Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 192/2010
PDF · 162.26 KB
No categories available
I. ÚS 192/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. septembra 2010
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Petra Brňáka prerokoval sťažnosť R. D., M., a J. P., USA, zastúpených advokátom JUDr. J.
Č., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní
vedenom pod sp. zn. D 1367/99, Dnot 236/99 a takto
rozhodol:
Základné právo R. D. a J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. D 1367/99, Dnot 236/99
p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2010
doručená sťažnosť R. D., M., a J. P., USA (ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených
advokátom JUDr. J. Č., K., v ktorej namietajú porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. D 1367/99, Dnot 236/99.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v roku 1999 začalo na okresnom súde dedičské
konanie po J. P. (ďalej len „poručiteľ“) vedené pod sp. zn. D 1367/99, Dnot 236/99, ktoré
trvá viac ako 10 rokov a nie je právoplatne skončené.
Okresnému súdu bola 27. marca 2000 doručená žaloba o určenie neplatnosti závetu
poručiteľa smerujúca proti sťažovateľom, ktorá bola zaevidovaná pod sp. zn. 10 C 294/00.
V dôsledku podaných námietok zaujatosti a s tým súvisiacim neefektívnym a neúčelným
postupom okresného súdu sa konanie v predmetnej veci zbytočne predĺžilo na 6 rokov.
V predmetnej veci napokon rozhodoval Okresný súd Spišská Nová Ves, ktorý rozsudkom
sp. zn. 2 C 86/2005 z 31. júla 2006 žalobu zamietol. Krajský súd v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 9 CoD/69/2007 z 25. apríla 2008 (právoplatným 16. júna
2008) na základe sťažovateľmi podaného odvolania rozsudok Okresného súdu Spišská
Nová Ves z 31. júla 2006 potvrdil.
Predmetná vec je v období po vrátení spisu z krajského súdu prerokovávaná notárom
JUDr. L. L. (ďalej len „súdny komisár“) a dosiaľ nie je skončená. Sťažovatelia žijú už viac
ako 10 rokov v stave právnej neistoty, nemôžu „disponovať so svojim zo závetu hnuteľným i
nehnuteľným majetkom a ostatným majetkom bytom v Michalovciach, užívať pozemky a
dom v Bežovciach, prenechať ich do užívania a brať nájom a prípadne predať
nehnuteľnosti, kde sú oprávnenými dedičmi zákonní dedičia tj, aj žalobca v II. rade, lebo
závet nerieši právo nájmu k družstevnému bytu v Michalovciach, vklady na vkladných
knižkách, akcie z kupónovej privatizácie a pod. Dochádza k znehodnocovaniu dedičstva
pred ich očami a cítia sa poškodzovaní nečinnosťou súdu, súdneho komisára, lebo vec sa
má vysporiadať úplne a nie čiastočne...“.
Na prieťahy v konaní poukázali sťažovatelia podaním z 18. februára 2009 a podaním
z 22. marca 2009. Okresný súd na tieto podania odpovedal listami zo 6. marca 2009
a 30. marca 2009, v ktorom im oznámil, že súdny komisár konajúci v ich veci je
práceneschopný a na ich podania im zašlú po doručení spisového materiálu v predmetnej
veci „kvalifikovanú odpoveď“. Sťažovatelia následne podaním z 9. júna 2009 „opätovne
urgovali kvalifikovanú odpoveď“, avšak bezvýsledne.
Vo vzťahu k právnej zložitosti veci sťažovatelia uviedli, že v predmetnom konaní
podľa nich nejde o vec právne zložitú a k prieťahom v predmetnom konaní došlo len
v dôsledku nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu bez ich zavinenia.
Sťažovatelia považovali za potrebné v sťažnosti taktiež poukázať na to, že
predlžovanie konania v uvedenej veci má vplyv na „náklady, ktoré mali v súvislosti
s cestami na pojednávanie a z Floridy na Slovensko a späť“, a taktiež má vplyv „na ich
zdravotný stav a tento sa prenáša aj do súrodeneckých a rodinných vzťahov a tieto sú
napäté a nie je možné ich 10 rokov poriešiť čo považujú za porušovanie ich základných
práv uvedených v predchádzajúcej časti a stav právnej neistoty naďalej trvá a nevidíme
lehotu, kedy sa už konečne usporiadajú tieto spory mojím mandantom skracujú život a majú
z toho citovú a zdravotnú ujmu, lebo väčšina rodiny žije v USA, vo Veľkej Británii a len časť
na Slovensku“.
