Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 343/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. októbra 2006

predbežne prerokoval sťažnosť W., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. B., B., vo veci

namietaného porušenia jej práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2005 sp. zn. 4 Obo

296/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť W. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. decembra

2005 doručené podanie W., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M.

B., B., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť“. Za sťažovateľku splnomocnila na konanie pred

ústavným súdom advokáta JUDr. M. B. konateľka PhDr. E. H. Z obsahu podania vyplynulo,

že sťažovateľka namieta porušenie jej práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných (ďalej len „dohovor“) slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 26. októbra 2005 sp. zn. a žiada

zrušiť napadnuté uznesenie, pretože najvyšší súd odmietol prejednať jej odvolanie proti

uzneseniu o vyhlásení konkurzu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že na jej majetok boli podaniami

doručenými Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 5. augusta 2004

a 2. septembra 2004 podané návrhy na vyhlásenie konkurzu. Konateľ sťažovateľky

Ing. S. R. podal 9. septembra 2004 krajskému súdu podľa a

Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze

a vyrovnaní“) jej mene návrh na vyhlásenie konkurzu z dôvodu, že sťažovateľka, ktorá je

podnikateľkou, je podľa jeho názoru nepretržite počas 60 dní v predĺžení.

Právny zástupca sťažovateľky podal 8. novembra 2004 krajskému súdu vyjadrenie

sťažovateľky ako dlžníka k návrhu na vyhlásenie konkurzu na jej majetok, v ktorom

uviedol, že podľa názoru sťažovateľky navrhovatelia neuviedli a nepreukázali žiadnu

skutočnosť, ktorá by nasvedčovala tomu, že sťažovateľka je v úpadku vo forme platobnej

insolvencie alebo vo forme predĺženia, a ide o protiprávnu snahu umelo vyvolať konkurzné

konanie na majetok sťažovateľky bez toho, aby existovali zákonné dôvody na vyhlásenie

konkurzu.

Sťažovateľka podaním doručeným krajskému súdu 1. februára 2005 vzala späť návrh

na vyhlásenie konkurzu, ktorý podal v mene sťažovateľky jej druhý konateľ Ing. S. R.

Krajský súd vyzval ostatných navrhovateľov, ktorí pristúpili do konkurzného konania, aby

sa vyjadrili, či súhlasia zo zastavením konania a v rozpore s § 4a ods. 3 zákona o konkurze

a vyrovnaní vyzval ostatných navrhovateľov, aby sa vyjadrili aj k tomu, či súhlasia so

späťvzatím návrhu. Navrhovatelia v prvom a druhom rade nesúhlasili so späťvzatím návrhu

sťažovateľky. Konateľ Ing. S. R. podaním z 15. februára 2005 v mene sťažovateľky

oznámil krajskému súdu, že sťažovateľka nesúhlasí so späťvzatím svojho návrhu na

vyhlásenie konkurzu, ktorý 1. februára 2005 vzala späť v mene sťažovateľky jej konateľka

PhDr. E. H.

Krajský súd uznesením č. k. -164 z 1. februára 2005 ustanovil do

konkurzného konania predbežného správcu. Uznesením č. k. -591

z 20. septembra 2005 vyhlásil krajský súd konkurz na majetok sťažovateľky.

Sťažovateľka ako úpadca podala 5. októbra 2005 proti uzneseniu krajského súdu

o vyhlásení konkurzu odvolanie. Najvyšší súd ako odvolací súd uznesením sp. zn.

z 26. októbra 2005 odmietol odvolanie sťažovateľky z dôvodu podľa § 218

ods. 1 písm. b) (ďalej aj „OSP“) ako podané niekým, kto

na odvolanie nie je oprávnený.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka bola v predmetnom

konkurznom konaní zároveň navrhovateľkou v treťom rade a v rozhodnutí krajského súdu

o vyhlásení konkurzu sa vyhovelo návrhu sťažovateľky na vyhlásenie konkurzu, a teda

sťažovateľka bola v konaní v postavení úspešného účastníka. Ďalej svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že vydaním uznesenia o vyhlásení konkurzu nebola sťažovateľke spôsobená

žiadna ujma na jej právach.

Podľa názoru sťažovateľky odmietnutie odvolania bez vecného prejednania napriek

tomu, že sťažovateľka splnila podmienky prípustnosti, je nezákonné. Najvyšší súd

napadnutým uznesením odňal možnosť sťažovateľke konať pred súdom a odoprením

prístupu k opravnému súdu porušil jej ústavné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru. Najvyšší súd nedostatočne preskúmal otázku, či

sťažovateľka bola oprávnená na podanie odvolania.

