvňovať priebeh namietaného konania ani spôsobovať prieťahy v ňom.

Sťažnosť sťažovateľov bolo preto v tejto časti potrebné odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú (, , ).

5. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. ,

a

Ústavný súd zistil, že namietané konanie krajského súdu vedené pod

sp. zn. bolo skončené 29. januára 1999 (uznesením č. k. -87

krajský súd zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. -79

zo 4. marca 1998 a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie). Odvolacie konanie

vedené pod sp. zn. a bolo skončené 28. novembra 2003

(uznesením sp. zn. , krajský súd zrušil odvolaním napadnutý

rozsudok okresného súdu č. k. -136 zo 4. novembra 2002 a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie). Vzhľadom na dátumy skončenia predmetných

konaní a dátum doručenia sťažnosti (31. októbra 2006) ústavný súd konštatuje, že sťažnosť

bola zjavne podaná po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, a preto ju bolo v tejto časti potrebné odmietnuť ako podanú oneskorene.

6. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

V rámci odvolacieho konania krajského súdu vedeného pod sp. zn.

ústavný súd zistil, že od doručenia spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn.

krajskému súdu ako odvolaciemu súdu (5. októbra 2006) do doručenia

sťažnosti ústavnému súdu (31. októbra 2006) nemohlo pre krátkosť času dôjsť k porušeniu

označeného základného práva sťažovateľov. Ústavný súd však nad rámec sťažnosti

preskúmal predmetné odvolacie konanie k termínu predbežného prerokovania sťažnosti

a zistil, že krajský súd po vykonaní prvotných úkonov nariadil pojednávanie na 23. január

2007, ktoré bolo odročené z dôvodu nevykázaného doručenia predvolania na pojednávanie

sťažovateľom a ich neprítomnosti na ňom. Na pojednávaní 20. februára 2007 sťažovateľ

v 2. rade vzniesol námietku zaujatosti voči predsedníčke senátu a krajský súd mu následne

určil lehotu, v ktorej mal uvedené námietky predložiť v písomnej forme.

Krajskému súdu bola 28. februára 2007 doručená žiadosť sťažovateľa v 2. rade

o predĺženie lehoty na písomné predloženie námietok zaujatosti z dôvodu jeho

práceneschopnosti. Podľa úradného záznamu krajského súdu z 12. marca 2007 predĺžená

lehota uplynula 5. marca 2007, ale prípisom z 12. marca 2007 krajský súd predĺžil

sťažovateľovi v 2. rade lehotu na predloženie námietok zaujatosti do 15. marca 2007

„... s tým, aby ste obratom odvolaciemu súdu predložili potvrdenie o Vašej

práceneschopnosti“, pričom sťažovateľ v 2. rade tak neurobil.

Krajský súd vydal 25. apríla 2007 pokyn na vypravenie prípisu sťažovateľovi

v 2. rade, aby v určenej lehote predložil odôvodnenie námietky zaujatosti vznesenej na

pojednávaní 20. februára 2007, pretože „Ak v uvedenej lehote odôvodnenie námietky

nepredloží, v zmysle ustan. veta druhá na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti

námietky zaujatosti, odvolací súd neprihliadne, a bude pokračovať v konaní“. Sťažovateľ

v 2. rade uvedený prípis prevzal 22. mája 2007. Okresnému súdu bolo 29. mája 2006

doručené faxové podanie - žiadosť sťažovateľa v 2. rade o predĺženie lehoty na

odôvodnenie námietky zaujatosti.

Krajský súd vydal 13. júna 2007 pokyn na doručenie prípisu sťažovateľovi v 2. rade,

v ktorom ho poučil v zmysle ustanovení a upozornil, že

pokiaľ „... v náhradnej lehote 7 dní od doručenia tohto prípisu námietku zaujatosti

nepredloží v písomnom vyhotovení, odvolací súd na ňu neprihliadne a bude pokračovať

v konaní“. Uvedený prípis sa nepodarilo sťažovateľovi v 2. rade doručiť ani

prostredníctvom pošty, ani prostredníctvom orgánov polície. Podľa úradného záznamu

krajského súdu z 12. septembra 2007 sťažovateľ v 2. rade tento prípis prevzal osobne

v uvedený deň na krajskom súde, keď zároveň nahliadol do predmetného spisu.

Krajskému súdu bolo 19. septembra 2007 doručené faxové podanie sťažovateľa

v 2. rade - vyjadrenie jeho nesúhlasu s postupom predsedníčky senátu v súvislosti

so vznesením námietky zaujatosti na pojednávaní 20. februára 2007. Krajský súd nariadil

2. októbra 2007 termín odvolacieho pojednávania na 30. október 2007. Sťažovateľ v 1. rade

prevzal predvolanie na toto pojednávanie 8. októbra 2007 a sťažovateľ v 2. rade prevzal

predvolanie na pojednávanie 24. októbra 2007. Krajskému súdu bolo 30. októbra 2007

doručené faxové podanie sťažovateľov - žiadosť o ospravedlnenie ich neprítomnosti na

pojednávaní 30. októbra 2007 „zo zdravotných dôvodov resp. z dôvodu práceneschopnosti“

so súčasnou žiadosťou o odročenie pojednávania.

