Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 98/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť V. L., zastúpenej advokátom JUDr. Rastislavom Lenartom,

Pollova 32, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , na právnu pomoc a

rovnosť podľa a 3 a na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom

podľa postupom a rozsudkom Krajského súdu v

Košiciach z 30. augusta 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. novembra 2013 doručená sťažnosť V. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 30. augusta 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP

54/2013 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že maloletá M. L. (ďalej len „maloletá“) bola rozsudkom

Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 4. decembra

2012 zverená do osobnej starostlivosti matky a súčasne bol upravený aj jej styk s otcom.

Sťažovateľka ako zákonná zástupkyňa maloletej v tomto konaní podala proti tomuto

rozsudku odvolanie. Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti jeho rozhodnutia

o výživnom, o výške dlhu na výživnom a mieste stretávania sa maloletej s otcom potvrdil

a tiež v časti, v ktorej rozhodol o úprave styku maloletej s otcom, zmenil.

Sťažovateľka tvrdí, že namietaným rozsudkom krajského súdu došlo k obmedzeniu

jej práv „na jej osobnú starostlivosť o dieťa a jej právo na trávenie voľného času s

dieťaťom podľa potrieb dieťaťa“, najmä nesúhlasí s rozhodnutím o úprave styku maloletej s

otcom, ktorá je podľa nej v neprospech dieťaťa. Krajský súd nenariadil pojednávanie, čím

jej nedal možnosť, aby sa mohla vyjadriť k veci.

V sťažnosti sťažovateľka ďalej podrobne opisuje skutkový a právny stav, ktorý

vyplýva z priebehu konania a rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, a žiada vydať

nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených jej základných práv

zakotvených v , a 3 a .

Súčasne žiada, aby ústavný súd zrušil namietaný rozsudok krajského súdu, priznal jej

finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania. Okrem toho podľa § 52 ods. 2 Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) žiada o odklad vykonateľnosti tohto rozsudku.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis , ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a 3 a označeným postupom a namietaným

rozsudkom krajského súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola

odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby () alebo ak by v prípade opravných

konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho,

aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym

rozhodnutím.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach starostlivosti

o maloletých patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti

( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. ).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej príloh zistil, že postup krajského súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať ani

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a ani za taký, ktorým by bol popretý účel

a význam tých ustanovení o rodine a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktoré boli právnym

základom rozhodnutia krajského súdu.

Krajský súd v úvode odôvodnenia (strana 2 až 5) svojho rozhodnutia najprv

podrobne opísal skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré viedli okresný súd

k zvereniu maloletej do osobnej starostlivosti sťažovateľky, k rozhodnutiu o výživnom

a k úprave styku maloletej s otcom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasila. Ďalej na strane 5

a strane 6 uviedol krajský súd aj odvolacie námietky sťažovateľky k výroku, ktorým

okresný súd upravil styk otca s maloletou, a potom jasným a zrozumiteľným spôsobom

opierajúc sa najmä o ustanovenia § 25 ods. 2 a § 36 ods. 1 zákona o rodine konštatoval, pre

aké dôvody zmenil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti týkajúcej sa úpravy styku

maloletej s otcom, pričom krajský súd sa stotožnil aj s niektorými odvolacími námietkami

sťažovateľky. Bez toho, aby ústavný súd podrobne citoval z rozhodnutia krajského súdu

(strana 8 až strana 10), konštatuje, že namietané rozhodnutie krajského súdu nie je

neodôvodnené a arbitrárne, teda je ústavne akceptovateľné.

Samotná skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (m. m. ). Inak povedané, to, že krajský súd nerozhodol

v súlade s očakávaním sťažovateľky, ešte neznamená, že došlo k porušeniu zásad

spravodlivého súdneho konania, a tým aj k porušeniu označeného základného práva

sťažovateľky podľa .

Zo sťažnosti sťažovateľky nevyplýva, že by jej v tomto konaní bola odmietnutá

možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ktorým v danom

prípade bol krajský súd. Krajský súd postupoval a rozhodol v zmysle a zákonov

upravujúcich výkon rodičovských práv a povinností, keď jeho závery zodpovedajú

príslušným ustanoveniam a zákona o rodine, a možno

vysloviť, že sledujú záujem maloletého dieťaťa, hoci to sťažovateľka vidí inak.

Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti tiež

namietala porušenie svojho základného práva podľa (byť prítomná na

pojednávaní a vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom) v súvislosti s tým, že krajský súd

nenariadil pojednávanie a nedal jej možnosť, aby sa mohla vyjadriť k veci.

Vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu (prerokovanie veci

prvostupňovým súdom na verejnom ústnom pojednávaní za prítomnosti sťažovateľky, jej

vypočutie a možnosť vyjadriť sa k veci aj prostredníctvom odvolania) a tiež na to,

že krajský súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania, pretože mu to umožňovali

ustanovenia , a to v spojení s ,

ústavný súd konštatoval, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tomto smere nezistil

porušenie označeného základného práva sťažovateľky podľa postupom

a namietaným rozsudkom krajského súdu, ktorého reálnosť by mohol preskúmať po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru v tejto

súvislosti tiež vyplýva, že účastníkovi súdneho konania sa umožňuje právo na spravodlivé

a verejné vypočutie, čo značí, že spravidla musí mať právo prezentovať svoje tvrdenia

v ústnej forme pred súdom na pojednávaní, ktoré sa koná verejne. To neznamená, že ústne

pojednávanie sa musí uskutočniť vo všetkých štádiách súdneho konania, resp. že sa vždy

musí nariaďovať pojednávanie vo veci účastníka súdneho konania (napr. Fredin c. Švédsko,

Séria A, č. 238-A, s. 10-11, § 21-22).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Ústavný súd k ďalšej časti sťažnosti poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je viazaný návrhom na rozhodnutie (petitom), čo osobitne platí

v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú

zastúpené advokátom (, ).

Keďže namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 2 a 3

v sťažnosti však nie je vecne vôbec odôvodnené (návrh podľa zákona

o ústavnom súde musí obsahovať riadne odôvodnenie), ústavný súd sa touto časťou

sťažnosti nezaoberal a so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky jej

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný súd k tomu uvádza, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných

náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľky k namietanému porušeniu týchto práv, nie

je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej

jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí podaní účastníkov konania (m. m. , ,

).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými

začína konanie pred ústavným súdom (obdobne ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími námietkami sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2014