Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 390/2010
PDF · 240.98 KB
No categories available
IV. ÚS 390/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť B. Š., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo
48/2010 a jeho uznesením zo 14. júla 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. Š. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra
2010 doručená sťažnosť B. Š., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl.
12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 48/2010 a jeho uznesením zo 14. júla
2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa
Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Východ,
oddelenia vyšetrovania (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn. PPZ-22/BOK-Z-2009 z 8. marca
2010 bolo sťažovateľovi okrem iného vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin
lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona, prečin
porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, zločin
obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, a to
celkom za päť skutkov opísaných v označenom uznesení vyšetrovateľa.
Uznesením sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 18. júna 2010 sudca pre prípravné konanie
Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) na návrh prokurátorky
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátorka generálnej
prokuratúry“) vzal sťažovateľa z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c)
Trestného poriadku do väzby s tým, že jeho väzba začala plynúť 17. júna 2010 o 9.13 h,
a zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľa podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej
rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí senátu tak, že ju uznesením sp. zn.
2 Tpo 48/2010 zo 14. júla 2010 zamietol.
Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd „rozhodol v rozpore s obsahom článku 12
ods. 4), článku 13 ods. 4) a článku 17 ods. 2, ods. 5) Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko
nie sú konkrétne uvádzané dôvody trvania mojej väzby, ale ako dôvod trvania väzby súd
rámcovo uvádza rozsiahlosť dokazovania, dokonca moje údajné ovplyvňovanie výpovede
iného páchateľa, pričom ale vôbec nejde o tú istú trestnú vec, v ktorej som ako obvinený ja,
a taktiež poukazuje na pokračovanie v páchaní trestnej činnosti, hoci som bol obvinený za
skutky, ktoré sa mali stať ešte pred mojou predchádzajúcou väzbou, teda týmto rozhodnutím
Krajský súd v Banskej Bystrici porušil moje základné právo na osobnú slobodu, upravené
v čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Za porušenie môjho základného práva na
osobnú slobodu považujem to, že prezentované dôvody môjho väzobného vyšetrovania sú
uvádzané všeobecne, bez odôvodnenia vyplývajúceho z nejakého môjho konania alebo
ďalších skutočností, z ktorých by vyplývala skutočná obava, že by v mojom prípade malo ísť
o útekovú, kolúznu alebo preventívnu väzbu a hlavne to, že senát Krajského súdu v Banskej
Bystrici tým, že mňa a môjho obhajcu nevyrozumel o termíne rozhodovania o mojej
sťažnosti, hoci som prostredníctvom svojho obhajcu výslovne žiadal o možnosť doplnenia
mojej sťažnosti ústne priamo pri rozhodovaní o mojej sťažnosti, porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ po poukaze na relevantnú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu
(rovnako ako uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 18. júna 2010, pozn.) „je
nezákonné a arbitrárne, predovšetkým z dôvodu, že neobsahuje vo vzťahu k mojej osobe
konkrétne skutočnosti odôvodňujúce moje vzatie väzby. Rovnako nie je z neho zrejmá
existencia skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny
výnimku z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody. Krajský súd v Banském Bystrici
okrem toho porušil moje právo vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď
mi uprel možnosť osobne doplniť moje dôvody k podanej sťažnosti.
Poukazujem tiež na tú skutočnosť, že obvinenie za skutky, pre ktoré som bol sudcom
pre prípravné konanie vzatý do väzby, mi bolo vznesené ešte počas trvania mojej
predchádzajúcej väzby.“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na osobnú slobodu B. Š. upravené v čl. 17 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici rozhodnutím č. k. 2
Tpo/48/2010 zo 14. 07. 2010 v rozpore s čl. 12 ods. 4), článkom 13 ods. 4, článkom 17 ods.
2, ods. 5) a čl. 48 ods. 21 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.
2. Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2 Tpo/48/2010 zo 14. 07.
2010 sa zrušuje.
