Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 304/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. novembra 2007

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., R., dlhodobo bytom Česká republika, zastúpenej

advokátkou JUDr. M. Š., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 17. mája 2007

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta

2007 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. mája 2007.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „je starou matkou maloletého dieťaťa K. Š.,

ktoré sa narodilo z družobného vzťahu E. K. (matky maloletej) a P. Š. (otca maloletej)...

Sťažovateľka (matka matky maloletej) po úmrtí svojej dcéry podala dňa 13. júla 2006

návrh na úpravu jej styku s maloletým dieťaťom a návrh na vydanie predbežného opatrenia

o úprave styku. Konanie vo veci bolo vedené pred Okresným súdom Prešov (ďalej len

„okresný súd") pod sp. zn. ...

Okresný súd vo veci vydal dňa 14. augusta 2006 uznesenie o predbežnom opatrení,

ktorým upravil styk sťažovateľky s dieťaťom. Toto predbežné opatrenie sa stalo

vykonateľným 21. augusta 2006 a právoplatným 6. septembra 2006.

Následne vo veci samej bolo nariadené pojednávanie na deň 19. februára 2007.

Podaním zo dňa 29. januára 2007 sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne

ospravedlnila svoju neúčasť na tomto pojednávaní...

Okresný súd napriek tomuto(...) dňa 19. februára 2007 uznesením nariadil

dokazovanie v neprítomností sťažovateľky a pojednával aj bez jej prítomnosti a bez

prítomnosti jej právnej zástupkyne. Okresný súd pokračoval v pojednávaní, oboznámil

prítomného odporcu - otca maloletej a kolízneho opatrovníka s návrhom a listinnými

dôkazmi, vypočul odporcu a protokoloval prednesené stanovisko kolízneho opatrovníka.

Následne vo veci vyhlásil na tomto pojednávaní rozsudok, ktorým návrh sťažovateľky

zamietol...

Sťažovateľka proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie...

Odvolacie konanie bolo vedené pred Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský

súd") pod sp. zn. a vo veci bolo nariadené jedno pojednávanie dňa 17. mája

2007, na ktorom krajský súd aj rozhodol. Krajský súd rozsudkom č. k.

zo 17. mája 2007 potvrdil rozsudok okresného súdu.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že okresný súd úplne zistil

skutkový stav veci a správne ho posúdil. Sťažovateľkou namietané vady konania pred

okresným súdom podľa považoval

za nedôvodné a mal za to, že jej postupom okresného súdu nebolo odňaté právo konať pred

súdom...

Podľa sťažovateľky došlo k porušeniu jej základných práv z dôvodu arbitrárnosti

rozhodnutia krajského súdu, ktoré spočíva v nasledovnom:

1) Krajský súd nesprávne posúdil danosť vád konania pred okresným súdom, ktoré

sami o sebe vzhľadom na ich závažnosť, boli dostačujúcim dôvodom na zrušenie rozsudku

okresného súdu. Takouto podstatnou vadou konania bolo odňatie práva sťažovateľky konať

pred súdom.

Táto vada spočívala v tom, že sťažovateľka v konaní nebola ako účastníčka vypočutá,

čím bola porušená zásada ústnosti konania pred súdom. Nemala možnosť vyjadriť sa

k výpovedi a prednesom ostatných účastníkov. Dôsledkom tohto postupu okresného súdu

potom okresný súd rozhodol vo veci jednostranne, len na základe stanovísk ostatných

účastníkov, čo krajský súd akceptoval.

Ďalej v tom, že pri „prvom" pojednávaní pred okresným súdom došlo v dôsledku

vykonania pojednávania bez účasti sťažovateľky k znemožneniu práva vzniesť voči

zákonnému sudcovi námietky a teda pojednávaním a rozhodnutím veci na tomto

pojednávaní jej bola vôbec odňatá možnosť využiť toto jej procesné právo dané jej

ustanovením a vzniesť námietky.

Ďalšou podstatnou procesnou vadou v konaní okresného súdu, na ktorú krajský súd

nijak neprihliadol, bola absencia poučenia účastníkov konania podľa ust. § 114 ods. 2

(čo je zrejmé zo zápisnice z pojednávania) o tom, že

účastníci majú povinnosť označiť alebo predložiť dôkazy najneskôr do vyhlásenia

rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy označené a predložené neskôr sa neprihliada.

