Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 294/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-86

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 20. apríla 2011 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. M. B., PhD., B., zastúpeného advokátkou Mgr. M. L.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s , a a

ods. 4 Listiny základných práv a slobôd postupom generálneho prokurátora Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením Okresnej prokuratúry B.

č. k. -27 z 8. júna 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosti JUDr. M. B., PhD., n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 24. júna 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť JUDr. M. B., PhD. (ďalej len „sťažovateľ“), v časti,

v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom generálneho prokurátora Slovenskej republiky

a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) sp. zn. a Okresnou prokuratúrou B. (ďalej len „okresná

prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že «Dňa 20. januára 2004 sťažovateľ uzatvoril so

spoločnosťou W. s. r. o. (ďalej aj „spoločnosť W.“) mandátnu zmluvu, ktorej predmetom

bolo poskytovanie právnej pomoci.

Podľa článku I ods. 1 uvedenej mandátnej zmluvy sa sťažovateľ zaviazal spoločnosti

W. poskytovať právnu pomoc v súvislosti s protiprávnymi úkonmi spoločníka a konateľa

tejto spoločnosti Ing. S. R.

Na základe uvedenej mandátnej zmluvy a viacerých splnomocnení udelených

spoločnosťou W., sťažovateľ poskytoval uvedenej spoločnosti právnu pomoc proti

protiprávnemu (odporujúcemu spoločenskej zmluve spoločnosti W., § 135a Obchodného

zákonníka a viacerým ustanoveniam ) scudzovaniu majetku spoločnosti

menšinovým spoločníkom a konateľom spoločnosti Ing. S. R.. Sťažovateľ poskytoval

spoločnosti W. právne poradenstvo, spracúval podklady poskytnuté spoločnosťou,

pripravoval a vyhotovoval právne analýzy a právne podania, a v neposlednom rade túto

obchodnú spoločnosť právne zastupoval pred viacerými orgánmi verejnej moci Slovenskej

republiky, vrátane súdov všetkých stupňov a Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn.

, , II. ÚS . ).

Vzhľadom na skutočnosť, že konateľ spoločnosti W. Ing. S. R. zneužitím svojich

konateľských oprávnení previedol značnú časť hnuteľného aj nehnuteľného majetku

spoločnosti na iné subjekty, čím zabránil riadnemu fungovaniu spoločnosti, spoločnosť W.

v zastúpení konateľkou PhDr. E. H. opakovane písomne požiadala sťažovateľa o odloženie

vyúčtovania odmeny za poskytnuté právne služby z dôvodu momentálne nepriaznivej

finančnej situácie spoločnosti, a to na dobu neurčitú, najneskôr ku dňu ukončenia

poskytovania právnych služieb.

Dňa 13. septembra 2005 spoločnosť W. sťažovateľovi písomne uznala svoj dlh za

poskytnuté právne služby.

Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. — 591 z 20. septembra 2005

vyhlásil konkurz na majetok spoločnosti W., v dôsledku čoho sa podľa § 14 ods. 1 písm. g)

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„zákon o konkurze a vyrovnaní“) všetky pohľadávky a záväzky úpadcu (spoločnosti W.)

stali splatnými. Sťažovateľ si preto podaním z 18. novembra 2005 svoju pohľadávku za

poskytnuté právne služby ako konkurzný veriteľ riadne prihlásil v konkurznom konaní.

Dňa 18. apríla 2006 bolo sťažovateľovi doručené upovedomenie veriteľa z Krajského

súdu v Bratislave zo 7. apríla 2006 o skutočnosti, že správca konkurznej podstaty JUDr. T.

V. na prieskumnom pojednávaní dňa 30. marca 2006 poprel pravosť prihlásenej

pohľadávky sťažovateľa (v celej výške) s odôvodnením, že pohľadávka nie je špecifikovaná

a je nepreskúmateľná čo do výšky.

Dňa 18. mája 2006 sťažovateľ podal na Krajskom súde v Bratislave žalobu vo veci

určenia pravosti prihlásenej pohľadávky.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. — 58 zo 6. decembra 2006

žalobu sťažovateľa vo veci určenia pravosti prihlásenej pohľadávky zamietol. Súd rozhodol

na prvom pojednávaní a v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne, a napriek

tomu, že právna zástupkyňa neúčasť sťažovateľa na pojednávaní riadne ospravedlnila

(sťažovateľ mal v čase predmetného pojednávania iné súdne pojednávanie, v ktorom

vystupoval ako právny zástupca účastníka konania) a požiadala o odročenie pojednávania.

Proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Bratislave sťažovateľ prostredníctvom

svojej právnej zástupkyne podal odvolanie z 12. januára 2007, v ktorom poukázal na zjavnú

nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu.

Uznesením sp. zn. - 85 z 9. mája 2007 Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd odvolací odmietol odvolanie sťažovateľa z dôvodu, že podľa názoru

odvolacieho súdu bolo odvolanie podané po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.

Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu sťažovateľ prostredníctvom svojej

právnej zástupkyne podal dovolanie zo 17. júla 2007 z dôvodu, že postupom odvolacieho

súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Rozsudkom sp. zn. V 69/2007 z 31. júla 2008 Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd dovolací zrušil uvedené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. — 85 z 9. mája 2007 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie

konštatujúc, že najvyšší súd ako súd odvolací svojím postupom odňal sťažovateľovi ako

účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.

Na základe uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu

dovolacieho, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací uznesením sp. zn. 3 Obo

135/2008 — 131 z 10. decembra 2008 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

— 58 zo 6. decembra 2006 a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie. ...

Na základe uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konanie

o žalobe sťažovateľa o určenie pravosti prihlásenej pohľadávky vedené na Krajskom súde

v Bratislave pod sp. zn. pokračuje a dodnes nebolo právoplatne ukončené.

Dňa 18. mája 2009 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie vyšetrovateľky PZ

Mgr. V. K. z 27. apríla 2009, ktorým proti nemu vzniesla obvinenie podľa § 206 ods. 1

za trestný čin poškodzovania veriteľa podľa , ods.

5 písm. b) účinného v čase spáchania skutku v štádiu pokusu podľa

ods. 1 účinného v čase spáchania skutku (ďalej aj „“).

Ako vyplýva z uvedeného , podľa názoru vyšetrovateľky si sťažovateľ ako

veriteľ v konkurznom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

mal uplatniť „fiktívnu pohľadávku“ voči spoločnosti W.“ v celkovej sume

5.913.145,70 Sk za právne služby, ktoré poskytoval spoločnosti W. na základe mandátnej

zmluvy uzatvorenej dňa 20. januára 2004, a to napriek tomu, že podľa vyšetrovateľky ,

„v uvedenej sume pre spoločnosť W. právne služby neposkytol“, a teda sa mal podľa jej

názoru pokúsiť zmariť uspokojenie veriteľa inej osoby tým, že na majetok dlžníka uplatnil

„neexistujúcu pohľadávku“.

Vzhľadom na skutočnosť, že o vznesení obvinenia bolo vydané na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, vychádza zo zjavne nesprávnych právnych

úvah, a v konaní, ktoré mu predchádzalo, došlo k viacerým závažným pochybeniam

a porušeniu zákona zo strany uvedenej vyšetrovateľky, sťažovateľ podal proti uvedenému

o vznesení obvinenia... dňa 21. mája 2009 sťažnosť prostredníctvom svojho

obhajcu.

Dňa 17. júna 2009 bolo sťažovateľovi doručené prokurátora Okresnej

prokuratúry B. Ing. JUDr. Ľ. H. č. k. - 27 z 8. júna 2009, ktorým sťažnosť

sťažovateľa s odvolaním sa na písmeno c) zamietol ako

nedôvodnú.

Svoje rozhodnutie prokurátor odôvodnil len všeobecným konštatovaním, že „postup

vyšetrovateľa bol v danom štádiu trestného konania správny a v plnom súlade so

zákonom.“...

Uvedené konštatovania prokurátora vychádzajú zo zjavne nedostatočne zisteného

skutkového stavu veci a z nesprávnych právnych úvah.

Tvrdenie prokurátora, že všetci vypočutí svedkovia popierajú poskytnutie právnych

služieb v uplatnenom rozsahu je nepravdivé. Napríklad svedkyňa PhDr. E. H., konateľka

spoločnosti W., ktorá právne služby v mene spoločnosti objednala, a ktorá podľa

predmetnej mandátnej zmluvy z 20. januára 2004 bola z uvedených svedkov jediná

oprávnená byť informovaná o druhu a rozsahu poskytnutých právnych služieb, pri svojom

výsluchu zo dňa 6. marca 2008 k výške pohľadávky sťažovateľ uplatnenej v konkurznom

konaní výslovne uviedla: „K uvedenej sume uvádzam, že táto mi pripadala reálna a aj mi

teraz pripadá reálna...“.

Uvedené skutkové tvrdenie prokurátora, že všetci vypočutí svedkovia popierajú

poskytnutie právnych služieb v uplatnenom rozsahu, je preto v zjavnom rozpore s listinným

dôkazom nachádzajúcim sa v trestnom spise.

Rovnako nepravdivé je aj tvrdenie prokurátora, že sťažovateľ špecifikáciu

poskytnutých právnych služieb nikdy nikomu neposkytol...

Aj konštatovanie prokurátora, že „pohľadávka JUDr. M. B. je fiktívna“ je v zjavnom

rozpore so skutkovým aj právnym stavom veci...

Napriek uvedeným skutočnostiam, z ktorých je zrejmé, že sťažovateľ spoločnosti W.

poskytol právne služby v značnom rozsahu., je proti nemu vedené absurdné trestné konanie

a bolo vznesené obvinenie pre údajné podozrenie, že si v predmetnom konkurznom konaní

uplatnil pohľadávku za „fiktivne poskytnuté právne služby“ čím sa mal dopustiť spáchania

trestného činu poškodzovania veriteľa.