3. Krajskému súdu v Banskej Bystrici sa prikazuje, aby vo veci konal a zakazuje sa
pokračovať v porušovaní základného práva na osobnú slobodu B. Š.
4. B. Š. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 522,89,- € (slovom
päťstodvadsaťdva eur a osemdesiatdeväť centov), ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici
povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. P., ... do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti si ústavný súd vyžiadal od predsedu
krajského súdu vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagoval predseda
krajského súdu v prípise z 30. septembra 2010, ku ktorému priložil vyjadrenie predsedu
príslušného senátu krajského súdu. Vo vyjadrení predsedu senátu sa okrem iného uvádza:
„... Sťažovateľ tunajšiemu súdu vyčítal, že odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje
dostatočnú odpoveď na právne a skutkové otázky, ktoré boli predmetom konania, a ďalej na
to, že bolo porušené jeho ústavné právo, keď žiadal, aby mohol ústne doplniť svoju sťažnosť
priamo pri rozhodovaní na krajskom súde.
Sťažnosť obvineného považujem za nedôvodnú, mám za to, že tak v uznesení
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 18. 06. 2010, ako aj v uznesení
krajského súdu sp. zn. 2 Tpo/48/2010 zo 14. 07. 2010 je podrobne a presvedčivo uvedené
pre aké dôvody bol obvinený vzatý do väzby a ako sa krajský súd aj okresný súd vysporiadal
s jeho sťažnostnými dôvodmi, na ktoré v celom rozsahu poukazujem.
Pokiaľ ide o namietanie obvineného, že v jeho prípade bol porušený čl. 48 ods. 2)
Ústavy poukazujem na ust. § 302 ods. 2) Tr. por. V zmysle tohto ustanovenia v konaní
a rozhodovaní o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe je na zvážení predsedu senátu, či
umožní obvinenému a jeho obhajcovi účasť na neverejnom zasadnutí. Predseda senátu teda
môže, nie musí povoliť účasť obvinenému a jeho obhajcovi na neverejnom zasadnutí,
pričom v danom prípade predseda senátu vzhľadom na podrobné písomné dôvody uvádzané
v sťažnosti obvineného dospel k záveru, že prítomnosť obvineného a obhajcu na neverejnom
zasadnutí nie je potrebná. Túto skutočnosť predseda senátu aj poznamenal do písomných
dôvodov uznesenia sp. zn. 2 Tpo/48/2010.
Vytýkaná skutočnosť, že obvinený už bol v predchádzajúcom období vo väzbe za
trestnú činnosť, za ktorú je v súčasnosti stíhaný, nie je pravdivá. Je síce pravda, že trestné
stíhanie bolo voči nemu začaté v čase, keď bol už vo väzbe, avšak to bol vo väzbe pre inú
trestnú činnosť, a to v trestnej veci Okresného súdu Nitra sp. zn. 1 Tp 103/2008...“
Vyjadrenie predsedu senátu krajského súdu zaslal ústavný súd na vedomie právnemu
zástupcovi sťažovateľa a umožnil mu v lehote 7 dní od doručenia zaujať k nemu stanovisko.
Právny zástupca sťažovateľa v určenej lehote a ani ku dňu rozhodovania ústavného súdu
o sťažnosti stanovisko k vyjadreniu predsedu senátu krajského súdu nedoručil.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 48/2010 a jeho uznesením
zo 14. júla 2010 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2
ústavy v spojení s čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vo
veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či
v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od
znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov sa ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sústredil na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti z hľadiska sťažovateľom
uplatnených námietok proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Tpo 48/2010 a jeho uzneseniu zo 14. júla 2010. Zo sťažnosti vyplýva, že uplatňuje najmä
tieto námietky:
1. namietané uznesenie je nedostatočne odôvodnené a arbitrárne z dôvodu, že
neobsahuje vo vzťahu k jeho osobe konkrétne skutočnosti odôvodňujúce jeho vzatie do
väzby;
2. krajský súd rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
0 Tp 121/2010 z 18. júna 2010 bez prítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu
napriek tomu, že výslovne žiadal o možnosť doplnenia sťažnosti ústne priamo pri
rozhodovaní krajského súdu, čím malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa
3. za skutky, pre ktoré je v súčasnosti väzobne stíhaný, mu bolo vznesené obvinenie
ešte počas trvania predchádzajúcej väzby.
