Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 301/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. L. G. a maloletých K. G. a K. G., zastúpených

zákonnou zástupkyňou Mgr. L. G., všetci bytom Ľ., právne zastúpených advokátkou

JUDr. V. B., K., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv na ochranu

manželstva, rodičovstva a rodiny podľa a na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 21. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. L. G. a mal. K. G. a K. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2011

doručená sťažnosť Mgr. L. G. a mal. K. G. a K. G. (ďalej len „sťažovatelia“ alebo

„sťažovateľka v prvom rade“ a „sťažovatelia v druhom a treťom rade“), ktorou namietajú

porušenie svojich základných práv na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny podľa čl.

41 ods. 1 (ďalej len „“) a na súdnu ochranu podľa

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Krajského súdu v

Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. marca 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že pred Okresným súdom Kežmarok (ďalej len

„okresný súd“) bolo pod sp. zn. vedené konanie o rozvod manželstva a úpravu

práv a povinností k maloletým deťom.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 30. novembra 2010 manželstvo

účastníkov konania rozviedol, zveril maloleté deti do osobnej starostlivosti matky a otca

zaviazal prispievať na ich výživu spolu v sume 190 €. Pri svojom rozhodovaní vychádzal

z potrieb maloletých detí a priemerného mesačného zárobku otca 765,43 € a tiež aj

z príjmov matky maloletých detí, ktorá je konateľkou obchodnej spoločnosti a výška vkladu

sťažovateľky v prvom rade v tejto obchodnej spoločnosti predstavuje 2 500 €.

Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu proti výroku o určení

vyživovacej povinnosti a proti výroku o úprave styku odvolanie a tvrdila, že okresný súd

nezohľadnil všetky potreby maloletých detí, a to náklady na stravu, navštevovanie

folklórneho súboru a hudobného krúžku a absolútne nezohľadnil potreby a tiež náklady na

dojčenskú stravu, plienky a to, že zákonná zástupkyňa maloletých detí bola nútená začať

pracovať, pretože navrhovateľ prestal prispievať na domácnosť a uhrádzať akékoľvek

náklady spojené s bývaním, a preto sa počas jej neprítomnosti o ročného syna stará

opatrovateľka, ktorej platí 200 € mesačne.

Podľa sťažovateľky okresný súd nezobral tiež do úvahy, že „má mesačný príjem

265,50 eur, pričom iba za bývanie pre ňu a dvoch maloletých synov platí 400,- eur

mesačne, čo po rozpočítaní na jednu osobu vychádza 133,- eur mesačne...

... súd dospel k nesprávnemu záveru, ktorý ani nevyplýval z vykonaného

dokazovania, že sťažovateľka v 1. rade je na materskej dovolenke, pričom nepožiadala o

poberanie materského príspevku. Sťažovateľka v 1. rade od 13. 11. 2009 do 13. 05. 2010

bola na materskej dovolenke a poberala materskú dávku, od 14. 05. 2010 do 05. 09. 2010

bola na rodičovskej dovolenke a poberala rodičovský príspevok a od 06. 09. 2010 je

zamestnaná na čiastočný pracovný úväzok s čistým príjmom 265,50 eur.

... súd nezohľadnil, že v čase rozhodovania navrhovateľ býval u svojich rodičov, a

preto jeho mesačné výdavky boli minimálne

Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. zo dňa 21. 03. 2011 potvrdil

rozsudok Okresného súdu v Kežmarku č. k. zo dňa 30. 11. 2010...

Sťažovateľka v 1. rade rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. zo

dňa 21. 03. 2011 vytýka to, že sa s jej odvolacími námietkami absolútne nezaoberal.

Krajský súd napadnutý výrok o výške výživného potvrdil napriek tomu, že sťažovateľka v

odvolaní poukázala na to, že súd vzal do úvahy náklady na záujmovú činnosť mal. K. v inej

výške ako je ich skutočná výška a dokonca bez ohľadu na to, aby tieto náklady vyplývali z

vykonaného dokazovania. Sťažovateľka v 1. rade v odvolaní poukázala i na odôvodnené

potreby mal. K., s ktorými sa prvostupňový súd absolútne nevyporiadal. Z rozsudku súdu

prvého stupňa totiž nebolo možné zistiť, čo považoval prvostupňový súd za odôvodnené

potreby u mal. K.

