Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 424/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., vo

veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm.

a) a základných práv podľa a 2, , 4 a

5 a , práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny

základných práv a slobôd, ako aj porušenie práv svojich detí podľa čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 3

ods. 1, 2 a 3, čl. 5, čl. 9 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 14 ods. 2, čl. 16 ods. 1 a 2, čl.

18 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 27 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, a práva podľa čl. 6

„Dohovoru o výkone práv detí“ rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 5. apríla 2011 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

z 23. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011

doručená sťažnosť Ing. M. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods.

2, , , 2 a 4 a (ďalej

len „ústava“) a svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1, 4 a 5 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), „čl. 6 Dohovoru o výkone práv detí“, ako aj

porušenie práv svojich detí podľa čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 3 ods. 1, 2 a 3, čl. 5, čl. 9 ods. 1 a 2,

čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 14 ods. 2, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 27

ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 5. apríla 2011 a rozsudkom Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23. septembra 2010

a postupom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave v konaní o zrušení

výchovného opatrenia.

Sťažovateľ sa domnieva, že uvedenými rozhodnutiami boli porušené jeho uvedené

práva, pretože «odvolací súd odôvodnil potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa tým, že

výchovné opatrenie je účelné len vtedy ak obaja rodičia spolupracujú, avšak podľa jeho

predpokladov táto spolupráca neexistuje. Podľa názoru súdu, pod spoluprácou pritom

nerozumie iba faktickú účasť na stretnutiach, ale aktívnu spoluprácu s poukazom na svoj

názor, že výchovné opatrenie neplní svoj účel a jeho zrušenie má cieľ priniesť stabilizáciu v

rodine. Súd apeluje, aby si rozpory vysporiadali výhradne medzi sebou a neprenášali ich na

maloleté deti. ...

Súd na rovnakej strane odôvodnenia rozsudku cituje § 37 ods. 6 zák. o rodine

„Výchovné opatrenie súd zruší, ak splnilo svoj účel“. Je celkom zrejmé, a z odôvodnenia

rozsudku táto skutočnosť jasne vyplýva, že výchovné opatrenie nesplnilo svoj účel. Je teda

scestné a základné práva sťažovateľa popierajúce také rozhodnutie, ktoré miesto správneho

použitia ustanovenia § 37 ods. 6 zákona o rodine, ktoré by zabezpečilo právo sťažovateľa

ako rodiča podieľať sa v najširšej možnej primeranej miere na výchove vlastných detí,

negoval v zákone slovo splnilo na slovo nesplnilo. Samotné rozhodnutie súdu pritom nemá

prednosť pred zákonom, preto súdu nič neumožňuje upraviť zákon momentálnym potrebám

a názorom odvolacieho súdu...

Konaním súdu... došlo aj k Rodovej diskriminácii sťažovateľa a Diskriminácii

maloletých detí. Porušenie zákona potvrdilo aj Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny dňa

10. a 15. 6. 2011 č. k. ...

Tvrdenie odvolacieho súdu „...výchovné opatrenie neplní svoj účel, jeho realizácia

nie je v záujme maloletých detí...“, bez akéhokoľvek šetrenia pomerov je dôkazom o konaní

súdu, ktorý tradične na základe zvyklostí minulého režimu zveruje deti matke, pretrháva

citové putá maloletých detí k otcovi, pod zámienkou ochrany súrodeneckých vzťahov

absolútne ignoruje rodičovské vzťahy k otcovi ako aj starým rodičom a snaží sa vytvoriť

štandardnú neplnohodnotnú rodinu, kde otca nahrádza stará matka a najnovší partner

matky maloletých detí.

Odvolací súd sa nevyjadruje ku konaniu prvostupňového súdu, ktorý neprípustné pri

svojom rozhodovaní nahrádza časť textu z § 37 ods. 6 zákona o rodine „Výchovné

opatrenie súd zruší, ak splnilo svoj účel.“ za časť textu z Z.

z.»