1. K námietke nedostatočného odôvodnenia a arbitrárnosti namietaného
uznesenia
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že potreba náležite
odôvodniť súdne rozhodnutie vrátane rozhodnutí o väzbe je daná tiež vo verejnom záujme,
pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že
rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (porovnaj napr. IV. ÚS 296/09).
Ústavný súd uznáva, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj ESĽP,
ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý
argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr.
Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale
zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd
v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval
na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko
z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na
spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
Ústavný súd aplikujúc uvedené právne východiská na vec sťažovateľa poukázal na
relevantnú časť odôvodnenia namietaného uznesenia, v ktorej krajský súd najprv
konštatoval, že „u obvineného v súčasnom štádiu trestného konania existujú zákonné
dôvody útekovej, kolúznej, ako aj preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a, b, c) Tr.
por.“, čo podložil jednak všeobecným záverom vychádzajúcim z príslušnej spisovej
dokumentácie, podľa ktorého „Doposiaľ zistené skutočnosti a zabezpečené dôkazy totiž
nasvedčujú tomu, že skutky, ktoré sa kladú obvinenému za vinu boli spáchané, tieto skutky
možno posúdiť ako trestné činy a zo spisového materiálu rovnako vyplýva dôvodné
podozrenie, že tieto skutky spáchal aj obvinený B. Š.“, pričom v nasledujúcom texte
individualizoval existenciu väzobných dôvodov na osobu sťažovateľa.
V súvislosti s väzobnými dôvodmi podľa § 71 ods. 1 písm. a) a b) Trestného
poriadku krajský súd poukázal na skutočnosť, „že v danom prípade sa jedná o trestnú
činnosť, za ktorú obvinenému hrozí vysoký trest (a to aj s poukazom na ďalšie trestné
stíhanie obvineného pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu formou
spolupáchateľstva sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 20, § 186 ods. 1, 2 písm. b,
ods. 4 písm. a) Tr. zák.). Pokiaľ ide o motív konania obvineného, týmto malo byť získanie
finančných prostriedkov, pričom výsledky doterajšieho dokazovania nasvedčujú tomu, že
išlo o plánovanú trestnú činnosť, s vysokým stupňom organizovania a s vopred určenou
deľbou úloh, vrátane sofistikovanej prípravy jednotlivých členov.“.
Vo vzťahu k väzobnému dôvodu tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku krajský súd poukázal na svoje zistenie zo spisového materiálu, podľa
ktorého sa „prípade obvineného sa jedná o osobu, ktorá sa už v minulosti dostala
opakovane do rozporu so zákonom, pričom obvinený sa mal predmetnej trestnej činnosti
dopustiť dokonca počas skúšobnej doby podmienečného odsúdenia (trestný rozkaz
Okresného súdu Prievidza sp. zn. 1 T 68/06 zo dňa 02. 06. 2006; na obvineného sa v danom
prípade hľadí, ako keby nebol odsúdený). Navyše obvinený je v súčasnosti trestne stíhaný aj
v ďalšej trestnej veci, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 3 T/191/2009.“.
V ďalšej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajský súd konštatoval, že
okresný súd jednotlivé dôvody väzby v napadnutom uznesení podrobne popísal a po
stotožnení sa s ich odôvodnením na ne v podrobnostiach poukázal. V tejto súvislosti
ústavný súd vzal na vedomie, že okresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 0 Tp 121/2010
z 18. júna 2010, ktorým vzal sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1
písm. a), b) a c) Trestného poriadku, najprv uviedol podrobne dôvody, ktorými prokurátorka
generálnej prokuratúry odôvodnila svoj návrh na vzatie sťažovateľa do väzby, a následne
konštatoval, že „si v celom rozsahu osvojil dôvody uvedené prokurátorkou, pokiaľ ide
o dôvody väzby obvineného, nemá voči konkretizácií skutočností, z ktorých má vyplývať
dôvodná obava ako predpoklad jednotlivých dôvodov väzby žiadne námietky“.
Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia reagoval aj na námietku
sťažovateľa uplatnenú v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 18. júna 2010 týkajúcu
sa porušenia jeho práva na obhajobu, keď uviedol: „Okresný súd sa tiež náležitým
spôsobom vysporiadal s námietkou obvineného, že v jeho prípade došlo k porušeniu práva
na obhajobu, pričom takáto skutočnosť ani podľa krajského súdu zo spisového materiálu
nevyplýva.
V danom prípade boli splnené aj formálne podmienky rozhodovania o vzatí do väzby.
Obv. B. Š. bol riadne procesným spôsobom obvinený, v zákonom stanovenej lehote bol
predvedený pred sudcu pre prípravné konanie, ktorým bol v zákonnej lehote vypočutý.“
Ústavný súd v tejto súvislosti vzal do úvahy aj obsah vyšetrovacieho spisu
a relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 18. júna
2010, v ktorom sa uvádza: «K námietkam obvineného o porušení jeho práva na obhajobu
a čl. 6 Dohovoru považujem za potrebné uviesť, že zo spisu vyplýva, že obhajcovi bola daná
možnosť vyšetrovateľom oboznámiť sa so spisovým materiálom po výsluchu obvineného, čo
tento odmietol pre pracovnú zaneprázdnenosť. Pred výsluchom obvineného sudcom pre
prípravné konanie a pred rozhodovaním o jeho väzbe obhajca už nepožiadal o oboznámenie
sa so spisom, čo by mu samozrejme bolo vzhľadom na nálezy Ústavného súdu, práve k čl. 6
Dohovoru umožnené v záujme zachovať „rovnosť zbraní“. Pokiaľ ide o doručenie návrhu
na vzatie do väzby obvineného faxovým podaním je nutné konštatovať, že obhajca nakoniec
sám konštatuje, že sa s ním oboznámil pred výsluchom obvineného sudcom pre prípravné
konanie. Okrem toho bol sudcom pre prípravné konanie telefonicky dňa 17. 6. 2010
o 19.26 hod. upovedomený, že bol podaný návrh na vzatie jeho klienta do väzby, počas
ktorého rozhovoru túto skutočnosť nenamietol, navyše sudca bol prokurátorkou
informovaný, že návrh mu bol odoslaný. Tým, že mal možnosť sa s návrhom oboznámiť
vlastne na jeho obsah aj reagoval nie je možné mať za to, že by jeho práva boli porušené.»
