Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 391/2013
PDF · 161.28 KB
No categories available
IV. ÚS 391/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., H., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., vo
veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 22 ods. 1 a 2, čl.
46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)
a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Trnave v súvislosti s nevyhovením jeho žiadosti o nahliadnutie do spisov
Krajského súdu v Trnave sp. zn. KSTT-V-186-1/2010-Ntt a sp. zn. KSTT-V-279-1/2010-
Ntta a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2011
doručená sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 8
ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v súvislosti s nevyhovením
jeho žiadosti o nahliadnutie do spisov krajského súdu sp. zn. KSTT-V-186-1/2010-Ntt a sp.
zn. KSTT-V-279-1/2010-Ntt.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že uznesením Úradu boja proti organizovanej
kriminalite Prezídia Policajného zboru (ďalej len „ÚBOK“) sp. zn. ČVS: PPZ-243/BOK-
ZA-2010 z 20. októbra 2010 mu bolo vznesené obvinenie za zločin krivej výpovede a krivej
prísahy podľa § 346 ods. 1 a 3 písm. a) a b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h)
a § 140 písm. c) Trestného zákona formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b) Trestného
zákona. Obvinenie bolo založené na prepise troch SMS správ, dvoch zaslaných
z účastníckej telefónnej stanice č..., evidovanej na meno sťažovateľa, na účastnícku
telefónnu stanicu č..., evidovanú na meno I. S., a jednej doručenej z účastníckej telefónnej
stanice č... na účastnícku stanicu č..., ktorých záznam sa vykonával na základe rozhodnutí
krajského súdu sp. zn. KSTT-V-186-1/2010-Ntt zo 6. mája 2010 a sp. zn. KSTT-V-279-
1/2010-Ntt zo 4. augusta 2010. Podaním zo 17. marca 2011 sťažovateľ požiadal krajský súd
o nahliadnutie do spisov vedených pod týmito spisovými značkami. Krajský súd mu
prípisom sp. zn. Spr. 204/11 z 31. marca 2011 oznámil, že jeho žiadosti nemožno vyhovieť,
pretože súhlas na použitie informačno-technického prostriedku nebol vydaný na jeho osobu.
S poukazom na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) sťažovateľ namieta, že zamietnutím žiadosti o nahliadnutie do
označených spisov krajského súdu mu je fakticky znemožnené brániť sa proti samotnému
faktu odpočúvania ako zásahu do jeho práva na súkromie a tiež znemožnené využiť opravný
prostriedok na preskúmanie rozhodnutia, ktorým bol povolený odposluch na účel kontroly
splnenia zákonných podmienok na použitie daného informačno-technického prostriedku.
Sťažovateľ sťažnosť podanú ústavnému súdu v tomto prípade považuje za účinný
prostriedok nápravy proti nariadeniu odpočúvania podľa čl. 13 dohovoru.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 204/11 porušil právo
sťažovateľa na súkromie podľa čl. 16 ods. 1, čl. 22 ods. 1 a čl. 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v súvislosti s nevyhovením žiadosti sťažovateľa o nahliadnutie do
spisov Krajského súdu v Trnave sp. zn. KSTT-V-186-1/2010-Ntt a sp. zn. KSTT-V-279-
1/2010-Ntt.
2. Krajskému súdu v Trnave sa zakazuje pokračovať v porušovaní označených
základných práv sťažovateľa.
3. Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje umožniť sťažovateľovi nahliadnuť do spisov
Krajského súdu v Trnave sp. zn. KSTT-V-186-1/2010-Ntt a sp. zn. KSTT-V-279-1/2010-Ntt.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 3 000 EUR, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský
súd v Trnave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R.
T., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa ústavy a práv podľa
dohovoru v súvislosti s použitím záznamov získaných odpočúvaním telekomunikačnej
prevádzky vykonanej na základe písomného súhlasu krajského súdu podľa zákona
č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických
prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred
odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 166/2003 Z. z.“). Súhlas
bol vydaný na telefónnu účastnícku stanicu osoby odlišnej od sťažovateľa (I. S.) na účely
objasnenia trestnej činnosti tejto osoby.
Podľa zistenia ústavného súdu bol sťažovateľ rozsudkom Okresného súdu Trnava
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 T 46/2011-295 z 27. januára 2012 podľa § 285 písm. a)
Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Galanta č. k.
