Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 357/09
PDF · 153.74 KB
No categories available
I. ÚS 357/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 357/09-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., B., zastúpeného advokátkou Mgr. M. L.,
B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Okresnej prokuratúry Bratislava I č. k. 3 Pv 368/07-27 z 8. júna 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. B. o d m i e t a pre nedostatok svojej právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta
2009 doručená sťažnosť JUDr. M. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu a inú právu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy uznesením
Okresnej prokuratúry Bratislava I (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 3 Pv 368/07-27
z 8. júna 2009.
2. Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že označeným uznesením z 8. júna
2009 prokurátor okresnej prokuratúry s poukazom na ustanovenie § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku zamietol ako nedôvodnú sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu
vyšetrovateľky Policajného zboru z 27. apríla 2009, ktorým proti nemu vzniesla obvinenie
podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku za trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 256
ods. 2 písm. b) a ods. 5 písm. b) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku
v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku (ďalej
aj „uznesenie vyšetrovateľky“).
3. Prijatiu uznesenia vyšetrovateľky podľa tvrdenia sťažovateľa predchádzalo
uzatvorenie mandátnej zmluvy z 20. januára 2004 medzi sťažovateľom (ako advokátom)
a spoločnosťou W. R., s. r. o. (ďalej len „W.“), ktorej predmetom bolo poskytovanie právnej
pomoci a na základe ktorej (a viacerých ďalších splnomocnení udelených spoločnosťou W.)
sťažovateľ poskytoval uvedenej spoločnosti právnu pomoc (poskytovanie právneho
poradenstva, spracúvanie podkladov od spoločnosti, pripravovanie a vyhotovovanie
právnych analýz a právnych podaní, právne zastupovanie spoločnosti pred viacerými
orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky vrátane súdov všetkých stupňov a ústavného
súdu). Spoločnosť W. mu odmenu za poskytnuté právne služby nevyplatila a 13. septembra
2005 písomne uznala svoj dlh za poskytnuté právne služby. V dôsledku vyhláseného
konkurzu na majetok spoločnosti W. si sťažovateľ ako konkurzný veriteľ 18. novembra
2005 riadne prihlásil svoju pohľadávku za poskytnuté právne služby, o ktorej do času
podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo právoplatne rozhodnuté.
4. Podľa názoru sťažovateľa namietané uznesenie z 8. júna 2009 prokurátor
odôvodnil len všeobecným konštatovaním, že „postup vyšetrovateľa bol v danom štádiu
trestného konania správny a v plnom súlade so zákonom“. Prokurátor v odôvodnení svojho
rozhodnutia ďalej uviedol, že „z... dôkazov vyplýva, že hoci JUDr. M. B. právne služby
v sume 5.913.145,70 Sk spoločnosti W. R., s. r. o. nikdy nefakturoval, uplatnil si takúto
pohľadávku v konkurznom konaní. Všetci vypočutí svedkovia pritom popierajú, že by právne
služby v takomto rozsahu poskytol, keďže nikdy nikomu špecifikáciu ním poskytnutých
služieb nepredložil. Samotný JUDr. M. B. v postavení svedka odmietol rozsah
poskytovaných služieb špecifikovať s odvolaním sa na ochranu záujmov klienta, a to
i napriek tomu, že ho samotný klient o takúto špecifikáciu žiadal. Uvedené skutočnosti
dostatočne odôvodňujú podozrenie, že pohľadávka uplatnená JUDr. M. B. je fiktívna, a že
jeho cieľom bolo obohatiť sa na úkor ostatných veriteľov spoločnosti W. R., s. r. o.“.
5. Sťažovateľ vo vzťahu k už uvedenému uzneseniu (bod 4) namieta najmä to, že
a) „Uvedené konštatovania prokurátora vychádzajú zo zjavne nedostatočne zisteného
skutkového stavu veci a z nesprávnych právnych úvah“,
b) „Tvrdenie prokurátora, že všetci vypočutí svedkovia popierajú poskytnutie právnych
služieb v uplatnenom rozsahu je nepravdivé“ (napr. svedkyňa PhDr. E. H., konateľka
spoločnosti W.),
c) „Rovnako nepravdivé je aj tvrdenie prokurátora, že sťažovateľ špecifikáciu
poskytnutých právnych služieb nikdy nikomu neposkytol“,
d) «Aj konštatovanie prokurátora, že „pohľadávka JUDr. M. B. je fiktívna“ je
v zjavnom rozpore so skutkovým aj právnym stavom veci».