Zohľadňujúc argumentáciu krajského súdu vychádzajúcu zo záverov okresného súdu,
ako aj z odôvodnenia návrhu prokurátorky generálnej prokuratúry na vzatie sťažovateľa do
väzby ústavný súd konštatoval, že namietané uznesenie krajského súdu je primeraným
spôsobom odôvodnené, nemožno ho v žiadnom prípade považovať za arbitrárne, a preto je
z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
2. K námietke rozhodovania krajského súdu bez prítomnosti sťažovateľa a jeho
právneho zástupcu
Sťažovateľ tiež namietal, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 18. júna 2010 bez jeho prítomnosti a prítomnosti
jeho obhajcu, hoci už bezprostredne po rozhodnutí okresného súdu, ktorým bol vzatý do
väzby, podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť a do zápisnice v tejto súvislosti okrem
iného uviedol, že žiada nadriadený súd „o možnosť zúčastniť sa neverejného zasadnutia
o tejto sťažnosti, kde obvinený a aj jeho obhajca chcú doplniť dôvody podanej sťažnosti“.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd tým, že nevyhovel jeho žiadosti zúčastniť sa
neverejného zasadnutia, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o jeho sťažnosti, porušil
jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Krajský súd na túto námietku sťažovateľa reagoval v odôvodnení namietaného
uznesenia, keď uviedol:
„Pokiaľ ide o žiadosť obvineného, aby mohol byť so svojim obhajcom prítomný na
neverejnom zasadnutí, predmetom ktorého bude rozhodovanie o jeho sťažnosti, krajský súd
mu dáva do pozornosti ust. § 302 ods. 21 Tr. por. V zmysle tohto ustanovenia v konaní
a rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe je na zvážení predsedu senátu, či
umožní obvinenému a jeho obhajcovi účasť na neverejnom zasadnutí. Za danej situácie
však predseda senátu dospel k záveru, že ich prítomnosť na neverejnom zasadnutí nebola
potrebná.“
Pri posudzovaní tejto námietky sťažovateľa ústavný súd vzal do úvahy relevantnú
judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej sa ESĽP v prípadoch, ak bola osobná sloboda fyzickej
osoby obmedzená v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (čo je aj prípad sťažovateľa,
pozn.), prikláňa k nutnosti a nevyhnutnosti výsluchu dotknutej osoby pred súdom, ako aj
k zásade kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní (rozsudok vo veci Nikolov
v. Bulharsko z 25. marca 1999, rozsudok vo veci Kampanis v. Grécko z 13. júla 1995).
Možnosť osoby pozbavenej osobnej slobody „osobne sa vyjadriť“ je jednou zo základných
procesných záruk spravodlivého procesu (rozsudok vo veci Sanchez-Reisse v. Švajčiarsko
z 21. októbra 1986). Rovnako tak ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že väzba ako
zásadný zaisťovací inštitút predstavuje výrazný zásah do základného práva jednotlivca na
osobnú slobodu, a preto neodmysliteľnou procesnou zárukou pri takomto zásahu musí byť
právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť vypočutá súdom k dôvodom
a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06). Na druhej strane ústavný súd vo
svojej doterajšej judikatúre formuloval tiež právny názor, podľa ktorého nemožno ani
judikatúru ESĽP vykladať tak bezmedzne, že by z nej vyplývala povinnosť všeobecného
súdu a zvlášť druhostupňového súdu rozhodovať o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní vždy po
vypočutí obvineného, bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu (IV. ÚS 45/08).
V danom prípade bol sťažovateľ pred rozhodnutím okresného súdu o vzatí do väzby
riadne vypočutý za prítomnosti jeho obhajcu, pričom krajský súd pri rozhodovaní o jeho
sťažnosti proti rozhodnutiu prvostupňovému súdu postupoval v súlade s prvou vetou § 302
ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorej „Iné osoby sú z účasti na neverejnom zasadnutí
vylúčené; pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa na neverejnom zasadnutí aj
prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe
môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť.“. Ústavný súd vzal tiež do úvahy
obsah vyšetrovacieho spisu, ako aj skutočnosť, že sťažovateľ ani v sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu neuviedol dôvody, o ktoré chcel spolu so svojím obhajcom doplniť dôvody
svojej sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu priamo na neverejnom zasadnutí
krajského súdu a ktoré by mali (mohli) privodiť zásadne odlišný záver krajského súdu
k jeho sťažnosti. Navyše, sťažovateľ svoju sťažnosť podanú do zápisnice o svojom výsluchu
pred okresným súdom doplnil a odôvodnil ďalšími podaniami z 23. júna 2010, 25. júna
2010, 29. júna 2010 a 8. júla 2010, ktoré mal krajský súd pri svojom rozhodovaní
k dispozícii.
Za daných okolností považuje ústavný súd postup krajského súdu pri rozhodovaní
o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 18. júna
2010 za ústavne akceptovateľný a udržateľný.
