Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 305/2010
PDF · 177.06 KB
No categories available
III. ÚS 305/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. H. K., B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B., vo
veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C 489/2001 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2008 a Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Co 22/2009 a jeho rozsudkom z 30. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. H. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2010
doručená sťažnosť Ing. H. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 C 489/2001 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2008 a tiež postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co
22/2009 a jeho rozsudkom z 30. marca 2010.
Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uviedla, že okresný súd
zamietnutím jej návrhu a následne krajský súd potvrdením tohto rozsudku „neposkytli
sťažovateľke svojím rozhodnutím súdnu ochranu a tým porušili čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
podľa ktorého sa ukladá zákonom ustanoveným postupom - teda v súlade s § 157 ods. 2
OSP poskytovať ochranu právam, ktoré sú predmetom občianskeho súdneho konania.
Taktiež tým porušili zásadu rovnosti práv sťažovateľky a neuplatnili zásadu rovnakého
zaobchádzania, ktorú garantuje Ústava SR v čl. 12 ods. 1 a 2, podľa ktorého sú ľudia
slobodní a rovní v dôstojnosti a právach, základné práva a slobody (teda aj pracovať) sú
neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Nikoho nemožno z týchto
dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo neznevýhodňovať. Ďalej porušili čl. 35 ods. 3
Ústavy SR, podľa ktorého má občan právo na prácu a čl. 36 písm. b) podľa ktorého zákon
zabezpečuje ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v
zamestnaní.
Krajský súd Bratislava sa nevysporiadal so všetkými dôvodmi uvedenými v odvolaní
sťažovateľky zo dňa 28. 11. 2008.
Súd nebral do úvahy výpovede svedkov, ktoré dokazovali postup a kroky odporcu
opísané v žalobe a to, že: odporca vyvíjal nátlak na zamestnancov v dôchodkovom veku,
aby podpísali dodatky k pracovným zmluvám, ktorými sa menil ich pracovný pomer z doby
neurčitej na dobu určitú do 31. 12. 2001…
Sťažovateľka poukazuje na to, že atmosféra strachu, obavy o stratu zamestnania,
sociálnych istôt, zníženia životnej úrovne a tiesne nastala z dôvodu bezdôvodného
vypracovania dodatkov k pracovným zmluvám a vypracovania a odovzdania nových
platových dekrétov. Iniciátorom obidvoch právnych úkonov bol odporca a nie zamestnanci.
Poukazuje na skutočnosť, že do dôchodku sa odchádza zo zákona na základe žiadosti
zamestnanca o dôchodok. Sťažovateľka, ako i ďalší dotknutí zamestnanci N. v dôchodkovom
veku takúto žiadosť nepodali, a preto ani nebol dôvod vypracovať uvedené dodatky k
zmluvám.
Samotné iniciovanie rokovania o ukončení pracovného pomeru je spôsobilé vyvolať
u zamestnanca psychický stres, istý pocit nátlaku, je však potrebné skúmať intenzitu tohto
nátlaku.
Názor súdu, že z vykonaného dokazovania nebol preukázaný nátlak zo strany
odporcu konkrétne, proti sťažovateľke takej intenzity, ktorý by spôsoboval neplatnosť
právneho úkonu je nesprávny z dôvodu, že prehliadol celý rad listinných dôkazov,
neprípustné zjednodušil dôkazné vyhodnotenie na úvahu, že navrhovateľka priamo
nepreukázala, že by bol na ňu vyvíjaný nátlak takej intenzity, ktorý by spôsobil neplatnosť
právneho úkonu...
Sťažovateľka pracovala u odporcu na základe pracovnej zmluvy uzavretej na dobu
neurčitú...
Bola v šoku, keď dňa 6. 09. 2000 po návrate z dovolenky na pohovore jej bol
predložený dodatok č. 3 k pracovnej zmluve, v ktorom sa základná náležitosť zmluvy -
pracovný pomer menil z doby neurčitej na dobu určitú do 31. 6. 2001. Dňa 13. 9. 2000 jej
riaditeľ sekcie predložil nový platový dekrét, ktorým bola preradená z 12. do 11. platovej
triedy bez osobného príplatku. Sťažovateľka bola v tom čase vo veľmi zlej finančnej situácii
a platový dekrét odmietla podpísať. Pod psychickým tlakom tejto veľmi zlej finančnej
situácie požiadala žalobcu listom dňa 18. 9. 2000 o možnosť zotrvať v pracovnom pomere
do 31. 12. 2001, nakoľko jej bolo prisľúbené, že ak podpíše dodatok k pracovnej zmluve,
budú jej platové náležitosti vrátené. Následne jej predložili dodatok, ktorý podpísala 21. 9.