Toto poučenie je podľa ust. zo zákona

nevyhnutnou náležitosťou občianskoprávneho konania a musí byť dané účastníkom pred

ukončením dokazovania vo veci.

Na uvedené nadväzujú posledné vady konania, na ktoré krajský súd neprihliadal,

spočívajúce v tom, že okresný súd nielenže nedal poučenie účastníkom konania, ale ani

neukončil dokazovanie uznesením v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku, a ani sa žiadnym spôsobom nevysporiadal podľa ust. § 120 ods. 1 druhá veta

(čo je zrejmé zo zápisnice z pojednávania a aj z rozsudku

súdu prvého stupňa) s tým, ktoré z dôkazov, označených sťažovateľkou ešte v návrhu na

začatie konania vykoná a ktoré nie a prečo.

2) Napriek tomu, že skutkový stav veci bol v konaní pred okresným súdom zistený

neúplné krajský súd tento posúdil ako úplný. V danom prípade neúplné zistenie skutkového

stavu veci dosahuje rozmery, ktoré už svedčia o arbitrárnosti namietaného konania a tým

porušeniu základných práv sťažovateľky. Podstatnou je skutočnosť, že sťažovateľka ako

účastníčka vôbec nebola v konaní vypočutá (kým odporca áno)...

Arbitrárnosť rozsudku krajského súdu spočíva aj v tom, že sa stotožnil so

správnosťou právneho posúdenia veci okresným súdom, hoci na základe vyššie uvedených

procesných nedostatkov konania, na ktoré poukazuje sťažovateľka v bodoch 1) a 2) okresný

súd nemohol dospieť ani k správnym právnym záverom.

Na základe vyššie uvedených dôvodov sťažovateľka navrhuje Ústavnému súdu SR,

aby jej sťažnosť uznesením prijal na ďalšie konanie a vo veci rozhodol týmto nálezom:

Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v

Prešove, č. k. zo 17. mája 2007 porušené bolo.

Zrušuje sa Rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. zo 17. mája

2007 a Rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. -34 z 19. februára 2007 a vec

sa vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľke na účet jej právnej

zástupkyne trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 6 296,- Sk za

dva úkony právnej pomoci (príprava a prevzatie zastúpenia, sťažnosť, dvakrát režijný

paušál) do troch dní od doručenia nálezu...

II.

Ústavný súd si v súvislosti s prerokovaním sťažnosti vyžiadal súdny spis týkajúci

sa právnej veci sťažovateľky vedenej Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. . Z obsahu sťažnosti vrátane jej príloh a z obsahu predloženého

súdneho spisu zistil ústavný súd nasledovné okolnosti, relevantné pre posúdenie

sťažovateľkinej sťažnosti:

Okresnému súdu bol 13. júla 2006 doručený návrh sťažovateľky na začatie konania

na úpravu jej styku s maloletým dieťaťom. Jeho súčasťou bol návrh na vydanie predbežného

opatrenia, o ktorom okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. zo 14. augusta

2006 tak, že upravil styk sťažovateľky s maloletou vnučkou a v prevyšujúcej časti jej návrh

zamietol.

Dňa 17. júla 2006 okresný súd ustanovil kolízneho opatrovníka (Úrad práce

sociálnych vecí a rodiny Prešov), ktorého požiadal o podanie správy o pomeroch maloletého

dieťaťa a zaslal návrh sťažovateľky na vyjadrenie otcovi dieťaťa. Ich vyjadrenia boli

doručené okresnému súdu 20. júla 2006, resp. 1. augusta 2006.

Okresný súd 19. januára 2007 určil termín pojednávania na 19. február 2007.

Dňa 1. februára 2007 právna zástupkyňa sťažovateľky požiadala o odročenie

pojednávania z dôvodu, že „v súčasnosti žije a pracuje v P. Predbežným opatrením

Okresného súdu v Prešove jej bolo priznané právo stretávať sa s vnučkou K. vždy prvú

sobotu v mesiaci.

