Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 390/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť B. Š., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2

v spojení s a Slovenskej

republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo

48/2010 a jeho uznesením zo 14. júla 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. Š. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra

2010 doručená sťažnosť B. Š., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a (ďalej len „“) v spojení s čl.

12 ods. 4 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. júla

2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa

Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Východ,

oddelenia vyšetrovania (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn. PPZ-22/BOK-Z-2009 z 8. marca

2010 bolo sťažovateľovi okrem iného vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin

lúpeže podľa , a , prečin

porušovania domovej slobody podľa a , zločin

obmedzovania osobnej slobody podľa a , a to

celkom za päť skutkov opísaných v označenom uznesení vyšetrovateľa.

Uznesením sp. zn. z 18. júna 2010 sudca pre prípravné konanie

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) na návrh prokurátorky

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátorka generálnej

prokuratúry“) vzal sťažovateľa z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c)

do väzby s tým, že jeho väzba začala plynúť 17. júna 2010 o 9.13 h,

a zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľa podľa .

Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej

rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí senátu tak, že ju uznesením sp. zn.

zo 14. júla 2010 zamietol.

Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd „rozhodol v rozpore s obsahom článku 12

ods. 4), článku 13 ods. 4) a článku 17 ods. 2, ods. 5) , nakoľko

nie sú konkrétne uvádzané dôvody trvania mojej väzby, ale ako dôvod trvania väzby súd

rámcovo uvádza rozsiahlosť dokazovania, dokonca moje údajné ovplyvňovanie výpovede

iného páchateľa, pričom ale vôbec nejde o tú istú trestnú vec, v ktorej som ako obvinený ja,

a taktiež poukazuje na pokračovanie v páchaní trestnej činnosti, hoci som bol obvinený za

skutky, ktoré sa mali stať ešte pred mojou predchádzajúcou väzbou, teda týmto rozhodnutím

Krajský súd v Banskej Bystrici porušil moje základné právo na osobnú slobodu, upravené

v . Za porušenie môjho základného práva na

osobnú slobodu považujem to, že prezentované dôvody môjho väzobného vyšetrovania sú

uvádzané všeobecne, bez odôvodnenia vyplývajúceho z nejakého môjho konania alebo

ďalších skutočností, z ktorých by vyplývala skutočná obava, že by v mojom prípade malo ísť

o útekovú, kolúznu alebo preventívnu väzbu a hlavne to, že senát Krajského súdu v Banskej

Bystrici tým, že mňa a môjho obhajcu nevyrozumel o termíne rozhodovania o mojej

sťažnosti, hoci som prostredníctvom svojho obhajcu výslovne žiadal o možnosť doplnenia

mojej sťažnosti ústne priamo pri rozhodovaní o mojej sťažnosti, porušil

Slovenskej republiky.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ po poukaze na relevantnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu

(rovnako ako uznesenie okresného súdu sp. zn. z 18. júna 2010, pozn.) „je

nezákonné a arbitrárne, predovšetkým z dôvodu, že neobsahuje vo vzťahu k mojej osobe

konkrétne skutočnosti odôvodňujúce moje vzatie väzby. Rovnako nie je z neho zrejmá

existencia skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny

výnimku z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody. Krajský súd v Banském Bystrici

okrem toho porušil moje právo vyplývajúce z , keď

mi uprel možnosť osobne doplniť moje dôvody k podanej sťažnosti.

Poukazujem tiež na tú skutočnosť, že obvinenie za skutky, pre ktoré som bol sudcom

pre prípravné konanie vzatý do väzby, mi bolo vznesené ešte počas trvania mojej

predchádzajúcej väzby.“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na osobnú slobodu B. Š. upravené v

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici rozhodnutím č. k. 2

Tpo/48/2010 zo 14. 07. 2010 v rozpore s čl. 12 ods. 4), článkom 13 ods. 4, článkom 17 ods.

2, ods. 5) a porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. zo 14. 07.

2010 sa zrušuje.

3. Krajskému súdu v Banskej Bystrici sa prikazuje, aby vo veci konal a zakazuje sa

pokračovať v porušovaní základného práva na osobnú slobodu B. Š.

4. B. Š. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 522,89,- € (slovom

päťstodvadsaťdva eur a osemdesiatdeväť centov), ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici

povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. P., ... do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti si ústavný súd vyžiadal od predsedu

krajského súdu vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagoval predseda

krajského súdu v prípise z 30. septembra 2010, ku ktorému priložil vyjadrenie predsedu

príslušného senátu krajského súdu. Vo vyjadrení predsedu senátu sa okrem iného uvádza:

„... Sťažovateľ tunajšiemu súdu vyčítal, že odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje

dostatočnú odpoveď na právne a skutkové otázky, ktoré boli predmetom konania, a ďalej na

to, že bolo porušené jeho ústavné právo, keď žiadal, aby mohol ústne doplniť svoju sťažnosť

priamo pri rozhodovaní na krajskom súde.

