Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 414/2010
PDF · 260.41 KB
No categories available
II. ÚS 414/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia
základného práva na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu a na
pomoc v hmotnej núdzi podľa čl. 39 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, zákazu ponižujúceho zaobchádzania podľa čl. 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13, zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 17/05 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Co 472/06 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára
2009 doručená a 25. januára 2010 doplnená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na primerané hmotné
zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu a na pomoc v hmotnej núdzi podľa čl. 39 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa
čl. 47 ods. 2 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zákazu ponižujúceho zaobchádzania podľa čl. 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru
a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 C 17/05 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Co 472/06. Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
Z obsahu sťažnosti a jeho doplnenia najmä vyplynulo:
„Sťažovateľ podal žalobu 8 C/17/2005 dňa 28. 01. 2005 a dodnes je vec na
rovnakom bode, zákonná sudkyňa vykonala iba niekoľko obštrukčných úkonov. ...
Zákonnou sudkyňou sa stala JUDr. O. D., ktorá vedela že sťažovateľ je v prekérnej
finančnej situácii, ale z neznámeho dôvodu začala priam zúrivo konať proti D. B.
Spočiatku bol sťažovateľ oslobodený od poplatkov, pritom sa touto časťou veci vôbec
nemusel zaoberať a mal ustanoveného advokáta JUDr. J. B...
Keď sa JUDr. J. B. začal javiť ako advokát silný, tak sudkyňa nariadila zrušenie
oslobodenia aj ustanovenia advokáta a javila záujem prejednávať veci iba so sťažovateľom,
ktorý nemá potuchy o právach v sociálnej oblasti.
Sťažovateľ odmietal pojednávať osamote a opakovane žiadal ustanovenie advokáta
JUDr. J. B., ktorý má skopírovaný celý súdny spis 8C/17/2005 a má prehľad vo veci. ...
Ustanovenie advokáta OS BA I zrušil uznesením 8C/17/2005-195 a oslobodenie od
súdnych poplatkov zrušil uznesením 8C/17/2005-196, čo je rozhodnutie čisto protizákonné!
Odvolací súd - Krajský súd Bratislava - senát JUDr. M. Š. potvrdil uznesenia
prvostupňového súdu uznesením 3Co/472/06-219, teda opäť rozhodol PROTIZÁKONNE
s tým, že žalobcu neoslobodil od súdnych poplatkov. TÝMTO BOLO PORUŠENÉ
ZÁKLADNÉ PRÁVO čl. 13 dohovoru - PRÁVO NA UČINNÝ OPRAVNÝ PROSTRIEDOK! .
Krajský súd Bratislava ... v konaní 3Co/472/06-219 senát JUDr. M. Š., ktorý potvrdil
uvedeným uznesením zo dňa 29. 12. 2006 neoslobodenie sťažovateľa od súdnych poplatkov,
teda vydal protizákonné rozhodnutie a porušil zákon č. 621/2004 Z. z. čím porušil základné
právo garantované čl. 6 ods. 1 právo na spravodlivé konanie a dodržiavanie zákonov
a čl. 13 právo na účinný opravný prostriedok. Rovnako bolo porušené aj čl. 3 - s nikým sa
nesmie zaobchádzať ponižujúco, teda vedome porušovať existujúci zákon, či už
prvostupňovým alebo odvolacím súdom. Týmto sa napokon stalo, že po rokoch iná zákonná
sudkyňa Mgr. D. D. opakovane chybne rozhodla, a neoslobodila sťažovateľa od poplatkov a
tento sa opäť musel odvolávať - sťažovateľ je HRUBO ŠIKANOVANÝ a zaťahovaný do
zbytočných odvolacích konaní, ktoré plnia jednu úlohu: SPÔSOBUJÚ CHRONICKÚ
FRUSTRÁCIU a táto ničí zdravie sťažovateľa. ...
V súdnom spise sú dôkazy o tom, že sťažovateľ je plne invalidný od roku 2001, je
nositeľom ŤZP, nemá možnosť zárobku. O zárobok v zdravotníctve prišiel v roku 1996 - keď
mu TRESTNÝM ČINOM BOL ZNIČENÝ ZRAK - 5T 326/98-59 na OS Žilina, keď páchateľ
bol súdom uznaný za vinného.
