Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 93/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2010 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti H. J., N., zastúpenej advokátom JUDr. A. S., D., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , ako aj práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn.

, za účasti Okresného súdu Dolný Kubín, takto

rozhodol:

1. Základné právo H. J. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. Okresnému súdu Dolný Kubín p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. H. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € (slovom osemtisíc

eur), ktoré jej j e Okresný súd Dolný Kubín p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Dolný Kubín j e p o v i n n ý uhradiť H. J. trovy konania v sume

254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jej právneho

zástupcu JUDr. A. S., D., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 11. marca 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť H. J. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala spolu s ďalšími navrhovateľmi 26. júla

1995 Okresnému súdu Dolný Kubín, pobočka Námestovo, žalobu o vyrovnanie dedičských

podielov.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

v jej právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu

podľa , základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadovala prikázať okresnému súdu konať v napadnutom

konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadala priznanie finančného zadosťučinenia

v sume 60 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr. 324/10 doručeným ústavnému súdu 19. apríla 2010, v ktorom sa okrem iného

uvádza:

„Právna vec vedená na tunajšom súde pod sp. zn. napadla na tunajší

súd, pobočku Námestovo 26. 07. 1995. Po vzniknutí Okresného súdu Námestovo /Opatrením

č. 2 zo dňa 07. 03. 1997/ sa od 01. 01. 1997 vo veci stala zákonná sudkyňa JUDr. S. Dňa

02. 09. 1997 /Opatrením č. 8 zo dňa 02. 09. 1997/ sa vo veci stal zákonný sudca JUDr. Z.

Dňa 05. 06. 2001 vtedy zákonný sudca JUDr. Z. vo veci vytýčil termín pojednávania na deň

19. 06. 2001. Pojednávanie bolo odročené na neurčito na výslovnú žiadosť navrhovateľov

a ich právneho zástupcu s tým, že sa predlžuje lehota na opravu žalobného návrhu, ako

aj predloženia dokladov LV, identifikácie parciel k predmetným nehnuteľnostiam a to

v lehote do 31. 10. 2001. V súvislosti s preložením sudcu JUDr. Z. na Okresný súd Poprad

sa od 01. 07. 2001 /Opatrenie č. 13 zo dňa 29. 06. 2001/ vo veci stal zákonným sudcom

JUDr. S. Vo veci bol dňa 14. 05. 2003 vytýčený termín pojednávania na deň 08. 09. 2003.

Pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu.

Z dôvodu odchodu zákonného sudcu JUDr. S. sa dňom 18. 12. 2003 /Opatrenie č. 33 zo dňa

17. 12. 2003/ vo veci stal zastupujúcim sudcom JUDr. P. Dňom 02. 07. 2004 /Opatrenie

č. 16 zo dňa 01. 07. 2004/ sa vo veci stala zákonná sudkyňa Mgr. M. Dňa 15. 01. 2007 bol

vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 15. 03. 2007. Zároveň vo veci boli vyžiadané

listinné dôkazy od Správy katastra T. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom

vyžiadania potrebných podkladov, resp. potrebných vyjadrení zo Správy katastra T.

ohľadne ustálenia predmetu sporu, pričom navrhovateľom prostredníctvom ich právnych

zástupcov sa uložila povinnosť, aby súdu v lehote 1 mesiaca doručili písomné návrhy na

vyžiadanie príslušných dokladov, resp. vyjadrení od Správy katastra T. Dňa 19. 04. 2007

bolo súdu doručené vyjadrenie právnej zástupkyne navrhovateľov v 1/ a v 2/ rade. Zároveň

právna zástupkyňa navrhovateľov v 1/ a v 2/ rade oznámila súdu, že jednostranne odstupuje

od plnej moci. Dňa 14. 05. 2007 bol na pokyn zákonnej sudkyne telefonicky vyzvaný

zástupca navrhovateľov v 4/ až v 6/ rade na zaslanie písomných návrhov, na zaslanie

ktorých bol vyzvaný na pojednávaní dňa 15. 03. 2007. Dňa 06. 06. 2007 bola predmetná

správa urgovaná. Dňa 02. 07. 2007 bola doručená žiadaná správa od právneho zástupcu.