Sťažnosť obvineného považujem za nedôvodnú, mám za to, že tak v uznesení

Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 18. 06. 2010, ako aj v uznesení

krajského súdu sp. zn. zo 14. 07. 2010 je podrobne a presvedčivo uvedené

pre aké dôvody bol obvinený vzatý do väzby a ako sa krajský súd aj okresný súd vysporiadal

s jeho sťažnostnými dôvodmi, na ktoré v celom rozsahu poukazujem.

Pokiaľ ide o namietanie obvineného, že v jeho prípade bol porušený čl. 48 ods. 2)

poukazujem na ust. ) V zmysle tohto ustanovenia v konaní

a rozhodovaní o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe je na zvážení predsedu senátu, či

umožní obvinenému a jeho obhajcovi účasť na neverejnom zasadnutí. Predseda senátu teda

môže, nie musí povoliť účasť obvinenému a jeho obhajcovi na neverejnom zasadnutí,

pričom v danom prípade predseda senátu vzhľadom na podrobné písomné dôvody uvádzané

v sťažnosti obvineného dospel k záveru, že prítomnosť obvineného a obhajcu na neverejnom

zasadnutí nie je potrebná. Túto skutočnosť predseda senátu aj poznamenal do písomných

dôvodov uznesenia sp. zn. .

Vytýkaná skutočnosť, že obvinený už bol v predchádzajúcom období vo väzbe za

trestnú činnosť, za ktorú je v súčasnosti stíhaný, nie je pravdivá. Je síce pravda, že trestné

stíhanie bolo voči nemu začaté v čase, keď bol už vo väzbe, avšak to bol vo väzbe pre inú

trestnú činnosť, a to v trestnej veci Okresného súdu Nitra sp. zn. ...“

Vyjadrenie predsedu senátu krajského súdu zaslal ústavný súd na vedomie právnemu

zástupcovi sťažovateľa a umožnil mu v lehote 7 dní od doručenia zaujať k nemu stanovisko.

Právny zástupca sťažovateľa v určenej lehote a ani ku dňu rozhodovania ústavného súdu

o sťažnosti stanovisko k vyjadreniu predsedu senátu krajského súdu nedoručil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 14. júla 2010 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2

v spojení s a .

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vo

veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či

v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov sa ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sústredil na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti z hľadiska sťažovateľom

uplatnených námietok proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu zo 14. júla 2010. Zo sťažnosti vyplýva, že uplatňuje najmä

tieto námietky:

1. namietané uznesenie je nedostatočne odôvodnené a arbitrárne z dôvodu, že

neobsahuje vo vzťahu k jeho osobe konkrétne skutočnosti odôvodňujúce jeho vzatie do

väzby;

2. krajský súd rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 18. júna 2010 bez prítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu

napriek tomu, že výslovne žiadal o možnosť doplnenia sťažnosti ústne priamo pri

rozhodovaní krajského súdu, čím malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa

;

3. za skutky, pre ktoré je v súčasnosti väzobne stíhaný, mu bolo vznesené obvinenie

ešte počas trvania predchádzajúcej väzby.

1. K námietke nedostatočného odôvodnenia a arbitrárnosti namietaného

uznesenia

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že potreba náležite

odôvodniť súdne rozhodnutie vrátane rozhodnutí o väzbe je daná tiež vo verejnom záujme,

pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že

rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (porovnaj napr. ).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj ESĽP,

ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý

argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr.

Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale

zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd

v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval

na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia

považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko

z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Ústavný súd aplikujúc uvedené právne východiská na vec sťažovateľa poukázal na

relevantnú časť odôvodnenia namietaného uznesenia, v ktorej krajský súd najprv

konštatoval, že „u obvineného v súčasnom štádiu trestného konania existujú zákonné

dôvody útekovej, kolúznej, ako aj preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a, b, c) Tr.

por.“, čo podložil jednak všeobecným záverom vychádzajúcim z príslušnej spisovej

dokumentácie, podľa ktorého „Doposiaľ zistené skutočnosti a zabezpečené dôkazy totiž

nasvedčujú tomu, že skutky, ktoré sa kladú obvinenému za vinu boli spáchané, tieto skutky

možno posúdiť ako trestné činy a zo spisového materiálu rovnako vyplýva dôvodné

podozrenie, že tieto skutky spáchal aj obvinený B. Š.“, pričom v nasledujúcom texte

individualizoval existenciu väzobných dôvodov na osobu sťažovateľa.