Ako sťažovateľ tiež už uviedol vo svojich predchádzajúcich písomných podaniach

a ústnych výpovediach, a ako uviedol aj jeho obhajca v sťažnosti proti o vznesení

obvinenia, preukázateľnú vedomosť o sťažovateľom poskytovaných právnych službách pre

spoločnosť W. mali všetci traja svedkovia, ktorí v uvedenom trestnom konaní vypovedali,

t. j. Ing. S. R., JUDr. T. V. a PhDr. E. H. Skutočnosť, že títo svedkovia mali a majú

vedomosť o množstve právnych úkonov, ktoré sťažovateľ ako právny zástupca spoločnosti

W. pre túto spoločnosť uskutočnil, vyplýva aj z viacerých listinných dôkazov, ktoré

sťažovateľ vyšetrovateľke predložil a nachádzajú sa v predmetnom trestnom spise...

Proti uvedenému právoplatnému o vznesení obvinenia a

prokurátora o zamietnutí sťažnosti proti o vznesení obvinenia sťažovateľ

prostredníctvom svojho právneho zástupcu využil mimoriadny opravný prostriedok podľa

a nasl. a podaním z 21. júla 2009 podal Generálnemu

prokurátorovi Slovenskej republiky návrh na zrušenie právoplatných rozhodnutí vydaných

v prípravnom konaní.

Dňa 11. septembra 2009 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené

upovedomenie Generálneho prokurátora Slovenskej republiky o vybavení návrhu na postup

podľa z 2. septembra 2009 z ktorého vyplýva, že Generálny

prokurátor Slovenskej republiky uvedenému návrhu sťažovateľa na zrušenie právoplatných

rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní nevyhovel...

Podľa o vznesení obvinenia sa mal sťažovateľ dopustiť spáchania

trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 2 písm. b) a ods. 5 písm. b)

v znení neskorších predpisov tým, že si ako veriteľ

v konkurznom konaní uplatnil „fiktívnu“ resp. „neexistujúcu“ pohľadávku.

… nemožno označiť pohľadávku sťažovateľa, ktorá vznikla za poskytnuté právne

služby, za „fiktívnu“ či „neexistujúcu“. ...

Ak má správca konkurznej podstaty JUDr. T. V. pochybnosti o výške sťažovateľom

uplatnenej pohľadávky v konkurznom konaní, táto spornosť môže byť predmetom len

občianskeho súdneho konania (súdne konanie o tejto otázke stále prebieha na Krajskom

súde v Bratislave pod sp. zn. na základe sťažovateľom podanej žaloby

o určenie pravosti prihlásenej pohľadávky a dodnes nebolo právoplatne ukončené).

Z uvedeného skutkového a právneho stavu je teda zrejmé, že riadnym uplatnením

pohľadávky v konkurznom konaní objektívne nemohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty

trestného činu poškodzovania veriteľa podľa

č. v znení neskorších predpisov, pretože pohľadávka sťažovateľa

preukázateľne existuje...

Ako vyplýva z uvedeného skutkového stavu veci, predmetná pohľadávka za

poskytnuté právne služby, ktorú si sťažovateľ uplatnil v konkurznom konaní, bola dlžníkom

(spoločnosťou W.) dňa 13. septembra 2005 riadne písomne uznaná čo do dôvodu aj výšky.

Vyšetrovateľka ani dozorujúci prokurátor sa s právnymi účinkami písomného

uznania dlhu dlžníkom (spoločnosťou W.) v doterajšom priebehu trestného konania vôbec

nezaoberali a nevysporiadali, a na túto právnu skutočnosť preukazujúcu zjavnú

nedôvodnosť trestného stíhania nereagovali ani v odôvodnení o vznesení

obvinenia a v odôvodnení o zamietnutí sťažnosti proti o vznesení

obvinenia…

Z uvedených dôvodov máme za to, že vyšetrovateľka nie je oprávnená posudzovať

dôvodnosť a výšku pohľadávky riadne uplatnenej sťažovateľom v predmetnom konkurznom

konaní, ak o tejto otázke rozhoduje príslušný súd v prebiehajúcom súdnom konaní. Ako

sťažovateľ už uviedol, ničím nepodložené a zjavne účelové pochybnosti správcu konkurznej

podstaty o výške ním uplatnenej pohľadávky v konkurznom konaní môžu byť predmetom len

občianskeho súdneho konania, ktoré o tejto otázke stále prebieha na Krajskom súde

v Bratislave pod sp. zn. , a nie predmetom trestného konania...

Dozorujúci prokurátor sa vo svojom uznesení o zamietnutí sťažnosti proti

o vznesení obvinenia s uvedenou argumentáciou o právnych účinkoch písomného uznania

dlhu dlžníkom (spoločnosťou W.) vôbec nevysporiadal a na námietky týkajúce sa zjavne

nesprávneho právneho posúdenia veci vyšetrovateľkou fakticky vôbec nereagoval...

