Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 461/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. J., T., zastúpeného advokátom JUDr. L. K., L., vo veci

namietaného porušenia základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,

dobrej povesti a ochranu mena zaručeného v ,

základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj práva podnikať

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť a práva na prácu zaručeného v čl. 35 ods. 1 a 3

, základného práva na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú

na to, aby mu umožnila dôstojnú životnú úroveň, ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu

zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci

zaručeného v ), a a základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Lučenec v konaniach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2010

doručená sťažnosť J. J., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu

mena zaručeného v (ďalej len „“),

základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj práva podnikať a

uskutočňovať inú zárobkovú činnosť a práva na prácu zaručeného v a 3 ,

základného práva na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby mu umožnila

dôstojnú životnú úroveň, ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a

diskriminácii v zamestnaní, ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci zaručeného v čl. 36

písm. a), b) a c) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v

konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. 9 C

153/2008, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Sťažovateľ dňa 23. 2. 2007 podal na Okresný súd Lučenec, ako prvostupňovému

súdu, žalobu ktorou sa domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané

mu zamestnávateľom zo dňa 10. 01. 2007 je neplatné. Zamestnávateľ – S. – S. F. ... ako

odporca, podala protinávrh v ktorom žiadala určiť, že nie je možné od zamestnávateľa

spravodlivo požadovať, aby zamestnanca... (sťažovateľa) naďalej zamestnával. Okresný súd

v Lučenci rozsudkom č. k. zo dňa 30. 09. 2008 určil, že nie je možné od

žalobcu spravodlivo požadovať, aby žalovaného naďalej zamestnával. Svoje rozhodnutie

zdôvodnil tým, že navrhovateľ... má svoj vlastný príjem, nie je odkázaný na mzdu, na viac

dňa 01. 06. 2008 dovŕšil vek 62 rokov, kedy mu vzniká nárok na priznanie riadneho

starobného dôchodku. Súd teda konštatuje, že sú splnené podmienky § 79 ods. 1 zákonníka

práce pre to, aby žalobca žalovaného od právoplatnosti tohto rozsudku naďalej

nezamestnával.

Voči tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd v

Banskej Bystrici ako odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a bez ďalšieho sa

stotožnil s odôvodnením prvostupňového súdu.

Sťažovateľ vedomý si svojho práva podal mimoriadny opravný prostriedok –

dovolanie na Najvyšší súd SR s tým, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá

možnosť pred súdom konať, čo dôvodil tým, že odvolací súd rozhodol bez pojednávania a

zároveň odôvodnenie, či už prvostupňového alebo odvolacieho súdu je mimo merita veci,

pričom skutkové a právne závery všeobecných súdov sú zjavne neodôvodnené. Najvyšší súd

SR dovolanie sťažovateľa z procesných dôvodov odmietol.

Doterajšie súdne inštancie a to konkrétne prvostupňový súd – Okresný súd v Lučenci

ako aj odvolací súd – Krajský súd v Banskej Bystrici, následne aj dovolací súd – Najvyšší

súd v Bratislave, neskúmali predložené dôkazy dôležité pre správne zistenie skutkového

stavu. Mám za to, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože v odvolaní uvedené

dôkazy neboli doteraz uplatnené v zmysle , Vzhľadom na

postup súdu nebolo možné poukázať na ďalšie existujúce dôkazy v zmysle § 237 písm. f)

Takýmto postupom prvostupňového ako aj odvolacieho súdu bolo hrubo zasiahnuté

do dôležitého verejného záujmu akým oblasť vzdelávania, konkrétne oblasť odbornej a

pedagogickej spôsobilosti učiteľov nepochybne aj je. Ako to vyplýva aj zo samotných

výpovedí žalobcu v predmetných konaniach, tento svojimi vyjadreniami hrubo zasiahol do

mojich základných práv pričom ani prvostupňový a ani odvolací súdu v predmetnej veci

nezjednali nápravu. Takýmto postupom súdu bolo hrubo porušené moje ústavné právo v

zmysle SR, podľa ktorej má každý právo na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Rovnako bolo postupom súdov sťažovate2ovi upreté aj právo na spravodlivé súdne

konanie (the right to a fair trial), a to tým, že súd neumožnil a ani nevykonal navrhované

dôkazy potrebné pre spravodlivé rozhodnutie vo veci samej, čím podľa sťažovateľa boli

porušené aj ďalšie jeho práva a slobody, konkrétne vychádzajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Napadnutým súdnym rozhodnutiam v konaniach – prvostupňový súd ,

druhostupňový súd , dovolací súd – predchádzalo neplatné

rozviazanie pracovného pomeru so sťažovateľom. Uvedené rozviazania pracovného pomeru

zo dňa 27. 01. 2006 a 10. 01. 2007 boli určené za neplatné, rozsudkom Okresného súdu

v Lučenci č. k. zo dňa 31. 08. 2006 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. zo dňa 14. 12. 2006 a rozsudkom Okresného súdu

č. k. zo dňa 30. 07. 2008. Uvedeným postupom bolo sťažovateľovi upreté jeho

ústavné právo v zmysle čl. 35 ods. 3, a to právo na prácu. Vzhľadom na zdĺhavosť a

nesprávne rozhodnutie Okresného súdu v Lučenci v konaní č. zo dňa 14. 12.