V súvislosti s väzobnými dôvodmi podľa § 71 ods. 1 písm. a) a b) Trestného

poriadku krajský súd poukázal na skutočnosť, „že v danom prípade sa jedná o trestnú

činnosť, za ktorú obvinenému hrozí vysoký trest (a to aj s poukazom na ďalšie trestné

stíhanie obvineného pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu formou

spolupáchateľstva sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 20, § 186 ods. 1, 2 písm. b,

ods. 4 písm. a) Tr. zák.). Pokiaľ ide o motív konania obvineného, týmto malo byť získanie

finančných prostriedkov, pričom výsledky doterajšieho dokazovania nasvedčujú tomu, že

išlo o plánovanú trestnú činnosť, s vysokým stupňom organizovania a s vopred určenou

deľbou úloh, vrátane sofistikovanej prípravy jednotlivých členov.“.

Vo vzťahu k väzobnému dôvodu tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

krajský súd poukázal na svoje zistenie zo spisového materiálu, podľa

ktorého sa „prípade obvineného sa jedná o osobu, ktorá sa už v minulosti dostala

opakovane do rozporu so zákonom, pričom obvinený sa mal predmetnej trestnej činnosti

dopustiť dokonca počas skúšobnej doby podmienečného odsúdenia (trestný rozkaz

Okresného súdu Prievidza sp. zn. zo dňa 02. 06. 2006; na obvineného sa v danom

prípade hľadí, ako keby nebol odsúdený). Navyše obvinený je v súčasnosti trestne stíhaný aj

v ďalšej trestnej veci, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. .“.

V ďalšej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajský súd konštatoval, že

okresný súd jednotlivé dôvody väzby v napadnutom uznesení podrobne popísal a po

stotožnení sa s ich odôvodnením na ne v podrobnostiach poukázal. V tejto súvislosti

ústavný súd vzal na vedomie, že okresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn.

z 18. júna 2010, ktorým vzal sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1

písm. a), b) a c) , najprv uviedol podrobne dôvody, ktorými prokurátorka

generálnej prokuratúry odôvodnila svoj návrh na vzatie sťažovateľa do väzby, a následne

konštatoval, že „si v celom rozsahu osvojil dôvody uvedené prokurátorkou, pokiaľ ide

o dôvody väzby obvineného, nemá voči konkretizácií skutočností, z ktorých má vyplývať

dôvodná obava ako predpoklad jednotlivých dôvodov väzby žiadne námietky“.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia reagoval aj na námietku

sťažovateľa uplatnenú v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 18. júna 2010 týkajúcu

sa porušenia jeho práva na obhajobu, keď uviedol: „Okresný súd sa tiež náležitým

spôsobom vysporiadal s námietkou obvineného, že v jeho prípade došlo k porušeniu práva

na obhajobu, pričom takáto skutočnosť ani podľa krajského súdu zo spisového materiálu

nevyplýva.

V danom prípade boli splnené aj formálne podmienky rozhodovania o vzatí do väzby.

Obv. B. Š. bol riadne procesným spôsobom obvinený, v zákonom stanovenej lehote bol

predvedený pred sudcu pre prípravné konanie, ktorým bol v zákonnej lehote vypočutý.“

Ústavný súd v tejto súvislosti vzal do úvahy aj obsah vyšetrovacieho spisu

a relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. z 18. júna

2010, v ktorom sa uvádza: «K námietkam obvineného o porušení jeho práva na obhajobu

a čl. 6 Dohovoru považujem za potrebné uviesť, že zo spisu vyplýva, že obhajcovi bola daná

možnosť vyšetrovateľom oboznámiť sa so spisovým materiálom po výsluchu obvineného, čo

tento odmietol pre pracovnú zaneprázdnenosť. Pred výsluchom obvineného sudcom pre

prípravné konanie a pred rozhodovaním o jeho väzbe obhajca už nepožiadal o oboznámenie

sa so spisom, čo by mu samozrejme bolo vzhľadom na nálezy Ústavného súdu, práve k čl. 6

Dohovoru umožnené v záujme zachovať „rovnosť zbraní“. Pokiaľ ide o doručenie návrhu

na vzatie do väzby obvineného faxovým podaním je nutné konštatovať, že obhajca nakoniec

sám konštatuje, že sa s ním oboznámil pred výsluchom obvineného sudcom pre prípravné

konanie. Okrem toho bol sudcom pre prípravné konanie telefonicky dňa 17. 6. 2010

o 19.26 hod. upovedomený, že bol podaný návrh na vzatie jeho klienta do väzby, počas

ktorého rozhovoru túto skutočnosť nenamietol, navyše sudca bol prokurátorkou

informovaný, že návrh mu bol odoslaný. Tým, že mal možnosť sa s návrhom oboznámiť

vlastne na jeho obsah aj reagoval nie je možné mať za to, že by jeho práva boli porušené.»