Napriek tomuto jasnému zákazu vyšetrovateľka sťažovateľa nútila pod hrozbou

vznesenia obvinenia predložiť špecifikáciu poskytnutých právnych služieb hoci žiadny zákon

takúto povinnosť neukladá, práve naopak, § 23 ods. 1 zákona o advokácii takýto postup

sťažovateľovi zakazuje...

Keďže právny poriadok Slovenskej republiky neukladá advokátovi povinnosť

odovzdať svojmu klientovi časovú špecifikáciu poskytnutých právnych služieb oproti

podpisu klienta, resp. túto časovú špecifikáciu uchovávať po určité obdobie (časová

špecifikácia vykonanej práce podľa cit. § 4 vyhlášky o odmenách advokátov nie je daňovým

dokladom, a advokát nie je povinný ju dokonca ani vyhotoviť, okrem už spomenutého

prípadu, ak o ňu klient pri vyúčtovaní právnych služieb advokáta požiada), absencia

písomného potvrdenia o prevzatí časovej špecifikácie klientom či neuchovanie časovej

špecifikácie na neurčitý čas, nemôže byť považované za porušenie právnej povinnosti, a už

vôbec nie za trestný čin.

Vyšetrovateľka aj dozorujúci prokurátor pri svojom doterajšom postupe

a rozhodovaní uvedený právny stav veci ponechali bez akéhokoľvek povšimnutia a na

podstatné námietky sťažovateľa vôbec nereagovali...

Podľa bol prokurátor povinný preskúmať

konanie vyšetrovateľky predchádzajúce vydaniu o vznesení obvinenia. Hoci

prokurátor v úvode odôvodnenia svojho o zamietnutí sťažnosti proti

o vznesení obvinenia všeobecne konštatuje, že tak urobil, z odôvodnenia jeho rozhodnutia

táto skutočnosť vôbec nevyplýva.

Z viacerých dôkazov nachádzajúcich sa v trestnom spise, vrátane zvukového

záznamu z výsluchu sťažovateľa uskutočneného 10. januára 2008 je zrejmé, že postup

vyšetrovateľky v konaní, ktorý predchádzal vydaniu o vznesení obvinenia, bol

opakovane zjavne nezákonný, a teda svojvoľný. Označenie uvedeného zjavne nezákonného

postupu vyšetrovateľky za „správny a v plnom rozsahu so zákonom“, ako to bez riadneho

odôvodnenia urobil prokurátor vo svojom uznesení o zamietnutí sťažnosti proti

o vznesení obvinenia, je preto tiež zjavne nezákonné, aj predmetné prokurátora

preto napĺňa znaky svojvôle...

Vyšetrovateľka ani dozorujúci prokurátor sa s uvedenými skutkovými a právnymi

dôvodmi preukazujúcimi zjavnú nedôvodnosť trestného stíhania a objektívnu nemožnosť

naplnenia skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 2

písm. b) , vo svojich uzneseniach vôbec nevysporiadali

a fakticky na ne vôbec nereagovali...

... vyšetrovateľky o vznesení obvinenia z 27. apríla 2009 ani

prokurátora o zamietnutí sťažnosti proti o vznesení obvinenia z 8. júna 2009 nie

sú riadne odôvodnené a napĺňajú znaky svojvoľného a arbitrárneho rozhodnutia.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky vo svojom upovedomení o vybavení

návrhu na postup podľa z 2. septembra 2009 odôvodňuje

nevyhovenie návrhu sťažovateľa na zrušenie predmetných právoplatných rozhodnutí

vyšetrovateľky a dozorujúceho prokurátora skutočnosťami, ktoré vôbec neboli uvádzané

v predmetných právoplatných uzneseniach vyšetrovateľky a prokurátora. Navyše sú

tvrdenia generálneho prokurátora uvádzané v predmetnom upovedomení zjavne nepravdivé

a nepodložené, pričom niektoré z nich sú dokonca v priamom rozpore s listinnými dôkazmi

nachádzajúcimi sa v predmetnom trestnom spise…

Generálny prokurátor Slovenskej republiky teda odôvodnil nevyhovenie

predmetnému návrhu sťažovateľa skutkovým tvrdením, ktoré je v zjavnom rozpore

s listinným dôkazom nachádzajúcim sa v trestnom spise...».

Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd vec prijal na ďalšie konanie a vydal tento

nález:

„Základné právo JUDr. M. B., PhD. na súdnu a inú právu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a článkom 152 ods. 4 Slovenskej

republiky postupom Generálneho prokurátora Slovenskej republiky a postupom Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky pri vybavovaní návrhu sťažovateľa na zrušenie

právoplatných rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní porušené bolo.

Okresnej prokuratúry B. č. k. -27 z 8. júna 2009 zrušuje a vec

jej vracia na ďalšie konanie.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná uhradiť JUDr. M. B., PhD.

trovy právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. M. L., advokátky, do

desiatich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ doplnil sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 8. decembra 2009.