Vzhľadom na vyššie uvedené, z dôvodu účelnosti a hospodárnosti veci, si dovoľuje

stará matka požiadať súd, aby pojednávanie v oboch veciach vytýčil tak, že nebude z jej

strany nutné vynakladať nemalé finančné prostriedky na cestu z P. a späť(...) Najbližší

termín stretnutia s K. bude v sobotu, 3. marca 2007...“.

Dňa 19. februára 2007 okresný súd nariadil dokazovanie v neprítomnosti

sťažovateľky a jej právnej zástupkyne, ktorej bolo doručené predvolanie na pojednávanie

30. januára 2007.

Na pojednávaní vypočul otca maloletej a kolízneho opatrovníka a vyhlásil rozsudok,

ktorým zamietol návrh sťažovateľky na úpravu styku s maloletým dieťaťom.

Okresný súd v rozsudku uvádza:

„Navrhovateľka stará matka svojim návrhom zo dňa 13. 7. 2006 žiadala, aby súd

upravil jej styk s maloletou vnučkou K. Š. každý prvý víkend v mesiaci, 2. vianočný sviatok,

vo Veľkonočnú nedeľu, počas jarných prázdnin, zimných prázdnin a jeden mesiac počas

letných prázdnin. Návrh odôvodnila tým, že je jej bránené akýmkoľvek spôsobom sa

s dieťaťom kontaktovať a že maloletú vnučku nevidela za obdobie 1 roka, kedy si ju otec

odviedol. Tvrdila, že realizácia styku dieťaťa so starou matkou, zastupujúcu milujúcu

rodinu zo strany matky je pre vývoj dieťaťa viac než dôležitá, nakoľko dieťa začína dorastať

do veku, kedy si začne uvedomovať základné skutočnosti o jednotlivých osobách a funkciách

rodiny.

Otec žiadal návrh ako neodôvodnený zamietnuť, lebo stará matka nemá vhodné

podmienky na to, aby mohla zabezpečiť riadnu starostlivosť svojej vnučke. Žije

v domácnosti s druhom a dospelým synom a všetci traja sú zamestnaní a dieťaťu by chýbal,

keďže dieťa je od svojho narodenia na neho zvyknuté. Upravený styk starej matky

s maloletou vnučkou predbežným opatrením nie je na prospech maloletej, lebo stará matka

nie schopná sa dieťaťu prispôsobiť. Prítomný druh starej matky sa k dieťaťu ani neozve.

Kolízny opatrovník žiadal návrh starej matky o úprave styku zamietnuť, keďže otec

nebráni starej matke sa s dieťaťom za svojej prítomnosti stretnúť...

Podľa ust. , ak je to potrebné v záujme

maloletého dieťaťa, ak to vyžadujú pomery v rodine, súd môže upraviť styk dieťaťa aj

s blízkymi osobami. Vychádzajúc z tohto citovaného zákonného ustanovenia pri

rozhodovaní o úprave styku s blízkymi osobami je potrebné brať v prvom rade ohľad

na záujem maloletého dieťaťa. Je potrebné skúmať, či takáto úprava bude v záujme dieťaťa

a či ide o príbuzného, ku ktorému si dieťa vytvorilo silné citové väzby, čo by v prípade

absencie takéhoto styku s blízkymi osobami mohlo negatívne ovplyvniť ďalší vývoj dieťaťa.

Z vykonaného dokazovania je preukázané, že dieťa od narodenia vyrastalo

v domácnosti so svojimi rodičmi. Starú matku začalo vnímať prostredníctvom svojich

rodičov pri jej návšteve za čas dvoch týždňov. Po smrti svojej matky bolo v spoločnosti

starej matky od 20. 6. do 19. 8. 2005. Od tejto doby celú starostlivosť o maloletú prevzal

otec dieťaťa výlučne sám a vytvára dieťaťu vhodné výchovné prostredie. Maloletá nie je

citovo spätá so starou matkou a nie je preto ani v jej záujme, aby sa takýto vzťah mal

prehlbovať formou upraveného styku.

