Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 305/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. H. K., B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B., vo

veci namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 3. októbra 2008 a Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. H. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2010

doručená sťažnosť Ing. H. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. októbra 2008 a tiež postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co

22/2009 a jeho rozsudkom z 30. marca 2010.

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uviedla, že okresný súd

zamietnutím jej návrhu a následne krajský súd potvrdením tohto rozsudku „neposkytli

sťažovateľke svojím rozhodnutím súdnu ochranu a tým porušili SR,

podľa ktorého sa ukladá zákonom ustanoveným postupom - teda v súlade s § 157 ods. 2

poskytovať ochranu právam, ktoré sú predmetom občianskeho súdneho konania.

Taktiež tým porušili zásadu rovnosti práv sťažovateľky a neuplatnili zásadu rovnakého

zaobchádzania, ktorú garantuje SR v a 2, podľa ktorého sú ľudia

slobodní a rovní v dôstojnosti a právach, základné práva a slobody (teda aj pracovať) sú

neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Nikoho nemožno z týchto

dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo neznevýhodňovať. Ďalej porušili čl. 35 ods. 3

SR, podľa ktorého má občan právo na prácu a ) podľa ktorého zákon

zabezpečuje ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v

zamestnaní.

Krajský súd Bratislava sa nevysporiadal so všetkými dôvodmi uvedenými v odvolaní

sťažovateľky zo dňa 28. 11. 2008.

Súd nebral do úvahy výpovede svedkov, ktoré dokazovali postup a kroky odporcu

opísané v žalobe a to, že: odporca vyvíjal nátlak na zamestnancov v dôchodkovom veku,

aby podpísali dodatky k pracovným zmluvám, ktorými sa menil ich pracovný pomer z doby

neurčitej na dobu určitú do 31. 12. 2001…

Sťažovateľka poukazuje na to, že atmosféra strachu, obavy o stratu zamestnania,

sociálnych istôt, zníženia životnej úrovne a tiesne nastala z dôvodu bezdôvodného

vypracovania dodatkov k pracovným zmluvám a vypracovania a odovzdania nových

platových dekrétov. Iniciátorom obidvoch právnych úkonov bol odporca a nie zamestnanci.

Poukazuje na skutočnosť, že do dôchodku sa odchádza zo zákona na základe žiadosti

zamestnanca o dôchodok. Sťažovateľka, ako i ďalší dotknutí zamestnanci N. v dôchodkovom

veku takúto žiadosť nepodali, a preto ani nebol dôvod vypracovať uvedené dodatky k

zmluvám.

Samotné iniciovanie rokovania o ukončení pracovného pomeru je spôsobilé vyvolať

u zamestnanca psychický stres, istý pocit nátlaku, je však potrebné skúmať intenzitu tohto

nátlaku.

Názor súdu, že z vykonaného dokazovania nebol preukázaný nátlak zo strany

odporcu konkrétne, proti sťažovateľke takej intenzity, ktorý by spôsoboval neplatnosť

právneho úkonu je nesprávny z dôvodu, že prehliadol celý rad listinných dôkazov,

neprípustné zjednodušil dôkazné vyhodnotenie na úvahu, že navrhovateľka priamo

nepreukázala, že by bol na ňu vyvíjaný nátlak takej intenzity, ktorý by spôsobil neplatnosť

právneho úkonu...

Sťažovateľka pracovala u odporcu na základe pracovnej zmluvy uzavretej na dobu

neurčitú...

Bola v šoku, keď dňa 6. 09. 2000 po návrate z dovolenky na pohovore jej bol

predložený dodatok č. 3 k pracovnej zmluve, v ktorom sa základná náležitosť zmluvy -

pracovný pomer menil z doby neurčitej na dobu určitú do 31. 6. 2001. Dňa 13. 9. 2000 jej

riaditeľ sekcie predložil nový platový dekrét, ktorým bola preradená z 12. do 11. platovej

triedy bez osobného príplatku. Sťažovateľka bola v tom čase vo veľmi zlej finančnej situácii

a platový dekrét odmietla podpísať. Pod psychickým tlakom tejto veľmi zlej finančnej

situácie požiadala žalobcu listom dňa 18. 9. 2000 o možnosť zotrvať v pracovnom pomere

do 31. 12. 2001, nakoľko jej bolo prisľúbené, že ak podpíše dodatok k pracovnej zmluve,

budú jej platové náležitosti vrátené. Následne jej predložili dodatok, ktorý podpísala 21. 9.