Ak je v konkurznom konaní viac navrhovateľov ide o samostatné procesné

spoločenstvo. Späťvzatím návrhu na vyhlásenie konkurzu prejavila sťažovateľka voči súdu

vôľu, aby súd nepokračoval v konaní o jej návrhu na vyhlásenie konkurzu a konanie

o tomto návrhu zastavil. Sťažovateľka zároveň prejavila voči krajskému súdu vôľu nebyť

v konaní vo veci návrhu na vyhlásenie konkurzu na jej majetok v procesnom postavení

navrhovateľa. Krajský súd vyzval ostatných navrhovateľov, aby sa vyjadrili, či súhlasia zo

zastavením konania a späťvzatím návrhu. Navrhovatelia vyjadrili so zastavením konania

nesúhlas, a krajský súd nezastavil konanie. Podľa názoru sťažovateľky skutočnosť, že

nedošlo k zastaveniu konania, nemá žiadny právny význam vo vzťahu k účinnému

späťvzatiu samotného návrhu sťažovateľky na vyhlásenie konkurzu, keďže späťvzatie

návrhu a zastavenie konania je potrebné rozlišovať. Uvedený názor podporuje aj

skutočnosť, že krajský súd v poučení o opravnom prostriedku v uznesení o vyhlásení

konkurzu na jej majetok, teda so sťažovateľkou po späťvzatí návrhu na vyhlásenie konkurzu

už konal len ako s dlžníkom (úpadcom), a nie aj ako s navrhovateľom.

Dodatočný nesúhlas so späťvzatím návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorý v mene

sťažovateľky vyjadril jej konateľ Ing. S. R., nemohol mať žiadny vplyv na právne účinky

späťvzatia návrhu sťažovateľkou.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia vôbec neprihliadol na uvedené skutočnosti

a nijakým spôsobom sa s nimi právne nevysporiadal.

Sťažovateľka nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého vyhlásením

konkurzu bolo vyhovené jej návrhu, čím sa dostala do postavenia úspešného účastníka. Ak

by sa sťažovateľka považovala za úspešného účastníka, je nepravdepodobné, že by podávala

odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu.

Najvyšší súd bol povinný aj v prípade, že mal pochybnosti o splnení podmienok

prípustnosti odvolania, vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte,

vecne prejednať odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu.

Sťažovateľka nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu, že jej nebola spôsobená žiadna

ujma na jej právach, pretože vyhlásením konkurzu sa podstatným spôsobom zhoršilo jej

právne postavenie.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. Obo 296/2005 z 26. októbra

2005 v konkurznom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46

ods. 1 a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v článku

6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. októbra 2005 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľke zaplatiť náhradu trov

právneho zastúpenia zvýšenú o daň z pridanej hodnoty v zákonom ustanovenej výške na

účet jej právneho zástupcu JUDr. M. B., B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia

návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom

prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané

porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj

právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto

základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť

využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným

zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

).

Zmysel a účel uvedeného princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti

nie je a podľa povahy veci ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám a právnickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd uznesením sp. zn. z 26.

októbra 2005 porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru tým, že

nedostatočne preskúmal to, či sťažovateľka bola oprávnená podať odvolanie proti uzneseniu

o vyhlásení konkurzu.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v súvislosti s namietaným rozhodnutím

najvyššieho súdu využila inštitút podnetu generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e a nasl.

.

Keďže samotné oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter

práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. , uznesenie

), ústavný súd musel zisťovať, či generálny prokurátor podá alebo nepodá vo

veci mimoriadne dovolanie. Listom z 5. októbra 2006 ústavný súd žiadal predsedu

najvyššieho súdu o oznámenie, či najvyšší súd začal konať vo veci mimoriadneho dovolania

proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2005. Listom

z 19. októbra 2006 doručenom ústavnému súdu 23. októbra 2006 oznámila riaditeľka

Kancelárie predsedu najvyššieho súdu, že generálny prokurátor podal 21. septembra 2006

mimoriadne dovolanie proti uvedenému uzneseniu. Dovolanie sa vedie pod sp. zn.

1 M Obdo V 12/2006.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že mimoriadne opravné prostriedky, ktoré

sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nie je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu potrebné

vyčerpať, keďže ich nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy priamo

dostupné sťažovateľovi (). V prípade, že podnet príslušnému orgánu na podanie

mimoriadneho opravného prostriedku je podaný a tento orgán mimoriadny opravný

prostriedok skutočne podá, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúma,

či takýto prostriedok možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy tých

základných práv alebo slobôd, s namietaným porušením ktorých sa sťažovateľ so svojou

sťažnosťou obrátil na ústavný súd.

Aj v takejto súvislosti ústavný súd už rozhodol: „Mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora možno (vzhľadom na kasačné účinky rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky o ňom) považovať za účinný právny prostriedok nápravy toho základného práva

alebo slobody, s namietaným porušením ktorých sa sťažovateľ obrátil na Ústavný súd

Slovenskej republiky“ (uznesenie sp. zn. ).

Ústavný súd už taktiež judikoval: „Ak o závažných procesných pochybeniach,

ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný

rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov

upravených v príslušnom procesnom poriadku, je právomoc Ústavného súdu Slovenskej

republiky pred ich vyčerpaním vylúčená“ (). Z rozhodovacej činnosti

ústavného súdu vo veci týkajúcej sa mimoriadneho dovolania vyplýva, že ústavný súd už

rozhodol o vzťahu sťažnosti a podaného mimoriadneho dovolania: „Ak bolo vo veci podané

mimoriadne dovolanie, tak sa v nej už nemožno podľa zásady subsidiarity (

Slovenskej republiky) domáhať ochrany pred ústavným súdom Slovenskej republiky“

(, ).

Keďže v okolnostiach prípadu o podanom mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora v predmetnej veci sťažovateľky už koná a rozhodne najvyšší súd, bolo potrebné

sťažnosť sťažovateľky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra 2006