Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 338/2012
PDF · 182.01 KB
No categories available
III. ÚS 338/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť V. P., S., zastúpeného advokátkou JUDr. M. G., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 11 CoP 412/2011 z 2. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 6. júla 2012
doručená sťažnosť V. P. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len ,,krajský súd“) sp. zn. 11 Cop 412/2011 z 2. mája 2012 (ďalej aj ,,uznesenie krajského
súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«V právnej veci starostlivosti súdu o mal. J. P. nar..., dieťa rodičov: S. T... a V. P... o
zmenu zverenia a úpravu styku v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod č. k. 11
P/489/2009 súd uznesením zo dňa 1. 3. 2010 nariadil znalecké dokazovanie znalcom z
odboru psychológia... a vykonaním znaleckého úkonu súd poveril znalca PhDr. Ľ. J., CSc.
Zároveň cit. uznesením mi súd uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckej
odmeny vo výške 200,- Eur...
Znalec dňa 1. 6. 2010 doručil súdu „súdnoznalecký psychologický posudok 8/2010“
zo dňa 31. 5. 2010 spolu s vyúčtovaním, v ktorom si znalec za predložený znalecký posudok
účtoval odmenu“» (v celkovej sume 460,68 €, pozn.).
Sťažovateľ s vyúčtovaním znalca nesúhlasil, «nakoľko znalcom predložené
vyúčtovanie je... v rozpore s vyhláškou MS SR č. 491/2004 Z. z. o odmenách, náhradách
výdavkov a náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov ako aj v
rozpore so zákonom č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch...
„... Znalec si vyúčtoval paušálnu odmenu podľa § 5 písm. b) cit. vyhl. prevzatie a
prvotné oboznámenie sa so spisom 19,92 €, zároveň si vyúčtoval hodinovú odmenu za
štúdium a výpis zo spisového materiálu v počte 4 hodín á 3,28 € v celkovej sume 53,12 €.
Nepostupoval však správne, štúdium spisu je úkon zahrnutý v paušálnej odmene podľa § 5
písm. b) cit. vyhl., a nemôže byť duplicitne účtovaný aj ako hodinová odmena. Hodinová
odmena za štúdium a výpis spisového materiálu s poukazom na cit. ustanovenia § 3 ods. 2 a
§ 5 cit. vyhl. znalcovi nepatrí. Naviac tento úkon nie je úkonom znaleckej činnosti, a preto
nemôže byť odmeňovaný hodinovou odmenou. Ostatné náklady za prípravné a
administratívne práce sú zahrnuté už v odmene za znaleckú činnosť (§ 2 cit. vyhl.),
Rovnako znalcovi nepatrí hodinová odmena za koncipovanie a napísanie posudku v
pocte 6 hod. á 13,28 v celkovej sume 79,68 €, keďže tento úkon tiež nie je úkonom znaleckej
činnosti, ide o administratívnu prácu, ktorá je v zmysle § 2 cit. vyhl. už zahrnutá v odmene
za znaleckú činnosť...
Znalcovi nepatria ani hotové výdavky za vyhotovenie znaleckého posudku, ktoré si
vyúčtoval podľa § 14 písm. a) cit. vyhl. v sume 10,60 € a za 13 strán čiernobieleho textu
podľa § 14 písm b) cit. vyhl. v sume 5,20 €. Uvedené mu nepatrí vzhľadom na ust. § 14 ods.
1 posledná veta cit. vyhl., že paušalizovaná výška hotových výdavkov neplatí v prípade
znalca ustanoveného súdom, tak ako je tomu v tomto prípade.“
Dňa 19. 10. 2011 Okresný súd Pezinok doručil môjmu právnemu zástupcovi
uznesenie s dátumom zo dňa 10. 11. 2011 (!?!) dátum uvedený v písomnom vyhotovení
uznesenia je evidentne nesprávny), č. k. 11 P/489/2009-78, ktorým súd priznáva znalcovi
PhDr. Ľ. J., CSc... odmenu vo výške 460,68 Eur.
Okresný súd Pezinok svoje rozhodnutie o priznaní znalcovej odmeny odôvodnil len
citovaním znalečného uplatneného znalcom dňa 31. 5. 2010 a strohým konštatovaním, že
znalcom účtovaná odmena je v súlade so zákonom č. 382/2004 Z. z. o znalcoch,
tlmočníkoch a prekladateľoch a vyhláškou MS SR č. 491/2004 Z. z... (ďalej len vyhláška č.
491/2004 Z. z. a zákon č. 382/2004 Z. z., pozn.).
Súd prvého stupňa moje konkrétne námietky k vyúčtovaniu odmeny znalca
obsiahnuté vo vyjadrení zo dňa 25. 6. 2010 nepreskúmal vôbec, keďže v rozhodnutí nedal
na ne žiadnu odpoveď, naviac neuviedol ani podľa akej relevantnej právnej normy znalcovi
patria jednotlivé položky, ktoré si znalec vyúčtoval.