2006 bol sťažovateľ nútený požiadať o predčasný starobný dôchodok, keďže nemal iný

príjem a mal za to. že výpoveď jemu daná je neplatná. Táto skutočnosť bola neskoršími

rozhodnutiami aj potvrdená, nič to ale nezmenilo na skutočnosti, že sťažovateľ prišiel

takýmto postupom o časť dôchodku, ktorý by mu bol vymeraný, keby o dôchodok požiadal

po dovŕšení dôchodkového veku 62 r. Táto skutočnosť výrazne ovplyvnila výšku jeho

dôchodku pri jeho vymeraní, čím bude ukrátený do konca svojho života. Sťažovateľ teda

vôbec nemusel požiadať o priznanie predčasného dôchodku, v prípade, že by dvakrát po

sebe nedošlo k neplatnému rozviazaniu pracovného pomeru ako aj v prípade, ak by Okresný

súd v Lučenci v konaní rozhodol správne. Zároveň všeobecné súdy v celom

inštančnom procese vo veciach , druhostupňový súd , dovolací

súd , opierajú a dôvodia svoje rozhodnutia na skutočnosti, že sťažovateľ je

v súčasnosti poberateľom starobného dôchodku (predčasného starobného dôchodku) a

preto nie je spravodlivé od zamestnávateľa požadovať, aby sťažovateľa aj naďalej

zamestnával. Nepopierateľným faktom ale zostáva, že sťažovateľ bol nútený požiadať o

priznanie predčasného dôchodku jedine v súvislosti s predmetnými výpoveďami ako aj

nesprávnym rozhodnutím Okresného súdu v Lučenci , čím sa mu vymeraný

dôchodok skrátil mesačne o sumu 2.000,- Sk / 66 €. Pri predpoklade poberania dôchodku

sťažovateľom nasledujúcich 14 rokov a vychádzajúc z priemerného veku dožitia mužov na

Slovensku 74 rokov, sťažovateľ má za to, že jeho strata na dôchodku činí sumu 11.088,- €...

čo považuje za primerané finančné zadosťučinenie.

Rozhodnutia všeobecných súdov SR sú v tejto veci z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva (

mutatis mutandis , , , ) a tým došlo k porušeniu

princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom postupe

všeobecných súdov.“

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa J. J. podľa čl. 19 ods. 1, čl. 35 ods. 1, ods. 5

(správne má byť ods. 3, pozn.), ), , , Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod ,

Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod , Najvyššieho súdu

SR v konaní vedenom pod porušené bolo.

2. Podľa ruší rozsudok Okresného súdu v Lučenci č. k.

zo dňa 30. 09. 2008, Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

17. 12. 2008 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 03. 2010.

3. Sťažovateľovi J. J. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 11 088 €, ktoré je

Okresný súd v Lučenci povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Sťažovateľ si zároveň uplatnil aj náhradu trov konania v konaní pred ústavným

súdom v sume 227,80 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv

zaručených v čl. 19 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 36 písm. a), b) a c) a čl. 48 ods. 2

postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. , postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

1. Podľa názoru ústavného súdu o sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie označených práv postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , ako aj postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , je oneskorene podaná.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (

).

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, ).

Ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn. z 31. augusta

2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 14. decembra 2006

nadobudol právoplatnosť 30. januára 2007, rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 30. septembra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2008 nadobudol právoplatnosť 5. marca 2009, rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 30. júla 2008 nadobudol právoplatnosť 2. septembra 2008. Sťažnosť

bola ústavnému súdu doručená 21. júla 2010.

Z uvedeného vyplýva, že vo veciach okresného súdu vedených pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a vo veci krajského súdu

vedenej pod sp. zn. bez akýchkoľvek pochybností uplynula sťažovateľovi

lehota na podanie sťažnosti skôr, ako ju podal ústavnému súdu (§ 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde).

Ústavný súd so zreteľom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že lehota

ustanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom nebola zachovaná, a preto

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2

.

2. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu ním označených práv došlo aj postupom

najvyššieho súdu (v tomto prípade dovolacieho súdu) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich rozhodnutiach, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

označeného rozhodnutia najvyššieho súdu (v tomto prípade dovolacieho súdu).