S. p. nevidí dôvod na vyplácanie invalidného dôchodku, hoci je sťažovateľ plne
invalidný 9-rokov a nemá nijakú možnosť túto skrivodlivosť zvrátiť, jeho zdravotný stav sa
nezlepší, iba sa zhoršuje. ...
Zákonná sudkyňa Mgr. D. D. sa pridala k JUSTIČNEJ PERSEKÚCII a uznesením
8C/17/2005-340 zo dňa 20. 08. 2009 opakovane odmietla oslobodenie od poplatkov a
neustanovila advokáta, teda znovu úmyselne porušila zákon, pretože zákon oslobodzuje od
poplatkov sťažovateľa zo zákona (bez ďalšej diskusii medzi žalobcom a sudcom) a má nárok
na advokáta, pretože sťažovateľ sa sám nedokáže chrániť pred porušovaním základných
práv súdom! Teda JUSTIČNÁ TYRANIA pokračuje. ...“
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Bratislava I a Krajský súd Bratislava porušili základné práva D. B.
garantované čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 13
dohovoru, právo na spravodlivé konanie a právo na účinný (nie protizákonný) opravný
prostriedok.
Generálna prokuratúra SR porušila právo D. B. čl. 6 ods. 1 - právo na spravodlivé
konanie a čl. 13 - právo na účinný opravný prostriedok - zmarenie mimoriadneho
dovolania.
Ústavný sud Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu Bratislava
3Co/472/06-219 zo dňa 29. 12. 2006, vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na konanie
bez prieťahov. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu konanie ukončiť v lehote 30 dní od
dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu, Ústavný súd ustanovuje na konanie 8C/17/2005
JUDr. J. B., B.
Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 30.000 Eur,
Krajský súd Bratislava je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 60.000 Eur a
Generálna prokuratúra SR je povinná zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 60.000 Eur, všetci
sú povinní zaplatiť v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu. V prípade
omeškania sú povinní zaplatiť aj úroky z omeškania vo výške 17.6% ročne z dlžnej sumy od
dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.
Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu za opakovane
protizákonné rozhodnutie 8C/17/2005-340 a za ignorovanie sťažnosti proti prieťahom keď
v roku 2008 bola sťažnosť dôvodná, ale v roku 2009 už nie, sumu vo výške 60.000 Eur
v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu ÚS SR, v prípade aj úroky z omeškania vo výške
17.6% ročne z dlžnej sumy od dna povinnosti zaplatiť do zaplatenia.
Zákonná sudkyňa JUDr. O. D. a Mgr. D. D. a senát JUDr. M. Š. sú povinní sa
písomne ospravedlniť D. B. jasne a zrozumiteľne, v lehote 15 dní pod hrozbou povinnosti
zaplatiť ďalších 10.000 Eur pre nesplnenie povinnosti - ale zaplatia ako fyzické osoby,
každá ktorá nesplní uvedenú povinnosť.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje S. p.... vyrubenie invalidného dôchodku
MUDr. D. B. vo výške dvojnásobku životného minima mesačne so spätnou platnosťou
nadobudnutia plnej invalidity od 16. 08. 2001, poisťovňa je povinná vybaviť vec v lehote 5
dní od dňa doručenia Nálezu.“
2. Sudca spravodajca Lajos Mészáros oznámil dôvody svojho vylúčenia v danej veci,
avšak uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 320/09-6 zo 7. októbra 2009 bolo rozhodnuté,
že menovaný sudca ústavného súdu nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v tejto
veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).