Dňa 2. 11. 2011 som proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok s dátumom zo dňa 10.
11. 2011, č. k. 11 P/489/2009-78 podal odvolanie, v ktorom som uviedol, že s napadnutým
uznesením súdu prvého stupňa nesúhlasím, v konaní o odmene znalca došlo k vade konania,
nakoľko súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 221 ods. 1 písm. h)
O. s. p.) a rozhodol o odmene znalca v rozpore so zákonom (§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.).
Naviac som namietal, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, nakoľko z
odôvodnenia nie je zrejmé, akými úvahami sa súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov
riadil a ako vec právne posúdil (§ 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. )...
Dňa 23. 5. 2012 môjmu právnemu zástupcovi bolo doručené uznesenie Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 2. 5. 2012, č. k. 11 CoP 412/2011-95, ktorým uznesenie súdu
prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil, tým že z obsahu môjho
odvolania sa mu javí, že dôvodom môjho odvolania je nespokojnosť s obsahom znaleckého
posudku, zisteniami znalca, jeho závermi a konštatovaniami. Ďalej uviedol, že prezentovaná
moja nespokojnosť s obsahom znaleckého posudku, však podľa názoru odvolacieho súdu
nemôže byť dôvodom pre krátenie odmeny znalcovi, ktorý znalecký posudok vypracoval
podľa pokynov súdu, vysporiadal sa s položenými otázkami, a svoj záver náležité odôvodnil
Ďalej odvolací súd si vybral len jeden konkrétny môj argument, ktorý sa týkal vyúčtovania
hotových výdavkov za vyhotovenie znaleckého posudku, a na ktorý dal odpoveď, prečo
znalcovi patrí náhrada za hotové výdavky, ktoré si znalec účtoval podľa § 14 ods. 3 písm. a)
vyhl. č. 491/2004 Z. z. v sume 10,60 € a za 13 strán čiernobieleho textu podľa § 14 ods. 3
písm. b) cit. vyhl. v sume 5,20 €. Avšak na moje argumenty, ktoré som uviedol - konkrétne
proti vyúčtovaniu odmeny znalca za položky:
- štúdium a výpis zo spisu 4 hod. á 13,28 €... 53,12 €
- koncipovanie a napísanie posudku 6 hod. á 13,28 €...79,68€
mi ani odvolací súd nedal žiadnu odpoveď a tiež ani z rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva podľa akej relevantnej právnej normy rozhodol...
Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. 5. 2012 č. k. 11 CoP 412/2011-95
došlo k porušeniu môjho základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6
ods. 1 dohovoru, nakoľko uznesenie neobsahuje právne posúdenie veci, nedáva žiadnu
odpoveď na podstatné právne otázky a námietky spochybňujúce namietanú výšku odmeny
znalca, a tiež závery v ňom obsiahnuté sú svojvoľné a zjavne neodôvodnené...».
V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho
základné právo „domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. 5. 2012 č. k. 11 CoP
412/2011-97“ porušené boli. Ďalej žiada, aby ústavný súd toto uznesenie krajského súdu
zrušil, vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu právo na náhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti
namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie
konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom
zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto má predpísané
náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, nie je neprípustná a na jej
prerokovanie má právomoc. Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či sťažnosť nie je
zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
sťažovateľ označil, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS. 140/03, IV. ÚS 166/04,
IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, I. ÚS 313/2010).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ochrana ústavou, prípadne dohovorom
garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,
ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy; napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozhodnutím súdu, sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej
interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Podstatné námietky sťažovateľa však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného súdu
a sťažnosť možno podľa jej skutočného obsahu (nesúhlas so skutkovými a právnymi
závermi krajského súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalší opravný prostriedok.
Argumentačná pozícia sťažovateľa totiž spočíva prevažne v rovine podústavného práva
(dokonca podzákonného práva – vyhláška č. 491/2004 Z. z.)
Sťažnostné námietky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdené nedostatočné
vysporiadanie sa s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, nedostatky v odôvodnení uznesenia a
absenciu ústavnej konformity predmetného uznesenia.
Ústavný súd zistil, že krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia uviedol:
„Napadnutým uznesením súd prvého stupňa priznal v zmysle vyhl. č. 491/2004 Z. z. v
platnom znení PhDr. Ľ. J., CSc..., odmenu za podaný znalecký posudok vo výške 460,68,-
eura, keď znalec znalecký posudok vypracoval podľa požiadaviek súdu a znalečné vyúčtoval
v správnej výške.“
V odôvodnení rozhodnutia na strane 2 až 5 uviedol odvolacie námietky sťažovateľa,
vyjadrenie znalca k jeho odvolacím námietkam, ktorý v zásade uviedol, že trvá na všetkých
položkách vyúčtovania znalečného, ktoré zodpovedajú pracovnému času strávenému
vypracovaním posudku, pričom sa vyjadril k uplatneným účtovaným položkám.
Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné.
V odôvodnení uviedol: „Z obsahu odvolania otca sa javí, že dôvodom jeho odvolania je
nespokojnosť s obsahom znaleckého posudku, zisteniami znalca, jeho závermi a
konštatovaniami. Prezentovaná nespokojnosť otca s obsahom znaleckého posudku, však
podľa názoru odvolacieho súdu nemôže byť dôvodom pre krátenie odmeny znalcovi, ktorý
znalecký posudok vypracoval podľa pokynov súdu, vysporiadal sa s položenými otázkami, a
svoj záver náležité odôvodnil.
Námietku otca týkajúcu sa okolnosti, že znalcovi nepatrí náhrada hotových výdavkov
za vyhotovenie znaleckého posudku, ktoré si vyúčtoval podľa § 14 ods. 3 písm. a) Vyhlášky
MS SR 491/2004 Z. z., v sume 10,60 € a za 13 strán čiernobieleho textu podľa § 14 písm. b)
citovanej vyhlášky v sume 5,20 € s poukazom na to, že na ustanovenie § 14 ods. 1 posledná
veta citovanej vyhlášky, že paušalizovaná výška hotových výdavkov neplatí v prípade znalca
ustanoveného súdom vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú.
V zmysle § 14 ods. 1 vyhlášky, znalec, tlmočník alebo prekladateľ sa môže so
zadávateľom dohodnúť podľa druhu niektorých hotových výdavkov, ktorých vynaloženie sa
predpokladá v súvislosti s poskytovaním činnosti, na ich paušalizovanej výške v súlade s
osobitným predpisom. To neplatí v prípade znalca, tlmočníka alebo prekladateľa
ustanoveného súdom alebo iným orgánom verejnej moci. Hotovými výdavkami pri tom
treba v zmysle § 3 ods. 6 zákon č. 382/2004 Z. z... považovať výdavky účelne a
preukázateľne vynaložené v súvislosti s vykonávaním činnosti, najmä súdne poplatky,
správne poplatky, cestovné výdavky a telekomunikačné výdavky, paušálne ustanovené
náhrady, výdavky za kopírovacie a tlačiarenské služby, výdavky spojené s činnosťou
konzultanta a výdavky za odborné podklady, preklady, odpisy alebo výpisy z verejných
registrov. § 14 ods. 1 Vyhlášky sa týka znalca, ktorý nie je ustanovený súdom. V danom
prípade znalec ustanovený súdom bol, preto sa ustanovenie § 14 ods. 1 na vyúčtovanie jeho
odmeny nevzťahuje. Ustanovenie § 14 ods. 1 sa vzťahuje na predpokladané náklady, teda
na tie, ktoré v skutočnosti ešte nevznikli. Ustanovenie § 14 ods. 3 Vyhlášky, v zmysle ktorej
si znalec vyúčtoval náhradu za hotové výdavky sa týka skutočne vynaložených výdavkov a
obmedzenie podľa § 14 ods. 1 veta druhá sa na odsek 3 nevzťahuje.
Pokiaľ sa však súd prvého stupňa stotožnil s obsahom znaleckého posudku a nezistil
ani dôvod pre krátenie odmeny v zmysle príslušných ustanovení o priznaní odmeny
znalcovi, správne rozhodol, keď odmenu znalcovi priznal.
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne, preto odvolací uznesenie
súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, pričom podľa ods. 2 citovaného
ustanovenia poukazuje na správne právne závery súdu prvého stupňa.“
Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia a tiež po preskúmaní predložených príloh
vo vzťahu k námietkam sťažovateľa a jeho nesúhlasu s vyúčtovaním odmeny znalcom
podľa vyhlášky č. 491/2004 Z. z., ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu
o priznaní odmeny znalcovi, ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu nie je
arbitrárne a ani svojvoľné, hoci mu krajský súd nedal konkrétne odpovede na všetky jeho
argumenty uvedené v odvolaní. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia
krajského súdu podľa názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre
ktoré potvrdil uznesenie okresného súdu.
Ústavnému súdu, ktorý nie je skutkovým súdom, nemôže prislúchať skúmanie
obsahu vyúčtovania odmeny znalcom, ani to, či si vyúčtoval jednotlivé úkony správne.
Z uznesenia krajského súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič,
čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany
ústavného súdu. Uznesenie krajského súdu je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej
a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky
na odôvodnenie (skutkové a právne) uznesenia. Inak povedané, v sťažnosti absentuje
ústavno-právny rozmer.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím
vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).
V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným uznesením
krajského súdu ústavný súd tiež konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,
že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania (obdobne napr.
II. ÚS 71/07 a I. ÚS 313/2010).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2012