2000.

V danom prípade nešlo o žiadnu dohodu so sťažovateľkou, ale o jednostranný úkon,

v ktorom si sťažovateľka mohla vybrať z dvoch možnosti. Buď podpíše dodatok, v ktorom

odporca stanovil odchod do dôchodku a bude jej ponechaný pôvodný plat alebo bude

pracovať podľa finančného ohodnotenia uvedeného v novom platovom dekréte.

Upozorňuje na tú skutočnosť, že vypracovanie takéhoto bezdôvodného dodatku k

pracovnej zmluve sťažovateľky odporcom po nadobudnutí veku kvalifikujúci navrhovateľku

pre priznanie starobného dôchodku predstavuje diskrimináciu sťažovateľky nielen z dôvodu

veku ale aj z dôvodu pohlavia (iba ženy vo veku od 55 museli podpísať dodatky k zmluvám) .

Sťažovateľka listom zo dňa 22. 10. 2001 odporcovi oznámila, že nevyužije svoje

zákonné právo odísť do dôchodku a dodatok podpísala pod nátlakom. I napriek skutočnosti,

že v tom čase už bol platný zákon o štátnej službe, podľa ktorého mohla pracovať do veku

65 rokov (teda ešte 7 rokov), odporca jej požiadavke nevyhovel, čím porušil čl. 35 ods. 3

SR, podľa ktorého má občan právo na prácu a ) SR, podľa

ktorého zákon zabezpečuje ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a

diskrimináciu v zamestnaní. Taktiež tým porušil zásadu rovnosti práv sťažovateľky a

neuplatnil zásadu rovnakého zaobchádzania, ktorú garantuje SR v a 2.

Naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby sťažovateľka uviedla vo

svojich písomných podaniach a vo svojej výpovedi. Opätovne poukazuje na to, že dodatok č.

3 uzavrela v tiesni, bol jej predložený platový dekrét, ktorý ohrozoval jej sociálnu istotu, čo

už uviedla písomne do spisu.

Takýto nátlak zo strany odporcu vzbudil v nej dôvodovú obavu a strach a potlačil v

nej slobodu vlastnej vôle. Právny úkon učinený pod takýmto tlakom je vždy právnym

úkonom neplatným.

Z vykonaného dokazovania ako aj predložených písomných dôkazov vyplýva, že iba

na základe neľudského a ponižujúceho zaobchádzania sťažovateľka proti svojej vôli

podpísala dodatok č. 3 k pracovnej zmluve“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil,

že „Okresný súd Bratislava II. v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a

Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné právo

Ing. H. K. na súdnu ochranu podľa .

Rozsudky Krajského súdu č. k. -220 zo dňa 30. 03. 2010 a Okresného

súdu Bratislava II. v Bratislave č. k. -192 zo dňa 03. 10. 2008 sa zrušujú a

vec sa vracia na konanie súdu prvého stupňa, ktorý rozhodne tak, že vyhovie návrhu

sťažovateľky v plnom rozsahu.

Ing. H. K. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 50 000 EUR, ktoré je povinné

vyplatiť spoločne a nerozdielne Okresný súd Bratislava II. v Bratislave a Krajský súd v

Bratislave k jej rukám do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

Ing. H. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 849,52 EUR, ktorú

je Okresný súd Bratislava II. v Bratislave a Krajský súd v Bratislave spoločne a nerozdielne

povinný vyplatiť na účet jej právnej zástupkyni do jedného mesiaca od právoplatnosti

nálezu“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti

sťažovateľa v súlade s Z.

z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a zisťuje, či

návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či

sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Vychádzajúc z petitu sťažnosti (ktorým je ústavný súd viazaný podľa § 20 ods. 3

) jej predmetom je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného

práva na súdnu ochranu podľa postupmi okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. októbra 2008 a krajského súdu v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. marca 2010.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

1. Ústavný súd konštatuje, že na konanie o časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka

namieta porušenie označeného základného práva podľa postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. októbra

2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu je daná

iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc

ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľky,

ktorých porušenie namieta, vo vzťahu ku konaniu okresného súdu (vo veci rozhodol

rozsudkom z 3. októbra 2008, proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie) rozhodoval

v odvolacom konaní krajský súd (rozsudok č. k. -220 z 30. marca 2010).

Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu

preskúmať namietané konanie okresného súdu, v ktorom zamietol návrh sťažovateľky na

určenie neplatnosti právneho úkonu a jeho rozsudok z 3. októbra 2008.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto

časti po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods.

2 .

2. Sťažovateľka namietala porušenie označeného základného práva aj postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. marca

2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. z 3. októbra 2008.

Porušenie svojho základného práva podľa vidí sťažovateľka

najmä v tom, že krajský súd nevyhovel jej odvolaniu a potvrdil rozhodnutie okresného súdu,

ktorým zamietol jej žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu. Namietala tiež, že krajský

súd nevykonal riadne dokazovanie, nezobral do úvahy výpovede svedkov a niektoré listinné

dôkazy, ktoré svedčia o tom, že bol na ňu bývalým zamestnávateľom (odporca v konaní)

vykonávaný nátlak pri podpisovaní dodatku č. 3 k platnej pracovnej zmluve, ktorý podpísala

nedobrovoľne, pod nátlakom a v časovej tiesni.

Podľa judikatúry ústavného súdu podstata základného práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby

bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré

tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ).

Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal porušením základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , vyslovil, že právo na súdnu a inú právnu ochranu neznamená právo na to, aby

bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,

že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je

v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr.

, ).

Podstatou sťažovateľkinej námietky bola nespokojnosť s rozhodnutím krajského

súdu z dôvodu, že tento súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí

jej návrhu na určenie neplatnosti právneho úkonu.

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu sp. zn. z 30. marca

2010, ktorý podľa neho spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti, ktoré musia rozhodnutia

všeobecných súdov obsahovať, aby bolo možné konštatovať ich zlučiteľnosť s obsahom

základného práva podľa . V namietanom rozsudku krajský súd

vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, tvrdení sťažovateľky obsiahnutých v odvolaní

a vyjadrenia svedkov jasne predostrel argumenty a dôkazy, ktoré ho viedli k záveru o tom,

že považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne správne a že návrh sťažovateľky nie

je dôvodný „vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena, že by bol zo strany odporcu na

ňu vyvíjaný nátlak, zastrašovanie, časová tieseň alebo psychický stres“.

Krajský súd súčasne uviedol, že v rámci konania sťažovateľka nepredložila také

dôkazy, ktoré by mohli spochybniť správnosť právnych záverov prvostupňového súdu.

Z podrobne opísaného skutkového stavu na s. 4 a 5 tohto rozsudku tiež vyplýva, že

neplatnosť dodatku č. 3 sťažovateľka začala namietať až po jednom roku od jeho

podpísania, pričom ani u jedného z ostatných zamestnancov, ktorí boli vypočutí ako

svedkovia, sa nepotvrdilo, že by vedeli o tom, že bol na sťažovateľku pri podpisovaní

dodatku vyvíjaný nátlak.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj

s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti namieta porušenie

svojho základného práva na prácu a na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo

zamestnania podľa a ) , ktoré patria medzi základné

hospodárske, sociálne a kultúrne práva zaručené v piatom oddiele druhej hlavy ,

v spojení s a 2 postupmi okresného súdu, ako aj krajského súdu, ústavný

súd odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom na

rozhodnutie (petitom), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu

svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom ().

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje návrh rozhodnutia

vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľka od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.

3 ), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom,

aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci, keďže

formulácia návrhu na rozhodnutie vo veci samej sa týka iba porušenia jej základného práva

podľa , a nie ostatných označených základných práv podľa .

Vecne nie je namietané porušenie týchto práv v sťažnosti ani riadne odôvodnené a samotné

odôvodnenie sťažnosti sťažovateľky vôbec nekorešponduje s jej návrhom na rozhodnutie.

Týka sa to aj tvrdenia sťažovateľky, ktorá v závere uvádza, že zo strany týchto všeobecných

súdov došlo k jej diskriminácii oproti mužskému pohlaviu, čo je nezlučiteľné s „čl. 5 ods. 1

Smernice č. 76/207/EHS z roku 1976“, a k neľudskému zaobchádzaniu podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré nie je premietnuté v návrhu na rozhodnutie.

Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných

náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , ).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta

vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať

advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom (obdobne ).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky

odmietol jej sťažnosť v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde) pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010