Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 251/09
PDF · 204.31 KB
No categories available
IV. ÚS 251/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou B. & B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokátky
JUDr. R. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie svojej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
21 Cb 86/1995 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Obo 111/2008, 4 Obo 112/2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú
neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára
2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
doplnená opravným podaním doručeným 3. februára 2009, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 21 Cb 86/1995 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 111/2008, 4 Obo 112/2008.
Sťažovateľka v úvode sťažnosti uviedla podrobnú chronológiu napadnutého konania
od 4. októbra 1995, keď bola vtedajšiemu Mestskému súdu v B. doručená žaloba o náhradu
škody a ušlého zisku spoločnosti R., spol. s r. o. (ďalej len „pôvodný žalobca“), až do
augusta 2008, keď krajský súd zaslal najvyššiemu súdu vyjadrenie sťažovateľky
k odvolaniu žalovaného. Z uvedenej chronológie, ako aj z príloh pripojených k sťažnosti
vyplýva, že krajský súd 4. marca 2003 rozhodol o zmene účastníka konania na strane
žalobcu (z dôvodu uzavretia dohody o postúpení pohľadávky medzi sťažovateľkou
a pôvodným žalobcom) tak, že pôvodný žalobca z konania vystúpil a na jeho miesto
vstúpila sťažovateľka.
Ďalej sťažovateľka uviedla, že z predloženej chronológie vyplýva, že „Prvé
pojednávanie vo veci sa konalo po viac ako dvoch rokoch od podania žaloby, pričom
obdobie od 04. 10. 1995 do 22. 01. 1998, kedy sa konalo prvé pojednávanie vo veci, nie je
vyplnené žiadnou činnosťou krajského súdu.
Dňa 5. 3. 1999 bol súdny spis postúpený NS SR a prvé úkony boli vykonané
až 12. 10. 1999. Dňa 30. 06. 2000 sa konalo v poradí desiate pojednávanie a ďalšie
pojednávanie sa konalo až 14. 01. 2003.
NS SR vo svojom rozhodnutí dňa 29. 10. 1999 odporučil ustanoviť znalca z odboru
finančníctvo a vrátil vec na ďalšie konanie, pričom Krajský súd vydal uznesenie
o ustanovení znalca až dňa 20. 04. 2001.
Vzhľadom na niekoľkoročné trvanie celého súdneho konania a dlhých časových
odstupov medzi pojednávaniami, kedy neexistovala prekážka, ktorá by bránila prejednaniu
veci, bol žalobca - sťažovateľ nútený s ohľadom na vzniknutú insolventnosť postúpiť svoju
pohľadávku voči žalovanému - uznesenie o pripustení vstupu do konania na strane žalobcu
zo dňa 4. 3. 2003.“
Takto opísané prieťahy kvalifikovala sťažovateľka ako zbytočné, ktoré zakladajú
porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Keďže konanie nebolo ani do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu právoplatne
skončené, sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Bratislave v konaní K., spol. s. r. o. B. c/a D. H. o zaplatenie,
vedenom pod spis. zn. 21 Cb 86/95 a Najvyšší súd SR 4 Obo 11/08 (správne má byť
4 Obo 111/08, pozn.), 4 Obo 112/08 porušili právo sťažovateľa, aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a aby sa jej vec
prejednala v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, čím porušil aj čl. 1
ods. 1 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.
2. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi peňažnú sumu vo výške 16.597 EUR ako
primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jej základných práv podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR.
3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi trovy konania a právneho zastupovania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou, jej doplneniami a prílohami dospel
k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 21 Cb 86/1995
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal zo svojej
stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa
(I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu
v nadväznosti na takto vymedzený účel označených práv vyplýva, že ochranu základnému
právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy
(čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 dohovoru) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť
ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo
dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. m. m.
II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08).
Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva, ako to vyplýva z jeho rozhodnutia o sťažnosti č. 16970/05 vo veci
sťažovateľa Miroslava Mazureka proti Slovenskej republike.
Z chronológie predloženej sťažovateľkou, ako aj zo spisu krajského súdu, ktorý si
ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal, vyplýva, že krajský
súd na pojednávaní uskutočnenom 17. apríla 2008 vyhlásil rozsudok v prospech
sťažovateľky. V dôsledku odvolania podaného žalovaným 11. júna 2008 bol spis krajského
súdu sp. zn. 21 Cb 86/1995 postúpený 11. júla 2008 najvyššiemu súdu na rozhodnutie
o opravnom prostriedku.
Sťažovateľka po podaní sťažnosti doručila ústavnému súdu rozsudok najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Obo 111/2008, 4 Obo 112/2008 zo 17. marca 2009, ktorým najvyšší súd
potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 21 Cb 86/1995 zo 17. apríla 2008 v merite veci
a v časti trov konania ho zrušil a vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Vydaním prvostupňového rozsudku a postúpením veci najvyššiemu súdu vykonal
krajský súd všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej
neistoty sťažovateľky. Ďalšie úkony alebo postupy už krajský súd nemohol vykonávať,
a preto možno posudzovať záležitosť so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej
ústavná úloha krajského súdu pri odstraňovaní stavu právnej neistoty sťažovateľky skončila
rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Sťažnosť sťažovateľky namietajúca porušenie jej označených práv bola ústavnému
súdu doručená 20. januára 2009, teda v čase, keď k porušovaniu označených práv postupom
krajského súdu už nemohlo dochádzať.
Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už
nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania vo veci samej,
prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľkou označené práva.
Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že najvyšší súd svojím rozsudkom zrušil
rozsudok krajského súdu v časti trov konania a vrátil mu vec v tejto časti na ďalšie konanie
a rozhodnutie, pretože zo sťažnosti sťažovateľky možno vyvodiť, že ňou namietala
porušenie svojich označených práv postupom krajského súdu v konaní, predmetom ktorého
bolo rozhodovanie o náhrade škody a ušlého zisku s príslušenstvom proti žalobcovi, teda
v tej časti, v ktorej bolo rozhodnutie krajského súdu rozsudkom najvyššieho súdu potvrdené.
Teda to, čo bolo pre sťažovateľku v tomto konaní v stávke, bolo s konečnou platnosťou
právoplatne rozhodnuté.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Obo 111/2008, 4 Obo 112/2008
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, IV. ÚS 163/07, IV. ÚS 179/08).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zohľadnil svoju doterajšiu
judikatúru a konštatuje, že konanie na najvyššom súde prebiehalo od 11. júla 2008, keď mu
bol predložený spis krajského súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku podanom proti
rozsudku krajského súdu zo 17. apríla 2008, ako aj proti uzneseniu krajského súdu
zo 16. júna 2008, ktorým bolo uložené žalovanému uhradiť sumu 480 000 Sk z titulu
súdneho poplatku za podané odvolanie. Najvyšší súd po zaobstaraní vyjadrení účastníkov
konania v priebehu augusta až novembra 2008 rozhodol 17. marca 2009 tak, že v merite
veci potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 21 Cb 86/95 zo 17. apríla 2008 a v časti trov
konania ho zrušil a vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Ústavný súd je toho názoru, že celková dĺžka odvolacieho konania pred najvyšším
súdom v trvaní osem mesiacov vylučuje akúkoľvek príčinnú súvislosť s namietaným
porušením označených práv sťažovateľky.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petite sťažnosti)
už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2009