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „Odvolací súd prehliada porušovanie zákona ÚPSVaR

Ba, ktorý... vo všetkých konaniach, kde je maloletým deťom S. ustanovený za kolízneho

opatrovníka do dnešného dňa nevykonal šetrenie rodinných a sociálnych pomerov a

neposkytol súdu informácie pre spravodlivé posúdenie veci, čím nesplnil svoju zákonnú

povinnosť podľa ..“.

Sťažovateľ pritom podrobne poukazuje na súvisiace zdĺhavé konanie a namieta, že

okresný súd „v období od 1. 7. 2010 dodnes, kedy rodičia zabezpečujú starostlivosť formou

osobnej starostlivosti a styku v dvojtýždňových cykloch so striedaním po dvoch a dvanástich

dňoch nekonal..., resp. „Nekonaním v konaniach OS Ba a

a nerozhodnutím vo veci po dobu 12 mesiacov dochádza k porušovaniu ústavného práva

sťažovateľa podľa SR“, a tvrdí ,že jeho maloleté deti sú matkou

ponižované a fyzicky trestané a okresný súd neposkytol maloletým zákonnú ochranu pred

neznesiteľnými podmienkami spôsobovanými zásahmi rodiny matky. Pritom k tomu cituje

judikatúru Ústavného súdu Českej republiky a niektoré ustanovenia

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o rodine“), ktoré neboli v jeho prípade dodržané.

Obdobne poukazuje na to, že «KS Ba svojim nešetrením, nevykonaním ďalších

dôkazov a štandardným rozhodnutím „od stola“, t. j. potvrdením rozsudku okresného súdu

a rozhodnutím bez pojednávania tak nenadobudol žiadne poznatky o uvedenom konaní

prvostupňového súdu v konaní o zrušení výchovného opatrenia, kde opakovane súd

postupuje diskriminačné a nespravodlivo voči maloletým deťom a sťažovateľovi a

nenadobudol informáciu, že opakovane matka blokuje uzatvorenie dohody o rovnocennom

styku, uzurpujúc si maloleté deti ako majetok a rukojemníkov na vydieranie sťažovateľa».

Sťažovateľ ústavný súd žiada, „aby pri prešetrovaní sťažnosti postupovali v súlade s

EU smernicou 97/80/ES“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. M. S. upravené v čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a

ods. 2, , a ods. 4 ... postupom KS Ba v konaní vedenom pod

sp. zn. (rozhodnutím č. k - 36 z 5. 4. 2011) porušené bolo.

Základné právo Ing. M. S. upravené v čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a ods. 2, čl. 13, čl. 19

ods. 1, a ods. 4, a ods. 2, ... a práva podľa

medzinárodných dohovorov čl. 6 ods. 1 Dohovoru ... čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods.

3 Listiny ..., čl. 6 Dohovoru a práva maloletých detí podľa čl. 2 ods. 1 a ods. 2, čl. 3 ods. 1,

ods. 2 a ods. 3, čl. 5, čl. 9 ods. 1 a ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1 a ods. 2, čl. 18 ods.

1 a ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 27 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom

OS Ba II v konaní vedenom pod sp. zn. -22 porušené boli.

Základné právo Ing. M. S. upravené v čl. 12 ods. 1 a ods. 2, čl. 13, čl. 41 ods. 1 a

ods. 2 ... a práva podľa medzinárodných dohovorov Dohovoru...

ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny..., čl. 6 Dohovoru a práva maloletých detí podľa

čl. 2 ods. 1 a ods. 2, čl. 3 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, čl. 5, čl. 9 ods. 1 a ods. 2, čl.12 ods. 1 a 2,

čl. 16 ods. 1 a ods. 2, čl. 18 ods. 1 a ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 27 ods. 2 Dohovoru

o právach dieťaťa postupom ÚPSVaR Ba. v konaní vedenom na OS Ba II pod sp. zn.

a na KS Ba sp. zn. porušené boli.

2. Rozhodnutie KS Ba č. k - 36 z 5. 4. 2011 zrušuje a vec vracia na

ďalšie konanie.