6. Na základe už uvedenej a ďalšej skutkovej a právnej argumentácie obsiahnutej
v sťažnosti sťažovateľ zastáva názor, že namietaným uznesením okresnej prokuratúry
z 8. júna 2009 boli porušené jeho ústavou a listinou chránené práva, a preto navrhuje, aby
ústavný súd vo veci sťažnosti takto rozhodol:
„Základné právo JUDr. M. B. na súdnu a inú právu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy... a článku 36 ods. 1 Listiny..., v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2
a článkom 152 ods. 4 Ústavy... uznesením Okresnej prokuratúry... č. k. 3 Pv 368/07-27
z 8. júna 2009 porušené bolo.
Uznesenie Okresnej prokuratúry... č. k. 3 Pv 368/07-27 z 8. júna 2009 zrušuje a vec jej
vracia na ďalšie konanie.
Okresná prokuratúra... je povinná uhradiť JUDr. M. B.. trovy právneho zastúpenia na účet
jeho právnej zástupkyne Mgr. M. L., advokátky, do desiatich dní od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na
ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že
systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy
a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len
subsidiárne.
9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
10. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní preskúmať, či uznesením okresnej prokuratúry č. k. 3 Pv 368/07-27 z 8. júna
2009 (bod 2, 3 a 4), ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu
vyšetrovateľky o vznesení obvinenia proti jeho osobe, boli porušené označené základné
práva sťažovateľa.
11. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti
rozhodnutiu okresnej prokuratúry o zamietnutí sťažnosti proti vzneseniu obvinenia, t. j.
v okolnostiach danej veci proti orgánu prípravného konania, pričom ústavnému súdu bola
sťažnosť doručená v štádiu prípravného konania, t. j. v tom štádiu trestného konania, keď
o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľa meritórne
zatiaľ všeobecné súdy nerozhodovali.
12. Ústavný súd pri predbežnom prerokúvaní sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru,
že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému, a príp.
aj v ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom vznesení obžaloby) ako obžalovanému
v rámci uplatnenia práva na obhajobu právne účinným spôsobom namietať porušenie
svojich základných práv a slobôd garantovaných ústavou, ku ktorým malo podľa jeho
názoru dôjsť v dôsledku protiprávneho postupu vyšetrovateľky a prokurátora okresnej
prokuratúry v predmetnej trestnej veci. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude (je)
oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa, aj odvolací súd v prípade
podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých
právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu
vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci
sťažovateľa v štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr.
III. ÚS 75/05, III. ÚS 109/05 alebo II. ÚS 294/06), t. j. aj skutočností, ktoré vytýka
sťažovateľ voči namietanému uzneseniu prokurátora okresnej prokuratúry v predloženej
sťažnosti.
13. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že trestné konanie predstavuje od
svojho začiatku až po koniec organický celok, v ktorom sa v rámci vykonávania
jednotlivých úkonov a realizáciou garancií na ochranu práv a slobôd zo strany orgánov
činných v trestnom konaní môžu a majú naprávať, resp. korigovať prípadné predchádzajúce
pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1
ústavy. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno sťažnosťou
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať porušenia ústavou chránených základných práv
a slobôd, ku ktorým došlo v priebehu trestného konania a neboli v jeho priebehu odstránené.
14. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal (má) v systéme
všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na ochranu svojich základných práv,
ktoré mali byť porušené postupom a označeným rozhodnutím prokurátora. Za daných
okolností podľa názoru ústavného súdu neexistuje ústavný dôvod na to, aby ústavný súd
vstupoval v predmetnej trestnej veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov.
Naopak, skutočnosť, že všeobecné súdy môžu podľa platného právneho poriadku
sťažovateľovi poskytnúť účinnú ochranu ústavou chránených práv a slobôd, vylučuje
právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
15. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 2/09
zo 17. marca 2009, ústavný súd primerane významu tejto námietky poukazuje na odlišnú
situáciu, ktorú ústavný súd posudzoval („... okresná prokuratúra na námietky sťažovateľa...
fakticky nereagovala“), ako aj na skutočnosť, že rozhodovacia prax ústavného súdu je
v právnych záveroch uvedených v bodoch 11 až 14 doteraz nezmenená (§ 6 zákona
o ústavnom súde), a teda je stabilná.
16. Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2009