Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 251/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou B. & B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokátky

JUDr. R. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo na

prejednanie svojej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. , , a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú

neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára

2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

doplnená opravným podaním doručeným 3. februára 2009, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej záležitosti

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , .

Sťažovateľka v úvode sťažnosti uviedla podrobnú chronológiu napadnutého konania

od 4. októbra 1995, keď bola vtedajšiemu Mestskému súdu v B. doručená žaloba o náhradu

škody a ušlého zisku spoločnosti R., spol. s r. o. (ďalej len „pôvodný žalobca“), až do

augusta 2008, keď krajský súd zaslal najvyššiemu súdu vyjadrenie sťažovateľky

k odvolaniu žalovaného. Z uvedenej chronológie, ako aj z príloh pripojených k sťažnosti

vyplýva, že krajský súd 4. marca 2003 rozhodol o zmene účastníka konania na strane

žalobcu (z dôvodu uzavretia dohody o postúpení pohľadávky medzi sťažovateľkou

a pôvodným žalobcom) tak, že pôvodný žalobca z konania vystúpil a na jeho miesto

vstúpila sťažovateľka.

Ďalej sťažovateľka uviedla, že z predloženej chronológie vyplýva, že „Prvé

pojednávanie vo veci sa konalo po viac ako dvoch rokoch od podania žaloby, pričom

obdobie od 04. 10. 1995 do 22. 01. 1998, kedy sa konalo prvé pojednávanie vo veci, nie je

vyplnené žiadnou činnosťou krajského súdu.

Dňa 5. 3. 1999 bol súdny spis postúpený NS SR a prvé úkony boli vykonané

až 12. 10. 1999. Dňa 30. 06. 2000 sa konalo v poradí desiate pojednávanie a ďalšie

pojednávanie sa konalo až 14. 01. 2003.

NS SR vo svojom rozhodnutí dňa 29. 10. 1999 odporučil ustanoviť znalca z odboru

finančníctvo a vrátil vec na ďalšie konanie, pričom Krajský súd vydal uznesenie

o ustanovení znalca až dňa 20. 04. 2001.

Vzhľadom na niekoľkoročné trvanie celého súdneho konania a dlhých časových

odstupov medzi pojednávaniami, kedy neexistovala prekážka, ktorá by bránila prejednaniu

veci, bol žalobca - sťažovateľ nútený s ohľadom na vzniknutú insolventnosť postúpiť svoju

pohľadávku voči žalovanému - uznesenie o pripustení vstupu do konania na strane žalobcu

zo dňa 4. 3. 2003.“

Takto opísané prieťahy kvalifikovala sťažovateľka ako zbytočné, ktoré zakladajú

porušenie jej základného práva podľa , ako aj práva podľa

dohovoru.

Keďže konanie nebolo ani do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu právoplatne

skončené, sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave v konaní K., spol. s. r. o. B. c/a D. H. o zaplatenie,

vedenom pod spis. zn. a Najvyšší súd SR (správne má byť

, pozn.), porušili právo sťažovateľa, aby sa jeho vec

prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v SR, a aby sa jej vec

prejednala v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, čím porušil aj čl. 1

ods. 1 SR a SR.

2. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi peňažnú sumu vo výške 16.597 EUR ako

primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jej základných práv podľa čl. 48 ods. 2

SR a Dohovoru v spojení s SR a

SR.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi trovy konania a právneho zastupovania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,

ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou, jej doplneniami a prílohami dospel

k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal zo svojej

stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa

(, ). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu

v nadväznosti na takto vymedzený účel označených práv vyplýva, že ochranu základnému

právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v

(čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 dohovoru) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť

ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo

dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. m. m.

, , , ).

Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva, ako to vyplýva z jeho rozhodnutia o sťažnosti č. 16970/05 vo veci

sťažovateľa Miroslava Mazureka proti Slovenskej republike.

Z chronológie predloženej sťažovateľkou, ako aj zo spisu krajského súdu, ktorý si

ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal, vyplýva, že krajský

súd na pojednávaní uskutočnenom 17. apríla 2008 vyhlásil rozsudok v prospech

sťažovateľky. V dôsledku odvolania podaného žalovaným 11. júna 2008 bol spis krajského

súdu sp. zn. postúpený 11. júla 2008 najvyššiemu súdu na rozhodnutie

o opravnom prostriedku.

Sťažovateľka po podaní sťažnosti doručila ústavnému súdu rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. , zo 17. marca 2009, ktorým najvyšší súd

potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 17. apríla 2008 v merite veci

a v časti trov konania ho zrušil a vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Vydaním prvostupňového rozsudku a postúpením veci najvyššiemu súdu vykonal

krajský súd všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej

neistoty sťažovateľky. Ďalšie úkony alebo postupy už krajský súd nemohol vykonávať,

a preto možno posudzovať záležitosť so zreteľom na ako vec, v ktorej

ústavná úloha krajského súdu pri odstraňovaní stavu právnej neistoty sťažovateľky skončila

rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažnosť sťažovateľky namietajúca porušenie jej označených práv bola ústavnému

súdu doručená 20. januára 2009, teda v čase, keď k porušovaniu označených práv postupom

krajského súdu už nemohlo dochádzať.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už

nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania vo veci samej,

prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľkou označené práva.

Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že najvyšší súd svojím rozsudkom zrušil

rozsudok krajského súdu v časti trov konania a vrátil mu vec v tejto časti na ďalšie konanie

a rozhodnutie, pretože zo sťažnosti sťažovateľky možno vyvodiť, že ňou namietala

porušenie svojich označených práv postupom krajského súdu v konaní, predmetom ktorého

bolo rozhodovanie o náhrade škody a ušlého zisku s príslušenstvom proti žalobcovi, teda

v tej časti, v ktorej bolo rozhodnutie krajského súdu rozsudkom najvyššieho súdu potvrdené.

Teda to, čo bolo pre sťažovateľku v tomto konaní v stávke, bolo s konečnou platnosťou

právoplatne rozhodnuté.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. ,

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto

odmietne (m. m. , , ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zohľadnil svoju doterajšiu

judikatúru a konštatuje, že konanie na najvyššom súde prebiehalo od 11. júla 2008, keď mu

bol predložený spis krajského súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku podanom proti

rozsudku krajského súdu zo 17. apríla 2008, ako aj proti uzneseniu krajského súdu

zo 16. júna 2008, ktorým bolo uložené žalovanému uhradiť sumu 480 000 Sk z titulu

súdneho poplatku za podané odvolanie. Najvyšší súd po zaobstaraní vyjadrení účastníkov

konania v priebehu augusta až novembra 2008 rozhodol 17. marca 2009 tak, že v merite

veci potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 17. apríla 2008 a v časti trov

konania ho zrušil a vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd je toho názoru, že celková dĺžka odvolacieho konania pred najvyšším

súdom v trvaní osem mesiacov vylučuje akúkoľvek príčinnú súvislosť s namietaným

porušením označených práv sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petite sťažnosti)

už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009