V podstatnom uviedol: «Z uvedeného dôvodu v petite ústavnej sťažnosti nežiadame zrušiť

predmetný postup generálneho prokurátora, resp. generálnej prokuratúry pri vybavovaní

návrhu sťažovateľa na zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní (pretože

takéto rozhodnutie ústavného súdu by vzhľadom na ustanovenie § 364 ods. 3 Trestného

poriadku neviedlo k náprave protiprávneho stavu), ale žiadame len deklarovanie porušenia

základných práv sťažovateľa postupom generálneho prokurátora, resp. generálnej

prokuratúry a súčasné zrušenie právoplatného Okresnej prokuratúry B. č. k. 3 Pv

368/07 - 27 z 8. júna 2009 a vrátenie veci na ďalšie konanie. ...

Z ustanovenia v spojení s je zrejmé, že

proti upovedomeniu generálneho prokurátora o odmietnutí návrhu na postup podľa § 363

ods. 1 nie je prípustný opravný prostriedok.

Vzhľadom na uvedený právny stav veci prípadné využitie podnetu a opakovaného

podnetu podľa o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o prokuratúre“) nemožno považovať za účinný právny prostriedok v zmysle § 53

ods. 1 , a preto sťažovateľ tieto právne inštitúty nevyužil.»

Na výzvu ústavného súdu generálna prokuratúra prípisom z 15. októbra 2010

č. k. -18 v podstatnom uviedla:

„V rámci konania na postup podľa a nasl. v trestnej veci

sťažovateľa Generálna prokuratúra Slovenskej republiky zastáva názor, že v konaní nebol

porušený v neprospech sťažovateľa.

Vo vybavení sp. zn. zo dňa 2.9.2009 sa riaditeľ trestného odboru Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky, ktorý konal v zastúpení generálneho prokurátora

dôsledne vysporiadal so skutkovým stavom veci. Naviac podrobne vyhodnotil každý jeden

dôkaz, ktorý bol zadovážený vo vyšetrovacom spise ČVS: ORP-623/OEK-B1-2007. Pri

preskúmaní právoplatného vydaného prokurátorom Okresnej prokuratúry B. pod

sp. zn. zo dňa 8.6.2009 bolo rozhodujúce, či prokurátor pri vydávaní tohto

rozhodnutia dôsledne akceptoval ustanovenie § 192 odsek 1 písm. a/, b/ Trestného

poriadku. Práve toto ustanovenie ukladá nadriadenému orgánu preskúmať okrem

správnosti výrokov napadnutého i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu.

Z uvedeného zákonného ustanovenia prokurátorovi vyplýva povinnosť preskúmať

a vyhodnocovať iba tie dôkazy, ktoré boli vykonané pred vydaním rozhodnutia. Akékoľvek

tvrdenia sťažovateľa, ktoré neuplatnil v konaní do momentu vznesenia obvinenia, sú

vykonané následne v rámci dokazovania a sú podkladom meritórneho rozhodnutia vo veci

samotnej.

Generálny prokurátor sp. zn. ORP-623/OEK-B1-2007 zo dňa 27.4.2009

ako i zo dňa 8.6.2009 teda dôsledne preskúmal z hľadiska formálneho ako

i z materiálneho. Právoplatné obsahovalo všetky náležitosti, ktoré sú uvedené

v až e/ . Taktiež vyhodnotil dôkazy, ktoré

odôvodňovali postup podľa .

Súčasne považujem za potrebné uviesť, že Generálna prokuratúra Slovenskej

republiky zastáva názor, že upovedomenie v zmysle nemá

zákonom predpísanú formu. Ide o individuálne upovedomenie a jeho obsah a forma záleží

od vyhodnotenia konkrétneho skutkového stavu v jednotlivých trestných veciach. Keďže je

samozrejmé, že takéto upovedomenie sa dotýka konkrétnych právoplatných rozhodnutí, nie

je potrebné pokiaľ sa generálny prokurátor obsahovo stotožní s odôvodnením vydaných

rozhodnutí opätovne podrobne vyhodnocovať dôkazy, ktoré už boli vyhodnotené.

Podstatné je, že v rámci postupu podľa a nasledujúcich sa

generálny prokurátor vecne zaoberal jednotlivými časťami podania sťažovateľa.

Vo vzťahu k postupu podľa nebola zistená

skutočnosť, ktorá by zostala pri vybavovaní návrhu na postup podľa § 363 a nasl. Trestného

poriadku opomenutou. Sťažovateľove podanie bolo naviac generálnym prokurátorom

vyhodnotené i ako návrh na vykonanie určitých dôkazov a preto v upovedomení podľa § 365

odsek 1 sťažovateľovi bolo oznámené, že návrh je súčasne odstúpený na

ďalšie konanie vecne a miestne príslušnej prokuratúre na výkon dozoru nad zachovávaním

zákonnosti v prípravnom konaní.