3. K námietke väzobného stíhania za skutky, pre ktoré bolo sťažovateľovi
vznesené obvinenie ešte počas trvania predchádzajúcej väzby
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd zistil, že tvrdenie
sťažovateľa, podľa ktorého mu bolo vyšetrovateľom vznesené obvinenie za skutky, pre
ktoré bol uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 18. júna 2010 vzatý do väzby
(uznesenie vyšetrovateľa z 8. marca 2010, pozn.) v čase, keď sa už nachádzal vo väzbe,
zodpovedá obsahu spisovej dokumentácie. Zároveň ale ústavný súd zistil, že v tom čase bol
sťažovateľ vo väzbe „pre inú trestnú činnosť, a to v trestnej veci Okresného súdu Nitra sp.
zn. 1Tp 103/2008“, ako uvádza v už citovanom vyjadrení aj predseda senátu krajského súdu
[išlo o väzbu súvisiacu s obvinením pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa
§ 186 ods. 1, 2 písm. b) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20
Trestného zákona spáchaný sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona,
pozn.]. Z predchádzajúcej väzby bol sťažovateľ prepustený 17. júna 2010.
Vychádzajúc z týchto zistení ústavný súd konštatoval, že samotná skutočnosť, že
sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie za skutky, pre ktoré bol uznesením okresného súdu
z 18. júna 2010 vzatý do väzby v čase jeho predchádzajúcej väzby za inú trestnú činnosť,
nezakladá sama osebe dôvod na záver o neústavnosti jeho následného vzatia do väzby za
skutky, pre ktoré ešte nebol väzobne stíhaný (porovnaj k tomu aj § 72 ods. 2 Trestného
poriadku, ktorý sprísňuje požiadavky na opätovné vzatie do väzby len vo vzťahu „k tej istej
veci“, pozn.). Ústavný súd preto považuje túto námietku sťažovateľa za zjavne
neopodstatnenú.
Ústavný súd sumarizujúc svoje predbežné závery k jednotlivým námietkam
sťažovateľa zdôraznil, že esenciálnou súčasťou rozhodnutia súdu druhého stupňa, ktorým
potvrdzuje prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu o vzatí obvineného do väzby, resp.
jej ďalšom trvaní, je nepochybne jednak presvedčivé a zrozumiteľné zdôvodnenie
nevyhnutnosti zabezpečenia ďalšieho priebehu trestného stíhania obvineného
prostredníctvom obmedzenia jeho osobnej slobody (väzbou) založené na niektorom zo
zákonom ustanovených dôvodov väzby (§ 71 ods. 1 Trestného poriadku), ako aj ústavne
akceptovateľné vysporiadanie sa s kľúčovými námietkami obvineného uplatenými
v sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Pri posudzovaní ústavnej
akceptovateľnosti a udržateľnosti rozhodnutia súdu druhého stupňa, ktorým potvrdzuje
prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu o vzatí obvineného do väzby, resp. jej ďalšom
trvaní ústavným súdom rovnako ako pri iných typoch súdnych konaní, ústavný súd zároveň
vychádza z toho, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a inštančne
nadriadeného súdu (odvolacieho, resp. sťažnostného súdu) nemožno posudzovať izolovane
(II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie
z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa v trestnom
konaní aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí nielen všeobecných
súdov, ale aj orgánov činných v trestnom konaní, ktoré boli vydané v priebehu príslušného
trestného konania (m. m. IV. ÚS 350/09). Z uvedeného vyplýva, že je ústavne
aprobovateľné, ak súd druhého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje
a stotožňuje sa so závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, príp. so závermi, ku
ktorým dospeli orgány činné v predmetnom trestnom konaní (vyšetrovateľ, prokurátor).
Vychádzajúc zo svojich zistení ústavný súd konštatoval, že namietané uznesenie
krajského súdu, ako aj jeho postup, ktorý vydaniu uznesenia sp. zn. 2 Tpo 48/2010
zo 14. júla 2010 predchádzal, uvedené požiadavky spĺňa, a preto na tomto základe sťažnosť
sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2010