Z rozsudku Krajského súdu v Prešove ani z rozsudku Okresného súdu v Kežmarku

sťažovateľka v 1. rade nedokáže zistiť ako vzali súdy pri stanovení výšky výživného do

úvahy súčasné možnosti, schopnosti a majetkové pomery oboch rodičov, ako aj ich celkovú

životnú úroveň.

Konštatovanie krajského súdu, že predmetom konania nebolo výživné na rozvedenú

manželku, nie je možné akceptovať, nakoľko v odvolaní sťažovateľka v 1. rade jasne

poukázala na výdavky svojich mal. detí, ich výšku, ktorú prvostupňový súd nevzal vôbec do

úvahy. Je bežnou praxou, že obaja rodičia uvádzajú v konaní svoje príjmy, výdavky, vrátane

výdavkov na maloleté deti, preto je vyššie označený argument krajského súdu potrebné

považovať za neprijateľný.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 21. 03. 2011 je

z dôvodu absencie argumentov, ktorými by sa vysporiadal s podstatnými odvolacími

námietkami sťažovateľky v 1. rade nepreskúmateľný, nejasný, nezrozumiteľný a preto

nezákonný.

Sťažovateľka v 1. rade je tiež názoru, že súd jej deťom ako sťažovateľom v 2.

a 3. rade neposkytol náležitú ochranu a uprednostnil navrhovateľa pred týmito maloletými

deťmi.

Sťažovateľke v 1. rade sa žiada uviesť, že navrhovateľ podal návrh na rozvod

manželstva v čase, keď ich spoločný maloletý syn K. nemal ani 9 mesiacov a bol odkázaný

na 24 hodinovú starostlivosť sťažovateľky v 1 .rade. Zo spoločnej domácnosti sa odsťahoval

a prestal hradiť náklady spojené s bývaním. Jediným príjmom sťažovateľky bol rodičovský

príspevok a tak sa sťažovateľka v 1. rade s maloletými deťmi ocitla na hranici biedy, musela

si požičiavať, musela začať pracovať, aby zabezpečila dennodennú starostlivosť o

domácnosť, o svoje deti a uhradila náklady spojené s bývaním. Navrhovateľ má v zmysle

rozsudku Okresného súdu v Kežmarku, č. k. zo dňa 30. 11. 2010 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. zo dňa 21. 03. 2011 prispievať

na výživu mal. K. a mal. K. spolu sumou 190,- eur, ktorá ani zďaleka nepokrýva náklady

spojené so zabezpečovaním plnohodnotnej stravy pre deti, bývanie, štúdium a záujmy

maloletých detí. Po odpočítaní výživného z čistého príjmu navrhovateľovi ostáva mesačne

suma 570,- eur, s ktorou môže navrhovateľ svojvoľne disponovať, nakoľko nemá žiadne iné

vyživovacie povinnosti, býva u svojich rodičov /nie je pravdou, že býva v prenajatom byte

ako uviedol vo vyjadrení k odvolaniu/ a jeho výdavky tak predstavujú iba náklady na stravu

a ošatenie. Sťažovateľka v 1. rade má za to, že jej deti majú právo na zachovanie rovnakej

životnej úrovne, akú mali pred rozvodom manželstva. Stanovením vyživovacej povinnosti

pre navrhovateľa vo výške 190,- eur sa však životná úroveň maloletých detí sťažovateľky v

1. rade znížila a naopak životná úroveň navrhovateľa sa zvýšila. Pokiaľ chce sťažovateľka v

1. rade zachovať životnú úroveň svojich detí, na ktorú boli od narodenia zvyknuté, musí

vynaložiť omnoho väčšie úsilie, musí pracovať omnoho viac na úkor času stráveného so

svojimi deťmi ako aj na úkor svojho zdravia, čo považuje za nespravodlivé.