1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 17/05.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis
Zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8 C 170/05, ktorý si na účely posúdenia
prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd zadovážil, vyplýva, že posudzované
súdne konanie sa začalo 28. januára 2005, keď sťažovateľ podal na okresnom súde neúplný
žalobný návrh proti Slovenskej republike–Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“ alebo „ministerstvo práce a sociálnych vecí“)
na „náhradu škody - nemajetkovej ujmy - vo výške 10 000 000 Sk“ s príslušenstvom. Dňa
31. januára 2005 súd vyzval sťažovateľa na predloženie „Potvrdenia o majetkových
pomeroch“ a súčasne ho vyzval na doloženie kópií príloh k návrhu na začatie konania. Dňa
14. februára 2005 sťažovateľ doručil súdu požadované dokumenty. Okresný súd uznesením
č. k. 8 C 17/05-98 z 28. júla 2005 priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov
na celé konanie. Uvedeného dňa súd vyzval odporcu, aby sa do 30 dní od doručenia
písomne vyjadril k návrhu. Odporca uvedenú výzvu prevzal 5. augusta 2005, avšak na túto
nereagoval. Dňa 24. novembra 2005 súd nariadil vo veci pojednávanie na 31. január 2006,
ktoré sa aj uskutočnilo a bolo odročené na 31. marec 2006. Dňa 6. februára 2006 súd
uznesením č. k. 8 C 17/05-159 ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu v konaní pred
okresným súdom. Uvedeného dňa súd vyzval odporcu, aby zaujal písomné stanovisko
k návrhu sťažovateľa prednesenému na pojednávaní, a súčasne vyzval S. p. (ďalej len
„S. p.), aby poskytla súdu súčinnosť. Dňa 27. februára 2006 S. p. oznámila súdu, že ešte nie
je právoplatne rozhodnuté o žiadosti sťažovateľa o invalidný dôchodok. Dňa 31. marca
2006 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 1. jún 2006 s tým, že
právny zástupca sťažovateľa bol vyzvaný na doplnenie návrhu, ku ktorému došlo 20. apríla
2006. Dňa 26. mája 2006 odporca doručil súdu svoje vyjadrenie „k opravenej a doplnenej
žalobe“. Dňa 1. júna 2006 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
6. október 2006. Dňa 2. júna 2006 okresný súd vyzval Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo spravodlivosti“) a S. p., aby sa vyjadrili
k procesnému návrhu sťažovateľa. Dňa 13. septembra 2006 okresný súd uznesením č. k.
8 C 17/05-195 zrušil svoje uznesenie č. k. 8 C 17/05-159 o ustanovení právneho zástupcu
sťažovateľovi a toho istého dňa uznesením č. k. 8 C 17/05-196 zrušil svoje uznesenie č. k.
8 C 17/05-98 o oslobodení sťažovateľa od platenia súdnych poplatkov. Dňa 2. októbra 2006
sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 8 C 17/05-195 a taktiež
proti uzneseniu č. k. 8 C 17/05-196. Dňa 17. októbra 2006 bol spis doručený krajskému
súdu, aby rozhodol o odvolaniach sťažovateľa. Dňa 29. decembra 2006 krajský súd svojím
uznesením č. k. 3 Co 472/06-219 napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 17/05-196
(súdne poplatky) potvrdil. Dňa 28. augusta 2007 krajský súd svojím uznesením č. k.
3 Co 227/07-236 napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 17/05-195 (právny
zástupca) potvrdil. Dňa 5. októbra 2007 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa
20. novembra 2007 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 11. marec 2008, ktoré sa aj
uskutočnilo a bolo odročené na neurčito. Dňa 20. marca 2008 bolo vo veci nariadené
pojednávanie na 20. jún 2008. Dňa 7. apríla 2008 okresný súd uznesením č. k. 8 C 17/05-
259 pripustil do konania ďalších účastníkov, a to S. p. a ministerstvo spravodlivosti. Dňa
30. mája 2008 sťažovateľ svojím podaním požiadal súd o „opätovné ustanovenie
advokáta“. Dňa 20. júna 2008 bolo pojednávanie odročené na neurčito. Dňa 16. septembra
2008 bol spis sp. zn. 8 C 17/05 pripojený k spisu sp. zn. 7 C 151/08. Dňa 11. decembra