Podstatnou skutočnosťou pre posúdenie sťažnosti však je aj to, že Okresný súd

Bratislava I prijal obžalobu na sťažovateľa a pod sp. zn. dňa 17.9.2010 proti

sťažovateľovi vydal trestný rozkaz. Otázka zákonnosti postupu podľa § 206 odsek 1

tak patrí do výlučnej právomoci príslušných orgánov trestného

konania, ktorých rozhodnutie môže byť následne korigované v ďalšom procese dokazovania

na základe zistených skutočností nielen orgánmi činnými v trestnom konaní ale i v

predmetnej veci rozhodujúcim súdom (nález , III. ÚS. 2002/2010, III. ÚS.

310/2010).

Po preskúmaní sťažnosti JUDr. M. B., PhD., ktorá bola uznesením Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 24.6.2010 prijatá na ďalšie konanie,

som toho názoru, že v konaní nebolo porušené právo sťažovateľa a preto navrhujem vydať

rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti.“

Sťažovateľ sa vyjadril k stanovisku generálnej prokuratúry písomným podaním

z 12. novembra 2010 a v podstatnom uviedol:

«Vyšetrovateľka aj dozorujúci prokurátor sa bez zákonného dôvodu odmietli

zaoberať námietkou zaujatosti sťažovateľa proti vyšetrovateľke PZ kpt. Mgr. V. K. z 3. mája

2010, v ktorej o. i. sťažovateľ uvádza: „Hoci v sťažnosti proti o vznesení

obvinenia z 20. mája 2009 môj obhajca JUDr. V. M. namieta dôvodnosť a zákonnosť

o vynesení obvinenia aj skutkovým tvrdením, že právne služby som pre spoločnosť

W. s. r. o. (dlžník) vykonával spoločne so svojimi spolupracovníkmi, vyšetrovateľka PZ kpt.

Mgr. V. K. do dnešného dňa nevykonala výsluch ani jedného z mojich spolupracovníkov,

ktorí sa so mnou podieľali na poskytovaní právnych služieb uvedenej spoločnosti..

Z obsahu predmetného trestného spisu je zrejmé, že predmetné unesenie o vznesení

obvinenia vyšetrovateľka v podstate vydala iba na základe výpovede troch svedkov- Ing. S.

R. (oznamovateľ), JUDr. T. V. a PhDr. E. H., t. j. na základe výpovede osôb, ktoré sú proti

mne objektívne zaujaté z dôvodu, že s nimi vediem, resp. som s nimi v minulosti viedol

viacero súdnych sporov a na každú z nich som v minulosti tiež podal aj trestné oznámenie

(čo som preukázal listinnými dôkazmi), pričom títo svedkovia mali a majú vedomosť

o množstve právnych úkonov, ktoré som ako právny zástupca spoločnosti W. s. r. o. pre túto

spoločnosť uskutočnil (táto skutočnosť vyplýva aj z viacerých listinných dôkazov, ktoré som

vyšetrovateľke predložil a nachádzajú sa v predmetnom trestnom spise).

Vyšetrovateľka PZ kpt. Mgr. V. K. považuje predmetné vyšetrovanie za skončené (čo

vyplýva z výzvy vyšetrovateľky na preštudovanie spisu podľa § 208 ods. 1 Trestného

poriadku) napriek tomu, že nevykonala úkony nevyhnutné na zistenie skutkového stavu veci,

o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a s rovnakou starostlivosťou neobjasnila okolnosti

svedčiace v môj prospech (najmä výsluchom mojich spolupracovníkov), čím postupuje

v zjavnom rozpore s , t. j. jej postup je nezákonný

a svojvoľný.“.

Oveľa závažnejším nedostatkom v postupe vyšetrovateľky a dozorujúceho

prokurátora je skutočnosť, že celkom ignorovali návrhy sťažovateľa na doplnenie

dokazovania po preštudovaní trestného spisu, čo dozorujúci prokurátor odôvodnil

mimoriadne stručným, ba až arogantným spôsobom vo svojom vyrozumení o vybavení

uvedených podaní uvedením jedinej vety vyjadrujúcej jeho subjektívny postoj: „Čo sa týka

vašich návrhov na doplnenie dokazovania, toto nepovažujem za potrebné.“. ...

Uvedeným svojvoľným postupom generálny prokurátor bez právneho dôvodu

odmietol sťažovateľovi poskytnúť právnu ochranu proti závažným pochybeniam

a porušeniam zákona zo strany vyšetrovateľky PZ a dozorujúceho prokurátora, čím porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú v článku 46 ods. 1

. Namietaný postup generálneho prokurátora je z uvedených

dôvodov z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný. Právomoc Ústavného

súdu Slovenskej republiky je preto v súlade s jeho ustálenou judikatúrou daná, čo vyplýva aj

z sp. zn. z 24. júna 2010, ktorým ústavný súd prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie.