Zohľadňujúc argumentáciu krajského súdu vychádzajúcu zo záverov okresného súdu,

ako aj z odôvodnenia návrhu prokurátorky generálnej prokuratúry na vzatie sťažovateľa do

väzby ústavný súd konštatoval, že namietané uznesenie krajského súdu je primeraným

spôsobom odôvodnené, nemožno ho v žiadnom prípade považovať za arbitrárne, a preto je

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

2. K námietke rozhodovania krajského súdu bez prítomnosti sťažovateľa a jeho

právneho zástupcu

Sťažovateľ tiež namietal, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 18. júna 2010 bez jeho prítomnosti a prítomnosti

jeho obhajcu, hoci už bezprostredne po rozhodnutí okresného súdu, ktorým bol vzatý do

väzby, podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť a do zápisnice v tejto súvislosti okrem

iného uviedol, že žiada nadriadený súd „o možnosť zúčastniť sa neverejného zasadnutia

o tejto sťažnosti, kde obvinený a aj jeho obhajca chcú doplniť dôvody podanej sťažnosti“.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd tým, že nevyhovel jeho žiadosti zúčastniť sa

neverejného zasadnutia, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o jeho sťažnosti, porušil

jeho základné právo podľa .

Krajský súd na túto námietku sťažovateľa reagoval v odôvodnení namietaného

uznesenia, keď uviedol:

„Pokiaľ ide o žiadosť obvineného, aby mohol byť so svojim obhajcom prítomný na

neverejnom zasadnutí, predmetom ktorého bude rozhodovanie o jeho sťažnosti, krajský súd

mu dáva do pozornosti ust. V zmysle tohto ustanovenia v konaní

a rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe je na zvážení predsedu senátu, či

umožní obvinenému a jeho obhajcovi účasť na neverejnom zasadnutí. Za danej situácie

však predseda senátu dospel k záveru, že ich prítomnosť na neverejnom zasadnutí nebola

potrebná.“

Pri posudzovaní tejto námietky sťažovateľa ústavný súd vzal do úvahy relevantnú

judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej sa ESĽP v prípadoch, ak bola osobná sloboda fyzickej

osoby obmedzená v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (čo je aj prípad sťažovateľa,

pozn.), prikláňa k nutnosti a nevyhnutnosti výsluchu dotknutej osoby pred súdom, ako aj

k zásade kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní (rozsudok vo veci Nikolov

v. Bulharsko z 25. marca 1999, rozsudok vo veci Kampanis v. Grécko z 13. júla 1995).

Možnosť osoby pozbavenej osobnej slobody „osobne sa vyjadriť“ je jednou zo základných

procesných záruk spravodlivého procesu (rozsudok vo veci Sanchez-Reisse v. Švajčiarsko

z 21. októbra 1986). Rovnako tak ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že väzba ako

zásadný zaisťovací inštitút predstavuje výrazný zásah do základného práva jednotlivca na

osobnú slobodu, a preto neodmysliteľnou procesnou zárukou pri takomto zásahu musí byť

právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť vypočutá súdom k dôvodom

a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (). Na druhej strane ústavný súd vo

svojej doterajšej judikatúre formuloval tiež právny názor, podľa ktorého nemožno ani

judikatúru ESĽP vykladať tak bezmedzne, že by z nej vyplývala povinnosť všeobecného

súdu a zvlášť druhostupňového súdu rozhodovať o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní vždy po

vypočutí obvineného, bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu ().

V danom prípade bol sťažovateľ pred rozhodnutím okresného súdu o vzatí do väzby

riadne vypočutý za prítomnosti jeho obhajcu, pričom krajský súd pri rozhodovaní o jeho

sťažnosti proti rozhodnutiu prvostupňovému súdu postupoval v súlade s prvou vetou § 302

ods. 2 , podľa ktorej „Iné osoby sú z účasti na neverejnom zasadnutí

vylúčené; pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa na neverejnom zasadnutí aj

prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe

môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť.“. Ústavný súd vzal tiež do úvahy

obsah vyšetrovacieho spisu, ako aj skutočnosť, že sťažovateľ ani v sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu neuviedol dôvody, o ktoré chcel spolu so svojím obhajcom doplniť dôvody

svojej sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu priamo na neverejnom zasadnutí

krajského súdu a ktoré by mali (mohli) privodiť zásadne odlišný záver krajského súdu

k jeho sťažnosti. Navyše, sťažovateľ svoju sťažnosť podanú do zápisnice o svojom výsluchu

pred okresným súdom doplnil a odôvodnil ďalšími podaniami z 23. júna 2010, 25. júna

2010, 29. júna 2010 a 8. júla 2010, ktoré mal krajský súd pri svojom rozhodovaní

k dispozícii.