Dňa 16. 09. 2008 bola vyzvaná Správa katastra T. o zaslanie potrebných dokladov. Dňa

10. 10. 2008 bola súdu doručená správa od Správy katastra T., ktorá bola zaslaná

navrhovateľom a právnemu zástupcu navrhovateľov v 3/ až 5/ rade na vyjadrenie v lehote

10 dní. Písomné vyjadrenia boli súdu doručené 10. 11. 2008 a 14. 11. 2008. Z vrátenej

zásielky dňa 20. 11. 2008 bolo zistené, že navrhovateľ v 2/ rade V. J. dňa 26. 04. 2008

zomrel. Dňa 26. 11. 2008 bol daný pokyn na zisťovanie okruhu dedičov po zomrelom

navrhovateľovi v 2/ rade. Dňa 12. 01. 2009 z Okresného súdu Námestovo boli doručené

kópie oznámenia o úmrtí navrhovateľa v 2/ rade a predmetného osvedčenia o dedičstve.

Dňa 30. 03. 2009 bola požiadaná Správa katastra T. o vydanie príslušných listinných

dokladov. Žiadané doklady Správou katastra T. boli súdu zaslané dňa 18. 05. 2009. Dňa

29. 05. 2009 bol vo veci stanovený termín pojednávania na deň 22. 06. 2009. Pojednávanie

dňa 22. 06. 2009 bolo po prejednaní veci odročené na neurčito za účelom poskytnutia

lehoty navrhovateľom do 31. 07. 2009 na sformulovanie a doručenie písomného návrhu

na zmenu žaloby. Dňa 03. 08. 2009 navrhovatelia urgovaní, aby obratom doručili písomný

návrh na zmenu žaloby. Na túto urgenciu reagovali len dedičia po zomrelom

navrhovateľovi v 2/ rade, teda súčasní navrhovatelia v 2/ a 3/ rade. Dňa 07. 09. 2009 bol vo

veci stanovený termín pojednávania na deň 05. 10. 2009. Dňa 16. 09. 2009 bol

navrhovateľmi v 4/ až v 6/ rade prostredníctvom ich právneho zástupcu doručený písomný

návrh na zmenu žaloby. Tento návrh bol na základe pokynu zo dňa 17. 09. 2009 doručovaný

navrhovateľom v 1/ až 3/ rade spolu s výzvou na vyjadrenie, či títo navrhovatelia s

uvedeným návrhom na zmenu žaloby súhlasia. Uvedený návrh bol taktiež doručený na

vedomie právnemu zástupcovi odporcu, ktorý prevzal zastupovanie odporcu na základe

splnomocnenia zo dňa 24. 06. 2009. Dňa 24. 09. 2009 boli tunajšiemu súdu Správou

katastra T. doručené listinné doklady na základe žiadosti právneho zástupcu navrhovateľov

v 4/ až v 6/ rade. Pojednávanie dňa 05. 10. 2009 bolo odročené bez prejednania veci na deň

04. 11. 2009 s ohľadom na žiadosť právneho zástupcu navrhovateľov v 4/ až 6/ rade o

odročenie pojednávania na iný termín z dôvodu kolízie jeho pojednávaní, v ktorých obdržal

predvolania na pojednávania skôr. Na pojednávaní dňa 04. 11. 2009 nebola s ohľadom

na nesúhlas navrhovateľky v 1/ rade pripustená navrhovaná zmena žaloby a po prejednaní

veci bol vo veci vyhlásený rozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá a odporcovi bolo voči

navrhovateľom priznané právo na náhradu trov konania. Voči rozsudku 29. 12. 2009

právny zástupca žalobcov podal vo veci odvolanie. Dňa 15. 01. 2010 bol spis zaslaný

Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o predmetnom odvolaní.