2008 zákonná sudkyňa JUDr. O. D. oznámila predsedníčke okresného súdu, že sa v danej
veci cíti zaujatá, a preto predsedníčka súdu opatrením č. 84/08 odňala vec JUDr. O. D. a vec
bola elektronickou podateľňou pridelená JUDr. E. T., opatrením predsedníčky súdu č. 85/08
však vec bola vrátená JUDr. O. D. Dňa 16. marca 2009 sťažovateľ požiadal súd
o vykonanie znaleckého dokazovania. Dňa 2. apríla 2009 bola vec elektronickou
podateľňou pridelená Mgr. D. D. Dňa 6. mája 2009 sa súd dopytoval u právneho zástupcu
sťažovateľa, či nemá námietky proti jeho zastupovaniu v ďalšom konaní, vyzval
sťažovateľa, aby oznámil a zdokladoval svoje aktuálne majetkové a zárobkové pomery. Dňa
19. mája 2009 právny zástupca sťažovateľa oznámil súdu, že v ďalšom konaní odmieta
zastupovať sťažovateľa vzhľadom na svoju pracovnú zaťaženosť. Dňa 20. augusta 2009
okresný súd uznesením č. k. 8 C 17/05-340 sťažovateľovi oslobodenie od súdnych
poplatkov nepriznal a neustanovil mu advokáta na právne zastupovanie v napadnutom
konaní. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 31. augusta 2009 odvolanie. Po zadovážení
stanovísk odporcov bol spis 2. novembra 2009 predložený krajskému súdu, aby rozhodol
o odvolaní sťažovateľa. Dňa 13. marca 2010 sudkyňa krajského súdu JUDr. Ľ. B. vzniesla
námietku svojej predpojatosti, pretože ju sťažovateľ žaluje o ochranu osobnosti. Dňa
23. marca 2010 predsedníčka krajského súdu opatrením sp. zn. Spr. 3010/2010 prikázala,
aby namiesto JUDr. Ľ. B. bol náhodným výberom určený iný člen senátu. Dňa 6. apríla
2010 sudkyne krajského súdu Mgr. S. P. a JUDr. D. K. tiež vzniesli námietku svojej
predpojatosti, pretože ich sťažovateľ žaluje o ochranu osobnosti. Dňa 27. apríla 2010 bol
spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby
rozhodol o uvedených námietkach predpojatosti. Po vrátení spisu bol 18. mája 2010 na
krajskom súde určený senát náhodným výberom bez sudcov, ktorí namietali svoju
predpojatosť v danej veci. Dňa 8. júna 2010 krajský súd uznesením č. k. 15 Co 374/09-364
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Dňa 11. júna 2010 bol spis vrátený
okresnému súdu.
Ústavný súd konštatuje, že z prehľadu procesných úkonov, ktoré vyplývajú zo
súdneho spisu sp. zn. 8 C 17/05, je zrejmé, že okresný súd postupoval v danej veci
v podstate plynule, snažil sa odstrániť prekážky konania, pretože konanie sa začalo na
okresnom súde podaním neúplného a nepresného návrhu. Sťažovateľovi bol pôvodne
ustanovený právny zástupca v konaní pred okresným súdom, napriek tomu k upresneniu
podania (najmä vo vzťahu k účastníkom) došlo až 20. apríla 2006. Okrem toho sa
sťažovateľ voči konajúcim sudcom (aj v odvolacích konaniach) správal tak, že neustále
namietal ich zaujatosť alebo vyvolal situáciu, keď zákonní sudcovia museli oznamovať
svoju predpojatosť (podával žaloby o ochranu osobnosti), nehľadiac na to, že často
bezohľadne urážal zákonných sudcov. Napr. o jednej sudkyni sa vyjadril tak, že „je
nespôsobilá na výkon súdnictva...“, preto sťažovateľ žiadal „o začatie disciplinárneho
konania... tejto beštii v talári. Za odmenu môže čistiť WC na celom súde, ale jazykom“.
Napokon na adresu zákonnej sudkyne okresného súdu a krajského súdu doslova napísal:
„Žiadam zastreliť uvedené osoby...“
Z uvedených skutočností prima facie vyplýva, že k predĺženiu napadnutého konania
prispel predovšetkým samotný sťažovateľ tým, že podal neúplný návrh a neskôr napádal
konajúcich sudcov, ktorí museli uplatňovať voči nemu právnu obranu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojím postupom
sám znemožnil okresnému súdu (a tiež krajskému súdu) plynulo konať, pretože konanie
v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy predpokladá tiež žalobný návrh, ktorý spĺňa zákonom
ustanovené náležitosti, pričom v danom prípade tieto podmienky splnené neboli (mutatis
mutandis I. ÚS 128/03, I. ÚS 252/06).