Za daných okolností považuje ústavný súd postup krajského súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 18. júna

2010 za ústavne akceptovateľný a udržateľný.

3. K námietke väzobného stíhania za skutky, pre ktoré bolo sťažovateľovi

vznesené obvinenie ešte počas trvania predchádzajúcej väzby

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd zistil, že tvrdenie

sťažovateľa, podľa ktorého mu bolo vyšetrovateľom vznesené obvinenie za skutky, pre

ktoré bol uznesením okresného súdu sp. zn. z 18. júna 2010 vzatý do väzby

(uznesenie vyšetrovateľa z 8. marca 2010, pozn.) v čase, keď sa už nachádzal vo väzbe,

zodpovedá obsahu spisovej dokumentácie. Zároveň ale ústavný súd zistil, že v tom čase bol

sťažovateľ vo väzbe „pre inú trestnú činnosť, a to v trestnej veci Okresného súdu Nitra sp.

zn. “, ako uvádza v už citovanom vyjadrení aj predseda senátu krajského súdu

[išlo o väzbu súvisiacu s obvinením pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa

, a spolupáchateľstvom podľa

spáchaný sčasti v štádiu pokusu podľa ,

pozn.]. Z predchádzajúcej väzby bol sťažovateľ prepustený 17. júna 2010.

Vychádzajúc z týchto zistení ústavný súd konštatoval, že samotná skutočnosť, že

sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie za skutky, pre ktoré bol uznesením okresného súdu

z 18. júna 2010 vzatý do väzby v čase jeho predchádzajúcej väzby za inú trestnú činnosť,

nezakladá sama osebe dôvod na záver o neústavnosti jeho následného vzatia do väzby za

skutky, pre ktoré ešte nebol väzobne stíhaný (porovnaj k tomu aj § 72 ods. 2 Trestného

poriadku, ktorý sprísňuje požiadavky na opätovné vzatie do väzby len vo vzťahu „k tej istej

veci“, pozn.). Ústavný súd preto považuje túto námietku sťažovateľa za zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd sumarizujúc svoje predbežné závery k jednotlivým námietkam

sťažovateľa zdôraznil, že esenciálnou súčasťou rozhodnutia súdu druhého stupňa, ktorým

potvrdzuje prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu o vzatí obvineného do väzby, resp.

jej ďalšom trvaní, je nepochybne jednak presvedčivé a zrozumiteľné zdôvodnenie

nevyhnutnosti zabezpečenia ďalšieho priebehu trestného stíhania obvineného

prostredníctvom obmedzenia jeho osobnej slobody (väzbou) založené na niektorom zo

zákonom ustanovených dôvodov väzby ( ), ako aj ústavne

akceptovateľné vysporiadanie sa s kľúčovými námietkami obvineného uplatenými

v sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Pri posudzovaní ústavnej

akceptovateľnosti a udržateľnosti rozhodnutia súdu druhého stupňa, ktorým potvrdzuje

prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu o vzatí obvineného do väzby, resp. jej ďalšom

trvaní ústavným súdom rovnako ako pri iných typoch súdnych konaní, ústavný súd zároveň

vychádza z toho, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a inštančne

nadriadeného súdu (odvolacieho, resp. sťažnostného súdu) nemožno posudzovať izolovane

(, , ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa v trestnom

konaní aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí nielen všeobecných

súdov, ale aj orgánov činných v trestnom konaní, ktoré boli vydané v priebehu príslušného

trestného konania (m. m. ). Z uvedeného vyplýva, že je ústavne

aprobovateľné, ak súd druhého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje

a stotožňuje sa so závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, príp. so závermi, ku

ktorým dospeli orgány činné v predmetnom trestnom konaní (vyšetrovateľ, prokurátor).

Vychádzajúc zo svojich zistení ústavný súd konštatoval, že namietané uznesenie

krajského súdu, ako aj jeho postup, ktorý vydaniu uznesenia sp. zn.

zo 14. júla 2010 predchádzal, uvedené požiadavky spĺňa, a preto na tomto základe sťažnosť

sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010