S poukazom na uvedený prehľad procesných úkonov vo veci, konštatujem, že

v doterajšom priebehu konania v jednotlivých obdobiach vznikli prieťahy. Ich príčinou však

boli v rozhodujúcej miere objektívne okolnosti spočívajúce v dlhodobo zlom personálnom

stave na tunajšom súde. Vplyv na priebežnosť vykonávania jednotlivých úkonov v tejto veci

mala aj päťnásobná zmena jej zákonného sudcu.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným

ústavnému súdu 29. apríla 2010, v ktorom okrem iného uviedla:

„Predsedníčka Okresného súdu Dolný Kubín v písomnom vyjadrení zo dňa

14. 04. 2010 konštatovala, že v namietanom konaní sp. zn.: vznikli

v jednotlivých obdobiach prieťahy, avšak tieto boli v rozhodujúcej miere zapríčinené

v objektívnych okolnostiach spočívajúcich v dlhodobo zlom personálnom stave

na Okresnom súde Dolný Kubín. K uvedenému uvádzame, že Ústavný súd SR už

niekoľkokrát judikoval, že prieťahy spôsobené v personálnych zmenách na súdoch, či

zmenách v organizácii súdnictva nemôžu byť dané na ťarchu účastníkov konania najmä

v spojitosti s dodržiavaním základných ľudských práv a slobôd garantovaných SR,

najmä práva na spravodlivé súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1

a SR a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Keďže je však právo na spravodlivý súdny proces vrátane práva

na súdne konanie bez zbytočných prieťahov základným právom, prostredníctvom ktorého sa

zabezpečuje vymožiteľnosť aj ostatných základných práv a slobôd, spočíva aj na strane

súdov povinnosť, aby vo veci rozhodovali vždy bez zbytočných prieťahov. Právo

na spravodlivé súdne konanie je absolútnym právom garantovaným tak SR, ako

aj ostatnými medzinárodnými dokumentmi s najvyššou právnou silou, a preto je na mieste,

aby zo strany súdov toto bolo a priori rešpektované, je teda povinnosťou súdov zabezpečiť

si svoje interné personálne otázky tak, aby priebeh súdneho konania bol v súlade s

citovanými ustanoveniami SR a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

Súdy v ktoromkoľvek demokratickom a právnom štáte sú základnými jednotkami,

ktoré zabezpečujú ochranu zákonnosti a ústavnosti a zabezpečujú prostredníctvom procesu

vymožiteľnosť práva. Na jednej strane je povinnosťou účastníkov na výzvy súdu riadne

reagovať, so súdom spolupracovať, zabezpečovať dôkazy a skutočnosti súdom vyžiadané,

na druhej strane je však povinnosťou súdu ako orgánu ochrany ústavnosti rešpektovať

Ústavu a ostatné právne normy a zabezpečiť, aby výkon samotného procesu neporušoval

základné ústavné práva a slobody účastníkov konania.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení

zo 14. apríla 2010, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou okrem iného domáhala vyslovenia porušenia

základného práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje

pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie a

dohovoru, ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že predmetom namietaného konania

pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe o vyrovnanie dedičských podielov,

konštatoval, že po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu

do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva, a preto namietané konanie nemožno

považovať za právne zložité. Vo vzťahu k faktickej zložitosti veci ústavný súd na základe

skutočností zistených zo spisu pripustil, že predmetná vec vykazuje znaky faktickej

zložitosti, ale zároveň zdôraznil, že faktická zložitosť veci nemôže v žiadnom prípade

ospravedlniť skutočnosť, že okresný súd vo veci meritórne rozhodol až po uplynutí viac ako

14 rokov od podania žaloby a napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom, ktoré sa

uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorú by

bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľky v súvislosti s prieťahmi v napadnutom

konaní.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd zároveň pri posudzovaní

veci prihliadal aj na prvú vetu, podľa ktorej len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa

, ako aj práva podľa dohovoru môže dôjsť nielen

neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp.

nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu

právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. ,

, ).

Z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že

sťažovateľka spolu s ďalšími navrhovateľmi podala 26. júla 1995 žalobu o vyrovnanie

dedičských podielov okresnému súdu (na vtedy existujúcu pobočku Námestovo), pričom

po vzniku samostatného Okresného súdu Námestovo bola predmetná vec od 1. januára 1997

vrátená okresnému súdu. Prvý procesný úkon vo veci okresný súd vykonal 5. júna 2001,

keď nariadil termín pojednávania na 19. jún 2001. Na tomto základe ústavný súd

konštatoval, že okresný súd bol vo veci bez relevantného dôvodu nečinný od podania žaloby

(26. júl 1995) až do 5. júna 2001 (viac ako 6 rokov).

