Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 314/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou G., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. G., vo

veci namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom

č. k. -240 z 2. júla 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 Cob

146/2009-260 z 21. decembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej Advokátskou kanceláriou G., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta JUDr. J. G., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods.

1 a (ďalej len „“), ako aj práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 Cb

33/2008-240 z 2. júla 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -260 z 21. decembra 2009.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

«Spoločnosť M. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“) sa žalobou podanou na súde dňa

25. 08. 2006 domáhala, aby žalovaný v 1. rade spoločnosť S., s. r. o., so sídlom M., N.,

IČO: ... a žalovaný v 2. rade spoločnosť N., a. s., so sídlom ...., D., IČO: ... (ďalej len

„žalovaný v 2. rade ") boli zaviazaní na zaplatenie 4.985.949,- Sk s prísl. s tým, že plnením

jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom vedie danú vec pod sp. zn. .

Dňa 27. 02. 2009 sa predseda predstavenstva (a jediný člen predstavenstva)

žalovaného v 2. rade pán M. D. vzdal svojej funkcie. Pán D. však bol a zrejme stále je

zároveň jediným akcionárom žalovaného v 2. rade, pričom prejav vôle vzdať sa funkcie

predsedu predstavenstva bol súčasťou jeho rozhodnutia ako jediného akcionára pri výkone

pôsobnosti valného zhromaždenia.

Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č. k. -240 zo dňa

2. júla 2009 súd konanie prerušil.

Podľa názoru súdu bolo potrebné rozhodnúť o prerušení konania podľa §109 ods. 1

písm a) , pretože žalovaný v 2. rade nemá štatutárny orgán, a teda neexistuje osoba,

ktorá by mohla konať za žalovaného v 2. rade pred súdom, pričom žalovaný v 2. rade nie je

ani zastúpený zástupcom s plnomocenstvom pre celé konanie.

Súd ďalej skonštatoval, že len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo,

(t. j. len čo orgán žalovaného v 2. rade oprávnený vymenovať štatutárny orgán vymenuje

štatutárny orgán žalovaného v 2. rade) súd bude v konaní pokračovať i bez návrhu.

Voči tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie. Sťažovateľ namieta, že súd

mohol a mal ustanoviť žalovanému v 2. rade opatrovníka podľa

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd uznesením č. k. -260 zo dňa

21. 12. 2009 potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bolo konanie prerušené.

... Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. -260 zo dňa

21. 12. 2009 bolo sťažovateľovi doručené dňa 24. 02. 2010.

Sťažovateľ podal voči uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne č. k. -

260 zo dňa 21. 12. 2009 dovolanie podľa Najvyšší súd Slovenskej

republiky do dnešného dňa nerozhodol o podanom dovolaní

V súvislosti s podaným dovolaním si sťažovateľ na jednej strane uvedomuje zásadu

subsidiarity, ktorou sa riadi právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky, na druhej

strane však nemôže vylúčiť, že dovolanie proti uzneseniu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

o prerušení konania, môže byť odmietnuté ako neprípustné, resp. že v takom prípade by

mohla uplynúť lehota pre podanie ústavnej sťažnosti.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti... sťažovateľ podáva... túto ústavnú

sťažnosť.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal

tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, základné právo sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie a základné právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantované SR, SR a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Nové Mesto nad Váhom č. k. -240 zo dňa 02. 07. 2009 a uznesením Krajského

súdu v Trenčíne č. k. -260 zo dňa 21. 12. 2009 porušené bolo.

Krajský súd v Trenčíne a Okresný súd Nové Mesto nad Váhom sú každý vo výške

jednej polovice povinní nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia (ktorých výška ku

dňu podania sťažnosti predstavuje 303,31 €).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie (napr. , II. ÚS , ).

1. Sťažovateľka okrem iného namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -240.

Ústavný súd uvádza, že podľa je systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne

nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych

predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľky je tu ešte iný súd

( ), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo alebo

nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to tvrdí v sťažnosti.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala proti v sťažnosti namietanému

uzneseniu okresného súdu č. k. -240 z 2. júla 2009 riadny opravný prostriedok

– odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na

to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený

v , a preto aplikujúc tento článok a zákona

o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľka ďalej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením krajského súdu č. k. -260 z 21. decembra 2009.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by

mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Článok 46 ods. 1 a dohovoru je prvotným východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležité zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti inštitucionálny mechanizmus ultima ratio, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Zásada subsidiarity je okrem iného aj odrazom princípu minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti podľa preskúmavané ().

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka podala vo svojej

veci dovolanie ešte predtým (t. j. 24. marca 2010), ako podala sťažnosť ústavnému súdu

podľa (26. apríla 2010). V okolnostiach daného prípadu tak

sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa

vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu

[Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací a ústavný

súd], čo v podmienkach právneho štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, nie je

ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych

rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na to, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo

veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať

podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom

procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry

a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa či. 127 ods. 1 je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti vecí zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovateľ v prípade, ak podal

dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľky pred rozhodnutím

najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania

všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,

mohlo by to viesť k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych

sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolila v danom prípade sťažovateľka, t. j

k paralelnému podávaniu sťažnosti ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo

vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale

podľa zásady ratione temporis ju v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -260

z 21. decembra 2009, po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25

ods. 2 v spojení s .

3. Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že ak sťažovateľka namietala

aj porušenie svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s chybným procesným postupom všeobecných

súdov, okresného súdu i krajského súdu v označených konaniach, ústavný súd bude môcť

posúdiť prípadné porušenie týchto práv sťažovateľky v závislosti od výsledkov

dovolacieho konania, t. j. podľa toho, ako sa najvyšší súd vysporiada s dovolaním

sťažovateľky a aký právny názor k prerušeniu konania zaujme.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa s ním ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010