2000.
V danom prípade nešlo o žiadnu dohodu so sťažovateľkou, ale o jednostranný úkon,
v ktorom si sťažovateľka mohla vybrať z dvoch možnosti. Buď podpíše dodatok, v ktorom
odporca stanovil odchod do dôchodku a bude jej ponechaný pôvodný plat alebo bude
pracovať podľa finančného ohodnotenia uvedeného v novom platovom dekréte.
Upozorňuje na tú skutočnosť, že vypracovanie takéhoto bezdôvodného dodatku k
pracovnej zmluve sťažovateľky odporcom po nadobudnutí veku kvalifikujúci navrhovateľku
pre priznanie starobného dôchodku predstavuje diskrimináciu sťažovateľky nielen z dôvodu
veku ale aj z dôvodu pohlavia (iba ženy vo veku od 55 museli podpísať dodatky k zmluvám) .
Sťažovateľka listom zo dňa 22. 10. 2001 odporcovi oznámila, že nevyužije svoje
zákonné právo odísť do dôchodku a dodatok podpísala pod nátlakom. I napriek skutočnosti,
že v tom čase už bol platný zákon o štátnej službe, podľa ktorého mohla pracovať do veku
65 rokov (teda ešte 7 rokov), odporca jej požiadavke nevyhovel, čím porušil čl. 35 ods. 3
Ústava SR, podľa ktorého má občan právo na prácu a čl. 36 písm. b) Ústava SR, podľa
ktorého zákon zabezpečuje ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a
diskrimináciu v zamestnaní. Taktiež tým porušil zásadu rovnosti práv sťažovateľky a
neuplatnil zásadu rovnakého zaobchádzania, ktorú garantuje Ústava SR v čl. 12 ods. 1 a 2.
Naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby sťažovateľka uviedla vo
svojich písomných podaniach a vo svojej výpovedi. Opätovne poukazuje na to, že dodatok č.
3 uzavrela v tiesni, bol jej predložený platový dekrét, ktorý ohrozoval jej sociálnu istotu, čo
už uviedla písomne do spisu.
Takýto nátlak zo strany odporcu vzbudil v nej dôvodovú obavu a strach a potlačil v
nej slobodu vlastnej vôle. Právny úkon učinený pod takýmto tlakom je vždy právnym
úkonom neplatným.
Z vykonaného dokazovania ako aj predložených písomných dôkazov vyplýva, že iba
na základe neľudského a ponižujúceho zaobchádzania sťažovateľka proti svojej vôli
podpísala dodatok č. 3 k pracovnej zmluve“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že „Okresný súd Bratislava II. v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 489/2001 a
Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 22/2009 porušil základné právo
Ing. H. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Rozsudky Krajského súdu č. k. 8 Co 22/2009-220 zo dňa 30. 03. 2010 a Okresného
súdu Bratislava II. v Bratislave č. k. 13 C 489/2001-192 zo dňa 03. 10. 2008 sa zrušujú a
vec sa vracia na konanie súdu prvého stupňa, ktorý rozhodne tak, že vyhovie návrhu
sťažovateľky v plnom rozsahu.
Ing. H. K. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 50 000 EUR, ktoré je povinné
vyplatiť spoločne a nerozdielne Okresný súd Bratislava II. v Bratislave a Krajský súd v
Bratislave k jej rukám do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.
Ing. H. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 849,52 EUR, ktorú
je Okresný súd Bratislava II. v Bratislave a Krajský súd v Bratislave spoločne a nerozdielne
povinný vyplatiť na účet jej právnej zástupkyni do jedného mesiaca od právoplatnosti
nálezu“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti
sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.
z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či
návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či
sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Vychádzajúc z petitu sťažnosti (ktorým je ústavný súd viazaný podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde) jej predmetom je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupmi okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 C 489/2001 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2008 a krajského súdu v
konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 22/2009 a jeho rozsudkom z 30. marca 2010.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
1. Ústavný súd konštatuje, že na konanie o časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka
namieta porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 489/2001 a jeho rozsudkom z 3. októbra
2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná
iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc
ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľky,
ktorých porušenie namieta, vo vzťahu ku konaniu okresného súdu (vo veci rozhodol
rozsudkom z 3. októbra 2008, proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie) rozhodoval
v odvolacom konaní krajský súd (rozsudok č. k. 8 Co 22/2009-220 z 30. marca 2010).
Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu
preskúmať namietané konanie okresného súdu, v ktorom zamietol návrh sťažovateľky na
určenie neplatnosti právneho úkonu a jeho rozsudok z 3. októbra 2008.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto
časti po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods.
2. Sťažovateľka namietala porušenie označeného základného práva aj postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 22/2009 a jeho rozsudkom z 30. marca
2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 C 489/2001 z 3. októbra 2008.
Porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vidí sťažovateľka
najmä v tom, že krajský súd nevyhovel jej odvolaniu a potvrdil rozhodnutie okresného súdu,
ktorým zamietol jej žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu. Namietala tiež, že krajský
súd nevykonal riadne dokazovanie, nezobral do úvahy výpovede svedkov a niektoré listinné
dôkazy, ktoré svedčia o tom, že bol na ňu bývalým zamestnávateľom (odporca v konaní)
vykonávaný nátlak pri podpisovaní dodatku č. 3 k platnej pracovnej zmluve, ktorý podpísala
nedobrovoľne, pod nátlakom a v časovej tiesni.
Podľa judikatúry ústavného súdu podstata základného práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.
Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby
bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré
tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal porušením základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, vyslovil, že právo na súdnu a inú právnu ochranu neznamená právo na to, aby
bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,
že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je
v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr.
Podstatou sťažovateľkinej námietky bola nespokojnosť s rozhodnutím krajského
súdu z dôvodu, že tento súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí
jej návrhu na určenie neplatnosti právneho úkonu.
Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Co 22/2009 z 30. marca
2010, ktorý podľa neho spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti, ktoré musia rozhodnutia
všeobecných súdov obsahovať, aby bolo možné konštatovať ich zlučiteľnosť s obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V namietanom rozsudku krajský súd
vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, tvrdení sťažovateľky obsiahnutých v odvolaní
a vyjadrenia svedkov jasne predostrel argumenty a dôkazy, ktoré ho viedli k záveru o tom,
že považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne správne a že návrh sťažovateľky nie
je dôvodný „vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena, že by bol zo strany odporcu na
ňu vyvíjaný nátlak, zastrašovanie, časová tieseň alebo psychický stres“.
Krajský súd súčasne uviedol, že v rámci konania sťažovateľka nepredložila také
dôkazy, ktoré by mohli spochybniť správnosť právnych záverov prvostupňového súdu.
Z podrobne opísaného skutkového stavu na s. 4 a 5 tohto rozsudku tiež vyplýva, že
neplatnosť dodatku č. 3 sťažovateľka začala namietať až po jednom roku od jeho
podpísania, pričom ani u jedného z ostatných zamestnancov, ktorí boli vypočutí ako
svedkovia, sa nepotvrdilo, že by vedeli o tom, že bol na sťažovateľku pri podpisovaní
dodatku vyvíjaný nátlak.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj
s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
3. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti namieta porušenie
svojho základného práva na prácu a na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo
zamestnania podľa čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b) ústavy, ktoré patria medzi základné
hospodárske, sociálne a kultúrne práva zaručené v piatom oddiele druhej hlavy ústavy,
v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy postupmi okresného súdu, ako aj krajského súdu, ústavný
súd odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na
rozhodnutie (petitom), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu
svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom (III. ÚS 334/09).
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje návrh rozhodnutia
vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľka od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.
3 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom,
aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci, keďže
formulácia návrhu na rozhodnutie vo veci samej sa týka iba porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a nie ostatných označených základných práv podľa ústavy.
Vecne nie je namietané porušenie týchto práv v sťažnosti ani riadne odôvodnené a samotné
odôvodnenie sťažnosti sťažovateľky vôbec nekorešponduje s jej návrhom na rozhodnutie.
Týka sa to aj tvrdenia sťažovateľky, ktorá v závere uvádza, že zo strany týchto všeobecných
súdov došlo k jej diskriminácii oproti mužskému pohlaviu, čo je nezlučiteľné s „čl. 5 ods. 1
Smernice č. 76/207/EHS z roku 1976“, a k neľudskému zaobchádzaniu podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré nie je premietnuté v návrhu na rozhodnutie.
Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných
náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 194/09).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta
vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať
advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj
prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05).
Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky
odmietol jej sťažnosť v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde) pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2010