Podaním obžaloby a následným vydaním trestného rozkazu Okresným súdom

Bratislava I nedošlo k zániku právomoci ústavného súdu konať a rozhodnúť o sťažnosti

sťažovateľa, pretože o uvedenom namietanom porušení základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 (o postupe

generálneho prokurátora Slovenskej republiky) nerozhoduje iný súd. Princíp subsidiarity

podľa článku 127 ods. 1 teda nevytvára prekážku ďalšiemu

postupu a vydaniu rozhodnutia ústavným súdom vo veci samej.

Podľa bol Okresný súd Bratislava I povinný riadne

preskúmať podanú obžalobu, či pre ďalšie konanie poskytuje spoľahlivý podklad, najmä

preveriť, či prípravné konanie, ktoré predchádzalo podaniu obžaloby, bolo vykonané

spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu.

Ak by si okresný súd uvedenú zákonnú povinnosť riadnym spôsobom splnil, mal

trestné stíhanie zastaviť ( ), resp. obžalobu

odmietnuť a vrátiť vec prokurátorovi z dôvodu závažných procesných chýb (podľa § 241

ods. 1 písm. c) ), čo však neurobil.

Namiesto toho Okresný súd Bratislava I vydal trestný rozkaz z čoho vyplýva, že

okresný súd preskúmaním obžaloby a spisového materiálu nezistil v prípravnom konaní

žiadne porušenie zákona či závažné procesné chyby a skutkový stav považuje za spoľahlivo

zistený. Vydanie trestného rozkazu, vo svetle uvedeného skutkového a právneho stavu veci,

považujeme za zjavne svojvoľné (arbitrárne) rozhodnutie, ktoré je v extrémnom rozpore

s princípmi zákonnosti a spravodlivosti, a preto je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné.

Po vydaní trestného rozkazu nie je podľa okresný súd už

oprávnený preskúmavať zákonnosť prípravného konania a prípadne vrátiť vec

prokurátorovi z dôvodu závažných procesných chýb. Vydaním trestného rozkazu preto

okresný súd nemá právomoc rozhodovať o namietanom postupe generálneho prokurátora

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. , t j. právomoc ústavného

súdu rozhodovať o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

podľa článku 46 ods. 1 je daná.»

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 6. apríla 2011 oznámil, že netrvá na

ústnom pojednávaní.

Generálny prokurátor podaním doručeným ústavnému súdu 6. apríla 2011 taktiež

oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

a) Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažnosť smerujúcu proti postupu a okresnej prokuratúry č. k.

-27 z 8. júna 2009 treba považovať za oneskorene podanú, pretože sťažovateľ

sťažnosť na ústavnom súde podal až 11. novembra 2009, teda zjavne po zákonom

ustanovenej lehote. Okrem toho však ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ

na ústavnom súde podal osobitnú sťažnosť proti už uvedenému rozhodnutiu a postupu

okresného prokurátora. V uvedenej veci ústavný súd však v konaní vedenom pod sp. zn.

rozhodnutím z 25. novembra 2009 rozhodol tak, že odmietol sťažnosť pre

nedostatok právomoci. Aj z uvedeného dôvodu ústavný súd v tomto konaní už nemohol vec

preskúmať, pretože podľa návrh nie je prípustný, ak

sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo

len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

b) Z upovedomenia generálnej prokuratúry č. k. -7 z 2. septembra 2009

vyplýva:

„Po preskúmaní k veci sa vzťahujúceho spisového materiálu som dôvody na zrušenie

napadnutého rozhodnutia nezistil.

Z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že obvinený dňa 20.01. 2004 podpísal mandátnu

zmluvu s E. H. – mandant v rade 1. a úpadcom – mandant v 2. rade obsahom ktorej bolo

poskytovanie právnych služieb, dohoda o hodinovej odmene ( 4 000,- Sk/á 1 hod.), dohoda

o podielovej odmene, ako i ustanovenie že z tejto zmluvy sú mandant v 1. rade i mandant

v 2. rade zaviazaní voči mandatárovi spoločne a nerozdielne.

V ten istý deň obvinený podpísal mandátnu zmluvu s mandatárom – E. H. s rovnakým

obsahom ako v prvom prípade a ďalšiu mandátnu zmluvu s mandantom - úpadcom takisto

s rovnakým obsahom ako v prvom prípade.

Obvinený si prihlásil do konkurzného konania pohľadávku (peňažnú) v čiastke

5 913 145,70 Sk z titulu poskytnutých právnych služieb na základe mandátnej zmluvy

z 20.01. 2004.

Následne E. H. dňa 23.03. 2006 uznala ako dlžník do notárskej zápisnice svoj dlh

v čiastke 5 694 000,- Sk voči obvinenému za poskytnuté právne služby na základe mandátnej

zmluvy z 20.01. 2004 a súhlasila s exekúciou tejto notárskej zápisnice.