Následne okresný súd počnúc uplynutím lehoty na predloženie nevyhnutných

podkladov a zmenu žalobného návrhu (október 2001) až do 14. mája 2003, keď bolo

nariadené ďalšie pojednávanie vo veci, opätovne nekonal (takmer 1,5 roka). Po odchode

zákonného sudcu do invalidného dôchodku (v decembri 2003) okresný súd vo veci znovu

nekonal až do 15. januára 2007, keď zákonná sudkyňa nariadila pojednávanie na 15. marec

2007 (viac ako tri roky).

Ďalšiu činnosť okresného súdu až do vyhlásenia rozsudku na pojednávaní

4. novembra 2009 vyhodnotil ústavný súd ako plynulú a efektívnu, teda smerujúcu

k právoplatnému rozhodnutiu vo veci a odstráneniu stavu právnej neistoty. Okresný súd

vo veci meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 4. novembra 2009.

Pokiaľ okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti ospravedlňoval svoju nečinnosť

v konaní poukázaním na „objektívne okolnosti spočívajúce z dlhodobom zlom personálnom

stavu na tunajšom súde“, ústavný súd v tejto súvislosti už v predchádzajúcej judikatúre

(napr. ) uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť

konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania

zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený

subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku

nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom

konaní. Ústavný súd poznamenáva, že nemožno v žiadnom prípade prenášať technicko-

organizačné problémy všeobecných súdov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to

môže mať za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd ().

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd bol v napadnutom konaní nečinný viac ako

11 rokov bez ospravedlniteľného dôvodu, čím spôsobil zbytočné prieťahy v konaní.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že okresný súd svojím postupom porušil základné

právo sťažovateľky podľa , ako aj právo podľa dohovoru.

V súvislosti s podaným odvolaním (29. decembra 2009) proti rozsudku okresného

súdu bol súdny spis 15. januára 2010 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline.

Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu nebolo ešte

namietané konanie právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby

v konaní vedenom pod sp. zn. v ďalšom období postupoval bez zbytočných

prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala aj porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa .

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva

na súdnu ochranu podľa je zaručiť každému reálny prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m.

, ). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy,

pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

(žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ).

Základné právo na súdnu ochranu podľa má kľúčové postavenie

medzi právami ustanovenými v siedmom oddiele druhej hlavy nazvanom „Právo

na súdnu a inú právnu ochranu“ (čl. 46 až čl. 50) a jeho ochrana v zásade predchádza

ochrane priznanej prostredníctvom ďalších základných práv ustanovených v tomto oddiele

. Na základe vzájomnej súvsťažnosti medzi týmito základnými právami možno

dospieť v konkrétnom prípade aj k záveru, podľa ktorého závažné porušenie niektorého zo

základných práv ustanovených v až má za následok aj porušenie iného

základného práva zaručeného v siedmom oddiele druhej hlavy . Osobitne tento záver

podľa názoru ústavného súdu platí o potenciálnom porušení základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , a to vzhľadom na jeho spomínané kľúčové postavenie v tejto skupine

základných práv. Preto, ak napr. porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa prekročí takú intenzitu, že to signalizuje

zo strany príslušného všeobecného súdu odmietnutie možnosti domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, tak možno urobiť záver o tom, že takýmto postupom

súdu došlo, resp. dochádza aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 .

Opierajúc sa o uvedené a berúc do úvahy doterajší priebeh napadnutého konania,

ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené ani po takmer 15 rokoch od jeho začatia, pričom

z tejto doby vykazuje viac ako 11 rokov nečinnosti bez ústavne akceptovateľných dôvodov,

ústavný súd uzavrel, že na inom mieste tohto nálezu konštatované porušenie základného

práva podľa nadobudlo svojou intenzitou aj charakter porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa .

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

60 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že okresný súd

„vážne zasiahol do základných práv a slobôd sťažovateľky tým, že vo veci vôbec nekonal“,

a že „v súčasnosti už neverí v akékoľvek rozhodnutie vo veci, nakoľko spravodlivosti

v tomto konaní nebolo dané zadosť“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že

konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd

považoval priznanie sumy 8 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4

.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom

JUDr. A. S. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri

rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal

za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej

podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)

v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál (§ 16 ods. 3

vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľky doručené ústavnému súdu 29. apríla 2010

nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné na rozhodnutie

vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2010