3. OS Ba II ukladá, aby vo veci konal tak, aby k ďalšiemu porušovaniu základných

práv podľa čl. 12 ods. 1 ods. 2 a ods. 4, čl. 13, čl. 19 ods. 1 a ods. 2, čl. 41 ods. 1 a ods. 4,

čl. 42 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa v konaných týkajúcich sa

maloletých detí S. už nedochádzalo a ukladá obnoviť stav pred porušením základného práva

a nariadiť návrat maloletých detí do miesta trvalého bydliska na...

4. Ing. M. S. priznáva trovy konania / právneho zastúpenia 294,84 € ktoré je KS Ba

povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia.“.

Sťažovateľ v závere sťažnosti tiež žiada, aby ústavný súd vec prerokoval prednostne

a v súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) navrhol

odloženie vykonateľnosti rozhodnutia krajského súdu, pretože „nezabezpečením

rovnocenného styku maloletých detí s otcom a starými rodičmi by vznikla maloletým deťom

a sťažovateľovi nenapraviteľná a neprimerane väčšia ujma, než aká môže vzniknúť iným

osobám pri odložení vykonateľnosti“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia namietaného čl. 1

ods. 2, , , 2 a 4 a a svojich základných

práv podľa a 2, , 4 a 5 a , práv podľa

dohovoru a podľa čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny, práva podľa čl. 6

„Dohovoru o výkone práv detí“ (ústavný súd nevie, aký dohovor má sťažovateľ na mysli,

pretože ho bližšie nešpecifikuje, pozn.), ako aj porušenie práv svojich detí podľa čl. 2 ods. 1

a 2, čl. 3 ods. 1, 2 a 3, čl. 5, čl. 9 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 14 ods. 2, čl. 16

ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 27 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 5. apríla 2011 a rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 23. septembra 2010.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa

, listiny a práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 23. septembra 2010 a postupom Úradom práce, sociálnych

vecí a rodiny v Bratislave (ďalej len „kolízny opatrovník“) v tomto konaní

Z článku 127 ods. 1 vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a

slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

V danom prípade mohol sťažovateľ namietať porušenie svojich základných práv

podľa a listiny, ako aj práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa

napadnutým rozsudkom okresného súdu (aj postupom kolízneho opatrovníka) odvolaním

(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci (obdobne napr. , , , ).

Súčasne sťažnosť sťažovateľa na postup kolízneho opatrovníka v tejto veci riešilo

osobitne aj Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, ktoré prijalo opatrenia na

nápravu a uložilo kolíznemu opatrovníkovi odstrániť zistené nedostatky v spisovej

dokumentácii maloletých detí, tak ako ich namietal sťažovateľ.

2. Sťažovateľ ďalej namietal, že postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

z 5. apríla 2011, ktorý nenariadil pojednávanie a nevypočul jeho maloleté

deti (aj predtým okresného súdu, ktorý nevypočul svedkov), mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom. Krajský súd „neumožnil spravodlivé rozhodnutie vo veci, kde v prípade

šetrenia by zistil aktuálny skutkový stav“, ktorý je v súčasnosti jednoznačne v prospech

matky maloletých detí.

Sťažovateľ tiež nesúhlasí s tvrdením krajského súdu, že na jednej strane

v odôvodnení sám „priznáva, že výchovné opatrenie neplní svoj účel, výrokom však upravil

práva v rozpore...“ s § 37 ods. 6 zákona o rodine, „ktorý by mal čo i len najmenšiu oporu v

právnych predpisoch...“.

Sťažovateľ rozhodnutie krajského súdu považoval za neodôvodnené, porušujúce jeho

označené základné práva podľa , dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa aj preto, že

krajský súd sa nevyjadril ku konaniu okresného súdu ani k preskúmaniu pomerov kolíznym

opatrovníkom, a preto konaním tohto súdu došlo aj k „Rodovej diskriminácii sťažovateľa a

Diskriminácii maloletých detí“.

Ústavný súd považoval za potrebné najprv poukázať na svoje ústavné postavenie, z

ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis , II. ÚS

21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z

ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a

ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach starostlivosti o

maloletých patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov

(obdobne napr. a ). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( napr. , ). K iným dôvodom,

ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj

ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m.

).

Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní

časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich garantovaných práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd zistil, že závery krajského súdu (ako aj okresného súdu) vo vzťahu k

námietke sťažovateľa týkajúcej sa zrušenia výchovného opatrenia sú primerane odôvodnené

a nemožno ich v žiadnom prípade považovať za arbitrárne, a preto sú podľa názoru

ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a legitímne.

Okresný súd v napadnutom konaní zrušil výchovné opatrenie uložené maloletým

deťom M. S. a K. S. a rodičom maloletých detí (teda aj sťažovateľovi) rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 8. júla 2009 – podrobenie sa odbornému

poradenstvu v špecializovanom zariadení, a to v Centre výchovnej a psychologickej

prevencie v B. (ďalej len „centrum výchovnej a psychologickej prevencie“). Tomuto

zrušeniu výchovného opatrenia predchádzalo rozhodnutie okresného súdu z 26. júla 2010,

ktorým bolo začaté toto konanie, a v ňom bolo poukázané na správu z centra výchovnej a

psychologickej prevencie z 5. marca 2010, v ktorej je uvedené, že v súčasnosti nie je možné

zmierniť napätie medzi oboma rodičmi. Rodičia nie sú prístupní ku vzájomnej komunikácii,

nepočúvajú sa navzájom, neboli ochotní pristúpiť ani na čiastočné dohody. Okresný súd vo

veci vykonal dokazovanie výsluchom matky detí, sťažovateľa, kolízneho opatrovníka a

maloletých detí. Na základe správy centra výchovnej a psychologickej prevencie považoval

súd aj bez vykonania ďalších dôkazov skutkový stav za dostatočne preukázaný, keďže z nej

vyplynulo, že aj keď rodičia pravidelne navštevovali dohodnuté stretnutia v ich inštitúcii,

pre ich nezmieriteľné konfliktné postoje nebolo možné dospieť ku vzájomnej dohode.

Krajský súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a v podstatnom

uviedol, že „výchovné opatrenie je účelné len vtedy ak obaja rodičia spolupracujú, avšak v

danom prípade táto spolupráca neexistuje. Pod spoluprácou pritom nemožno rozumieť iba

faktickú účasť na stretnutiach v Centre výchovnej a psychologickej prevencie, ale aktívnu

spoluprácu, to znamená aj konanie v intenciách vyplývajúcich zo záverov psychologických

pohovorov.“.

Krajský súd konštatoval, že uložené výchovné opatrenie „neplní svoj účel, jeho

ďalšia realizácia nie je v záujme maloletých detí nakoľko bez jeho zrušenia nie je možné

pokračovať v ďalších konaniach, ktorých meritórne skončenie má za cieľ priniesť

stabilizáciu v rodine a rým aj eliminovanie traumatizujúcich následkov konania rodičov na

maloleté deti. Súd apeluje na rodičov, aby si svoje vzájomné rozpory vysporiadali výhradne

medzi sebou a neprenášali ich na maloleté deti.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne

správny ( ), pričom plne odkazuje na dôvody rozsudku súdu prvého

stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje ( )...“ (tieto sú podrobne

rozvedené na strane 2 až 4 rozsudku okresného súdu sp. zn. z 23. septembra

2010, pozn.).

Vychádzajúc z námietok sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že krajský súd v konaní

o zrušení uloženého výchovného opatrenia vysvetlil, prečo neplnilo svoj účel. Uloženie

povinnosti maloletým deťom a jeho rodičom podrobiť sa odbornému poradenstvu v

špecializovaných zariadeniach bolo zrušené z dôvodu, že všeobecným súdom sa javilo, že

výchovné opatrenie by nesplnilo svoj účel najmä pre správanie oboch rodičov a bez jeho

zrušenia nie je možné pokračovať v ďalších konaniach, ktorých meritórne skončenie má za

cieľ priniesť stabilizáciu v rodine, a tým aj eliminovanie traumatizujúcich následkov

konania rodičov na maloleté deti. Iný pohľad sťažovateľa na danú vec nemôže vytvárať

podľa názoru ústavného súdu dostatočný základ na to, aby mohli byť citované závery

krajského súdu označené ako nesúladné s obsahom sťažovateľom označených základných

práv garantovaných , listinou a dohovorom, ani s obsahom práv garantovaných

Dohovorom o právach dieťaťa.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považuje závery vyjadrené v rozsudku

krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné a legitímne a ústavný súd nezistil