Dňa 29.03. 2006 podpísal obvinený s E. H. zmluvu o zabezpečovanom prevode

vlastníckeho práva ktorou prijal od E. H. vlastnícke právo k nehnuteľnostiam – pozemky

a rekreačná chata v obci M. na zabezpečenie jej záväzku uznaného v notárskej zápisnici.

Rovnakého dňa podpísal obvinený s E. H. ďalšiu zmluvu o zabezpečovacom prevode

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam spoluvlastníckemu podielu 1/2 k celku trojizbového

bytu v B. a spoluvlastníckeho podielu k pozemkom zapísaných na LV č. 6803. Všeobecná

hodnota týchto nehnuteľností je 6 301 430,- Sk. Táto zmluva rovnako slúžila na

zabezpečenie jej záväzku uznaného v notárskej zápisnici.

Taktiež rovnakého dňa podpísal obvinený s dcérou E. H., M. F. zmluvu o zriadení

záložného práva k spoluvlastníckemu podielu 1/2 k celku trojizbového bytu v B.

a spoluvlastníckeho podielu k pozemkom zapísaných na LV č. 6803 v prospech obvineného

na zabezpečenie jeho pohľadávky uznanej E. H. v notárskej zápisnici.

Zabezpečenie pohľadávky obvineného bolo viac ako 100 percentné.

Dňa 19.01. 2007 vystavil obvinený E. H. faktúru č. 20070027 na čiastku 5 694 000,-

Sk + DPH.

Dňa 27.11. 2007 obvinený ako záložný veriteľ kúpnou zmluvou odpredal I. L.

spoluvlastnícky podiel v 1/2 k celku trojizbového bytu v B. a spoluvlastnícky podiel k

pozemkom zapísaným na LV č. 6803 za čiastku 3 200 000,- Sk.

Z vyjadrenia E. H. vyplýva, že mandátne zmluvy podpísané medzi obvineným

a jednotlivými mandantmi – každým samostatne boli vytvorené a podpísané neskôr –

dodatočne, a to dňa 23.03. 2006.

Z vyšetrovacieho spisu a doposiaľ vykonaných úkonov je zrejmé, že obvinený

vykonával právne služby pre oboch mandantov súčasne a tieto spoločne vyúčtoval im obom

- úpadcovi formou prihlásenia si svojej pohľadávky a E. H. formou uznania záväzku, jeho

ďalšieho zabezpečenia a zaslaním faktúry. Preto prihláška pohľadávky je minimálne

čiastočne neodôvodnená a teda fiktívna (z pohľadu účtovania služieb vykonávaných pre E.

H.).“

Sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu generálnej prokuratúry je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktorú

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom a slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať len ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jeho prijatí na ďalšie konanie (, , , ,

, ).

Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola

podaná na ústavnom súde sťažnosť. Jeho úloha je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo

porušené základné právo, v danom prípade sťažovateľom označené právo. Ústavný súd

preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa zákonnou právnou argumentáciou, ktorou bola

odôvodňovaná opodstatnenosť ústavnej sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.

Vychádzajúc z toho ústavný súd uvádza, že do práva na spravodlivý proces nepatrí

ani právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd (v tomto prípade orgány prokuratúry)

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Ústavný súd

takisto judikoval (), že z princípu nezávislosti súdov podľa

vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy, a v danom

prípade orgány prokuratúry, rešpektujú ústavne garancie, ústavný súd nie je oprávnený

znovu „ hodnotiť“ hodnotenie dôkazov orgánov prokuratúry, a to dokonca ani vtedy, keby

sa s ich hodnotením sám nestotožňoval.

Zo záverov generálnej prokuratúry nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu, čo sa týka aj otázky vyhodnotenia dôkazov a právneho záveru. Stanovisko

generálnej prokuratúry a jeho právne odôvodnenie je v súlade so zákonom. Z toho vyplýva,

že uvedené stanovisko nie je neodôvodnené a arbitrárne. Samotná skutočnosť, že sa

sťažovateľ nestotožňuje s jej závermi, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého stanoviska a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným, vzhľadom na už uvedené.

Ústavný súd v danej veci zistil, že okresný prokurátor podal na sťažovateľa obžalobu

9. júla 2010 na Okresnom súde Bratislava I pre pokus trestného činu poškodzovania veriteľa

podľa , , a účinného v čase

skutku.

Uvedený okresný súd trestným rozkazom zo 17. septembra 2010 uznal sťažovateľa

vinného z uvedeného skutku a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, ktorý

mu podmienečne odložil na dobu päť rokov. Toto rozhodnutie sa nestalo právoplatným,

pretože sťažovateľ podal proti nemu odpor.

Z uvedeného súčasne vyplýva, že sťažovateľ námietky, ktoré uviedol v sťažnosti,

týkajúce sa skutkového zistenia, resp. aj právneho vyhodnotenia bude môcť v plnom

rozsahu uplatniť v ďalšom trestnom konaní, a tak uplatniť svoje zákonné procesné práva na

svoju obhajobu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Podľa sa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011