Nie je dôvod na úpravu styku aj z toho dôvodu, že otec nebráni starej matke sa

s dieťaťom vo svojej domácnosti stretnúť, čoho dôkazom je aj doterajšie stretávanie starej

matky aj v prítomností svojho druha v domácnosti, kde dieťa s otcom žije. Preto súd návrh

ako neodôvodnený zamietol.“

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie právna zástupkyňa sťažovateľky 26. marca

2007 „poukazujúc na dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. a), písm. c) a písm. f) zákona

č. (...) spočívajúcich v tom, že konanie má vadu podľa ,

pretože účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, spočívajúcich

v neúplnom zistení skutkového stavu pre nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných

na zistenie rozhodujúcich skutočností a v nesprávnom právnom posúdení veci...“.

Krajský súd prerokoval odvolanie na pojednávaní konanom 17. mája 2007,

na ktorom sa zúčastnila sťažovateľka i jej právna zástupkyňa, ktoré trvali na podanom

odvolaní v celom rozsahu. Krajský súd podľa zápisnice o pojednávaní „...oboznamuje

rozsudok Okresného súdu Prešov na č. l. 34-35, odvolanie navrhovateľky na č. l. 36-40,

vyjadrenie ÚPSVaR Prešov...“.

Následne sa k veci vyjadrila splnomocnená zástupkyňa sťažovateľky, ktorá

„poukazuje na obsah odvolania, ktoré sa nachádza v súdnom spise. Naviac poukazuje na tú

skutočnosť, že v konaní, ktoré bude nasledovať o zverenie maloletej do starostlivosti starej

matky(...) navrhovala znalecké dokazovanie, ktoré by bolo zamerané na to, či otec maloletej

je osobnostne spôsobilý maloletú vychovávať. Dokonca predošlá sudkyňa dala ja prísľub,

že konania spojí a vo veci nariadi znalecké dokazovanie. Sudkyňa, ktorej bol prípad

pridelený následne takto nekonala. Žiada súd, aby vo veci bolo nariadené znalecké

dokazovanie a aby starej matke bolo umožnené čo naviac sa stretávať...“.

Potom sa k veci vyjadril kolízny opatrovník aj otec maloletej a následne krajský súd

vypočul aj samotnú sťažovateľku, ktorá uviedla: „nie je dôvod sa dopredu ohlasovať otcovi

maloletej v tých prípadoch, keď má styk podľa predbežného opatrenia. Pripúšťa, že otec

maloletej, keď prídu na návštevu za maloletou ich príjme spolu s druhom, urobí im kávu,

avšak poukazuje na tú skutočnosť, že s maloletou nie sú samé, zhodou okolností je tam stále

viacej ľudí zo strany rodiny otca a takýmto spôsobom sa nedá prehlbovať styk medzi ňou

a mal. K. Podľa jej názoru by bolo prospešnejšie z hľadiska prehĺbenia styku, aby sa

s maloletou stretávala osamote...“

V odôvodnení rozsudku č. k. -52 krajský súd uviedol: „...Odvolací súd

v súlade s ustanovením preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré

mu predchádzalo a zistil, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné...

Správne a výstižné sú dôvody, uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré

odvolací súd poukazuje a s nimi sa stotožňuje.

Ani v odvolaní stará matka neuviedla žiadne právne relevantné skutočnosti, ktoré by

viedli k inému rozhodnutiu vo veci.

K jej námietke odňatia práva konať pred súdom, odvolací súd poznamenáva, že tak

stará matka ako aj jej právna zástupkyňa boli riadne predvolané na pojednávanie

dňa 19. 2. 2007. Žiadosť o vynaloženie finančných prostriedkov na cestu na pojednávanie

nie je dôležitý dôvod brániaci prejednaniu veci samej. Navyše je nutné uviesť, že právna

zástupkyňa starej matky ospravedlnila len starú matku z pojednávania a sama sa

na predmetné pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavila.

Zákonná úprava uvedená v § 25 ods. 5 Zákona o rodine, vyjadruje možnosť súdu

upraviť styk dieťaťa aj s blízkymi osobami, ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa,

ak to vyžadujú pomery v rodine. V danom prípade súd prvého stupňa správne zistil a bolo to

potvrdené aj v odvolacom konaní, že otec nebráni starej matke v styku s dieťaťom. Teda

v danom prípade pomery v rodine nevyžadujú, aby došlo k súdnej úprave styku. Navyše

odvolací súd poznamenáva, že takáto úprava styku by bola dôvodná, ak by absencia styku