Na pojednávaní 30. októbra 2007 odvolací súd oboznámil prítomných s faxovým

podaním sťažovateľov a uznesením rozhodol, že bude pojednávať v ich neprítomnosti.

Pojednávanie bolo po vykonaní dokazovania uznesením odročené na 20. november 2007.

Sťažovateľ v 2. rade prevzal 26. novembra 2007 predvolanie na pojednávanie nariadené na

20. november 2007.

Pojednávanie 20. novembra 2007 bolo uznesením odročené na neurčito z dôvodu

neospravedlnenej neprítomnosti sťažovateľov (doručenie predvolania nevykázané) s tým, že

„od navrhovateľa v 2. rade budú opätovne žiadané doklady o zdravotnom stave

navrhovateľov, resp. o práceneschopnosti a o jej trvaní v čase najmenej od 29. 10. 2007

doteraz; bude robený dopyt na poštu Križovany nad Dudváhom, či navrhovateľ v 2. rade

má zriadenú poštovú schránku na pošte, či preberá zásielky osobne alebo mu ich doručuje

doručovateľ, ako často chodí schránku vyberať“.

Krajskému súdu bolo 20. novembra 2007 doručené faxové podanie sťažovateľov -

žiadosť o ospravedlnenie ich neprítomnosti na pojednávaní 20. novembra 2007 „zo

zdravotných dôvodov resp. z dôvodu práceneschopnosti“ so súčasnou žiadosťou

o odročenie pojednávania v mesiacoch november a december 2007. Krajskému súdu bolo

30. novembra 2007 doručené podanie sťažovateľa v 2. rade - potvrdenie lekára

o práceneschopnosti so žiadosťou o prerušenie konania do doby zlepšenia jeho zdravotného

stavu.

Krajský súd nariadil 6. decembra 2007 termín odvolacieho pojednávania

na 15. január 2008 a prípisom zo 7. decembra 2008 vyzval sťažovateľa

v 2. rade na predloženie písomností preukazujúcich nepriaznivý zdravotný stav jeho

i sťažovateľa v 1. rade, pre ktorý sa obaja nedostavujú na pojednávania, a to pod hrozbou

poriadkovej pokuty. Sťažovateľ v 2. rade prevzal predvolanie na pojednávanie spolu

s prípisom 2. januára 2008.

Krajskému súdu bolo 14. januára 2008 doručené faxové podanie sťažovateľa

v 2. rade - žiadosť o ospravedlnenie neprítomnosti jeho aj sťažovateľa v 1. rade na

pojednávaní 15. januára 2008 z dôvodu jeho práceneschopnosti so súčasnou žiadosťou

o prerušenie konania do doby zlepšenia jeho zdravotného stavu.

Na pojednávaní 15. januára 2008 krajský súd uznesením rozhodol o pojednávaní

v neprítomnosti sťažovateľov a rozsudkom č. k. -365 potvrdil napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa, zaviazal sťažovateľov uhradiť odporcovi v 1. rade trovy

právneho zastúpenia a odporkyni v 2. rade nepriznal trovy odvolacieho konania. Krajskému

súdu bolo 15. januára 2008 doručené faxové podanie sťažovateľa v 2. rade - žiadosť

o ospravedlnenie neprítomnosti jeho aj sťažovateľa v 1. rade na pojednávaní 15. januára

2008 z dôvodu jeho práceneschopnosti so súčasnou žiadosťou o odročenie tohto

pojednávania s prílohami (faxové prílohy - doklady o práceneschopnosti). Podľa úradného

záznamu krajského súdu z 15. januára 2008 bolo predmetné faxové podanie s prílohami

sťažovateľa v 2. rade doručené do pojednávacej miestnosti po vyhlásení rozhodnutia v danej

veci. Sťažovateľovi v 1. rade bol predmetný rozsudok doručený 6. marca 2008, sťažovateľ

v 2. rade si rozsudok v odbernej lehote neprevzal a nedoručená zásielka bola okresnému

súdu vrátená 31. marca 2008. Okresný súd vydal 28. apríla 2008 pokyn na opätovné

doručenie rozsudku krajského súdu sťažovateľovi v 2. rade.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd priebežne vybavoval a reagoval na

procesné podania sťažovateľov. Sťažovatelia navyše ospravedlnenými aj

neospravedlnenými neprítomnosťami na nariadených pojednávaniach prispeli k značnému

predĺženiu odvolacieho konania, ktoré nemožno pripísať na ťarchu krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatoval, že postup krajského súdu v namietanom

odvolacom konaní nenaznačuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu ,

a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími

návrhmi sťažovateľov (napr. priznaním primeraného finančného zadosťučinenia, úhrady

trov konania alebo zrušením označených rozhodnutí).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2008