3 Pv 219/11-28 z 30. júna 2011 (nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný
stíhaný). Okresný súd v rozsudku konštatoval s odvolaním sa na judikatúru ústavného súdu,
že „nie je možné použiť dôkazy získané (aj keď zákonným spôsobom) voči inej osobe, než
ktorej sa uvedené získané údaje týkajú“. Okresný súd dospel k záveru, že „dôkazy, o ktoré
sa v tomto prípade opierala obžaloba Okresnej prokuratúry v Galante, č. 3 Pv 219/11 boli
získané nezákonným spôsobom“.
Krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 43/2012 z 3. mája 2012 zamietol odvolanie
Okresnej prokuratúry Galanta. V odôvodnení uznesenia krajský súd konštatoval:
„... nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že odpočúvanie telefónnych hovorov je
zásahom a práva na súkromie tak podľa čl. 22 Ústavy a článku 13 Listiny, kde je to
vyslovene uvedené, ako aj podľa článku 8 Dohovoru. Pritom nejde o zásah do práva na
súkromie iba držiteľa odpočúvanej telefónnej linky, ale táto ochrana patrí aj osobám, ktoré
sú z tejto linky volané resp. ktoré na túto linku volajú. ...
I keď je teda nepochybné, že súhlas na použitie informačno-technického prostriedku
týkajúci sa osoby I. S. bol vydaný v súlade so zákonom, avšak získané informácie ohľadom
iných osôb na odposluch, ktorých takýto súhlas nebol vydaný, v danom prípade nie je
možné voči týmto osobám použiť a preto tak, ako už je vyššie uvedené použitie týchto
informácií vo vzťahu k inej osobe je evidentne nezákonné. V tejto súvislosti je potrebné
poukázať i na Nález ústavného súdu SR zo dňa 14. 06. 2006 sp. zn. I. ÚS 274/05.
Okresný súd preto správne vychádzal z vyššie uvedených ustanovení a dôkaz
zadovážený voči obžalovanému JUDr. P. P. v tomto smere považoval ako za dôkaz
nezákonne získaný... Je teda nepochybné, že použitím tohto dôkazu došlo k porušeniu
základnej zásady trestného konania uvedenej v ustanovení § 2 ods. 1 Trestného poriadku
v zmysle ktorej nikto nemôže byť stíhaný inak, než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanovuje tento zákon a preto výsledky takto získaných dôkazov nemožno v zmysle § 119
ods. 2 Trestného poriadku použiť v trestnom konaní ako dôkaz.“
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti vychádza z toho, že odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a inštančne nadriadeného súdu (odvolacieho, resp.
sťažnostného súdu) nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa v trestnom konaní aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí nielen všeobecných súdov, ale aj orgánov
činných v trestnom konaní, ktoré boli vydané v priebehu príslušného trestného konania
(m. m. IV. ÚS 350/09). Z uvedeného vyplýva, že je ústavne akceptovateľné, ak súd druhého
stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje a stotožňuje sa so závermi, ku ktorým
dospel súd prvého stupňa, príp. so závermi, ku ktorým dospeli orgány činné v predmetnom
trestnom konaní (vyšetrovateľ, prokurátor) (IV. ÚS 390/2010).
Z citovaných rozhodnutí vyplýva, že okresný súd a krajský súd sa zaoberali
skúmaním zákonnosti nariadeného odpočúvania podľa zákona č. 166/2003 Z. z., ako aj
zákonnosťou použitia takto získaných informácií ako dôkazu v trestnom konaní vedenom
proti sťažovateľovi a dospeli k záveru, že hoci súhlas podľa zákona č. 166/2003 Z. z. bol
vydaný v súlade so zákonom, nemôže byť použitý ako dôkaz proti sťažovateľovi, pretože
súhlas sa týkal inej osoby.
Sťažovateľ teda mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv v súvislosti
s vykonaným odpočúvaním v konaní pred všeobecným súdom. Sťažnosť ústavnému súdu
však podal skôr, ako predložil svoje námietky všeobecnému súdu príslušnému na
poskytnutie ochrany tým právam, ktorých porušenie namieta.
Subsidiarita právomoci ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd sa
prejavuje aj v tom, že ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc len v tom prípade, ak
sťažovateľ využije možnosť namietať porušenie svojich práv v priebehu konania pred tými
orgánmi verejnej moci, ktoré sú príslušné konať v jeho veci.
Ak sťažovateľ neuplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi námietky, ktoré uvádza
v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, nesplnil základný ústavný predpoklad, aby bola
založená právomoc ústavného súdu na prerokovanie jeho sťažnosti (I. ÚS 182/2011).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na
jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2013