dieťaťa s osobami, ku ktorým si vytvorilo silné citové väzby, by mohla negatívne ovplyvniť

jeho ďalší vývoj. Uvedená skutočnosť v konaní pred súdom prvého stupňa, ani v konaní

pred odvolacím súdom nebola preukázaná, a preto správne súd prvého stupňa rozhodol, ak

návrh na úpravu styku starej matky s dieťaťom zamietol. Je nutné záverom poznamenať, že

zamietnutím návrhu na úpravu styku starej matky s dieťaťom, nedochádza k zákazu styku

starej matky s maloletým dieťaťom. V záujme zdravého vývoja maloletého dieťaťa je, aby

styk s blízkymi osobami sa realizoval čo najbezprostrednejšie, bez akýchkoľvek úprav, ktoré

nie sú nevyhnutné...“

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej označených základných práv a slobôd došlo

rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. mája 2007, ktorý jej potvrdením

prvostupňového rozsudku okresného súdu odňal možnosť konať pred súdom (k podobným

záverom dospela sťažovateľka aj vo vzťahu k prvostupňovému rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 19. februára 2007, ktorý zamietol jej návrh na úpravu styku

s maloletým dieťaťom.

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti zaoberal otázkou, či obsah napádaného postupu krajského súdu zo 17. mája 2007

opodstatňuje prijatie sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľkou formulovanej

požiadavke na ochranu ústavnosti v rozsahu ňou označených práv podľa a dohovoru,

teda, či účinky výkonu právomoci krajského súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi

vyplývajúcimi zo sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľka vidí porušenie označených práv v tom, že postupom označených súdov

v predmetnom konaní jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa

rozhodol na pojednávaní v jej neprítomnosti, „čím bola porušená zásada ústnosti konania

pred súdom. Nemala možnosť vyjadriť sa k výpovedi a prednesom ostatných účastníkov.

Dôsledkom tohto postupu okresného súdu potom okresný súd rozhodol vo veci

jednostranne, len na základe stanovísk ostatných účastníkov, čo krajský súd akceptoval.

Ďalej v tom, že pri „prvom" pojednávaní pred okresným súdom došlo v dôsledku

vykonania pojednávania bez účasti sťažovateľky k znemožneniu práva vzniesť voči

zákonnému sudcovi námietky a teda pojednávaním a rozhodnutím veci na tomto

pojednávaní jej bola vôbec odňatá možnosť využiť toto jej procesné právo dané jej

ustanovením a vzniesť námietky.

Ďalšou podstatnou procesnou vadou v konaní okresného súdu, na ktorú krajský súd

nijak neprihliadol, bola absencia poučenia účastníkov konania podľa ust. § 114 ods. 2

(čo je zrejmé zo zápisnice z pojednávania) o tom, že

účastníci majú povinnosť označiť alebo predložiť dôkazy najneskôr do vyhlásenia

rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy označené a predložené neskôr sa neprihliada.

Toto poučenie je podľa ust. zo zákona

nevyhnutnou náležitosťou občianskoprávneho konania a musí byť dané účastníkom pred

ukončením dokazovania vo veci.

Na uvedené nadväzujú posledné vady konania, na ktoré krajský súd neprihliadal,

spočívajúce v tom, že okresný súd nielenže nedal poučenie účastníkom konania, ale ani

neukončil dokazovanie uznesením v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku, a ani sa žiadnym spôsobom nevysporiadal podľa ust. § 120 ods. 1 druhá veta

(čo je zrejmé zo zápisnice z pojednávania a aj z rozsudku

súdu prvého stupňa) s tým, ktoré z dôkazov, označených sťažovateľkou ešte v návrhu na

začatie konania vykoná a ktoré nie a prečo...“ .

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach starostlivosti

o maloletých patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebné

uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové

zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní zákonov

vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je

v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí

(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne

, , ).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,

ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými

právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý

im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené

podľa . Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia

základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci,

osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 17. mája 2007 ústavný súd konštatoval, že jeho závery v ňom obsiahnuté nemožno

kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu k sťažovateľkou označeným právam podľa

a dohovoru. Vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu (prerokovanie veci

súdom odvolacím na verejnom ústnom pojednávaní za prítomnosti sťažovateľky, resp. jej

splnomocnenej zástupkyne, výsluch sťažovateľky a ostatných účastníkov, obsah

argumentácie sťažovateľky a jej splnomocnenej zástupkyne i otca dieťaťa prednesenej

v rámci odvolacieho konania) nemožno výklad a interpretáciu ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorú krajský súd v danom prípade zvolil, považovať

za arbitrárnu alebo popierajúcu základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie.