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. D 1367/99, Dnot 236/99 porušil ich
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 dohovoru, prikáže
okresnému súdu v predmetnom konaní konať bez zbytočných prieťahov a prizná im
primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, ako aj náhradu trov konania.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 192/2010-11
z 27. mája 2010 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný
súd vyzval predsedu okresného súdu, aby sa k nej vyjadril a súčasne oznámil, či trvá na
tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Predseda okresného súdu listom sp. zn. 1SprV/283/2010 z 21. júna 2010 doručeným
ústavnému súdu 23. júna 2010 predložil požadovaný spis sp. zn. D 1367/99, Dnot 236/99,
avšak k sťažnosti sťažovateľov sa nevyjadril.
Právny zástupca sťažovateľov vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 2. júla 2010
uviedol, že súhlasí s prerokovaním veci bez nariadenia ústneho pojednávania.
Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľov aj predseda okresného súdu
ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní, ústavný súd v súlade s § 30
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od
neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, a to postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. D 1367/99, Dnot 236/99.
Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu
nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS
20/02).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo
svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti judikoval, že
úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi
možno spôsobiť zbytočné prieťahy, za ktoré nesie zodpovednosť všeobecný súd
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP a ako súčasť prvého kritéria ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj
sťažnosť sťažovateľov.
Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho
spisu zistil, že ide o dedičské konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. D 1367/99,
Dnot 236/99, pričom prerokovaním dedičstva bol poverený súdny komisár. Ústavný súd vo
vzťahu k predmetnej veci konštatoval, že tvorí štandardnú časť rozhodovacej činnosti
súdov, a preto ju nemožno posúdiť ako právne a skutkovo zložitú.
Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v konaní sp. zn. D 1367/99, Dnot 236/99, bolo správanie sťažovateľov ako
účastníkov tohto súdneho konania. Ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľov, resp. ich
splnomocneného zástupcu ako aktívne, ktoré zásadným spôsobom neprispelo k dĺžke
konania pred okresným súdom.
Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného
okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo
k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že v činnosti okresného súdu
sa vyskytlo jedno obdobie krátkodobejšej nečinnosti, a to v čase od 30. decembra 2008, keď
bol notárovi doručený list vlastníctva z Katastrálneho úradu v Košiciach, Správa katastra
Sobrance, do 24. júla 2009, keď notár požiadal Okresné stavebné bytové družstvo
v Michalovciach o poskytnutie údajov o členskom podiele poručiteľa. Ústavný súd
neprihliadol na uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu, pretože súčasne išlo o obdobie
práceneschopnosti notára (od 12. januára 2009 do 1. júna 2009), a teda k prieťahom
v konaní došlo z objektívnych dôvodov.
Ústavný súd v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní okresného súdu vedenom
pod sp. zn. D 1367/99, Dnot 236/99 opakovane poukazuje aj na skutočnosť, že „ojedinelá
nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Nie
každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [čl. 6 ods. 1
dohovoru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03)]. V prípade, keď ústavný súd zistí,
že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví
porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03) alebo
ho odmietne ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 17/01, I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02,
III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).
V nasledujúcom období okresný súd (súdny komisár) vykonal viacero procesných
úkonov. Ústavný súd po zohľadnení ich účelnosti a efektívnosti konštatuje, že okresný súd
v tomto období nebol nečinný a jeho postup smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty
sťažovateľov, o čom svedčí skončenie napadnutého konania osvedčením o dedičstve, ktoré
sa stalo právoplatným 3. mája 2010, teda vo veľmi krátkom časovom odstupe po podaní
sťažnosti ústavnému súdu (22. apríla 2010). Tým sa súčasne naplnil účel základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ako vyplýva z predloženého súdneho spisu, označené konanie v predmetnej veci
trvalo viac ako desať rokov a bolo ukončené vyporiadaním dedičstva po poručiteľovi
dohodou dedičov. Z celkovej doby tohto konania nemožno na ťarchu okresného súdu
započítať obdobie od 27. marca 2000 do 16. júna 2008, keď prebiehalo konanie o určenie
neplatnosti závetu poručiteľa iniciované jeho manželkou.
Ústavný súd navyše pripomína, že v konaní o dedičstve, pre prípad zbytočných
prieťahov dáva zákon (§ 175zb ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) k dispozícii súdu
právo odňať vec poverenému notárovi (ako súdnemu komisárovi), ak napriek
predchádzajúcemu upozorneniu spôsobí zbytočné prieťahy. Výkon tohto opatrenia súdu
môže nepochybne iniciovať aj účastník konania. Z predloženého spisového materiálu
vyplýva, že sťažovatelia okresný súd o uvedený postup nežiadali.
Z uvedených dôvodov ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že základné právo
sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj ich právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 1367/99, Dnot 236/99 porušené
nebolo.
Keďže sťažovatelia neboli v konaní pred ústavným súdom úspešní, ústavný súd im
nepriznal finančné zadosťučinenie, priznanie ktorého sa viaže na vyslovenie výroku
o porušení základného práva alebo slobody, a tiež im nepriznal ani úhradu trov konania
(podobne napr. II. ÚS 214/03, IV. ÚS 244/04).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2010