žiadnu príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu, námietkami sťažovateľa

a obsahom základných práv podľa a listiny, ako aj s obsahom práv podľa dohovoru a

Dohovoru o právach dieťaťa.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti týkajúcej sa napadnutého rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K námietke sťažovateľa, že v konaní mu bola odňatá možnosť konať pred súdom

z dôvodu, že krajský súd nenariadil pojednávanie a rozhodol bez vypočutia sťažovateľa

a jeho maloletých detí, ústavný súd poznamenáva, že táto skutočnosť je aj dovolacím

dôvodom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 237 písm. f)

(pozri a v ňom citovanú judikatúru ústavného

súdu)

Z obsahu sťažnosti však nevyplýva, či sťažovateľ využil možnosť podania opravného

prostriedku, ktorý mu poskytuje na ochranu jeho základných

práv. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ vo vzťahu k napádanému rozsudku krajského

súdu disponoval dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany

jeho základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa tretej hlavy štvrtej

časti , preto vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k

záveru, že na posúdenie predmetnej časti sťažnosti sťažovateľa nie je daná jeho právomoc

( v spojení s a ), a preto

sťažnosť v tejto časti z tohto dôvodu odmietol.

4. Pokiaľ ide o ďalšiu časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich

základných práv a základných práv maloletých detí zaručených Dohovorom o právach

dieťaťa, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť neobsahuje jasný návrh rozhodnutia vo veci

samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom, aby mohol

byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci.

Sťažovateľ v ňom žiada vysloviť, že v konaní pred okresným súdom a krajským

súdom došlo k porušeniu „práv jeho maloletých detí alebo aj dieťaťa“, ale súčasne

ústavnému súdu navrhuje, aby uložil okresnému súdu konať tak, aby k ďalšiemu

porušovaniu základných práv podľa Dohovoru o právach dieťaťa v iných konaniach

týkajúcich sa „maloletých detí S.“ už nedochádzalo, a žiada, aby ústavný súd nariadil návrat

maloletých detí do miesta trvalého bydliska.

Vychádzajúc z uvedeného je teda zrejmé, že petit sťažnosti je neurčitý a nejasný

a okrem toho, že sťažovateľ nešpecifikoval konania vedené pred okresným súdom

v sťažnosti, v ktorých malo dôjsť k porušeniu práv, vecne ani nekonkretizoval dôvody,

akým spôsobom by malo dôjsť zo strany porušovateľov k zásahom do obsahu jednotlivých

uvedených práv „detí“ zaručených Dohovorom o právach dieťaťa. Takisto žiadal vydať

také rozhodnutie (návrh na nariadenie návratu maloletých detí), na ktoré rozhodnutie nemá

ústavný súd právomoc.

Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných

náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa k namietanému porušeniu viacerých článkov

Dohovoru o právach dieťaťa, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký

postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (m. m.

, , ).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta

vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať

advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom (obdobne ). Ústavný súd preto aj so zreteľom

na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa odmietol jeho sťažnosť v tejto časti už pri

jej predbežnom prerokovaní ( ) pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí (obdobne napr. , ).

5. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti napokon namieta porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaniach sp. zn.

a sp. zn. vedených okresným súdom. Ústavný súd konštatuje, že ani v tejto

časti sťažnosť neobsahuje predpísané náležitosti, pretože jej

odôvodnenie tiež nevyúsťuje do návrhu na rozhodnutie, a navyše sťažovateľ ústavnému

súdu nepreukázal a ani netvrdil, že by využil prostriedok nápravy podľa § 62 zákona č.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, t. j., že podal sťažnosť na prieťahy orgánu správy súdov, ako to vyžaduje § 53

ods. 1 , predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu. Ústavný súd

preto aj túto časť sťažnosti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa

.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími jeho návrhmi uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2011