Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 98/2014
PDF · 152.29 KB
No categories available
III. ÚS 98/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť V. L., zastúpenej advokátom JUDr. Rastislavom Lenartom,
Pollova 32, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na právnu pomoc a
rovnosť podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach z 30. augusta 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 54/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. novembra 2013 doručená sťažnosť V. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 30. augusta 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP
54/2013 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že maloletá M. L. (ďalej len „maloletá“) bola rozsudkom
Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 P 242/2011 zo 4. decembra
2012 zverená do osobnej starostlivosti matky a súčasne bol upravený aj jej styk s otcom.
Sťažovateľka ako zákonná zástupkyňa maloletej v tomto konaní podala proti tomuto
rozsudku odvolanie. Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti jeho rozhodnutia
o výživnom, o výške dlhu na výživnom a mieste stretávania sa maloletej s otcom potvrdil
a tiež v časti, v ktorej rozhodol o úprave styku maloletej s otcom, zmenil.
Sťažovateľka tvrdí, že namietaným rozsudkom krajského súdu došlo k obmedzeniu
jej práv „na jej osobnú starostlivosť o dieťa a jej právo na trávenie voľného času s
dieťaťom podľa potrieb dieťaťa“, najmä nesúhlasí s rozhodnutím o úprave styku maloletej s
otcom, ktorá je podľa nej v neprospech dieťaťa. Krajský súd nenariadil pojednávanie, čím
jej nedal možnosť, aby sa mohla vyjadriť k veci.
V sťažnosti sťažovateľka ďalej podrobne opisuje skutkový a právny stav, ktorý
vyplýva z priebehu konania a rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, a žiada vydať
nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených jej základných práv
zakotvených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
Súčasne žiada, aby ústavný súd zrušil namietaný rozsudok krajského súdu, priznal jej
finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania. Okrem toho podľa § 52 ods. 2 Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) žiada o odklad vykonateľnosti tohto rozsudku.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis III. ÚS 304/07, III. ÚS 338/2012).
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy označeným postupom a namietaným
rozsudkom krajského súdu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola
odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,
predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo ak by v prípade opravných
konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho,
aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym
rozhodnutím.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach starostlivosti
o maloletých patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či
mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(m. m. II. ÚS 134/09).
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej príloh zistil, že postup krajského súdu pri
odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať ani
za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a ani za taký, ktorým by bol popretý účel
a význam tých ustanovení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktoré boli právnym
základom rozhodnutia krajského súdu.
Krajský súd v úvode odôvodnenia (strana 2 až 5) svojho rozhodnutia najprv
podrobne opísal skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré viedli okresný súd
k zvereniu maloletej do osobnej starostlivosti sťažovateľky, k rozhodnutiu o výživnom
a k úprave styku maloletej s otcom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasila. Ďalej na strane 5
a strane 6 uviedol krajský súd aj odvolacie námietky sťažovateľky k výroku, ktorým
okresný súd upravil styk otca s maloletou, a potom jasným a zrozumiteľným spôsobom
opierajúc sa najmä o ustanovenia § 25 ods. 2 a § 36 ods. 1 zákona o rodine konštatoval, pre
aké dôvody zmenil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti týkajúcej sa úpravy styku
maloletej s otcom, pričom krajský súd sa stotožnil aj s niektorými odvolacími námietkami
sťažovateľky. Bez toho, aby ústavný súd podrobne citoval z rozhodnutia krajského súdu
(strana 8 až strana 10), konštatuje, že namietané rozhodnutie krajského súdu nie je
neodôvodnené a arbitrárne, teda je ústavne akceptovateľné.
Samotná skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným (m. m. I. ÚS 417/08). Inak povedané, to, že krajský súd nerozhodol
v súlade s očakávaním sťažovateľky, ešte neznamená, že došlo k porušeniu zásad
spravodlivého súdneho konania, a tým aj k porušeniu označeného základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Zo sťažnosti sťažovateľky nevyplýva, že by jej v tomto konaní bola odmietnutá
možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ktorým v danom
prípade bol krajský súd. Krajský súd postupoval a rozhodol v zmysle ústavy a zákonov
upravujúcich výkon rodičovských práv a povinností, keď jeho závery zodpovedajú
príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku a zákona o rodine, a možno
vysloviť, že sledujú záujem maloletého dieťaťa, hoci to sťažovateľka vidí inak.
Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti tiež
namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (byť prítomná na
pojednávaní a vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom) v súvislosti s tým, že krajský súd
nenariadil pojednávanie a nedal jej možnosť, aby sa mohla vyjadriť k veci.
Vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu (prerokovanie veci
prvostupňovým súdom na verejnom ústnom pojednávaní za prítomnosti sťažovateľky, jej
vypočutie a možnosť vyjadriť sa k veci aj prostredníctvom odvolania) a tiež na to,
že krajský súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania, pretože mu to umožňovali
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, a to § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3,
ústavný súd konštatoval, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tomto smere nezistil
porušenie označeného základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
a namietaným rozsudkom krajského súdu, ktorého reálnosť by mohol preskúmať po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru v tejto
súvislosti tiež vyplýva, že účastníkovi súdneho konania sa umožňuje právo na spravodlivé
a verejné vypočutie, čo značí, že spravidla musí mať právo prezentovať svoje tvrdenia
v ústnej forme pred súdom na pojednávaní, ktoré sa koná verejne. To neznamená, že ústne
pojednávanie sa musí uskutočniť vo všetkých štádiách súdneho konania, resp. že sa vždy
musí nariaďovať pojednávanie vo veci účastníka súdneho konania (napr. Fredin c. Švédsko,
Séria A, č. 238-A, s. 10-11, § 21-22).
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd k ďalšej časti sťažnosti poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde je viazaný návrhom na rozhodnutie (petitom), čo osobitne platí
v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú
zastúpené advokátom (III. ÚS 334/09, III. ÚS 305/2010).
Keďže namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 2 a 3
ústavy v sťažnosti však nie je vecne vôbec odôvodnené (návrh podľa § 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde musí obsahovať riadne odôvodnenie), ústavný súd sa touto časťou
sťažnosti nezaoberal a so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky jej
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
Ústavný súd k tomu uvádza, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných
náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľky k namietanému porušeniu týchto práv, nie
je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej
jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných
náležitostí podaní účastníkov konania (m. m. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými
začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími námietkami sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2014