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či tento opravný prostriedok

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle a nasl. môže napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, v prípadoch uvedených v ustanovení až g/ a proti rozsudku

odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených v ustanovení

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý

potvrdil jediný rozsudok súdu prvého stupňa, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania

a nešlo ani o prípad, že by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu. Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu

nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v , a , je zrejmé, že ide o

prípad, v ktorom dovolanie podľa citovaného zákonného

ustanovenia nepripúšťa.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovoíaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti

potvrdzujúcemu rozsudku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nieje prípustné

podľa Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo

vydané je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/

až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka

pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným

súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia pritom nie je založená

už tým, že dovoláte!' tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou

uvedenou v , ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou

uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí.

So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania, sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že v

prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/

).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Žalovaný v podanom dovolaní namietal, že postupom odvolacieho súdu mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom, keďže nemal možnosť sa k veci vyjadriť.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych

inštanciách pojednávanie vykonať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na

pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd môže

rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, len ak je rozhodnutie nesprávne výlučne po

právnej stránke. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za

potrebné. Bez pojednávania nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť vo veci, ak :

- zistí, že je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať

(zopakovať) dôkazy

- ak súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania ak to vyžaduje dôležitý verejný

záujem.

Je na úvahe odvolacieho senátu, v ktorých prípadoch to d'alej bude považovať za

potrebné. V zákone nie je možné kauzisticky vypočítať všetky možné situácie, ktoré môžu v

súdnej praxi nastať a práve naopak, tým. že sa ponechá otázka nariadenia pojednávania na

rozhodnutí súdu v porovnaní so striktnou normatívnou úpravou, takáto úprava bude v

súlade s materiálnou stránkou právneho Štátu.

Z obsahu spisu je zrejmé, že odvolací súd nevykonával dokazovanie ani neopakoval

dôkazy, na súde prvého stupňa bolo verejné pojednávanie vo veci a nevidno tu ani dôležitý

verejný záujem. Žalovanému ako účastníkovi konania nebola preto nesprávnym procesným

postupom súdu v zmysle ustanovenia , tým, že odvolací súd nenariadil

pojednávanie odňatá možnosť konať pred súdom.

Dovoláte!' namieta inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/

, ktorá spočíva v tom, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie je

presvedčivé, ako aj nesprávne právne posúdenie v zmysle

K týmto nedostatkom v odvolacom konaní môže dovolací súd prihliadnuť len v prípade, ak

je splnený základný predpoklad prípustnosti dovolania, v dôsledku ktorého sa preň otvorí

možnosť prieskumnej činnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku odvolacieho súdu.

V danom prípade však dovolanie prípustné nie je. Nejde ale o postup, ktorým by bola

žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom.

Nakoľko prípustnosť dovolania žalovanému nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238

, ani z , odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie,

v súlade s ustanovením v spojení s , ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti a námietok

dovolateľa.“

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. marca 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, je zdôvodnené vyčerpávajúcim

spôsobom, a preto ho aj ústavný súd považuje za dostačujúce a ústavne relevantné.

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie odmietnuť.

Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ingerencia ústavného súdu do

výkonu právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť

napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyššieho súdu takéto nedostatky

nevykazuje.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , ).

Ústavný súd na základe posúdenia všetkých okolností prípadu dospel k záveru, že

sťažnosť v tejto časti treba odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

3. Sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v postupom okresného súdu,

krajského súdu a najvyššieho súdu v označených konaniach.

3.1 Konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. skončilo

vyhlásením rozsudku 31. augusta 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 14. decembra 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. januára 2007,

konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. skončilo vyhlásením rozsudku

30. júla 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 2. septembra 2008, a konanie vedené

okresným súdom pod sp. zn. skončilo vyhlásením rozsudku 30. septembra

2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. decembra 2008,

ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. marca 2009.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, , , ) sa ochrana základnému právu

vrátane základného práva podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak

v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného

základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25

ods. 2 ). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 21. júla 2010, namietal

porušenie základného práva zaručeného v postupom okresného súdu

a krajského súdu v označených konaniach. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu už tvrdené porušovanie označeného práva sťažovateľa

postupom okresného súde a krajského súdu netrvalo, t. j. konania, v ktorých malo

dochádzať k zbytočným prieťahom, boli skončené dňom vydania rozhodnutí okresného

súdu a krajského súdu. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už po

jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

3.2 Ústavný súd sa zaoberal aj namietaným porušením základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v postupom

najvyššieho súdu a konštatuje, že vec bola na najvyššom súde na rozhodovaní o dovolaní

najskôr od februára 2009 do 31. marca 2010, keď najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa

rozhodol uznesením sp. zn. z 31. marca 2010.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom

konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v (, ,

). Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v je pojem

autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na

konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle

(napr. ). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich

rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov,

sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (napr. ). Postup najvyššieho

súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými

prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2

.

Ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobie nedosahuje intenzitu, na základe ktorej

by mohol vysloviť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa . Z uvedeného dôvodu odmietol sťažnosť aj v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010