Okrem uvedeného sťažovateľ opakovane požiadal súd o ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred okresným súdom a využil aj právne prostriedky nápravy, na čo mal
právo, avšak z týchto dôvodov musel počítať aj s predĺžením napadnutého konania.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Postup okresného súdu v danej veci sa
v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou
činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup okresného súdu
v napadnutom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie
kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
2. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok
prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto
kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).
Sťažovateľ namieta porušenie označených práv, najmä základného práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
- uznesením okresného súdu č. k. 8 C 17/05-195 z 13. septembra 2006 (zrušenie
ustanovenia právneho zástupcu sťažovateľovi), ktoré v spojení s uznesením krajského súdu
č. k. 3 Co 227/07-236 nadobudlo právoplatnosť 26. februára 2008,
- uznesením okresného súdu č. k. 8 C 17/05-196 z 13. septembra 2006 (zrušenie
oslobodenia sťažovateľa od platenia súdnych poplatkov), ktoré v spojení s uznesením
krajského súdu č. k. 3 Co 472/06-219 nadobudlo právoplatnosť 26. februára 2008.
Sťažovateľ síce tvrdí, že uvedené rozhodnutie krajského súdu mu „nebolo nikdy doručené“,
avšak nahliadnutím do súvisiaceho spisu bolo zistené (vyplýva to z doručenky pripojenej
k č. l. 222, pozn.), že uznesenie krajského súdu č. k. 3 Co 472/06-219 z 29. decembra 2006
bolo sťažovateľovi doručené 13. marca 2007 a jeho právnemu zástupcovi 26. februára 2008.
Pretože predmetná sťažnosť bola podaná na ústavnom súde v čase (12. februára
2009), keď už dávno uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde,
ústavný súd sa už nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti
v súvislosti s uvedenými uzneseniami okresného súdu v spojení s rozhodnutiami krajského
súdu. Z uvedených dôvodov bolo potrebné v tejto časti sťažnosť posúdiť ako návrh podaný
oneskorene.
3. Okrem uvedeného ústavný súd konštatuje, že proti uzneseniu č. k. 8 C 17/05-340
z 20. augusta 2009 sťažovateľ podal odvolanie 31. augusta 2009, o ktorom prislúcha
rozhodovať odvolaciemu Krajskému súdu v Bratislave, preto vzhľadom na princíp
subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc
preskúmavať postup a toto rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie
preskúmal alebo preskúma krajský súd na základe odvolania sťažovateľa (sťažovateľ pritom
súvisiace rozhodnutie krajského súdu vo svojej ústavnej sťažnosti nenapadol). Z tohto
dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu
č. k. 8 C 17/05-340) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
4. Ak sťažovateľ v petite svojej sťažnosti uvádza, že Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) porušila jeho práva podľa čl. 6
ods. 1 a podľa čl. 13. dohovoru, pretože jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania
nevyhovela, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ generálnu prokuratúru ani neoznačil
za účastníka tohto konania a okrem toho mimoriadne dovolanie ani nemožno považovať za
účinný prostriedok nápravy sťažovateľa, a teda k porušeniu týchto práv v okolnostiach
danej veci ani nemohlo dôjsť, preto pripadalo do úvahy odmietnutie jeho sťažnosti v tejto
časti pre zjavnú neopodstatnenosť.
5. Ústavný súd napokon vo vzťahu ku krajne urážlivým vyjadreniam sťažovateľa
v súvislosti s jeho predmetnou ústavnou sťažnosťou poukazuje na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej „V zásade smie byť sťažnosť odmietnutá ako
neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých
faktoch a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk.“ (Řehák v. Česká
republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004).
V prípade hrubo neslušného a urážlivého obsahu takéhoto návrhu môže byť návrh
odmietnutý pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, ak záujmy ochrany ústavnosti
nevyžadujú iný postup.
Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ v tomto prípade výrokmi obsiahnutými
v jeho podaniach prekročil hranicu normálnej kritiky a hrubo uráža ústavný súd, všeobecné
súdy a jednotlivých sudcov, a to v rozpore s princípom zachovávania slušnosti, úcty
k ústavnému súdu, k všeobecnému súdu a jeho sudcom.
Správanie sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu bolo možné označiť aj za
zneužitie práva na podanie sťažnosti a odmietnuť ju pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2010