Spravodlivosť konania treba posudzovať z hľadiska konania ako celku, takže

ojedinelé menej významné porušenie procesných podmienok v priebehu konania (najmä ak

následný procesný postup odvolacieho súdu umožnil vo vzťahu k dotknutej strane konania

jeho kompenzáciu) nemusí mať automaticky za následok porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie v zmysle uvedených ustanovení a dohovoru. Jeho obsah a požiadavky

z neho plynúce závisia do značnej miery od konkrétnych okolností súdom prerokúvaného

prípadu. Zo strany súdu vo vzťahu k účastníkom konania vyžadujú poskytnutie

dostatočných procesných garancií ohľadne možnosti uplatniť svoj vplyv na priebeh

a výsledok konania (možnosti „konať pred súdom“), adekvátnych povahe prerokúvanej veci

a zahŕňajúcich predovšetkým náležitú možnosť predkladať alebo navrhovať dôkazy

na podporu vlastných tvrdení relevantných pre rozhodnutie vo veci a spochybniť dôkazy

protistrany.

Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že postupom odvolacieho súdu nebola

sťažovateľke znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré jej dáva (napr. právo

zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy a navrhovať dôkazy). I keď odvolací súd potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým nebolo vyhovené jej návrhu, sťažovateľka (i jej

právna zástupkyňa) mala možnosť vyjadriť sa k veci a aj sa vyjadrila.

Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho

návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces

je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)

skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem za predpokladu, že

skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

O napadnutom rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnení ústavný súd nemôže

prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli udržateľné, prípadné boli svojvoľné tak,

aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku podľa názoru ústavného súdu

vysporiadal s námietkami sťažovateľky uvedenými v podanom odvolaní a svoje závery

oprel o dôkazy vykonané už pred súdom prvého stupňa, napr. vyjadrenie kolízneho

opatrovníka, alebo aj o výpovede sťažovateľky a jej právnej zástupkyne v odvolacom

konaní.

Takisto k jej námietkam, že zo strany súdu prvého stupňa došlo k závažným

procesným pochybeniam, ktorými mohla byť sťažovateľke odňatá možnosť konať pred

súdom v úvodnej fáze konania (nebola poučená o podmienkach konania, resp. nemala

možnosť podať námietku zaujatosti sudcu), ústavný súd uvádza, že túto námietku mohla

kompenzovať využitím jej procesných práv v ďalšom priebehu uvedeného konania

(v odvolaní, resp. pred odvolacím súdom), avšak zo zápisnice z pojednávania na krajskom

súde vyplýva, že tak neurobila.

Navyše ústavný súd je toho názoru, že krajský súd dal jasnú odpoveď aj na námietku

sťažovateľky, ktorá sa týkala jej neúčasti na pojednávaní 19. februára 2007 na okresnom

súde, a bral do úvahy i to, že právna zástupkyňa sa uvedeného pojednávania na okresnom

súde bez ospravedlnenia nezúčastnila.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva,

že účastníkovi súdneho konania sa umožňuje právo na spravodlivé a verejné vypočutie,

čo značí, že spravidla musí mať právo prezentovať svoje tvrdenia v ústnej forme pred

súdom na pojednávaní, ktoré sa koná verejne. To neznamená, že ústne pojednávanie sa musí

uskutočniť vo všetkých štádiách súdneho konania, resp. že sa vždy musí nariaďovať

pojednávanie vo veci účastníka súdneho konania (napr. Fredin c. Švédsko, Séria A,

č. 238-A, s. 10 - 11, § 21 - 22).

Ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu

označených základných práv podľa a dohovoru, pretože výsledkom tohto konania

nebolo také právoplatné rozhodnutie alebo zásah, alebo také opatrenie, ktorým by mohol

výrazným spôsobom zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľky. Preto ústavný

súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2007