Na základe vyššie uvedeného má sťažovateľka v 1. rade za to, že rozhodnutie

Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 21. 03. 2011 je svojvoľné a

arbitrárne, čím porušuje práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR a spravodlivý súdny proces podľa či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

základných ľudských práv a slobôd. Súdy neposkytli sťažovateľom v 2. a 3. rade ochranu v

zmysle SR...“

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ústavnému súdu navrhla, aby takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky Mgr. L. G. na súdnu ochranu a inú právnu ochranu

podľa SR a na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 16

Co 22/2011 zo dňa 21. 03. 2011 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľov mal. K. G., nar... a mal. K. G., nar... garantované čl.

41 ods. 1 porušené bolo.

3. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. zo

dňa 21. 03. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške

261,82 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej

zástupkyne vedený v TATRABANKA a. s...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky v prvom rade na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 21. marca

2011

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti

( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m.

m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“

prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa

prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,

keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II.

ÚS 13/01, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv a

slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či

závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym

dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. , , I. ÚS

74/05, ). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozsudok krajského

súdu.

Jadro sťažnostných námietok v tomto smere predstavujú úvahy sťažovateľky o tom,

že krajský súd rozhodol podľa nej arbitrárne, keď neprihliadol pri určení výšky výživného

nielen na všetky potreby maloletých detí, ktoré požadovala sťažovateľka, ale tiež

nezohľadnil ani iné náklady spojené s bývaním, ktoré musí hradiť sťažovateľka, ako aj

nezobral do úvahy reálny príjem otca detí, ktorý nemá iné životné náklady. V tomto smere

poukazuje na nedostatočne zistený skutkový stav veci zo strany okresného súdu.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej príloh zistil, že postup krajského súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľov nemožno považovať ani za

zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a ani za taký, ktorým by bol popretý účel a význam

tých ustanovení o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktoré boli právnym základom

rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu.

Podľa § 62 ods. 2 zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí

podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov... a súčasne podľa § 62 ods. 3

tohto zákona každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je

povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy

životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa

osobitného zákona [ ) a o životnom minime

a o zmene a doplnení niektorých ].

Rozhodnutie krajského súdu je síce pomerne stručné a krajský súd naozaj nedal

sťažovateľke odpoveď na všetky jej argumenty prednesené v jej odvolaní, ale určenú výšku

výživného pre maloleté deti považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľnú. Samotná

skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje a domnieva

sa, že by všeobecné súdy mali určiť vyššiu sumu výživného, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m.

).

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu a s

ohľadom na dôvody, ktoré sťažovatelia uviedli v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil

taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení zákona o rodine, ktoré by mohli vyvolať účinky

nezlučiteľné so základným právom na súdnu ochranu podľa a právom

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že krajský súd nerozhodol

v súlade s očakávaním sťažovateľky v prvom rade, ešte neznamená, že došlo k porušeniu

zásad spravodlivého procesu.

Súčasne z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že predmetom tohto konania nebolo

výživné na rozvedenú manželku (ktoré je upravené v § 72 zákona o rodine), ale výživné na

maloleté deti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti v tomto smere nezistil porušenie označených práv sťažovateľky

rozsudkom krajského súdu, ktorého reálnosť by mohol preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie (napr. , , ), a preto bola sťažnosť

v tejto časti odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

2. Zvyšnú časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia v druhom rade a treťom rade namietajú

porušenie svojich základných práv podľa , ústavný súd odmietol pre

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa .

Podľa manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.

Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom na

rozhodnutie (petitom), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu

svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom (,

).

Namietané porušenie základného práva podľa v sťažnosti však

nie je vecne vôbec odôvodnené (návrh podľa musí

obsahovať odôvodnenie), a sťažovateľka len v tejto súvislosti uviedla, že „jej deti majú

právo na zachovanie rovnakej životnej úrovne“ a že „súdy neposkytli sťažovateľom v 2. a 3.

rade ochranu v zmysle “.

Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných

náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľky k namietanému porušeniu čl. 41 ods. 1

, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút

povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,

z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (m. m. , ,

).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta

vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať

advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom (obdobne ).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov

odmietol ich sťažnosť v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde) pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011